1

J. K. ROWLINGOVÁ

Harry PotterA

DARY SMRTI

Ikar

2

J. K. RowlingHarry Potter and the Deathly Hallows

Copyright © 2007 by J. K. RowlingCover Artwork © Warner Bros.

A division of Time Warner Entertainment Company L. P.Translation © 2008 by Oľga Kralovičová

Slovak edition © 2008 by Ikar

Harry Potter, characters, names and related indicia are trademarks of and © Warner Bros. Entertainment Inc. (s08)

FSCMixed Sources

Protfuct group from well-managed forests and other controlled sources

Cert no, SGS-COC-1940www.fsc.org

© 1996 Forest Stewardship Councií

Z anglického originálu Harry Potter and the Deathly Hallows(Bloomsbury Publishing, Plc 36, Soho Square,

London 2007) preložila Oľga Kralovičová.Citát z Aischylovej hry Choéforoi

preložili Wojciech Sowa a Jana Grusková.Redigovala Elena Slobodová.

Korigovala Viera Hegerová ml.Technická redaktorka Helena Oleňová.

Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava v roku 2008ako svoju 2517. publikáciu.

Sadzba a zalomenie do strán PRO 2, a. s., Bratislava.

Tlač GGP Média, PöBneck, Nemecko.

ISBN 978-8O-55I-1640-2

3

Venovanietejto knihy

je rozdelenéna sedem

častí:Neilovi,

Jessice,Davidovi,

Kenzie,Di,

Annea vám,

ak stevydržalis Harrym

až dosamého

konca.

4

Ó, zdedené utrpeniea nezahojiteľná rana skazy!

Ach, neznesiteľné strasti plné stonu!Ach, neutíšiteľný žiaľ!

V dome je balzam na tieto bôle,nie, neprišiel od iných

zvonku, z nich samých vzišiel,skrz ukrutný krvavý svár.

Bohom podsvetným tento spev znie.

Nuž, blažení bohovia podstvetia,počujúc túto prosbu

milostivo pomôžte deťom zvíťaziť!

AISCHYLOS, Choéforoi

Smrť, to je len prechod do iného sveta, ako keď nám priatelia odídu za more. Naďalej žijú v srdci toho druhého, lebo v ňom ostávajú tí, čo žijú a milujú vo večnosti. Pri tomto božskom pohľade s nimi stojíme tvárou v tvár a naše rozhovory sú slobodné a čisté. V tom je útecha priateľstva – i keď sú priatelia mŕtvi, ich priateľstvo a spoločnosť nás budú sprevádzať navždy, lebo sú nesmrteľné.

WILLIAM PENN, Ďalšie plody samoty

5

PRVÁ KAPITOLA

TEMNÝ PÁN NASTUPUJE

V úzkej uličke osvetlenej mesačným svitom sa sčista-jasna len niekoľko metrov od seba zjavili dvaja muži. Chvíľku stáli celkom nehybne, mierili si navzájom prútikmi na hrude, a potom, keď sa spoznali, zastrčili prútiky pod plášte a rezko vykročili rovnakým smerom.

„Je niečo nové?“ spýtal sa ten vyšší.„To najlepšie,“ odvetil Severus Snape.Po ľavej strane uličku lemovali nízko rastúce divé

ostružiny a napravo vysoký, dôkladne upravený živý plot. Dlhé plášte mužom pri chôdzi plieskali okolo členkov.

„Myslel som, že možno meškám,“ ozval sa Yaxley a jeho drsné črty mizli a znovu sa vynárali, keď konáre stromov nad nimi zatieňovali mesačný svit. „Bolo to trochu ťažšie, než som čakal, ale dúfam, že bude spokojný. Zdá sa, že vy ste si dobrým prijatím istý.“

Snape prikývol, ale nepovedal nič. Zabočili doprava na širokú príjazdovú cestu ústiacu z uličky. Vysoký živý plot sa zatáčal s nimi a tiahol sa do diaľky za pôsobivou bránou z točeného železa, ktorá im zahradila cestu. Ani jeden nezastal. Obaja mlčky zdvihli ľavú ruku ako na pozdrav a prešli rovno cez bránu, akoby tmavý kov bol iba dym.

Živý tisový plot tlmil zvuky ich krokov. Niekde napravo sa ozval šuchot: Yaxley znovu vytiahol prútik a zamieril ním ponad spoločníkovu hlavu, no ukázalo sa, že šuchot spôsobil iba biely páv, ktorý si majestátne vykračoval po vrcholku plota.

6

„Lucius si vždy žil dobre. Pávy…“ Yaxley zastrčil prútik naspäť pod plášť a pohŕdavo si pritom odfrkol.

Z tmy na konci rovnej cesty sa vynorilo honosné panské sídlo a v oknách na prízemí s kosoštvorcovými tabuľkami skla žiarili svetlá. Niekde v tmavej záhrade za plotom spievala fontána. Štrk vržďal Snapovi a Yaxleymu pod nohami, keď sa ponáhľali k hlavnému vchodu. Len čo ta prišli, krídla vchodových dverí sa vtiahli dovnútra, hoci ich očividne nikto neotvoril.

Hala bola veľká, tlmene osvetlená a prepychovo vyzdobená, väčšinu kamennej dlážky pokrýval vzácny koberec. Oči portrétov s bledými tvárami na stenách sledovali, ako Snape a Yaxley prechádzajú popred nich. Obaja muži zastali pri ťažkých drevených dverách do susednej miestnosti, zaváhali len na okamih a potom Snape otočil bronzovú kľučku.

Salón bol plný mlčiacich ľudí usadených pri dlhom, bohato zdobenom stole. Zvyčajné zariadenie bolo nedbanlivo odsunuté k stenám. Miestnosť osvetľoval oheň hučiaci v peknom mramorovom kozube, nad ktorým viselo pozlátené zrkadlo. Snape a Yaxley na chvíľku zastali na prahu. Keď si ich oči zvykli na nedostatok svetla, ich pohľady pritiahol veľmi zvláštny detail: nad stolom dolu hlavou visela očividne bezvedomá osoba, pomaly sa otáčala, akoby visela na neviditeľnom povraze, a odrážala sa v zrkadle a na holej vyleštenej doske stola. Nikto z tých, čo sedeli pod týmto neobyčajným výjavom, na ňu nehľadel, okrem mladého bledého muža sediaceho priamo pod ňou. Zdalo sa, že sa nevie ubrániť tomu, aby každú chvíľku nepozrel hore.

„Yaxley, Snape,“ ozval sa vysoký jasný hlas od vrchstola. „Skoro ste zmeškali.“

7

Rečník sedel priamo pred kozubom, takže obaja návštevníci najprv sotva rozoznali viac než len jeho siluetu. Keď však podišli bližšie, v šere zasvietila jeho hlava bez vlasov, tvár podobná hadovi, so štrbinami namiesto nozdier a žiariacimi červenými očami so zvislými zrenicami. Bol taký bledý, že sa zdalo, akoby z neho vyžarovala perlová žiara.

„Severus, sem,“ zavelil Voldemort a ukázal na sedadlo vpravo pri sebe. „Yaxley – vedľa Dolohova.“

Obaja muži sa usadili na pridelené miesta. Väčšina očí pri stole sledovala Snapa a Voldemort najprv oslovil jeho.

„Tak čo?“„Pane môj, Fénixov rád má v úmysle presťahovať

Harryho Pottera zo súčasného zabezpečeného miesta budúcu sobotu na súmraku.“

Záujem pri stole badateľne vzrástol: niektorí zmeraveli, ostatní sa zahniezdili, ale všetci hľadeli na Snapa a Voldemorta.

„V sobotu… na súmraku,“ opakoval Voldemort. Jeho červené oči sa zahľadeli do Snapových čiernych s takou silou, že niektorí z prítomných sa odvrátili, očividne zo strachu, že aj ich by mohla spáliť krutosť toho pohľadu. Snape však pokojne hľadel do Voldemortovej tváre a po chvíľke sa Voldemortove ústa bez perí skrivili do niečoho podobného úsmevu.

„Dobre. Veľmi dobre. A táto informácia pochádza…“„Zo zdroja, o ktorom sme hovorili,“ dokončil Snape.„Môj pane.“Yaxley sa naklonil dopredu a pozrel ponad dlhý stôl na

Voldemorta a Snapa. Všetky tváre sa otočili k nemu.„Pane, ja som počul niečo iné.“

8

Yaxley čakal, ale Voldemort neprehovoril, a tak pokračoval: „Dawlish, ten auror, sa preriekol, že Pottera nepresťahujú skôr ako tridsiateho, v predvečer chlapcových sedemnástych narodenín.“

Snape sa usmieval.„Môj zdroj zasa hovoril, že plánujú nasadiť falošné

stopy. To bude ono. Dawlisha nepochybne ovplyvnilo kúzlo pomätenia. Nebolo by to po prvý raz, vie sa o ňom, že je prístupný.“

„Ubezpečujem vás, pane, že Dawlish vyzeral, akoby si tým bol celkom istý,“ bránil sa Yaxley.

„Ak bol naozaj očarovaný, je prirodzené, že si bol istý,“ namietal Snape. „A ja zase ubezpečujem vás, Yaxley, že Kancelária aurorov nebude hrať v ochrane Harryho Pottera nijakú ďalšiu úlohu, lebo v ráde sú presvedčení, že sme prenikli na ministerstvo.“

„V tom má rád pravdu, však?“ poznamenal územčistý muž, ktorý sedel neďaleko Yaxleyho piskľavo sa zachichotal a tu a tam sa smiech ozval aj okolo stola.

Voldemort sa nezasmial. Jeho pohľad zablúdil nahor k pomaly sa otáčajúcemu telu nad ich hlavami a zdalo sa, že je zamyslený.

„Pane,“ pokračoval Yaxley, „Dawlish je presvedčený, že na presun chlapca použijú celú skupinu aurorov…“

Voldemort zdvihol veľkú bielu ruku a Yaxley okamžite zmĺkol a rozhorčene sledoval, ako sa Voldemort znova obrátil k Snapovi.

„Kde ho potom skryjú?“„U jedného z členov rádu,“ odvetil Snape. „To miesto je

podľa môjho zdroja chránené všetkými ochrannými prostriedkami, aké mohli ministerstvo a rád spoločne poskytnúť. Myslím, že keď už bude tam, je len malá šanca

9

zmocniť sa ho, pane, pokiaľ, pravdaže, ministerstvo nepadne prv ako v sobotu, čo by nám poskytlo príležitosť odhaliť a znemožniť dostatočné množstvo čarov, aby sme prenikli cez ostatné.“

„Tak čo, Yaxley?“ zavolal Voldemort na druhý koniec stola a svetlo ohňa sa mu čudne odrážalo v červených očiach. „Padne ministerstvo do budúcej soboty?“

Znova sa všetky hlavy obrátili. Yaxley vystrel plecia.„V tomto smere, môj pane, mám dobré správy. Hoci

ťažko a po veľkom úsilí, predsa sa mi podarilo ovládnuť Piusa Thicknessa Imperiusom.“

Mnohí z tých, čo sedeli blízko Yaxleyho, sa tvárili ohromene; jeho sused Dolohov, muž s dlhou vykrivenou tvárou, ho pobúchal po chrbte.

„To je iba začiatok,“ zareagoval Voldemort. „Ale Thicknesse je iba jeden. Prv než začnem konať, musíme Scrimgeoura obklopiť našimi ľuďmi. Jediný nepodarený pokus o atentát na ministra ma sotí o kusisko späť.“

„Áno… pane môj, to je pravda, ale viete, ako vedúci Oddelenia presadzovania čarodejníckeho práva je Thicknesse v pravidelnom kontakte nielen so samotným ministrom, ale aj s vedúcimi ostatných oddelení ministerstva. Myslím, že teraz, keď máme pod kontrolou takého vysokopostaveného úradníka, ľahko si podrobíme aj ostatných, a potom všetci môžu spolupracovať na zvrhnutí Scrimgeoura.“

„Pokiaľ nášho priateľa Thicknessa neodhalia skôr, ako obrali ostatných,“ skonštatoval Voldemort. „V každom prípade je stále nepravdepodobné, že ministerstvo ovládnem skôr než budúcu sobotu. Ak je pre nás chlapec nedotknuteľný na mieste, kam ho prevezú, potom to treba urobiť cestou.“

10

„Tu sme vo výhode, môj pane,“ ozval sa Yaxley, ktorý bol zrejme rozhodnutý dostať tiež nejakú pochvalu. „Teraz máme niekoľko ľudí nasadených na Oddelení magickej prepravy. Ak sa Potter bude premiestňovať alebo použije hop-šup sieť, okamžite sa to dozvieme.“

„Neurobí ani jedno, ani druhé,“ ozval sa Snape. „Rád zavrhol akúkoľvek formu prepravy pod dozorom a riadením ministerstva; nedôverujú všetkému, čo sa tam robí.“

„Tým lepšie,“ poznamenal Voldemort. „Bude sa musieť presúvať pod holým nebom. V každom prípade bude oveľa ľahšie ho zajať.“

Voldemort znovu pozrel hore na pomaly sa otáčajúce telo a pokračoval: „Ja sa o chlapca postarám osobne. Pokiaľ ide o Harryho Pottera, dopustili sme sa priveľa chýb. A niektorých ja sám. Potter žije vďaka mojim chybám, nie vďaka svojim víťazstvám.“

Spoločnosť pri stole s obavami sledovala Voldemorta a všetkým sa na tvárach zračil strach z možného obvinenia, že Harry Potter ešte žije. Zdalo sa však, že Voldemort, stále obrátený k bezvedomému telu nad sebou, si to hovorí skôr pre seba než pre nich.

„Bol som ľahkomyseľný, a tak mi skrížili plány šťastie a náhoda, tí ničitelia všetkých zámerov, samozrejme, okrem tých najlepších. Ale už som sa poučil. Chápem veci, ktoré som nechápal predtým. To ja musím zabiť Harryho Pottera a ja ho aj zabijem.“

Pri týchto slovách sa akoby na odpoveď odrazu ozval kvílivý zvuk, strašný dlhý výkrik utrpenia a bolesti. Mnohí z prítomných sklopili pohľady a zľakli sa, pretože zvuk akoby vychádzal spod ich nôh.

11

„Červochvost,“ prehovoril Voldemort a vôbec nezmenil tichý zamyslený tón, ani neodtrhol oči od otáčajúceho sa tela nad sebou, „nepovedal som ti, že máš nášho väzňa umlčať?“

„Áno, môj… môj pane,“ zajachtal malý muž usadený kdesi v strede stola na stoličke tak nízko, že sa na prvý pohľad zdalo, akoby bola prázdna. Teraz nemotorne vstal a uháňal z izby, až po ňom zostala iba zvláštna striebristá žiara.

„Ako som hovoril,“ pokračoval Voldemort a znova pozrel na napäté tváre svojich stúpencov, „teraz to chápem lepšie. Prv než pôjdem zabiť Pottera, si napríklad musím požičať prútik od jedného z vás.“

Na tvárach okolo neho sa zjavil šok, ako keby oznámil, že si chce požičať jednu z ich rúk.

„Nijakí dobrovoľníci?“ vyzýval ich Voldemort. „Tak sa pozrime… Lucius, nevidím dôvod, prečo by si ty ešte mal mať prútik.“

Lucius Malfoy pozrel naňho. Tvár mal žltkastú a vo svetle ohňa ako voskovú, pod vpadnutými očami kruhy. Chrapľavo prehovoril:

„Môj pane?“„Tvoj prútik, Lucius. Žiadam tvoj prútik.“„Ja…“Malfoy úkosom pozrel na manželku. Hľadela rovno

pred seba, rovnako bledá ako on, a dlhé plavé vlasy jej padali na chrbát, ale pod stolom sa jej štíhle prsty nakrátko zovreli okolo jeho zápästia. Po tom dotyku Malfoy strčil ruku pod habit, vytiahol prútik a podal ho Voldemortovi. Ten ho podržal pred svojimi červenými očami a pozorne skúmal.

„Čo je to?“

12

„Brest, pane môj,“ zašepkal Malfoy.„A jadro?“„Drak – šľacha z dračieho srdca.“„To je dobre,“ spokojne prikývol Voldemort. Vytiahol

vlastný prútik a porovnal ich dĺžky.Lucius Malfoy urobil mimovoľný pohyb – na okamih

sekundy to vyzeralo, akoby čakal, že za svoj prútik dostane Voldemortov. Toto gesto neuniklo Voldemortovi, ktorému sa zlovestne rozšírili oči.

„Mám ti dať môj prútik, Lucius? Môj prútik?“Niekto spomedzi zhromaždených sa zachichotal.„Dal som ti slobodu, Lucius, nestačí ti to? No všimol

som si, že ty a tvoja rodina nie ste v poslednom čase veľmi šťastní… žeby ťa trápila moja prítomnosť v tvojom dome, Lucius?“

„Nie… to nie, môj pane!“„Aké lži, Lucius…“Tichý hlas akoby syčal aj potom, keď sa kruté ústa

prestali pohybovať. Zo dvaja čarodejníci ledva potlačili triašku, lebo syčanie zosilnelo a bolo počuť, ako sa po dlážke pod stolom plazí niečo ťažké.

Po Voldemortovej stoličke pomaly liezol obrovský had. Dvíhal sa takmer donekonečna, až sa zastavil na Voldemortových pleciach: bol hrubý ako stehno muža a oči so zvislými štrbinami namiesto zreníc mu ani nezažmurkali. Voldemort neprítomné hladkal tvora dlhými tenkými prstami a stále pritom hľadel na Luciusa Malfoya.

„Prečo Malfoyovcov tak trápi vlastný osud? Veď či nevyhlasovali, že toľké roky túžili po mojom návrate, po tom, že znovu získam moc?“

13

„Pravdaže, môj pane,“ pritakal Lucius Malfoy. Ruka sa mu triasla, keď si utieral pot sponad hornej pery. „Túžili sme po tom… túžime.“

Vľavo od Malfoya jeho manželka čudne meravo prikývla a odvrátila pohľad od Voldemorta a hada. Napravo od neho jeho syn Draco, ktorý hľadel na nehybné telo nad nimi, rýchlo pozrel na Voldemorta a znova sa odvrátil, lebo sa bál, že by sa ich oči stretli.

„Pane môj,“ ozvala sa tmavovlasá žena v polovici stola hlasom priškrteným citmi, „je to česť hostiť vás v dome našej rodiny. Nemôže byť väčšej radosti.“

Sedela vedľa svojej sestry a líšila sa od nej výzorom, tmavými vlasmi a ťažkými viečkami, no aj správaním a držaním tela. Kým Narcissa sedela meravo a pasívne, Bellatrix sa nakláňala k Voldemortovi, lebo iba slová nemohli vyjadriť jej túžbu po blízkosti.

„Niet väčšej radosti,“ opakoval Voldemort, a ako hľadel na Bellatrix, hlavu trochu naklonil nabok. „To od teba znamená veľa, Bellatrix.“

Tvár jej zrumenela, do očí sa jej nahrnuli slzy radosti.„Môj pane, viete, že hovorím len pravdu!“„Niet väčšej radosti… ani v porovnaní s radostnou

udalosťou, ktorá sa tento týždeň stala vo vašej rodine, ako som počul?“

Bellatrix hľadela naňho s pootvorenými perami, očividne zmätená.

„Neviem, čo máte na mysli, môj pane.“„Hovorím o tvojej neteri, Bellatrix. A o vašej, Lucius a

Narcissa. Práve sa vydala za vlkolaka Remusa Lupina. Musíte byť takí pyšní.“

Stôl vybuchol výsmešným smiechom. Mnohí sa naklonili dopredu, aby si vymenili škodoradostné pohľady,

14

niekoľkí pobúchali po stole päsťami. Veľký had, ktorému sa ten rozruch nepáčil, dokorán roztvoril papuľu a nahnevane zasyčal, ale smrťožrúti ho nepočuli, tak sa tešili z poníženia Bellatrix a Malfoyovcov. Na Bellatrixinej tvári, ešte nedávno červenej od šťastia, sa zjavili nepekné červené škvrny.

„Ona nie je naša neter, môj pane,“ vykríkla ponad ten výbuch veselosti. „My… Narcissa a ja sme našu sestru nevideli, odkedy sa vydala za humusáka. Ani ten fafrnok nemá s nami nič spoločné, ani nijaká beštia, za ktorú sa vydá.“

„Čo povieš ty, Draco?“ spýtal sa Voldemort a hoci hovoril ticho, jasne ho bolo počuť aj v piskote a smiechu. „Budeš opatrovať malé vĺčatá?“

Veselosť narastala. Draco Malfoy zdesene pozrel na otca, ktorý si hľadel na kolená, a potom zachytil matkin pohľad. Takmer nebadateľné pokrútila hlavou a potom znovu meravo hľadela na protiľahlú stenu.

„Dosť bolo,“ zahriakol ich Voldemort a hladkal nahnevaného hada. „Dosť.“

Smiech okamžite stíchol.„Mnohé z našich najstarších rodokmeňov časom trochu

prechoreli,“ pokračoval, pričom Bellatrix naňho hľadela so zatajeným dychom a prosebne. „Musíte svoje rodokmene vyčistiť, aby ste ich udržali zdravé. Odrezať tie časti, ktoré ohrozujú zdravie ostatných.“

„Áno, môj pane,“ zašepkala Bellatrix a oči jej znovu plávali v slzách vďačnosti. „Pri prvej príležitosti!“

„Dostanete ju,“ sľúbil Voldemort. „Vo vašej rodine, no aj vo svete… odrežeme zhubné výhonky, kým nezostanú iba tie s čistou krvou…“

15

Voldemort zdvihol prútik Luciusa Malfoya, zamieril priamo na pomaly sa otáčajúcu postavu visiacu nad stolom a nenápadne ním mykol. Postava so stonaním ožila a začala bojovať s neviditeľnými putami.

„Spoznávaš nášho hosťa, Severus?“ spýtal sa Voldemort.Snape zdvihol pohľad k prevrátenej tvári. Všetci

smrťožrúti pozreli na zajatca, ako keby dostali povolenie prejaviť zvedavosť. Keď sa postava otočila tvárou k ohňu, trasúcim sa hlasom a zdesene prosila: „Severus! Pomôž mi!“

„Ach, áno,“ povedal Snape, keď sa väzenkyňa pomaly odvrátila.

„A ty, Draco?“ spýtal sa Voldemort a rukou, v ktorej nedržal prútik, hladkal papuľu hada. Draco prudko mykol hlavou. Teraz, keď sa žena prebrala, už nemohol na ňu hľadieť.

„No ty by si nechodil na jej hodiny,“ dodal Voldemort. „Pre tých, ktorí to neviete, dnes večer je medzi nami Charity Burbageová, ktorá až donedávna učila na Rokfortskej čarodejníckej škole.“

Pri stole to zašumelo, keď ju spoznali. Mohutná, zhrbená žena so špicatými zubami sa zasmiala.

„Áno… profesorka Burbageová učila deti čarodejníkov všetko o mukloch… o tom, že sa od nás až tak veľmi nelíšia…“

Jeden zo smrťožrútov si odpľul na dlážku. Charity Burbageová sa znova otočila tvárou k Snapovi.

„Severus… prosím… prosím…“„Ticho,“ prikázal Voldemort, znovu šklbol Malfoyovým

prútikom a Charity zmĺkla, akoby jej zapchali ústa. „Profesorka Burbageová sa neuspokojila s tým, že kazila a špinila mysle čarodejníckych detí, minulý týždeň dokonca uverejnila v Dennom Prorokovi vášnivú obhajobu

16

humusákov. Čarodejníci podľa nej musia prijať týchto zlodejov svojich znalostí a mágie. Oslabovanie čistokrvných, tvrdí profesorka Burbageová, je veľmi žiaduce. Chce, aby sme sa všetci párili s muklami… alebo možno aj s vlkolakmi…“

Nikto sa tentoraz nezasmial, lebo vo Voldemortovom hlase zreteľne zaznieval hnev a pohŕdanie. Po tretí raz sa Charity Burbageová otočila tvárou k Snapovi. Slzy jej stekali z očí do vlasov. Snape pozrel na ňu celkom ľahostajne a ona sa znovu od neho odvrátila.

„Avada Kedavra.“Záblesk zeleného svetla osvetlil všetky zákutia

miestnosti. Charity so zadunením padla na stôl a ten sa zachvel a zavŕzgal. Niekoľko smrťožrútov vyskočilo zo stoličiek. Draco spadol na zem.

„Večera, Nagini,“ potichu povedal Voldemort a veľký had sa zakolísal a skĺzol mu z pliec na vyleštené drevo.

17

DRUHÁ KAPITOLA

IN MEMORIAM

Harrymu tiekla krv. Ľavou rukou si držal pravú a potichu nadávajúc, plecom otvoril dvere svojej izby. Zachrupčal rozbíjajúci sa porcelán. Šliapol na šálku so studeným čajom, ktorú niekto postavil na dlážku pred dvere jeho izby.

„Čo to…?“Obzeral sa. Plošinka schodiska na Privátnej ceste číslo

štyri bola prázdna. Možno tam tú šálku postavil Dudley ako nástražnú bombu. Zakrvavenú ruku držal zdvihnutú a druhou zhrnul črepiny na kôpku a hodil ich do preplneného odpadkového koša, ktorý bolo vidieť už od dverí. Potom prepochodoval do kúpeľne a pustil si na prst vodu.

Bolo to hlúpe, nezmyselné a neuveriteľne ho rozčuľovalo, že do chvíle, keď už bude môcť čarovať, mu ešte stále zostávajú štyri dni… ale musel si priznať, že takúto cikcakovitú reznú ranu na prste by nezvládol. Nikdy sa nenaučil liečiť rany a teraz, keď tak o tom premýšľal, najmä vzhľadom na svoje najbližšie plány, sa zdalo, že je to vážny nedostatok v jeho čarodejníckom vzdelaní. V duchu si povedal, že sa musí spýtať Hermiony, ako sa to robí. Veľkým kusom toaletného papiera ako-tak poutieral čaj, vrátil sa do izby a zatresol za sebou dvere.

Harry trávil predpoludnie tým, že úplne vyprázdnil školský kufor – po prvý raz, odkedy si ho pred šiestimi rokmi zbalil. Na začiatku školského roka vždy iba pozbieral vrchné tri štvrtiny obsahu a vymenil ich alebo

18

aktualizoval, ale na dne nechával vrstvu rôzneho haraburdia – staré brká, vysušené oči chrobákov, nepárne ponožky, z ktorých už vyrástol. Pred chvíľkou strčil ruku medzi ten odpad a na prstenníku pravej ruky zacítil bodavú bolesť. Keď ju vytiahol, bola zakrvavená.

Teraz postupoval trochu opatrnejšie. Znovu si kľakol ku kufru a prehmatával dno a po starom odznaku, na ktorom sa striedavo slabo mihotalo PODPORTE CEDRICA DIGGORYHO a POTTER SMRDÍ, puknutom a ošúchanom špiónoskope a zlatom medailóne s lístkom podpísaným R. A B., nakoniec natrafil na ostrú hranu, ktorá ho zranila. Spoznal ho okamžite. Bol to päťcentimetrový úlomok čarovného zrkadla, ktoré mu dal nebohý krstný otec Sirius. Harry ho odložil nabok a ďalej opatrne šmátral v kufri, či nenájde zvyšok, ale zo Siriusovho posledného daru nezostalo nič, iba na prášok rozdrvené sklo, ktoré sa prilepilo na najspodnejšiu vrstvu smetí ako ligotavý piesok.

Harry si sadol, skúmal ozubený kúsok, no zo zrkadla na neho hľadelo iba jeho vlastné jasnozelené oko. Potom ten kúsok položil na ranný výtlačok Denného Proroka, ktorý ležal neprečítaný na posteli, a pokúšal sa zahnať náhly príval trpkých spomienok, bodanie ľútosti a túžby, ktorú vyvolalo rozbité zrkadlo, tým, že zaútočil na zvyšok smetí v kufri.

Trvalo mu ďalšiu hodinu, kým ho úplne vyprázdnil, vyhodil zbytočnosti a roztriedil zvyšok na kôpky podľa toho, či veci odteraz bude potrebovať, alebo nie. Školské a metlobalové habity, kotlík, pergamen, brká a väčšina učebníc sa kopili v kúte, lebo ich tu chcel nechať. Rozmýšľal, čo s nimi strýko a teta urobia. Pravdepodobne ich uprostred noci spália, ako keby to bol dôkaz o nejakom

19

strašnom zločine. Muklovské oblečenie, neviditeľný plášť, kufrík s potrebami na výrobu elixírov, určité knihy, album fotografií od Hagrida, kôpku listov a prútik zabalil do starého batoha. V prednom vrecku bola Záškodnícka mapa a medailón s lístkom podpísaným R. A B. Medailónu sa neušlo toto čestné miesto preto, že by bol cenný – normálne bol vlastne bezcenný – ale preto, čo ho to stálo, aby ho získal.

Na stole vedľa snežnej sovy Hedvigy zostala ešte kopa novín – jedny za každý deň, ktorý Harry strávil toto leto na Privátnej ceste.

Vstal z podlahy, natiahol sa a šiel k stolu. Hedviga sa ani nepohla, keď začal v novinách listovať a po jednom ich hádzal na kopu odpadkov. Sova spala, alebo to predstierala. Hnevala sa na Harryho, že ju len tak nakrátko púšťal z klietky.

Keď sa Harry prepracoval na spodok kopy novín, spomalil a hľadal konkrétne vydanie, o ktorom vedel, že prišlo začiatkom leta, krátko po jeho návrate na Privátnu cestu. Pamätal si, že vpredu bola krátka zmienka o odstúpení Charity Burbageovej, učiteľke predmetu život a zvyky muklov na Rokforte. Napokon ho našiel. Nalistoval stránku desať, usadil sa na stoličku za stolom a znova prečítal článok, ktorý hľadal.

ELPHIAS DOGE SPOMÍNANA ALBUSA DUMBLEDORA

S Albusom Dumbledorom som sa zoznámil ako jedenásťročný v prvý deň na Rokforte. Naše vzájomné sympatie nepochybne vyvolala skutočnosť, že sme sa obaja cítili ako vydedenci. Ja som sa krátko pred príchodom do

20

školy nakazil dračími kiahňami a hoci som už nešíril nákazu, môj výzor poznamenaný kiahňami a zelenkavý odtieň pokožky odo mňa mnohých odpudzovali. Pokiaľ ide o Albusa, ten prišiel na Rokfort s bremenom nepríjemnej slávy. Ani nie pred rokom jeho otca Percivala odsúdili za krutý a značne medializovaný útok na troch mladých muklov.

Albus sa nikdy nepokúšal popierať, že jeho otec (neskôr zomrel v Azkabane) spáchal tento zločin, naopak, keď som nabral odvahu spýtať sa ho na to, ubezpečil ma, že vie o otcovej vine. Inak Dumbledore odmietal rozprávať o tej smutnej záležitosti, hoci mnohí sa pokúšali ho k tomu donútiť. Niektorí dokonca tento otcov čin schvaľovali a predpokladali, že aj Albus nenávidí muklov. Nemohli sa mýliť väčšmi. Ako by dosvedčil každý, kto poznal Albusa, nikdy neprejavil ani najmenšie antimuklovské sklony. V skutočnosti si rozhodnou podporou práv muklov v nasledujúcich rokoch získal mnohých nepriateľov.

Po niekoľkých mesiacoch však slávu jeho otca začala zatieňovať Albusova vlastná sláva. Na konci prvého ročníka už nebol známy ako syn zabijaka muklov, ale ako vynikajúci študent, najlepší, akého kedy škola mala. Tí z nás, ktorí mali tú výsadu byť jeho priateľmi, mohli čerpať z jeho príkladu, a to už nespomínam jeho veľkú ochotu pomáhať a veľkorysé povzbudzovanie. Neskôr sa mi priznal, že už vtedy vedel, že jeho najväčším potešením je učenie.

Nielenže získal každú cenu, ktorú škola udeľovala vynikajúcim študentom, ale onedlho si pravidelne písal s najvýznamnejšími čarodejníkmi tých čias, vrátane slávneho alchymistu Nicolasa Flamela, významnej historičky Bathildy Bagshotovej a teoretika mágie

21

Adalberta Wafflinga. Niekoľko prác mu vyšlo vo vedeckých publikáciách ako Transfigurácia a dnešok, Činorodé čarovanie a Experimenty s elixírmi. Zdalo sa, že Dumbledorova kariéra bude stúpať rýchlosťou meteoru, a jedinou otázkou bolo, kedy sa stane ministrom mágie. Hoci sa v neskorších rokoch často predpovedalo, že už zaujme túto pozíciu, on nikdy nemal ambície stať sa ministrom.

Po troch rokoch nášho štúdia na Rokforte prišiel do školy Albusov brat Aberforth. Nepodobali sa na seba; Aberfortha nikdy nepriťahovali knihy a na rozdiel od Albusa radšej riešil spory duelmi ako rozumnou diskusiou. Je však nesprávne naznačovať, ako to robia niektorí, že bratia neboli priatelia. Vychádzali spolu tak bezproblémovo, ako len dvaja rozdielni chlapci môžu. Aby sme boli čestní k Aberforthovi, musíme pripustiť, že žiť v Albusovom tieni určite nebolo príjemné. Byť jeho priateľom znamenalo vystaviť sa riziku, že vás ustavične bude prekonávať, a nemohlo to byť o nič príjemnejšie ani v bratovom prípade.

Keď sme s Albusom opustili Rokfort, uvažovali sme o spoločnej tradičnej ceste okolo sveta, chceli sme navštíviť a sledovať zahraničných čarodejníkov a potom si budovať vlastnú kariéru. Zasiahla však tragédia. V predvečer našej cesty zomrela Albusova matka Kendra a Albus sa stal hlavou a jediným živiteľom rodiny. Ja som svoj odchod odložil, aby som sa zúčastnil na Kendrinom pohrebe, a potom som sa vydal na cestu sám. Albus sa musel postarať o mladšieho brata a o sestru a nemal dosť peňazí, takže už nepripadalo do úvahy, aby ma sprevádzal.

V tomto období života boli naše kontakty minimálne. Písal som Albusovi a možno som necitlivo opisoval úžasné zážitky z ciest, počnúc tesným únikom pred chimérami v

22

Grécku, až po experimenty egyptských alchymistov. Jeho listy mi málo prezrádzali o jeho každodennom živote a predpokladal som, že pre takého vynikajúceho čarodejníka musí byť nudný. Pohltený vlastnými zážitkami som sa ku koncu svojej ročnej cesty s hrôzou dozvedel, že Dumbledorovcov postihla dálšia tragédia: smrť sestry Ariany.

Hoci Arianin zdravotný stav už dlho nebol dobrý, úder, ktorý prišiel tak krátko po strate matky, na oboch bratov silne zapôsobil. Všetci Albusovi najbližší – a rátam medzi tých šťastlivcov aj seba – sa zhodli na tom, že Arianina smrť a jeho pocit osobnej zodpovednosti za ňu (hoci, pravdaže, bol bez viny) na ňom navždy zanechali stopu.

Vrátil som sa domov a našiel som mladého muža poznamenaného utrpením oveľa staršieho človeka. Albus bol vážnejší ako predtým a menej bezstarostný. Nanešťastie však strata Ariany Albusa s Aberforthom nezblížila, práve naopak, odcudzili sa. (Po čase sa odcudzenie zmiernilo – aj keď v neskorších rokoch ich vzťah nebol blízky, bol aspoň srdečný.) Odvtedy Albus zriedka rozprával o svojich rodičoch alebo o Ariane a jeho priatelia sa naučili nespomínať ich.

Iné brká opíšu víťazstvá nasledujúcich rokov. Dumbledorov nesmierny prínos do čarodejníckej vedy, vrátane objavu dvanástich možností použitia dračej krvi, bude na prospech nasledujúcim generáciám, ako aj múdrosť, ktorú prejavil v mnohých rozhodnutiach vo funkcii hlavného čarodejníka Wizengamotu. Hovorí sa, že nijaký čarodejnícky súboj sa nikdy nevyrovnal tomu medzi Dumbledorom a Grindelwaldom v roku 1945. Tí, čo boli jeho svedkami, písali o strachu a úžase, ktoré pociťovali pri sledovaní súboja týchto dvoch mimoriadnych

23

čarodejníkov. Dumbledorovo víťazstvo a jeho následky pre čarodejnícky svet sa považujú za bod zvratu v magickej histórii, ktorý sa rovná zavedeniu medzinárodného zákona o utajení či pádu Toho-Ktorého-Netreba-Menovať.

Albus Dumbledore nikdy nebol pyšný alebo márnivý. V každom našiel niečo, čo si treba ceniť, akokoľvek bezvýznamné či úbohé to bolo, a som presvedčený, že strata, ktorú utrpel v raných rokoch, v ňom vyvolala veľkú ľudskosť a súcit. Jeho priateľstvo mi bude chýbať väčšmi, ako viem opísať, ale moja strata nie je ničím v porovnaní s čarodejníckym svetom. O tom, že bol najinšpiratívnejším a najobľúbenejším zo všetkých riaditeľov Rokfortu, nemožno pochybovať. Zomrel tak, ako žil. Pracoval vždy pre väčšie dobro a do poslednej hodiny a bol rovnako ochotný podať ruku malému chlapcovi s dračími kiahňami ako v ten deň, keď som sa s ním zoznámil.

Harry dočítal, ale nespúšťal oči z obrázka pri nekrológu. Dumbledorovi síce pohrával na tvári známy láskavý úsmev, ale jeho pohľad ponad polmesiačikovité okuliare pôsobil dojmom, že aj z novín röntgenuje Harryho, v ktorom sa smútok miešal s pocitom poníženia.

Myslel si, že poznal Dumbledora dobre, ale po prečítaní tohto nekrológu musel priznať, že ho poznal málo. Nikdy, ani jediný raz si nepredstavoval Dumbledorovo detstvo alebo mladosť; ako keby bol odjakživa taký, ako ho Harry poznal – ctihodný, sivovlasý a starý. Predstava dospievajúceho Dumbledora bola jednoducho čudná, ako keby ste sa pokúšali predstaviť si hlúpu Hermionu alebo prívetivého tryskochvostého škrota.

Nikdy mu nezišlo na um spýtať sa Dumbledora na jeho minulosť. Nepochybne by sa mu to zdalo čudné, bezočivé

24

a, koniec koncov, všetci vedeli, že Dumbledore sa stretol v legendárnom súboji s Grindelwaldom, a Harrymu ani nenapadlo, že by sa ho mohol spýtať, aké to bolo, či na iné jeho slávne činy. Nie, vždy sa rozprávali o Harrym, o Harryho minulosti, o Harryho budúcnosti, o Harryho plánoch… a Harrymu sa teraz zdalo, že napriek tomu, aká nebezpečná a neistá bola jeho budúcnosť, prepásol neopakovateľnú príležitosť povypytovať sa Dumbledora viac na neho samého, hoci mal podozrenie, že na jedinú osobnú otázku, ktorú v živote riaditeľovi položil, mu Dumbledore neodpovedal úprimne:

„Čo vidíte v zrkadle vy?“„Ja? Seba, ako držím pár teplých vlnených ponožiek.“Harry chvíľu premýšľal, potom vytrhol nekrológ z

Proroka, opatrne ho poskladal a zastrčil do prvého zväzku Praktickej obrannej mágie a jej použitia proti čiernej mágii. Potom zvyšok novín odhodil na kopu odpadkov a rozhliadol sa po izbe. Bol v nej oveľa väčší poriadok. Jediné, čo ho rušilo, bol dnešný Denný Prorok, ktorý ešte ležal na posteli, a na ňom kus rozbitého zrkadla.

Harry podišiel k posteli, zobral úlomok zrkadla a rozložil noviny. Skoro ráno si ich prevzal od doručovacej sovy a pozrel na titulky, no odhodil noviny nabok, keď sa presvedčil, že o Voldemortovi sa v nich nič nepíše. Harry si bol istý, že na ministerstve sa spoliehajú na Proroka, že zatají správy o Voldemortovi. Preto až teraz zbadal, čo mu uniklo.

Na spodnej polovici prvej stránky bol menší titulok nad obrázkom prechádzajúceho sa a utrápeného Dumbledora:

DUMBLEDORE – KONEČNE PRAVDA?

25

Na budúci týždeň vychádza šokujúci príbeh o poškvrnenom géniovi, ktorého mnohí považovali za najväčšieho čarodejníka svojej generácie. Rita Skeeterová strháva populárny imidž vážneho múdreho muža so striebornou bradou a odhaľuje narušené detstvo, nezákonnú mladosť, celoživotné podvody a tajomstvá, ktoré si Dumbledore odniesol do hrobu. PREČO sa tento muž, hoci mu núkali kreslo ministra mágie, uspokojil s miestom riaditeľa školy? Čo bolo skutočným cieľom tajnej organizácie známej ako Fénixov rád? AKO Dumbledore skutočne skončil?

Odpovede na tieto a mnohé iné otázky vám odhalí nový prekvapujúci životopis Život a lži Albusa Dumbledora od Rity Skceterovej, ktorá poskytla exkluzívny rozhovor Betty Braithwaitovej, strana 13.

Harry prudko otvoril noviny a našiel trinástu stranu. Nad článkom sa vynímal obrázok ďalšej dobre známej tváre: žena v okuliaroch zdobených drahokamami, so zložito nakrútenými plavými vlasmi, zubami odhalenými v úsmeve, ktorý očividne mal byť víťazoslávny, mu mávala prstami. Harry sa usiloval ignorovať nechutnú fotografiu a čítal ďalej.

Osobne je Rita Skeeterová oveľa srdečnejšia a milšia, než naznačuje jej slávne nemilosrdné pero. Privítala ma na chodbe svojho útulného domova a zaviedla ma rovno do kuchyne na šálku čaju a kúsok koláča a nemusím ani hovoriť, že aj na ešte čerstvú kopu najnovších klebiet.

„Dumbledore je, pravdaže, sen každého životopisca,“ hovorí Skeeterová. „Mal taký dlhý a plný život. Som si istá, že moja kniha bude prvá medzi mnohými.“

26

Skeeterová rozhodne vyštartovala rýchlo. Deväťstostranový rukopis dokončila za necelé štyri týždne po Dumbledorovej záhadnej smrti v júni. Spytujem sa, ako sa jej podaril tento super rýchly kúsok.

„Och, pre takého dlhoročného novinára, ako som ja, je termínovaná práca celkom prirodzená. Vedela som, že čarodejnícky svet túži po vyčerpávajúcom príbehu, a chcela som prvá uspokojiť túto potrebu.“

Pripomínam nedávno zverejnenú poznámku Elphiasa Dogea, špeciálneho poradcu Wizengamotu a dlhoročného priateľa Albusa Dumbledora, že ‚Skeeterovej kniha obsahuje menej faktov ako kartička k čokoládovým žabkám.‘

Skeeterová zakloní hlavu a smeje sa.„Drahý Dodgy! Pamätám sa, ako som s ním pred pár

rokmi robila rozhovor o právach morských ľudí. Je to úplný cvok, zrejme si myslel, že sedíme na dne jazera Windermere, a stále mi hovoril, aby som si dávala pozor na šťuky.“

No obvinenia Elphiasa Dogea z nepresnosti sa ozývali aj z iných miest. Naozaj si Skeeterová myslí, že štyri krátke týždne postačujú na získanie úplného obrazu o Dumbledorovom dlhom a mimoriadnom živote?

„O, moja drahá,“ usmieva sa Skeeterová a nežne ma pleskne po hánkach, „viete rovnako dobre ako ja, koľko informácií možno zhromaždiť za tučné vrecko galeónov, ak navyše neprijmete slovo nie a máte poriadne ostré bleskové brko! Ľudia stáli v rade, aby mohli vysypať špinu na Dumbledora. Viete, nie každý si myslí, že bol až taký úžasný – šliapol na veľké množstvo dôležitých otlakov. Ale starý Doge môže prestať s hrou na dôležitého, pretože ja mám prístup ku zdroju, za ktorý by väčšina novinárov

27

dala aj svoje prútiky, ku zdroju, ktorý doteraz neprehovoril na verejnosti a bol blízky Dumbledorovi počas najbúrlivejších a najznepokojivejších chvíľ jeho mladosti.“

Propagácia Skeeterovej knihy rozhodne naznačuje, že tí, ktorí verili v Dumbledorov nepoškvrnený život, budú veľmi šokovaní. Spytujem sa jej, aké najväčšie prekvapenia odhalí.

„Ale no tak, Betty predsa neprezradím zlatý klinec, kým si ľudia tú knihu nekúpia!“ smeje sa Skeeterová. „Ale môžem sľúbiť, že každého, kto si ešte stále myslí, že Dumbledore bol biely ako jeho brada, čaká kruté precitnutie! Povedzme len, že nikomu, kto ho počul nadávať na Toho-Koho-Netreba-Menovať, by sa ani neprisnilo, že zamladi sám fušoval do čiernej mágie! A na čarodejníka, ktorý neskôr vyzýval k tolerancii, vtedy nebol taký veľkodušný! Áno, Albus Dumbledore má mimoriadne temnú minulosť, a to ani nespomínam veľmi pochybnú rodinu, ktorú sa tak veľmi usiloval utajiť.“

Spytujem sa Skeeterovej, či má na mysli Dumbledorovho brala Aberfortha, ktorého Wizengamot odsúdil za zneužívanie mágie, čo pred pätnástimi rokmi vyvolalo menší škandál.

„Och, Aberforth je iba vrchol kopy hnoja,“ smeje sa Skeeterová. „Nie, nie, rozprávam o niečom oveľa horšom, ako je jeho brat so svojím nadšením pre kozy, horšom ako jeho otec mrzačiaci muklov – Dumbledore nemohol ich činy ututlať, oboch obžaloval Wizengamot. Nie, zaujala ma jeho matka a sestra a malé pátranie odhalilo hniezdo hanebností – no, ako hovorím, musíte si počkať na kapitolu deväť až dvanásť, aby ste sa dozvedeli všetky podrobnosti. Teraz môžem povedať iba toľko, že sa

28

nečudujem, prečo Dumbledore nikdy nerozprával o tom, ako sa mu zlomil nos.“

Odhliadnuc od rodinných tajomstiev, naozaj Skeeterová upiera Dumbledorovi vynikajúce schopnosti, vďaka ktorým sa dopracoval k mnohým objavom v oblasti mágie?

„Bol inteligentný,“ pripúšťa, „hoci mnohí teraz spochybňujú, či mu možno bezo zvyšku pripísať všetky údajné úspechy. Ako odhalím v šestnástej kapitole, Ivor Dillonsby tvrdí, že osem spôsobov použitia dračej krvi objavil on, až potom si Dumbledore požičal jeho práce.“

Dovoľujem si poznamenať, že význam niektorých Dumbledorových úspechov nemožno popierať. Čo jeho slávna porážka Grindelwalda?

„Och, to som rada, že ste spomenuli Grindelwalda,“ hovorí Skeeterová s dráždivým úsmevom. „Obávam sa, že tí, ktorých dodnes k slzám dojíma Dumbledorovo úžasné víťazstvo, sa musia pripraviť na bombu – alebo možno na hnojovú bombu. Je to naozaj veľmi špinavá záležitosť. Poviem len toľko – nebuďte si takí istí, že ten fantastický legendárny duel sa skutočne konal. Po prečítaní mojej knihy ľudia možno dospejú k záveru, že Grindelwald jednoducho vyčaril z konca prútika bielu vreckovku a vzdal sa pokojne!“

Skeeterová mi odmieta prezradiť o tejto zaujímavej téme viac, a tak sa namiesto toho venujeme vzťahu, ktorý nepochybne bude fascinovať čitateľov väčšmi ako akýkoľvek iný.

„O, áno,“ rýchlo prikyvuje Skeeterová, „celú kapitolu venujem vzťahu Potter – Dumbledore. Označuje sa ako nezdravý, dokonca podozrivý. Opakujem – čitatelia si budú musieť kúpiť moju knihu, aby sa dozvedeli celý

29

príbeh, ale niet pochýb o tom, že Dumbledore sa neprirodzene zaujímal o Pottera od nepamäti. Či to bolo skutočne v najlepšom záujme chlapca… nuž, uvidíme. Rozhodne je verejným tajomstvom, že Potterovo dospievanie bolo veľmi ťažké.“

Spytujem sa, či je Skeeterová stále v kontakte s Harrym Potlerom po tom vlaňajšom slávnom rozhovore. Bola to prelomová záležitosť, keď Potter hovoril výlučne o svojom presvedčení, že Veď-Viete-Kto sa vrátil.

„O, áno, vytvorilo sa medzi nami blízke puto,“ hovorí Skeeterová. „Chudák Potter má len málo skutočných priateľov a zoznámili sme sa v jednom z najnáročnejších okamihov jeho života – na Trojčarodejníckom turnaji. Som pravdepodobne jedna z mála živých ľudí, ktorí môžu povedať, že poznajú skutočného Harryho Pottera.“

To nás zase privádza k mnohým klebetám, ktorými sú stále opradené Dumbledorove posledné hodiny. Je Skeeterová presvedčená, že Potter bol pri tom, keď Dumbledore zomrel?

„Nechcem povedať priveľa – to všetko je v knihe – no očití svedkovia v Rokfortskom hrade videli Pottera bežať z miesta činu chvíľku po tom, ako Dumbledore spadol, vyskočil alebo ho sotili. Potter neskôr svedčil proti Severusovi Snapovi, mužovi, ktorého notoricky nenávidel. Je všetko tak, ako to vyzerá? O tom musí rozhodnúť čarodejnícka pospolitosť, keď si prečíta moju knihu.“

Po tejto zaujímavej poznámke odchádzam. Nemožno pochybovať, že Skeeterová napísala bestseller. Rady Dumbledorových obdivovateľov sa medzitým môžu triasť, čo onedlho vyjde najavo o ich hrdinovi.

30

Harry dočítal, ale nespúšťal zo stránky rozpačitý pohľad. Odpor a zúrivosť sa v ňom dvíhali ako zvratky, skrčil noviny do gule a z celej sily ich hodil do steny, kde sa pripojili k ostatným odpadkom nakopeným okolo preplneného smetníka.

Bezcieľne sa prechádzal po izbe, otváral prázdne zásuvky, bral do rúk knihy a vzápätí ich vracal na miesto, sotva si uvedomujúc, čo robí, a v hlave mu zneli útržky fráz z rozhovoru s Ritou: celú kapitolu venujem vzťahu Potter – Dumbledore… označuje sa ako nezdravý, ba dokonca podozrivý… zamladi sám fušoval do čiernej mágie… mala som prístup k zdroju, za ktorý by väčšina novinárov dala aj svoje prútiky…

„Lži!“ zakričal Harry a cez okno videl suseda odvedľa, ktorý práve štartoval kosačku, ako nervózne zdvihol hlavu.

Harry sťažka dosadol na posteľ. Zlomený kúsok zrkadla od neho odskočil. Zobral ho, prevracal medzi prstami a myslel na Dumbledora a na lži, ktorými ho Rita Skeeterová hanobila…

Záblesk jasnej modrej. Harry zmeravel a jeho porezaný prst znovu skĺzol po zubatom okraji zrkadla. To sa mu určite len zazdalo, muselo sa mu to zazdať. Obzrel sa, ale stena za ním bola stále odporne oranžová, lebo farbu vybrala teta Petunia. Nebolo tam nič modré, čo by sa mohlo v zrkadle odraziť. Harry znovu pozrel do úlomku, no nevidel nič, iba svoje jasnozelené oko, ako naňho hľadí.

Predstavoval si to, nijako inak sa to nedalo vysvetliť: predstavoval si to, lebo myslel na svojho mŕtveho riaditeľa. Jedna vec však bola celkom istá – jasnomodré oči Albusa Dumbledora ho už nikdy neprevŕtajú pohľadom.

31

TRETIA KAPITOLA

ODCHOD DURSLEYOVCOV

Treskot zabuchnutých dverí sa ozýval až na poschodí a nejaký hlas zakričal: „Hej! Ty!“

Keďže Harryho takto oslovovali šestnásť rokov, nepochyboval o tom, koho strýko volá, no napriek tomu neodpovedal ihneď. Stále hľadel na úlomok zrkadla, v ktorom na okamih sekundy, ako sa mu zazdalo, videl Dumbledorovo oko. Až keď strýko zakričal: „CHLAPČE!“, Harry pomaly vstal, zamieril ku dverám a cestou priložil rozbité zrkadlo do batoha plného vecí, ktoré berie so sebou.

„Ale ti to trvalo!“ zreval Vernon Dursley, keď sa Harry zjavil na hornom schode. „Poď sem dole, chcem sa s tebou rozprávať!“

Harry schádzal dolu schodmi s rukami hlboko vo vreckách džínsov. V obývačke našiel všetkých troch Dursleyovcov. Boli oblečení v cestovnom: strýko Vernon mal žltohnedú bundu na zips, teta Petunia elegantný kabát lososovej farby a Dudley, Harryho veľký plavovlasý a svalnatý bratanec, koženú bundu.

„Ano?“ spýtal sa Harry.„Sadni si,“ prikázal mu strýko Vernon. Harry nadvihol

obočie. „Prosím!“ dodal strýko a trochu sa pritom mykol, ako keby ho to slovo popichalo v hrdle.

Harry si sadol. Myslel si, že vie, čo bude nasledovať. Strýko sa začal prechádzať sem a tam a teta Petunia a Dudley znepokojene sledovali jeho pohyby. Napokon sa

32

jeho veľká červená tvár zvraštila od sústredenia, zastal pred Harrym a prehovoril.

„Rozmyslel som si to,“ vyhlásil. „Aké prekvapenie,“ reagoval Harry.„Neopováž sa hovoriť takým tónom…“ začala teta

Petunia prenikavým hlasom, ale Vernon Dursley mávol rukou, aby mlčala.

„To všetko je len podfuk,“ vyhlásil strýko Vernon a zazeral na Harryho malými prasacími očkami. „Rozhodol som sa, že neuverím ani slovu. Zostávame, nikam nejdeme.“

Harry pozrel na strýka rozhorčene i pobavene zároveň. Vernon Dursley celé uplynulé štyri týždne menil rozhodnutie každých dvadsaťštyri hodín, balil a vybaľoval a znovu ukladal batožinu do auta zakaždým, keď si to rozmyslel. Harrymu sa najväčšmi páčilo, keď sa raz strýko Vernon pokúšal vyložiť kufor do auta, pričom spadol a reval od bolesti a nadával, nevediac, že Dudley si pri poslednom balení strčil do kufra činky.

„Podľa teba,“ hovoril Vernon Dursley a znovu sa začal prechádzať po obývačke, „nám – Petunii, Dudleymu a mne – hrozí nebezpečenstvo. Od… od…“

„Od niektorých z našich, presne tak,“ dokončil Harry.„Ja tomu neverím,“ zopakoval strýko Vernon a znova

zastal pred Harrym. „Polovicu noci som nespal a o všetkom som premýšľal, ale som presvedčený, že je to sprisahanie, aby si ty ľahko prišiel k domu.“

„K domu?“ zopakoval Harry. „K akému domu?“„K tomuto domu,“ zaškriekal strýko Vernon a žila na

čele mu začala pulzovať. „K nášmu domu! Ceny domov tu na okolí vyleteli nahor! Chceš nás odtiaľto dostať a potom

33

si urobíš svoje hókusy-pókusy a ani nebudeme vedieť ako a v listinách bude tvoje meno a…“

„Zbláznili ste sa?“ povedal Harry. „Sprisahanie, aby som dostal tento dom? To ste naozaj takí hlúpi, ako to vyzerá?“

„Neopovažuj sa!“ zapišťala teta Petunia, ale Vernon ju znova mávnutím ruky umlčal. Zdalo sa, že znevažovanie jeho osoby je nič v porovnaní s nebezpečenstvom, ktoré odhalil.

„Iba pre prípad, že by ste zabudli,“ povedal Harry, „ja už mám dom. Ten, ktorý mi zanechal krstný otec. Tak prečo by som chcel tento? Pre všetky tie šťastné spomienky?“

Nastalo ticho. Harry si pomyslel, že na strýka tento argument dosť zabral.

„Ty tvrdíš,“ pokračoval strýko Vernon a znovu sa začal prechádzať, „že tento lord, neviemaký…“

„Voldemort,“ netrpezlivo dopovedal Harry, „ale už sme to rozoberali asi stokrát. To nie je tvrdenie, to je fakt. Dumbledore vám to minulý rok povedal, aj Kingsley a pán Weasley…“

Vernon Dursley nahnevane zhrbil plecia a Harry sa dovtípil, že strýko sa pokúša zahnať spomienky na neohlásenú návštevu dvoch dospelých čarodejníkov na začiatku Harryho letných prázdnin. Príchod Kingsleyho Shacklebolta a Artura Weasleyho bol pre Dursleyovcov veľmi nepríjemný šok. Harry však musel priznať, že vzhľadom na to, že pán Weasley kedysi zdemoloval polovičku obývačky, sa nedalo očakávať, že jeho príchod strýka Vernona poteší.

„Aj Kingsley s pánom Weasleym vám všetko vysvetlili,“ neľútostne pokračoval Harry. „Keď dovŕšim sedemnásť rokov, ochranné kúzla, ktoré ma udržiavajú v bezpečí, prestanú účinkovať a zostaneme bez ochrany. Vy aj ja. V

34

ráde sú si istí, že Voldemort sa zameria na vás a bude vás mučiť, buď preto, aby sa pokúsil zistiť, kde som, alebo preto, lebo si myslí, že keď vás bude držať ako rukojemníkov, prídem vás zachrániť.“

Oči strýka Vernona a Harryho sa stretli. Harry si bol istý, že v tom okamihu obaja mysleli na to isté. Potom sa strýko Vernon prechádzal ďalej a Harry pokračoval: „Musíte sa skryť a rád vám chce pomôcť. Ponúkli vám serióznu ochranu, tú najlepšiu, aká len môže byť.“

Strýko Vernon nepovedal nič, ale ďalej sa prechádzal sem a tam. Vonku už slnko viselo nízko nad plotom z vtáčieho zobu. Susedova kosačka odpočívala.

„Myslel som si, že existuje nejaké Ministerstvo mágie,“ vyštekol odrazu Vernon Dursley.

„Ministerstvo existuje,“ prekvapene potvrdil Harry.„Dobre, tak prečo nás teda nemôžu ochrániť oni? Podľa

mňa by sa na nás ako na nevinné obete, ktoré sa previnili iba tým, že poskytli útočisko poznačenému človeku, mala vzťahovať vládna ochrana!“

Harry sa zasmial, nemohol sa tomu ubrániť. Bolo to také typické pre strýka vkladať nádeje do inštitúcií, ktorými aj v tomto svete pohŕdal a nedôveroval im.

„Počuli ste, čo povedal pán Weasley aj Kingsley,“ odvetil Harry. „Myslíme si, že na ministerstvo prenikli Voldemortovi ľudia.“

Strýko Vernon chodil ku kozubu a naspäť a dýchal tak namáhavo, až sa mu veľké čierne fúzy vlnili a tvár mal od sústredenia celkom tmavočervenú.

„Dobre teda,“ povedal a znovu zastal pred Harrym. „Dobre, povedzme, len v rámci diskusie, že prijmeme túto ochranu. Stále nechápem, prečo nemôžeme mať toho Kingsleyho.“

35

Harry sa veľmi usiloval, aby neprevrátil oči, ale stálo ho to veľkú námahu. S touto otázkou sa naňho strýko obrátil už najmenej päť ráz.

„Povedal som vám,“ precedil pomedzi zuby, „že Kingsley ochraňuje muk… chcel som povedať vášho premiéra.“

„Presne tak – je najlepší!“ znova vyštekol strýko Vernon, ukazujúc na prázdnu televíznu obrazovku. Dursleyovci videli Kingsleyho v správach diskrétne kráčať za muklovským premiérom v reportáži z návštevy nemocnice. Toto a skutočnosť, že Kingsley si šikovne osvojil spôsob obliekania muklov, nehovoriac o istote, ktorá vyžarovala z jeho pomalého, hlbokého hlasu, spôsobilo, že Dursleyovci prijímali Kingsleyho celkom inak ako ostatných čarodejníkov. Hoci ho, pravda, nikdy nevideli s náušnicou v uchu.

„Ten je už obsadený,“ vysvetľoval Harry. „Ale Hestia Jonesová a Dedalus Diggle sú na túto prácu viac ako vhodní…“

„Keby sme si mohli prečítať ich životopisy…“ začal strýko Vernon, ale Harry stratil trpezlivosť. Vstal, podišiel k strýkovi a teraz sám ukazoval na televízor.

„Tie nehody nie sú nehody – zrážky a výbuchy, vykoľajenia a čo všetko sa ešte stalo od posledných správ. Ľudia miznú a umierajú a za tým je on – Voldemort. Hovorím vám to znovu a znovu, že zabíja muklov iba tak pre zábavu. Aj tie hmly spôsobili dementori, a ak sa nepamätáte, kto sú, spýtajte sa svojho syna!“

Dudleyho ruky vyleteli nahor a prikryl si ústa. Keď sa však naňho upreli oči rodičov i Harryho, pomaly ich znovu zložil a spýtal sa: „Je ich… je ich viac?“

36

„Viac?“ zasmial sa Harry. „Chcel si vedieť, či ich je viac ako tí dvaja, ktorí na nás zaútočili? Pravdaže ich je viac, sú ich stovky, odvtedy už možno tisíce, keďže sa živia všetkým tým strachom a zúfalstvom…“

„Dobre, dobre,“ vybuchol Vernon Dursley. „Skonči, dosiahol si svoje…“

„Dúfam,“ vravel Harry, „lebo, keď budem mať sedemnásť, všetci – smrťožrúti, dementori, možno aj inferiovia, to znamená mŕtve telá začarované temnými čarodejníkmi – vás nájdu a určite na vás zaútočia. A keď si spomeniete, ako ste sa naposledy pokúšali prekabátiť čarodejníkov, myslím, že budete súhlasiť s tým, že potrebujete pomoc.“

Nastalo krátke ticho, v ktorom všetci v duchu počuli vzdialenú ozvenu rachotu spred rokov, keď Hagrid rozbíjal drevené vchodové dvere. Teta Petunia hľadela na strýka Vernona, Dudley civel na Harryho. Napokon strýko Vernon vyhŕkol: „Ale čo moja práca? A čo Dudleyho škola? Predpokladám, že povaľujúcim sa čarodejníkom na takých veciach nezáleží.“

„Nechápete to?“ vykríkol Harry. „Budú vás mučiť a zabijú vás, ako zabili mojich rodičov!“

„Ocko,“ nahlas sa ozval Dudley, „ocko, ja idem s tými ľuďmi z rádu.“

„Dudley,“ zareagoval Harry, „po prvý raz vo svojom živote hovoríš rozumne.“

Vedel, že je bitka vyhratá. Ak sa Dudley bojí natoľko, že prijme pomoc rádu, jeho rodičia pôjdu s ním. Nepripadalo do úvahy, že by sa odlúčili od svojho Duduška. Harry pozrel na hodiny na kozube.

„Budú tu asi o päť minút,“ oznámil, a keď nikto z Dursleyovcov neodpovedal, vyšiel z izby. Perspektíva

37

rozlúčky – možno navždy – s tetou, strýkom a bratrancom bolo niečo, o čom mohol premýšľať takmer s radosťou, no napriek tomu v ovzduší visela akási rozpačitosť. Čo si hovoria ľudia po šestnástich spoločne prežitých rokoch, keď sa nemali radi?

Harry sa vo svojej izbe bezúčelne pohrával s batohom, potom prestrčil cez mreže Hedviginej klietky zopár sovích orieškov. Padli na dno klietky s tupým zadunením, a ona ich ignorovala.

„Onedlho odchádzame, naozaj už čoskoro,“ prihovoril sa jej Harry. „A potom budeš môcť znovu lietať.“

Ozval sa zvonček pri dverách. Harry váhal, no potom vyšiel z izby a zamieril dolu. Bolo by priveľa očakávať, že Hestia a Dedalus zvládnu Dursleyovcov sami.

„Harry Potter!“ zapišťal vzrušený hlas, len čo Harry otvoril dvere, a mužíček vo svetlofialovom cylindri sa mu hlboko uklonil. „Aká česť, ako vždy!“

„Ďakujem, Dedalus,“ poďakoval sa Harry a rozpačito sa pousmial na tmavovlasú Hestiu. „Je od vás naozaj pekné, že to robíte… Tu sú – teta a strýko a bratranec…“

„Prajeme vám dobrý deň, príbuzní Harryho Pottera!“ veselo ich pozdravil Dedalus a vošiel do obývačky. Dursleyovci sa vôbec netvárili šťastne, že ich tak oslovil. Harry napoly očakával, že si to zase rozmyslia. Dudley sa pri pohľade na čarodejnicu a čarodejníka posunul bližšie k matke.

„Vidím, že ste zbalení a pripravení. Výborne! Ako vám Harry povedal, plán je jednoduchý,“ oznamoval Dedalus a vyťahoval z vesty obrovské vreckové hodinky a hľadel na ne. „Odídeme pred Harrym. Vzhľadom na to, že je nebezpečné používať mágiu vo vašom dome – pretože Harry je stále neplnoletý, mohlo by to ministerstvu

38

poskytnúť zámienku na jeho zatknutie – pôjdeme autom povedzme takých desať míľ a potom sa odmiestnime na bezpečné miesto, ktoré sme pre vás vybrali. Predpokladám, že viete šoférovať?“ zdvorilo sa spýtal strýka Vernona.

„Či viem čo…? Doparoma, pravdaže viem šoférovať!“ vyprskol strýko Vernon.

„To ste veľmi šikovný, pane, veľmi šikovný. Ja osobne by som bol úplne hotový zo všetkých tých tlačidiel a gombíkov,“ priznával sa Dedalus. Zrejme mal pocit, že Vernonovi Dursleymu, ktorý po každom Dedalusovom slove očividne strácal dôveru v plán, lichotí.

„Nevie dokonca ani šoférovať,“ hundral si popod nos a fúzy sa mu rozhorčene vlnili, no našťastie ho zrejme ani Dedalus, ani Hestia nepočuli.

„Ty, Harry,“ pokračoval Dedalus, „počkáš na ochrancov tu. Nastala malá zmena plánu…“

„Ako to myslíte?“ hneď sa spýtal Harry. „Myslel som, že príde Divooký Moody a vezme ma prípojným premiestňovaním.“

„To nemôže,“ napäto oznamovala Hestia. „Divooký ti to vysvetlí.“

Dursleyovci, ktorí to všetko sledovali s absolútnym nepochopením na tvárach, vyskočili, keď nejaký hlas nahlas zaškriekal: „Ponáhľajte sa!“ Harry sa obzeral po izbe, no potom si uvedomil, že hlas vychádza z Dedalusových vreckových hodiniek.

„Celkom správne, máme veľmi presný program,“ Dedalus kývol hlavou na hodinky a strčil si ich naspäť do vesty. „Pokúšame sa zladiť tvoj odchod s premiestnením tvojej rodiny, Harry; tak sa kúzlo zlomí v okamihu, keď všetci zamierite do bezpečia.“ Obrátil sa k Dursleyovcom. „Tak teda sme všetci zbalení a pripravení odísť?“

39

Nikto z nich mu neodpovedal. Strýko Vernon stále ohromení – hľadel na hrču vo vrecku Dedalusovej vesty.

„Možno by sme mali počkať v hale, Dedalus,“ zašepkala Hestia. Očividne mala pocit, že by bolo netaktné, aby zostali v izbe, kým si Harry a Dursleyovci vymenia láskavé a možno uslzené slová na rozlúčku.

„To nie je potrebné,“ zahundral Harry, ale strýko Vernon nahlas povedal: „Tak teda zbohom, chlapče,“ a dal jasne najavo, že ďalšie vysvetlenie naozaj nie je potrebné.

Švihol pravou rukou nahor, aby podal Harrymu ruku, ale zdalo sa, že v poslednej chvíli to nezvládol, tak len zovrel päsť a začal rukou hojdať dopredu a dozadu ako metronóm.

„Si pripravený, Duduško?“ spýtala sa teta Petunia a zbytočne kontrolovala sponu na kabelke, aby vôbec nemusela pozrieť na Harryho.

Dudley však neodpovedal, iba tam stál s pootvorenými ústami a Harrymu trochu pripomínal obra Grawpa.

„Tak teda poďme,“ vyzval ich strýko Vernon.Už bol pri dverách obývačky, keď Dudley zamumlal: „Ja

tomu nerozumiem.“„Čomu nerozumieš, Duduško?“ spýtala sa teta Petunia a

pozrela na syna.Dudley zdvihol veľkú ruku pripomínajúcu šunku a

ukazoval na Harryho.„Prečo nejde s nami aj on?“Strýko Vernon a teta Petunia zmeraveli a hľadeli na

Dudleyho, akoby im práve oznámil, že sa chce stať baletkou.

„Čože?“ nahlas sa spýtal strýko Vernon.„Prečo nejde aj on?“ zopakoval Dudley.

40

„No on… on nechce,“ strýko Vernon sa otočil, mračil sa na Harryho a dodal: „Však nechceš?“

„Ani najmenej,“ odpovedal Harry.„No vidíš,“ povedal strýko Vernon Dudleymu. „A teraz

poď, už ideme.“Vypochodoval z miestnosti. Počuli, ako sa otvorili

vchodové dvere, no Dudley sa nepohol a po pár váhavých krokoch zastala aj teta Petunia.

„Čo je zase?“ vyštekol strýko Vernon a znova sa zjavil vo dverách.

Zdalo sa, že Dudley zápasí s predstavou príliš ťažkou na to, aby ju vyjadril slovami. Po niekoľkých okamihoch očividne namáhavého vnútorného boja prehovoril: „Ale kam pôjde?“

Teta Petunia a strýko Vernon pozreli na seba. Dudley ich očividne vyľakal. Hestia Jonesová narušila ticho.

„Ale… vy predsa určite viete, kam ide váš synovec!“ poznamenala ohromene.

„Pravdaže vieme,“ odvetil Vernon Dursley. „Odchádza s dajakými maníkmi od vás, však? Jasné, Dudley, tak nastúpme do auta, počul si toho človeka, ponáhľame sa.“

Vernon Dursley znovu došiel až ku vchodovým dverám, ale Dudley ho nenasledoval.

„Odchádza s maníkmi od nás?“Zdalo sa, že Hestiu to rozčúlilo. Harry sa už stretol

s takýmto postojom: čarodejnice a čarodejníci žasli, že sa jeho najbližší žijúci príbuzní tak málo zaujímajú o slávneho Harryho Pottera.

„To je v poriadku,“ ubezpečoval ju Harry. „Naozaj na tom nezáleží.“

„Nezáleží?“ zopakovala Hestia, zlovestne zvyšujúc hlas. „Neuvedomujú si títo ľudia, čo si prežil? V akom si

41

nebezpečenstve? Aké jedinečné postavenie máš v srdciach celého protivoldemortovského hnutia?“

„No… neuvedomujú,“ pripustil Harry. „Vlastne si myslia, že len zbytočne zaberám priestor, ale ja som zvyknutý…“

„Ja si nemyslím, že zbytočne zaberáš priestor.“Keby Harry nebol videl, že Dudleyho pery sa pohybujú,

možno by tomu neveril. Chvíľu preto hľadel na Dudleyho a až potom mu došlo, že to naozaj musel povedať jeho bratranec, a okrem toho Dudley očervenel. Harry bol zmätený a ohromený.

„No… ďakujem, Dudley.“Dudley znovu vyzeral, akoby zápasil s myšlienkami

príliš náročnými na to, aby sa dali vyjadriť, a potom zamumlal. „Zachránil si mi život.“

„Vlastne nie,“ povedal Harry. „Dementori by ti boli zobrali dušu…“

Zvedavo pozrel na bratranca. Počas tohto ani minulého leta, keď sa Harry nakrátko vrátil na Privátnu cestu a väčšinou sa zdržiaval vo svojej izbe, sa fakticky vôbec nerozprávali. Až teraz však Harrymu svitlo, že tá šálka studeného čaju, na ktorú ráno stúpil, možno vôbec nemala byť pasca. Hoci ho to dosť dojalo, napriek tomu sa mu celkom uľavilo, keď Dudley zrejme vyčerpal všetky schopnosti vyjadriť svoje city. Potom Dudley ešte raz či dva razy otvoril ústa, no mlčal, celý červený v tvári.

Tete Petunii vyhŕkli slzy. Hestia Jonesová spokojne na ňu pozrela, no potom sa jej pohľad zmenil na rozhorčenie, keď sa Petunia rozbehla k Dudleymu, a nie k Harrymu, a objala ho.

42

„To bolo také milé, Duduško…“ vzlykala na jeho mohutnej hrudi, „taký zlatý chlapček… že si sa poďakoval…“

„Ale on vôbec neďakoval,“ rozhorčila sa Hestia. „Povedal iba, že si nemyslí, že Harry zbytočne zaberá miesto.“

„Áno, ale to od Dudleyho znamená toľko, akoby povedal milujem ťa,“ obhajoval ho Harry, zmietaný medzi hnevom a túžbou rozosmiať sa, keď teta Petunia naďalej stískala Dudleyho, ako keby práve zachránil Harryho z horiacej budovy.

„Tak ideme alebo nie?“ zreval strýko Vernon, ktorý sa ešte raz zjavil vo dverách. „Myslel som si, že máme presne načasovaný plán.“

„Áno… áno, máme,“ prikývol Dedalus Diggle, ktorý toto všetko sledoval s pobavením, a zdalo sa, že sa práve spamätal. „Naozaj už musíme ísť. Harry…“

Priskočil k Harrymu a stisol mu ruku oboma dlaňami.„Veľa šťastia. Dúfam, že sa znovu stretneme. Nádeje

čarodejníckeho sveta sú na tvojich pleciach.“„Ó, áno, ďakujem,“ poďakoval Harry.„Zbohom, Harry,“ lúčila sa Hestia a tiež mu stisla ruku.

„Budeme na teba myslieť.“„Dúfam, že všetko dobre dopadne,“ povedal Harry a

pozrel na tetu Petuniu a Dudleyho.„Som si istý, že skončíme ako najlepší priatelia,“ veselo

vravel Diggle, mávajúc klobúkom pri odchode z izby. Hestia šla za ním.

Dudley sa opatrne vyslobodil z matkinho zovretia, kráčal k Harrymu, ktorý musel potláčať nutkanie pohroziť mu čarami, a podával mu veľkú ružovú ruku.

43

„No nech sa prepadnem, Dudley,“ prehovoril Harry za obnovených vzlykov tety Petunie, „žeby do teba dementori naozaj vdýchli inú osobu?“

„Neviem,“ zamrmlal Dudley. „Maj sa, Harry.“„Jasné…“ prikývol Harry, chytil Dudleyho ruku a

potriasol ňou. „Možno sa uvidíme. Dávaj si pozor, veľký D.“

Dudley sa takmer usmial a potom kolísavo vyšiel z izby. Harry počul ťažké kroky na štrkovej príjazdovej ceste a potom sa zabuchli dvere auta.

Teta Petunia mala tvár zaborenú do vreckovky, no pri tom zvuku sa obzrela. Zrejme nečakala, že sa ocitne sama s Harrym. Rýchlo si strčila vlhkú vreckovku do vrecka a povedala: „Tak… zbohom,“ a zamierila k dverám.

„Zbohom,“ povedal Harry.Petunia zrazu zastala a obzrela sa. Na chvíľku mal

Harry veľmi zvláštny pocit, že mu chce niečo povedať: čudne rozochvene naňho pozrela a zrejme už-už mala na jazyku slová, no potom mykla hlavou a vybehla z miestnosti za synom a manželom.

44

ŠTVRTÁ KAPITOLA

SEDEM POTTEROV

Harry vybehol hore schodmi naspäť do svojej izby a prišiel k oknu práve včas, aby videl, ako auto Dursleyovcov vychádza z príjazdovej cesty a ide po hlavnej. Dedalusov klobúk bolo vidieť na zadnom sedadle medzi tetou Petuniou a Dudleym. Na konci Privátnej cesty auto zabočilo doprava, na okamih jeho okná zahoreli šarlátovou farbou už zapadajúceho slnka a potom zmizlo.

Harry zobral Hedviginu klietku, Blesk a batoh, ešte raz pozrel na nezvyčajne upratanú izbu a potom ťarbavo schádzal dolu schodmi do haly, kde postavil klietku, metlu a batoh ku schodisku. Svetla rýchlo ubúdalo. Hala bola v podvečernom svetle plná tieňov. Bolo veľmi zvláštne stáť v tom tichu a vedieť, že o chvíľku odíde z tohto domu naposledy. Kedysi dávno, keď Dursleyovci odišli niekde zabaviť sa, boli hodiny samoty vzácnym darom. Zastavil sa iba, aby si potajomky zobral niečo chutné z chladničky, a potom bežal hore schodmi hrať sa na Dudleyho počítači alebo si zapnúť televízor a prepínať kanály, ako sa mu len páčilo. Pri spomienke na tie časy mal teraz čudný pocit prázdnoty. Ako keby spomínal na mladšieho brata, ktorého stratil.

„Chceš sa tu ešte naposledy poobzerať?“ spýtal sa Hedvigy, ktorá ešte stále trucovala s hlavou pod krídlom. „Už sem nikdy viac neprídeme. Nechceš si pripomenúť všetky tie dobré časy? Pozri napríklad na túto rohožku. Aké spomienky… Dudley ju ovracal, keď som ho zachránil pred dementormi… Vysvitlo, že mi je nakoniec predsa len

45

vďačný. Verila by si tomu?… A minulé leto, keď Dumbledore vošiel cez tie dvere…“

Harry na okamih stratil niť myšlienok a Hedviga mu ju nepomohla obnoviť, naďalej sedela s hlavou pod krídlom. Harry sa otočil chrbtom ku dverám.

„A tu, Hedviga…“ otvoril dvere pod schodmi, „tu som kedysi spával! Vtedy si ma nepoznala – prepána, aké je to tu malé, už som zabudol…“

Harry si obzeral naukladané topánky a dáždniky a spomínal, ako sa každé ráno zobúdzal, hľadiac zospodu na schody, ktoré väčšinou zdobili pavúky. To bolo v časoch, keď o svojej pravej totožnosti nevedel nič, ešte nezistil, ako zomreli jeho rodičia a prečo sa okolo neho často stávali čudné veci. No Harry si stále pamätal sny, ktoré ho aj vtedy prenasledovali, zmätené sny so zábleskami zeleného svetla a raz – strýko Vernon vtedy skoro narazil autom, keď o tom Harry rozprával – spomenul lietajúcu motorku…

Odrazu sa nablízku ozval ohlušujúci rev. Harry sa prudko vystrel a udrel si hlavu o nízky rám dverí. Zastal iba toľko, aby vyslovil niekoľko najvyberanejších nadávok strýka Vernona, tackavo sa vrátil do kuchyne, držiac sa za hlavu, a hľadel von oknom do zadnej záhrady.

Vyzeralo to, akoby sa tma vlnila, vzduch sa chvel a potom sa jedna po druhej začali zjavovať postavy, postupne, ako splývacie zaklínadlo strácalo svoju silu. Vynímal sa medzi nimi Hagrid, ktorý s prilbou a v okuliaroch obkročmo sedel na obrovskej motorke s čiernou sajdkárou. Ostatní zosadali z metiel a dvaja z vycivených koni s čiernymi krídlami.

Harry prudko otvoril zadný vchod do domu a ponáhľal sa k nim. Všetci ho hlučne zdravili a Hermiona sa vrhla k

46

nemu a objala ho, Ron ho potľapkal po chrbte a Hagrid sa spýtal: „Tak jako, Harry? Si nachystaný?“

„Jasné,“ prikývol Harry a na všetkých sa usmieval. „Ale nečakal som, že vás bude tak veľa!“

„Zmena plánu,“ zavrčal Divooký Moody. Držal dve obrovské vyduté vrecia a jeho magické oko sa s ohromujúcou rýchlosťou otáčalo od tmavnúcej oblohy k domu a záhrade. „Poďme sa skryť, kým ti to vysvetlíme.“

Harry všetkých viedol naspäť do kuchyne, kde sa so smiechom a trkotajúc pousádzali na stoličky, na vyleštené pracovné pulty tety Petunie alebo sa opierali o jej čistučké prístroje. Ron, vysoký a chudý, Hermiona s hustými vlasmi spletenými do dlhého vrkoča, Fred a George s rovnakými úškrnmi, Bill, zjazvený a dlhovlasý, pán Weasley, s láskavou tvárou, plešivejúci a s okuliarmi nakrivo, Divooký Moody so stopami po boji, jednou nohou a jasnomodrým magickým okom, ktoré sa vrtelo v jamke, Tonksová s krátkymi vlasmi obľúbenej jasnoružovej farby, Lupin, šedivejší a s hlbšími vráskami, Fleur, štíhla a krásna, s dlhými striebristoplavými vlasmi, holohlavý širokoplecí Kingsley v čiernom, Hagrid s divým chumáčom vlasov a bradou, zhrbený, aby si hlavu neudrel o strop, a Mundungus Fletcher, malý, špinavý a ubitý, s váčkami pod očami, ako má baset, a s pochlpenými vlasmi. Zdalo sa, že sa Harryho srdce zväčšilo a rozžiarilo pri tom pohľade. Mal ich všetkých nesmierne rád, ešte aj Mundungusa, ktorého sa pri poslednom stretnutí pokúšal zaškrtiť.

„Kingsley, myslel som si, že sa staráte o premiéra muklov,“ zavolal cez miestnosť.

„Jednu noc si poradí aj bezo mňa,“ mykol plecami Kingsley. „Ty si dôležitejší.“

47

„Harry, hádaj, čo?“ Tonksová sedela na práčke a mávala ľavou rukou, na ktorej sa ligotal prsteň.

„Zobrali ste sa?“ vykríkol Harry a hľadel na ňu a na Lupina.

„Mrzí ma, že si tam nemohol byť, Harry. Bolo to veľmi tiché.“

„To je skvelé, gratulujem…“„Dobre, dobre, na takéto rečičky bude čas neskôr!“

zreval Moody za všeobecného rozruchu a v kuchyni zavládlo ticho. Moody položil vrecia k nohám a obrátil sa k Harrymu. „Ako ti Dedalus asi povedal, vzdali sme sa plánu A. Pius Thicknesse prešiel na druhú stranu, preto máme veľký problém. Vyhlásil, že keby sa tento dom pripojil k hop-šup práškovej sieti, bol by to zločin, za ktorý sa trestá väzením. Nemôžeme sem umiestniť ani prenášadlo, ani sa sem primiestniť, ani odtiaľto odmiestniť. Všetko je údajne pre tvoju ochranu, má to zabrániť Veď-Vieš-Komu, aby ťa dostal. Čo je absolútny nezmysel vzhľadom na to, že to všetko už urobilo kúzlo tvojej mamy. V skutočnosti ti tým zabránili bezpečne sa odtiaľto dostať.

Druhý problém: si neplnoletý, to znamená, že stále máš na sebe stopu.“

„Nechápem…“„Stopu, stopu!“ netrpezlivo opakoval Divooký Moody.

„Kúzlo, ktoré odhalí magickú činnosť tých, čo ešte nemajú sedemnásť, a tak sa ministerstvo dozvie o čarovaní neplnoletých! Ak ty alebo niekto v tvojej blízkosti použije zaklínadlo, aby ťa dostal odtiaľto, Thicknesse sa o tom dozvie a smrťožrúti tiež.

Nemôžeme čakať, kým stopa zanikne, pretože len čo dovŕšiš sedemnásť rokov, stratíš všetku ochranu, čo ti dala

48

matka. Skrátka: Pius Thicknesse si myslí, že ťa pekne zatlačil do kúta.“

Harry musel s tým neznámym Thicknessom súhlasiť.„Takže, čo spravíme?“„Použijeme jediný spôsob prepravy, ktorý nám zostal,

jediný, pri ktorom stopa nefunguje, pretože nemusíme používať zaklínadlá: metly, testraly a Hagridovu motorku.“

Harry videl nedostatky tohto plánu, držal však jazyk za zubami, aby poskytol Divookému Moodymu čas a príležitosť vyriešiť ich.

„Zaklínadlo tvojej mamy sa zruší iba za dvoch podmienok: keď dosiahneš plnoletosť alebo…“ Moody ukázal na dokonale čistú kuchyňu, „… už nebudeš toto miesto nazývať svojím domovom. Ty, tvoja teta a strýko sa dnes večer rozchádzate s plným vedomím, že už nikdy nebudete žiť spolu, však?“

Harry prikývol.„Takže keď tentoraz odtiaľto odídeš, už nebude návratu

späť a kúzlo sa zruší, len čo sa dostaneš z jeho dosahu. Rozhodli sme sa zrušiť ho skôr, pretože druhá možnosť je čakať na príchod Veď-Vieš-Koho, aby ťa dostal, keď dovŕšiš sedemnásť.

Jediná naša výhoda je v tom, že Veď-Vieš-Kto nevie, že ťa sťahujeme dnes večer. Na ministerstve sme nasadili falošnú stopu: myslia si, že pred tridsiatym neodídeme. Máme však do činenia s Veď-Vieš-Kým, takže sa nemôžeme spoliehať, že sa bude držať nesprávneho dátumu. V tejto oblasti určite stráži oblohu niekoľko smrťožrútov. Takže sme asi desiatke rôznych domov zabezpečili najúčinnejšiu ochranu, akú sme len mohli. Všetky vyzerajú ako miesto, kde by sme ťa mohli skryť.

49

Všetky sú nejako spojené s rádom: môj dom, Kingsleyho, Mollinej tety Muriel… vieš si predstaviť.“

„Áno,“ prikývol Harry, hoci to nebola celkom pravda, lebo stále videl v pláne dieru.

„Pôjdeš k Tonksovej rodičom. Pod ochranou kúzel, ktoré sme použili na ich dom, sa odtiaľ môžeš pomocou prenášadla dostať do Brlohu. Máš nejaké otázky?“

„Áno,“ odvetil Harry. „Možno nebudú vedieť, do ktorého z dvanástich zabezpečených domov zamierim, ale nebude to ihneď jasné, keď…“ rýchlo ich spočítal, „… k Tonksovej rodičom poletí štrnásť ľudí?“

„Ach, zabudol som spomenúť najdôležitejšiu vec,“ dodal Moody. „Štrnásti nepoletíme k Tonksovej rodičom. Dnes večer sa bude po oblohe presúvať sedem Harry Potterov, každý z nich so sprievodcom a každá dvojica zamieri do iného zabezpečeného domu.“

Moody spod plášťa vytiahol fľašku s čímsi, čo vyzeralo ako blato. Nemusel viac hovoriť. Harry okamžite pochopil zvyšok plánu.

„Nie!“ vykríkol a jeho hlas sa ozýval po kuchyni. „V žiadnom prípade!“

„Hovorila som im, že to vezmeš takto,“ ozvala sa Hermiona trochu samoľúbo.

„Ak si myslíte, že dovolím, aby šiesti ľudia riskovali život…!“

„… lebo to všetci robíme po prvý raz,“ poznamenal Ron.

„Toto je iné, predstierať, že ste ja…“„Nikomu z nás sa to nepáči, Harry,“ úprimne priznal

Fred. „Predstav si, že sa niečo stane a my navždy zostaneme takéto vychudnuté okuliarnaté príšery.“

Harry sa neusmial.

50

„Nemôžete to urobiť, ak nebudem spolupracovať, potrebujete, aby som vám dal vlas.“

„Nuž, to nám marí plán,“ povedal George. „Nemáme šancu získať tvoje vlasy, ak nebudeš spolupracovať.“

„Veru, trinásti proti jednému chlapíkovi, ktorý nesmie čarovať, naozaj nemáme šancu,“ dodal Fred.

„To je smiešne,“ poznamenal Harry. „Naozaj zábavné.“„Ak sa budeme musieť uchýliť k násiliu, ver, že ho

použijeme,“ zavrčal Moody a jeho magické oko sa v jamke trochu zachvelo, keď zazeral na Harryho. „Všetci tu sú plnoletí, Potter, a všetci sú pripravení podstúpiť to riziko.“

Mundungus pokrčil plecami a zvraštil tvár. Magické oko na boku Moodyho hlavy sa otočilo a zazeralo naňho.

„Nehádajme sa už. Čas plynie. Chcem zopár tvojich vlasov, chlapče, a hneď.“

„Ale to je šialené, netreba…“„Netreba!“ zavrčal Moody. „Hoci tam vonku striehne

Veď-Vieš-Kto a polovica ministerstva je na jeho strane? Potter, aj keby sme mali šťastie a zhltol by falošnú návnadu a teraz plánuje, ako ťa obkľúči tridsiateho, bol by blázon, keby ťa zopár smrťožrútov nesledovalo. Ja by som to robil. Ak aj nemôžu zaútočiť na teba ani na tento dom, kým je tu čaro tvojej mamy, ktoré každú chvíľu prestane pôsobiť, vedia, kde si. Naša jediná šanca je použiť atrapy. Ani Veď-Vieš-Kto sa nemôže rozdeliť na sedem častí.“

Harry zachytil Hermionin pohľad a okamžite sa odvrátil.

„No tak, Potter, trochu tvojich vlasov, ak dovolíš.“Harry pozrel na Rona, ktorý mu grimasou naznačil, aby

poslúchol.„Už aj!“ vyštekol Moody.

51

Keďže sa naňho upierali všetky oči, siahol si do vlasov, chytil chumáč a potiahol.

„Dobre,“ Moody krivkajúc podišiel k nemu a vytiahol zátku z fľašky s elixírom. „Daj to sem, prosím ťa.“

Harry pustil vlasy do blatovej tekutiny. Len čo sa dotkli jej hladiny, elixír začal peniť a dymiť a odrazu mal jasnožltú farbu.

„Och, vyzeráš oveľa chutnejšie ako Crabbe a Goyle, Harry,“ poznamenala Hermiona, prv než zbadala Ronovo nadvihnuté obočie, nato sa začervenala a dodala: „No, vieš, ako to myslím – Goylov elixír vyzeral ako sopeľ.“

„Tak teda dobre, falošní Potterovia, zoraďte sa, prosím, tu,“ prikázal Moody. Ron, Hermiona, Fred, George a Fleur sa postavili pred ligotavý kuchynský drez tety Petunie.

„Jeden nám chýba,“ upozornil Lupin.„Tu je,“ zavrčal Hagrid, zdvihol Mundungusa za golier a

postavil ho vedľa Fleur, ktorá demonštratívne zvraštila nos a presunula sa medzi Freda a Georgea.

„Hovoril som vám, že by som bol radšej ochranca,“ bránil sa Mundungus.

„Čuš!“ zavrčal Moody. „Už som ti povedal, ty červík bez chrbtice, každý smrťožrút, na ktorého natrafíme, sa bude usilovať Pottera zajať živého. Dumbledore vždy hovoril, že Veď-Vieš-Kto chce Pottera doraziť osobne. To ochrancovia sa musia najväčšmi báť – smrťožrúti ich budú chcieť zabiť.“

Zdalo sa, že Mundungusa to ktovieako neuspokojilo, no Moody už vyťahoval z plášťa pol tucta pohárikov, rozdal ich a potom do každého nalial trochu všehodžúsu.

„Tak teda naraz…“Ron, Hermiona, Fred, George, Fleur a Mundungus sa

napili. Všetci lapali po dychu a vraštili tváre, keď im elixír stiekol do hrdla: ich črty sa okamžite začali meniť a

52

tvarovať ako horúci vosk. Hermiona a Mundungus sa ťahali dohora, Ron, Fred a George sa scvrkávali, vlasy im tmavli a Hermionine a Fleurine akoby sa stiahli do lebky.

Moody zatiaľ pokojne rozväzoval šnúrky na veľkých vreciach, ktoré priniesol so sebou. Keď sa znovu vystrel, pred ním dychčalo šesť Harry Potterov.

Fred s Georgeom pozreli na seba a naraz povedali: „Fíha – sme rovnakí!“

„Ja neviem, ale aj tak si myslím, že vyzerám lepšie,“ vyhlásil Fred, skúmajúc svoj odraz v čajníku.

„Pche,“ vyprskla Fleur, ktorá sa obzerala vo dvierkach mikrovlnky, „Bill, nepozerhaj na mňa – som odporhná.“

„Ak sú niekomu šaty priveľké, mám menšie,“ oznamoval Moody a ukázal na prvé vrece, „a naopak. Nezabudnite na okuliare, v bočnom vrecku ich je šesť kusov. A keď sa prezlečiete, v ďalšom vreci je batožina.“

Skutočný Harry si pomyslel, že toto je najčudesnejšia scéna, akú v živote videl, a to už videl všeličo. Sledoval svojich šesť dvojníkov, ako sa prehrabávajú vo vreciach, vyťahujú oblečenie, nasadzujú si okuliare a svoje vlastné veci pchajú do vriec. Mal sto chutí požiadať ich, aby prejavovali trochu rešpektu voči jeho súkromiu, pretože sa všetci pokojne vyzliekali a odhaľovali jeho telo bez zábran, aké by mali pri svojich vlastných.

„Vidím, že Ginny klamala o tom tetovaní,“ poznamenal Ron a skúmal si obnaženú hruď.

„Harry, máš naozaj hrozný zrak,“ sťažovala sa Hermiona, len čo si nasadila okuliare.

Keď boli falošní Potterovia už oblečení, z druhého vreca si pobrali batohy a klietky s vypchatými snežnými sovami.

53

„Dobre,“ povedal Moody, keď konečne stáli pred ním siedmi Potterovia, oblečení, v okuliaroch a s batožinou. „Dvojice budú takéto: Mundungus pôjde so mnou na metle…“

„Prečo s tebou?“ zahundral nespokojne Harry celkom pri zadných dverách.

„Pretože na teba treba dávať najväčší pozor,“ zavrčal Moody a naozaj sa jeho magické oko neodtrhlo od Mundungusa, keď pokračoval: „Artur a Fred…“

„Ja som George,“ ozvalo sa dvojča, na ktoré ukazoval Moody. „Nemôžete nás rozoznať, keď sme Harry?“

„Prepáč, George…“„Iba si z vás uťahujem, v skutočnosti som Fred…“„Prestante vyvádzať!“ zavrčal Moody. „Ten druhý –

George, alebo Fred, alebo kto si – bude s Remusom. Slečna Delacourová…“

„Ja beriem Fleur na testrala,“ ozval sa Bill. „Ona nemá rada metly.“

Fleur podišla k nemu a pozrela naňho oddaným psím pohľadom a Harry z celého srdca dúfal, že na jeho tvári sa taký pohľad už nikdy viac nezjaví.

„Slečna Grangerová s Kingsleym opäť na testralovi…“Hermiona sa zatvárila spokojne a opätovala Kingsleyho

úsmev. Harry vedel, že ani Hermiona si nie je istá na metle.

„Takže zostávam ja a Ron!“ veselo mávla rukou Tonksová, pričom prevrátila črepník so stromčekom.

Ron nevyzeral tak spokojne ako Hermiona.„Takže ty si so mnou, Harry. Môže byť?“ spýtal sa

Hagrid a tváril sa trochu znepokojene. „My poletíme na motorke, lebo šak metly a testrale by takú váhu nevydržali,

54

vieš. A na sedadle za mnou moc miesta neni, takže ty budeš v sajdkáre.“

„To je skvelé,“ povedal Harry neúprimne.„Smrťožrúti zrejme budú očakávať, že poletíš na metle,“

vysvetľoval Moody, ktorý pravdepodobne uhádol, ako sa Harry cíti. „Snape mal dosť času porozprávať im o tebe všetko, čo nestihol predtým, takže ak natrafíme na nejakých smrťožrútov, stavím sa, že si vyberú jedného z Potterov, ktorý vyzerá na metle sebaisto. Tak teda dobre,“ pokračoval Divooký, uviazal vrece so šatami falošných Potterov a prvý zamieril k dverám, „o tri minúty odchádzame. Nemá zmysel zamykať zadný vchod, nezabráni to smrťožrútom vniknúť dnu, keď sem prídu hľadať… Poďme…“

Harry sa ponáhľal do haly po batoh, Blesk a Hedviginu klietku a potom sa v tmavej záhrade za domom pripojil k ostatným. Všade skákali do rúk metly, Kingsley pomohol Hermione vysadnúť na veľkého čierneho testrala, Bill zase Fleur na druhého. Hagrid stál pripravený vedľa motorky s okuliarmi na očiach.

„To je ona? To je Siriusova motorka?“„Presne tá,“ usmieval sa Hagrid na Harryho. „A keď si

sa na nej viezol naposledy, Harry, vmestil si sa mi do jednej ruky!“

Harry sa nemohol ubrániť trochu ponižujúcemu pocitu, keď nastupoval do sajdkáry. Sedel tak o dosť nižšie ako ostatní. Ron sa uškŕňal, keď ho tam videl sedieť ako dieťa v hračkárskom autíčku. Harry si strčil batoh a metlu k nohám i Hedviginu klietku si vložil medzi kolená. Bolo to mimoriadne nepohodlné.

„Artur na nej jaksi fušoval,“ oznamoval Hagrid, očividne si nevšímajúc Harryho nepohodlie. Usadil sa na

55

motorku, ktorá trochu zavŕzgala a zaborila sa pár centimetrov do zeme. „Na riadenie pridal zopár trikov. Totok bol mój nápad.“

Hrubým prstom ukázal na fialový gombík pri tachometri.

„Buď, prosím, opatrný, Hagrid,“ pripomínal mu pán Weasley, ktorý stál vedľa nich s metlou v ruke. „Stále si nie som istý, či to bolo rozumné, a určite to použi iba v krajnej núdzi.“

„Tak teda dobre. Všetci sa, prosím, pripravte,“ zavelil Moody. „Chcem, aby sme všetci vyrazili presne naraz, inak sa zmysel tohto odpútavacieho manévru celkom stratí.“

Všetci vysadli na metly.„Drž sa pevne,“ zavelila Tonksová a Harry videl, ako

Ron ukradomky vrhol previnilý pohľad na Lupina a až potom ju chytil okolo drieku. Hagrid nakopol motorku a tá ožila: zrevala ako tirák a sajdkára sa začala triasť.

„Tak veľa šťastia všetkým!“ zakričal Moody. „Uvidíme sa asi o hodinu v Brlohu. Počítam do troch. Jeden… dva… TRI.“

Motorka strašne zahučala a Harry cítil, ako sajdkáru prudko myklo: rýchlo stúpali do vzduchu, oči mu trochu slzili a vlasy mu šľahali z tváre. Okolo neho sa dvíhali do vzduchu aj metly: popri ňom sa mihol testralov dlhý čierny chvost. Nohy zastrčené v sajdkáre a zacviknuté Hedviginou klietkou a batohom ho už boleli a začínali mu meravieť. Bolo to také nepohodlné, že takmer zabudol naposledy sa pozrieť na Privátnu cestu číslo štyri, a keď sa vyklonil ponad okraj sajdkáry, už nevedel rozoznať, ktorý dom to je. Stúpali na oblohu čoraz vyššie a vyššie.

A vtom sa z ničoho nič ocitli v obkľúčení. Najmenej tridsať postáv v kapucniach zavislo vo vzduchu a vytvorilo

56

okolo nič netušiacich členov rádu stúpajúcich na oblohu široký kruh.

Výkriky, záblesky zeleného svetla zo všetkých strán. Hagrid vykríkol a motorka sa pretočila. Harry stratil predstavu o tom, kde sú – pouličné osvetlenie bolo nad ním, odvšadiaľ sa ozývali výkriky a on sa držal okraja sajdkáry ako o život. Hedvigina klietka, Blesk a batoh mu vykĺzli spomedzi kolien…

„Nie – HEDVIGA!“Metla letela k zemi, no keď sa motorka vrátila do

správnej polohy, podarilo sa mu chytiť popruh batoha a vrch klietky. Na okamih mu odľahlo, no potom priletel ďalší záblesk zeleného svetla. Sova zaškriekala a spadla na dno klietky.

„Nie – NIE!“Motorka letela dopredu; Harry zbadal, ako sa smrťožrúti

v kapucniach rozpŕchli, keď Hagrid prerazil ich kruh.„Hedviga… Hedviga…“Lenže sova ležala na dne klietky nehybne a smutne ako

hračka. Nemohol sa s tým vyrovnať a jeho strach o ostatných bol obrovský. Obzrel sa a videl množstvo pohybujúcich sa postáv, záblesky zeleného svetla a dva páry ľudí na metlách odlietali do diaľky, no nerozoznal, kto to je.

„Hagrid, musíme sa vrátiť, musíme sa vrátiť!“ kričal za dunivého revú motora, vyťahujúc prútik. Hedviginu klietku položil na dno sajdkáry a odmietal veriť tomu, že je mŕtva. „Hagrid, OBRÁŤ TO!“

„Mojou úlohou je dostať ťa do bezpečia, Harry!“ reval Hagrid a pridal plyn.

„Zastav – ZASTAV!“ kričal Harry. No keď sa obzrel, okolo ľavého ucha mu preleteli dva záblesky zeleného

57

svetla – štyria smrťožrúti sa vytrhli z kruhu a prenasledovali ich a mierili na Hagridov široký chrbát. Hagrid to síce stočil, ale smrťožrúti udržiavali tempo s motorkou – vysielali za nimi ďalšie kliatby a Harry sa musel skloniť do sajdkáry, aby sa im vyhol. Otočil sa a vykríkol: „Nehýb sa!“ a z jeho prútika vyletel červený záblesk svetla a vytvoril medzeru medzi štyrmi prenasledujúcimi smrťožrútmi, ktorí sa usilovali vyhnúť zaklínadlu.

„Drž sa, Harry, totok by malo stačiť!“ zreval Hagrid a Harry včas pozrel hore, aby videl, že Hagrid hrubým prstom strčil do zeleného gombíka pri palivovom ukazovateli.

Z výfuku vyskočila tehlová stena. Harry natiahol krk a videl, ako sa roztiahla vo vzduchu. Traja smrťožrúti sa jej vyhli a obleteli ju, ale štvrtý nemal také šťastie: zmizol z dohľadu a vzápätí za ňou padal ako balvan. Metla sa mu polámala na kúsky, jeden z jeho kolegov spomalil, aby ho zachránil, ale keď sa Hagril sklonil nižšie nad rukoväte a zrýchlil, obaja aj so stenou zmizli v tme.

Okolo Harryho hlavy lietali ďalšie vražedné kliatby z prútikov zvyšných smrťožrútov. Mierili na Hagrida. Harry odpovedal ďalšími omračujúcimi zaklínadlami: červená a zelená sa zrážali vo vzduchu v spŕške farebných iskier a Harry si bláznivo pomyslel na ohňostroje a muklov pod nimi, ktorí netušili, čo sa deje.

„A ideme na to zaseky, Harry, drž sa!“ kričal Hagrid a stlačil druhý gombík. Tentoraz z výfuku vyletela veľká sieť, ale smrťožrúti boli na to pripravení. Nielenže sa jej vyhli, ale spoločník, ktorý spomalil a zachraňoval bezvedomého druha, ich dohonil. Odrazu sa vynoril z tmy

58

a teraz motorku prenasledovali traja a všetci za ňou vysielali kliatby.

„Totok pomôže, Harry, mocno sa drž!“ kričal Hagrid a Harry videl, ako dlaňou buchol do fialového gombíka vedľa tachometra.

Z výfuku so strašným hukotom vyletel do biela rozžeravený dráči oheň a motorka vystrelila dopredu ako guľka za škripotu krčiaceho sa kovu. Harry videl, ako sa smrťožrúti vyhli smrtiacim plameňom a zmizli z dohľadu, no zároveň pocítil, že sajdkára sa zlovestne zakolísala: jej kovové spoje s motorkou sa pri zrýchlení rozpadli.

„Je to fajn, Harry!“ kričal Hagrid, ktorého to zrýchlenie hodilo až na chrbát, takže teraz už nikto neriadil, a sajdkára sa v závetrí motorky začala prudko krútiť.

„Mam to pod kontrolou, Harry, neboj!“ kričal Hagrid a z vrecka vytiahol kvetinkový ružový dáždnik.

„Hagrid! Nie! Nechaj to na mňa!“„REPARO!“Ozval sa ohlušujúci tresk a sajdkára sa úplne odtrhla od

motorky. Harryho vyhodilo dopredu a sajdkára začala padať…

Harry v zúfalstve zamieril prútikom na sajdkáru a zakričal: „Vingardium leviosa!“

Sajdkára sa zdvihla ako korkový štupeľ, neovládateľná, no aspoň zostávala vo vzduchu. Harrymu sa uľavilo iba na okamih, pretože okolo neho prefičali ďalšie kliatby: traja smrťožrúti sa blížili.

„Už idem, Harry!“ vykríkol Hagrid z tmy, ale Harry cítil, že sajdkára znova začína klesať. Krčil sa, ako najnižšie mohol, zamieril do stredu blížiacich sa postáv a vykríkol: „Impedimenta!“

59

Zaklínadlo zasiahlo stredného smrťožrúta do hrude: muž vo vzduchu na okamih smiešne roztiahol ruky, ako keby narazil na neviditeľnú prekážku, a jeden z jeho druhov doňho skoro naletel.

Vzápätí sajdkára začala naozaj padať a posledný smrťožrút vystrelil kliatbu tak blízko Harryho, že ten sa musel zohnúť pod okraj sajdkáry a o sedadlo si vybil zub.

„Už idem, Harry, idem!“Obrovská ruka schmatla Harryho zozadu za habit a

zdvihla ho zo sajdky rútiacej sa nadol; Harry sa vydvihol na sedadlo motorky, ťahajúc so sebou aj batoh, a zistil, že sedí chrbtom k Hagridovi. Ako stúpali nahor, preč od dvoch zvyšných smrťožrútov, Harry vypľúval krv, mieril prútikom na padajúcu sajdkáru a kričal: „Confringo!“

Sajdkára vybuchla a Harrymu zovrela vnútro mučivá bolesť za Hedvigou. Tlaková vlna najbližšieho smrťožrúta zhodila z metly a jeho spoločník zaostal a zmizol.

„Mrzí ma to, Harry, prisámvačku ma to mrzí,“ stonal Hagrid, „nemal som to opravovať sám… nemáš miesto…“

„To nič, leť ďalej!“ zakričal mu Harry, keď sa z tmy vynorili dvaja ďalší smrťožrúti a približovali sa.

Znovu za nimi lietali zaklínadlá, Hagrid kľučkoval a uhýbal. Harry vedel, že Hagrid sa neodváži znovu vystreliť dračí oheň, kým jeho pasažier sedí tak neisto. Harry vysielal na prenasledovateľov jedno omračujúce zaklínadlo za druhým, no sotva ich zdržal. Nakoniec vystrelil proti nim blokujúce kúzlo. Najbližší smrťožrút vybočil, aby sa mu vyhol, skĺzla mu kapucňa a pri červenom svetle ďalšieho omračujúceho zaklínadla Harry uvidel čudne bezvýraznú tvár Stanleyho Shunpika – Stana.

„Expelliarmus!“ vykríkol Harry.„To je on, to je on, toto je ten skutočný!“

60

Výkrik smrťožrúta v kapucni doletel k Harrymu aj napriek hukotu motora, a vzápätí obaja prenasledovatelia zaostali a zmizli.

„Harry, čo sa stalo?“ zreval Hagrid. „Kam išli?“„Neviem!“No Harry sa bál. Smrťožrút v kapucni vykríkol: „To je

ten skutočný!“ Ako to vedel? Harry sa obzeral okolo seba na očividne prázdnu tmu a cítil z nej hrozbu. Kde sú?

Otočil sa na sedadle, aby bol čelom dopredu, a chytil sa Hagridovej bundy.

„Hagrid, urob zase ten kúsok s dračím ohňom a vypadnime odtiaľto!“

„Tak sa pevne drž, Harry!“Znovu sa ozval ohlušujúci, škriekavý rev a opäť z

výfuku vyletel bielo-modrý oheň: Harry cítil, ako sa na tom kúsku sedadla, ktorý mu zostal, kĺže dozadu, Hagrida to hodilo k nemu a sotva sa držal riadidiel.

„Myslím, že sme ich striasli, Harry, myslím, že sa nám to podarilo!“ vykríkol Hagrid.

Harry si však nebol istý. Oblieval ho strach. Pozeral sa doľava a doprava, hľadal prenasledovateľov, presvedčený, že určite prídu. Prečo zaostali? Jeden z nich mal stále prútik… To je on, toto je ten skutočný… povedali to potom, ako sa Harry pokúsil odzbrojiť Stana…

„Už sme skoro tam, Harry, už sa nám to skoro podarilo!“ kričal Hagrid.

Harry cítil, že motorka trochu klesla, hoci svetlá na zemi sa zdali vzdialené ako hviezdy.

Vtom ho jazva na čele začala páliť ako oheň. Z každej strany sa k nim blížil smrťožrút, dve vražedné zaklínadlá prileteli zozadu a minuli Harryho len o milimetre.

61

A vtedy ho Harry uvidel. Voldemort letel ako dym vo vetre, bez metly či testrala. Jeho hadia tvár sa leskla v tme a biele prsty znova dvíhali prútik.

Hagrid vyľakane vykríkol, stočil motorku a strmhlav klesali k zemi. Harry sa držal ako o život a pritom bez mierenia vysielal omračujúce zaklínadlá do rozvírenej noci. Zbadal, ako popri ňom preletelo telo, a vedel, že jedného zasiahol, no vtom to tresklo, videl iskry z motora a úplne neovládateľná motorka sa špirálovite rútila vzduchom.

Okolo nich znovu prefičali zelené záblesky. Harry vôbec netušil, kde je hore a kde dolu: jazva ho pálila a čakal, že každým okamihom umrie. Maskovaná postava na metle bola len kúsok od neho, videl, ako dvíha ruku.

„NIE!“So zúrivým výkrikom sa Hagrid vrhol z motorky na

smrťožrúta. Zdesený Harry videl, že Hagrid i smrťožrút padajú mimo dohľadu a metla ich oboch neunesie.

Sotva zvierajúc letiacu motorku kolenami, Harry počul, ako Voldemort vykríkol: „Je môj!“

Bolo po všetkom: nevidel, ani nepočul, kde je Voldemort, zazrel ďalšieho smrťožrúta uhýbajúceho z cesty a počul: „Avada…“

Keď bolesť v jazve Harryho donútila zavrieť oči, jeho prútik konal sám. Cítil, že mu ťahá ruku ako nejaký veľký magnet, cez poloprivreté viečka videl vyprsknúť zlatý oheň, začul pukot a zlostný výkrik. Zostávajúci smrťožrút vykríkol a Voldemort zvrieskol: „Nie!“ Vtedy si Harry uvedomil, že má nos takmer prilepený na gombík vypúšťajúci dračí oheň: stlačil ho voľnou rukou a motorka vystrelila do vzduchu ďalšie plamene a rútila sa rovno k zemi.

62

„Hagrid!“ volal Harry, držiac sa motorky zo všetkých síl, „Hagrid – Accio, Hagrid!“

Motorka padala rýchlejšie, priťahovaná zemskou príťažlivosťou. Harry mal tvár takmer na riadidlách a nevidel nič, iba to, ako sa vzdialené svetlá blížia čoraz rýchlejšie. Zrúti sa, s tým sa nedalo nič robiť. Za nim sa ozval ďalší výkrik.

„Tvoj prútik, Selwyn, daj mi prútik!“Cítil Voldemorta prv, ako ho videl. Pozrel nabok a

hľadel do červených očí. Bol si istý, že to je to posledné, čo v živote uvidí: Voldemort sa znovu pripravoval vrhnúť naňho zaklínadlo…

No vtedy Voldemort zmizol. Harry pozrel dole a videl na zemi pod sebou ležať Hagrida s roztiahnutými rukami. Silno potiahol za rukoväte, aby doňho nenarazil, hmatal po brzde, ale s rachotom, až od toho praskali bubienky a triasla sa zem, vletel do blatistého rybníka.

63

PIATA KAPITOLA

PÁD Z NEBA

„Hagrid?“Harry sa usiloval zdvihnúť sa z trosiek kovu a kože,

ktoré ho obklopovali, a ruky sa mu zabárali do blatovej kaše, keď sa pokúsil vstať. Nechápal, kam zmizol Voldemort, a čakal, že každú chvíľu vyletí z tmy. Po brade a po čele mu tieklo niečo horúce a vlhké. Vyliezol z rybníka a tackal sa k veľkej tmavej hromade na zemi, ktorou bol Hagrid.

„Hagrid? Hagrid, povedz mi niečo…“No tmavá masa sa nehýbala.„Kto je tam? Je to Potter? Si Harry Potter?“Harry nespoznával ten mužský hlas. Potom vykríkla

žena. „Zrútili sa, Ted! Spadli do záhrady!“Harrymu sa krútila hlava.„Hagrid,“ opakoval hlúpo a kolená sa mu podlomili.Potom už len vedel, že leží na chrbte na nejakých

vankúšoch, rebrá a pravá ruka akoby mu horeli. Chýbajúci zub mu znovu narástol. Jazva na čele ho však ešte stále bolela.

„Hagrid?“Otvoril oči a videl, že leží na gauči v neznámej, lampou

osvetlenej obývačke. Jeho batoh ležal na dlážke kúsok ďalej, mokrý a zablatený. Harryho znepokojene sledoval svetlovlasý muž s veľkým bruchom.

„Hagrid je v poriadku, synak,“ povedal, „manželka sa oňho stará. Ako sa cítiš? Máš ešte niečo zlomené? Napravil

64

som ti rebrá, zub a ruku. Mimochodom, ja som Ted, Ted Tonks – Dorin otec.“

Harry sa posadil prirýchlo: pred očami sa mu zjavili svetielka, bolo mu na zvracanie a točila sa mu hlava.

„Voldemort…“„Len pokojne,“ chlácholil ho Ted Tonks, položil ruku

Harrymu na plece a potisol ho naspäť na vankúše. „Mali ste nepeknú haváriu. Čo sa vlastne stalo? Niečo sa pokazilo na motorke? Artur Weasley to znovu prehnal, však, s tými svojimi muklovskými nápadmi?“

„Nie,“ odvetil Harry a jazva mu pulzovala ako otvorená rana. „Smrťožrúti, množstvo… prenasledovali nás…“

„Smrťožrúti?“ spozornel Ted. „Ako to myslíš, smrťožrúti? Myslel som, že nevedia o tom, že ťa sťahujú dnes večer, myslel som…“

„Vedeli to,“ povedal Harry.Ted Tonks pozrel na strop, ako keby dovidel cezeň na

oblohu.„Tak aspoň vieme, že naše ochranné zaklínadlá fungujú,

však? Nemali by sa dostať do vzdialenosti sto metrov od tohto domu.“

Teraz Harry chápal, prečo Voldemort zmizol. Stalo sa to v bode, kde motorka prešla cez bariéru kúzel rádu. Dúfal jedine, že budú fungovať naďalej. Predstavil si Voldemorta sto metrov nad nimi, ako v tej chvíli, keď sa rozprávajú, hľadá spôsob, ako preniknúť cez kúzlo, ktoré si Harry predstavoval ako veľkú priehľadnú bublinu.

Zvesil nohy z gauča. Musí vidieť Hagrida na vlastné oči, inak neuverí, že žije. No len čo vstal, dvere sa otvorili a pretlačil sa cez ne Hagrid. Tvár mal zablatenú a krvavú a trochu kríval, ale zázrakom bol nažive.

„Harry!“

65

Dvoma krokmi Hagrid preskočil izbu, pričom prevrátil dva krehké stolíky a kvetináč s aspidistrou, a zovrel Harryho v objatí, ktoré mu takmer polámalo ledva opravené rebrá. „Šmaria, Harry, jako si sa z toho dostal? Myslel som, že už sme obidvaja nebožtíci.“

„Áno, aj ja. Nemôžem uveriť…“Harry zmĺkol. Práve si všimol ženu, ktorá vošla do izby

za Hagridom.„Vy!“ vykríkol a strčil ruku do vrecka, ale bolo prázdne.„Tvoj prútik je tu, synak,“ povedal Ted a poklopkal ním

Harryho po ruke. „Spadol hneď vedľa teba. Zdvihol som ho. A kričíš na moju manželku.“

„Och, to ma… to ma mrzí.“Keď vošla hlbšie do miestnosti, podoba pani Tonksovej s

jej sestrou Bellatrix nebola až taká výrazná: jemné vlasy mala svetlohnedé a oči väčšie a láskavejšie. Napriek tomu sa po Harryho výkriku zatvárila trochu povýšenecky.

„Čo je s našou dcérou?“ spýtala sa. „Hagrid povedal, že vás prekvapili. Kde je Nymphadora?“

„Neviem,“ odvetil Harry. „Nevieme, čo sa stalo s ostatnými.“

Manželia pozreli na seba. Harryho sa pri pohľade na nich zmocnil strach a pocit viny. Keby niekto z jeho sprievodcov zomrel, mohol by za to on, iba on by bol na vine. Súhlasil s tým plánom, dal im svoj vlas…

„Prenášadlo,“ zvolal, keď si odrazu spomenul. „Musíme sa vrátiť do Brlohu a zistiť to – odtiaľ vám pošleme správu, alebo… alebo Tonksová ju pošle, keď…“

„Dora bude v poriadku, Dromeda,“ upokojoval manželku Ted. „Vyzná sa, odkedy je u aurorov, už bola veľakrát v úzkych. Prenášadlo je tu,“ dodal Harrymu. „Má odísť o tri minúty, ak ho chcete použiť.“

66

„Áno, chceme,“ prikývol Harry. Zobral batoh a prehodil si ho na plecia. „Ja…“

Pozrel na pani Tonksovú a chcel sa ospravedlniť za strach, v ktorom ju zanecháva a za ktorý cíti takú strašnú zodpovednosť, ale neschádzali mu na um nijaké slová, ktoré by sa mu nezdali prázdne a neúprimné.

„Poviem Tonksovej… Dore… aby vám poslala správu, keď… ďakujem, že ste nás dali do poriadku, ďakujem za všetko. Ja…“

Bol rád, keď vyšiel z izby a nasledoval Teda Tonksa po krátkej chodbe do spálne. Hagrid šiel za nimi a skláňal sa, aby si neudrel hlavu o veraje dverí.

„Tak choď, synak. Tamto je prenášadlo.“Pán Tonks ukazoval na malú kefu na vlasy so

strieborným chrbtom, položenú na toaletnom stolíku.„Ďakujem,“ poďakoval sa Harry a natiahol k nej prst,

pripravený odísť.„Počkaj chvíľu,“ obzeral sa Hagrid. „Harry, kde je

Hedviga?“„Ona… dostala zásah,“ šepol Harry.To vedomie ho zdrvilo: hanbil sa, keď ho štípali slzy v

očiach. Sova bola jeho spoločníkom, jeho jediným spojením so svetom čarodejníkov, vždy keď sa musel vrátiť k Dursleyovcom.

Hagrid natiahol ruku a bolestivo ho potľapkal po pleci.„To nič,“ zavrčal. „To nič. Mala skvelý život…“„Hagrid!“ upozornil ho Ted Tonks, lebo kefa na vlasy

zažiarila jasnomodrou farbou, a Hagrid sa jej prstom dotkol práve včas.

Harryho trhlo kdesi pri pupku, akoby ho vliekli na neviditeľnom háčiku a lane, vtiahlo ho do prázdnoty, kde sa nekontrolovateľne krútil, s prstom prilepeným na

67

prenášadle, a spolu s Hagridom leteli od pána Tonksa. Vzápätí Harryho nohy narazili na tvrdú zem a dopadol na ruky a kolená na dvor Brlohu. Počul výkriky. Odhodil už nesvietiacu kefu, vstal, trochu sa zakolísal a videl, ako od zadného vchodu dolu schodmi bežia pani Weasleyová a Ginny. Hagrid, ktorý tiež pri pristáti spadol, sa s námahou dvíhal.

„Harry? Ty si skutočný Harry? Čo sa stalo? Kde sú ostatní?“ kričala pani Weasleyová.

„Ako to myslíte? Ešte sa nikto nevrátil?“ dychčal Harry.Odpoveď sa jasne zračila na bledej tvári pani

Weasleyovej.„Smrťožrúti na nás čakali,“ hovoril jej Harry. „Obkľúčili

nás, len čo sme vyleteli – vedeli, že odídem dnes večer – neviem, čo sa stalo s ostatnými. Štyria nás prenasledovali, no ledva sme sa im vyšmykli, dohonil nás Voldemort.“

Počul vo svojom hlase ospravedlňujúci tón, prosbu, aby pochopila, prečo nevie, čo sa stalo s jej synmi, ale…

„Chvalabohu, že sa ti nič nestalo,“ povedala a objala ho, ale on mal pocit, že si to nezasluhuje.

„Nemáš nejaké brandy, Molly?“ požiadal trochu roztrasené Hagrid. „Na zdravotné účely?“

Mohla ho ľahko pričarovať, no ponáhľala sa naspäť do krivého domu a Harry vedel, že chce skryť tvár. Obrátil sa k Ginny a ona odpovedala na nevyslovenú otázku okamžite.

„Ron a Tonksová sa mali vrátiť prví, no nestihli prenášadlo, vrátilo sa bez nich,“ ukazovala na zhrdzavenú plechovku od oleja, ktorá ležala neďaleko. „A toto,“ ukázala na starú plátennú tenisku, „malo byť ockovo a Fredovo, tí mali pristáť druhí. Ty s Hagridom ste boli tretí,“

68

pozrela na hodinky. „Ak sa to Georgeovi a Lupinoví podarilo, mali by sa vrátiť asi o minútu.“

Pani Weasleyová sa zjavila s fľaškou brandy a podala ju Hagridovi. Otvoril ju a vypil na jeden dúšok.

„Mami!“ kričala Ginny a ukazovala neďaleko od nich.V tme zasvietilo jasnomodré svetlo, zväčšovalo sa, bolo

čoraz jasnejšie, až sa zjavili George s Lupinom, točili sa a potom padali. Harry vedel, že sa niečo stalo. Lupin podopieral Georgea, ktorý bol v bezvedomí a tvár mal celú od krvi.

Harry bežal k nim a chytil Georgea za nohy. Spolu s Lupinom ho odniesli dovnútra a cez kuchyňu do obývačky, kde ho uložili na gauč. Keď na Georgeovu tvár dopadlo svetlo lampy, Ginny zhíkla a Harrymu zovrelo žalúdok: Georgeovi chýbalo ucho. Na jednej strane mal hlavu aj krk zaliate prekvapujúco jasnočervenou krvou.

Len čo sa pani Weasleyová sklonila nad syna, Lupin chytil Harryho za rameno a vôbec nie jemne ho vliekol naspäť do kuchyne, kde sa Hagrid ešte stále pokúšal pretisnúť svoje objemné telo cez zadný vchod.

„Och!“ rozhorčene zvolal Hagrid. „Pusti ho! Pusti Harryho!“

Lupin ho ignoroval.„Aký tvor sedel v kúte, keď Harry Potter prvý raz

prišiel do mojej pracovne v Rokforte?“ spytoval sa a trochu Harrym triasol. „Odpovedz mi!“

„Hlbočník v nádrži, však?“Lupin Harryho pustil a oprel sa o kredenc.„Čo to malo znamenať?“ zreval Hagrid.„Prepáč, Harry, ale musel som to skontrolovať,“ napäto

sa ospravedlňoval Lupin. „Zradili nás. Voldemort vedel, že ťa sťahujeme dnes večer, a mohli mu to povedať jedine tí,

69

čo boli priamo zapojení do plánu. Mohol si byť podvodník.“

„Tak prečo nepreveruješ aj mňa?“ dychčal Hagrid, ktorý sa stále nepretisol cez dvere.

„Ty si poloobor,“ odvetil Lupin a hľadel na Hagrida. „Všehodžús je iba pre ľudí.“

„Nikto z rádu by Voldemortovi neprezradil, že sa sťahujeme dnes večer,“ namietal Harry. To podozrenie bolo preňho hrozné, neveril, že by to urobil niekto z nich. „Voldemort ma dohonil až na konci, najprv nevedel, ktorý som ja. Keby bol zasvätený do plánu, vedel by od začiatku, že ja som ten s Hagridom.“

„Voldemort ťa dohonil?“ prudko sa spýtal Lupin. „Čo sa stálo? Ako si unikol?“

Harry stručne vysvetlil, ako ich prenasledovali smrťožrúti a spoznali v ňom skutočného Harryho, ako zmizli, lebo zrejme museli privolať Voldemorta, ktorý sa zjavil tesne predtým, než sa s Hagridom dostali do bezpečia k Tonksovej rodičom.

„Spoznali ťa? Ale ako? Čo si urobil?“„Ja…“ pokúšal sa spomenúť si Harry, lebo celá cesta mu

pripadala ako nejasná spleť paniky a zmätku. „Videl som Stana Shunpika… vieš, toho, čo bol sprievodcom v Rytierskom autobuse, a pokúšal som sa ho odzbrojiť… veď on nevie, čo robí, však nie? Musel byť pod vplyvom imperiusa!“

Lupin sa tváril ohromene.„Harry, časy odzbrojovania sa už pominuli! Títo ľudia ťa

chcú zajať a zabiť! Aspoň omračuj, ak nie si pripravený zabiť!“

„Leteli sme strašne vysoko! Stan nie je sám sebou a keby som ho omráčil, bol by spadol a zomrel rovnako, ako keby

70

som použil Avada Kedavra! Expelliarmus ma zachránilo pred dvoma rokmi pred Voldemortom,“ vzdorovito dodal Harry. Lupin mu pripomínal bifľomorského posmešníka Zachariasa Smitha, ktorý sa Harrymu vysmieval za to, že chcel učiť Dumbledorovu armádu odzbrojovať.

„Áno, Harry,“ vravel Lupin a len s námahou sa ovládal, „a videlo to množstvo smrťožrútov! Odpusť mi, ale v bezprostrednom ohrození života to bol naozaj nezvyčajný ťah. Zopakovať ho dnes večer pred smrťožrútmi, ktorí to vtedy videli, či počuli o tom, sa skoro rovnalo samovražde.“

„Takže ty si myslíš, že som mal zabiť Stana Shunpika?“ nahnevane sa spýtal Harry.

„Pravdaže nie,“ povedal Lupin, „ale smrťožrúti – a úprimne povedané, väčšina ľudí! – by boli čakali, že budeš útok opätovať! Expelliarmus je užitočné zaklínadlo, Harry, ale smrťožrúti si zrejme myslia, že je to tvoj typický ťah, tak ťa prosím, aby to tak nebolo!“

Po Lupinových slovách sa Harry cítil ako idiot, no stále v ňom zostalo zrnko vzdoru.

„Nebudem ľudí odstreľovať iba preto, že sú v ceste,“ vyhlásil Harry. „To je Voldemortov spôsob.“

Lupinova odpoveď zanikla. Hagrid, ktorému sa napokon predsa len podarilo pretisnúť cez dvere, sa dotackal k stoličke, sadol si a tá sa pod ním rozpadla. Ignorujúc jeho nadávky a ospravedlnenia, Harry znovu oslovil Lupina.

„Bude George v poriadku?“Zdalo sa, že pri tej otázke z Lupina vyprchalo všetko

sklamanie z Harryho konania.„Myslím, že áno, hoci mu nie je možné ucho nahradiť,

lebo mu ho odťalo zaklínadlo…“

71

Vonku čosi zašuchotalo. Lupin sa vrhol k zadnému vchodu, Harry preskočil Hagridove nohy a bežal na dvor.

Na dvore sa zjavili dve postavy, Harry bežal k nim a uvedomil si, že je to Hermiona, ktorá sa už vrátila do svojej zvyčajnej podoby, a Kingsley. Obaja sa držali ohnutého vešiaka. Hermiona sa vrhla Harrymu do náručia, ale Kingsley pri pohľade na nich neprejavil radosť. Ponad Hermionino plece Harry videl, ako zdvihol prútik a mieri Lupinovi na hruď.

„Posledné slová, ktoré nám povedal Albus Dumbledore.“

„Harry je naša najväčšia nádej. Verte mu,“ odrecitoval Lupin pokojne.

Kingsley obrátil prútik proti Harrymu, no Lupin povedal: „Je to on, preveril som ho!“

„Dobre, dobre!“ vravel Kingsley a strkal si prútik pod plášť. „Ale niekto nás zradil! Vedeli to, vedeli, že to bude dnes večer!“

„Tak sa zdá,“ prikývol Lupin, „no očividne nevedeli, že bude sedem Harryov.“

„To je slabá útecha!“ zavrčal Kingsley. „Kto sa ešte vrátil?“

„Iba Harry, Hagrid, George a ja.“Hermiona si rukou prikryla ústa, aby potlačila ston.„Čo sa vám stalo?“ spýtal sa Lupin Kingsleyho.„Prenasledovali nás piati, zranili sme dvoch, jedného

sme možno zabili,“ hlásil Kingsley, „a videli sme Veď-Viete-Koho. Pridal sa k prenasledovateľom v polovici cesty, ale dosť rýchlo zmizol. Remus, on vie…“

„Lietať,“ dokončil Harry. „Aj ja som ho videl, priletel za Hagridom a za mnou.“

72

„Takže preto nás nechal – aby ťa prenasledoval!“ poznamenal Kingsley. „Nechápal som, prečo zmizol. Ale prečo zmenil cieľ?“

„Harry sa priveľmi láskavo zachoval k Stanovi Shunpikovi,“ vysvetľoval Lupin.

„K Stanovi?“ zopakovala Hermiona. „Ale ja som si myslela, že je v Azkabane!“

Kingsley sa neveselo zasmial.„Hermiona, očividne tam došlo k masovému úteku a

ministerstvo všetko ututlalo. Traversovi spadla kapucňa, keď som naňho vrhol zaklínadlo, a aj ten mal byť zavretý. Ale čo sa stalo tebe, Remus? Kde je George?“

„Prišiel o ucho,“ vzdychol Lupin.„O čo…?“ zopakovala Hermiona vysokým hlasom.„Snapova práca,“ dodal Lupin.„Snapova?“ vykríkol Harry. „Nepovedali ste…“„Spadla mu pri prenasledovaní kapucňa. Sectumsempra

bola vždy Snapova špecialita. Rád by som mu to odplatil v naturáliách, no ledva som udržal Georgea na metle, po tom zranení strácal veľa krvi.“

Na dvore zavládlo ticho a všetci štyria sa dívali na oblohu. Nebolo tam ani stopy po pohybe; hviezdy hľadeli na nich bez žmurknutia, ľahostajne, nezaclonené letiacimi priateľmi. Kde je Ron? Kde je Fred a pán Weasley? Kde sú Bill, Fleur, Tonksová, Divooký Moody a Mundungus?

„Harry, pomôž nám!“ zachrípnuto zakričal Hagrid zo dverí, kde zase uviazol. Harry bol rád, že má čo robiť, vyslobodil ho a potom prešiel cez prázdnu kuchyňu do obývačky, kde pani Weasleyová a Ginny stále ošetrovali Georgea. Pani Weasleyová už zastavila krvácanie a pri svetle lampy Harry videl na mieste, kde bývalo Georgeovo ucho, čistú dieru.

73

„Ako sa má?“Pani Weasleyová za obzrela: „Už mu nedorastie, pretože

mu ho odťala čierna mágia. Ale mohlo to byť oveľa horšie… Žije.“

„Áno, chvalabohu,“ vzdychol si Harry.„Zdalo sa mi, že som na dvore počula ešte niekoho,“

povedala Ginny.„Hermionu a Kingsleyho,“ odvetil Harry.„Chvalabohu,“ zašepkala Ginny. Pozreli na seba. Harry

ju chcel objať, držať ju, dokonca mu bolo jedno, že je tam pani Weasleyová, no kým stihol poslúchnuť to nutkanie, z kuchyne sa ozval veľký rachot.

„Dokážem ti, kto som, až keď uvidím svojho syna, Kingsley, a teraz ustúp, ak vieš, čo je pre teba dobré!“

Harry ešte nikdy nepočul pána Weasleyho takto kričať. Vtrhol do obývačky, plešina sa mu leskla od potu, okuliare mal nakrivo a Fred bežal hneď za ním, bledý, ale nezranený.

„Artur!“ vzlykala pani Weasleyová. „Och, chvalabohu!“„Ako sa má?“Pán Weasley si kľakol vedľa Georgea. Po prvý raz,

odkedy ho Harry poznal, sa zdalo, že Fred nenachádza slov. Pozeral ponad chrbát gauča na ranu svojho dvojčaťa, akoby neveril svojim očiam.

Možno Georgea prebral Fredov hlas alebo otcov príchod a pohol sa.

„Ako sa cítiš, George?“ šepkala pani Weasleyová.Georgeove prsty hmatali naboku hlavy.„Do smrti môžem chodiť po vodu,“ zašepkal. „Čo sa mu stalo?“ chrapľavo sa spýtal Fred a tváril sa

zdesene. „Zasiahlo mu to aj rozum?“

74

„Do smrti môžem chodiť po vodu,“ zopakoval George, otvoril oči a pozrel na brata. „Vidíš… už sa mi ucho neodtrhne, Fred, chápeš to?“

Pani Weasleyová zavzlykala ešte silnejšie. Fredova bledá tvár dostala farbu.

„To je žalostné,“ povedal Georgeovi. „Žalostné! Máš k dispozícii celý svet slovných hier súvisiacich s uchom, a ty sa prirovnávaš k džbánu?“

„No dobre,“ uškieral sa George na uslzenú mamu. „Teraz nás aspoň rozoznáš, mami.“

Obzrel sa.„Ahoj, Harry… ty si Harry, však?“ „Áno, som,“ potvrdil Harry a podišiel bližšie ku gauču.

„No, aspoň, že si sa vrátil v poriadku,“ potešil sa George. „Prečo pri mojej posteli nesedia Ron s Billom?“

„Ešte sa nevrátili, George,“ povedala pani Weasleyová. Georgeov úškrn zmizol. Harry pozrel na Ginny a kývol jej, aby šla za ním von. V kuchyni mu Ginny zašepkala: „Ron a Tonksová už mali byť tu. Nemali dlhú cestu, tetuška Muriel nebýva ďaleko.“

Harry mlčal. Pokúšal sa zahnať strach, odkedy prišiel do Brlohu, ale ten ho teraz pohltil, zaliezal mu pod pokožku, nadskakoval v hrudi a zapchával hrdlo. Na zadnom schodisku ho Ginny chytila za ruku.

Kingsley sa prechádzal po dvore sem a tam a pri každej obrátke pozrel na oblohu. Harrymu to pripomenulo strýka Vernona, ako sa pred miliónmi rokov prechádzal po obývačke. Hagrid, Hermiona a Lupin stáli vedľa seba, upierali pohľady hore a mlčali. Ani jeden z nich sa neobzrel, keď sa Harry a Ginny pripojili k ich mlčanlivej skupinke.

75

Minúty sa vliekli, zdalo sa, že trvajú roky. Najmenší závan vetra spôsobil, že všetci až nadskočili a otáčali sa k ševeliacemu kríku či stromu v nádeji, že niektorý z chýbajúcich členov rádu by mohol nezranený vyskočiť z jeho lístia.

Vtedy sa rovno nad nimi zjavila metla a letela k zemi.„To sú oni!“ vykríkla Hermiona.Tonksová pristála dlhým šmykom, pri ktorom na všetky

strany lietala zem a kamienky.„Remus!“ vykríkla a len čo tackavo zliezla z metly,

hodila sa Lupinovi do náručia. Jej manžel mal tvár meravú a bielu, zdalo sa, že nie je schopný slova. Ron sa omráčené tackal k Harrymu a Hermione.

„Ste v poriadku,“ zamumlal, keď sa naňho vrhla Hermiona a tuho ho objímala.

„Myslela som… myslela som…“„Som celý,“ vydýchol Ron a hladkal ju po chrbte. „Je mi

fajn.“„Ron bol skvelý,“ nadšene ho chválila Tonksová a

pustila Lupina. „Úžasný. Trafil jedného zo smrťožrútov rovno do hlavy, a keď navyše uvážime, že mieril na pohybujúci sa cieľ z letiacej metly…“

„Vážne?“ Hermiona hľadela na Rona, pričom ho stále držala okolo krku.

„Vždy ten prekvapený tón,“ zahundral trochu mrzuto a vyslobodil sa. „Vrátili sme sa poslední?“

„Nie,“ povedala Ginny, „stále čakáme na Billa, Fleur, Divookého a Mundungusa. Poviem mame a ockovi, že si sa vrátil v poriadku…“

Bežala do domu.„Tak čo vás zdržalo? Čo sa stalo?“ Lupin sa takmer

nahnevane spytoval Tonksovej.

76

„Bellatrix,“ odpovedala. „Chce ma dostať skoro tak veľmi ako Harryho, Remus. Veľmi ma chcela zabiť. Ale aj ja by som ju rada dostala, som jej to dlžná. No určite sme zranili Rodolphusa… až potom sme sa dostali k Ronovej tete Muriel, ale už sme zmeškali prenášadlo a ona nás obletovala…“

Lupinovi na čeľusti nadskakoval sval. Prikyvoval, ale zdalo sa, že nie je schopný prehovoriť.

„A čo sa stalo vám?“ spýtala sa Tonksová Harryho, Hermiony a Kingsleyho.

Porozprávali jej o svojich zážitkoch, ale celý čas nad všetkými ako mráz visela neprítomnosť Billa, Fleur, Divookého a Mundungusa a bolo čoraz ťažšie ignorovať jej ľadové uhryznutia.

„Musím sa vrátiť na Downing Street. Už som tam mal byť pred hodinou,“ ozval sa napokon Kingsley a naposledy prešiel pohľadom po oblohe. „Dajte mi vedieť, len čo sa vrátia.“

Lupin prikývol. Kingsley kývol ostatným a odišiel do tmy k bráne. Harrymu sa zdalo, že začul tiché puknutie – zrejme sa Kingsley kúsok za hranicami Brlohu odmiestnil.

Pán a pani Weasleyovci pribehli zadným vchodom. Ginny za nimi. Rodičia objali Rona a potom sa obrátili k Lupinovi a Tonksovej.

„Ďakujeme za našich synov,“ ďakovala pani Weasleyová.

„Ale, prosím ťa, Molly,“ ihneď reagovala Tonksová.„Ako sa má George?“ spýtal sa Lupin.„Čo sa mu stalo?“ vypískol Ron.„Prišiel o…“Koniec vety pani Weasleyovej zanikol vo všeobecnom

výkriku: práve prilietal testral a pristál rovno pred nimi.

77

Bill a Fleur mu skĺzli z chrbta, ošľahaní vetrom, ale v poriadku.

„Bill! Vďakabohu, vďakabohu…“Pani Weasleyová bežala k nim, no Bill ju objal iba

apaticky. Hľadiac na otca, oznámil: „Divooký je mŕtvy.“Nikto neprehovoril, nikto sa nepohol. Harry mal pocit,

akoby niečo v jeho vnútri padalo, padalo až do hĺbky zeme, opúšťalo ho navždy.

„Videli sme to,“ vravel Bill, Fleur prikývla a vo svetle z kuchynského okna sa jej na lícach ligotali stopy po slzách. „Stalo sa to, len čo sme vyrazili z kruhu: Divooký a Dung leteli blízko nás. Aj oni mierili na sever. Voldemort – mimochodom, vie lietať – šiel rovno po nich. Dung spanikáril, počul som, ako vykríkol, Divooký sa ho pokúšal zastaviť, ale on sa odmiestnil. Voldemortovo zaklínadlo zasiahlo Divookého priamo do tváre. Padol z metly dozadu a my sme nemohli urobiť nič, nič, mali sme za sebou šiestich…“

Billov hlas sa zlomil.„Samozrejme, že ste nemohli urobiť nič,“ potvrdil

Lupin.Všetci stáli a hľadeli na seba. Harry to celkom nechápal.

Divooký je mŕtvy. To sa predsa nemohlo stať… Divooký, taký húževnatý, taký statočný, on predsa vždy suverénne prežil…

Nakoniec si všetci zrejme uvedomili, hoci nikto nič nepovedal, že už nemá zmysel čakať na dvore, a mlčky šli za pánom a pani Weasleyovcami do Brlohu a do obývačky, kde sa Fred s Georgeom smiali.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Fred, keď uvidel ich tváre. „Čo sa stalo? Kto…?“

„Divooký,“ odpovedal pán Weasley. „Je mŕtvy.“

78

Úškrny dvojčiat vystriedali zdesené grimasy. Zdalo sa, že nikto nevie, čo robiť. Tonksová mlčky plakala do vreckovky: s Divookým si boli blízki, Harry vedel, že ju mal rád a podporoval ju na Ministerstve mágie. Hagrid si sadol na dlážku v kúte, kde mal najviac miesta, a utieral si oči vreckovkou veľkou ako obrus.

Bill šiel k sekretáru, vytiahol fľašku ohnivej whisky a niekoľko pohárov.

„Napime sa,“ navrhol a mávnutím prútika rozoslal po miestnosti dvanásť plných pohárikov a trinásty zdvihol do vzduchu. „Za Divookého.“

„Za Divookého,“ zvolali všetci a vypili.„Za Divookého,“ zopakoval Hagrid trochu oneskorene a

začkalo sa mu.Ohnivá whisky pálila Harrymu hrdlo. Zdalo sa, že v

ňom vzkriesila city, rozohnala otupenosť a pocit neskutočna, vzbudila v ňom niečo ako odvahu.

„Takže Mundungus zmizol?“ zvolal Lupin a vyprázdnil pohárik na dúšok.

Atmosféra sa ihneď zmenila. Všetci vyzerali napäto a sledovali Lupina, čakali, že bude pokračovať, a Harrymu sa zdalo, že sa aj trochu obávajú toho, čo by mohli počuť.

„Viem, čo si myslíte,“ ozval sa Bill, „a cestou sem som o tom tiež rozmýšľal. Zrejme nás očakávali, však? No Mundungus nás nemohol zradiť. Nevedeli, že bude sedem Harryov, to ich poplietlo, keď sme sa zjavili, a pre prípad, že by ste zabudli, práve Mundungus navrhol ten malý trik, takže prečo by im nepovedal najdôležitejšiu vec? Myslím, že Dung jednoducho spanikáril. V prvom rade do toho vôbec nechcel ísť, ale Divooký ho donútil a Veď-Viete-Kto išiel rovno po nich. Už len z toho by každý spanikáril.“

79

„Veď-Viete-Kto konal presne tak, ako Divooký očakával,“ poťahovala nosom Tonksová. „Divooký povedal, vraj bude predpokladať, že Harry pôjde s tými najostrieľanejšími, najschopnejšími aurormi. Najprv naháňal Divookého, a keď ich Mundungus prezradil, prešiel ku Kingsleymu…“

„Áno, to je fšetko veľmi sprhávne,“ vyhŕkla Fleur, „no stále to nevysvetľuje, ako vedeli, že sťaujeme Arrhyho dnes večerh, fšak? Niekto musel byť neopatrhný. To je jediné vysvetlenie, že vedeli dátum, ale nepoznali celý plán.“

Zamračene sa na všetkých pozerala, so stopami po slzách na krásnej tvári, mlčky ich vyzývajúc, aby jej protirečili. Nikto to neurobil. Jediný zvuk, ktorý narúšal ticho, bolo Hagridovo čkanie za vreckovkou. Harry pozrel na Hagrida, na milovaného Hagrida, ktorý pred chvíľou riskoval vlastný život, aby ho zachránil, ktorému dôveroval, ale ktorého kedysi podviedli, takže výmenou za dračie vajce nechtiac prezradil Voldemortovi dôležitú informáciu…

„Nie,“ ozval sa Harry nahlas a všetci prekvapene pozreli naňho. Zdalo sa, že od ohnivej whisky mu zosilnel hlas. „Chcem povedať… ak niekto urobil chybu,“ pokračoval Harry, „a niečo mu vykĺzlo, viem, že to tak nemyslel, že za to nemôže,“ stále hovoril trochu hlasnejšie než zvyčajne. „Musíme si veriť. Ja vám všetkým verím, nemyslím si, že by ma niekto v tejto miestnosti niekedy predal Voldemortovi.“

Po jeho slovách znova nasledovalo ticho. Všetci hľadeli naňho a Harrymu zase bolo trochu horúco, a aby mal čo robiť, uchlipol si ešte trochu z ohnivej whisky a myslel na Divookého Moodyho. Divooký Moody sa vždy hneval na Dumbledora pre jeho ochotu veriť ľuďom.

80

„To si povedal dobre, Harry,“ nečakane sa ozval Fred.„Áno, sme samé ucho,“ dodal George, pričom letmo

pozrel na Freda a kútikom úst mu mykalo.Lupin čudne hľadel na Harryho. Takmer ľútostivo.„Myslíte, že som blázon?“ spytoval sa Harry.„Nie. Myslím, že si ako James,“ odpovedal Lupin, „ten

by bol považoval za najvyššie zneuctenie neveriť svojim priateľom.“

Harry vedel, na čo Lupin naráža: že jeho otca zradil jeho priateľ Peter Pettigrew. Nelogicky pociťoval hnev. Chcel sa hádať, no Lupin sa od neho odvrátil, postavil pohár na vedľajší stolík a obrátil sa k Billovi: „Máme prácu. Môžem požiadať Kingsleyho, či…“

„Nie,“ ihneď odmietol Bill. „Ja to urobím, ja pôjdem.“„Kam idete?“ spýtali sa Tonksová a Fleur zároveň.„Po telo Divookého,“ povedal Lupin. „Musíme ho nájsť.“„Nemôže…?“ začala pani Weasleyová a prosebné

hľadela na Billa.„To počkať?“ dokončil Bill. „Nie, pokiaľ nechceš, aby ho

zobrali smrťožrúti.“Nikto neprehovoril. Lupin s Billom sa rozlúčili a odišli.Ostatní klesli na stoličky, všetci okrem Harryho. Ten

zostal stáť. Náhlosť a definitívnosť smrti sa tu priam zhmotnila.

„Aj ja musím ísť,“ vyhlásil Harry.Desať párov prekvapených očí pozrelo naňho.„Netrep hlúposti, Harry,“ povedala pani Weasleyová.„Nemôžem tu zostať.“Pošúchal si čelo – znovu ho v ňom pichalo. Už vyše

roka ho takto nebolelo.„Kým som tu, všetci ste v nebezpečenstve. Nechcem…“

81

„Ale nebuď hlúpy!“ vyhŕkla pani Weasleyová. „Zmyslom dnešnej akcie bolo predsa bezpečne ťa dopraviť sem a, chvalabohu, to vyšlo. A Fleur súhlasila, že svadba bude tu a nie vo Francúzsku, všetko sme zariadili tak, aby sme všetci mohli zostať spolu a dávať na teba pozor…“

Nechápala to a on sa preto cítil ešte horšie, nie lepšie.„Ak Voldemort zistí, že som tu…“„A prečo by mal?“ spýtala sa pani Weasleyová.„Je tucet miest, kde by si teraz mohol byť, Harry,“ ozval

sa pán Weasley. „Nemá sa odkiaľ dozvedieť, v ktorom bezpečnom dome si.“

„Ja sa nebojím o seba!“ zvolal Harry.„My to vieme,“ potichu povedal pán Weasley, „ale keby

si odišiel, naša námaha, ktorú sme vynaložili dnešnej noci, by bola zbytočná.“

„Nikam nepôjdeš,“ zavrčal Hagrid. „Prisámvačku, Harry, po tom fšeckom, čo sme prežili, aby sme ťa dostali sem?“

„Áno, a čo moje krvácajúce ucho?“ nadvihol sa na vankúšoch George.

„Ja viem, že…“„Divooký Moody by nechcel…“„JA VIEM!“ zreval Harry.Mal pocit, že ho zahnali do úzkych a vydierajú ho.

Myslia si, že nevie, čo preňho urobili. Nechápu, že práve to je dôvod, prečo chce teraz odísť, aby preňho netrpeli ešte viac? Nastalo dlhé trápne ticho a pritom ho jazva ustavične pichala a pulzovalo v nej. Ticho nakoniec narušila pani Weasleyová.

„Kde je Hedviga, Harry?“ spýtala sa chlácholivo. „Môžeme ju dať ku Kvíkovi a dať jej nažrať.“

82

Vnútro sa mu stiahlo ako zovretá päsť. Nemohol jej povedať pravdu. Vypil zvyšok ohnivej whisky, aby sa vyhol odpovedi.

„Dočkaj, až sa to zase roznesie, že si to znovu urobil, Harry,“ ozval sa Hagrid. „Ušiel si mu, odrazil si ho, keď bol rovno nad tebou!“

„To som nebol ja,“ rezolútne vyhlásil Harry. „To bol môj prútik. Môj prútik konal sám.“

Po chvíli Hermiona opatrne poznamenala: „Ale to nie je možné, Harry. Chcel si povedať, že si čaroval mimovoľne, reagoval si inštinktívne.“

„Nie,“ krútil hlavou Harry. „Motorka padala, ja som nevedel, kde je Voldemort, no prútik sa mi otočil v ruke, našiel ho a vystrelil naňho zaklínadlo. A to zaklínadlo ani nepoznám. Nikdy predtým som nevyčaril zlaté plamene.“

„Človek v tiesni často použije kúzla, o akých nikdy ani nesníval,“ povedal pán Weasley. „Malé deti často zistia ešte predtým, než ich vyškolia…“

„To nebolo tak,“ namietal Harry, škrípajúc zubami. Jazva ho pálila, hneval sa a bol sklamaný. Protivila sa mu ich predstava, že on má moc, ktorá by sa vyrovnala Voldemortovej.

Nikto nič nepovedal. Vedel, že mu neveria. Teraz, keď tak nad tým rozmýšľal, nikdy nepočul, že by prútik niekedy čaroval sám.

Jazva ho bolestivo pálila, ledva sa udržal, aby nahlas nestonal. Zahundral niečo o čerstvom vzduchu, nasadil si okuliare a vyšiel z izby.

Keď prechádzal cez tmavý dvor, veľký vychudnutý testral pozrel naňho, zašuchotal obrovskými netopierími krídlami a pásol sa ďalej. Harry zastal pri bránke do

83

záhrady, hľadel na vyrastené rastliny, šúchal si boľavé čelo a myslel na Dumbledora.

Vedel, že Dumbledore by mu uveril. Dumbledore by vedel, ako a prečo Harryho prútik konal samostatne, lebo Dumbledore vždy mal odpovede. Vedel o prútikoch, vysvetlil Harrymu čudné spojenie medzi jeho prútikom a Voldemortovým… no Dumbledore, tak ako Divooký Moody, ako Sirius, ako jeho rodičia, jeho chuderka sova, tí všetci odišli tam, kde sa s nimi Harry už nikdy nemohol rozprávať. Cítil pálenie v hrdle, ktoré vôbec nesúviselo s ohnivou whisky…

A potom z ničoho nič bolesť v jazve vyvrcholila. Držal sa za čelo, zatvoril oči a v hlave mu vrieskal hlas.

„Povedal si mi, že sa problém vyrieši, ak použijem prútik niekoho iného!“

A v mysli sa mu zjavil obraz vychudnutého starého muža, ktorý ležal na handrách na kamennej dlážke a kričal strašným, vyčerpaným krikom, krikom v neznesiteľných mukách…

„Nie! Nie! Prosím vás, prosím vás…“„Klamal si lordovi Voldemortovi, Ollivander!“„Neklamal… prisahám, že som neklamal…“„Chcel si pomôcť Potterovi, pomôcť mu, aby mi unikol!“„Prisahám, že nie… Veril som, že iný prútik bude

fungovať…“„Tak mi teda vysvetli, čo sa stalo. Luciusov prútik je

úplne zničený!“„To nechápem… to spojenie… existuje… iba medzi

vašimi dvoma prútikmi…“„Klameš!“„Prosím… prosím vás…“

84

Harry videl, ako biela ruka zdvihla prútik, cítil príval Voldemortovho strašného hnevu a videl, ako sa krehký starec na zemi zvíja v mukách.

„Harry?“Zmizlo to tak rýchlo, ako to prišlo. Harry trasúc sa stál v

tme, držal sa záhradnej bránky, srdce mu bilo opreteky a jazva ho ešte vždy pálila. Až o chvíľku si uvedomil, že vedľa neho stoja Ron a Hermiona.

„Harry, vráť sa do domu,“ šepkala Hermiona. „Ešte stále myslíš na odchod?“

„Musíš zostať, kamoško,“ povedal Ron a pobúchal Harryho po chrbte.

„Je ti niečo?“ spýtala sa Hermiona. Už bola dosť blízko, aby videla Harrymu do tváre. „Vyzeráš hrozne!“

„Áno, ale pravdepodobne lepšie ako Ollivander,“ roztrasené odvetil Harry.

Keď im porozprával, čo videl, Ron sa tváril vyľakane a Hermionu to úplne vydesilo.

„Malo to predsa prestať! Tvoja jazva to už nemala robiť! Nesmieš dopustiť, aby sa to spojenie obnovilo – Dumbledore chcel, aby si si uzavrel myseľ!“

Keď neodpovedal, chytila ho za ruku.„Harry, on sa zmocňuje ministerstva, novín a polovice

čarodejníckeho sveta! Nevpusti ho do svojej hlavy!“

85

ŠIESTA KAPITOLA

ZÁHROBNÝ DUCH V PYŽAME

V nasledujúcich dňoch atmosféru v dome poznačil šok zo straty Divookého Moodyho. Harry stále očakával, že ho uvidí ťažkým krokom vchádzať cez zadné dvere, tak ako ostatných členov rádu, ktorí prinášali správy. Harry mal pocit, že iba činnosť upokojí jeho pocit viny a žiaľu a čo najskôr by sa mal vybrať za svojím poslaním nájsť a zničiť horcruxy.

„Nemôžeš s…“ Ron ústami naznačil slovo horcruxmi, „urobiť nič, kým nebudeš mať sedemnásť. Stále zanechávaš stopu. A plánovať môžeme rovnako tu ako hocikde inde. Alebo,“ stíšil hlas, až šepkal, „si myslíš, že už vieš, kde sú?“

„Nie,“ priznal Harry.„Myslím, že Hermiona robila nejaký prieskum,“

prezradil Ron. „Vraj si to nechávala pre seba, až kým neprídeš.“

Sedeli za stolom pri raňajkách; pán Weasley a Bill práve odišli do práce a pani Weasleyová išla hore zobudiť Hermionu a Ginny, kým Fleur sa odišla okúpať.

„Stopa sa zruší tridsiateho prvého,“ uvažoval Harry. „To znamená, že tu musím zostať iba štyri dni. Potom môžem…“

„Päť dní,“ rozhodne ho opravil Ron. „Musíme zostať na svadbu. Ony by nás zniesli zo sveta, keby sme na nej neboli.“

Harry chápal, že ony znamená Fleur s pani Weasleyovou.

86

„Je to iba jeden deň navyše,“ chlácholil ho Ron, keď sa Harry zatváril spupne.

„Neuvedomujú si, aké dôležité…?“„Samozrejme, že nie,“ objasňoval Ron. „Ani netušia. Ale

teraz, keď to spomínaš, chcel som sa s tebou o tom rozprávať.“

Ron pozrel na dvere do chodby, či sa pani Weasleyová ešte nevracia, a potom sa naklonil bližšie k Harrymu.

„Mama sa pokúšala vytiahnuť z Hermiony a zo mňa, čo sa chystáme urobiť. Nabudúce to vyskúša u teba, tak sa priprav. Pýtal sa aj ocko, aj Lupin, ale keď sme povedali, že Dumbledore ti kázal nepovedať o tom nikomu okrem nás, prestali s tým. Ale mama nie, tá sa nedá odradiť.“

Ronova predpoveď sa vyplnila o niekoľko hodín. Krátko pred obedom pani Weasleyová zavolala Harryho nabok pod zámienkou, aby jej pomohol identifikovať jednu ponožku, ktorá by vraj mohla pochádzať z jeho batoha. Keď už ho mala v malej komore pri kuchyni, spustila.

„Ron a Hermiona si zrejme myslia, že vy traja odídete z Rokfortu,“ začala ľahkým, nenúteným tónom.

„No, áno. Odchádzame,“ potvrdil Harry.V kúte sa samy od seba točili valce starej žmýkačky a

žmýkali čosi, čo vyzeralo ako vesta pána Weasleyho.„Môžem sa ťa spýtať, prečo sa vzdávate štúdia?“ spýtala

sa pani Weasleyová.„No, Dumbledore mi zanechal… musím urobiť jednu

vec,“ mumlal Harry. „Ron a Hermiona o tom vedia a chcú ísť so mnou.“

„Akú vec?“„Prepáčte, nemôžem…“„Úprimne povedané, myslím si, že Artur a ja máme

právo to vedieť, a som si istá, že aj Grangerovci by s tým

87

súhlasili!“ argumentovala pani Weasleyová. Harry sa bál tohto útoku znepokojených rodičov. Donútil sa pozrieť jej priamo do očí a pritom si všimol, že majú rovnaký odtieň hnedej ako Ginnine. To mu nepomohlo.

„Dumbledore nechcel, aby o tom vedel niekto iný, pani Weasleyová. Mrzí ma to. Ron a Hermiona nemusia ísť, je to ich voľba…“

„Nechápem ani, prečo musíš ísť ty!“ odsekla a už prestala predstierať. „Všetci ste ledva plnoletí! Je to absolútny nezmysel. Ak Dumbledore potreboval niečo urobiť, mal pod svojím velením celý rád. Harry, zrejme si mu zle rozumel, pravdepodobne ti hovoril, že chce, aby sa niečo urobilo, a ty si si myslel, že chce, aby si ty…“

„Nepochopil som ho zle,“ energicky vyhlásil Harry. „Musím to byť ja.“

Podal jej ponožku s motívom zlatých papyrusov, ktorú mal údajne spoznať.

„Táto nie je moja, ja nie som fanúšik Magochesteru United.“

„Och, pravdaže nie,“ strhla sa pani Weasleyová a odrazu sa dosť znepokojivo vrátila k nenútenému tónu. „Mala som to vedieť. Nuž, Harry, kým ťa máme tu, dúfam, že ti nebude prekážať, keď nám pomôžeš s prípravami na Billovu a Fleurinu svadbu? Ešte stále máme toľko práce.“

„Nie… ja… pravdaže nie,“ jachtal Harry, ktorého znervóznila táto náhla zmena témy.

„To je od teba milé,“ odvetila pani Weasleyová, usmiala sa naňho a vyšla z komory.

Od tej chvíle pani Weasleyová zamestnávala Harryho, Rona a Hermionu prípravami na svadbu tak, že sotva mali kedy rozmýšľať. Toto správanie sa najprirodzenejšie dalo vysvetliť tým, že pani Weasleyová ich všetkých chcela

88

odpútať od myšlienok na Divookého Moodyho a hrôzy nedávnej cesty. Po dvoch dňoch, keď v jednom kuse čistili príbory, farebne ladili stužky, mašle a kvety, odtrpaslíkovávali záhradu a pomáhali pani Weasleyovej pripravovať ohromné zásoby kanapiek, Harry ju začal podozrievať, že má na to iný dôvod. Zdalo sa, že všetky práce im prideľovala tak, aby on, Ron a Hermiona nemali príležitosť byť spolu osamote a porozprávať sa od toho prvého večera, keď im Harry povedal, ako Voldemort mučil Ollivandera.

„Mama si zrejme myslí, že ak nebudete spolu, nemôžete plánovať, a tak oddiali váš odchod,“ pošepkala Ginny Harrymu, keď na tretí deň prestierali stôl na večeru.

„A čo myslí, čo sa stane potom?“ hundral Harry. „Že kým ona nás tu zdržiava pri svadobných koláčikoch, Voldemorta môže zabiť niekto iný?“

Vyhŕkol to bez rozmýšľania a videl, ako Ginnina tvár zbledla.

„Takže je to pravda? O to sa pokúšaš?“„Ja… nie… žartoval som,“ rýchlo zahováral Harry.Hľadeli na seba a odrazu bolo v Ginninom výraze niečo

viac ako šok. Zrazu si Harry uvedomil, že toto je po prvý raz, čo je s ňou sám od tých ukradnutých chvíľ v odľahlých zákutiach Rokfortského hradu. Bol si istý, že aj ona si na to spomína. Obaja odskočili, keď sa dvere otvorili a pán Weasley, Kingsley a Bill vošli dnu.

Často k nim teraz na večeru prichádzali ostatní členovia rádu, pretože Brloh nahradil doterajší hlavný stan, dom číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí. Pán Weasley vysvetľoval, že po smrti Dumbledora, ich strážcu tajomstva, sa každý, komu Dumbledore zveril tajomstvo miesta Grimmauldovho námestia, stal strážcom tajomstva.

89

„A keďže je nás asi dvadsať, to značne oslabuje silu kúzla spoľahlivosti. Smrťožrúti majú tak dvadsať ráz viac príležitostí vymámiť z niekoho to tajomstvo. Nemôžeme očakávať, že vydrží veľmi dlho.“

„No Snape by už určite prezradil smrťožrútom adresu,“ poznamenal Harry.

„Divooký Moody nastavil zopár zaklínadiel proti Snapovi pre prípad, že by sa tam znova zjavil. Dúfajme, že budú dosť silné, aby ho nevpustili dnu a zviazali mu jazyk, keby sa pokúsil rozprávať o tom mieste. No nemôžeme si byť istí. Bolo by bláznovstvo naďalej ten dom používať ako hlavné sídlo, keď je teraz jeho obrana taká chatrná.“

Kuchyňa v ten večer tak praskala vo švíkoch, že sa tam sotva dalo narábať nožmi a vidličkami. Harry sa zrazu tlačil vedľa Ginny a to nevypovedané medzi nimi dvoma spôsobilo, že si želal, aby ich oddeľovalo viac ľudí. Tak veľmi sa pokúšal vyhnúť sa dotyku jej ruky, že ledva dokázal krájať si kurča.

„Nič nové o Divookom?“ spýtal sa Harry Billa.„Nič,“ odvetil Bill.Nemohli Moodymu vystrojiť pohreb, lebo Bill a Lupin

nenašli jeho telo. Vzhľadom na tmu a zmätok v boji bolo ťažké zistiť, kam mohol spadnúť.

„V Dennom Prorokovi nespomenuli jeho smrť ani slovkom, nepísali ani, že by sa našlo telo,“ pokračoval Bill. „Lenže to nič neznamená. Veľa sa v týchto dňoch tají.“

„A stále mi nehrozia súdom pre čarovanie neplnoletého za čary, ktoré som použil pri úteku pred smrťožrútmi!“ zavolal Harry ponad stôl pánu Weasleymu, ktorý pokrútil hlavou. „Alebo vedia, že som nemal na výber, alebo nechcú, aby som povedal svetu, že Voldemort na mňa zaútočil?“

90

„Myslím, že to druhé. Scrimgeour nechce priznať, že Veď-Vieš-Kto je taký mocný, ani že v Azbakane došlo k masovému úteku.“

„Áno, prečo hovoriť verejnosti pravdu?“ Harry zvieral nôž tak pevne, že slabé jazvy na chrbte jeho pravej ruky vystúpili a zbeleli: Nesmiem klamať.

„Nikto na ministerstve nie je pripravený postaviť sa proti nemu?“ nahnevane sa spýtal Ron.

„Ale pravdaže je, Ron, no ľudia sa boja,“ odvetil pán Weasley, „boja sa, že nabudúce zmiznú oni, že si to odnesú ich deti! Všade sa šíria hrozivé správy. Ja napríklad neverím, že profesorka, ktorá na Rokforte učila život a zvyky muklov, dala výpoveď. Nikto ju nevidel už celé týždne. Scrimgeour je zatiaľ celé dni zatvorený vo svojej kancelárii. Ja len dúfam, že pracuje na nejakom pláne.“

Nastala odmlka, ktorú pani Weasleyová využila na to, aby pomocou čarov odložila prázdne taniere a podávala jablkovú tortu.

„Musíme rhozhodnúť, ako budeš zamaskovaný, Arrhy,“ ozvala sa Fleur, kým všetci jedli dezert. „Na svadbe,“ dodala, keď sa Harry zatváril nechápavo. „Samozrhejme, nikto z našich ostí nie je smrhťožrhút, ale nemôžeme zarhučiť, že niekomu po trhoche šampanského niečo nevykĺzne.“

Z toho Harry usúdil, že Fleur stále podozrieva Hagrida.„Áno, to je dobrý nápad,“ súhlasila pani Weasleyová za

vrchstolom s okuliarmi na konci nosa a kontrolovala obrovský zoznam prác načmáraný na veľmi dlhom kuse pergamenu. „Ron, už si si upratal izbu?“

„Načo?“ zvolal Ron, s hrkotom odložil lyžičku a mračil sa na mamu. „Prečo musí byť moja izba uprataná? Nám je tam s Harrym dobre aj tak!“

91

„O pár dní sa tvoj brat žení, mladý muž…“„A bude sa ženiť v mojej izbe?“ spýtal sa Ron

nazlostené. „Nie! Tak prečo, pre Merlinov ovisnutý ľavý…“

„Nerozprávaj sa tak so svojou matkou,“ energicky ho zahriakol pán Weasley. „A urob, čo ti kázala.“

Ron sa mračil na oboch rodičov, potom zobral lyžičku a zaútočil na zvyšky jablkovej torty.

„Môžem pomôcť, je to čiastočne aj môj neporiadok,“ navrhol Harry Ronovi, ale pani Weasleyová ho prerušila.

„Nie, milý Harry, ja by som bola oveľa radšej, keby si pomohol Arturovi vyčistiť kurín, a tebe, Hermiona, by som bola vďačná, keby si vymenila posteľnú bielizeň pre monsieur a madam Delacourovcov. Vieš, že prídu už zajtra dopoludnia o jedenástej.“

No ako sa ukázalo, pri kurencoch bolo len málo práce.„Molly to nespomínaj,“ požiadal Harryho pán Weasley

a zablokoval mu prístup do kurína, „no… vieš… Ted Tonks mi poslal väčšinu zvyškov zo Siriusovej motorky a ja ich tam skrývam – vlastne ich tam mám uložené. Fantastické veci: je tam výfukový plyner, myslím, že tak sa to volá, absolútne úžasná batéria… a bude to obrovská príležitosť zistiť, ako fungujú brzdy. Pokúšam sa znovu to dať dohromady, teraz, keď Molly nemá… vlastne, keď mám čas.“

Vrátili sa do domu, ale pani Weasleyovú nebolo vidieť, a tak Harry vybehol hore do Ronovej podkrovnej izby.

„Už robím, robím! Ach, to si ty,“ uľavilo sa Ronovi, keď vošiel Harry. Ron zrejme ležal na posteli, z ktorej očividne iba teraz vyliezol. V izbe bol rovnaký neporiadok ako celý týždeň. Zmenilo sa iba to, že v kúte sedela Hermiona s huňatým oranžovým kocúrom Krivolabom pri nohách a

92

triedila knihy na dve obrovské kopy. Harry medzi nimi spoznal aj svoje vlastné.

„Ahoj, Harry,“ pozdravila ho, keď si sadol na skladaciu posteľ.

„Ako sa vám podarilo uniknúť?“„Och, Ronova mama zabudla, že sme s Ginny tú

posteľnú bielizeň preobliekli už včera,“ vysvetlila Hermiona, pričom hodila Numerológiu a Gramatiku na jednu kopu a Vzostup a pád čiernej mágie na druhú.

„Práve sme sa rozprávali o Divookom,“ oznamoval Ron Harrymu. „Podľa mňa mohol prežiť.“

„Bill videl, ako ho zasiahlo zabíjacie zaklínadlo,“ namietal Harry.

„Áno, lenže útočili aj na Billa,“ nedal sa Ron. „Ako si môže byť istý tým, čo videl?“

„Aj keby ho zabíjacie zaklínadlo minulo, Divooký predsa padal z výšky najmenej tristo metrov,“ dodala Hermiona a teraz uvažovala s Metlobalovými mužstvami Británie a Írska v ruke.

„Mohol použiť cloniace kúzlo…“„Fleur povedala, že prútik mu vyrazili z ruky,“ odvetil

na to Harry.„No dobre, ak chceš, aby bol mŕtvy,“ zahundral Ron a

buchol do vankúša päsťou, aby mal pohodlnejší tvar.„Pravdaže nechceme, aby bol mŕtvy!“ Hermiona sa

zatvárila zdesene. „Je hrozné, že je mŕtvy! No sme realisti!“Po prvý raz si Harry predstavil telo Divookého

Moodyho dolámané tak, ako bolo Dumbledorovo, so stále sa krútiacim okom v očnej jamke. Náhle pocítil odpor zmiešaný so zvláštnou túžbou rozosmiať sa.

„Smrťožrúti pravdepodobne po sebe upratali, preto sme ho nenašli,“ mudroval Ron.

93

„Asi áno,“ súhlasil Harry. „Ako keď Bartyho Croucha zmenili na kosť a zahrabali v Hagridovej predzáhrade. Pravdepodobne transfigurovali Moodyho a napchali ho…“

„Prestaň!“ zajačala Hermiona. Prekvapený Harry pozrel na ňu práve vo chvíli, keď jej vyhŕkli slzy nad výtlačkom Spellmanovej slabičnej abecedy.

„Och, nie,“ Harry sa usiloval vstať zo starej skladacej postele. „Hermiona, ja som ťa nechcel rozladiť…“

No Ron už vyskočil z postele, pričom hrdzavé pružiny hlasno zavŕzgali, a bol pri nej prvý. Jednou rukou objímal Hermionu, druhou sa hrabal vo vreckách džínsov a vytiahol vreckovku nechutného vzhľadu, pripomínajúcu handru na čistenie pece. Rýchlo vytiahol prútik, zamieril na handru a povedal: „Tergeo.“

Prútik vysal väčšinu mastnoty. Ron sa zatváril dosť spokojne a podal ešte trochu dymiacu vreckovku Hermione.

„Och… ďakujem, Ron… mrzí ma to…“ Vysmrkala sa a začkala. „Je to také stra-šné, však? Akurát po Dumbledorovi… n-nikdy som si nepredstavovala, že by Divooký umrel, zdal sa mi taký neohrozený!“

„Áno, ja viem,“ upokojoval ju Ron a objal ju. „Ale vieš, čo by nám povedal, keby bol tu?“

„Vž-vždy v strehu!“ povedala Hermiona, utierajúc si oči.

„Presne tak,“ prikývol Ron. „Povedal by nám, aby sme sa poučili z toho, čo sa stalo jemu. A ja som sa poučil, že nemám veriť tomu zbabelému malému darebákovi Mundungusovi.“

Hermiona sa roztrasene zasmiala a naklonila sa dopredu, aby zdvihla ďalšie dve knihy. Vzápätí Ron prudko stiahol ruku z jej pliec. Pustila mu totiž na nohu

94

Príšernú knihu príšer. Kniha sa vyslobodila z remeňa, ktorý ju držal pohromade, a zlostne uhryzla Rona do členka.

„Och, prepáč, prepáč!“ kričala Hermiona a Harry rýchlo strhol knihu z Ronovej nohy a znovu ju zavrel a zviazal.

„Čo vlastne robíš s tými knihami?“ spytoval sa Ron, krivkajúc naspäť k posteli.

„Iba sa pokúšam rozhodnúť, ktoré si so sebou zoberieme,“ vysvetľovala Hermiona, „keď pôjdeme hľadať horcruxy.“

„Och, pravdaže,“ plesol sa Ron po čele. „Zabudol som, že budeme naháňať Voldemorta v pojazdnej knižnici.“

„Ha-ha,“ povedala Hermiona a hľadela na Spellmanovu slabičnú abecedu. „Ktovie, či nebude treba prekladať runy? Je to možné – myslím, že pre istotu by sme ju mali zobrať.“

Hodila knihu na väčšiu z dvoch kôp a chytila Dejiny Rokfortu.

„Počúvajte,“ ozval sa Harry.Vystrel sa. Ron s Hermionou pozreli naňho odovzdane,

no zároveň vzdorovito.„Ja viem, že ste sa po Dumbledorovom pohrebe rozhodli

ísť so mnou,“ začal.„A už je to tu,“ povedal Ron Hermione a prevrátil oči.„Vedeli sme, že to povie,“ vzdychla si a vrátila sa ku

knihám. „Vieš, myslím, že tie Dejiny Rokfortu zoberiem. Aj keď sa tam nevraciame, nemyslím, že by bolo správne, keby som ich nemala so…“

„Počúvajte!“ opakoval Harry.„Nie, Harry, ty počúvaj,“ zahriakla ho Hermiona.

„Ideme s tebou. Rozhodli sme sa tak už pred mesiacmi – vlastne pred rokmi.“

„Ale…“

95

„Buď ticho,“ radil mu Ron.„… ste si istí, že ste si to dôkladne premysleli?“ naliehal

Harry.„Tak sa pozrime,“ povedala Hermiona a zlostne hodila

Potulky s trolmi na kopu nepotrebných kníh. „Ja tu balím už celé dni, aby sme mohli odísť kedykoľvek, a len pre vašu informáciu, boli na to potrebné dosť náročné čary, a to ani nevravím, že som rovno pod nosom Ronovej mamy prepašovala celú zásobu Moodyho všehodžúsu.

Okrem toho som upravila spomienky svojich rodičov, aby boli presvedčení, že sa volajú Wendell a Monika Wilkinsovci a ich životným snom je presťahovať sa do Austrálie, čo teraz urobili, aby ich Voldemort nemohol tak ľahko nájsť a vypytovať sa na mňa alebo na teba, lebo nanešťastie som im o tebe povedala dosť veľa.

Za predpokladu, že prežijem naše pátranie po horcruxoch, nájdem mamu s ockom a zruším čary. Ak nie – nuž tak si myslím, že som použila dostatočné zaklínadlo, aby zostali v bezpečí a spokojní. Wendell a Monika Wilkinsovci totiž nevedia, že majú dcéru.“

Hermionine oči znovu zaliali slzy. Ron zase vstal z postele, znovu ju objal a mračil sa na Harryho, akoby mu vyčítal netaktnosť. Harry nevedel, čo má povedať, lebo bolo veľmi nezvyčajné, aby Ron učil niekoho iného taktu.

„Ja… prepáč, Hermiona… nechcel som…“„Neuvedomuješ si, že Ron a ja veľmi dobre vieme, čo sa

nám môže stať, keď pôjdeme s tebou? Vieme to. Ron, ukáž Harrymu, čo si urobil.“

„Nie, veď práve jedol,“ namietal Ron.„No tak, on to musí vidieť.“„No dobre, Harry, poď sem.“

96

Ron po druhý raz zložil ruku z Hermioniných pliec a šiel ku dverám.

„Poď.“„Kam?“ spýtal sa Harry a vyšiel s Ronom z izby na malú

plošinu schodiska.„Klesando!“ zahundral Ron a namieril prútikom na

nízky strop. Priamo nad ich hlavami sa otvorili dvierka a k ich nohám vykĺzol rebrík. Zo štvorcového otvoru sa ozvali nechutné cucavé zvuky a stony a vyhrnul sa odtiaľ nepríjemný zápach ako z kanála.

„To je váš záhrobný duch?“ spýtal sa Harry, lebo nikdy predtým nestretol tvora, ktorý občas rušil nočné ticho.

„Áno, to je on,“ prikývol Ron a vyliezol po rebríku. „Poď sa naňho pozrieť.“

Harry vyšiel za Ronom do malej podkrovnej kutice. Hlavu a plecia už mal vnútri, keď v šere zbadal tvora schúleného asi meter od seba. Tvrdo spal s veľkými ústami dokorán.

„Ale… vyzerá predsa… Záhrobní duchovia spávajú v pyžamách?“

„Nie,“ odvetil Ron. „Ani nemávajú červené vlasy, ani vriedky.“

Harry si tvora premeriaval trochu s odporom. Mal ľudskú podobu a veľkosť, a keď si Harryho oči zvykli na tmu, postrehol, že má na sebe zrejme staré Ronovo pyžamo. Bol si tiež istý, že záhrobní duchovia sú dosť slizkí a plešatí, nie takí vlasatí a pokrytí nepeknými tmavočervenými pľuzgiermi.

„On je ja, chápeš?“ vysvetľoval Ron.„Nie, nechápem,“ odvetil Harry.„Vysvetlím ti to v izbe, lebo ten smrad sa mi protiví,“

ponáhľal sa Ron. Znovu zliezli po rebríku, Ron ho vyložil

97

naspäť pod strop a vrátili sa k Hermione, ktorá ešte stále triedila knihy.

„Len čo odídeme, záhrobný duch zíde dolu a bude bývať v mojej izbe,“ vysvetľoval Ron. „Myslím, že sa už na to teší – hoci ťažko povedať, lebo vie iba stonať a slintať – ale veľmi prikyvuje, keď to spomeniem. No, skrátka, bude akože ja postihnutý okyckanicou. Je to dobré, nie?“

Na Harrym bolo vidieť iba rozpaky.„Ale je to dobré!“ zdôraznil Ron očividne sklamaný, že

Harry neocenil jeho skvelý plán. „Pozri, keď sa my traja nezjavíme zase v Rokforte, všetci si budú myslieť, že Hermiona a ja sme zaručene s tebou. To znamená, že smrťožrúti pôjdu rovno po našich rodinách, aby zistili, kde si.“

„Dúfam, že to bude vyzerať, ako keby som ja odišla s mamou a otcom, lebo veľa čarodejníkov muklovského pôvodu v súčasnosti uvažuje o tom, že sa skryjú,“ vysvetľovala Hermiona.

„My nemôžeme skryť celú moju rodinu, vyzeralo by to priveľmi podozrivo, a aj tak všetci nemôžu odísť z práce,“ povedal Ron. „Takže rozšírime správu, že som ochorel na okyckanicu, a preto sa nemôžem vrátiť do školy. Keby to sem niekto prišiel vyšetrovať, mama alebo ocko by mu mohli ukázať záhrobného ducha v posteli, pokrytého pľuzgiermi. Okyckanica je skutočne nákazlivá, takže nepôjdu veľmi blízko. Záhrobný duch ani nerozpráva, ale to nič, lebo keď sa človeku choroba rozšíri aj do hrdla, nemôže rozprávať.“

„A mama s otcom vedia o tom pláne?“ spýtal sa Harry.„Otec vie. Pomáhal Fredovi a Georgeovi transformovať

záhrobného ducha. Mama… no veď vieš, aká je. Nezmieri sa s tým, že chceme odísť, až kým nebudeme preč.“

98

V miestnosti nastalo ticho narušované iba slabým buchotom kníh dopadajúcich na jednu alebo druhú kopu. Ron sledoval Hermionu, Harry hľadel z jedného na druhého a nebol schopný povedať nič. Vďaka opatreniam, ktoré urobili, aby uchránili svoje rodiny, si uvedomil, že sa naozaj chystajú ísť s ním a presne vedia, aké to bude nebezpečné. Chcel im povedať, čo to preňho znamená, no jednoducho nemohol nájsť vhodné slová.

Ticho narušil tlmený krik pani Weasleyovej o štyri poschodia nižšie.

„Ginny pravdepodobne nechala zrnko prachu na nejakom prekliatom krúžku na obrúsky,“ tipoval Ron. „Neviem, prečo musia Delacourovci prísť dva dni pred svadbou.“

„Fleurina sestra je družička, musí byť na generálke a je primalá na to, aby prišla sama,“ vysvetľovala Hermiona a nerozhodne listovala v Besedách s banší.

„Hostia mame len pridajú na strese,“ poznamenal Ron.„Musíme sa rozhodnúť,“ Hermiona hodila Teóriu

magickej obrany do smetníka, ani len na ňu nepozrela, a zobrala Hodnotenie magického vzdelávania v Európe, „kam pôjdeme odtiaľto. Viem, že si povedal, že chceš ísť najprv do Godricovej Úžľabiny, Harry, a chápem prečo, ale… nemali by byť pre nás prvoradé horcruxy?“

„Keby sme vedeli, kde niektorý z horcruxov je, súhlasil by som s tebou,“ vysvetľoval Harry, ktorý neveril, že Hermiona skutočne chápe jeho túžbu vrátiť sa do Godricovej Úžľabiny. Hroby rodičov boli iba časť toho, čo ho tam priťahovalo. Mal silný, hoci nevysvetliteľný pocit, že na tom mieste nájde odpovede. A možno to bolo jednoducho preto, lebo práve tam prežil Voldemortovo smrtiace zaklínadlo, a teraz, keď stál pred úlohou

99

zopakovať to, priťahovalo ho na miesto, kde sa to stalo, lebo to chcel pochopiť.

„Nemyslíš si, že Voldemort by mohol sledovať Godricovu Úžľabinu?“ spýtala sa Hermiona. „Možno očakáva, že sa ta vrátiš a pôjdeš na hroby svojich rodičov, keď už môžeš chodiť, kam chceš.“

To Harrymu nezišlo na um. Kým sa usiloval nájsť nejaký protiargument, prehovoril Ron a očividne sa sústredil na vlastné myšlienky.

„Ten R. A. B., ten človek, vieš, ten, čo ukradol skutočný medailón?“

Hermiona prikývla.„Napísal vo svojom odkaze, že ho zničí, však?“Harry pritiahol batoh a vybral falošný horcrux, v

ktorom bola ešte stále poskladaná správa od R. A B.„Ukradol som skutočný horcrux a mám v úmysle zničiť

ho, len čo budem môcť,“ čítal Harry.„A čo ak ho už zlikvidoval?“ nadhodil Ron.„Alebo zlikvidovala,“ pripomenula Hermiona.„Tak či onak, mali by sme menej roboty!“ povedal Ron.„No aj tak musíme ďalej hľadať skutočný medailón,

však?“ povedala Hermiona. „Aby sme zistili, či je, alebo nie je zničený.“

„A keď ho získame, ako sa ničia horcruxy?“ spýtal sa Ron.

„Tak to som skúmala,“ priznala sa Hermiona.„Ako?“ spýtal sa Harry. „Myslel som, že v knižnici nie

sú žiadne knihy o horcruxoch.“„Neboli,“ Hermiona zružovela. „Dumbledore ich všetky

odstránil – ale nezničil.“Ron sa vystrel a vyvaľoval oči.

100

„Ako sa ti, pre Merlinove gate, podarilo dostať sa ku knihám o horcruxoch?“

„To… to nebola krádež!“ bránila sa Hermiona a hľadela na Harryho a Rona akosi zúfalo. „Boli to knihy z knižnice, aj keď ich Dumbledore odtiaľ stiahol. Skrátka, keby skutočne chcel, aby sa k nim nikto nedostal, určite by zariadil, aby bolo oveľa ťažšie…“

„Hovor k veci!“ súril ju Ron.„Bolo to ľahké,“ zašepkala Hermiona. „Použila som iba

privolávacie zaklínadlo. Veď viete – accio. A ony vyleteli z okna Dumbledorovej pracovne rovno do dievčenských spálni.“

„Ale kedy si to urobila?“ spýtal sa Harry a premeriaval si Hermionu s obdivom i neveriacky.

„Tesne po jeho – po Dumbledorovom – pohrebe,“ takmer zašepkala Hermiona. „Krátko po tom, ako sme sa dohodli, že odídeme zo školy a pôjdeme hľadať horcruxy. Keď som sa vracala po svoje veci, zišlo mi na um, že čím viac o nich budeme vedieť, tým to bude lepšie… bola som tam sama… a tak som to skúsila… a vyšlo to. Vyleteli rovno cez otvorené okno a ja… ja som ich zbalila.“

Preglgla a potom prosebné povedala: „Dumbledore by sa určite nehneval, veď nemienime použiť tú informáciu na výrobu horcruxov.“

„Počuješ, že by sme sa sťažovali?“ zareagoval na to Ron. „Kde sú vlastne tie knihy?“

Hermiona chvíľku hľadala a potom vytiahla z kopy veľký zväzok vo vyblednutej čiernej koži. Vyzerala, akoby jej bolo trochu zle, a držala knihu opatrne, ako niečo, čo nedávno zomrelo.

„Toto je jedna z tých, kde sú presné návody, ako vyrobiť horcrux. Tajomstvá najčernejšej mágie – je to hrozná

101

kniha, skutočne strašná, plná mágie zla. Ktovie, kedy ju Dumbledore odstránil z knižnice. Ak to neurobil ešte predtým, ako sa stal riaditeľom, stavím sa, že Voldemort získal návod z tejto knihy.“

„Prečo sa teda musel spytovať Slughorna, ako sa vyrábajú horcruxy, ak toto už čítal?“ pýtal sa Ron.

„Oslovil Slughorna iba preto, aby zistil, čo sa stane, ak si dušu rozdelíš na sedem častí,“ pripomenul Harry. „Dumbledore si bol istý, že Riddle už vedel, ako sa robia horcruxy, keď sa na ne spytoval Slughorna. Myslím, že máš pravdu, Hermiona. Celkom ľahko mohol mať informácie odtiaľ.“

„Čím viac som o nich čítala,“ vravela Hermiona, „tým strašnejšie sa zdajú a tým menej verím, že ich skutočne vytvoril šesť. Táto kniha varuje, aký nestabilný je zvyšok vašej duše, keď ju potrháte, a stačí pritom, ak vytvoríte len jeden horcrux!“

Harry si spomenul na Dumbledorove slová, že Voldemort sa pohyboval za hranicami „zvyčajného zla“.

„Je nejaký spôsob, ako sa znovu poskladať?“ spýtal sa Ron.

„Áno,“ prikývla Hermiona s prázdnym úsmevom, „ale bolo by to neznesiteľne bolestivé.“

„Prečo? Ako sa to robí?“ spýtal sa Harry.„Výčitky,“ povedala Hermiona. „Musíš naozaj cítiť, čo si

urobil. Je tam poznámka. Tá bolesť ťa dokonca môže zničiť. Neviem si predstaviť, že by sa Voldemort o to pokúšal, vy áno?“

„Nie,“ potvrdil Ron prv, ako stačil Harry odpovedať. „Takže píše sa v tej knihe, ako sa ničia horcruxy?“

„Áno,“ povedala Hermiona a prevracala krehké stránky, akoby skúmala hnijúce vnútornosti, „pretože varuje

102

temných čarodejníkov, akými silnými čarami ich musia zahaliť. Z toho, čo som čítala, a podľa toho, čo Harry urobil Riddlovmu denníku, jeden zo skutočne spoľahlivých spôsobov zničenia horcruxov existuje.“

„Čo, prepichnúť ho zubom baziliska?“ spýtal sa Harry.„Našťastie máme veľkú zásobu baziliskových zubov,“

povedal Ron. „Už som rozmýšľal, čo s nimi urobíme.“„To nemusí byť zub baziliska,“ trpezlivo vysvetľovala

Hermiona. „Musí to byť niečo také ničivé, že horcrux sa nemôže opraviť. Proti jedu baziliska existuje iba jedna protilátka a tá je mimoriadne vzácna…“

„Slzy fénixa,“ prikývol Harry.„Presne tak. Náš problém je v tom, že je veľmi málo

látok rovnako ničivých ako jed baziliska a je nebezpečné všetky nosiť so sebou. To musíme vyriešiť, pretože trhanie, rozbíjanie, alebo drvenie horcruxu je zbytočné. Musíme ho zničiť tak, aby sa to nedalo napraviť čarami.“

„No aj keď zničíme vec, v ktorej žije,“ povedal Ron, „prečo nemôže ten kúsok duše prejsť do niečoho iného?“

„Pretože horcrux je úplný opak ľudskej bytosti.“Harry a Ron sa tvárili úplne zmätene, preto Hermiona

rýchlo pokračovala: „Pozrite, keby som teraz zobrala meč, Ron, a prepichla ťa, vôbec by som nezničila tvoju dušu.“

„To by pre mňa bola naozaj veľká útecha,“ poznamenal Ron.

Harry sa zasmial.„Aj by mala byť! No ja chcem povedať, že nech sa stane

tvojmu telu čokoľvek, tvoja duša prežije nedotknutá,“ vysvetľovala Hermiona. „No s horcruxom je to naopak. Ten kúsok duše v ňom závisí od puzdra, od jeho čarovnej schránky. Iba tak prežije a nemôže existovať bez nej.“

103

„Denník ako keby zomrel, keď som ho prepichol,“ Harry si spomenul, že z prepichnutých stránok vytekal atrament, akoby krvácali, a kus Voldemortovej duše kričal, keď mizol.

„Len čo bol denník skutočne zničený, kúsok duše uviaznutý v ňom už nemohol ďalej existovať. Ginny sa pokúšala zbaviť sa denníka už predtým, spláchla ho, ale očividne sa vrátil ako nový.“

„Vydrž,“ mračil sa Ron. „Kúsok duše z denníka posadol Ginny, nie je tak? Ako to teda funguje?“

„Kým je magický obal nepoškodený, môže sa ten kúsok duše z neho do niekoho presťahovať, ak sa dostane do blízkosti objektu. Nemyslím tým, ak ho držíte príliš dlho. To nemá s dotykom nič spoločné,“ dodala Hermiona, prv než stihol Ron prehovoriť. „Myslím emocionálne blízko. Ginny si do toho denníka vyliala srdce a stala sa tak neuveriteľne zraniteľnou. Máte problém, ak si horcrux príliš obľúbite alebo ste od neho závislý.“

„Ktovie, ako Dumbledore zničil ten prsteň?“ uvažoval Harry. „Prečo som sa ho nespýtal? Nikdy vlastne…“

Stíchol. Myslel na všetko, čo sa mal Dumbledora spýtať, a na to, ako sa mu od riaditeľovej smrti zdá, že premárnil toľko príležitostí dozvedieť sa viac… dozvedieť sa všetko… keď Dumbledore ešte žil.

V tom tichu sa s treskotom rozleteli dvere izby, až sa zatriasli steny. Hermiona vykríkla a pustila Tajomstvá najčernejšej mágie, Krivolab vletel pod posteľ a rozhorčene prskal, Ron vyskočil z postele, pošmykol sa pritom na odhodenom obale z čokoládovej žabky a udrel si hlavu do protiľahlej steny, a Harry inštinktívne siahol po prútiku, kým si neuvedomil, že hľadí na pani Weasleyovú, strapatú a s tvárou zvraštenou od zlosti.

104

„Mrzí ma, že ruším toto malé zhromaždenie,“ hlas sa jej triasol. „Určite všetci potrebujete odpočinok… ale v mojej izbe sú naskladané svadobné dary, ktoré treba roztriediť, a mne sa zdalo, že ste boli ochotní pomôcť.“

„Ó, áno,“ Hermiona sa tvárila vyľakane, vyskočila a knihy lietali na všetky strany. „Pomôžeme… mrzí nás to…“

Zmučene pozrela na Harryho a Rona a ponáhľala sa z izby za pani Weasleyovou.

„Sme ako domáci škriatkovia,“ sťažoval sa potichu Ron a masíroval si hlavu, no obaja poslušne nasledovali Hermionu. „S tým rozdielom, že nás tá práca neuspokojuje. Čím skôr bude po svadbe, tým budem šťastnejší.“

„Áno,“ súhlasil Harry, „potom už nebudeme musieť robiť nič, iba hľadať horcruxy… bude to ako prázdniny, však?“

Ron sa rozosmial, ale pri pohľade na obrovskú kopu svadobných darov, ktoré ich čakali v izbe pani Weasleyovej, odrazu zmĺkol.

Delacourovci prišli na druhý deň dopoludnia o jedenástej. Harry, Ron, Hermiona a Ginny si už takmer vypestovali odpor voči Fleurinej rodine a Ron len veľmi neochotne pochodoval hore schodmi navliecť si rovnaké ponožky a Harry sa pokúšal narovnať si vlasy. Keď už všetci prešli schvaľovacím procesom s verdiktom „dostatočne upravený“, vypochodovali na zadný dvor zaliaty slnkom očakávať návštevu.

Harry nikdy nevidel u Weasleyovcov taký poriadok. Hrdzavé kotlíky a staré gumáky, ktoré sa zvyčajne povaľovali na schodoch pri zadnom vchode, zmizli a nahradili ich dva nové kríky trepotníka vo veľkých črepníkoch po oboch stranách dverí a hoci nefúkal vietor,

105

ich lístky sa lenivo kývali a vytvárali pôsobivý vlnivý efekt. Kurence boli pozatvárané, dvor pozametaný, záhrada pri ňom zbavená buriny, vyčistená a celkove upravená, hoci Harry, ktorému sa páčila taká zarastená, si pomyslel, že vyzerá dosť opustene bez zvyčajného množstva poskakujúcich trpaslíkov.

Už ani nevedel, koľko bezpečnostných kúziel uvrhol na Brloh rád i ministerstvo. Vedel iba, že nikto sa sem nemôže dopraviť pomocou mágie. Pán Weasley preto išiel Delacourovcom naproti na vrchol neďalekého kopca, kam ich malo dopraviť prenášadlo. Prvým signálom ohlasujúcim ich príchod bol nezvyčajne vysoký smiech. Ukázalo sa, že je to smiech pána Weasleyho, ktorý sa vzápätí zjavil pri bránke obložený batožinou a viedol krásnu plavovlasú ženu v dlhom listovozelenom habite, čo mohla byť iba Fleurina matka.

„Maman!“ vykríkla Fleur a ponáhľala sa ju objať. „Papa!“

Monsieur Delacour ani zďaleka nebol taký príťažlivý ako jeho manželka, bol o hlavu nižší, mimoriadne zaokrúhlený a mal malú končistú čiernu briadku. Vyzeral však prívetivo. Poskakujúc v čižmách s vysokými podpätkami, šiel v ústrety pani Weasleyovej a dva razy ju pobozkal na každé líce, a ona sa preto začervenala.

„Narhobili sme vám toľko starhostí,“ prehovoril hlbokým hlasom. „Fleurh ovorí, še ste veľmi sa usilovali.“

„Ó, to nebolo nič, nič!“ švitorila pani Weasleyová. „To neboli nijaké starosti!“

Ron uľavil svojim citom tým, že uštedril kopanec trpaslíkovi vykúkajúcemu spoza jedného z nových kríkov trepotníka.

106

„Moja drhachá!“ monsieur Delacour stále držal ruku pani Weasleyovej vo svojich bucľatých dlaniach a usmieval sa na ňu. „Je to prhe nás veľká česť, še sa blíši spojenie našich dvoch rhodín! Dovoľte mi prhedstaviť moju manšelku Apolline.“

Madam Delacourová priplávala dopredu a sklonila sa, aby aj ona pobozkala pani Weasleyovú.

„Enchantée,“ povedala. „Váš manšel nám rhozprával také zábavné istorhky!“

Pán Weasley sa šialene zasmial, no pani Weasleyová naňho vrhla pohľad, ktorý ho okamžite umlčal, a na tvári sa mu zjavil výraz človeka stojaceho pri lôžku ťažko chorého blízkeho priateľa.

„A, prhavdaše, uš poznáte našu mladšiu dcérhu Gabrhiel!“ pokračoval monsieur Delacour. Gabrielle bola Fleur v malom vydaní. Jedenásťročná, s vlasmi striebristej plavej farby až po pás. Očarujúco sa usmiala na pani Weasleyovú a objala ju, potom venovala žiarivý pohľad Harrymu a zatrepotala mihalnicami. Ginny si nahlas odkašľala.

„No ale poďte dnu!“ veselo ich pozývala pani Weasleyová a viedla Delacourovcov do domu so samými „nech sa páči!“, „až po vás!“ a „niet za čo!“

Onedlho vysvitlo, že Delacourovci sú veľmi nápomocní a veľmi príjemní hostia. Boli spokojní so všetkým a ochotní pomáhať s prípravami na svadbu. Monsieur Delacour vyhlásil všetko, počnúc zasadacím poriadkom až po topánky družičiek, za „charmant!“ Madam Delacourová veľmi dobre ovládala kúzla potrebné v domácnosti, v okamihu dôkladne vyčistila rúru na pečenie; Gabrielle všade chodila za svojou staršou sestrou a usilovala sa

107

pomáhať, ako len mohla, a pritom opreteky džavotala po francúzsky.

Zápornou stránkou bolo, že Brloh nebol stavaný pre toľkých ľudí. Pán a pani Weasleyovci teraz spali v obývačke a umlčali protesty monsieur a madam Delacourovcov a trvali na tom, aby spali v ich spálni. Gabrielle spala s Fleur v Percyho starej izbe a Bill sa mal deliť o izbu so svojím družbom Charliem, ktorý mal prísť z Rumunska. Príležitosť niečo spoločne plánovať takmer neexistovala a Harry, Ron a Hermiona sa zo zúfalstva podujali nakŕmiť kurence, len aby mohli uniknúť z preplneného domu.

„Ona nás aj tak nenechá na pokoji!“ vrčal Ron, keď ich druhý pokus o stretnutie na dvore zmaril príchod pani Weasleyovej s veľkým košom bielizne v náručí.

„Och, dobre, kurence ste nakŕmili,“ volala už cestou k nim. „Radšej ich znovu zatvoríme, prv než prídu chlapi… stavať svadobný stan,“ vysvetľovala a oprela sa o kurín. Vyzerala vyčerpaná. „Millamantove magické markízy… sú veľmi dobrí. Bill ich privedie… ty radšej zostaň dnu, kým budú tu, Harry. Musím povedať, že všetky tie bezpečnostné zaklínadlá naozaj komplikujú organizovanie svadby.“

„Mrzí ma to,“ pokorne sa ospravedlňoval Harry.„Och, nehovor hlúposti, môj milý!“ okamžite sa

spamätala pani Weasleyová. „Nemyslela som to tak… Tvoja bezpečnosť je oveľa dôležitejšia! Vlastne som sa ťa chcela spýtať, ako chceš osláviť narodeniny, Harry. Veď, koniec koncov, sedemnáste narodeniny sú dôležitý deň…“

„Nechcem nijaký rozruch,“ rýchlo povedal Harry a uvedomil si, že to pre všetkých bude ďalšia záťaž. „Naozaj,

108

pani Weasleyová, postačí len normálna večera… veď je to deň pred svadbou…“

„No, dobre, ak si si tým istý, môj drahý. Pozvem Remusa a Tonksovú, dobre? A čo Hagrid?“

„To by bolo výborné,“ súhlasil Harry. „Ale nerobte si, prosím, s tým starosti.“

„Ale vôbec nie… to nie sú starosti…“Uprela naňho dlhý, skúmavý pohľad, potom sa trochu

smutne usmiala, vystrela sa a odišla. Harry hľadel, ako mávla prútikom pri šnúre na bielizeň, a mokré šaty sa dvíhali do vzduchu, aby sa povešali, a odrazu pocítil veľký príval výčitiek za to, aké starosti a problémy jej spôsobuje.

109

SIEDMA KAPITOLA

TESTAMENT ALBUSA DUMBLEDORA

Kráčal za úsvitu po horskej ceste v chladnom, modrom svetle. Hlboko pod ním, ponorené v hmle, sa černeli obrysy malého mesta. Je muž, ktorého hľadá, tam dolu? Muž, ktorého tak veľmi potrebuje, že nemôže myslieť na nič iné, muž, ktorý pozná odpoveď, odpoveď na jeho problém…

„Hej, zobuď sa.“Harry otvoril oči. Znovu ležal na skladacej posteli v

Ronovej rozhádzanej podkrovnej izbe. Slnko ešte nevyšlo a v miestnosti bolo šero. Kvík spal s hlavou pod krídlom. Jazva na čele Harryho začala páliť.

„Hundral si si v spánku.“„Vážne?“„Áno. Gregorovič. Stále si hovoril Gregorovič.“Harry nemal na nose okuliare. Ronovu tvár videl

rozmazanú.„Kto je Gregorovič?“„Ako to mám vedieť? To si hovoril ty.“Harry si pošúchal čelo a rozmýšľal. Nejasne sa

rozpamätával, že kedysi to meno počul, no nevedel si spomenúť kde.

„Myslím, že Voldemort ho hľadá.“„Chudák chlapík,“ úprimne ho ľutoval Ron.Harry sa posadil, jednostaj si šúchal jazvu a teraz už

celkom prebudený pokúšal sa spomenúť si presne, čo videl v tom sne, no vybavil sa mu iba obzor s horami a siluetou malej dedinky, schúlenej v hlbokom údolí.

110

„Myslím, že je v zahraničí.“„Kto? Gregorovič?“„Voldemort. Myslím, že je niekde v zahraničí a hľadá

Gregoroviča. Nevyzeralo to ako v Británii.“„Chceš povedať, že si zase videl do jeho mysle?“Ronove slová zneli znepokojene.„Buď taký dobrý a nehovor to Hermione,“ požiadal

Harry. „Hoci, ako môže odo mňa chcieť, aby som nemal sny…“

Hľadel na malú Kvíkovu klietku a premýšľal… Prečo mu je meno Gregorovič také povedomé?

„Myslím, že má niečo spoločné s metlobalom,“ uvažoval nahlas, „je tu nejaké spojenie – ale neviem prísť na to, aké.“

„S metlobalom?“ čudoval sa Ron. „Si si istý, že nemyslíš Gorgoviča?“

„Koho?“„Dragomíra Gorgoviča, stíhača, ktorého pred dvoma

rokmi za rekordný honorár preložili do Kudleyovských kanónov. Držiteľ rekordov za najväčší počet pustených prehadzovačiek za sezónu.“

„Nie,“ odpovedal Harry. „Určite nemyslím Gorgoviča.“„Aj ja sa pokúšam naňho nemyslieť,“ vravel Ron. „V

každom prípade – všetko najlepšie k narodeninám!“„Človeče! Máš pravdu, zabudol som! Mám sedemnásť

rokov!“Harry chytil prútik ležiaci vedľa jeho skladacej postele,

zamieril ním na zaprataný stôl, kde si nechal okuliare, a povedal: „Accio, okuliare!“ Hoci boli ani nie pol metra od neho, nesmierne ho uspokojovalo, keď ich videl letieť k sebe, až kým ho nepichli do oka.

„To bola trefa,“ uškrnul sa Ron.

111

Harry vychutnával, že už sa zbavil stopy, kúzlami dvíhal Ronove veci a nechal ich vznášať sa po izbe, to spôsobilo, že Kvík sa zobudil a vzrušene poletoval po klietke. Harry sa potom pokúsil zaviazať si pomocou kúzel šnúrky na teniskách (trvalo mu niekoľko minút, kým potom ten uzol ručne rozviazal) a len tak pre potešenie zmenil oranžové habity Ronových Kudleyovských kanónov na plagátoch na svetlomodré.

„No na tvojom mieste by som si rázporok zapol ručne,“ radil Ron Harrymu a uškŕňal sa, keď si ho Harry okamžite skontroloval. „Tu máš darček, rozbaľ si ho tu. Nie je to pre mamine oči.“

„Kniha?“ čudoval sa Harry a zobral si obdĺžnikový balíček. „Trochu si sa odklonil od tradície, nie?“

„To nie je len taká obyčajná kniha,“ vysvetľoval Ron. „Je to hotový poklad – Dvanásť bezpečných spôsobov ako očariť čarodejnice. Vysvetľuje všetko, čo potrebuješ vedieť o dievčatách. Keby som ju bol mal vlani, presne by som vedel, ako sa zbaviť Lavender, a vedel by som, ako pokračovať… no, skrátka Fred a George mi venovali jeden výtlačok a naučil som sa veľa. Bol by si prekvapený, že to nie je len o čarovaní.“

V kuchyni na stole čakala kopa darčekov. Bill a monsieur Delacour práve raňajkovali a pani Weasleyová stála nad panvicou a rozprávala sa s nimi.

„Artur ma požiadal, aby som ti aj za neho zaželala všetko najlepšie k sedemnástym narodeninám, Harry,“ usmievala sa naňho pani Weasleyová. „Musel odísť do práce zavčasu, ale na večeru sa vráti. Ten darček na vrchu je od nás.“

Harry sa posadil, zobral štvorcový balíček, na ktorý ukázala, a rozbalil ho. Boli v ňom hodinky, veľmi podobné

112

tým, ktoré dali pán a pani Weasleyovci na sedemnáste narodeniny Ronovi; boli zlaté a namiesto ručičiek krúžili po ciferníku hviezdičky.

„Podľa tradície dostáva čarodejník v deň plnoletosti hodinky,“ povedala pani Weasleyová a nervózne ho sledovala od sporáka. „Žiaľ, nie sú nové ako Ronove, vlastne patrili môjmu bratovi Fabianovi a on nezaobchádzal so svojimi vecami práve najšetrnejšie, vzadu sú trochu obité, ale…“

Koniec jej reči zanikol, lebo Harry vstal a objal ju. Pokúsil sa do toho objatia vložiť veľa nevypovedaného a ona ho možno pochopila, lebo ho nemotorne pohladkala po líci, keď ju pustil, a potom trochu nepozorne mávla prútikom a polovička slaniny vyskočila z panvice na zem.

„Všetko najlepšie k narodeninám, Harry!“ ponáhľala sa do kuchyne Hermiona a pridala na kopu svoj darček. „Nie je to veľa, ale dúfam, že sa ti to bude páčiť. Čo si mu dal?“ spýtala sa Rona, ktorý sa tváril, že ju nepočuje.

„No tak otvor Hermionin!“ pobádal ho Ron.Kúpila mu nový špiónoskop. Ostatné balíčky obsahovali

čarovnú žiletku od Billa a Fleur („Ó, áno, všdy budeš do chladka ocholený,“ ubezpečoval ho monsieur Delacour, „ale musíš jej jasne povedať, čo chceš… inak zistíš, še máš oveľa menej vlasov, ako by si chcel…“), bonboniéru od Delacourovcov a obrovskú škatuľu najnovších výrobkov Vydarených výmyslov Weasleyovcov od Freda a Georgea.

Harry, Ron a Hermiona sa nezdržali pri stole, lebo po príchode madam Delacourovej, Fleur a Gabrielle bola kuchyňa už nepríjemne preplnená.

„Ja ti to pobalím,“ veselo sa ponúkla Hermiona, zobrala Harrymu darčeky z náručia a všetci traja zamierili zase

113

hore. „Už mám skoro všetko zbalené, iba čakám, kým sa operu tvoje nohavice, Ron…“

Ron nevyprskol iba preto, lebo sa otvorili dvere na prvom poschodí.

„Harry, prišiel by si na chvíľku sem?“Bola to Ginny. Ron zrazu zastal, ale Hermiona ho

chytila za lakeť a ťahala hore schodmi. Harry nervózne šiel za Ginny do jej izby.

Ešte nikdy tam nebol. Bola malá, ale jasná. Na jednej stene visel veľký plagát čarodejníckej kapely Sudičky a na druhej obrázok Gwenog Jonsovej, kapitánky ženského metlobalového družstva Holyheadské harpye. Pri otvorenom okne stál stôl a z izby bol výhľad do sadu, kde kedysi s Ginny, Ronom a Hermionou hrali vo štvorici metlobal a kde teraz stál veľký perlovobiely šiator. Zlatá zástavka na jeho streche bola zarovno Ginninho okna.

Ginny pozrela Harrymu do tváre, zhlboka sa nadýchla a povedala: „Všetko najlepšie k sedemnástym narodeninám.“

„Áno… ďakujem.“Ginny z neho nespúšťala oči. Preňho však bolo ťažké

hľadieť na ňu; bolo to ako hľadieť do jasného svetla.„Pekný výhľad,“ povedal neisto a ukazoval na okno.Ginny si to nevšímala. Nemohol jej to zazlievať.„Nevedela som vymyslieť, čo ti mám dať,“ povedala.„Nemusela si mi dávať nič.“Nevšímala si ani to.„Nevedela som, čo by bolo užitočné. Nemalo by to byť

nič veľké, lebo by si si to nemohol vziať so sebou.“Odvážil sa pozrieť na ňu. Nemala v očiach slzy – to bola

jedna z mnohých úžasných vecí na Ginny – zriedka plakávala. Občas si myslel, že mať šesť bratov, to ju muselo utužiť.

114

Pristúpila k nemu bližšie.„A potom som si pomyslela, že by si možno chcel niečo,

vďaka čomu by si na mňa nezabudol, keby si tam, kam ideš, stretol nejakú vílu.“

„Ak mám byť úprimný, myslím, že tam by príležitosti na schôdzky s dievčatami boli veľmi vzácne.“

„Aspoň nejaká útecha,“ zašepkala a potom ho bozkávala tak, ako ho nikdy predtým nebozkávala, a Harry jej bozky opätoval a bolo to nádherné zabudnutie, lepšie ako ohnivá whisky. Ginny bola jedinou skutočnou bytosťou na svete, keď sa jej dotýkal jednou rukou na chrbte a druhú si zaboril do jej dlhých sladko voňajúcich vlasov…

Dvere za nimi sa prudko otvorili a oni od seba odskočili.„Och,“ uštipačne zaochkal Ron. „Prepáčte.“„Ron!“ trochu zadychčaná Hermiona dobehla tesne za

ním. Nastalo napäté ticho a potom Ginny potichu, ale energicky povedala: „Skrátka, všetko najlepšie k narodeninám, Harry.“

Ron mal uši celé červené. Hermiona sa tvárila nervózne. Harry im chcel pred nosom zabuchnúť dvere, ale mal pocit, ako keby do miestnosti vošiel studený prievan a ten žiarivý okamih praskol ako mydlová bublina. Všetky dôvody na skončenie vzťahu s Ginny, pre ktoré sa držal od nej čo najďalej, akoby sa s Ronom vrátili do miestnosti a celé to šťastné zabudnutie pominulo.

Pozrel na Ginny a chcel niečo povedať, hoci vôbec nevedel čo, no ona sa k nemu otočila chrbtom. Myslel si, že nakoniec predsa len podľahla slzám. Pred Ronom nemohol urobiť nič, aby ju utešil.

„Uvidíme sa neskôr,“ povedal a vyšiel za tými dvoma z izby.

115

Ron sa hnal dole schodmi a cez ešte vždy plnú kuchyňu na dvor, Harry s nim celý čas držal krok a Hermiona bežala za nimi a tvárila sa vyľakane.

Keď sa ocitli na osamelom mieste na čerstvo pokosenom trávniku, Ron sa otočil k Harrymu.

„Nechal si ju. Tak prečo jej zase pletieš hlavu?“„Nepletiem jej hlavu,“ bránil sa Harry, keď ich

Hermiona dohonila.„Ron…“No Ron zdvihol ruku, aby ju umlčal.„Zničilo ju to, keď si to skončil…“„Mňa tiež. Vieš, prečo som to skončil. Nebolo to preto,

že by som chcel.“„Áno, ale teraz sa s ňou bozkávaš a ona si zase bude

robiť nádeje.“„Nie je idiot, vie, že sa to nemôže stať – nečaká, že sa

nakoniec vezmeme, ani nič.“Harry si pri tých slovách predstavil Ginny v bielych

šatách, ako sa vydáva za vysokého nepríjemného cudzinca bez tváre. V tomto vyhrotenom okamihu mu to došlo: ona má slobodnú budúcnosť, nezaťaženú nijakým bremenom, kým on… on pred sebou nevidel nič, iba Voldemorta.

„Keď sa na ňu budeš vešať pri každej príležitosti…“„Už sa to viac nestane,“ drsne odpovedal Harry. Deň bol

bezoblačný, ale jemu sa zdalo, akoby slnko zašlo. „Dobre?“Ron sa tváril napoly nahnevane, napoly krotko; kolísal

sa na pätách dopredu a dozadu a potom zmäkol: „Tak teda dobre, no, tak… áno.“

Ginny už v ten deň nevyhľadávala ďalšie stretnutie s Harrym osamote, ani len pohľadom či gestom nedala najavo, že by sa v jej izbe odohralo viac ako len zdvorilý rozhovor. Napriek tomu Charlieho príchod znamenal pre

116

Harryho úľavu. Pohľad na pani Weasleyovú, ktorá nasilu posadila Charlieho na stoličku, hrozivo zdvihla prútik a vyhlásila, že ho poriadne ostrihá, ho trochu rozptýlil.

Pretože pri Harryho narodeninovej večeri by kuchyňu v Brlohu museli roztiahnuť po kritický bod už aj pred príchodom Charlieho, Lupina, Tonksovej a Hagrida, niekoľko stolov postavili vedľa seba v záhrade. Fred s Georgeom vyčarili niekoľko fialových lampášov s veľkou svietiacou sedemnástkou a tie sa teraz vznášali nad hosťami. Vďaka úsiliu pani Weasleyovej bola Georgeova rana hladká a čistá. No Harry si ešte nezvykol na tmavú dieru na boku jeho hlavy, napriek tomu, že dvojčatá si z toho uťahovali.

Hermiona z prútika vyčarila fialové a zlaté ohňostroje, ktoré sa umelecky rozvešali po stromoch a kríkoch.

„Je to pekné,“ pochválil ju Ron, keď záverečným mávnutím prútika zmenila listy plánky na zlaté. „Naozaj máš zmysel pre pekné veci.“

„Ďakujem, Ron!“ Hermiona sa tvárila spokojne i trochu zmätene. Harry sa odvrátil a v duchu sa usmieval. Mal zvláštny pocit, že keď si nájde čas preštudovať Dvanásť bezpečných spôsobov, ako očariť čarodejnice, nájde tam i kapitolu o komplimentoch. Jeho pohľad sa stretol s Ginniným a usmial sa na ňu, no potom si spomenul na sľub, ktorý dal Ronovi, a rýchlo sa prihovoril monsieur Delacourovi.

„Z cesty, z cesty!“ spevavo volala pani Weasleyová od bránky a pred ňou sa vznášala zlatá strela veľká ako plážová lopta. Až o chvíľu si Harry uvedomil, že je to narodeninová torta, ktorú pani Weasleyová pomocou prútika udržiavala vo vzduchu, lebo nechcela riskovať, že ju ponesie po nerovnej zemi. Keď napokon torta pristála na

117

prostriedku stola, Harry vydýchol: „Vyzerá to úžasne, pani Weasleyová.“

„Och, to nič nie je, môj drahý,“ odpovedala láskavo. Za jej chrbtom Ron ukázal Harrymu zdvihnuté palce a ústami naznačil: To sa ti podarilo.

O siedmej už prišli všetci hostia, ktorých Fred s Georgeom čakali na konci cestičky a privádzali k domu. Hagrid si na tú príležitosť obliekol svoj najlepší a najhroznejší chlpatý hnedý oblek. Hoci Lupin sa usmieval, keď potriasal Harryho rukou, Harry si pomyslel, že vyzerá dosť nešťastne. Bolo to veľmi zvláštne, lebo Tonksová vedľa neho doslova žiarila.

„Všetko najlepšie k narodeninám, Harry,“ zapriala mu a tuho ho objala.

„Tak teda sedemnásť!“ zvolal Hagrid a vzal si od Freda pohár veľký ako vedro. „Šmaria, už je to šesť rokov, čo sme sa stretli, Harry, pamätáš na to?“

„Iba matne,“ odvetil Harry a uškŕňal sa naňho. „Nerozbil si náhodou vchodové dvere, nepričaroval si Dudleymu prasací chvost a nepovedal si mi, že som čarodejník?“

„Ja si podrobnosti nepamätám,“ chichotal sa Hagrid. „Máte sa dobre, Ron, Hermiona?“

„Fajn,“ kývla Hermiona. „A ty ako?“„Ach, nie zle. Kopec roboty – narodilo sa nám zopár

jednorožcov. Ukážem vám ich, keď sa vrátite.“ Harry sa vyhýbal pohľadu na Rona a Hermionu, kým sa Hagrid prehrabával vo vrecku. „Tu máš, Harry – nevedel som, čo ti mám dať, ale potom som si spomenul na toto.“ Vytiahol malé, trošku chlpaté vrecúško, ktoré sa zaťahovalo šnúrkou a očividne sa malo nosiť na krku. „Oslia koža. Skryje šecko,

118

čo doň dáš, ale nevytiahne to odtiaľ nikto okrem majiteľa. Sú vzácne.“

„Vďaka, Hagrid!“„To je nič,“ Hagrid mávol rukou veľkou ako vrchnák na

smetníku. „Aha, hen je Charlie! Vždycky som ho mal rád. Hej! Charlie!“

Charlie podišiel k nim a trochu smutne si prešiel rukou po nezvyčajne krátkom účese. Bol nižší ako Ron, mohutnejší a na svalnatých rukách mal množstvo popálenín a škrabancov.

„Ahoj, Hagrid, ako sa ti darí?“„Celú večnosť som sa chystal ti napísať. Ako sa má

Norbert?“„Norbert?“ smial sa Charlie. „Ten nórsky ostnáč? Teraz

ho voláme Norberta.“„Čože? Norbert je dievča?“„Ó, áno,“ potvrdil Charlie.„A ako to vieš?“ spýtala sa Hermiona.„Sú divšie,“ vysvetľoval Charlie. Pozrel ponad plece a

stíšil hlas. „Keby sa už tatko poponáhľal a prišiel. Mama začína byť nervózna.“

Všetci pozreli na pani Weasleyovú. Usilovala sa rozprávať s madam Delacourovou, a pritom stále pokukovala na bránku.

„Myslím, že radšej začneme bez Artura,“ zavolala do záhrady po chvíli. „Asi sa musel zdržať… och!“

Všetci to videli – pás svetla preletel cez dvor na stôl, kde sa rozvinul do podoby žiarivej striebornej lasice, ktorá stála na zadných nohách a hovorila hlasom pána Weasleyho.

„Prichádza so mnou minister mágie.“

119

Patronus sa rozplynul a Fleurina rodina prekvapene pozerala na miesto, kde zmizol.

„Nemali by sme tu byť,“ povedal zrazu Lupin. „Harry, prepáč, neskôr ti to vysvetlím…“

Chytil Tonksovú za zápästie a ťahal ju preč. Rýchlo preliezli cez plot a zmizli z dohľadu. Pani Weasleyová sa tvárila zmätene.

„Minister? A-ale prečo? Nechápem…“Nebolo však kedy preberať to, lebo vzápätí sa sčista-

jasna zjavil pri bráne pán Weasley sprevádzaný Rufusom Scrimgeourom, ktorého okamžite spoznali podľa hrivy prešedivených vlasov.

Obaja prešli cez dvor do záhrady a k stolu osvetlenému lampášmi, kde ich všetci mlčky sledovali. Keď na Scrimgeoura dopadlo svetlo z lampáša, Harry videl, že vyzerá oveľa starší ako pri ich poslednom stretnutí, bol vychudnutý a zamračený.

„Prepáčte, že ruším,“ ospravedlňoval sa Scrimgeour pri stole. „Najmä keď, ako vidím, nepozvaný prichádzam na oslavu.“

Jeho oči na chvíľu spočinuli na torte vo forme obrovskej zlatej strely.

„Srdečne blahoželám.“„Ďakujem,“ poďakoval Harry.„Žiadam vás o súkromný rozhovor,“ pokračoval

Scrimgeour. „A takisto pána Ronalda Weasleyho a slečnu Hermionu Grangerovú.“

„Nás?“ prekvapene sa ozval Ron. „Prečo nás?“„Poviem vám to na nejakom súkromnejšom mieste,“

odvetil Scrimgeour. „Je také miesto?“ spýtal sa pána Weasleyho.

120

„Áno, pravdaže,“ pán Weasley bol očividne nervózny. „V obývačke, mohli by ste ísť tam.“

„Odveďte nás, prosím,“ požiadal Scrimgeour Rona. „Nemusíte ísť s nami, Artur.“

Harry videl, že pán Weasley znepokojene pozrel na pani Weasleyovú. Ron, Hermiona aj on vstali. Mlčky kráčali do domu a Harry vedel, že jeho dvaja priatelia si myslia to isté čo on: Scrimgeour sa musel nejako dozvedieť, že chcú odísť z Rokfortu.

Cestou cez zapratanú kuchyňu do obývačky Scrimgeour mlčal. Hoci záhrada bola plná mäkkého zlatého večerného svetla, tu už bola tma. Harry odo dverí mávol prútikom na olejové lampy a tie osvetlili dosť ošumelú, ale útulnú izbu. Scrimgeour si sadol do vysedeného kresla, kde zvyčajne sedával pán Weasley, a Harry, Ron a Hermiona sa tlačili vedľa seba na gauči. Len čo sa usadili, Scrimgeour prehovoril.

„Musím sa vás troch niečo spýtať a myslím, že bude najlepšie, ak to urobíme individuálne. Ak vy dvaja,“ ukázal na Harryho a Hermionu, „môžete počkať hore, začnem s Ronaldom.“

„Nikam nejdeme,“ vyhlásil Harry a Hermiona energicky prikývla. „Môžete s nami hovoriť spolu, alebo vôbec nie.“

Scrimgeour si Harryho chladne premeriaval. Harry mal dojem, že minister uvažuje, či stojí za to tak zavčasu vyvolať nepriateľskú atmosféru.

„Tak teda dobre, spolu,“ pokrčil plecami a odkašlal si. „Som tu, ako iste viete, ohľadom testamentu Albusa Dumbledora.“

Harry, Ron a Hermiona pozreli na seba.„Očividne vás to prekvapilo! Nevedeli ste teda, že

Dumbledore vám niečo zanechal?“

121

„Nám všetkým?“ spýtal sa Ron. „Mne a Hermione tiež?“„Áno, všetkým.“No Harry mu skočil do reči.„Dumbledore zomrel pred vyše mesiacom. Prečo nám

až teraz odovzdávate to, čo nám zanechal?“„Nie je to jasné?“ poznamenala Hermiona, kým

Scrimgeour stihol odpovedať. „Chceli skontrolovať, čo nám zanechal. Nemali ste na to právo!“ povedala a hlas sa jej trochu triasol.

„Mal som úplné právo,“ povýšenecky jej odpovedal Scrimgeour. „Uznesenie o právoplatnej konfiškácii dáva ministerstvu právomoc skonfiškovať obsah poslednej vôle.“

„Ten zákon bol vytvorený na to, aby zabránil čarodejníkom odovzdávať ďalej predmety čiernej mágie,“ nedala sa Hermiona, „a ministerstvo musí mať závažný dôkaz, že majetok zosnulého je ilegálny, až potom ho môže zabrať! Chcete povedať, že podľa vás sa Dumbledore pokúšal odovzdať nám niečo prekliate?“

„Plánujete kariéru v oblasti magického práva, slečna Grangerová?“ spýtal sa Scrimgeour.

„Nie, neplánujem,“ odsekla Hermiona. „Dúfam len, že budem svetu prospešná!“

Ron sa zasmial. Scrimgeourov pohľad preletel k nemu, ale vzápätí sa od neho odvrátil, lebo sa ozval Harry.

„Tak prečo ste sa zrazu rozhodli, že nám tie veci odovzdáte? Nemôžete si vymyslieť nejakú zámienku, aby ste si ich nechali?“

„Nie, bude to preto, že vypršalo tridsaťjeden dní,“ pohotovo poznamenala Hermiona. „Nesmú si nechať predmety dlhšie, pokiaľ nemôžu dokázať, že sú nebezpečné. Nemám pravdu?“

122

„Nazdávate sa, že ste boli pre Dumbledora blízky človek, Ronald?“ spýtal sa Scrimgeour, ignorujúc Hermionu. Ron sa zatváril vyľakane.

„Ja? Nie… ani nie… to bol vždy Harry, kto …“Ron pozrel na Harryho a Hermionu a videl, že

Hermiona naňho hľadí pohľadom, ktorý naznačoval: už aj mlč! Lenže škodu už napáchal: Scrimgeour sa zatváril, akoby počul presne to, čo očakával a chcel počuť. Vrhol sa na Ronovu odpoveď ako dravec.

„Ak ste neboli Dumbledorovi veľmi blízky, ako si vysvetlíte skutočnosť, že si na vás spomenul vo svojom testamente? V jeho závete bolo len veľmi málo osobných venovaní. Prevažné množstvo jeho majetku, jeho súkromná knižnica, čarovné nástroje a iné osobné predmety zostali Rokfortu. Prečo si vybral vás?“

„Neviem,“ odvetil Ron. „Ja… keď hovorím, že sme si neboli blízki… myslím, že ma mal rád…“

„Si skromný, Ron,“ zapojila sa Hermiona. „Dumbledore bol tebou nadšený.“

Toto už bolo naťahovanie pravdy na hranicu únosnosti. Pokiaľ Harry vedel, Ron a Dumbledore nikdy neboli spolu sami, ich vzájomný kontakt bol zanedbateľný. Zdalo sa však, že Scrimgeour nepočúva. Strčil si ruku pod plášť a vytiahol vrecúško stiahnuté šnúrkou, oveľa väčšie ako to, ktoré dal Hagrid Harrymu. Vytiahol z neho zvitok pergamenu, ktorý rozvinul, a nahlas čítal.

„Posledná vôľa a testament Albusa Percivala Wulfrica Briana Dumbledora… áno, tu sme… Ronaldovi Biliusovi Weasleymu zanechávam svoj deluminátor v nádeji, že si na mňa spomenie, keď ho bude používať.“

Scrimgeour vybral z vrecúška predmet, ktorý Harry už videl: vyzeral ako strieborný zapaľovač, ale vedel, že

123

dokáže vtiahnuť všetko svetlo z okolia a obnoviť ho jednoduchým šťuknutím. Scrimgeour sa naklonil dopredu a podal deluminátor Ronovi, ktorý si ho vzal, prevracal ho v prstoch a tváril sa ohromene.

„Je to vzácny predmet,“ povedal Scrimgeour, sledujúc Rona. „Možno jedinečný. Určite je to Dumbledorov vlastný vynález. Prečo by vám mal zanechať takú vzácnu vec?“

Ron pokrútil hlavou a tváril sa nechápavo.„Dumbledore musel učiť tisícky študentov,“ naliehal

Scrimgeour. „A predsa jediní, na koho si spomenul vo svojom testamente, ste vy traja. Prečo? Na aký účel vám dal svoj deluminátor, pán Weasley?“

„Zrejme aby som zhasínal svetlá,“ mumlal Ron. „Čo iné by som s ním mohol robiť?“

Scrimgeourovi očividne nič iné nenapadlo. Prižmúrenými očami chvíľku hľadel na Rona a potom sa vrátil k Dumbledorovej poslednej vôli.

„Slečne Hermione Jean Grangerovej zanechávam Rozprávky barda Beedla v nádeji, že ich bude považovať za zábavné a poučné.“

Scrimgeour teraz vytiahol z vrecúška malú knihu pripomínajúcu starodávny výtlačok Tajomstiev najčernejšej mágie, ktorý mali hore. Jej obálka bola samý fľak a miestami sa odlupovala. Hermiona si ju od Scrimgeoura mlčky vzala. Držala knihu na kolenách a hľadela na ňu. Harry videl, že názov je napísaný runami. Nikdy sa ich nenaučil čítať. Keď hľadel na symboly vytlačené na obale, kvapla na ne slza.

„Prečo vám Dumbledore zanechal tú knihu, slečna Grangerová?“ spýtal sa Scrimgeour.

124

„On… vedel, že mám rada knihy,“ odpovedala Hermiona zachrípnutým hlasom a rukávom si utierala oči.

„Ale prečo práve túto knihu?“„Neviem. Zrejme si myslel, že sa mi bude páčiť.“„Rozprávali ste sa niekedy s Dumbledorom o kódoch

alebo spôsobe odovzdávania tajných správ?“„Nie, nerozprávala,“ odvetila Hermiona, stále si

utierajúc oči do rukáva. „A keď ministerstvo za tridsaťjeden dní nijaké skryté kódy v tejto knihe nenašlo, pochybujem, že ich nájdem ja.“

Potlačila vzlyk. Boli natisnutí vedľa seba tak, že si Ron ledva vytiahol ruku, aby ňou mohol chytiť Hermionu okolo pliec. Scrimgeour sa vrátil k testamentu.

„Harrymu Jamesovi Potterovi,“ čítal a Harryho vnútro sa stiahlo v náhlom vzrušení, „zanechávam zlatú strelu, ktorú chytil pri svojom prvom metlobalovom zápase na Rokforte, aby mu pripomínala, aká dôležitá je vytrvalosť a šikovnosť.“

Keď Scrimgeour vytiahol drobnú zlatú loptičku veľkosti orecha, jej strieborné krídla sa slabo zatrepotali a Harry sa nemohol ubrániť celkom jasnému pocitu sklamania.

„Prečo vám Dumbledore zanechal túto zlatú strelu?“ spýtal sa Scrimgeour.

„Netuším,“ odvetil Harry. „Z dôvodov, ktoré ste práve prečítali… predpokladám… aby mi pripomenul, čo môže človek dosiahnuť… ak je vytrvalý a ešte to druhé…“

„Myslíte si, že je to iba symbolický dar?“„Asi áno,“ prikývol Harry. „Čo iné by to mohlo byť?“„Otázky kladiem ja.“ Scrimgeour sa zahniezdil na

stoličke a posunul sa bližšie ku gauču. Vonku sa už zmrákalo; šiator za oknami sa nad plotom strašidelné belel.

125

„Vidím, že aj vaša narodeninová torta má podobu zlatej strely,“ povedal Scrimgeour Harrymu. „Prečo?“

Hermiona sa pohŕdavo zasmiala.„To predsa nemôže byť narážka na to, že Harry je

skvelý stíhač, to by bolo príliš zjavné,“ poznamenala. „V poleve musí byť skrytá nejaká tajná správa od Dumbledora!“

„Nemyslím, že by bolo niečo skryté v poleve,“ povedal Scrimgeour, „ale zlatá strela by bola veľmi dobrá skrýša pre nejaký malý predmet. Určite viete prečo.“

Harry pokrčil plecami. Hermiona však odpovedala. Harry si pomyslel, že správne odpovedať na otázky je u nej tak hlboko zakorenený zvyk, že ho nemôže potlačiť.

„Pretože zlaté strely si pamätajú dotyk,“ povedala.„Čože?“ ozvali sa Harry a Ron naraz, lebo obaja

považovali Hermionine vedomosti o metlobale za zanedbateľné.

„Správne,“ potvrdil Scrimgeour. „Zlatej strely sa nedotýkame holou rukou prv, kým nie je vypustená, dokonca aj jej výrobca nosí rukavice. Má v sebe čaro, pomocou ktorého v prípade sporného chytenia možno určiť toho, kto sa jej dotkol prvý. Táto zlatá strela,“ zdvihol malú zlatú loptičku, „by si mala pamätať váš dotyk, Potter. Mne sa zdá, že Dumbledore, ktorý mal nesmierne magické schopnosti, bez ohľadu na jeho iné chyby, mohol očarovať túto zlatú strelu tak, aby sa otvorila iba pre vás.“

Harrymu tĺklo srdce dosť rýchlo. Bol si istý, že Scrimgeour má pravdu. Ako sa má vyhnúť tomu, aby chytil zlatú strelu do holej ruky pred ministrom?

„Nehovoríte nič,“ povedal Scrimgeour. „Možno už viete, čo zlatá strela obsahuje?“

126

„Nie,“ odvetil Harry a neprestajne rozmýšľal, ako to urobiť, aby to vyzeralo, že sa zlatej strely dotkol, a pritom by to v skutočnosti nespravil. Keby len ovládal legilimenciu, naozaj ju ovládal a mohol čítať Hermionine myšlienky; lebo doslova počul, ako jej mozog vedľa neho šumí.

„Vezmite si ju,“ vyzval ho Scrimgeour potichu.Harry pozrel do ministrových žltých očí a videl, že

nemá na výber, iba poslúchnuť. Vystrel ruku, Scrimgeour sa naklonil ešte väčšmi dopredu a pomaly a dôkladne vložil zlatú strelu do Harryho dlane.

Nič sa nestalo. Keď Harryho prsty zovreli zlatú strelu, jej unavené krídelká sa zatrepotali a znovu znehybneli. Scrimgeour, Ron a Hermiona naďalej dychtivo hľadeli na teraz čiastočne skrytú loptičku, akoby stále dúfali, že by sa mohla nejako zmeniť.

„To bolo dramatické,“ chladne poznamenal Harry. Ron a Hermiona sa zasmiali.

„To je všetko?“ spýtala sa Hermiona a dvíhala sa z gauča.

„Nie celkom,“ odvetil Scrimgeour, odrazu očividne zle naladený. „Dumbledore vám venoval ešte niečo, Potter.“

„Čo je to?“ spýtal sa Harry a znova ho opanovalo vzrušenie.

Scrimgeour sa tentoraz neobťažoval čítať z poslednej vôle.

„Meč Richarda Chrabromila,“ povedal.Hermiona s Ronom zmeraveli. Harry sa obzeral, či

neuvidí rubínmi vykladanú rukoväť, no Scrimgeour nevytiahol meč z koženého vrecka, ktoré aj tak vyzeralo primalé na to, aby sa doň zmestil.

„Tak kde je?“ spýtal sa Harry podozrievavo.

127

„Žiaľ,“ vravel Scrimgeour, „meč nepatril Dumbledorovi, takže ho nemohol darovať. Meč Richarda Chrabromila je dôležitý historický predmet a ako taký patrí…“

„Patrí Harrymu!“ rozhorčene vyhŕkla Hermiona. „Meč si ho vybral, to on ho našiel a vytiahol z Triediaceho klobúka.“

„Podľa spoľahlivých historických prameňov meč sa môže ponúknuť každému Chrabromilčanovi, ktorý je toho hoden,“ vysvetľoval Scrimgeour. „Preto sa nestáva výlučným majetkom pána Pottera, bez ohľadu na Dumbledorovo rozhodnutie.“ Scrimgeour sa poškriabal po zle oholenom líci a skúmavo hľadel na Harryho. „Čo myslíte, prečo…?“

„… mi Dumbledore chcel zanechať meč?“ dopovedal Harry a usiloval sa ovládnuť. „Možno si myslel, že sa bude pekne vynímať na mojej stene.“

„To nie je žart, Potter!“ zavrčal Scrimgeour. „Bolo to preto, lebo Dumbledore veril, že iba meč Richarda Chrabromila by mohol poraziť dediča Slizolinu? Chcel vám dať ten meč, Potter, lebo bol presvedčený, tak ako mnohí, že ste jediný koho osud predurčil zničiť Toho-Koho-Netreba-Menovať?“

„Zaujímavá teória,“ zareagoval Harry. „Skúsil už niekedy niekto zapichnúť meč do Voldemorta? Možno by tým ministerstvo malo poveriť nejakých ľudí a nestrácať čas rozoberaním deluminátorov či utajovaním hromadných útekov z Azkabanu. Tak pre toto ste sa, pán minister, zatvárali vo svojej pracovni, pokúšali ste sa otvoriť zlatú strelu? Ľudia zomierajú, takmer som zomrel aj ja, Voldemort ma naháňal cez tri okresy, zabil Divookého Moodyho, ale ministerstvo sa o tom nikde ani slovkom

128

nezmienilo, však? A vy stále očakávate, že budeme s vami spolupracovať!“

„Zachádzate priďaleko!“ skríkol Scrimgeour a vstal. Harry vyskočil tiež. Scrimgeour krivkal k Harrymu, špičkou prútika ho silno štuchol do hrude a vypálil na Harryho tričku dieru ako od cigarety.

„Hej!“ zvolal Ron, vyskočil a zdvihol svoj prútik, no Harry ho krotil: „Nie! Chceš mu poskytnúť dôvod, aby nás zatkol?“

„Spomenuli ste si, že nie ste v škole, však?“ povedal Scrimgeour a sťažka dýchal Harrymu do tváre. „Spomenuli ste si, že nie som Dumbledore, ktorý vám odpúšťal bezočivosť a neposlušnosť. Môžete nosiť tú jazvu ako korunu, Potter, ale sedemnásťročný chlapec mi nemá čo hovoriť, ako mám robiť svoju prácu! Je čas, aby ste sa trochu naučili úcte!“

„Je čas, aby ste si ju zaslúžili,“ odpovedal Harry.Podlaha sa zatriasla, ozvali sa bežiace kroky, vzápätí sa

otvorili dvere a do obývačky vbehli pán a pani Weasleyovci.

„Mysleli sme… že počujeme…“ začal pán Weasley a vyzeral načisto vyplašený pri pohľade na Harryho a ministra, ktorí gánili na seba doslova nos pri nose.

„… zvýšené hlasy,“ zadychčané dopovedala pani Weasleyová.

Scrimgeour pár krokov odstúpil od Harryho a hľadel na dieru, ktorú mu vypálil v tričku. Zrejme ľutoval, že sa prestal ovládať.

„To… to nebolo nič,“ zavrčal. „Ľutujem, že máte taký názor,“ povedal a znovu pozrel Harrymu do očí. „Zrejme si myslíte, že ministerstvo si neželá to čo vy – a čo si želal Dumbledore. Mali by sme spolupracovať.“

129

„Nepáčia sa mi vaše metódy, pán minister,“ odvetil Harry. „Zabudli ste?“

Po druhý raz zdvihol pravú päsť a ukázal Scrimgeourovi jazvy, ešte vždy viditeľné na chrbte ruky, ktoré tvorili slová: Nesmiem klamať. Scrimgeourov výraz stvrdol. Odvrátil sa a bez ďalších slov krivkajúc vyšiel z izby. Pani Weasleyová sa ponáhľala za ním. Harry počul, ako zastala pri zadnom vchode. Po chvíli zavolala: „Je preč!“

„Čo chcel?“ spýtal sa pán Weasley a hľadel na Harryho, Rona a Hermionu, a pani Weasleyová sa rýchlo vrátila k nim.

„Odovzdať nám dedičstvo po Dumbledorovi,“ oznamoval Harry. „Iba teraz vydali obsah jeho testamentu.“

Vonku v záhrade pri stoloch tri predmety, ktoré im dal Scrimgeour, prechádzali z rúk do rúk. Každý sa vzrušoval nad deluminátorom a Rozprávkami barda Beedla a hromžil nad faktom, že Scrimgeour odmietal Harrymu odovzdať meč, ale nikto z nich neprišiel na nijaký dôvod, prečo Dumbledore zanechal Harrymu starú zlatú strelu. Keď už pán Weasley skúmal deluminátor po tretí či štvrtý raz, pani Weasleyová sa opatrne ozvala: „Harry, môj zlatý, všetci sú strašne hladní, nechceli sme začať bez teba… mám už podávať večeru?“

Všetci sa najedli dosť náhlivo a po rýchlom zborovom: „Všetko najlepšie“ zhltli tortu a spoločnosť sa rozišla. Hagrid, ktorého pozvali aj na zajtrajšiu svadbu, bol príliš veľký, aby spal v už aj tak preplnenom Brlohu, preto si postavil stan na susednom poli.

„Stretneme sa hore,“ zašepkal Harry Hermione, ktorá pomáhala pani Weasleyovej dať záhradu do normálneho stavu, „keď sa všetci uložia spať.“

130

Ron v podkrovnej izbe skúmal deluminátor a Harry si neukladal do Hagridovho vrecúška z oslej kože zlato, ale predmety, ktoré si najväčšmi cenil, hoci mnohé z nich boli na pohľad bezcenné: Záškodnícka mapa, črepina Siriusovho čarovného zrkadla a medailón s iniciálami R. A B. Pevne zatiahol šnúrky a zavesil si vrecúško okolo krku, potom si sadol so starou zlatou strelou v ruke a sledoval, ako sa jej krídelká slabo chvejú. Nakoniec zaklopala Hermiona a po špičkách vošla dnu.

„Muffliato,“ zašepkala a mávla prútikom ku schodom. „Myslel som si, že neschvaľuješ to zaklínadlo,“

začudoval sa Ron.„Časy sa menia,“ odvetila Hermiona. „Tak ukáž nám ten

deluminátor.“Ron ochotne poslúchol. Držal ho pred sebou a šťukol

ním. Jediná rozsvietená lampa okamžite zhasla.„Ide o to,“ zašepkala Hermiona v tme, „že to isté by sme

mohli dosiahnuť aj s peruánskym práškom okamžitej tmy.“Ozvalo sa tiché šťuknutie a svetelný kruh z lampy

znova osvetlil strop aj ich troch.„No aj tak je to skvelé,“ bránil dar Ron, „a podľa toho,

čo hovorili, ho Dumbledore vymyslel sám!“„Ja viem, ale určite by ti ho nebol odkázal iba preto, aby

nám pomáhal zhasínať svetlá!“„Myslíte si, že vedel, že ministerstvo zadrží jeho

testament a preskúma všetko, čo nám zanechal?“ spýtal sa Harry.

„Určite,“ odpovedala Hermiona. „Nemohol nám v testamente napísať, prečo nám zanecháva tieto veci, no aj tak to nevysvetľuje…“

„… prečo nám nič nenaznačil, keď bol nažive?“ dokončil Ron.

131

„Presne tak,“ vravela Hermiona a listovala v Rozprávkach barda Beedla. „Ak sú tieto veci také dôležité a on nám ich odovzdal rovno pod nosom ministerstva, myslím, že by nám dal vedieť, prečo… pokiaľ si nemyslel, že je to celkom jasné.“

„Tak potom si myslel zle, nie?“ poznamenal Ron. „Vždy som hovoril, že je to čudák. Múdry a všetko ostatné, ale šibnutý. Zanechať Harrymu starú zlatú strelu – čo to, dopekla, malo znamenať?“

„Netuším,“ pokrútila hlavou Hermiona. „Keď ťa Scrimgeour nútil vziať si ju, Harry, bola som si istá, že sa niečo stane!“

„Ja tiež,“ priznal Harry a pulz sa mu zrýchlil, keď zdvihol zlatú strelu do prstov. „Ale nemal som chuť veľmi sa pred Scrimgeourom usilovať.“

„Ako to myslíš?“ spýtala sa Hermiona.„Nepamätáš sa na zlatú strelu, ktorú som chytil vo

svojom prvom metlobalovom zápase?“ pozrel na ňu Harry.Hermiona sa tvárila nechápavo. Ron však zhíkol a

horúčkovité ukazoval z Harryho na zlatú strelu a potom zase naňho, až sa mu napokon vrátil hlas.

„To je tá, ktorú si skoro prehltol!“„Presne tak,“ potvrdil Harry, srdce mu rýchlo tĺklo a

priložil si zlatú strelu k ústam.Neotvorila sa. Zaplavil ho pocit márnosti a trpkého

sklamania. Odložil zlatú guľku, no Hermiona vykríkla.„Písmo! Je tam niečo napísané, rýchlo, pozrite!“Harrymu zlatá strela od prekvapenia a vzrušenia

dobreže nevypadla. Hermiona mala pravdu. Na hladkom zlatom povrchu, kde ešte pred chvíľou nebolo nič, sa zjavili štyri slová vyryté tenkým šikmým písmom, v ktorom Harry spoznal Dumbledorov rukopis:

132

Otváram sa na záver.Sotva si to prečítal, slová zmizli.„Otváram sa na záver… Čo to malo znamenať?“Hermiona a Ron pokrútili hlavami a tvárili sa

nechápavo.„Otváram sa na záver… na záver… otváram sa na

záver…“No bez ohľadu na to, ako často slová opakovali, rôzne

ich zdôrazňujúc, neboli schopní rozlúštiť z nich iný význam.

„A meč,“ povedal napokon Ron, keď sa konečne vzdali pokusov rozlúštiť význam nápisu na zlatej strele. „Prečo chcel, aby mal Harry meč?“

„A prečo mi to jednoducho nemohol povedať?“ potichu sa spýtal Harry. „Minulý rok počas našich rozhovorov visel predsa vždy na stene v jeho kancelárii! Keby chcel, aby som ho mal, prečo mi ho jednoducho nedal vtedy?“

Mal pocit, ako keby sedel na skúške, dostal otázku, ale jeho mozog je pomalý a nereaguje. Uniklo mu niečo počas dlhých rozhovorov s Dumbledorom minulý rok? Mal by vedieť, čo to všetko znamená? Očakával Dumbledore, že to pochopí?

„A pokiaľ ide o túto knihu,“ poznamenala Hermiona, „Rozprávky barda Beedla… nikdy som o nej ani len nepočula!“

„Ty si nikdy nepočula o Rozprávkach barda Beedla?“ neveriacky sa spýtal Ron. „To nemyslíš vážne?“

„Ale myslím to vážne!“ prekvapene odpovedala Hermiona. „Ty ich teda poznáš?“

„No pravdaže!“

133

Harry pozrel na nich, lebo ho to zaujalo. Skutočnosť, že Ron čítal knihu, ktorú Hermiona nepoznala, nemala obdobu. Rona však ich prekvapenie zaskočilo.

„Ale, no tak! Beedle predsa zozbieral všetky staré detské rozprávky. Fantastická fontána… Čarodejník a skackajúci hrniec… Králiček Balíček a chichotavý peň…“

„Prosím?“ smiala sa Hermiona. „Ako bolo to posledné?“„Ale no tak!“ Ron neveriacky hľadel z Harryho na

Hermionu. „Museli ste počuť o Králičkovi Balíčkovi.“„Ron, veľmi dobre vieš, že Harryho a mňa vychovali

muklovia!“ pripomenula mu Hermiona. „Nám nerozprávali také rozprávky, keď sme boli malí, my sme počúvali Snehulienku a sedem trpaslíkov a Popolušku…“

„A to je čo, nejaká choroba?“ spýtal sa Ron.„Takže toto sú detské rozprávky?“ Hermiona sa skláňala

nad runami.„Áno,“ neisto potvrdil Ron, „teda tak sa hovorí, že

všetky tieto rozprávky sú od Beedla. Ja neviem aké sú v pôvodných verziách.“

„Ale prečo si Dumbledore myslel, že by som ich mala čítať?“

Niečo zavŕzgalo na schodoch.„Asi iba Charlie. Kým mama spí, odkráda sa a znovu si

necháva narásť vlasy,“ nervózne povedal Ron.„Napriek tomu by sme mali ísť spať,“ zašepkala

Hermiona. „Nebolo by dobré, keby sme zajtra zaspali.“„To teda nie,“ súhlasil Ron. „Brutálna trojnásobná

vražda spáchaná ženíchovou matkou by mohla svadbu trochu pokaziť. Postarám sa o svetlá.“

A keď Hermiona vyšla z izby, znovu šťukol deluminátorom.

134

OSMA KAPITOLA

SVADBA

Na druhý deň popoludní o tretej Harry, Ron, Fred a George stáli pred veľkým bielym šiatrom v sade a očakávali príchod svadobných hostí. Harry sa napil veľkej dávky všehodžúsu a zmenil sa na dvojníka červenovlasého muklovského chlapca z dediny Vydri Svätý Dráb, ktorému Fred ukradol vlasy pomocou privolávacieho zaklínadla. Rozhodli sa Harryho predstavovať ako bratranca Barnyho. Spoliehali sa na to, že medzi toľkými príbuznými Weasleyovcov sa stratí.

Všetci štyria držali v rukách zasadací poriadok, aby mohli ľudí uvádzať na určené miesta. Asi pred hodinou prišlo množstvo čašníkov v bielych habitoch a kapela v zlatých sakách a všetci títo čarodejníci zatiaľ sedeli obďaleč pod stromom, odkiaľ Harry videl stúpať modrastý dym z fajok.

Za Harrym bolo vidieť do šiatra na rady krehkých zlatých stoličiek, rozostavených po oboch stranách dlhého fialového koberca. Nosné tyče ovíjali biele a zlaté kvety. Fred s Georgeom pripevnili obrovský zväzok zlatých balónov presne nad miesto, kde sa Bill a Fleur mali onedlho stať manželmi. Vonku nad trávnikom a živým plotom sa lenivo vznášali motýle a včely. Harry sa cítil dosť nesvoj. Muklovský chlapec, ktorého podobu si požičal, bol trochu tučnejší ako on a v plnom lesku letného dňa mu v slávnostnom habite bolo horúco a tesno.

„Keď sa ja budem ženiť,“ povedal Fred a poťahoval si golier habitu, „nebudem sa obťažovať takýmito

135

nezmyslami. Všetci si môžete obliecť, čo chcete, a kým nebude po všetkom, na mamu uvalím znehybňujúce zaklínadlo.“

„Keď to tak vezmeme, nebola dnes ráno až taká zlá,“ skonštatoval George. „Trochu plakala, že tu nie je Percy, ale kto ho chce? Och, doparoma, pripravte sa – už idú, pozrite.“

Na vzdialenom konci dvora sa jedna po druhej začali zjavovať pestrofarebné postavy. O pár minút sa už cez záhradu k šiatru hadil sprievod. Na klobúkoch čarodejníc sa trepotali exotické kvety a čarovné vtáky a na viazankách mnohých čarodejníkov sa leskli vzácne drahokamy. Vzrušený hovor bol čoraz hlasnejší, a keď sa hostia blížili k stanu, zanikalo v ňom aj bzučanie včiel.

„Vynikajúce, myslím, že vidím zopár sesterníc víl,“ oznamoval George, ktorý naťahoval krk, aby lepšie videl. „Musím ich zoznámiť s anglickými zvykmi, postarám sa o ne…“

„Nie tak rýchlo, ty bezuchý,“ zavolal Fred a prebehol popri kŕdli čarodejníc stredného veku na čele sprievodu: „Nech sa páči – permettez-moi, aby som assister vous,“ prihovoril sa dvojici pekných francúzskych dievčat, ktoré sa zachichotali a nechali sa odprevadiť dovnútra. Georgeovi zostali na starosti čarodejnice v stredných rokoch a Ron sa postaral o dlhoročného kolegu pána Weasleyho Perkinsa, kým Harrymu prischla nahluchlá stará dvojica.

„Čau!“ ozval sa známy hlas, keď znovu vyšiel zo šiatra a natrafil hneď vpredu na Tonksovú s Lupinom. Na túto príležitosť si zvolila blond vlasy. „Artur nám povedal, že si ten s tými kučeravými vlasmi. Mrzí nás včerajší večer,“ dodala šeptom, keď ich Harry viedol uličkou. „Na

136

ministerstve sú momentálne veľmi zle naladení voči vlkolakom a pomysleli sme si, že naša prítomnosť by ti mohla uškodiť.“

„To je v poriadku, chápem to,“ prikývol Harry a hovoril to skôr Lupinovi ako Tonksovej. Lupin sa naňho letmo usmial, ale keď sa otočili, Harry videl, že na tvári sa mu znova zjavili ustarané vrásky. Nechápal to, ale nebolo kedy sa tým zaoberať. Hagrid trochu spôsobil rozruch, pretože nepochopil Fredove usmernenia, neposadil sa na magicky zväčšenú a posilnenú stoličku, vyhradenú pre neho v zadnom rade, ale na päť sedadiel, ktoré sa teraz podobali veľkej kope zlatých zápaliek.

Kým pán Weasley naprával škodu a Hagrid sa hlasno ospravedlňoval každému, kto ho počúval, Harry sa ponáhľal naspäť ku vchodu, kde našiel Rona s neuveriteľne výstredným čarodejníkom. Trochu škúlil, biele vlasy podobné cukrovej vate mu siahali po plecia, na hlave mal čiapku so strapcom visiacim pred nosom a habit takej výraznej žĺtkovožltej farby, až z nej slzili oči. Na zlatej retiazke na krku sa mu ligotal zvláštny symbol pripomínajúci trojuholníkové oko.

„Xenophilius Lovegood,“ predstavil sa a podával ruku Harrymu, „moja dcéra a ja bývame tamto za kopcom, bolo to od Weasleyovcov láskavé, že nás pozvali. Ale myslím, že moju Lunu poznáte?“ dodal Ronovi.

„Áno,“ odpovedal Ron. „Nie je s vami?“„Zdržala sa v tej čarovnej malej záhrade, aby sa

pozdravila s trpaslíkmi. Tá záhrada je tak nádherne zamorená! Len málo čarodejníkov si uvedomuje, koľko sa môžeme naučiť od týchto múdrych malých tvorov – či radšej ich nazvem správnym menom Gernumbli gardensi.“

137

„Tí naši poznajú množstvo skvelých nadávok,“ povedal Ron, „ale myslím si, že ich to naučili Fred s Georgeom.“

Viedol do šiatra skupinku kúzelníkov, keď pribehla Luna.

„Ahoj, Harry!“ pozdravila.„Ehm… volám sa Barny,“ upozorňoval ju zaskočený

Harry.„Ó, aj meno si si zmenil?“ spýtala sa veselo.„Ako si na to prišla…?“„Podľa tvojho výrazu,“ odvetila.Tak ako jej otec, aj Luna mala na sebe jasnožltý habit,

ktorý si doplnila veľkou slnečnicou vo vlasoch. Keď ste si zvykli na ten jas, celkový dojem bol celkom príjemný. Aspoň, že nemala v ušiach reďkvičky.

Xenophilius, zabratý do debaty so známymi, si nevšímal rozhovor Luny s Harrym. Rozlúčil sa s čarodejníkom a otočil sa k dcére, ktorá otrčila prst a povedala: „Pozri, ocko, jeden trpaslík ma uhryzol!“

„No to je úžasné! Trpasličie sliny sú mimoriadne prospešné!“ vyhlásil pán Lovegood, chytil Lunin vystrčený prst a skúmal krvácajúce bodky. „Luna, drahá moja, keby si dnes pocítila, že sa v tebe prebúdza nejaký talent, trebárs nečakané nutkanie spievať v opere alebo recitovať v reči morských ľudí – nepotláčaj ho! Možno je to dar od gernumbliov!“

Ron, ktorý práve prechádzal popri nich z druhej strany, nahlas vyprskol.

„Ron sa môže smiať,“ povedala Luna vážne, keď ju Harry aj so Xenophiliusom viedol k sedadlám, „ale môj otec sa dosť venoval výskumu mágie gernumbliov.“

138

„Vážne?“ Harry sa už dávno rozhodol, že nebude pochybovať o Luniných čudných názoroch ani názoroch jej otca. „Určite nechceš nič na tú ranu?“

„Och, to je v poriadku,“ Luna si zamyslene cumľala prst a premeriavala si Harryho. „Vyzeráš elegantne. Povedala som ockovi, že väčšina ľudí pravdepodobne príde v slávnostných habitoch, ale on je presvedčený, že na svadbu si má človek obliecť slnečné farby. Pre šťastie, vieš?“

Len čo odišla za otcom, zjavil sa Ron so staršou čarodejnicou, zavesenou do jeho ramena. Mala nos ako zobák, červené oči a ružový klobúk s perom. Vyzerala ako nazlostený plameniak.

„… a vlasy máš priveľmi dlhé, Ronald, chvíľu som si myslela, že si Ginevra. Pri Merlinovej brade, čo to má na sebe ten Xenophilius Lovegood? Vyzerá ako omeleta. A ty si kto?“ vyštekla na Harryho.

„Och, áno, tetuška Muriel, to je náš bratranec Barny.“„Ďalší Weasley? Množíte sa ako trpaslíci. Nie je tu

Harry Potter? Dúfala som, že sa s ním stretnem. Myslela som, že je to tvoj priateľ, Ronald, alebo si sa tým iba chvastal?“

„Nie… on nemohol prísť.“„Hmm. Vyhovoril sa, však? Nie je taký na hlavu

padnutý, ako vyzerá na fotografiách v novinách. Práve som radila neveste, ako si má najlepšie nasadiť môj diadém,“ kričala na Harryho. „Vieš, vyrobili ho raráškovia a patrí mojej rodine už storočia. Je pekná, no aj tak – je to Francúzka. Nájdi mi dobré miesto, Ronald, mám predsa stosedem rokov a nemala by som dlho stáť.“

Ron na odchode veľavýznamne pozrel na Harryho a nejaký čas sa neukázal. Keď sa zase stretli pri vchode,

139

Harry medzitým uviedol na miesta zo desať ľudí. Šiator bol už takmer plný a vonku už konečne nestál rad.

„Tá Muriel je ako nočná mora,“ Ron si utieral rukávom čelo. „Chodievala k nám každý rok na Vianoce, no potom sa, vďakabohu, urazila, lebo Fred s Georgeom jej pri večeri pod stoličku strčili hnojovú bombu. Ocko vždy hovorí, že ich vyčiarkne zo svojho testamentu. Ako keby im na tom záležalo – podľa toho, ako im to ide, nakoniec budú bohatší ako celá rodina… fíha,“ dodal a zaklipkal očami, keď k nim pribehla Hermiona. „Vyzeráš úžasne!“

„Vždy rovnako prekvapený,“ poznamenala Hermiona, hoci sa usmiala. Mala vzdušné šaty fialovej farby a rovnaké topánky na vysokom podpätku, vlasy hladké a lesklé. „Tvoja prateta Muriel s tým nesúhlasí. Práve sme sa stretli hore, keď dávala Fleur diadém. Prepána, toto je tá mukelka? spýtala sa a potom: má zlé držanie tela a chudé členky.“

„Neber to osobne, je bezočivá ku každému,“ povedal Ron.

„Rozprávate sa o Muriel?“ vypytoval sa George, ktorý sa vynoril zo šiatra aj s Fredom. „Áno, práve mi povedala, že mám krivé uši. Protivná tetka. Škoda, že strýko Bilius už nie je medzi nami. Na svadbách bol veľmi zábavný.“

„Nebol to ten, čo uvidel Besa a o dvadsaťštyri hodín zomrel?“ spýtala sa Hermiona.

„No, áno, ku koncu bol trochu čudný,“ pripustil George.„Prv než sa scvokol, bol vždy stredobodom každej

zábavy,“ vravel Fred. „Dokázal vypiť celú fľašu ohnivej whisky, potom vybehnúť na tanečný parket, vyhrnúť si habit a vyťahovať kytice kvetov z…“

„Áno, zdá sa, že to bol skutočne šarmantný pán,“ poznamenala Hermiona a Harry sa rehotal na plné kolo.

140

„Ktovie, prečo sa nikdy neoženil,“ uvažoval Ron.„To ma prekvapuje,“ vyhlásila Hermiona.Všetci sa tak smiali, že si nikto nevšimol oneskorenca,

tmavovlasého mladého muža s veľkým krivým nosom a hustým čiernym obočím, až kým nepodal pozvánku Ronovi, nespúšťajúc oči z Hermiony: „Vyzeráš nádherne!“

„Viktor!“ zajačala a pustila malú korálikovú taštičku na zem, no zadunelo to celkom neprimerane vzhľadom na jej veľkosť. Nemotorne a červenajúc sa zdvíhala kabelku. „Nevedela som… prepánajána, tak rada ťa vidím. Ako sa máš?“

Ronove uši nadobudli jasnočervenú farbu. Pozrel na Krumovu pozvánku, ako keby neveril ani slovo z toho, čo je na nej, a priveľmi nahlas sa spýtal: „Ako to, že si tu?“

„Fleur ma pozvala,“ odvetil Krum s nadvihnutým obočím.

Harry, ktorý nemal proti Krumovi nič, mu podával ruku. Cítil, že by bolo vhodné odpratať Kruma z Ronovej blízkosti, a ponúkol sa, že ho uvedie na miesto.

„Tvoj priateľ sa neteší, že ma vidí,“ skonštatoval Krum v plnom šiatri. „Alebo je to príbuzný?“ dodal a pozrel na Harryho červené kučeravé vlasy.

„Bratranec,“ zahundral Harry, ale Krum ho vlastne nepočúval. Jeho príchod spôsobil rozruch najmä medzi vílími sesternicami: koniec koncov, bol to slávny metlobalový hráč. Kým ľudia naťahovali krky, aby si ho dobre obzreli, Ron, Hermiona, Fred a George sa ponáhľali uličkou.

„Je načase sa usadiť,“ pošepkal Fred Harrymu, „inak nás nevesta prevalcuje.“

Harry, Ron a Hermiona sa usadili v druhom rade za Fredom a Georgeom. Hermiona bola dosť ružová a Ron

141

mal červené uši. Po chvíli zahundral Harrymu: „Videl si, akú hlúpu briadku si nechal narásť?“

Harry čosi nezáväzne zamrmlal.Vo vyhriatom šiatri zavládla atmosféra nervózneho

očakávania a všeobecný mrmot prerušovali občasné výbuchy vzrušeného smiechu. Uličkou kráčali pán a pani Weasleyovci, usmievali sa a kývali príbuzným. Pani Weasleyová mala celkom nový habit ametystovej farby a k tomu rovnaký klobúk.

O chvíľu vpredu v šiatri vstali Bill a Charlie, obaja v slávnostných habitoch s veľkými bielymi ružami v gombíkových dierkach. Fred zahvízdal a ozval sa smiech vílích sesterníc. Potom ľudia stíchli, lebo zaznela hudba, ktorá akoby vychádzala zo zlatých balónov.

„Íha!“ Hermiona sa otočila na sedadle a pozrela na vchod.

Zhromaždené čarodejnice a čarodejníci hromadne vzdychli, lebo uličkou prichádzali monsieur Delacour a Fleur. Fleur sa priam vznášala, monsieur Delacour nadskakoval a na tvári mu žiaril úsmev. Fleur mala veľmi jednoduché biele šaty a zdalo sa, akoby z nej vychádzala silná striebristá žiara. Kým jej žiara zvyčajne ostatných zatieňovala, dnes každého, na koho dopadla, skrášľovala. Ginny a Gabrielle, obidve v zlatých šatách, vyzerali ešte krajšie ako zvyčajne, a keď Fleur prišla k nim, na Billovi ani nebolo vidieť, že niekedy stretol Fenrira Greybacka.

„Dámy a páni,“ ozval sa spevavý hlas a trochu šokovaný Harry zistil, že pred Billom a Fleur stojí malý strapatý čarodejník, ktorý rečnil na Dumbledorovom pohrebe. „Zhromaždili sme sa tu dnes, aby sme oslávili spojenie dvoch verných duší…“

142

„Áno, môj diadém to všetko pekne podčiarkuje,“ komentovala teta Muriel dosť hlasným šeptom, „ale musím povedať, že Ginevra má priveľký výstrih.“

Ginny sa obzrela, s úškrnom žmurkla na Harryho a potom sa znova otočila dopredu. Harry v duchu zablúdil ďaleko od šiatra k tým popoludniam, ktoré strávil s Ginny osamote v opustených zákutiach školského areálu. Zdalo sa mu to tak dávno; zdalo sa mu to priveľmi krásne, aby to bola pravda, ako keby si ukradol krásne hodiny zo života normálneho človeka, človeka bez jazvy v tvare blesku na čele…

„William Artur, berieš si Fleur Isabelle…?“V prednom rade pani Weasleyová a madam

Delacourová potichu vzlykali do kúskov čipky. Zo zadnej časti šiatra sa ozývali zvuky pripomínajúce trúbku a každému prezrádzali, že Hagrid si vytiahol vreckovku veľkú ako obrus. Hermiona sa otočila a usmiala sa na Harryho; aj ona mala oči plné sĺz.

„… a vyhlasujem vás za spojených na celý život.“Strapatý čarodejník zdvihol prútik nad hlavy Billa a

Fleur a na ich postavy sa zosypala spŕška strieborných hviezd. Fred a George zatlieskali, zlaté balóniky nad nimi pukli a vyleteli z nich rajské vtáčiky a drobné zlaté zvončeky a svojím spevom a cengotom prispeli k všeobecnému hurhaju.

„Dámy a páni!“ zvolal strapatý čarodejník. „Postavte sa, prosím!“

Všetci sa postavili, pričom teta Muriel nahlas hundrala, a čarodejník mávol prútikom. Sedadlá, na ktorých sedeli, sa elegantne zdvihli do vzduchu, plátenné steny šiatra zmizli, takže všetci stáli pod strieškou podopretou zlatými tyčami s nádherným výhľadom na sad zaliaty slnkom a okolitú

143

krajinu. Potom sa od stredu stanu rozširovala kaluž tekutého zlata a vytvárala žiarivú tanečnú plochu. Vznášajúce sa stoličky sa zoskupili okolo malých stolov s bielymi obrusmi, ktoré sa elegantne zniesli zase na zem, a kapela v zlatých sakách vyšla na pódium.

„Skvelé,“ pochvaľoval Ron a na všetkých stranách sa zjavili čašníci, niektorí niesli strieborné podnosy s tekvicovým džúsom, ďatelinovým pivom a ohnivou whisky, ďalší balansovali s kopami koláčikov a chlebíkov.

„Mali by sme im pogratulovať!“ povedala Hermiona a stávala si na špičky, aby videla, kam Bill a Fleur zmizli uprostred davu gratulantov.

„Budeme mať čas neskôr,“ pokrčil plecami Ron a uchmatol z neďalekého podnosu tri ďatelinové pivá, jedno podal Harrymu. „Hermiona, čakaj, zoženieme si stôl… nie tam! Len nie blízko Muriel!“

Ron ich viedol cez prázdny tanečný parket, obzerajúc sa doľava a doprava. Harry si bol istý, že hľadá Kruma. Kým prišli na druhú stranu šiatra, väčšina stolov už bola obsadená: najprázdnejší bol ten, kde sedela Luna sama.

„Môžeme sa k tebe pripojiť?“ spýtal sa Ron.„Ó, áno,“ súhlasila šťastne. „Ocko práve išiel odovzdať

Billovi a Fleur náš darček.“„Čo je to? Celoživotná zásoba koreňov drncálky?“ spýtal

sa Ron.Hermiona ho pod stolom chcela kopnúť, ale zasiahla

Harryho. Harrymu vyhŕkli slzy od bolesti a na chvíľu celkom stratil niť rozhovoru.

Kapela začala hrať. Bill a Fleur vyšli na tanečný parket prví za veľkého potlesku a po chvíli pán Weasley viedol do tanca madam Delacourovú a za nimi šli pani Weasleyová a Fleurin otec.

144

„Páči sa mi táto pieseň,“ povedala Luna a kolísala sa do rytmu valčíkovej melódie a o chvíľu vstala a šla na tanečný parket, kde sa celkom sama so zavretými očami a mávajúc rukami točila na mieste.

„Je skvelá, však?“ s obdivom komentoval Ron. „Vždy to stojí za to.“

No úsmev mu okamžite zmizol z tváre: na Lunino prázdne miesto sa posadil Viktor Krum. Hermionu to zrejme potešilo, ale tentoraz Krum neprišiel hovoriť komplimenty. So zamračenou tvárou sa spýtal: „Kto je ten muž v žltom?“

„To je Xenophilius Lovegood, otec našej priateľky,“ povedal Ron. Jeho vyzývavý tón naznačoval, že sa Xenophiliusovi nebudú posmievať, napriek jasnej provokácii. „Poď tancovať,“ rýchlo zavolal Hermionu.

Tvárila sa zarazene, no zároveň spokojne a vstala. Zmizli spolu v rastúcom dave na tanečnom parkete.

„Á, oni teraz sú spolu?“ spýtal sa Krum, ktorého to na chvíľu odpútalo.

„Tak nejako,“ povedal Harry.„Kto si?“ spýtal sa Krum.„Barny Weasley.“Podali si ruky.„Ty, Barny, poznáš toho Lovegooda dobre?“„Nie, stretol som ho iba dnes. Prečo?“Krum sa mračil ponad pohár a sledoval Xenophiliusa,

ktorý sa rozprával s niekoľkými čarodejníkmi na druhej strane tanečného parketu.

„Lebo keby nebol Fleurin hosť,“ povedal Krum, „hneď tu by som ho vyzval na súboj za to, že má na prsiach ten odporný znak.“

145

„Znak?“ spýtal sa Harry a hľadel na Xenophiliusa. Na hrudi mu viselo zvláštne trojuholníkové oko. „Prečo? Čo je na ňom?“

„Grindelwald. To je Grindelwaldov znak.“„Grindelwaldov… toho temného čarodejníka, ktorého

porazil Dumbledore?“„Presne tak.“Svaly na Krumovej čeľusti sa pohybovali, ako keby

žuval, a potom povedal: „Grindelwald zabil mnohých ľudí, napríklad môjho starého otca. Pravdaže, v tejto krajine nikdy nebol mocný, hovoria, že sa bál Dumbledora – a právom, vzhľadom na to, ako skončil. No tento…“ ukázal prstom na Xenophiliusa. „Toto je jeho symbol, hneď som ho spoznal: Grindelwald ho vytesal na stenu v Durmstrangu, keď tam študoval. Nejakí idioti si ho odkopírovali do kníh a na šaty, mysliac si, že tým budú šokovať, že na niekoho zapôsobia – až tí z nás, ktorých Grindelwald pripravil o členov rodiny, ich poučili.“

Krum hrozivo zapukotal hánkami a mračil sa na Xenophiliusa. Harry bol zmätený. Zdalo sa mu neuveriteľné a nepravdepodobné, že by Lunin otec podporoval čiernu mágiu, a nikto iný v šiatri zrejme nespoznal ten trojuholník, ktorý mal tvar ako runa.

„Si si tým Grindelwaldom celkom istý?“„Nemýlim sa,“ chladne povedal Krum. „Prechádzal som

okolo toho znaku niekoľko rokov, dobre ho poznám.“„Nuž, je možné, že Xenophilius ani nevie, čo ten

symbol znamená. Lovegoodovci sú dosť… nezvyčajní. Celkom ľahko ho mohol niekde nájsť a myslel si, že je to prierez lebky krčorohého chrapogota alebo niečo podobné.“

„Prierez lebky čoho?“

146

„Ja neviem, čo je to za tvora, ale on a jeho dcéra po ňom cez prázdniny pátrajú…“

Harry mal pocit, že Lune a jej otcovi nepomôže, keď mu to vysvetlí.

„To je ona,“ ukazoval na Lunu, ktorá stále tancovala sama a mávala rukami okolo hlavy, akoby odháňala komáre.

„Prečo to robí?“ spýtal sa Krum.„Pravdepodobne sa pokúša zbaviť skazostrekov,“

povedal Harry, ktorý spoznal symptómy.Krum si zrejme nebol istý, či si z neho Harry neuťahuje.

Vytiahol z habitu prútik a hrozivo si ním poklopkal po stehne. Z jeho konca vyleteli iskričky.

„Gregorovič!“ zvolal Harry nahlas a Krum sa strhol, no Harry bol príliš vzrušený, aby mu na tom záležalo: tá spomienka sa mu vynorila, keď zbadal Krumov prútik – Ollivander ho pozorne skúmal pred Trojčarodejníckym turnajom.

„Čo je s ním?“ podozrievavo sa spýtal Krum.„Je to výrobca prútikov!“„Ja viem,“ odvetil Krum.„Vyrobil tvoj prútik! Preto som myslel… že metlobal…“Krum sa tváril čoraz podozrievavejšie.„Ako vieš, že Gregorovič vyrobil môj prútik?“„Ja… niekde som to čítal, myslím,“ povedal Harry. „V

nejakom časopise pre fanúšikov,“ improvizoval a zdalo sa, že Kruma to upokojilo.

„Nepamätám sa, či som sa niekedy rozprával o svojom prútiku s fanúšikmi,“ povedal.

„A kde je Gregorovič teraz?“Krum sa zatváril zmätene.

147

„Pred niekoľkými rokmi odišiel do dôchodku. Ja som patril k posledným, ktorí si kúpili Gregorovičov prútik. Sú najlepšie – hoci, pravdaže, viem, že vy Briti viac dôverujete tým od Ollivandera.“

Harry neodpovedal. Predstieral, že sleduje tanečníkov ako Krum, ale úporné premýšľal. Takže Voldemort hľadá presláveného výrobcu prútikov a Harry nemusel špekulovať nad dôvodom – bolo to iste pre to, čo urobil Harryho prútik v tú noc, keď ho Voldemort prenasledoval na oblohe. Cezmína a pero fénixa porazili požičaný prútik, a to Ollivander nepredvídal, ani nechápal. Bude to Gregorovič vedieť lepšie? Je naozaj zručnejší ako Ollivander, pozná tajomstvá prútikov, ktoré Ollivander nepozná?

„To dievča vyzerá veľmi pekne,“ komentoval Krum a vrátil Harryho do skutočnosti. Krum ukazoval na Ginny, ktorá sa práve pripojila k Lune. „Aj ona je tvoja príbuzná?“

„Áno,“ povedal Harry odrazu podráždene, „a chodí s takým žiarlivým veľkým chlapíkom. Určite by si si s ním nerád skrížil cestu.“

Krum zahundral.„Aký zmysel má byť slávnym medzinárodným hráčom

metlobalu, keď sú všetky dobre vyzerajúce dievčatá zadané?“ povedal, vypil čašu a zase vstal.

Odišiel a Harry si zobral chlebíček od okoloidúceho čašníka a prešiel na okraj preplneného tanečného parketu. Chcel nájsť Rona a povedať mu o Gregorovičovi, no Ron tancoval s Hermionou uprostred parketu. Harry sa oprel o jeden zo zlatých stĺpov a sledoval Ginny, ktorá tancovala s priateľom Freda a Georgea Lee Jordanom, a usiloval sa nerozčuľovať pre sľub, ktorý dal Ronovi.

148

Ešte nikdy nebol na svadbe, a tak nevedel posúdiť, ako sa čarodejnícke oslavy líšia od muklovských. Hoci si bol celkom istý, že na muklovských svadbách by svadobnú tortu nezdobili dva fénixy, ktoré odletia, keď sa torta krája, ani by sa fľašky šampanského nevznášali medzi hosťami. Keď sa chýlilo k večeru a pod prístrešok začali lietať nočné motýle, lebo ten teraz osvetľovali vznášajúce sa zlaté lampáše, zábava bola čoraz bujarejšia. Fred a George už dávno zmizli v tme s dvojicou Fleuriných sesterníc; Charlie, Hagrid a územčistý čarodejník vo fialovom klobúku spievali v kúte Hrdina Odo.

Harry prechádzal pomedzi dav, aby unikol pred opitým Ronovým strýkom, ktorý si zrejme nebol istý, či Harry je, alebo nie je jeho syn, a zbadal pri jednom stole starého osamelého čarodejníka. Vďaka chumáču bielych vlasov vyzeral ako odkvitnutá púpava a na hlave mal fez prežratý moľami. Harrymu sa zdal akýsi známy, a tak úporné premýšľal a odrazu si uvedomil, že je to Elphias Doge, člen Fénixovho rádu a autor Dumbledorovho nekrológu.

Harry podišiel k nemu.„Môžem si sadnúť?“„Pravdaže,“ povedal Doge dosť vysokým dýchavičným

hlasom.Harry sa naklonil k nemu.„Pán Doge, ja som Harry Potter.“Doge zhíkol. „Chlapče drahý! Artur mi povedal, že si tu,

maskovaný… som taký rád, taká česť!“Elphias Doge, vzrušený od radosti, nalial Harrymu čašu

šampanského.„Myslel som, že ti napíšem,“ šepkal, „po

Dumbledorovi… ten šok… a pre teba, som si istý…“Dogeove drobné očká sa zrazu naplnili slzami.

149

„Videl som nekrológ, ktorý ste napísali pre Denného Proroka,“ povedal Harry. „Nevedel som, že ste poznali profesora Dumbledora tak dobre.“

„Rovnako dobre ako ktokoľvek iný,“ povedal Doge a obrúskom si utieral oči. „Určite som ho poznal najdlhšie, ak nepočítame Aberfortha – a ľudia akosi nikdy nepočítajú Aberfortha.“

„Keď už hovoríme o Dennom Prorokovi… neviem, či ste videli, pán Doge…?“

„Och, prosím ťa, volaj ma Elphias, chlapče.“„Elphias, neviem, či ste videli rozhovor s Ritou

Skeeterovou o Dumbledorovi?“Dogeova tvár sčervenela od hnevu.„Ó, áno, Harry, videl som to. Tá žena, či skôr sup – to

by pre ňu bolo vhodnejšie označenie – ma priam otravovala, aby som sa s ňou rozprával. Hanbím sa, ale musím priznať, že som bol dosť bezočivý a nazval som ju jedovatou šťukou, a ako si si zrejme prečítal, dôsledkom toho bolo jej hanobenie môjho zdravého rozumu.“

„V tom rozhovore,“ pokračoval Harry, „Rita Skeeterová naznačila, že profesor Dumbledore sa venoval čiernej mágii, keď bol mladý.“

„Never z toho ani slovu!“ ihneď povedal Doge. „Ani slovu, Harry! Nič nepoškvrní pamiatku Albusa Dumbledora!“

Harry hľadel do Dogeovej úprimnej ubolenej tváre, no jeho slová ho neupokojili, iba v ňom vyvolali pocit márnosti. Naozaj si Doge myslí, že je to také ľahké, že Harry sa jednoducho môže rozhodnúť neveriť? Nechápe Doge, že Harry si musí byť istý, musí poznať všetko?

150

Možno Doge vytušil Harryho pocity, lebo sa zatváril znepokojene a rýchlo pokračoval: „Harry, Rita Skeeterová je hrozná.“

Prerušil ho však prenikavý chichot.„Rita Skeeterová? Ó, ja ju milujem, vždy ju čítam!“Harry a Doge pozreli hore a videli, že tam stojí tetuška

Muriel, perie na klobúku jej nadskakuje a v ruke má času šampanského. „Viete, napísala knihu o Dumbledorovi!“

„Zdravím ťa, Muriel,“ povedal Doge. „Áno, práve sme sa rozprávali…“

„Hej, ty tam! Daj mi svoju stoličku, už mám stosedem rokov!“

Ďalší červenovlasý bratranec Weasleyovcov vyskočil zo stoličky, zatváril sa vyplašené a tetuška Muriel si stoličku s prekvapujúcou silou otočila a hodila sa na ňu medzi Dogea a Harryho.

„Opäť ťa zdravím, Barry, či ako sa to voláš,“ povedala Harrymu. „Tak, čo si to hovoril o Rite Skeeterovej, Elphias? Vieš, že napísala Dumbledorov životopis? Už sa nemôžem dočkať, aby som si ho prečítala. Musím si ho objednať u Flourisha a Blottsa!“

Doge sa pritom tváril meravo a vážne, ale teta Muriel vypila pohár, luskla kostnatými prstami na okoloidúceho čašníka, aby jej dolial, znovu si výdatne odpila šampanského, odgrgla si a potom povedala: „Nemusíte sa tváriť ako dve vypchaté žaby! O Albusovi kolovali čudné klebety predtým, ako sa stal takým váženým a všetky tie sprostosti!“

„Zlé informácie, vytrhnuté z kontextu…“ povedal Doge a znovu mal farbu reďkvičky.

151

„Čo iné by si už ty povedal, Elphias,“ chichotala sa teta Muriel. „Všimla som si, ako si prekľučkoval cez tie pochybné miesta v tom svojom nekrológu!“

„Mrzí ma, že to berieš tak,“ povedal Doge ešte chladnejšie. „Ubezpečujem ťa, že som písal úprimne.“

„Ó, my všetci vieme, že si zbožňoval Dumbledora. Určite ho stále budeš považovať za svätého, aj keď vyjde najavo, že skoncoval so svojou sestrou šmukelkou!“

„Muriel!“ vykríkol Doge.Do Harryho hrude sa zakrádal chlad, ktorý nemal nič

spoločné s ľadovým šampanským.„Ako to myslíte?“ spýtal sa Muriel. „Kto povedal, že

jeho sestra bola šmukel? Myslel som si, že bola chorá!“„Tak potom si si myslel zle, Barry!“ odsekla teta Muriel

a očividne sa tešila, aký účinok mali jej slová. „Mimochodom, ako by si o tom mohol niečo vedieť! Stalo sa to roky a roky predtým, ako o tebe vôbec uvažovali, môj drahý, a pravda je taká, že my, ktorí sme vtedy žili, sme vôbec nevedeli, čo sa vlastne stalo. Preto sa už nemôžem dočkať, aby som zistila, čo Skeeterová vyhrabala! Dumbledore tú svoju sestru tajil dosť dlho!“

„To nie je pravda!“ zachrčal Doge. „To vôbec nie je pravda!“

„Nikdy mi nepovedal, že jeho sestra bola šmukel,“ vyhŕkol Harry bez rozmýšľania a stále cítil vnútri chlad.

„A prečo, prepánajána, by ti to hovoril?“ škriekala Muriel a trochu sa kolísala na stoličke, keď sa pokúšala zaostriť na Harryho.

„Dôvod, prečo Albus nikdy nehovoril o Ariane,“ začal Elphias hlasom, na ktorom bolo cítiť potláčané emócie, „je podľa mňa celkom jasný. Jej smrť ho tak zdrvila…“

152

„Prečo ju nikdy nikto nevidel, Elphias?“ škriekala Muriel. „Prečo polovica z nás ani nevedela, že existuje, až kým nevyniesli z domu jej truhlu a neurobili jej pohreb? Kde bol svätý Albus, kým bola Ariana zamknutá v pivnici? Bol na Rokforte ako vynikajúci študent a nikdy sa nezaujímal o to, čo sa deje v jeho dome!“

„Čo tým myslíte, že bola zamknutá v pivnici?“ spýtal sa Harry. „Čo to znamená?“

Doge sa tváril zničene. Teta Muriel sa znovu zachichotala a odpovedala Harrymu.

„Dumbledorova matka bola strašná žena, jednoducho strašná. Muklovského pôvodu, hoci som počula, že predstierala niečo celkom iné.“

„Ona nikdy nič také nepredstierala! Kendra bola skvelá žena,“ nešťastne šepkal Doge, ale tetuška Muriel ho ignorovala.

„… hrdá a veľmi panovačná, taká čarodejnica, ktorá by sa hanbila, keby porodila šmukla.“

„Ariana nebola šmukel!“ chrčal Doge.„To hovoríš ty, Elphias, ale vysvetli mi potom, prečo

nikdy nechodila na Rokfort!“ nedala sa tetuška Muriel. Otočila sa zase k Harrymu. „Za našich čias šmuklov často zatajovali, hoci doviesť to do takého extrému a uväzniť malé dievča v dome a predstierať, že neexistuje…“

„Hovorím ti, že to sa nestalo,“ povedal Doge, ale teta Muriel sa nedala prerušiť, stále obrátená k Harrymu.

„Šmuklov zvyčajne posielali do muklovských škôl a podporovali ich, aby sa zapojili do muklovského spoločenstva… bolo to oveľa láskavejšie ako pokúšať sa nájsť im miesto v čarodejníckom svete, kde museli vždy byť druhá trieda, no, prirodzene, Kendra Dumbledorova by

153

ani len nesnívala o tom, aby dovolila svojej dcére ísť do muklovskej školy.“

„Ariana bola krehká!“ zúfalo povedal Doge. „Jej zdravie bolo vždy príliš slabé, aby mohla…“

„… aby mohla vychádzať z domu?“ chichotala sa Muriel. „A predsa ju nikdy nevzali do Nemocnice svätého Munga a nikdy k nej neprivolali nijakého liečiteľa!“

„Vážne, Muriel, ako môžeš vlastne vedieť, či…“„Pre tvoju informáciu, Elphias, môj bratranec Lancelot

bol v tom čase liečiteľ u Svätého Munga a prísne dôverne povedal našej rodine, že Ariana tam nikdy nebola. Lancelot si myslel, že to je nanajvýš podozrivé!“

Doge vyzeral, akoby mal slzy na krajíčku. Teta Muriel, ktorá sa zrejme dobre zabávala, luskla prstami, aby dostala ďalšie šampanské. Harry otupene myslel na to, ako ho kedysi Dursleyovci zatvorili, zamkli, ostatní ho nesmeli vidieť, a to všetko iba pre ten zločin, že bol čarodejník. Trpela Dumbledorova sestra rovnakým osudom obrátene: uväznili ju za to, že jej chýbali čarodejnícke schopnosti? A naozaj ju Dumbledore nechal napospas osudu, zatiaľ čo išiel na Rokfort, aby dokázal, aký je inteligentný a talentovaný?

„Keby Kendra nebola zomrela prvá,“ pokračovala Muriel, „povedala by som, že to ona skoncovala s Arianou…“

„Ako môžeš niečo také povedať, Muriel!“ stonal Doge. „Matka aby zabila vlastnú dcéru? Rozmýšľaj, čo hovoríš!“

„Ak je dotyčná matka schopná uväzniť svoju dcéru na celé roky, tak prečo nie?“ pokrčila plecami tetuška Muriel. „No, ako hovorím, nie je to možné, pretože Kendra zomrela pred Arianou – na čo, to nikto nevie.“

154

„Och, nepochybne ju Ariana zavraždila,“ povedal Doge, statočne sa pokúšajúc o posmech. „Prečo nie?“

„Áno, Ariana mohla zúfalo túžiť po slobode a v zápase Kendru zabila,“ zamyslene povedala tetuška Muriel. „Len si krúť hlavou, koľko chceš, Elphias. Bol si na Arianinom pohrebe, alebo nie?“

„Áno, bol som,“ trasúcimi sa perami potvrdil Doge, „a zúfalejšiu a smutnejšiu udalosť si nepamätám. Albus mal zlomené srdce…“

„Jeho srdce nebolo to jediné. Nezlomil Aberforth Albusovi v polovici obradu nos?“

Ak Doge vyzeral zdesene predtým, bolo to nič v porovnaní s tým, ako vyzeral teraz. Akoby ho Muriel prebodla. Tá sa nahlas chichotala a znovu sa napila šampanského, ktoré jej stekalo po brade.

„Ako sa…?“ zachripel Doge.„Moja mama sa priatelila so starou Bathildou

Bagshotovou,“ veselo povedala tetuška Muriel. „Bathilda to všetko mame opisovala a ja som počúvala pri dverách. Bitka pri truhle! Podľa toho, čo hovorila Bathilda, Aberforth kričal, vraj za to môže Albus, že Ariana je mŕtva, a potom ho udrel do tváre. Podľa Bathildy Albus sa ani nebránil a to je už samo osebe čudné. Albus mohol zničiť Aberfortha v súboji, aj keby mal obe ruky zviazané za chrbtom.“

Muriel naliala do seba ďalšie šampanské. Rozprávanie týchto starých škandálov akoby ju povzbudzovalo rovnako, ako to desilo Dogea.

Harry nevedel, čo si má myslieť, čomu má veriť. Chcel pravdu, a predsa tam Doge iba sedel a bľabotal, že Ariana bola chorá.

155

Harry sotva mohol uveriť, že Dumbledore by nebol zasiahol, keby sa taká krutosť diala v jeho vlastnom dome, no i tak bolo na tom príbehu nepochybne čosi čudné.

„A poviem vám ešte niečo,“ Muriel trochu čkala a odložila pohár. „Myslím, že Bathilda to vysypala Rite Skeeterovej. Podľa všetkých tých narážok v Skeeterovej rozhovore o dôležitom zdroji blízkom Dumbledorovcom – veď je známe, že počas celej tej aféry s Arianou bola tam, a sedelo by to!“

„Bathilda by sa nikdy nerozprávala s Ritou Skeeterovou!“ šepkal Doge.

„Bathilda Bagshotová?“ zopakoval Harry. „Autorka Dejín mágie?“

To meno bolo vytlačené na titulných stránkach Harryho učebníc, hoci musel priznať, že ani jednu z nich veľmi pozorne nečítal.

„Áno,“ potvrdil Doge a chytil sa Harryho otázky ako topiaci sa slamky. „Veľmi talentovaná historička mágie a stará Albusova priateľka.“

„Ako som počula, dnes je celkom šiši,“ veselo povedala tetuška Muriel.

„Ak je to tak, je to od Skeeterovej ešte nečestnejšie, že ju zneužila,“ povedal Doge, „a nemožno sa spoľahnúť na nič, čo mohla Bathilda povedať!“

„Och, sú predsa spôsoby, ako vrátiť spomienky, a som si istá, že Rita Skeeterová ich všetky pozná,“ tvrdila tetuška Muriel. „No i keď je Bathilda úplný cvok, určite má staré fotografie aj listy. Poznala Dumbledorovcov roky… Povedala by som, že výlet do Godricovej Úžľabiny sa oplatil.“

Harry, ktorý si práve odpíjal z ďatelinového piva, sa takmer zadusil. Doge ho búchal po chrbte a Harry kašľal a

156

hľadel na tetušku Muriel cez uslzené oči. Keď už opäť ovládal svoj hlas, spýtal sa: „Bathilda Bagshotová žije v Godricovej Úžľabine?“

„Áno, bývala tam odjakživa! Dumbledorovci sa tam presťahovali potom, ako Percivala uväznili, a ona bola ich susedka.“

„Dumbledorovci bývali v Godricovej Úžľabine?“„Áno, Barry, práve som to povedala,“ popudené

potvrdila tetuška Muriel.Harry sa cítil vyčerpaný, prázdny. Nikdy, ani raz za

tých šesť rokov Dumbledore nespomenul Harrymu, že obaja žili a stratili milovaných v Godricovej Úžľabine. Prečo? Boli Lily a James pochovaní blízko Dumbledorovej matky a sestry? Navštívil Dumbledore ich hroby a možno pritom prešiel okolo Lilinho a Jamesovho? No ani raz sa o tom nezmienil Harrymu… neobťažoval sa povedať mu to…

Harry ani sám sebe nevedel vysvetliť, prečo je to také dôležité, a predsa cítil, že sa to rovná lži, nepovedať mu, že mali spoločné toto miesto a tieto skúsenosti.

Hľadel pred seba a sotva si všímal, čo sa deje okolo neho. Nezbadal, že Hermiona sa vynorila z davu, až kým si nepritiahla k nemu stoličku.

„Ja už jednoducho nevládzem tancovať,“ dychčala, vyzula si topánky a šúchala si chodidlá. „Ron išiel po ďalšie ďatelinové pivá. Je to trochu čudné, ale videla som práve Viktora, ako rozčúlený utekal od Luninho otca. Vyzeralo to, ako keby sa hádali.“ Stíšila hlas a hľadela naňho. „Harry, stalo sa ti niečo?“

Harry nevedel, kde začať, ale na tom nezáležalo, lebo v tej chvíli cez prístrešok dopadlo na tanečný parket niečo veľké a strieborné. Medzi prekvapenými tanečníkmi

157

zľahka pristál elegantný a žiarivý rys. Hlavy sa obracali a tí najbližší smiešne zmeraveli uprostred tanca. Potom sa ústa Patronusa otvorili dokorán a pomaly prehovoril zvučným hlbokým hlasom Kingsleyho Shacklebolta.

„Ministerstvo padlo. Scrimgeour je mŕtvy. Prichádzajú.“

158

DEVIATA KAPITOLA

BEZPEČNÝ ÚKRYT

Všetko sa zdalo rozmazané, spomalené. Harry a Hermiona vyskočili a vytiahli prútiky. Mnohí ľudia si až teraz uvedomovali, že sa stalo niečo čudné; hlavy sa ešte vždy otáčali k striebornej šelme, ktorá zmizla. Od miesta, kde pristál Patronus, sa v studených vlnách šírilo ticho. Potom niekto vykríkol.

Harry a Hermiona sa vrhli do spanikáreného davu. Hostia bežali všetkými smermi; mnohí sa odmiestňovali; ochranné čary okolo Brlohu boli narušené.

„Ron!“ kričala Hermiona. „Ron, kde si?“Keď sa tlačili cez tanečný parket, Harry zbadal

maskované postavy v plášťoch, ktoré sa zjavovali v dave; potom uvidel Lupina a Tonksovú so zdvihnutými prútikmi a počul, ako obaja vykríkli: „Protego!“ a tie výkriky sa ozývali zo všetkých strán.

„Ron! Ron!“ volala Hermiona polovzlykajúc, keď ich s Harrym zmietalo medzi zdesenými hosťami. Harry ju chytil za ruku, aby si bol istý, že ich nerozdelia, a nad ich hlavami zasvišťal pás svetla. Nevedel, či to bolo ochranné zaklínadlo, alebo niečo vážnejšie.

Vtom sa zjavil Ron. Chytil Hermioninu voľnú ruku a Harry cítil, ako sa otočila. Nič nevidel, nič nepočul, obklopila ho tma, cítil iba, že ho v priestore a čase zviera Hermionina ruka, ťahá preč z Brlohu, preč od zostupujúcich smrťožrútov, preč možno od samotného Voldemorta…

„Kde sme?“ ozval sa Ronov hlas.

159

Harry otvoril oči. Na chvíľu si myslel, že vôbec neodišli zo svadby; stále sa mu zdalo, že sú okolo nich ľudia.

„Sme na Tottenham Court Road,“ dychčala Hermiona. „Kráčajte, kráčajte, musíme nájsť miesto, kde by si sa zmenil.“

Harry urobil, ako žiadala. Napoly kráčali, napoly bežali po širokej tmavej ulici, na ktorej bolo plno návštevníkov nočných klubov a lemovali ju zatvorené obchody. Nad nimi blikotali hviezdy. Okolo s rachotom prešiel poschodový autobus a skupinka veselých návštevníkov krčiem na nich zízala – Harry a Ron mali na sebe slávnostné habity.

„Hermiona, nemáme sa do čoho prezliecť,“ povedal jej Ron, keď jedna mladá žena pri pohľade naňho vybuchla do smiechu.

„Prečo len som si nevzal neviditeľný plášť?“ vyčítal si Harry a v duchu preklínal vlastnú hlúposť. „Celý minulý rok som ho mal stále pri sebe a…“

„To je v poriadku, ja mám plášť, a mám aj oblečenie pre vás oboch,“ povedala Hermiona, „len sa usilujte správať prirodzene – to zatiaľ postačí.“ Viedla ich bočnou uličkou do tieňa prístreška.

„Keď hovoríš, že máš plášť a šaty…“ Harry sa mračil na Hermionu, ktorá nemala v ruke nič iba malú korálikovú kabelku a v tej sa teraz prehrabávala.

„Áno, sú tu,“ povedala Hermiona a na Harryho a Ronovo nesmierne prekvapenie vytiahla džínsy, tričko, nejaké hnedé ponožky a napokon striebristý neviditeľný plášť.

„Ako, doparoma…?“

160

„Neodhaliteľné rozširovacie zaklínadlo,“ povedala Hermiona. „Je ťažké, ale myslím, že som ho zvládla dobre. Skrátka, podarilo sa mi dostať tam všetko, čo potrebujeme.“

Potriasla krehko vyzerajúcou kabelkou a ozývalo sa to ako z nejakého kontajnera s množstvom ťažkých predmetov, ktoré sa prevaľovali vnútri. „Och, doparoma, to budú knihy,“ nakukla do kabelky, „a ja som ich mala všetky roztriedené podľa predmetov… Och, no dobre… Harry, ty si radšej vezmi neviditeľný plášť. Ron, ponáhľaj sa a prezleč sa…“

„Kedy si to všetko urobila?“ spýtal sa Harry, keď si Ron prezliekal habit.

„V Brlohu som vám povedala, že základné vecí už mám niekoľko dní zbalené, viete, pre prípad, že by sme potrebovali narýchlo odísť. Dnes ráno som zbalila aj tvoj batoh, Harry, keď si sa zmenil, a dala som ho sem… jednoducho som mala taký pocit…“

„Si úžasná,“ Ron jej podával zvinutý habit.„Ďakujem.“ Hermiona sa pousmiala a strčila habit do

kabelky. „Harry, prosím ťa, daj si plášť!“Harry si hodil okolo pliec neviditeľný plášť, pretiahol si

ho cez hlavu a zmizol. Až teraz si uvedomoval, čo sa stalo.„Ostatní… všetci na tej svadbe…“„Tým sa teraz nemôžeme trápiť,“ šepkala Hermiona.

„Idú po tebe, Harry, a všetkých by sme vystavili ešte väčšiemu nebezpečenstvu, keby sme sa vrátili.“

„Má pravdu,“ povedal Ron, ktorý zrejme vedel, že Harry sa chce hádať, aj keď nevidel jeho tvár. „Väčšina členov rádu bola tam, o všetkých sa postarajú.“ Harry prikývol, no potom si spomenul, že ho nevidia, a povedal: „Áno.“ Ale myslel na Ginny a strach mu bublal v žalúdku ako kyselina.

161

„No poďme, myslím, že by sme sa mali pohnúť,“ pobádala ich Hermiona.

Vrátili sa z bočnej uličky na hlavnú cestu, kde skupinka mužov na druhej strane vyspevovala a mávala im z chodníka.

„Len tak zo zaujímavosti, prečo Tottenham Court Road?“ spýtal sa Ron Hermiony.

„Netuším, len tak mi to zišlo na um, ale som si istá, že v muklovskom svete sme bezpečnejší, lebo nebudú očakávať, že sme tu.“

„To je pravda,“ povedal Ron a obzeral sa, „ale necítiš sa trochu odhalená?“

„Kam inam by sme išli?“ spýtala sa Hermiona a prikrčila sa, keď muži z druhej strany cesty začali na ňu hvízdať. „Nemôžeme si predsa objednať izby v Deravom kotlíku. A Grimmauldovo námestie nepripadá do úvahy, ak sa tam Snape môže dostať… Asi by sme mohli skúsiť dom mojich rodičov, hoci myslím si, že budú kontrolovať aj tam… Och, keby už boli ticho!“

„Tak čo, zlatko?“ kričal najopitejší z mužov na druhej strane. „Nejdeš sa s nami napiť? Vykašli sa na toho ryšavého a poď na pohárik!“

„Poďme si niekam sadnúť,“ rýchlo navrhla Hermiona, lebo Ron už otváral ústa, aby na nich niečo zakričal. „Pozrite tamto, to bude stačiť!“

Bola to malá ošumelá nočná kaviareň. Plastové stolíky boli trochu zamastené, ale aspoňže tam bolo prázdno. Harry si sadol do boxu prvý a Ron vedľa neho oproti Hermiony, ktorá sedela chrbtom ku vchodu a nepáčilo sa jej to: obzerala sa tak často, že to vyzeralo, akoby mala nejaký tik. Harrymu sa nepozdávalo, že sa nehýbu. Keď kráčali, mal pocit, že majú nejaký cieľ. Pod plášťom cítil, že

162

z neho vyprchávajú posledné zvyšky všehodžúsu, jeho ruky nadobúdali zvyčajnú dĺžku a tvar. Vytiahol si z vrecka okuliare a znovu si ich nasadil.

Po chvíli Ron povedal: „Vieš, nie sme tu ďaleko od Deravého kotlíka, je to iba pri Charing Cross…“

„Ron, nemôžeme!“ ihneď zamietla Hermiona.„Nie aby sme sa tam ubytovali, ale aby sme zistili, čo sa

deje.“„Vieme, čo sa deje! Voldemort obsadil ministerstvo. Čo

iné potrebujeme vedieť?“„Okej, okej, bol to iba nápad!“Zavládlo nervózne ticho. Čašníčka so žuvačkou v ústach

sa prišuchtala k nim a Hermiona objednala dve kapučína. Pretože Harry bol neviditeľný, bolo by to vyzeralo čudne, keby objednala aj jemu. Do kaviarne vošla dvojica mohutných robotníkov a vtisli sa do susedného boxu. Hermiona stíšila hlas do šepotu.

„Nájdeme si nejaké tiché miesto, kde sa môžeme odmiestniť, a zamierime na vidiek. Keď budeme tam, mohli by sme poslať správu rádu.“

„Vieš teda vyčariť toho hovoriaceho Patronusa?“ spýtal sa Ron.

„Cvičila som to a myslím, že áno,“ povedala Hermiona.„Len aby im to nespôsobilo problémy. Už ich mohli

zatknúť. Bože, to je odporné,“ dodal Ron, keď si odpil zo spenenej sivastej kávy. Čašníčka to počula, vrhla na Rona nepríjemný pohľad a odšuchtala sa k novým zákazníkom, aby si objednali. Väčší z robotníkov, plavovlasý a dosť mohutný, ako si teraz Harry všimol, ju mávnutím poslal preč. Prekvapene naňho pozrela.

„Tak teda poďme, nechcem piť toto blato,“ povedal Ron. „Hermiona, máš muklovské peniaze na zaplatenie?“

163

„Áno, vybrala som celé svoje stavebné sporenie, než som prišla do Brlohu. Stavím sa, že drobné sú na dne,“ vzdychla Hermiona a siahla po korálikovej kabelke.

Obaja robotníci urobili rovnaké pohyby a Harry ich podvedome napodobnil: všetci traja vytiahli prútiky. Ron si o pár sekúnd uvedomil, čo sa deje, vrhol sa cez stôl a odtisol Hermionu nabok, na lavicu. Sila zaklínadla smrťožrútov rozbila obkladačky na stene na mieste, kde predtým bola Ronova hlava, a Harry, stále neviditeľný, zakričal: „Nehýb sa!“

Veľkého plavovlasého smrťožrúta zasiahol do tváre záblesk červeného svetla: v bezvedomí ovisol nabok. Jeho spoločník, ktorý nevidel, kto vrhol zaklínadlo, ďalšie vystrelil na Rona: z konca jeho prútika vyleteli lesklé čierne povrazy a zviazali Rona od hlavy po päty – čašníčka zvreskla a bežala k dverám – Harry vystrelil ďalšie omračujúce zaklínadlo na smrťožrúta s pokrútenou tvárou, ktorý zviazal Rona, ale zaklínadlo ho minulo, odrazilo sa od okna a zasiahlo čašníčku, ktorá spadla pred dverami.

„Expulso!“ zreval smrťožrút a stôl, za ktorým Harry stál, vyletel do vzduchu. Sila výbuchu ho hodila o stenu, cítil, že mu prútik vypadol z ruky, a plášť sa z neho zošmykol.

„Petrificus totalus!“ vykríkla odkiaľsi Hermiona a smrťožrút spadol dopredu ako socha a pristál na rozbitom porceláne a rozliatej káve, až to tak zadunelo a zachrupčalo. Hermiona vyliezla spod lavice, vytriasla si z vlasov kúsky skleneného popolníka a celá sa triasla.

„D-diffindo,“ zamierila prútikom na Rona, ktorý zreval od bolesti, keď mu preťala koleno na džínsoch a zostala mu na ňom hlboká rana. „Och, mrzí ma to, Ron, ruka sa mi triasla! Diffindo!“

164

Preťaté povrazy spadli. Ron vstal a otriasal rukami, aby v nich znovu získal cit. Harry zdvihol prútik a preliezol cez trosky na miesto, kde bol na lavici natiahnutý veľký plavovlasý smrťožrút.

„Mal som ho spoznať. Bol pri tom v tú noc, keď zomrel Dumbledore,“ povedal. Nohou prevrátil tmavšieho smrťožrúta; mužove oči rýchlo poletovali medzi Harrym, Ronom a Hermionou.

„To je Dolohov,“ spoznal ho Ron. „Videl som ho na starých plagátoch, keď ho hľadali. Myslím, že ten veľký je Thorfinn Rowle.“

„Nezáleží na tom, ako sa volajú!“ trochu hystericky zvolala Hermiona. „Ako nás našli? Čo budeme robiť?“

Panika akosi vyčistila Harrymu hlavu.„Zamkni dvere,“ povedal jej, „a ty, Ron, zhasni svetlá.“Pozrel na paralyzovaného Dolohova a rýchlo rozmýšľal,

keď zámka šťukla a Ron použil deluminátor, aby ponoril kaviareň do tmy. Harry počul, ako muži, ktorí predtým otravovali Hermionu, vykrikujú v diaľke na iné dievča.

„Čo s nimi urobíme?“ zašepkal Ron Harrymu v tme a potom ešte tichšie: „Zabijeme ich? Oni by nás zabili. Práve sa o to pokúsili.“

Hermiona sa striasla a o krok cúvla. Harry pokrútil hlavou.

„Treba im len vymazať spomienky,“ povedal Harry. „Je to lepšie, odvedie ich to zo stopy. Keby sme ich zabili, bolo by jasné, že sme tu boli.“

„Ty si šéf,“ povedal Ron a zdalo sa, že sa mu značne uľavilo. „Ale ja som nikdy nerobil to pamäťové zaklínadlo.“

„Ani ja,“ priznala Hermiona, „ale teóriu poznám.“Zhlboka, upokojujúco sa nadýchla a potom zamierila

prútikom na Dolohovovo čelo a vyriekla: „Obliviate.“

165

Dolohovov pohľad bol ihneď nesústredený a zasnený.„Skvelé!“ povedal Harry a plesol ju po chrbte. „Postaraj

sa o toho druhého a o čašníčku, kým to tu s Ronom odpraceme.“

„Odpraceme?“ Ron sa obzeral po čiastočne zničenej kaviarni. „Prečo?“

„Nemyslíš si, že by sa mohli čudovať, čo sa tu stalo, keby sa zobudili a ocitli na mieste, ktoré vyzerá ako po výbuchu?“

„Áno, máš pravdu…“Ron sa chvíľu trápil, kým sa mu podarilo vytiahnuť

prútik z vrecka.„Nečudo, že ho nemôžem vytiahnuť, Hermiona, zbalila

si mi staré džínsy, sú tesné.“„Mrzí ma to,“ zasyčala Hermiona, keď odtiahla čašníčku

spred okien, a Harry počul, ako hundrúc navrhuje, kde inde by si Ron mohol zastrčiť prútik.

Keď kaviareň dali do pôvodného stavu, usadili smrťožrútov naspäť do boxov a opreli ich oproti sebe.

„No ako nás našli?“ krútila hlavou Hermiona, hľadiac na jedného bezvedomého a potom na druhého. „Ako vedeli, kde sme?“

Obrátila sa k Harrymu.„Myslíš… myslíš, že máš ešte vždy na sebe stopu? Však

nie, Harry?“„Nemôže ju mať,“ povedal Ron. „Stopa sa zruší v

sedemnástich, to je čarodejnícky zákon, a na dospelého ju nemôžeš nasadiť.“

„Ktovie,“ uvažovala Hermiona. „Čo ak smrťožrúti našli spôsob, ako ju nasadiť aj na sedemnásťročného?“

166

„Ale posledných dvadsaťštyri hodín Harry nebol v blízkosti nijakého smrťožrúta. Kto by naňho mohol znovu nasadiť stopu?“

Hermiona neodpovedala. Harry sa cítil ako nakazený, poškvrnený. Naozaj ich smrťožrúti našli podľa toho?

„Ak ja nemôžem použiť mágiu a vy nemôžete použiť mágiu v mojej blízkosti bez toho, aby sme prezradili svoju polohu…“ začal.

„Nerozdelíme sa!“ neochvejne vyhlásila Hermiona.„Potrebujeme nejaký bezpečný úkryt,“ povedal Ron.

„Daj nám čas, aby sme si to premysleli.“„Grimmauldovo námestie,“ navrhol Harry.Obidvaja naňho zízali.„Nebuď hlúpy, Harry, Snape sa tam môže dostať!“„Ronov tatko povedal, že tam nastražili proti nemu

kliatby – a aj keby nefungovali,“ naliehal, keď sa Hermiona chcela hádať, „no a čo? Prisahám, že po ničom netúžim väčšmi ako stretnúť sa so Snapom!“

„Ale…“„Hermiona, čo iné nám zostáva? Je to najlepšia šanca,

akú máme. Snape je iba jeden smrťožrút. Ak stále mám na sebe stopu, budeme ich mať na krku celé davy, kamkoľvek pôjdeme.“

Nemohla namietať, hoci sa tvárila, že by to rada urobila. Kým odomykala dvere kaviarne, Ron šťukol deluminátorom a obnovil v kaviarni svetlo. Potom Harry počítal do troch, zrušili zaklínadlá na troch obetiach, a prv než sa čašníčka či smrťožrúti stihli ospanlivo pohnúť, Harry, Ron a Hermiona sa otočili na mieste a znova zmizli v stlačenej tme.

O niekoľko sekúnd sa Harryho pľúca s vďakou roztiahli a otvoril oči: teraz stáli uprostred známeho malého a

167

ošumelého námestia. Zo všetkých strán na nich hľadeli vysoké chátrajúce domy. Oni číslo dvanásť videli, pretože strážca jeho tajomstva Dumbledore im povedal o jeho existencii, a rozbehli sa k nemu, pričom každých pár metrov kontrolovali, či niekto nejde za nimi a nesleduje ich. Vybehli po kamenných schodíkoch a Harry prútikom zaklopal na predné dvere. Počuli niekoľko kovových cvaknutí a hrkot reťaze, potom sa dvere s vrzgotom otvorili a oni sa ponáhľali dnu.

Keď Harry za nimi zatvoril dvere, staromódne plynové lampy ožili a vrhali mihotavé svetlo po celej chodbe. Vyzerala presne tak, ako si ju Harry pamätal: strašidelne, pokrytá pavučinami, siluety hláv domácich škriatkov pripevnených na stene vrhali na schody čudné tiene. Dlhé tmavé závesy skrývali portrét Siriusovej matky. Jediná vec, ktorá tam nezapadala, bol stojan na dáždniky z nohy trolla, ktorý ležal na boku, ako keby ho Tonksová práve prevrátila.

„Myslím, že tu niekto bol,“ zašepkala Hermiona a ukázala naň.

„Mohlo sa to stať, keď odchádzal rád,“ zahundral Ron.„Tak aké zaklínadlá tu nasadili proti Snapovi?“ spýtal sa

Harry.„Možno sa aktivujú, iba ak sa zjaví?“ hádal Ron.Držali sa blízko pri vchode, chrbtami k dverám a báli sa

vojsť ďalej.„Nemôžeme tu predsa zostať večne,“ povedal Harry a

urobil krok dopredu.„Severus Snape?“Hlas Divookého Moodyho zašepkal z tmy, až všetci

traja vystrašene vyskočili. „My nie sme Snape!“ zachripel Harry, potom čosi preletelo ponad neho ako studený

168

vzduch a jazyk sa mu sám od seba skrútil dozadu a on nemohol rozprávať. Kým si stihol ohmatať ústa, jazyk sa mu znovu rozvinul.

Zdalo sa, že obaja jeho spoločníci zažili ten istý nepríjemný pocit. Rona napínalo a Hermiona jachtala: „To muselo byť zaklínadlo zväzujúce jazyk, ktoré Divooký nastražil proti Snapovi!“

Harry opatrne urobil ďalší krok. Niečo sa pohlo v tieni na konci chodby a prv ako niektorý z nich stihol povedať ďalšie slovo, z koberca sa zdvihla postava, vysoká, prachovej farby a desivá. Hermiona vykríkla, pani Blacková tiež a jej závesy sa rozleteli. Sivá postava letela k nim čoraz rýchlejšie, vlasy po pás a brada viali za ňou, tvár mala prepadnutú, bez mäsa, a očné jamky prázdne: bola príšerne známa, no strašne zmenená a dvíhala rozpadnutú ruku a ukazovala na Harryho.

„Nie!“ kričal Harry, a hoci zdvihol prútik, neschádzalo mu na um nijaké zaklínadlo. „Nie! To sme neboli my! My sme vás nezabili!“

Pri slove nezabili postava vybuchla vo veľkom oblaku prachu. Harry, kašľajúc a s uslzenými očami, sa obzrel a videl, že Hermiona čupí na zemi pri dverách s rukami nad hlavou a Ron, ktorý sa triasol od hlavy po päty, ju nemotorne hladká po pleci a hovorí: „Už je dobre… už je to preč…“ Prach sa víril okolo Harryho ako hmla a odrážal modré svetlo plynových lámp a pani Blacková ďalej vrieskala.

„Humusáci, lotri, zneuctili a pošpinili ste dom mojich predkov…“

„BUĎTE TICHO!“ zreval Harry, zamieril na ňu prútik a po výbuchu červených iskier sa závesy znovu zatiahli a umlčali ju.

169

„To bol… to bol…“ fňukala Hermiona a Ron jej pomáhal vstať.

„Áno,“ prikývol Harry, „ale to nebol naozaj on. Iba niečo, čo malo vystrašiť Snapa.“

Fungovalo to, rozmýšľal Harry, alebo Snape vyhodil do vzduchu desivú postavu rovnako pokojne, ako zabil skutočného Dumbledora? S napätými nervami viedol priateľov po chodbe a takmer čakali, že sa im zjaví nejaké ďalšie strašidlo, no nepohlo sa nič okrem myši, ktorá prebehla po soklovej lište.

„Kým pôjdeme ďalej, myslím, že by sme to tu mali skontrolovať,“ šepkala Hermiona, zdvihla prútik a zvolala: „Homenum revelio!“

Nič sa nestalo.„Prežila si strašný šok,“ upokojoval ju Ron. „Čo si chcela

tým zaklínadlom dosiahnuť?“„Aj som dosiahla!“ odsekla Hermiona dosť nahnevane.

„Bolo to zaklínadlo, ktoré malo odhaliť prítomnosť človeka, a okrem nás tu nikto nie je!“

„A okrem starého Prašula,“ povedal Ron a hľadel na pás koberca, z ktorého vstala mŕtvolná postava.

„Poďme hore,“ navrhla Hermiona, vystrašene hľadiac na to isté miesto, a prvá vykročila po vŕzgajúcich schodoch do salóna na prvom poschodí.

Mávla prútikom, rozsvietila staré plynové lampy a potom si sadla na gauč a objala si ramená, trochu sa trasúc v prievane. Ron šiel k oknu a poodhrnul ťažký zamatový záves.

„Nikoho tam vonku nevidím,“ hlásil. „A človek by si myslel, že ak Harry stále má na sebe stopu, budú nás sledovať až sem. Viem, že sa nemôžu dostať do domu, ale… čo sa deje, Harry?“

170

Harry vykríkol od bolesti – jazva ho znova pálila a niečo sa blyslo v jeho mysli ako jasné svetlo na vode. Uvidel veľký tieň a cítil zlosť, ktorá nebola jeho zlosťou, ale pulzovala v jeho tele, prudká a krátka ako elektrický šok.

„Čo si videl?“ obrátil sa k Harrymu Ron. „Videl si ho u nás doma?“

„Nie, iba som cítil hnev – veľmi sa hnevá.“„Ale to mohlo byť v Brlohu,“ nahlas povedal Ron. „Čo

ešte? Videl si ešte niečo? Preklínal niekoho?“„Nie, iba som cítil hnev… nevidel som…“Harryho to hnevalo, bol zmätený a Hermiona mu

nepomohla, keď sa vystrašeným hlasom spýtala: „Zase tvoja jazva? Ale čo sa deje? Myslela som si, že to spojenie sa uzavrelo!“

„Uzavrelo, na nejaký čas,“ zahundral Harry. Jazva ho stále bolela a ťažko sa sústreďoval. „Myslím, že sa začína obnovovať vždy, keď on stráca kontrolu, tak to bývalo…“

„Ale ty si musíš uzavrieť myseľ!“ povedala Hermiona škrekľavo. „Harry, Dumbledore nechcel, aby si používal to spojenie, chcel, aby si ho zatvoril, preto si mal používať oklumenciu! Inak Voldemort môže nasadiť do tvojej mysle falošné predstavy, nezabudni…“

„Áno, pamätám na to, ďakujem,“ precedil Harry pomedzi stisnuté zuby. Nepotreboval, aby mu Hermiona pripomínala, že Voldemort už kedysi využil toto spojenie medzi nimi, aby ho zaviedol do pasce, ani to, že sa to skončilo Siriusovou smrťou. Ľutoval, že im povedal, čo videl a cítil. Voldemort bol preto ešte hrozivejší, ako keby sa tlačil do miestnosti. Bolesť v jazve stále narastala a Harry ju potláčal. Bolo to ako odolávať nutkaniu zvracať.

Otočil sa chrbtom k Ronovi a Hermione a predstieral, že skúma starú tapisériu s rodokmeňom rodiny Blackovcov

171

na stene. Potom Hermiona zvreskla: Harry znovu vytiahol prútik, otočil sa a videl, ako cez okno do salónu letí strieborný Patronus a pristáva na dlážke pred nimi, kde sa zhmotnil do podoby lasice, ktorá prehovorila hlasom Ronovho otca: „Rodina je bezpečná, neodpovedajte, sledujú nás.“

Patronus sa rozplynul. Ronovi vyletel z úst zvuk medzi vzlykom a stonom a klesol na gauč. Hermiona sa k nemu pridala a chytila ho za ruku.

„Sú v poriadku, sú v poriadku!“ šepkala mu a Ron sa napoly smial a objímal ju.

„Harry,“ povedal ponad Hermionino plece, „ja…“„To nič,“ upokojoval ho Harry a bolo mu až zle od

bolesti v hlave. „Je to tvoja rodina, pravdaže si sa bál. Cítil by som sa rovnako.“ Myslel na Ginny. „Cítim sa rovnako.“

Bolesť v jeho jazve dosahovala vrchol, pálila ho tak ako v záhrade Brlohu. Len slabo počul, ako Hermiona povedala: „Nechcem byť sama. Nemohli by sme dnes v noci prespať v spacích vakoch tu?“

Počul, že Ron súhlasil. Už sa nemohol bolesti ubrániť. Musel sa poddať.

„Idem do kúpeľne,“ zahundral a vyšiel z izby tak rýchlo, ako mohol, aby pritom nebežal. Ledva to stihol: trasúcimi sa rukami zamkol za sebou dvere, chytil si búšiacu hlavu, spadol na zem a potom v mučivom výbuchu cítil zúrivosť, ktorá nepatrila jemu, ale zmocnila sa jeho duše, videl dlhú miestnosť osvetlenú iba svetlom ohňa a veľkého plavovlasého smrťožrúta na zemi, ako kričí a zvíja sa a nad ním stojí menšia postava s natiahnutým prútikom, zatiaľ čo Harry hovoril vysokým, chladným, nemilosrdným hlasom.

172

„Ešte, Rowle, alebo to skončíme a dám ťa na večeru Nagini? Lord Voldemort si nie je istý, či ti tentoraz odpustí… Zavolal si ma naspäť preto, aby si mi povedal, že Harry Potter znova utiekol? Draco, daj Rowlovi znovu ochutnať našu nespokojnosť… urob to, inak sám pocítiš môj hnev!“

V ohni spadlo poleno: plamene vyskočili a svetlo osvietilo vydesenú špicatú bielu tvár – Harry namáhavo dýchal, akoby sa vynáral z hlbokej vody, a otvoril oči.

S roztiahnutými rukami ležal na studenej čiernej mramorovej dlážke a jeho nos bol len kúsok od strieborného hadieho chvosta, ktorý držal veľkú vaňu. Posadil sa. Malfoyovu vyziabnutú, meravú tvár akoby mal vypálenú v očiach. Harrymu bolo zle z toho, čo videl, z toho, na čo teraz Voldemort využíva Draca.

Ozvalo sa silné klopanie na dvere a Harry vyskočil, keď počul Hermionin hlas.

„Harry, nechceš kefku na zuby? Mám ju tu.“„Áno, výborne, ďakujem,“ povedal a usiloval sa, aby to

znelo pokojne, a vstal a vpustil ju dnu.

173

DESIATA KAPITOLA

KREACHER ROZPRÁVA

Harry sa na druhý deň ráno zobudil zavčasu, zamotaný v spacom vaku na dlážke v salóne. Pomedzi ťažké závesy presvital kúsok oblohy. Bola chladná, jasnomodrá ako atrament rozriedený vodou, medzi nocou a úsvitom. Všade bolo ticho, bolo počuť iba Ronov a Hermionin pomalý hlboký dych. Harry pozrel na tmavé tiene, ktoré tvorili ich postavy na dlážke vedľa neho. Ron mal záchvat rytierstva a naliehal, aby Hermiona spala na vankúšoch z gauča, takže jej silueta bola nad ním. Ruku mala ohnutú k zemi a prsty len kúštik od Ronových. Harry rozmýšľal, či zaspali, držiac sa za ruky. Pri tej myšlienke sa cítil zvláštne osamelo.

Pozrel na tmavý strop, na luster pokrytý pavučinami. Ani nie pred dvadsiatimi štyrmi hodinami stál v slnečnom svetle pri vchode do šiatra a uvádzal svadobných hostí. Zdalo sa mu, akoby odvtedy uplynul celý život. Čo bude teraz? Ležal na zemi a myslel na horcruxy, na skľučujúcu zložitú úlohu, ktorú mu zanechal Dumbledore… Dumbledore…

Žiaľ, ktorý sa ho zmocnil po Dumbledorovej smrti, bol teraz iný. Obvinenia, ktoré počul od Muriel na svadbe, akoby sa zahniezdili v jeho mozgu ako niečo choré a zamorili jeho spomienky na čarodejníka, ktorý bol preňho idolom. Mohol Dumbledore dopustiť, aby sa stali také veci? Bol ako Dudley, spokojne sledoval zanedbávanie a zneužívanie, pokiaľ len nezasiahlo jeho? Mohol sa obrátiť chrbtom k sestre, ktorá bola uväznená a skrytá?

174

Harry myslel na Godricovu Úžľabinu, na hroby, ktoré Dumbledore nikdy nespomínal, myslel na záhadné predmety, ktoré im Dumbledore bez vysvetlenia odkázal, a v tme narastal jeho hnev. Prečo mu to Dumbledore nepovedal? Prečo nevysvetlil? Záležalo vôbec Dumbledorovi na Harrym? Alebo bol Harry iba nástroj, ktorý treba leštiť a brúsiť, ale ktorému nemožno veriť, ani sa naň spoľahnúť?

Harry tu nevydržal ležať tak sám iba v spoločnosti trpkých myšlienok. Zúfalo potreboval robiť niečo, čo by ho od nich odpútalo, a tak vykĺzol zo spacieho vaku, zobral si prútik a vyšiel z izby. Na schodisku zašepkal: „Lumos,“ a vo svetle prútika začal vystupovať hore schodmi.

Na druhej plošinke bola spálňa, v ktorej s Ronom spali naposledy. Nazrel do nej. Skriňa bola otvorená a posteľná bielizeň strhnutá. Harry si spomenul na prevrátenú trolliu nohu v predsieni. Niekto po odchode rádu prehľadal dom. Snape? Alebo žeby Mundungus, ktorý odtiaľto ukradol množstvo vecí predtým aj po Siriusovej smrti? Harryho pohľad zablúdil na obraz, na ktorom bol kedysi Phineas Nigellus Black, Siriusov pra-pra-pra-starý otec, ale ten bol teraz prázdny, zostalo na ňom iba pozadie blatovej farby. Phineas Nigellus očividne trávil noc v riaditeľovej pracovni v Rokforte.

Harry šiel ďalej hore schodmi, až prišiel na najvyššiu plošinu, kde bolo iba dvoje dverí. Tie oproti nemu označovala ceduľka s nápisom Sirius. Harry ešte nikdy nebol v izbe svojho krstného otca. Potisol dvere a prútik držal vysoko, aby osvetlil čo najviac.

Izba bola priestranná a zatuchnutá, no kedysi musela byť pekná. Stála tam veľká posteľ s vyrezávanou záhlavnou doskou, vysoké okno zakrývali zamatové závesy a luster

175

pokrývala hrubá vrstva prachu. Zo sviečok na lustri visel stuhnutý vosk ako zamrznuté kvapky. Jemná vrstva prachu sa usadila aj na obrazoch na stenách a nad posteľou. Medzi lustrom a vrchom veľkej drevenej skrine visela pavučina, a keď Harry vošiel hlbšie, počul, ako po podlahe beží vyrušená myš.

Dospievajúci Sirius si nalepil na steny toľko plagátov a obrázkov, že pod nimi bolo sotva vidieť striebristé hodvábne tapety. Harry predpokladal, že Siriusovi rodičia nemohli zrušiť zaklínadlo večného lepidla, ktoré ich držalo na stene, lebo sa im určite nepáčil vkus ich najstaršieho syna. Sirius sa zrejme veľmi snažil nahnevať rodičov. Viselo tam niekoľko veľkých vyblednutých šarlátovo-zlatých chrabromilských transparentov, len aby zdôraznili jeho odlišnosť od zvyšku slizolinskej rodiny. Bolo tam aj množstvo obrázkov muklovských motoriek a tiež (Harry musel obdivovať Siriusovu odvahu) niekoľko plagátov muklovských dievčat v bikinách. Harry vedel, že sú to mukelky, lebo sa na obrázkoch nehýbali, ich vyblednuté úsmevy a sklené pohľady zamrzli na papieri. Tým sa od nich líšila jediná čarovná fotografia na stene – boli na nej štyria rokfortskí študenti, ako sa držia okolo pliec a smejú sa do fotoaparátu.

Harry sa potešil, keď spoznal svojho otca. Neposlušné čierne vlasy mu vzadu trčali ako Harrymu a aj on mal okuliare. Vedľa neho stál Sirius, takým nedbanlivým spôsobom príťažlivý, a jeho trochu arogantná tvár bola oveľa mladšia a šťastnejšia, než ako ho Harry poznal. Napravo od Siriusa stál Pettigrew, viac ako o hlavu menší, okrúhly, s vodnatými očami a červený od radosti, že ho prijala medzi seba táto banda frajerov, do ktorej patrili obdivovaní rebeli James a Sirius. Vľavo od Jamesa stál

176

Lupin. Už vtedy vyzeral trochu ošumelo, no aj z neho bolo cítiť radostné prekvapenie, že ho niekto má rád a vzal ho medzi seba. Alebo Harry vyčítal tieto veci z obrázku iba preto, lebo vedel, ako to bolo? Pokúsil sa zvesiť ho zo steny, veď teraz patril jemu – Sirius mu zanechal všetko – ale nedal sa odtiahnuť. Sirius to nenechal na náhodu a zabránil rodičom jeho izbu prerobiť.

Harry sa obzeral po dlážke. Obloha vonku bola už svetlejšia. Lúč svetla odhalil kúsky papiera, knihy a malé predmety rozhádzané po koberci. Niekto očividne prehľadával aj Siriusovu izbu, hoci to, čo v nej zostalo, bolo väčšinou, ak nie celkom, bezcenné. Po dlážke sa povaľovali jednotlivé stránky niekoľkých kníh, drsne odhodených, až sa vnútro oddelilo od obálok.

Harry sa sklonil, zdvihol zopár kúskov papiera a prezeral si ich. V jednom spoznal časť starého vydania Dejín mágie od Bathildy Bagshotovej a druhý patril k príručke na údržbu motoriek. Tretí bol písaný rukou a pokrčený. Vystrel ho.

Milý Tichošľap,ďakujem Ti, ďakujem za darček k Harryho

narodeninám! Zo všetkých sa mu páčil najviac. Má jeden rok a už lieta na hračkárskej metle, nesmierne spokojný sám so sebou. Prikladám fotografiu, aby si videl. Vieš, že metla lieta asi len pol metra nad zemou, no skoro zabil mačku a rozbil tú strašnú vázu, ktorú mi Petunia poslala na Vianoce (nestážujem sa). Jamesovi sa to, pravdaže, zdalo smiešne, hovorí, že z neho bude veľký metlobalový hráč, ale museli sme odpratať všetky ozdoby, a keď začne lietať, nesmieme z neho spúšťať oči.

177

Mali sme veľmi tichú oslavu, iba my a stará Bathilda, ktorá k nám vždy bola milá a je zbláznená do Harryho. Bolo nám tak ľúto, že si nemohol prísť, ale rád je na prvom mieste a Harry je ešte primalý na to, aby vedel, že má narodeniny. James začína byť trochu sklamaný, že je tu zavretý. Usiluje sa nedať to najavo, ale viem to. A navyše, Dumbledore má stále jeho neviditeľný plášť, takže nie je šanca ani na malé výlety. Keby si nás mohol navštíviť, veľmi by ho to povzbudilo. Červochvost tu bol minulý víkend. Zdalo sa mi, že vyzerá skľúčene, ale bolo to pravdepodobne pre tú správu o McKinnonovcoch. Plakala som celý večer, keď som sa to dopočula.

Bathilda sa tu zastaví skoro každý deň, je to úžasná starenka a rozpráva nám prekvapujúce príbehy o Dumbledorovi. Nie som si istá, či by sa potešil, keby to vedel! Neviem, koľko z toho mám veriť, vlastne zdá sa mi neuveriteľné, že Dumbledore

Harrymu sa zdalo, akoby mu zmeraveli končatiny. Stál celkom nehybne a držal zázračný papier v necitlivých prstoch, zatiaľ čo mu v žilách pulzovali tiché výbuchy radosti i žiaľu zároveň. Vrhol sa k posteli a sadol si.

Čítal ten list znova, ale nemohol z neho vydolovať nijaký iný význam než po prvý raz, a tak iba hľadel na rukopis. G písala rovnako ako on. Vyhľadal v liste všetky a každé sa mu zdalo ako priateľské malé kývnutie spoza závoja. Ten list bol neuveriteľný poklad, dôkaz, že Lily Potterová žila, skutočne žila, že jej teplá ruka sa kedysi pohybovala po tomto pergamene, tvarovala atrament do písmen, do týchto slov, slov o ňom, o Harrym, o svojom synovi.

178

Harry si netrpezlivo zotrel vlhkosť z očí a čítal list znovu, tentoraz sa sústredil na význam. Bolo to ako počúvať napoly zabudnutý hlas.

Mali teda mačku… možno zahynula s jeho rodičmi v Godricovej Úžľabine… alebo utiekla niekam, kde ju nemal kto kŕmiť… Sirius mu kúpil prvú metlu… jeho rodičia poznali Bathildu Bagshotovú. Zoznámil ich Dumbledore? Dumbledore stále má jeho neviditeľný plášť… bolo tu čosi zvláštne…

Harry prestal čítať a rozmýšľal nad matkinými slovami. Prečo mal Dumbledore Jamesov neviditeľný plášť? Harry si jasne spomínal, ako mu riaditeľ pred rokmi hovoril: „Nepotrebujem plášť, aby som sa stal neviditeľným.“ Možno nejaký menej talentovaný člen rádu potreboval jeho pomoc a Dumbledore bol iba sprostredkovateľom? Harry čítal ďalej…

Bol tu Červochvost… Pettigrew, ten zradca, a zdal sa „skľúčený“, však? Uvedomoval si, že vidí Jamesa a Lily nažive naposledy?

A napokon znova Bathilda s tými neuveriteľnými historkami o Dumbledorovi. Zdá sa mi neuveriteľné, že Dumbledore…

Že Dumbledore čo? Lenže bolo veľa vecí, ktoré by sa o Dumbledorovi zdali neuveriteľné, napríklad, že raz dostal najhoršiu známku z testu z transfigurácie alebo že sa pustil do kúzel s kozami ako Aberforth…

Harry vstal a prezeral dlážku – možno je tu niekde aj zvyšok listu. Zdvíhal papiere a v tej dychtivosti zaobchádzal s nimi rovnako bezohľadne ako ten, čo tu hľadal pred ním, vyťahoval zásuvky, vytriasal knihy, postavil sa na stoličku, prešiel rukou po vrchu skrine a vliezol pod posteľ i pod kreslo.

179

Napokon, ležiac doluznačky na zemi, zbadal pod bielizníkom čosi, čo vyzeralo ako vytrhnutý kus papiera. Keď ho vytiahol, ukázalo sa, že je to väčšia časť fotografie, ktorú Lily spomínala v liste. Čiernovlasé bábätko na maličkej metle lietalo z obrázka a do obrázka, nahlas sa smialo a naháňal ho pritom pár nôh, ktoré museli patriť Jamesovi. Harry si strčil fotografiu do vrecka aj s Liliným listom a ďalej hľadal druhú stranu.

Po ďalšej štvrťhodine však dospel k záveru, že zvyšok maminho listu tam nie je. Jednoducho sa za tých šestnásť rokov, ktoré uplynuli od jeho napísania, stratil, alebo ho zobral ten, kto prehľadával izbu. Harry si znovu prečítal prvú stranu a tentoraz hľadal stopy, čo mohlo byť na tej druhej strane také cenné. Smrťožrútov sotva mohla zaujímať jeho hračkárska metla… možno jediná užitočná vec bola nejaká informácia o Dumbledorovi. Zdá sa mi neuveriteľné, že Dumbledore… čo?

„Harry? Harry? Harry!“„Tu som!“ zavolal. „Čo sa stalo?“Za dverami sa ozvali kroky a Hermiona vtrhla dnu.„Zobudili sme sa a nevedeli sme, kde si!“ lapala po

dychu. Otočila sa a zakričala dolu: „Ron! Našla som ho.“Ronov nahnevaný hlas sa ozýval v diaľke o niekoľko

poschodí nižšie.„Dobre! Tak mu odkáž, že je debil!“„Harry, prosím ťa, nestrácaj sa takto, vydesil si nás!

Prečo si vlastne išiel sem?“ Obzerala si rozhádzanú izbu. „Čo si robil?“

„Pozri, čo som práve našiel.“Podával jej matkin list. Hermiona si ho vzala, čítala a

Harry z nej pritom nespúšťal oči. Keď došla na koniec stránky, pozrela naňho.

180

„Och, Harry …“„A je tu aj toto.“Podal jej roztrhnutú fotografiu a Hermiona sa usmiala

na bábätko, lietajúce na hračkárskej metle z obrázka a do obrázka.

„Hľadal som zvyšok listu,“ povedal Harry, „ale nie je tu.“

Hermiona sa obzerala okolo seba.„To si porozhadzoval ty, alebo to už tak bolo, keď si

prišiel?“„Niekto tu hľadal predo mnou,“ potvrdil Harry.„Myslela som si. Každá izba, do ktorej som sa pozrela

cestou hore, bola rozhádzaná. Čo myslíš, čo hľadali?“„Informácie o ráde, ak to bol Snape.“„Človek by si myslel, že už má všetko, čo potreboval.

Bol predsa v ráde, či nie?“„Tak teda,“ začal Harry, ktorý veľmi chcel diskutovať o

svojej teórii, „čo povedzme informácie o Dumbledorovi? Napríklad druhú stranu tohto listu. Vieš, tá Bathilda, ktorú moja mama spomína, vieš, kto to je?“

„Kto?“„Bathilda Bagshotová, autorka…“„Dejín mágie,“ dokončila Hermiona a bolo vidieť, že ju

to zaujalo. „Takže tvoji rodičia ju poznali? Bola to fantastická historička mágie.“

„Ešte stále žije,“ informoval ju Harry, „a býva v Godricovej Úžľabine. Ronova tetuška Muriel o nej rozprávala na svadbe. Poznala aj Dumbledorovu rodinu. Bolo by veľmi zaujímavé sa s ňou porozprávať, nie?“

V úsmeve, ktorým Hermiona obdarila Harryho, bolo až priveľa pochopenia. Zobral si od nej list i fotografiu a

181

zastrčil ich do vrecúška na krku, aby na ňu nemusel pozrieť a neprezradil sa.

„Chápem, prečo by si sa rád s ňou porozprával o svojej mame a otcovi a aj o Dumbledorovi,“ povedala Hermiona. „Ale to nám nepomôže pri hľadaní horcruxov, či áno?“ Harry neodpovedal a ona rýchlo pokračovala: „Harry, ja viem, že veľmi chceš ísť do Godricovej Úžľabiny, ale ja sa bojím. Pomysli si, ako ľahko nás smrťožrúti včera našli. Mám jednoducho pocit, že by sme sa mali vyhýbať miestu, kde sú pochovaní tvoji rodičia. Určite očakávajú, že tam pôjdeš.“

„Tu nejde len o to,“ bránil sa Harry a stále sa vyhýbal jej očiam. „Muriel povedala o Dumbledorovi na svadbe všelijaké veci. Chcem poznať pravdu…“

Porozprával Hermione všetko, čo počul od Muriel. Keď skončil, Hermiona začala: „Samozrejme, chápem, prečo ťa to rozčuľuje, Harry…“

„Nie som rozčúlený,“ zaklamal. „Len by som rád vedel, či je to pravda, alebo nie.“

„Harry, naozaj si myslíš, že sa dozvieš pravdu od zlomyseľnej stareny, ako je Muriel, alebo od Rity Skeeterovej? Ako im môžeš veriť? Poznal si Dumbledora!“

„Myslel som si, že som ho poznal,“ zahundral.„Ale vieš, koľko pravdy bolo vo všetkom, čo písala Rita

o tebe! Doge má pravdu. Ako môžeš dopustiť, aby tí ľudia poškvrnili tvoju spomienku na Dumbledora?“

Odvrátil sa a usiloval sa nedať najavo hnev. Už to tu bolo zase: musel si vybrať, čomu veriť. On chcel pravdu. Prečo ho všetci tak zaujato od nej odhovárajú?

„Nepôjdeme dolu do kuchyne?“ navrhla Hermiona po chvíli. „Nájsť si niečo na raňajky?“

182

Harry súhlasil, hoci neochotne, a šiel za ňou ku schodom popri druhých dverách na tom istom poschodí. Pod malou ceduľkou, ktorú si predtým v tme nevšimol, boli na farbe hlboké škrabance. Zastal na vrchnom schode, aby si ju prečítal. Bol to honosný malý oznam, napísaný úhľadným rukopisom, asi takým, aký by si na dvere svojej izby prilepil Percy Weasley.

Nevstupovaťbez výslovného povoleniaRegulusa Arcturusa Blacka

Harryho sa zmocnilo vzrušenie, ale nebol si hneď istý prečo. Prečítal nápis znova. Hermiona už bola o poschodie nižšie.

„Hermiona,“ zavolal a prekvapilo ho, že má hlas taký pokojný. „Vráť sa.“

„Čo sa stalo?“„R. A. B. Myslím, že som ho našiel.“Hermiona zhíkla a rýchlo vybehla hore schodmi.„V liste tvojej mamy? Ale ja som nevidela…“Harry pokrútil hlavou a ukazoval na Regulusov nápis.

Prečítala ho a schmatla Harryho za ruku tak tuho, až sa mykol.

„Siriusov brat?“ zašepkala.„Bol smrťožrút,“ začal Harry. „Sirius mi rozprával, že sa

k nim pridal ešte veľmi mladý, a potom sa zľakol a chcel odísť – a tak ho zabili.“

„To sedí,“ zvolala Hermiona. „Ak bol smrťožrút, mal prístup k Voldemortovi, a ak bol sklamaný, potom by chcel Voldemorta zničiť!“

183

Pustila Harryho, naklonila sa cez zábradlie a skríkla: „Ron! RON! Rýchlo poď sem hore!“

O chvíľu sa tam zjavil zadychčaný Ron s vystrčeným prútikom v ruke.

„Čo sa deje? Ak je to zase nejaký veľký pavúk, najprv chcem raňajky…“

Mračil sa na ceduľku na Regulusových dverách, na ktorú Hermiona mlčky ukazovala.

„Čo? To bol Siriusov brat, nie? Regulus Arcturus… Regulus… R. A B.! Medailón… hádam nemyslíte…?“

„Zistíme to,“ vyhlásil Harry rozhodne. Potlačil dvere – boli zamknuté. Hermiona zamierila prútikom na kľučku a povedala: „Alohomora.“ Niečo šťuklo a dvere sa otvorili.

Prešli cez prah spoločne a rozhliadali sa. Regulusova izba bola o trochu menšia ako Siriusova, hoci aj v nej bolo badať bývalú nádheru. Zatiaľ čo Sirius sa snažil dať najavo svoju odlišnosť od zvyšku rodiny, Regulus sa usilovať zdôrazniť opak. Slizolinská smaragdová a strieborná sa vynímali všade – na posteľnej prikrývke, na stenách, aj na oknách. Nad posteľou visel starostlivo namaľovaný erb rodiny Blackovcov aj s mottom Toujours pur. Pod ním bolo niekoľko zažltnutých novinových výstrižkov pospájaných do koláže. Hermiona podišla bližšie, aby ich preskúmala.

„Všetky sú o Voldemortovi,“ skonštatovala. „Zdá sa, že Regulus ho obdivoval už niekoľko rokov predtým, ako sa pridal k smrťožrútom…“

Sadla si, aby si prečítala výstrižky, a z postele sa pritom dvihol malý obláčik prachu. Harry si medzitým všimol ďalšiu fotografiu: z rámčeka sa usmievalo a kývalo rokfortské metlobalové družstvo. Podišiel bližšie a videl, že na hrudiach im svietia hady: Slizolinčania. Regulusa okamžite spoznal v chlapcovi sediacom uprostred v prvom

184

rade: mal rovnaké tmavé vlasy a trochu povýšenecky pohľad ako jeho brat, hoci bol nižší, útlejší a menej pekný ako Sirius.

„Bol stíhač,“ oznamoval Harry.„Čože?“ neprítomné sa spýtala Hermiona, stále

pohrúžená do novinových výstrižkov o Voldemortovi.„Sedí na prostriedku v prednom rade, kde sedávajú

stíhači… to nič,“ mávol rukou Harry, keď si uvedomil, že ho nikto nepočúva. Ron kolenačky hľadal pod skriňou. Harry sa obzeral po izbe, kde by mohla byť nejaká skrýša, a podišiel k stolu. Aj tu niekto hľadal pred nimi. Niekto sa nedávno prehrabával v zásuvkách, vrstvy prachu boli narušené, ale nebolo tam nič cenné: staré brká, staré učebnice so stopami drsného zaobchádzania, nedávno rozbitá fľaška atramentu a lepkavé zvyšky jej obsahu rozliate po zásuvke.

„Je ľahší spôsob,“ vyhlásila Hermiona, keď si Harry utieral atramentové prsty do džínsov. Zdvihla prútik a zvolala: „Accio, medailón!“

Nič sa nestalo. Ron, ktorý sa prehrabával v záhyboch vyblednutých závesov, sa tváril sklamane.

„Takže tu nie je?“„Och, mohol by tu byť, ale je zabezpečený

protizaklínadlom,“ uvažovala Hermiona. „To sú zaklínadlá, ktoré zabraňujú tomu, aby sa dal privolať pomocou čarov, veď viete.“

„Voldemort také použil na kamennú nádrž v jaskyni,“ dodal Harry, keď si spomenul, ako vtedy nemohol privolať falošný medailón.

„Tak teda ako ho nájdeme?“ spýtal sa Ron.„Budeme hľadať ručne,“ navrhla Hermiona.

185

„To je dobrý nápad,“ prevrátil oči Ron a znova skúmal závesy.

Prehľadali každý centimeter izby, trvalo im to vyše hodiny, ale nakoniec dospeli k názoru, že medailón tam nie je.

Slnko už vyšlo; jeho lúče ich oslepovali aj cez špinavé okná na plošinke.

„Ale mohol by byť niekde inde v dome,“ povedala Hermiona povzbudzujúco a vrátili sa dolu. Harry a Ron už strácali chuť, no ona bola o to rozhodnejšia. „Či sa mu ho podarilo zničiť, alebo nie, určite ho chcel skryť pred Voldemortom, nie? Pamätáte sa na všetky tie strašné veci, ktorých sme sa museli zbaviť, keď sme tu boli naposledy? Hodiny, čo na každého vystreľovali blesky, a staré habity, ktoré sa pokúšali uškrtiť Rona. Regulus ich mal možno na to, aby ochránil skrýšu medailónu, hoci sme si to vtedy… ne…“

Harry a Ron pozreli na ňu. Zmeravela s jednou nohou vo vzduchu a omráčeným výrazom človeka, na ktorého uvalili zaklínadlo zabudnutia, dokonca aj pohľad mala nesústredený.

„… neuvedomovali,“ dokončila šeptom.„Stalo sa niečo?“ spýtal sa Ron.„Bol tam medailón.“„Čože?“ naraz vyhŕkli Harry s Ronom.„V skrinke v salóne. Nikto ho nemohol otvoriť. A my…

my…“Harry mal pocit, akoby mu z hrude až do žalúdka skĺzla

nejaká tehla. Spomenul si. Dokonca držal tú vec v ruke, lebo si ju podávali a každý sa pokúšal násilím ju otvoriť. Nakoniec ju hodili do vreca s odpadkami aj so skrinkou na

186

šnupavý tabak s práškom z muchotrávky a uspávacou hudobnou skrinkou.

„Kreacher nám kopec vecí potiahol,“ spomínal Harry. Bola to jediná šanca, jediná maličká nádej, ktorá im zostávala, a on sa jej bude držať, až kým nebude nútený sa jej vzdať. „Mal ich celú kopu vo svojej skrinke v kuchyni. Poďme.“

Bral schody po dvoch a ostatní ho s dupotom nasledovali. Narobili taký hluk, že na chodbe zobudili portrét Siriusovej matky.

„Špina! Humusáci! Bahno!“ vrieskala za nimi, keď leteli do suterénnej kuchyne, až kým nezatresli za sebou dvere. Harry prebehol cez miestnosť, zabrzdil pri dverách Kreacherovej skrine a prudko ich otvoril. Naskytol sa mu pohľad na hniezdo zo starých špinavých prikrývok, v ktorom kedysi domáci škriatok spával, no po ligotavých drobnostiach, ktoré Kreacher zachránil, tam nebolo ani stopy. Zostal tam jedine starý výtlačok knihy Urodzenosť od prírody – čarodejnícka genealógia. Harry neveril vlastným očiam, schmatol prikrývky a zatriasol nimi. Vypadla z nich mŕtva myš a kotúľala sa po zemi. Ron zastonal, hodil sa na kuchynskú stoličku a Hermiona zavrela oči.

„Ešte sa to neskončilo,“ vyhlásil Harry a zakričal: „Kreacher!“

Ozvalo sa hlasné puknutie a domáci škriatok, Harryho neželané dedičstvo po Siriusovi, sa sčista-jasna zjavil pred studeným a prázdnym ohniskom. Malý, človeku po pás, s bledou pokožkou poskladanou do ovisnutých záhybov a s bielymi chlpmi vytŕčajúcimi z netopierích uší. Stále mal na sebe tú špinavú handru, v ktorej ho videli po prvý raz. Pohŕdavý pohľad, ktorý vrhol na Harryho, prezradil, že

187

jeho postoj k zmene majiteľa sa nezmenil o nič väčšmi než jeho odev.

„Pane!“ zaškriekal Kreacher žabacím hlasom, hlboko sa uklonil, no svojim kolenám hundral: „Zase je v dome mojej panej aj s tým zradcom krvi Weasleym a humusáčkou…“

„Zakázal som ti kohokoľvek volať zradcom krvi alebo humusákom,“ zavrčal Harry. Kreachera s jeho rypákovitým nosom a očami podliatymi krvou by považoval za nepríjemného, aj keby škriatok nebol zradil Siriusa Voldemortovi.

„Chcem sa ťa niečo spýtať,“ Harry pozrel na domáceho škriatka a srdce mu tĺklo opreteky, „a prikazujem ti odpovedať na ňu pravdivo. Rozumel si?“

„Áno, pane,“ povedal Kreacher a znovu sa hlboko uklonil. Harry videl, že jeho pery sa nehlučne pohybujú a určite ho častujú urážkami, ktoré mal teraz zakázané vyslovovať.

„Pred dvoma rokmi,“ začal Harry a srdce mu priam narážalo do rebier, „bol hore v salóne veľký zlatý medailón. Vyhodili sme ho. Ukradol si ho?“

Chvíľu bolo ticho, počas ktorého sa Kreacher vystrel a pozrel Harrymu do očí. Potom odpovedal: „Áno.“

„Kde je teraz?“ jasal Harry a aj Ron a Hermiona sa tvárili natešene. Kreacher zavrel oči, ako keby sa nemohol dívať, ako zareagujú na jeho ďalšie slová.

„Je preč.“„Preč?“ zopakoval Harry a nadšenie z neho vyprchalo.

„Ako to myslíš, že je preč?“Škriatok sa striasol. Zakolísal.„Kreacher,“ zúrivo zvolal Harry, „prikazujem ti…“„Mundungus Fletcher,“ zaškriekal škriatok a oči mal

pritom tuho zavreté. „Mundungus Fletcher to všetko

188

ukradol. Obrázky slečny Belly a slečny Cissy, rukavice mojej panej, Merlinov rad prvej triedy, čaše s rodinným erbom a… a…“

Kreacher lapal po vzduchu. Jeho prepadnutá hruď rýchlo stúpala a klesala, potom prudko otvoril oči a srdcervúco vykríkol.

„… a medailón, medailón pána Regulusa. Kreacher urobil zle, Kreacher zlyhal, nesplnil príkazy!“

Harry reagoval inštinktívne: len čo sa Kreacher vrhol po kutáči, opretom v ohnisku, hodil sa na škriatka a pritlačil ho k zemi. Hermionin krik sa miešal s Kreacherovým, no Harry zreval hlasnejšie a prekričal ich oboch: „Kreacher, prikazujem ti, aby si sa nehýbal!“

Cítil, že škriatok zmeravel, a pustil ho. Kreacher ležal na studenej kamennej dlážke a z očí, pod ktorými mal váčky, mu tiekli slzy.

„Harry, dovoľ mu vstať!“ šepkala Hermiona.„Aby sa mohol vymlátiť kutáčom?“ odfrkol Harry a

kľakol si vedľa škriatka. „Myslím, že nie. Tak dobre, Kreacher, chcem pravdu: Ako vieš, že medailón ukradol Mundungus Fletcher?“

„Kreacher ho videl!“ stonal škriatok a slzy mu tiekli po rypáku do úst plných sivých zubov. „Kreacher videl, ako vychádza z Kreacherovej skrine s rukami plnými Kreacherových pokladov. Kreacher tomu zlodejovi povedal, aby prestal, no Mundungus Fletcher sa zasmial a utiekol…“

„Nazval si ten medailón medailónom pána Regulusa,“ pokračoval Harry. „Prečo? Odkiaľ pochádzal? Čo s ním mal Regulus spoločné? Kreacher, sadni si a porozprávaj mi všetko, čo vieš o medailóne, a všetko, čo s ním mal Regulus spoločné!“

189

Škriatok sa posadil, schúlil sa do gule, mokrú tvár si strčil medzi kolená a začal sa kolísať dozadu a dopredu. Hovoril tlmeným hlasom, ale v tichej kuchyni sa ozýval celkom zreteľne.

„Mladý pán Sirius utiekol, chvalabohu, lebo to bol zlý chlapec a zlomil mojej panej srdce svojím bezuzdným správaním. Ale mladý pán Regulus bol ich skutočná pýcha. Vedel, čo sa patrí na Blackovcov a na ich vznešenú čistú krv. Celé roky rozprával o Temnom pánovi, ktorý povedie čarodejníkov, aby sa už neskrývali a ovládli muklov a tých, čo majú muklovský pôvod… a keď mal pán Regulus šestnásť rokov, pridal sa k Temnému pánovi. Bol taký hrdý, taký hrdý, taký šťastný, že mu slúži…

No jedného dňa, o rok potom, ako sa k nemu pridal, prišiel pán Regulus sem do kuchyne za Kreacherom. Pán Regulus mal Kreachera vždy rád. A pán Regulus povedal… on povedal…“

Starý domáci škriatok sa kolísal ešte rýchlejšie.„… povedal, že Temný pán si žiada škriatka.“„Voldemort potreboval škriatka?“ začudoval sa Harry a

obzrel sa na Rona a Hermionu, ktorí sa tvárili rovnako zmätene ako on.

„Ó, áno,“ stonal Kreacher. „A pán Regulus ponúkol Kreachera. Bola to česť, vravel pán Regulus, česť preňho aj pre Kreachera, ktorý musí určite urobiť všetko, čo mu Temný pán prikáže… a potom sa vrá… vrátiť domov.“ Kreacher sa kolísal čoraz rýchlejšie a trhane vzlykal.

„A tak šiel Kreacher k Temnému pánovi. Temný pán nepovedal Kreacherovi, čo budú robiť, ale zobral Kreachera so sebou k skalnej pukline pri mori. A za tou puklinou bola jaskyňa a v tej jaskyni veľké čierne jazero…“

190

Harrymu vstávali vlasy na šiji dupkom. Kreacherov škrekľavý hlas akoby prichádzal k nemu sponad tej tmavej vody. Videl, čo sa stalo, tak jasne, ako keby tam bol.

„… bol tam čln…“Samozrejme, že tam bol čln. Harry ten čln poznal,

strašidelný, zelený a malý, začarovaný tak, aby k ostrovu na prostriedku odviezol jedného čarodejníka a jednu obeť. Takto teda Voldemort skúšal obranu obklopujúcu horcrux. Požičal si tvora, ktorého možno zabiť, domáceho škriatka…

„Na… na ostrove bola nádoba plná jedu. T…Temný pán donútil Kreachera vypiť ho…“

Škriatok sa triasol od hlavy po päty.„Kreacher pil, a keď pil, videl hrozné veci…

Kreacherovo vnútro horelo… Kreacher kričal na mladého pána Regulusa, aby ho zachránil, kričal na svoju pani Blackovú, ale Temný pán sa iba smial… donútil Kreachera vypiť všetok jed… hodil medailón do prázdnej nádoby a naplnil ju ďalším jedom.

A potom… Temný pán odplával a nechal Kreachera na ostrove…“

Harry mal pred očami, ako sa to stalo. Sledoval Voldemortovu bledú hadiu tvár, ako mizne v tme, tie červené oči neľútostne uprené na trasúceho sa škriatka, ktorý o chvíľku zomrie, či už podľahne neopísateľnému smädu, ktorý vyvolá u obete spaľujúci jed… alebo… Harryho predstavivosť zlyhala, pretože netušil, ako sa Kreacherovi podarilo ujsť.

„Kreacher potreboval piť, doplazil sa k okraju ostrova a pil z čierneho jazera… a ruky, mŕtve ruky sa vynorili z vody a ťahali Kreachera pod hladinu…“

191

„Ako si sa odtiaľ dostal?“ spýtal sa Harry a neprekvapovalo ho, že šepká.

Kreacher zdvihol škaredú hlavu a pozrel na Harryho veľkými, krvou podliatymi očami. „Pán Regulus prikázal Kreacherovi, aby sa vrátil,“ odvetil.

„Ja viem, ale ako si unikol inferiom?“Zdalo sa, že Kreacher nechápe.„Pán Regulus prikázal Kreacherovi, aby sa vrátil,“

zopakoval.„Ja viem, ale…“„To je predsa jasné, nie, Harry?“ povedal Ron.

„Odmiestnil sa!“„Ale… do jaskyne a z jaskyne sa nedá premiestňovať,“

namietal Harry, „inak by Dumbledore…“„Čary škriatkov nie sú ako čary čarodejníkov, či áno?“

spýtal sa Ron. „Myslím, že oni sa môžu premiestňovať a odmiestňovať aj do Rokfortu, aj z Rokfortu, ale my nemôžeme.“

Chvíľu bolo ticho, kým to Harry strávil. Ako mohol Voldemort urobiť takú chybu? No len čo si to pomyslel, prehovorila Hermiona ľadovým hlasom.

„Samozrejme, Voldemort nepovažoval domácich škriatkov za hodných povšimnutia, tak ako všetci čistokrvní, ktorí sa k nim správajú ako ku zvieratám… nikdy by mu nezišlo na um, že by mohli ovládať čary, ktoré on nemôže.“

„Najvyšším zákonom domáceho škriatka je rozkaz jeho pána,“ recitoval Kreacher. „Kreacherovi povedali, že sa má vrátiť domov, a tak sa Kreacher vrátil domov…“

„Dobre teda, urobil si, čo ti kázali, áno?“ láskavo sa mu prihovorila Hermiona. „Vôbec si neporušil príkazy!“

Kreacher pokrútil hlavou a kolísal sa veľmi rýchlo.

192

„Tak čo sa stalo, keď si sa vrátil?“ spýtal sa Harry. „Čo hovoril Regulus, keď si mu povedal, čo sa stalo?“

„Pán Regulus bol veľmi znepokojený, veľmi znepokojený,“ chripel Kreacher. „Pán Regulus povedal Kreacherovi, aby sa skryl a nevychádzal z domu. A potom… bolo to trochu neskôr… pán Regulus prišiel jednej noci za Kreacherom do skrine a pán Regulus bol čudný, nie aký býval zvyčajne, mal narušenú myseľ, to Kreacher videl… a požiadal Kreachera, aby ho zaviedol do tej jaskyne, do jaskyne, kam Kreacher išiel s Temným pánom…“

A tak sa tam vybrali. Harry si ich vedel celkom jasne predstaviť, vystrašeného starého domáceho škriatka a chudého tmavovlasého stíhača, ktorý sa tak podobal na Siriusa… Kreacher vedel otvoriť skrytý vchod do podzemnej jaskyne, vedel, ako vytiahnuť malý čln. Tentoraz sa s ním plavil na ostrov k nádobe s jedom jeho milovaný Regulus…

„A donútil ťa vypiť jed?“ znechutene sa spýtal Harry.No Kreacher pokrútil hlavou a plakal. Hermionine ruky

vyleteli k ústam. Zdalo sa, že niečo pochopila.„Pán… pán Regulus vybral zo svojho vrecka taký

medailón ako ten, čo mal Temný pán,“ povedal Kreacher a slzy mu stekali po oboch stranách rypákovitého nosa. „A povedal Kreacherovi, aby ho zobral, a keď bude nádoba prázdna, aby vymenil medailóny…“

Kreacherove vzlyky sa menili na chrapot a Harry sa musel veľmi sústrediť, aby mu rozumel.

„A prikázal… Kreacherovi odísť… odísť bez neho. Povedal Kreacherovi… aby išiel domov… a nikdy nepovedal panej… čo urobil… a aby zničil… prvý medailón. A mladý pán vypil… všetok jed… Kreacher

193

vymenil medailóny… a hľadel… ako pána Regulusa…vtiahli pod vodu… a…“

„Och, Kreacher!“ s plačom zastenala Hermiona. Klesla na kolená vedľa škriatka a pokúsila sa ho objať. Škriatok bol okamžite na nohách a s celkom očividným odporom pred ňou ustupoval.

„Humusáčka sa dotkla Kreachera, on to nedovolí, čo by povedala pani?“

„Povedal som ti, že ju nemáš volať humusáčka!“ zavrčal Harry, no škriatok sa už trestal. Padol na zem a trieskal si čelo o dlážku.

„Zastav ho… Zastav ho!“ kričala Hermiona. „Nevidíš, aké je to zvrátené, že musia tak poslúchať?“

„Kreacher, prestaň, prestaň!“ prikazoval Harry.Škriatok ležal na dlážke, dychčal a triasol sa a okolo

nosa sa mu ligotal zelený hlien a na bledom čele, tam, kde sa udieral, mu už rozkvitala modrina. Napuchnuté a krvou podliate oči mal plné sĺz. Harry nikdy nevidel niečo také žalostné.

„Takže si priniesol medailón domov,“ pokračoval neľútostne, lebo bol rozhodnutý dozvedieť sa všetko do konca. „A pokúšal si sa zničiť ho?“

„Čokoľvek Kreacher urobil, nezostal na ňom ani len škrabanec,“ stonal domáci škriatok. „Kreacher skúšal všetko, všetko, čo poznal, ale nič, nič nezaberalo… toľko mocných zaklínadiel bolo na puzdre. Kreacher vedel, že ho zničí, iba keď sa dostane dnu, ale nedal sa otvoriť… Kreacher sa trestal, skúšal to znovu, zase sa trestal, skúšal znovu. Kreacher zlyhal a neposlúchol príkaz. Kreacher nemohol zničiť medailón! A jeho pani šalela od žiaľu, lebo pán Regulus zmizol, a Kreacher jej nemohol povedať, čo sa

194

stalo, nie, pretože pán Regulus zakázal povedať niekomu z rodiny, čo sa stalo v jaskyni…“

Kreacher začal vzlykať tak silno, že sa už jeho slovám nedalo rozumieť. Hermione pri pohľade na škriatka stekali po lícach slzy, ale neodvážila sa znovu sa ho dotknúť. Ešte aj Ron, ktorý Kreachera vôbec nemal rád, sa tváril znepokojene. Harry si sadol na päty a krútil hlavou, akoby sa usiloval si ju prevetrať.

„Nerozumiem ti, Kreacher,“ povedal napokon. „Voldemort ťa chcel zabiť, Regulus zomrel, aby zničil Voldemorta, no ty si aj tak spokojne zradil Siriusa Voldemortovi? Bol si šťastný, keď si prostredníctvom Narcissy a Bellatrix odovzdal informácie Voldemortovi…“

„Harry, Kreacher tak nerozmýšľa,“ vysvetľovala Hermiona a spakruky si utierala oči. „On je otrok, domáci škriatkovia sú zvyknutí na zlé, dokonca brutálne zaobchádzanie. To, čo Voldemort urobil Kreacherovi, sa veľmi nelíšilo od bežných spôsobov. Čo znamenajú čarodejnícke vojny pre škriatka, ako je Kreacher? On je verný ľudom, ktorí sú k nemu láskaví, a pani Blacková musela byť a Regulus bol určite, preto im slúžil ochotne a opakoval to, čomu verili oni. Viem, čo povieš,“ pokračovala, keď Harry začal protestovať, „že Regulus zmenil názor… ale zrejme to Kreacherovi nevysvetlil, však? Myslím, že aj viem, prečo. Pre Kreachera a Regulusovu rodinu bolo bezpečnejšie naďalej sa držať ideálu čistokrvnosti. Regulus sa pokúšal ich všetkých ochrániť.“

„Sirius…“„Sirius bol ku Kreacherovi hrozný, Harry, a nepozeraj

tak na mňa. Vieš, že je to pravda. Kreacher bol dlho sám, keď sa Sirius vrátil domov, a pravdepodobne túžil po

195

troche citu. ,Slečna Cissy‘ a ,slečna Bella‘ boli ku Kreacherovi určite veľmi milé, a tak im urobil láskavosť a povedal im všetko, čo chceli vedieť. Ja stále hovorím, že čarodejníci by mali zaplatiť za svoje zaobchádzanie s domácimi škriatkami. Voldemort zaplatil… a Sirius tiež.“

Harry na to nemal odpoveď. Pri pohľade na Kreachera vzlykajúceho na dlážke si spomenul, čo mu povedal Dumbledore iba niekoľko hodín po Siriusovej smrti: Myslím, že Sirius nepovažoval Kreachera za tvora s citmi rovnako hlbokými, aké má človek…

„Kreacher,“ ozval sa Harry po chvíli, „keď sa budeš na to cítiť… prosím ťa, posaď sa.“

Trvalo niekoľko minút, kým Kreacherova čkavka ustúpila. Potom sa znova posadil a šúchal si hánkami oči ako malé dieťa.

„Kreacher, chcem ťa o niečo požiadať,“ povedal Harry a pohľadom žiadal Hermionu o pomoc. Chcel vydať ten príkaz láskavo, no zároveň tak, aby škriatok nemohol predstierať, že to nie je príkaz. Zdalo sa, že Hermiona schvaľuje zmenu jeho tónu. Povzbudzujúco sa usmiala.

„Kreacher, chcem, prosím ťa, aby si našiel Mundungusa Fletchera. Musíme zistiť, kde je medailón – kde je medailón mladého pána Regulusa. Je to skutočne dôležité. Chceme dokončiť prácu, ktorú pán Regulus začal… Chceme… sa postarať, aby nezomrel nadarmo.“

Kreacher zvesil ruky a pozrel na Harryho.„Nájsť Mundungusa Fletchera?“ zachripel.„A priviesť ho sem na Grimmauldovo námestie,“ dodal

Harry. „Myslíš si, že by si to mohol pre nás urobiť?“Keď Kreacher prikývol a vstal, Harry dostal náhlu

inšpiráciu. Vytiahol Hagridovu taštičku a vybral z nej

196

falošný horcrux, náhradný medailón, do ktorého Regulus vložil lístok pre Voldemorta.

„Kreacher, chcel by som ti dať toto,“ povedal a strčil medailón škriatkovi do ruky. „Patril Regulusovi a určite by chcel, aby si ho mal ty ako symbol vďaky za to, čo si…“

„To si prehnal, kamoško,“ pokrútil hlavou Ron, keď škriatok vrhol pohľad na medailón, z úst mu vyletelo šokované a nešťastné zavytie a hodil sa znovu na zem.

Trvalo im takmer pol hodiny, kým Kreachera upokojili. Načisto ho zdrvilo, že ho obdarovali predmetom z pozostalosti rodiny Blackovcov, ktorý bude teraz patriť jemu. Tak sa mu podlamovali kolená, že nebol schopný stáť. Keď napokon zvládol zopár tackavých krokov, všetci ho sprevádzali do jeho skrine a hľadeli, ako si medailón bezpečne ukryl do špinavých prikrývok, a uistili ho, že kým bude preč, bude ich prvoradou úlohou chrániť jeho poklad. Potom sa Kreacher Harrymu a Ronovi dvakrát hlboko uklonil a dokonca urobil smiešny kŕčovitý pohyb smerom k Hermione, ktorý mohol byť pokusom o úctivý pozdrav, a nato sa so zvyčajným hlasným puknutím odmiestnil.

197

JEDENÁSTA KAPITOLA

ÚPLATOK

Ak sa Kreacherovi podarilo uniknúť z jazera plného inferiov, Harry si bol istý, že dolapenie Mundungusa mu potrvá nanajvýš pár hodín, a celé dopoludnie chodil po dome v stave vzrušeného očakávania. Kreacher sa však dopoludnia nevrátil, a neprišiel ani popoludní. Večer bol Harry sklamaný a nervózny a večerali prevažne plesnivý chlieb, na ktorom Hermiona neúspešne skúšala množstvo transfigurácií. Nič nepomáhalo.

Kreacher sa nevrátil ani nasledujúci deň, ani deň potom. Na námestí pred domom číslo dvanásť sa však zjavili dvaja muži v plášťoch, zostali tam až do noci a hľadeli smerom k domu, ktorý nemohli vidieť.

„To sú určite smrťožrúti,“ poznamenal Ron, keď ich s Harrym a Hermionou sledovali z okien salóna. „Zrejme vedia, že sme tu.“

„Podľa mňa nevedia,“ namietala Hermiona, hoci sa tvárila vyľakane, „inak by predsa za nami poslali Snapa, nie?“

„Myslíš si, že bol tu a jazyk mu zviazalo Moodyho zaklínadlo?“ spýtal sa Ron.

„Áno,“ odvetila Hermiona, „veď inak by tamtým mohol povedať, ako sa dostanú dnu, či nie? No zrejme sliedia, či sa tu neukážeme. Koniec koncov predsa vedia, že dom patrí Harrymu.“

„Odkiaľ by…?“ začal Harry.„Čarodejnícke testamenty skúmajú na ministerstve,

zabudol si? Určite zistili, že Sirius ti ten dom zanechal.“

198

Prítomnosť smrťožrútov vonku zhoršila pochmúrnu náladu v dome číslo dvanásť. Od návštevy Patronusa pána Weasleyho o nikom nemali správy a to napätie sa už začínalo prejavovať. Nepokojný a podráždený Ron sa začal pohrávať s deluminátorom vo vrecku, čo zvlášť rozčuľovalo Hermionu, ktorá si čakanie na Kreachera krátila štúdiom Rozprávok barda Beedla a netešila sa, keď svetlo zhasínalo a zažínalo.

„Prestaň s tým!“ vykríkla na tretí večer po Kreacherovom odchode, keď zase v salóne zostali potme.

„Prepáč, prepáč!“ ospravedlňoval sa Ron, šťukol deluminátorom a rozsvietil svetlá. „Ani neviem, čo robím!“

„Nemohol by si sa zamestnať niečím užitočným?“„Čím napríklad – rozprávkami pre deti?“„Dumbledore mi tú knihu zanechal, Ron…“„… a mne deluminátor, možno ho mám používať!“Harry už tie ich hádky nevydržal a nebadane vykĺzol z

izby. Zamieril dolu do kuchyne, pretože si bol istý že Kreacher sa najpravdepodobnejšie zjaví tam. Na polceste po schodoch do chodby však počul klopkanie na vchodové dvere a potom hrkotanie kovu a rinčanie reťaze.

Každý nerv v tele mal napätý. Vytiahol prútik, utiahol sa do tieňa vedľa hláv domácich škriatkov a čakal. Dvere sa otvorili, na chvíľku zazrel lampou osvetlené námestie a do chodby vkĺzla postava v plášti a zavrela za sebou dvere. Narušiteľ urobil pár krokov a Moodyho hlas sa spýtal: „Severus Snape?“ Vzápätí sa na konci chodby vztýčila prachová postava a so zdvihnutou mŕtvou rukou sa vrhla k prichádzajúcemu.

„Ja som vás nezabil, Albus,“ povedal tichý hlas.

199

Zaklínadlo prestalo pôsobiť – prachová postava znovu vybuchla a v hustom sivom oblaku, ktorý po nej zostal, sa nedalo rozoznať, kto to prišiel.

Harry zamieril prútikom doprostred oblaku.„Nehýb sa!“Zabudol na portrét pani Blackovej. Len čo vykríkol,

závesy, ktoré ju skrývali, sa rozleteli a ona začala vrieskať: „Humusáci a špina, zneuctenie môjho domu…“

Ron s Hermionou prileteli dolu schodmi za Harrym s namierenými prútikmi. Harry a neznámy muž stáli na chodbe pod nimi so zdvihnutými rukami.

„Zadržte, to som ja, Remus!“„Och, chvalabohu,“ hlesla Hermiona a vzápätí zamierila

prútikom na pani Blackovú. Závesy sa prudko zatiahli a nastalo ticho. Aj Ron sklopil prútik, ale Harry nie.

„Ukáž sa!“ zakričal.Lupin vkročil do svetla lampy so zdvihnutými rukami,

naznačujúc, že sa vzdáva.„Som Remus John Lupin, vlkolak, kedysi známy ako

Námesačník, jeden zo štyroch tvorcov Záškodníckej mapy, ženatý s Nymphadorou, zvyčajne nazývanou Tonksová, a učil som ťa, ako robiť Patronusa, ktorý má podobu jeleňa, Harry.“

„V poriadku,“ kývol Harry a sklopil prútik, „ale musel som to predsa preveriť.“

„Ako tvoj bývalý učiteľ obrany proti čiernej mágii celkom súhlasím, že si to musel skontrolovať. Ron, Hermiona, nemali by ste sa tak rýchlo vzdávať obrany.“

Rozbehli sa k nemu. Lupin, zamotaný v hrubom čiernom cestovnom plášti, vyzeral vyčerpané, ale spokojne, že ich vidí.

„Takže nijaké stopy po Severusovi?“ spýtal sa.

200

„Nie,“ povedal Harry. „Čo sa deje? Sú všetci v poriadku?“

„Áno,“ ubezpečil ich Lupin, „ale všetkých nás sledujú. Pár smrťožrútov postáva vonku na námestí…“

„Vieme…“„Musel som sa veľmi presne premiestniť na vrchný

schodík pred vchodovými dverami, aby ma nevideli. Nemôžu vedieť, že ste tu, ale som si istý, že tam vonku majú viac ľudí. Strážia všetko, čo nejako súvisí s tebou, Harry. Poďme dolu, musím vám toho veľa porozprávať a chcem vedieť, čo sa stalo, keď ste odišli z Brlohu.“

Zišli do kuchyne, kde Hermiona zamierila prútikom na ohnisko. Okamžite sa v ňom rozhorel oheň. Pridával pevným kamenným stenám atmosféru útulnosti a odrážal sa od dlhého dreveného stola. Lupin vytiahol spod cestovného plášťa zopár ďatelinových pív a posadali si.

„Bol som tu už pred tromi dňami, ale musel som sa striasť smrťožrúta, ktorý ma sledoval,“ vravel Lupin. „Takže ste sem prišli rovno zo svadby?“

„Nie,“ vysvetľoval Harry, „až potom, čo sme natrafili na dvoch smrťožrútov v kaviarni na Tottenham Court Road.“

Väčšina ďatelinového piva skončila na Lupinovom odeve.

„Čože?“Vysvetlili mu, čo sa stalo, a keď dorozprávali, Lupin sa

zatváril zdesene.„Ako to, že vás našli tak rýchlo? Ak sa niekto

premiestni, nájdete ho iba vtedy, ak sa ho chytíte v okamihu, keď mizne.“

„Zrejme sa v tom čase neprechádzali iba tak po Tottenham Court Road, všakže?“ povedal Harry.

201

„Rozmýšľali sme,“ opatrne nadhodila Hermiona, „či Harry ešte stále nezanecháva stopu.“

„To nie je možné,“ pokrútil hlavou Lupin. Ron sa tváril samoľúbo a Harrymu sa značne uľavilo. „Okrem iného, keby Harry stále zanechával stopu, celkom iste by vedeli, že je tu, či nie? Ale nechápem, ako vás mohli nájsť na Tottenham Court Road. To ma znepokojuje, skutočne znepokojuje.“

Bolo vidieť, že nie je vo svojej koži, ale pokiaľ išlo o Harryho, tá otázka mohla počkať.

„Porozprávaj nám, čo sa stalo po našom odchode. Nemáme nijaké správy, iba čo nám Ronov otec odkázal, že rodina je bezpečná.“

„Zachránil nás Kingsley,“ povedal Lupin. „Vďaka jeho varovaniu sa väčšina svadobných hostí stihla odmiestniť, prv než prišli.“

„Boli to smrťožrúti alebo ľudia z ministerstva?“ skočila mu do reči Hermiona.

„Jedni aj druhí, ale podľa úmyslov a cieľov teraz medzi nimi nie je rozdiel. Bolo ich zo desať, ale nevedeli, že si tam, Harry. Artur sa dopočul, že mučili Scrimgeoura, aby sa dozvedeli, kde si, až potom ho zabili. Ak je to pravda, tak ťa neprezradil.“

Harry pozrel na Rona a Hermionu a na tvárach sa im zračilo zdesenie i vďačnosť. Nikdy nemal Scrimgeoura rád, ale ak je pravda to, čo povedal Lupin, svojím posledným činom sa ho tento muž pokúsil ochrániť.

„Smrťožrúti prehľadali Brloh odhora až nadol,“ pokračoval Lupin. „Našli aj záhrobného ducha, ale nešli príliš blízko k nemu – a potom nás, čo sme tam zostali, celé hodiny vypočúvali. Pokúšali sa získať informácie o tebe,

202

Harry, ale, pravdaže, nikto okrem členov rádu nevedel, že si tam bol.“

V čase, keď rozháňali svadbu, ďalší smrťožrúti vnikli do každého domu v krajine spojeného s rádom. Nikto nezomrel,“ dodal, predvídajúc tú otázku, „ale boli drsní. Vypálili dom Dedalusa Diggla, no ako viete, nebol doma, a použili cruciatus na rodinu Tonksovcov. Znovu sa pokúšali zistiť, kam si od nich odišiel. Sú v poriadku – pravdaže otrasení, ale inak v poriadku.“

„Smrťožrúti prenikli cez všetky ochranné zaklínadlá?“ spýtal sa Harry, lebo si spomenul, aké účinné boli v tú noc, keď spadol Tonksovcom do záhrady.

„Musíš si uvedomiť, Harry, že smrťožrúti celkom ovládli ministerstvo,“ pripomenul Lupin. „Môžu používať kruté zaklínadlá bez strachu z prezradenia alebo zatknutia. Podarilo sa im preniknúť cez každé obranné zaklínadlo, ktorým sme sa proti nim zabezpečili, a potom už celkom otvorene hovorili, prečo prišli.“

„A obťažujú sa aspoň nejako ospravedlniť to, že ľudí mučia, aby sa dozvedeli, kde je Harry?“ spýtala sa Hermiona rozrušené.

Lupin zaváhal a potom vytiahol poskladaný výtlačok Denného Proroka.

„Tu máš,“ potisol ho po stole k Harrymu, „skôr či neskôr sa to aj tak dozvieš. Toto je ich zámienka, prečo idú po tebe.“

Harry vyhladil papier. Jeho veľká fotografia vypĺňala prednú stránku. Čítal titulok nad ňou:

HĽADÁ SA! HARRYHO POTTERA MAJÚ VYPOČÚVAŤ V SÚVISLOSTI SO SMRŤOU ALBUSA DUMBLEDORA!

203

Ron s Hermionou rozhorčene vykríkli, no Harry mlčal. Odtisol noviny, nechcel už čítať viac, vedel, čo tam bude. Okrem tých, čo boli na veži, nikto nevie, kto vlastne Dumbledora zabil, a ako už čarodejníckemu svetu povedala Rita Skeeterová, Harryho videli bežať z toho miesta krátko po Dumbledorovom páde.

„Je mi to ľúto, Harry,“ vzdychol Lupin.„Takže smrťožrúti ovládli aj Denného Proroka?“ spýtala

sa Hermiona zlostne.Lupin prikývol.„Ľudia si predsa musia uvedomovať, čo sa deje!“„Prevrat bol hladký a v podstate tichý,“ povedal Lupin.„Podľa oficiálnej verzie Scrimgeoura nezavraždili, ale

podal demisiu. Nahradil ho Pius Thicknesse, a ten je pod imperiusom.“

„Prečo sa Voldemort nevyhlásil za ministra mágie?“ čudoval sa Ron.

Lupin sa zasmial.„Nemusí, Ron. Skutočným ministrom je on, ale prečo

by mal sedieť za stolom na ministerstve? O každodenné záležitosti sa stará jeho bábka Thicknesse a Voldemort je tak voľný, aby mohol rozširovať svoju moc aj za hranicami ministerstva.

Prirodzene, mnohí ľudia sa dovtípili, čo sa stalo: veď za posledných pár dní nastala dramatická zmena v politike ministerstva, a mnohí si šepkajú, že za tým musí byť Voldemort. No ide o to, že si len šepkajú. Neodvažujú sa zdôveriť jeden druhému, lebo nevedia, komu môžu veriť, boja sa hovoriť nahlas, lebo čo ak sú ich podozrenia opodstatnené a smrťožrúti sa zamerajú na ich rodiny? Áno, Voldemort hrá veľmi šikovnú hru. Keby sa vyhlásil za

204

ministra, možno by to vyprovokovalo otvorenú vzburu. Takto z úzadia vyvoláva zmätok, neistotu a strach.“

„A v rámci tejto dramatickej zmeny politiky ministerstvo varuje čarodejnícku verejnosť predo mnou, a nie pred Voldemortom?“ spýtal sa Harry.

„Rozhodne je to jej súčasť,“ prikývol Lupin, „a je to majstrovský ťah. Teraz, keď je Dumbledore mŕtvy, ty – chlapec, ktorý prežil – by si sa určite stal symbolom a jadrom akéhokoľvek odporu proti Voldemortovi. Lenže Voldemort naznačil, že máš prsty v smrti starého hrdinu, vypísal odmenu na tvoju hlavu, a tým zasial pochybnosti a strach medzi mnohých, ktorí by ťa obhajovali.“

„A medzitým ministerstvo začalo konať proti čarodejníkom muklovského pôvodu.“

Lupin ukazoval na Denného Proroka.„Pozrite na stranu dva.“Hermiona prevrátila stránky rovnako znechutene, ako

keď držala v rukách Tajomstvá najčernejšej mágie.„Register čarodejníkov muklovského pôvodu,“ čítala

nahlas. „Ministerstvo mágie vykonáva prieskum takzvaných čarodejníkov muklovského pôvodu, aby lepšie pochopilo, ako prenikli k tajomstvám mágie.

Nedávny výskum oddelenia záhad odhalil, že čarodejné schopnosti môžu prechádzať z osoby na osobu iba medzi čarodejníkmi. Ak čarodejník takzvaného muklovského pôvodu nemá nijakého dokázateľného čarodejníckeho predka, pravdepodobne získal čarovnú silu krádežou alebo násilím.

Ministerstvo je rozhodnuté zbaviť sa takýchto uzurpátorov čarodejníckej moci a v tomto zmysle vydalo príkaz, aby sa každý čarodejník takzvaného muklovského pôvodu dostavil na pohovor pred novovymenovanú

205

komisiu pre registráciu čarodejníkov muklovského pôvodu.“

„To ľudia nedovolia,“ vyhlásil Ron.„Už sa to deje,“ ubezpečil ho Lupin. „Už teraz, keď sa

zhovárame, zhromažďujú všetkých, čo majú muklovský pôvod.“

„Ale ako mali podľa nich ukradnúť čary?“ žasol Ron. „To je chorý nápad. Keby sa mágia dala ukradnúť, neboli by predsa žiadni šmuklovia.“

„Ja viem,“ súhlasil Lupin. „Lenže ak nemôžeš dokázať, že aspoň jeden z tvojich najbližších príbuzných bol čarodejník, obvinia ťa z nelegálneho získania magických schopností a celkom určite ťa čaká trest.“

Ron pozrel na Hermionu a potom povedal: „A čo ak čistokrvní a polokrvní prisahajú, že ten, čo má muklovský pôvod, patrí do ich rodiny? Každému poviem, že Hermiona je moja sesternica…“

Hermiona chytila Rona za ruku a stisla ju.„Ďakujem, Ron, ale nemohla by som dovoliť…“„Nemala by si na výber,“ vysvetľoval Ron energicky a

teraz chytil za ruku on ju. „Naučím ťa náš rodokmeň tak, aby si mohla odpovedať na otázky.“

Hermiona sa roztrasené zasmiala.„Ron, pretože sme na úteku s Harrym Potterom, s

najhľadanejšou osobou v krajine, myslím, že na tom nezáleží. Keby som sa vrátila do školy, bolo by to iné. Čo Voldemort plánuje s Rokfortom?“ spýtala sa Lupina.

„Teraz je dochádzka povinná pre každého mladého čarodejníka a čarodejnicu,“ odpovedal. „Oznámili to včera. Je to zmena, lebo nikdy predtým štúdium nebolo povinné. Samozrejme, skoro každý britský čarodejník alebo čarodejnica študoval na Rokforte, no ak rodičia chceli, mali

206

právo učiť deti doma alebo ich poslať do zahraničia. Takto bude mať Voldemort celú čarodejnícku populáciu pod kontrolou už od útleho veku. A navyše je to ďalší spôsob, ako vylúčiť deti muklovského pôvodu, pretože študenti musia dostať potvrdenie o čistokrvnosti – to znamená, že musia dokázať ministerstvu svoj čarodejnícky pôvod – až potom môžu nastúpiť do školy.“

Harrymu bolo z toho nanič a hneval sa. V tejto chvíli vzrušené jedenásťročné decká listujú v kopách práve kúpených kníh, pričom netušia, že nikdy neuvidia Rokfort, a možno už ani svoje rodiny.

„To je… to je…“ zahundral a usiloval sa nájsť slová, ktoré by vyjadrili jeho zdesenie, no Lupin ticho povedal: „Ja viem.“

Lupin váhal.„Pochopím to, ak to nemôžeš potvrdiť, Harry, ale v ráde

majú dojem, že ťa Dumbledore poveril nejakou úlohou.“„Poveril,“ odvetil Harry, „a Ron a Hermiona sú tiež do

toho zapojení a idú so mnou.“„Môžeš mi prezradiť, aká je to úloha?“Harry pozrel do jeho predčasne zvráskavenej tváre

lemovanej hustými, ale šedivejúcimi vlasmi a želal si, aby mu mohol dať inú odpoveď.

„Nemôžem, Remus, mrzí ma to. Ak ti to nepovedal Dumbledore, myslím, že ja nemôžem.“

„Myslel som si, že to povieš,“ povedal Lupin a tváril sa sklamane. „No aj tak by som vám mohol byť užitočný. Vieš, čo som a čo viem robiť. Mohol by som ísť s vami, aby som vám poskytol ochranu. Nemusíte mi presne hovoriť, čo chystáte.“

207

Harry zaváhal. Bola to veľmi lákavá ponuka, hoci si nevedel predstaviť, ako by mohli utajiť svoju úlohu pred Lupinom, keby bol stále s nimi.

Hermiona sa však zatvárila zmätene.„Ale čo Tonksová?“ spýtala sa.„A čo je s ňou?“ povedal Lupin.„Ste predsa manželia,“ mračila sa Hermiona, „ako sa

bude cítiť, keď odídeš s nami?“„Tonksová bude v bezpečí,“ presviedčal ju Lupin. „Bude

bývať u rodičov.“V Lupinovom tóne bolo čosi čudné, takmer chladné. Aj

myšlienka, že by sa Tonksová uchýlila k rodičom, pôsobila čudne. Napokon, aj ona bola členkou rádu a pokiaľ Harry vedel, chcela by byť uprostred diania.

„Remus,“ spýtala sa Hermiona opatrne, „je všetko v poriadku… vieš… medzi tebou a…“

„Všetko je v poriadku, ďakujem,“ rozhodne vyhlásil Lupin.

Hermiona zružovela. Nastala ďalšia trápna a rozpačitá odmlka a potom Lupin tónom, akoby sa donútil priznať niečo nepríjemné, oznámil: „Tonksová čaká bábätko.“

„Och, to je úžasné!“ zapišťala Hermiona.„Skvelé!“ nadšene zvolal Ron.„Gratulujem,“ povedal Harry.Lupin sa nasilu usmial, či skôr zvraštil tvár, a potom sa

spýtal: „Tak čo… prijímate moju ponuku? Stane sa trojica štvoricou? Neverím, že by s tým Dumbledore nesúhlasil. Koniec koncov, menoval ma za vášho učiteľa obrany proti čiernej mágii. A musím vám povedať, že podľa môjho presvedčenia čelíme mágii, s akou sa mnohí z nás nikdy nestretli, ani sa im o nej nesnívalo.“

Ron s Hermionou pozreli na Harryho.

208

„Len aby bolo jasné,“ začal, „chceš nechať Tonksovú u rodičov a ísť s nami?“

„Ona tam bude absolútne bezpečná, postarajú sa o ňu,“ tvrdil Lupin. Hovoril to s definitívnosťou, ktorá hraničila s ľahostajnosťou. „Harry, som si istý, že James by chcel, aby som bol pri tebe.“

„Ale ja nie,“ pomaly odpovedal Harry. „Som si celkom istý, že môj otec by chcel vedieť, prečo nie si pri vlastnom dieťati.“

Z Lupinovej tváre sa vytratila farba. Teplota v kuchyni akoby klesla o desať stupňov. Ron sa obzeral po miestnosti, akoby ho niekto požiadal, aby si to všetko vryl do pamäti, zatiaľ čo Hermionine oči behali hore-dolu od Harryho k Lupinovi.

„Ty to nechápeš,“ ozval sa Lupin nakoniec.„Tak mi to teda vysvetli,“ žiadal Harry.Lupin preglgol.„Ja… urobil som veľkú chybu, že som sa oženil s

Tonksovou. Bolo to proti zdravému rozumu a odvtedy to ľutujem.“

„Chápem,“ vravel Harry, „takže ju jednoducho odvrhneš aj s dieťaťom a utečieš s nami?“

Lupin vyskočil, jeho stolička sa prevrátila a zazeral na nich tak zlostne, že Harry po prvý raz zbadal na jeho ľudskej tvári tieň vlka.

„Nechápeš, čo som urobil svojej manželke a nenarodenému dieťaťu? Nikdy som sa nemal s ňou oženiť, urobil som z nej vydedenca!“

Lupin odkopol prevrátenú stoličku.„Stretávali sme sa iba v ráde alebo pod Dumbledorovou

ochranou na Rokforte! Neviete, ako sa väčšina čarodejníckeho sveta pozerá na tvory, ako som ja! Len čo sa

209

dozvedia o mojom postihnutí, sotva sa so mnou rozprávajú! Nechápete, čo som urobil? Aj jej vlastná rodina je znechutená naším manželstvom, veď ktorí rodičia by chceli, aby sa ich jediná dcéra vydala za vlkolaka? A dieťa… to dieťa…“

Lupin si doslova vytrhol hrsť vlasov a vyzeral celkom bez seba.

„Takí ako ja by sa nemali rozmnožovať! Bude ako ja, to som presvedčený. Ako si môžem odpustiť, že som vedome riskoval, že prenesiem svoje postihnutie na nevinné dieťa? A ak aj nejakým zázrakom nebude ako ja, tak bude pre neho lepšie, sto ráz lepšie, vyrastať bez otca, za ktorého by sa vždy muselo hanbiť!“

„Remus!“ šepkala Hermiona so slzami v očiach. „Nehovor tak. Ako by sa mohlo nejaké dieťa za teba hanbiť?“

„No, ja neviem, Hermiona,“ povedal Harry. „Ja by som sa zaňho dosť hanbil.“

Harry nevedel, kde sa v ňom vzala zlosť, ale donútila ho aj vstať. Lupin vyzeral, akoby ho Harry udrel.

„Ak si nový režim myslí, že potomkovia muklov sú zlí,“ rozohnil sa Harry, „ako budú zaobchádzať s polovičným vlkolakom, ktorého otec je navyše v ráde? Môj otec zomrel, keď sa pokúšal chrániť moju matku a mňa. A ty si myslíš, že by ti schválil, aby si len tak opustil svoje dieťa a vybral sa na dobrodružnú cestu s nami?“

„Ako… ako sa opovažuješ?“ zvolal Lupin. „Tu nejde o túžbu po nebezpečenstve alebo osobnej sláve. Ako sa opovažuješ naznačovať také…“

„Ja si myslím, že sa cítiš trochu ako ľahkovážny dobrodruh,“ povedal Harry, „chcel by si si obuť Siriusove topánky.“

210

„Harry, nie!“ prosila ho Hermiona, ale on sa neprestával mračiť na Lupina sinavého od zlosti.

„Nikdy by som tomu neveril,“ pokračoval Harry. „Muž, ktorý ma učil bojovať proti dementorom, je zbabelec.“

Lupin vytiahol prútik tak rýchlo, že Harry sotva stihol siahnuť po svojom. Ozvalo sa hlasné buchnutie a cítil, že letí dozadu, ako keby dostal päsťou, vrazil do kuchynskej steny, zosunul sa popri nej na dlážku a zazrel, ako koniec Lupinovho plášťa zmizol za dverami.

„Remus, Remus, vráť sa!“ kričala Hermiona, ale Lupin neodpovedal. O chvíľu počuli, ako tresli vchodové dvere.

„Harry!“ zakvílila Hermiona. „Ako si mohol?“„Bolo to ľahké,“ povedal Harry. Vstal a cítil, ako mu na

hlave naviera hrča po náraze do steny. Ešte stále sa od hnevu celý triasol.

„Nepozeraj tak na mňa!“ zavrčal na Hermionu.„Nezadrapuj sa do nej!“ zastal sa jej Ron.„Nie! Nie, nesmieme sa hádať!“ upokojovala ich

Hermiona a vrhla sa medzi nich.„To si Lupinovi nemal hovoriť,“ vyčítal Ron Harrymu.„Koledoval si o to,“ povedal Harry. Pred očami sa mu

mihali obrazy: Sirius, ako padá cez závoj, Dumbledore, ako zavisol vo vzduchu, záblesk zeleného svetla a hlas jeho mamy prosiaci o zmilovanie…

„Rodičia by nikdy nemali opúšťať svoje deti, pokiaľ nemusia,“ vyhlásil.

„Harry,“ Hermiona k nemu natiahla ruku v snahe utešiť ho, no on ju striasol a odtiahol sa, hľadiac do ohňa, ktorý vyčarila. Kedysi sa cez toto ohnisko rozprával s Lupinom. Uisťoval sa uňho o Jamesovej povahe a Lupin ho utešil. Teraz akoby vo vzduchu pred ním plávala Lupinova zmučená biela tvár. Cítil nepríjemný príval výčitiek. Ani

211

Ron, ani Hermiona nič nehovorili, no Harry si bol istý že si za jeho chrbtom vymieňajú pohľady a mlčky sa dohovárajú.

Obrátil sa a prichytil ich, ako sa rýchlo odvracajú od seba.

„Viem, že som ho nemal nazvať zbabelcom.“„Nie, nemal,“ ihneď súhlasil Ron.„Ale správa sa tak.“„Napriek tomu,“ povedala Hermiona.„Ja viem,“ pokračoval Harry, „lenže ak sa po tomto vráti

k Tonksovej, stálo to za to, nie?“Nemohol v hlase potlačiť prosebný tón. Hermiona

hľadela súcitne, Ron neisto. Harry si pozeral na nohy a myslel na svojho otca. Podporil by ho James v tom, čo povedal Lupinovi, alebo by sa hneval na svojho syna, že sa tak správal k jeho starému priateľovi?

Tichá kuchyňa akoby šumela od šoku z nedávneho výstupu a od Ronových a Hermioniných nevyslovených výčitiek. Denný Prorok, ktorého Lupin priniesol, stále ležal na stole a z titulnej stránky hľadela na strop Harryho tvár. Podišiel k novinám, sadol si, náhodne ich otvoril a predstieral, že číta. Nevnímal ani slovo, jeho myšlienky sa jednostaj točili okolo konfliktu s Lupinom. Bol si istý, že za novinami Ron a Hermiona pokračujú v mlčanlivej komunikácii. Šuchotajúc obrátil stránku a pred oči mu vyskočilo Dumbledorovo meno. Chvíľku trvalo, kým pochopil, čo je na rodinnej fotografii. Pod ňou bolo napísané: Rodina Dumbledorovcov, zľava doprava: Albus, Percival s nedávno narodenou Arianou v náručí, Kendra a Aberforth.

Obrázok upútal Harryho pozornosť a skúmal ho pozornejšie. Dumbledorov otec Percival bol sympatický

212

muž s očami, ktoré žiarili ešte aj na starej fotografii. Maličká Ariana bola len o trošku dlhšia ako peceň chleba a nevyzerala o nič výraznejšie. Matka Kendra mala uhľovočierne vlasy stiahnuté do vysokého uzla. Jej tvár pôsobila, akoby ju vytesali. Tmavými očami, vysokými lícnymi kosťami a rovným nosom Harrymu pripomínala domorodé Američanky napriek hodvábnym šatám bez výstrihu. Albus a Aberforth mali rovnaké kabátiky s čipkovými goliermi a rovnaké vlasy po plecia. Albus vyzeral o niekoľko rokov starší, no inak sa chlapci na seba veľmi podobali, pretože fotografia vznikla predtým, než sa Albusovi zlomil nos a než začal nosiť okuliare.

Rodina vyzerala celkom šťastne a normálne, vážne sa usmievala z novín. Maličká Ariana zabalená do deky kývala rúčkou. Harry pozrel na nadpis:

EXKLUZÍVNY ÚRYVOK Z VYCHÁDZAJÚCEHOŽIVOTOPISU ALBUSA DUMBLEDORA

OD RITY SKEETEROVEJ

Pomyslel si, že po prečítaní úryvku sa sotva môže cítiť ešte horšie ako teraz, a tak začal čítať:

Hrdá a povýšenecká Kendra Dumbledorová po zatknutí svojho manžela Percivala, o ktorom sa toľko písalo, a po jeho uväznení v Azkabane nemohla zostať v Humusinách nad Pláňou. Preto sa rozhodla presťahovať rodinu do Godricovej Úžľabiny, dediny, ktorá sa neskôr preslávila ako miesto čudného úniku Harryho Pottera pred Veď-Viete-Kým.

Tak ako v Humusinách nad Pláňou aj v Godricovej Úžľabine žijú mnohé čarodejnícke rodiny, no pretože ich

213

Kendra nepoznala, uchránilo ju to pred zvedavými otázkami o manželovom zločine, ktorým čelila v predchádzajúcej dedine. Tým, že opakovane odmietala priateľské pokusy svojich nových čarodejníckych susedov o zblíženie, onedlho dosiahla, že rodinu nechali na pokoji.

„Zabuchla mi dvere pred nosom, keď som ju prišla privítať domácimi kotlíkovými koláčikmi,“ prezradila Bathilda Bagshotová. „Prvý rok som vždy videla iba dvoch chlapcov. Ani by som nevedela, že má aj dcéru, keby som v zime potom, ako sa nasťahovali, nezbierala pri mesačnom svite nariekavky a nevidela Kendru vyvádzať Arianu do zadnej záhrady. Raz sa s ňou prešla po trávniku, pričom ju stále držala, a potom ju znovu odviedla dovnútra. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.“

Kendra si zrejme myslela, že presťahovanie sa do Godricovej Úžľabiny je dokonalá príležitosť skryť Arianu raz a navždy, čo pravdepodobne plánovala už roky. Načasovanie bolo dôležité. Ariana mala sotva sedem rokov, keď zmizla z očí verejnosti, a sedem rokov je vek, keď sa podľa väčšiny odborníkov už u detí prejavia magické schopnosti. Nikto z vtedajších pamätníkov sa nepamätá, že by sa u Ariany niekedy prejavil čo len náznak čarodejníckych schopností. Preto sa zdá jasné, že sa Kendra rozhodla radšej utajiť dcérinu existenciu, než znášať hanbu, keby musela priznať, že porodila šmukla. Keby sa odsťahovala od priateľov a susedov, ktorí poznali Arianu, o to ľahšie by mohla dievča uväzniť. Dalo sa spoľahnúť, že tých niekoľko ľudí, čo vedeli o Arianinej existencii, uchová tajomstvo, vrátane jej bratov, ktorí čelili trápnym otázkam odpoveďou naučenou od matky: „Moja sestra je príliš krehká, aby mohla chodiť do školy.“

214

Na budúci týždeň: Albus Dumbledore v Rokforte – ceny a predstieranie.

Harry sa mýlil: z toho, čo prečítal, mu bolo ešte horšie. Hľadel na fotografiu očividne šťastnej rodiny. Je to pravda? Ako to môže zistiť? Chcel ísť do Godricovej Úžľabiny, aj keď Bathilda nebude schopná rozprávať sa s ním. Chcel navštíviť miesto, kde on i Dumbledore stratili milovaných. Práve odkladal noviny, aby sa spýtal Rona a Hermiony na ich názor, keď sa v kuchyni ozvalo ohlušujúce puknutie.

Po prvý raz za tie tri dni Harry celkom zabudol na Kreachera. V prvom okamihu si pomyslel, že sa vrátil Lupin, a na zlomok sekundy nechápal, čo je to za množstvo zamotaných končatín, ktoré sa sčista-jasna zjavili vedľa jeho stoličky. Rýchlo vstal, keď sa Kreacher konečne vymotal a hlboko sa ukláňajúc Harrymu zaškriekal: „Kreacher sa vrátil so zlodejom Mundungusom Fletcherom, pane.“

Mundungus horko-ťažko vstával a vytiahol prútik. Hermiona však bola rýchlejšia.

„Expelliarmus!“Mundungusov prútik vyletel do vzduchu a Hermiona

ho chytila. Vyplašený Mundungus sa vrhol ku schodom, no Ron ho schmatol ragbyovým chmatom a Mundungus dopadol na kamennú dlážku, len to tak zadunelo.

„Čo je?“ zreval a zvíjal sa, pokúšajúc sa vyslobodiť z Ronovho zovretia. „Čo som urobil? Prečo ste nasadili na mňa toho prekliateho domáceho škriatka? Na čo sa to hráte, čo som urobil, pustite ma, pustite, lebo…“

„Nie si v situácii, aby si sa vyhrážal,“ pripomenul mu Harry. Odhodil noviny, prešiel pár krokmi cez kuchyňu a klesol na kolená vedľa Mundungusa, ktorý sa prestal brániť

215

a tváril sa zdesene. Ron zadychčaný vstal a sledoval, ako Harry úmyselne mieri prútikom na Mundungusov nos. Mundungus smrdel zatuchnutým potom a tabakovým dymom. Vlasy mal pochlpené a habit fľakatý.

„Kreacher sa ospravedlňuje, že priviedol zlodeja tak neskoro, pane,“ krákoril domáci škriatok. „Fletcher je majster v unikaní, má veľa skrýš a komplicov. Napriek tomu ho Kreacher nakoniec zahnal do úzkych.“

„Si veľmi šikovný, Kreacher,“ pochválil ho Harry a domáci škriatok sa mu hlboko uklonil.

„Dobre teda, chceme ti položiť zopár otázok,“ obrátil sa Harry k Mundungusovi, ktorý ihneď vykríkol: „Spanikáril som, jasné? Vôbec som nechcel ísť s vami, neurážaj sa, kamoško, ale nikdy som nebol ochotný za teba zomrieť. A letel za mnou ten prekliaty Veď-Vieš-Kto. Každý by odtiaľ vypadol, a ja som stále hovoril, že to nechcem urobiť…“

„Len pre tvoju informáciu, okrem teba sa nikto neodmiestnil,“ hovorila mu Hermiona.

„Vy ste banda sakramentských hrdinov, ale ja som nikdy nepredstieral, že sa chcem dať zabiť.“

„Nás nezaujíma, prečo si utiekol Divookému Moodymu,“ povedal Harry a posunul prútik bližšie k Mundungusovým opuchnutým a krvou podliatym očiam. „Už dávno sme vedeli, že si nespoľahlivý darebák.“

„Dobre, tak prečo ste teda za mnou poslali domáceho škriatka? Alebo zase ide o tie čaše? Ani jedna z nich mi nezostala, ale mohli by ste ich mať…“

„Nejde ani o tie čaše, hoci si už blízko,“ hovoril Harry. „Buď ticho a počúvaj.“

Bol to skvelý pocit, mať čo robiť, mať niekoho, od koho mohol požadovať aspoň trochu pravdy. Harryho prútik bol

216

teraz tak blízko ku koreňu Mundungusovho nosa, že Mundungus naň musel škúliť, keď ho chcel vidieť.

„Keď si vybielil tento dom a zobral všetko cenné,“ začal Harry, ale Mundungus ho znova prerušil.

„Siriusovi nikdy nezáležalo na haraburdách…“Bolo počuť tľapkanie nôh, zasvietila lesklá meď a ozvalo

sa tresnutie a mučivý výkrik. Kreacher sa pustil do Mundungusa a trieskal ho panvicou po hlave.

„Odvolaj ho, odvolaj, mal by si ho zamknúť!“ vrieskal Mundungus a krčil sa, keď Kreacher znovu dvíhal panvicu s ťažkým dnom.

„Kreacher, nie!“ vykríkol Harry.Kreacherove chudé ruky sa triasli pod váhou panvice,

ktorú stále držal nad hlavou.„Ešte aspoň raz, pán Harry, pre šťastie?“Ron sa zasmial.„Potrebujeme, aby bol pri vedomí, Kreacher, ale ak

bude treba ho presviedčať, môžeš si poslúžiť,“ dovolil mu Harry.

„Ďakujem veľmi pekne, pane,“ uklonil sa Kreacher, kúsok odstúpil a nespúšťal z Mundungusa veľké bledé oči plné nenávisti.

„Keď si pripravil tento dom o všetky cennosti, ktoré si našiel,“ začal Harry znova, „zobral si hŕbu vecí aj z kuchynskej skrine. Bol tam medailón.“ Harry mal zrazu sucho v ústach. Cítil aj napätie Rona a Hermiony a ich vzrušenie. „Čo si s ním urobil?“

„Prečo?“ spýtal sa Mundungus. „Je cenný?“„Stále ho máš!“ vykríkla Hermiona.„Nie, nemá,“ bystro poznamenal Ron. „Rozmýšľa, či zaň

nemal pýtať viac.“

217

„Viac?“ povedal Mundungus, „To by ani nebolo také sakramentsky ťažké… doparoma, ja som ho už dal preč, nie? Nemal som na výber.“

„Ako to myslíš?“„Predával som v Šikmej uličke a ona ku mne prišla a

spýtala sa ma, či mám povolenie na obchodovanie s čarovnými predmetmi. Prekliaty špiceľ. Chcela ma pokutovať, ale zapáčil sa jej ten medailón a povedala mi, že si ho vezme a tentoraz ma pustí a vraj mám šťastie.“

„Kto bola tá žena?“ spýtal sa Harry. „Ja neviem, nejaká ministerská babizňa.“ Mundungus chvíľu rozmýšľal so zvrašteným čelom. „Taká malá žena s mašľou na vrchu hlavy.“ Zamračil sa a potom dodal: „Vyzerala ako ropucha.“ Harry spustil prútik. Zasahoval ním Mundungusa do nosa, vystrelili z neho červené iskričky a chytilo sa mu od nich obočie.

„Aguamenti!“ skríkla Hermiona, z jej prútika vystrekol prúd vody a oblial vypľúvajúceho a prskajúceho Mundungusa.

Harry pozrel na priateľov a videl, že sú rovnako zdesení ako on. Jazvy na chrbte pravej ruky akoby ho znovu pálili.

218

DVANÁSTA KAPITOLA

MÁGIA JE MOC

Ako sa míňal august, neudržiavaný štvorcový trávnik uprostred Grimmauldovho námestia na slnku prašivel, až z neho ostalo len hnedé strnisko. Obyvateľov domu číslo dvanásť nikto z okolitých domov nevidel a nikto nevidel ani samotný dom číslo dvanásť. Muklovia z Grimmauldovho námestia sa už dávno zmierili so zábavnou chybou v číslovaní, ktorá spôsobila, že dom číslo jedenásť stál vedľa domu číslo trinásť.

A predsa teraz námestie priťahovalo zopár návštevníkov, ktorým sa zrejme táto anomália videla zaujímavá. Sotva prešiel deň bez toho, aby na Grimmauldovo námestie nezavítali nejakí ľudia, ktorí napohľad nemali iný cieľ, iba opierať sa o zábradlie oproti číslu jedenásť a trinásť a hľadieť na spoj medzi týmito dvoma domami. Osoby sa každý deň menili, hoci sa zdalo, že všetkých spája odpor k normálnemu oblečeniu. Okoloidúci Londýnčania boli väčšinou zvyknutí na extravagantné oblečených ľudí a málo si ich všímali, no podaktorí sa za nimi predsa obzreli a čudovali sa, prečo niekto v takej horúčave chodí v takom dlhom plášti.

Zdalo sa, že zvedavcov ich hliadkovanie vôbec neuspokojuje. Občas niektorý vzrušene pobehol dopredu, ako keby uvidel niečo zaujímavé, no potom cúvol a tváril sa sklamane.

V prvý septembrový deň na námestí striehlo viac ľudí než predtým. Pol tucta mužov v dlhých plášťoch mlčky a pozorne ako vždy upieralo pohľady na domy číslo jedenásť

219

a trinásť, ale to, na čo čakali, im zrejme stále unikalo. Podvečer, keď sa nečakane spustil studený dážď, po prvý raz za celé týždne, nadišiel jeden z tých nevysvetliteľných okamihov, keď sa im zazdalo, že zbadali niečo zaujímavé. Chlapík s pokrivenou tvárou niečo ukazoval a jeho najbližší spoločník, územčistý bledý muž, vykročil dopredu, no o chvíľu zase ochabli ako predtým a tvárili sa sklamane.

V dome číslo dvanásť medzitým Harry práve vošiel do chodby. Pri premiestňovaní na vrchný schodík tesne pred vchodovými dverami takmer stratil rovnováhu a pomyslel si, že smrťožrúti možno na okamih zazreli jeho odhalený lakeť. Starostlivo za sebou zatvoril vchodové dvere, vyzliekol si neviditeľný plášť, prevesil si ho cez ruku a ponáhľal sa po tmavej chodbe do suterénu. V ruke držal ukradnutý výtlačok Denného Proroka.

Privítal ho zvyčajný tichý šepot: „Severus Snape?“, ovanul ho chladný vietor a na chvíľu mu skrútilo jazyk.

„Ja som vás nezabil,“ odpovedal Harry, keď mal jazyk opäť voľný a len čo sa zjavila prachová postava zo zaklínadla, zatajil dych. Prešiel až do polovice schodiska, kde ho nemohla pani Blacková počuť a kde už nebol oblak prachu, a zavolal: „Mám novinu, a nebude sa vám páčiť.“

Kuchyňa bola takmer na nepoznanie. Každý kúsok teraz žiaril, medené hrnce a panvice boli vydrhnuté, až na ružovo svietili, drevená doska stola sa leskla, čaše a taniere už boli pripravené na obed a jagali sa vo svetle veselo blčiaceho ohňa, na ktorom bublal kotlík. No aj tak sa v miestnosti nič nezmenilo až tak ako domáci škriatok, ktorý sa teraz ponáhľal k Harrymu, oblečený v snehobielej utierke. Chlpy na ušiach mal čisté a našuchorené ako

220

kúsky vaty a na chudej hrudi mu nadskakoval Regulusov medailón.

„Vyzujte si, prosím, topánky, pán Harry, a pred večerou si umyte ruky,“ krákoril Kreacher, chytil neviditeľný plášť a išiel ho zavesiť na háčik na stene vedľa radu čerstvo vypratých staromódnych habitov.

„Čo sa stalo?“ s obavami sa spýtal Ron. Spolu s Hermionou sa prehrabávali v hŕbe načmáraných poznámok a ručne maľovaných máp, ktoré zaplnili koniec dlhého kuchynského stola, ale teraz hľadeli na Harryho, ktorý kráčal k nim a hodil noviny na ich rozhádzané pergameny.

Z veľkého obrázka na nich hľadel dobre známy čiernovlasý muž s krivým nosom a pod obrázkom bol titulok: SEVERUS SNAPE VO FUNKCII RIADITEĽA ROKFORTU.

„Nie!“ zvolali Ron a Hermiona nahlas.Hermiona bola najrýchlejšia, schmatla noviny a začala

čítať sprievodný článok nahlas.„Severusa Snapa, dlhoročného učiteľa elixírov na

Rokfortskej čarodejníckej škole, dnes vymenovali za riaditeľa, čo je jedna z najdôležitejších zmien v personálnom obsadení tejto starej školy. Po rezignácii predchádzajúcej profesorky života a zvykov muklov preberie toto miesto Alecto Carrowová, kým jej brat Amycus nastúpi do funkcie profesora obrany proti čiernej mágii.

,Som rád, že dostávam príležitosť podporiť naše najlepšie čarodejnícke tradície a hodnoty…‘ – ako vraždiť a odrezávať ľuďom uši, predpokladám! Snape a riaditeľ! Snape v Dumbledorovej pracovni! Pri Merlinových gatiach!“ zvreskla Hermiona, až Harry a Ron nadskočili.

221

Vyskočila spoza stola, vybehla z miestnosti a pritom kričala: „O chvíľku sa vrátim!“

„Pri Merlinových gatiach?“ pobavene zopakoval Ron. „Musí byť riadne rozčúlená.“ Pritiahol noviny k sebe a prezeral si článok o Snapovi.

„Ostatní učitelia to neznesú. McGonagallová, Flitwick i Sproutová, všetci poznajú pravdu, vedia, ako Dumbledore zomrel. Neprijmú Snapa za riaditeľa. A kto sú tí Carrowovci?“

„Smrťožrúti,“ odvetil Harry. „Vnútri sú ich fotografie. Aj oni boli na veži, keď Snape zabil Dumbledora, takže je tam celá partia. A nezdá sa mi, že by ostatní učitelia mali šancu,“ pokračoval trpko a pritiahol si stoličku, „musia iba zostať. Ak Snapa podporuje ministerstvo a Voldemort, majú na výber iba dve možnosti – zostanú a budú učiť, alebo strávia pekných pár rokov v Azkabane – a aj to, len keby mali šťastie. Predpokladám, že zostanú a budú sa usilovať chrániť študentov.“

Kreacher sa ponáhľal k stolu s veľkou polievkovou misou v rukách, nalieval polievku žufankou do čistučkých misiek a pritom si popiskoval.

„Ďakujem, Kreacher,“ poďakoval mu Harry a prevrátil Proroka tak, aby sa nemusel pozerať na Snapovu tvár. „Aspoňže presne vieme, kde je Snape.“

Začal jesť. Kvalita Kreacherovho varenia sa výrazne zlepšila, odkedy dostal Regulusov medailón. Takú dobrú francúzsku cibuľačku Harry ešte nikdy neochutnal.

„Dom stále sledujú smrťožrúti,“ oznámil pri jedle Ronovi, „a je ich viac ako zvyčajne. Ako keby dúfali, že vypochodujeme von so školskými kuframi a zamierime na Rokfortský expres.“

Ron pozrel na hodinky.

222

„Celý deň som na to myslel. Odišiel už skoro pred šiestimi hodinami. Je to čudné, že nie sme v ňom, čo?“

Harry si v duchu predstavil purpurovú lokomotívu, ktorú s Ronom kedysi sledovali zo vzduchu, ako sa ligoce medzi poľami a vŕškami ako vlniaca sa šarlátová húsenica. Bol si istý, že Ginny, Neville a Luna sedia v tejto chvíli v jednom kupé. Možno rozmýšľajú, kde je on aj s Ronom a Hermionou, alebo debatujú, ako najlepšie podkopať Snapov nový režim.

„Skoro ma videli, keď som sa vracal,“ povedal Harry. „Zle som pristál na vrchnom schodíku a plášť sa mi skĺzol.“

„Mne sa to stane zakaždým. Och, tu je,“ dodal Ron a natiahol krk za Hermionou, ktorá sa vrátila do kuchyne. „A čo to, pre Merlinove najvyťahanejšie gate, malo znamenať?“

„Spomenula som si na toto,“ dychčala Hermiona.Niesla veľký zarámovaný obraz, ktorý teraz položila na

zem a potom zobrala z kuchynského kredenca malú korálikovú kabelku. Otvorila ju a strkala obraz do nej aj napriek tomu, že už na pohľad bol priveľký, aby vošiel do malej kabelky. O pár sekúnd však zmizol v jej priestranných hlbinách.

„Phineas Nigellus,“ vysvetľovala a hodila kabelku na kuchynský stôl, kde to neprimerane hlasno buchlo.

„Prosím?“ čudoval sa Ron, ale Harry pochopil. Portrét Phineasa Nigellusa Blacka mohol poletovať medzi obrazom na Grimmauldovom námestí a tým, ktorý visel v riaditeľovej kancelárii na Rokforte v okrúhlej miestnosti na vrchu veže, kde nepochybne práve teraz víťazoslávne sedel Snape a prevzal Dumbledorovu zbierku krehkých strieborných čarovných prístrojov, kamennú mysľomisu,

223

Triediaci klobúk a Chrabromilov meč, pokiaľ ho nepresťahovali inam.

„Snape by mohol Phineasa Nigellusa poveriť sledovaním tohto domu,“ vysvetľovala Hermiona Ronovi, keď si sadla. „No keby to teraz Phineas Nigellus skúsil, uvidel by iba vnútro mojej kabelky.“

„Dobrý nápad!“ pochválil ju Ron a bolo vidieť, že to naňho zapôsobilo.

„Ďakujem,“ usmiala sa Hermiona a pritiahla si tanier s polievkou. „Tak, Harry, čo sa ešte dnes stalo?“

„Nič,“ odvetil Harry. „Sledoval som vchod do ministerstva sedem hodín. Nebolo po nej ani stopy. Ale videl som tvojho otca, Ron. Vyzerá dobre.“

Ron vďačne prikývol. Dohodli sa, že by bolo priveľmi nebezpečné, keby sa pokúsili komunikovať s pánom Weasleym cestou na ministerstvo alebo odtiaľ, lebo vždy ho obklopovalo niekoľko kolegov. Boli však spokojní, že ho aspoň občas zazreli, aj keď vyzeral veľmi napätý a nervózny.

„Ocko nám vždy hovoril, že väčšina ľudí z ministerstva na cestu do práce používa hop-šup práškovú sieť,“ povedal Ron. „Preto sme nevideli Umbridgeovú. Ona nikdy nechodí peši, myslí si, že je priveľmi dôležitá.“

„A čo tá smiešna stará čarodejnica a ten malý čarodejník v tmavomodrom habite?“ spýtala sa Hermiona.

„Ach, áno, ten chlapík z magickej údržby,“ spomenul si Ron.

„Ako vieš, že pracuje pre magickú údržbu?“ spýtala sa Hermiona a jej lyžička s polievkou sa zastavila na polceste.

„Ocko hovorí, že všetci z magickej údržby nosia tmavomodré habity.“

„Ale to si nám nikdy nepovedal!“

224

Hermiona odložila lyžičku a pritiahla si hárky s poznámkami a mapami, ktoré s Ronom skúmali, keď Harry vošiel do kuchyne.

„Tu o tmavomodrých habitoch nie je nič, nič!“ rozčuľovala sa, pričom horúčkovito listovala v poznámkach.

„Záleží na tom?“„Ron, na všetkom záleží! Ak sa máme dostať na

ministerstvo a neprezradiť sa, keď určite striehnu na votrelcov, záleží na každom malom detaile! Preberali sme to dookola, tak aký zmysel majú všetky tieto spoznávacie výlety, ak sa ani neobťažuješ nám povedať…“

„Doparoma, Hermiona, zabudol som na jedinú maličkosť…“

„Uvedomuješ si, že práve teraz je pre nás ministerstvo pravdepodobne najnebezpečnejšie miesto na svete…?“

„Myslím, že by sme to mali urobiť zajtra,“ navrhol Harry.

Hermiona zmeravela a ovisla jej čeľusť, Ronovi trochu zabehla polievka.

„Zajtra?“ zopakovala Hermiona. „To nemyslíš vážne, Harry?“

„Ale áno,“ potvrdil Harry. „Myslím si, že lepšie sa už nepripravíme, aj keby sme pobehovali okolo ministerského vchodu ešte ďalší mesiac. Čím dlhšie to budeme odkladať, tým ďalej sa medailón môže dostať. Je celkom možné, že Umbridgeová ho už odhodila. Nedá sa otvoriť.“

„Ak nenašla spôsob, ako ho otvoriť, a teraz je posadnutá,“ vyhlásil Ron.

„U nej by to bolo jedno, už aj tak bola stelesnením zla,“ pokrčil plecami Harry.

Hermiona si zamyslene hrýzla peru.

225

„Vieme všetko dôležité,“ pokračoval Harry, adresujúc to Hermione. „Vieme, že na ministerstve zrušili premiestňovanie. Vieme, že iba najvyššie postavení pracovníci môžu spojiť svoje domovy s hop-šup práškovou sieťou, lebo Ron počul, ako sa na to sťažujú tí dvaja nedotknuteľní. A vďaka rozhovoru toho bradatého chlapíka s kolegom, čo si vypočul, zhruba vieme, kde je Umbridgeovej kancelária.“

„Budem hore na prvom podlaží, Dolores ma chce vidieť,“ okamžite odrecitovala Hermiona.

„Presne tak,“ prikývol Harry. „A vieme, že dnu sa dostaneme pomocou tých smiešnych mincí či žetónov, alebo čo to je, pretože som videl, ako si tá čarodejnica jednu požičiavala od priateľky…“

„Ale my nijakú nemáme!“„Ak plán vyjde, budeme mať,“ pokojne pokračoval

Harry.„Ja neviem, Harry, neviem… Je strašne veľa vecí, ktoré

by sa mohli nevydariť, priveľmi sa spoliehame na náhodu…“

„Bude to tak, aj keď strávime ďalšie tri mesiace prípravami,“ tvrdil Harry. „Je čas konať.“

Z Ronovej a Hermioninej tváre vyčítal, že sa boja, a ani on sám sa necítil ktovieako odvážne, no napriek tomu si bol istý, že prišiel čas realizovať ich plán.

Uplynulé štyri týždne v neviditeľnom plášti striedavo chodili špehovať špeciálny vchod do ministerstva, ktorý vďaka pánu Weasleymu Ron poznal už od detstva. Sledovali ministerských pracovníkov na ceste do práce, načúvali, čo si rozprávajú, a dôkladným pozorovaním zisťovali, kto sa určite zjaví o tom istom čase každý deň a sám. Občas sa im podarilo ukradnúť niekomu z aktovky

226

Denného Proroka. Pomaly si načrtávali mapy a robili poznámky, ktoré sa teraz kopili pred Hermionou.

„Dobre,“ pomaly povedal Ron, „povedzme, že sa do toho pustíme zajtra… myslím, že by sme mali ísť len my dvaja s Harrym.“

„Och, nezačínaj s tým znova!“ vzdychla si Hermiona. „Myslela som, že to sme už vyriešili.“

„Jedna vec je motať sa okolo vchodov pod plášťom, ale toto je iné, Hermiona.“ Ron pichol prstom do Denného Proroka spred desiatich dní. „Si na zozname čarodejníkov muklovského pôvodu, ktorí sa nedostavili na výsluch!“

„A ty máš umierať na okyckanicu v Brlohu! Ak by tam niekto nemal ísť, tak je to Harry, lebo na jeho hlavu je vypísaná odmena desaťtisíc galeónov.“

„Fajn, tak ja zostanem tu,“ povedal Harry. „Dajte mi vedieť, keď niekedy porazíte Voldemorta, dobre?“

Ron a Hermiona sa zasmiali, no vtom Harrymu do jazvy na čele vystrelila bolesť. Ruka mu vyletela k jazve. Videl, ako sa Hermione zúžili zreničky, a usiloval sa zamaskovať ten pohyb tým, že si odhrnul vlasy z očí.

„No ak pôjdeme všetci traja, budeme sa musieť odmiestniť každý zvlášť,“ hovoril Ron. „Už sa všetci traja pod plášť nevmestíme.“

Harryho jazva bolela čoraz väčšmi. Vstal. Kreacher sa okamžite ponáhľal k nemu.

„Pán nedojedol polievku. Dal by si pán radšej chutné mäso alebo fondánový koláč, ktorý pán má tak rád?“

„Ďakujem, Kreacher, o chvíľku sa vrátim a dojem, idem len na toaletu.“

Uvedomil si, že Hermiona ho podozrievavo sleduje, a ponáhľal sa hore schodmi do chodby a potom na prvú plošinu schodiska, vbehol do kúpeľne a zavrel za sebou

227

dvere. Stonajúc od bolesti, zvalil sa na čierne umývadlo s kohútikmi v tvare otvorených hadích papúľ a zatvoril oči…

Za šera sa ponáhľal po ulici. Budovy na oboch stranách mali vysoké drevené štíty, vyzerali ako perníkové chalúpky.

Podišiel k jednej z nich a potom na dverách uvidel svoje biele ruky s dlhými prstami. Zaklopal a vzrušenie v ňom narastalo…

Dvere sa otvorili: stála v nich smejúca sa žena. Jej tvár ovisla, keď pozrela Harrymu do tváre, smiech ju prešiel a vystriedala ho hrôza…

„Gregorovič?“ ozval sa vysoký chladný hlas.Pokrútila hlavou a pokúšala sa zatvoriť dvere. Biela ruka

ich pevne držala a zabránila jej v tom.„Chcem Gregoroviča.“„Er wohnt hier nicht mehr!“ zakričala a krútila hlavou.

„On tu už nebýva! Už nebýva tu! Ja nepoznám!“Vzdala sa pokusu zatvoriť dvere a začala cúvať do

tmavej chodby a Harry šiel kĺzavým pohybom k nej a v ruke s dlhými prstami držal prútik.

„Kde je?“„Das weβ ich nicht! On sťahoval! Ja neviem, neviem!“Zdvihol prútik. Žena vykríkla. Do chodby pribehli dve

malé deti. Pokúšala sa zakryť ich rukami. Bolo vidieť záblesk zeleného svetla…

„Harry, HARRY!“Otvoril oči. Klesol na dlážku. Hermiona znovu tĺkla na

dvere.„Harry, otvor!“Kričal, vedel to. Vstal a odomkol dvere, Hermiona

ihneď vletela dnu, udržiavajúc rovnováhu, a podozrievavo

228

sa obzerala. Ron stál hneď za ňou, tváril sa znepokojene a mieril prútikom do kútov studenej kúpeľne.

„Čo si robil?“ spýtala sa Hermiona prísne.„Čo myslíš, čo som tu robil?“ odsekol Harry v márnej

snahe pôsobiť hrdinsky.„Kričal si ako o život,“ povedal Ron.„Och, áno… musel som zadriemať alebo…“„Harry, prosím ťa, neurážaj našu inteligenciu,“ hnevala

sa Hermiona a zhlboka sa nadýchla. „Vieme, že dole ťa bolela jazva, a si biely ako stena.“

Harry si sadol na kraj vane.„Tak fajn, práve som videl, ako Voldemort vraždí

nejakú ženu. Teraz už asi zabil celú jej rodinu. A nemusel. Bolo to zase ako s Cedricom, jednoducho mu…“

„Harry, ty nesmieš dovoliť, aby sa to zase stalo!“ kričala Hermiona a jej hlas sa ozýval po kúpeľni. „Dumbledore chcel, aby si používal oklumenciu! Hovoril, že to spojenie je nebezpečné – Voldemort ho môže využiť, Harry! Aký zmysel má sledovať ho pri zabíjaní a mučení, ako to môže pomôcť?“

„Vďaka tomu viem, čo robí,“ odpovedal jej Harry.„Takže sa ani nepokúsiš uzatvoriť sa pred ním?“„Hermiona, ja nemôžem. Vieš, že oklumenciu

nezvládam, nikdy som ju nezvládal.“„V skutočnosti si sa o to nikdy ani nepokúšal,“ vyhodila

mu na oči rozhorčene. „Ja to nechápem, Harry, tebe sa páči to špeciálne spojenie alebo vzťah, alebo čo to je…?“

Pri pohľade, ktorý na ňu vrhol, keď vstal, sa zajachtala.„Či sa mi páči?“ vravel potichu. „Tebe by sa to páčilo?“„Ja… nie… prepáč, Harry, nechcela som…“

229

„Protiví sa mi to, protiví sa mi skutočnosť, že môže preniknúť do mňa, že ho musím sledovať, keď je najnebezpečnejší. Ale využijem to.“

„Dumbledore…“„Zabudni na Dumbledora. Toto je moje rozhodnutie,

nikoho iného. Chcem vedieť, prečo ide po tom Gregorovičovi.“

„Po kom?“„To je zahraničný výrobca prútikov,“ vysvetľoval

Harry. „Vyrobil Krumov prútik a Krum ho považuje za vynikajúceho.“

„Ale podľa teba má Voldemort niekde zamknutého Ollivandera,“ pripomenul mu Ron. „Ak už má jedného výrobcu prútikov, načo potrebuje ďalšieho?“

„Možno súhlasí s Krumom, možno si myslí, že Gregorovič je lepší… alebo si myslí, že Gregorovič mu vysvetlí, čo môj prútik vlastne urobil, keď ma prenasledoval, pretože Ollivander to nevedel.“

Harry pozrel do puknutého zaprášeného zrkadla a videl, že Ron a Hermiona si za jeho chrbtom vymenili pochybovačné pohľady.

„Harry, ustavične rozprávaš o tom, čo urobil tvoj prútik,“ začala Hermiona, „ale to si urobil ty! Prečo si taký zanovitý a nepreberáš zodpovednosť za vlastnú moc?“

„Lebo viem, že som to nebol ja! A vie to aj Voldemort, Hermiona! My obaja vieme, čo sa v skutočnosti stalo!“

Mračili sa na seba. Harry vedel, že Hermionu nepresvedčil a chystá protiargumenty proti jeho teórii o prútiku a proti tomu, že si dovoľuje vidieť do Voldemortovej mysle. Uľavilo sa mu, keď zasiahol Ron.

230

„Prestaň s tým,“ radil jej. „Záleží to na ňom. A ak máme ísť zajtra na ministerstvo, nemyslíš, že by sme si mali prejsť plán?“

Obaja videli, že Hermiona len neochotne nechala tú vec bokom, hoci Harry si bol celkom istý, že pri prvej príležitosti naňho zaútočí znova. Medzitým sa vrátili do kuchyne v suteréne, kde im Kreacher naložil dusené mäso a fondánový koláč.

Do postele šli až neskoro večer, lebo celé hodiny si opakovali plán, až kým ho nevedeli od slova do slova jeden druhému odrecitovať. Harry, ktorý teraz spával v Siriusovej izbe, ležal v posteli a pri svetle prútika pozeral na starú fotografiu svojho otca, Siriusa, Lupina a Pettigrewa a ďalších desať minút si sám pre seba mrmlal plán. Keď zhasol prútik, nemyslel na všehodžús, vracačky alebo tmavomodré habity pracovníkov magickej údržby, myslel na výrobcu prútikov Gregoroviča a na to, ako dlho môže dúfať, že sa mu podarí unikať, keď ho Voldemort tak vytrvalo hľadá.

Zdalo sa, že svitanie prišlo po polnoci až nevhodne rýchlo.

„Vyzeráš hrozne,“ kritizoval ho Ron, keď vošiel do izby zobudiť Harryho.

„Nie nadlho,“ zazíval Harry.Hermionu našli v kuchyni. Dostala od Kreachera kávu a

teplé rožky a mala trochu maniacky výraz, ktorý Harry u nej spájal s prípravou pred skúškami.

„Habity,“ hundrala si popod nos, nervóznym kývnutím dala najavo, že vie o ich prítomnosti, a ďalej sa hrabala v korálikovej kabelke. „Všehodžús… neviditeľný plášť… falošné detonátory… obaja by ste sa mali striedať pre

231

prípad… vracačky, nugát na krvácanie nosa, predlžovacie uši…“

Zhltli raňajky, potom sa vybrali hore a Kreacher sa im ukláňal a sľuboval, že im pripraví steak a zapečené obličky v ceste.

„Vďaka mu za to!“ nadšene sa rozplýval Ron. „A keď si pomyslím, že som fantazíroval o tom, ako mu odtrhnem hlavu a zavesím ju na stenu…“

Veľmi opatrne vyšli na schodík pred dverami. Z druhej strany námestia zastretého hmlou sledovala dom dvojica smrťožrútov s opuchnutými očami. Hermiona sa najprv odmiestnila s Ronom a potom sa vrátila po Harryho.

Po zvyčajnej krátkej tme a dusivom pocite sa Harry ocitol v malej uličke, kde sa mala uskutočniť prvá fáza ich plánu. Ulička bola ešte opustená, stáli tam iba dva veľké smetníky. Prví ministerskí pracovníci prichádzali až o ôsmej.

„Tak teda dobre,“ Hermiona pozrela na hodinky. „Mala by tu byť asi o päť minút. Keď ju omráčim…“

„Hermiona, my vieme,“ prerušil ju Ron mrzuto. „Ale myslel som si, že máme otvoriť dvere prv, ako sem príde.“

Hermiona zapišťala.„Skoro som zabudla! Odstúpte…“Zamierila prútikom na neďaleké zamknuté požiarne

dvere pomaľované grafitmi, ktoré sa s rachotom otvorili. Ako už vedeli zo starostlivých prieskumných výletov, tmavá chodba za nimi viedla do prázdneho divadla. Hermiona potiahla dvere k sebe, aby to vyzeralo, že sú stále zatvorené.

„A teraz,“ povedala a otočila sa k nim do uličky, „znovu si dáme plášť…“

232

„… a budeme čakať,“ dokončil Ron, prehodil plášť Hermione cez hlavu, ako keď zakrývate papagájovi klietku, pozrel na Harryho a pritom prevrátil oči.

Asi po minúte sa ozvalo tiché puknutie a kúsok od nich sa primiestnila malá ministerská čarodejnica s rozfúkanými sivými vlasmi a trochu žmurkala v náhlom jasnom svetle. Spoza oblaku práve vyšlo slnko. Sotva si stačila užiť to nečakané teplo, keď ju Hermiona tichým omračujúcim zaklínadlom zasiahla do hrude a ona sa zvalila.

„Šikovné, Hermiona,“ pochválil ju Ron, ktorý vyšiel spoza smetníka pri vchode do divadla, a Harry si zložil neviditeľný plášť. Spoločne odniesli malú čarodejnicu do tmavej chodby za scénu. Hermiona vytrhla čarodejnici zopár vlasov a pridala ich do fľašky s blatistým všehodžúsom, ktorý vytiahla z korálikovej kabelky. Ron sa prehrabával v kabelke malej čarodejnice.

„Je to Mafalda Hopkirková,“ oznamoval, keď prečítal malú identifikačnú kartičku, podľa ktorej bola ich obeť asistentkou v kancelárii nenáležitého používania mágie. „Radšej si vezmi toto, Hermiona, a tu máš tie žetóny.“

Podal jej niekoľko malých zlatých mincí s písmenami M. M., ktoré vybral z čarodejnicinej kabelky.

Hermiona vypila všehodžús, ktorý mal teraz peknú ružovú farbu, a o pár sekúnd pred nimi stála dvojníčka Mafaldy Hopkirkovej. Zobrala si Mafaldine okuliare, nasadila si ich a Harry pozrel na hodinky.

„Meškáme. Pán čarodejný údržbár tu bude každú chvíľu.“

Rýchlo zatvorili dvere za skutočnou Mafaldou a Harry s Ronom hodili na seba neviditeľný plášť, ale Hermiona zostala viditeľná a čakala. O pár sekúnd sa ozvalo ďalšie

233

puknutie a pred nimi sa zjavil malý čarodejník podobný fretke.

„Ó, zdravím ťa, Mafalda.“„Ahoj!“ neisto odpovedala Hermiona. „Ako sa máš?“„Nie veľmi dobre,“ odpovedal malý čarodejník, ktorý

vyzeral úplne zdrvene.Hermiona s čarodejníkom zamierili k hlavnej ceste a

Harry s Ronom sa zakrádali za nimi.„Mrzí ma, že na teba tak pôsobí to počasie,“ energicky

sa chopila slova Hermiona, keď chcel ďalej rozprávať o svojich problémoch. Bolo dôležité zastaviť ho prv, ako prídu na hlavnú ulicu.

„Tu máš, daj si cukrík.“„Hm? Och, nie, ďakujem.“„Trvám na tom!“ dôrazne naliehala Hermiona a strčila

mu pod nos vrecúško s pastilkami. Malý čarodejník sa tváril dosť vystrašene a jednu si zobral.

Účinkovala okamžite. Len čo sa pastilka dotkla jeho jazyka, malý čarodejník začal tak silno vracať, že si ani nevšimol, keď mu Hermiona z vrchu hlavy vytrhla trochu vlasov.

„Och, panebože!“ zvolala, keď ošpliechal uličku zvratkami. „Možno by si si mal zobrať voľno!“

„N-nie!“ zajakával sa a vracal a pokúšal sa ísť ďalej napriek tomu, že nevládal kráčať rovno. „Musím… dnes… musím ísť…“

„Ale to je predsa hlúposť!“ vyplašené povedala Hermiona. „Nemôžeš ísť do práce v takomto stave – myslím, že by si mal ísť k Sv. Mungovi, nech s tebou niečo urobia!“

Čarodejník odpadol, dychčiac klesol na všetky štyri, no aj tak sa pokúšal liezť k hlavnej ulici.

234

„Jednoducho nemôžeš ísť takto do práce!“ zvýšila hlas Hermiona.

Zrejme konečne uznal, že kolegyňa má pravdu. Znechutená Hermiona mu pomohla vstať, otočil sa na mieste a zmizol. Zostala po ňom iba taška, ktorú mu Ron cestou vytrhol z ruky, a kúsky zvratkov.

„Fuj,“ Hermiona si nadvihla spodok habitu, aby sa im vyhla. „Mala som ho radšej omráčiť, bolo by pri tom menej hnusoby.“

„To hej,“ Ron sa vynoril spod plášťa s čarodejníkovou taškou v ruke, „no, myslím, že celá kopa bezvedomých tiel by bola nápadnejšia. Bol nejaký horlivý, nie? Tak nám teda daj vlasy a elixír.“

O dve minúty stál Ron pred nimi ako ten malý čarodejník, ktorému bolo zle, v tmavomodrom habite z aktovky.

„Čudné, že ho dnes nemal na sebe, keď si pomyslím, ako veľmi tam chcel ísť. Mimochodom, podľa štítku na chrbte som Reg Cattermole.“

„A ty počkaj tu,“ prikázala Hermiona Harrymu, stále ukrytému pod neviditeľným plášťom, „o chvíľu sa vrátime s vlasmi pre teba.“

Musel čakať desať minút, ale keď zostal sám na ovracanej uličke vedľa dverí, ktoré skrývali omráčenú Mafaldu, zdalo sa mu to oveľa dlhšie. Konečne sa Ron s Hermionou znovu ukázali.

„Nevieme, kto to je,“ hovorila Hermiona a podávala Harrymu niekoľko kučeravých čiernych vlasov, „ale odišiel domov, lebo strašne krvácal z nosa! Tu máš. Je dosť veľký, budeš potrebovať väčší habit…“

Vytiahla staré habity, ktoré im Kreacher vypral, a Harry sa utiahol napiť sa elixíru a premeniť sa.

235

Po bolestivej transformácii meral vyše meter osemdesiat a súdiac podľa svalnatých rúk, bol mocný. Navyše mal bradu. Zastrčil neviditeľný plášť a okuliare pod svoj nový habit a pripojil sa k Ronovi a Hermione.

„Prepána, to je strašidelné,“ zvolal Ron, keď pozrel na Harryho, ktorý sa teraz týčil nad ním.

„Vezmi si jeden z Mafaldiných žetónov,“ povedala Hermiona Harrymu, „a poďme, už je skoro deväť.“

Z uličky vyšli spolu. O necelých päťdesiat metrov ďalej sa po preplnenom chodníku dostali ku schodíkom so špicatým čiernym zábradlím. Nad jednými bol nápis PÁNI a nad druhými DÁMY.

„O chvíľku sa teda uvidíme,“ nervózne povedala Hermiona a zbehla dolu schodmi s označením DÁMY. Harry a Ron sa pripojili k niekoľkým čudne poobliekaným chlapíkom, zostupujúcim akoby do obyčajných verejných toaliet v podzemí, vydláždených nepeknými čiernymi a bielymi dlaždicami.

„Ránko, Reg!“ zavolal ďalší čarodejník v tmavomodrom habite a vošiel do kabínky tak, že vložil zlatú mincu do otvoru na dverách. „To je teda pekná otrava, však, keď všetci musíme chodiť do práce takto? Čo si myslia, že sa tu zjaví Harry Potter?“

Čarodejník sa zarehotal na vlastnom vtipe a Ron sa nasilu zachichotal.

„Máš pravdu, je to hlúpe,“ povedal.A s Harrym vošli do susedných kabínok.Naľavo a napravo od Harryho bolo počuť spláchnutie.

Harry si čupol, nazrel cez medzeru na spodku kabínky a videl, ako do susedného záchoda lezie pár nôh vo vysokých topánkach. Pozrel naľavo a videl, že Ron naňho žmurká.

„Musíme sa spláchnuť?“ zašepkal.

236

„Vyzerá to tak,“ šeptal mu Harry hlbokým a chrapľavým hlasom.

Obaja vstali. Harry sa cítil mimoriadne hlúpo, keď vliezol do toalety.

Okamžite vedel, že urobil správne, lebo hoci sa zdalo, akoby stál vo vode, topánky, nohy a habit zostali celkom suché. Chytil retiazku, potiahol a vzápätí letel krátkou šachtou a zjavil sa v kozube na Ministerstve mágie.

Nemotorne vstal. Jeho telo bolo oveľa väčšie, než bol zvyknutý. Veľké átrium sa mu zdalo tmavšie, ako si ho pamätal. Predtým bola v strede haly zlatá fontána, ktorá na vyleštenú drevenú podlahu a steny vrhala trblietavé svetelné iskričky. Teraz tam dominovala obrovská socha z čierneho kameňa. Pôsobila dosť strašidelne – predstavovala čarodejnicu a čarodejníka sediacich na ozdobných vyrezávaných trónoch, ktorí hľadeli zvrchu na ministerských pracovníkov vyskakujúcich z ohnísk pod nimi. Pod sochami bol vytesaný nápis z polmetrových písmen: MÁGIA JE MOCNÁ.

Harry dostal silný úder do chrbta, lebo z kozuba za ním vyletel ďalší čarodejník.

„Uhni z cesty, nemôžeš… och, prepáčte, Runcorn!“Očividne vyľakaný plešivejúci čarodejník sa ponáhľal

preč. Runcorn, muž, ktorého stelesňoval Harry, zrejme vzbudzoval hrôzu.

„Psst!“ ozval sa nejaký hlas, a keď sa obzrel, videl, ako mu drobná čarodejnica a malý čarodejník z magickej údržby kývajú od sochy. Harry sa ponáhľal k nim.

„Tak si sa dostal dnu v poriadku?“ zašepkala Hermiona Harrymu.

„Nie, ešte stále trčí v hajzli,“ vyhŕkol Ron.

237

„Och, no to je naozaj smiešne… Je to hrozné, nie?“ obrátila sa k Harrymu, ktorý hľadel na súsošie. „Videl si, na čom sedia?“

Harry sa pozrel pozornejšie a uvedomil si, že to, čo považoval za ozdobné vyrezávané tróny, sú v skutočnosti kopy vytesaných ľudí: stovky a stovky nahých tiel mužov, žien a detí, všetci s dosť hlúpymi, škaredými tvárami, pokrútení a stlačení dokopy, aby udržali ťarchu nádherne oblečených čarodejníkov.

„Muklovia,“ zašepkala Hermiona. „Na mieste, ktoré im patrí. Poďme, pustime sa do toho.“

Zaradili sa do prúdu čarodejníkov a čarodejníc, ktorí sa posúvali k zlatým bránam na konci haly, a ukradomky sa obzerali, ale nikde nebolo ani len stopy po známej postave Dolores Umbridgeovej. Prešli cez bránu do menšej haly, kde sa tvorili rady pred dvadsiatimi zlatými mrežami, za ktorými bol rovnaký počet výťahov. Sotva prišli k najbližšiemu, keď nejaký hlas zahrmel: „Cattermole!“

Obzreli sa a Harrymu sa zdvihol žalúdok. Kráčal k nim jeden zo smrťožrútov, ktorí boli svedkami Dumbledorovej smrti. Ministerskí pracovníci vedľa nich zmĺkli a sklopili oči. Harry zacítil atmosféru strachu. Mužova zamračená, trochu drsná tvár akosi neladila s jeho veľkolepým rozviatym habitom vyšívaným zlatom. Niekto v dave pri výťahoch zvolal: „Dobré ráno, Yaxley!“ Yaxley ho ignoroval.

„Požiadal som, aby niekto z magickej údržby dal do poriadku moju kanceláriu, Cattermole. Stále tam prší.“

Ron sa obzrel, ako keby dúfal, že zasiahne ešte niekto iný, no nikto neprehovoril.

„Prší… vo vašej kancelárii? To… nie je dobre, však?“Ron sa nervózne zasmial. Yaxley vyvalil oči.

238

„Vám sa to zdá smiešne, Cattermole?“Dve čarodejnice vystúpili z radu pred výťahom a

ponáhľali sa preč.„Nie,“ jachtal Ron, „pravdaže nie.“„Uvedomujete si, že práve idem vypočúvať vašu

manželku, Cattermole? V skutočnosti ma dosť prekvapuje, že nie ste tam dolu a nedržíte ju za ruku. Alebo ste ju už zavrhli? To bolo asi múdre. Radšej sa nabudúce ožeňte s nejakou čistokrvnou.“

Hermiona potichu zdesene vykríkla. Yaxley pozrel na ňu. Slabo zakašlala a odvrátila sa.

„Ja… ja…“ zajachtal Ron.„Ale keby moju manželku obvinili, že je humusáčka,“

pokračoval Yaxley, „… čo sa nestane, lebo ja by som sa neoženil so ženou, ktorú by mohli čo len omylom niekedy považovať za takú špinu – a šéf Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva by potreboval niečo opraviť, bolo by mojou prvoradou snahou tú prácu spraviť, Cattermole. Pochopili ste ma?“

„Áno,“ zašepkal Ron.„Tak sa o to postarajte, Cattermole, a ak do hodiny

nebude moja kancelária úplne suchá, čarodejnícky pôvod vašej manželky bude spochybnený ešte väčšmi, než je teraz.“

Zlaté mreže pred nimi sa s rachotom otvorili. Yaxley s nepríjemným úsmevom kývol Harrymu, od ktorého sa očividne očakávalo, že odobrí takéto zaobchádzanie s Cattermolom, a šiel k ďalšiemu výťahu. Harry, Ron a Hermiona vošli do svojich, ale nikto nenastúpil s nimi, ako keby boli nakazení. Mreže sa s buchotom zatvorili a výťah začal stúpať nahor.

239

„Čo spravím?“ ihneď sa spýtal Ron tých dvoch a vyzeral zdesene. „Ak tam nepôjdem, moja manželka… myslím Cattermolova manželka…“

„Pôjdeme s tebou, mali by sme sa držať pohromade…“ začal Harry, ale Ron horúčkovité pokrútil hlavou.

„To je šialené, nemáme toľko času. Vy dvaja hľadajte Umbridgeovú a ja pôjdem a nejako vyriešim tú Yaxleyho kanceláriu – lenže ako mám zastaviť dážď?“

„Vyskúšaj finite incantatem,“ radila mu Hermiona, „to by malo zastaviť dážď, ak je to zaklínadlo, alebo kliatba; ak nezastaví, niečo sa stalo s atmosférickým kúzlom, a to sa už ťažšie napráva, preto ako dočasné opatrenie vyskúšaj impervius, aby si ochránil jeho veci…“

„Zopakuj to a pomaly,“ požiadal Ron a zúfalo si prehľadával vrecká, či nenájde nejaké brko, no v tej chvíli výťahom zatriaslo a zastal. Ženský hlas oznámil: „Štvrté podlažie, Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov, s odbormi zverov, bytostí a duchov, kanceláriou pre vzťahy s raráškami a Poradňou pre boj proti škodcom.“ Mreže sa znovu otvorili a vpustili dvoch čarodejníkov a niekoľko svetlofialových papierových lietadielok, ktoré poletovali okolo lampy pri strope výťahu.

„Dobré ráno, Albert,“ pozdravil muž s hustými bokombradami a usmial sa na Harryho. Pozrel na Rona a Hermionu a výťah so škripotom znova stúpal hore. Hermiona medzitým rýchlo šepkala inštrukcie Ronovi. Čarodejník sa naklonil k Harrymu a s úškľabkom zamrmlal: „Dirk Cresswell, čo? Zo vzťahov s raráškami? To si urobil šikovne, Albert. Som si istý, že teraz dostanem jeho prácu!“

A žmurkol. Harry jeho úsmev opätoval a dúfal, že to postačí. Výťah zastal a mreže sa znovu otvorili.

240

„Druhé podlažie, Oddelenie pre presadzovanie čarodejníckeho práva, Oddelenie pre vyšetrovanie nenáležitého používania čarodejníckych schopností, sídla aurorov a administratívne služby Wizengamotu,“ oznamoval hlas čarodejnice.

Harry videl, že Hermiona trochu Rona potisla a on sa ponáhľal z výťahu nasledovaný ďalšími čarodejníkmi. Harry s Hermionou zostali sami. Len čo sa zlaté dvere zatvorili, Hermiona rýchlo povedala: „Harry, myslím, že naozaj radšej pôjdem za ním, podľa mňa nevie, čo robí, a keď sa do toho zapletie…“

„Prvé podlažie, minister mágie a pomocný personál.“Zlaté mreže sa roztvorili a Hermiona zhíkla. Pred nimi

stáli štyria ľudia. Dvaja boli zabratí do rozhovoru – dlhovlasý čarodejník vo veľkolepom čierno-zlatom habite a územčistá čarodejnica pripomínajúca ropuchu so zamatovou mašľou v krátkych vlasoch a s doskou na spisy pritlačenou na prsia.

241

TRINÁSTA KAPITOLA

KOMISIA PRE REGISTRÁCIUČARODEJNÍKOV

MUKLOVSKÉHO PÔVODU

„Á Mafalda!“ oslovila Umbridgeová Hermionu. „Poslal vás Travers, však?“

„Á-áno,“ zapišťala Hermiona.„Dobre, vy úplne postačíte.“ Umbridgeová pokračovala

v rozhovore s čarodejníkom v čierno-zlatom habite. „Takže problém je vyriešený, pán minister, ak Mafaldu možno uvoľniť na zapisovanie, môžeme začať hneď.“ Pozrela do bloku. „Dnes máme desať ľudí a je medzi nimi aj manželka pracovníka ministerstva! No toto… ešte aj tu na ministerstve!“ Vošla do výťahu k Hermione aj s dvoma čarodejníkmi, ktorí počúvali Umbridgeovej rozhovor s ministrom. „Pôjdeme rovno dolu, Mafalda, všetko, čo potrebujete, nájdete v súdnej sieni.“

„Dobré ráno, Albert, nevystupujete?“„Áno, pravdaže,“ odvetil Harry Runcornovým hlbokým

hlasom.Harry vystúpil z výťahu. Zlaté mreže sa za ním s

hrkotom zavreli. Obzrel sa a videl, ako sa mu Hermionina nervózna tvár stráca z dohľadu. Po oboch stranách vedľa nej stáli vysokí čarodejníci a Umbridgeovej zamatovú mašľu mala zarovno pleca.

„Čo vás sem privádza, Runcorn?“ spýtal sa nový minister mágie. Dlhé čierne vlasy a bradu mal sem-tam prešedivené a veľké vyčnievajúce čelo mu vrhalo tieň na

242

ligotavé oči. Harrymu pripomínal kraba vykúkajúceho spod skaly.

„Potrebujem sa niečo spýtať,“ Harry na okamih sekundy zaváhal, „Artura Weasleyho. Ktosi povedal, že je na prvom podlaží.“

„Prichytili ho pri kontakte s nežiaducim?“ spytoval sa Pius Thicknesse.

„Nie,“ odvetil Harry a v hrdle mu vyschlo. „Nie, nič také.“

„Tak teda. Aj tak je to len otázka času,“ vyhlásil Thicknesse. „Ak chcete vedieť môj názor, zradcovia krvi sú rovnako zlí ako humusáci. Pekný deň prajem, Runcorn.“

„Pekný deň aj vám, pán minister.“Harry hľadel, ako si Thicknesse vykračuje po hrubom

koberci. Len čo minister zmizol z dohľadu, Harry spod ťažkého čierneho plášťa vytiahol neviditeľný plášť, prehodil si ho na seba a pobral sa po chodbe opačným smerom. Runcorn bol taký vysoký, že sa Harry musel zohnúť, aby si bol istý, že mu nevidieť ani veľké nohy.

Žalúdok mu zvierala panika. Keď míňal jedny naleštené drevené dvere za druhými, s malými menovkami s označením funkcií tých, čo za nimi pracovali, moc ministerstva, jeho zložitosť, nepreniknuteľnosť naňho doliehali tak, že plán, ktorý uplynulé štyri týždne s Ronom a Hermionou tak starostlivo pripravovali, sa mu zdal smiešne detinský. Všetko svoje úsilie sústredili iba na to, ako sa nebadane dostanú dnu. Ani len na okamih nepomysleli na to, čo spravia, ak budú nútení rozísť sa. Hermiona teraz trčala na súdnom konaní, ktoré nepochybne bude trvať hodiny. Ron si bude musieť poradiť s mágiou, ktorá je podľa Harryho určite nad jeho sily, pričom od jej výsledku bude možno závisieť sloboda jednej

243

ženy; a on sa potuloval po najvyššom poschodí, hoci veľmi dobre vedel, že tá, ktorú hľadal, práve zišla dolu výťahom.

Zastal, oprel sa o stenu a usiloval sa rozhodnúť, čo urobí. To ticho pôsobilo ubíjajúco. Nebolo počuť nijaké náhlenie ani rozhovor, či rýchle kroky. Chodby s fialovými kobercami boli tiché, ako keby niekto na celé toto miesto uvrhol muffliato.

Jej kancelária musí byť tu hore, pomyslel si Harry.Zdalo sa veľmi nepravdepodobné, že by si Umbridgeová

odkladala šperky v kancelárii, no na druhej strane považoval za hlúpe pre istotu ju neprehľadať. Preto znovu vykročil po chodbe a nestretol nikoho, iba zamračeného čarodejníka, ktorý mrmlal pokyny brku, vznášajúcemu sa pred ním, a brko čmáralo na kus pergamenu.

Harry si začal všímať mená na dverách a zabočil za roh. V polovici ďalšej chodby sa ocitol na širokom otvorenom priestranstve, kde v radoch za malými stolmi podobnými školským laviciam, ibaže lesklejšími a bez nápisov, sedelo asi desať čarodejníc a čarodejníkov. Harry zastal a fascinovane ich sledoval. Všetci do taktu mávali a krútili prútikmi a na všetky strany ako malé ružové šarkany lietali štvorčeky farebného papiera. Po chvíli si Harry uvedomil, že pracujú rytmicky, všetky papiere majú rovnakú úpravu, a vtedy mu svitlo, sleduje tvorbu letákov – papierové štvorčeky sú stránky, pomocou kúzel sa skladajú, ukladajú na miesto a vytvárajú úhľadné kôpky vedľa každého čarodejníka alebo čarodejnice.

Harry sa prikrádal bližšie, hoci čarodejníci pracovali tak intenzívne, že by si zrejme sotva všimli jeho kroky tlmené kobercom, a stiahol dokončený leták z kopy vedľa mladej čarodejnice. Skúmal ho pod neviditeľným plášťom. Jeho ružovú stránku zdobil zlatý titulok:

244

HUMUSÁCIa nebezpečenstvo, ktoré predstavujú pre pokoj

spoločnosti čistokrvných

Pod titulkom bol obrázok červenej ruže a medzi jej lupeňmi sa usmievala tvár, ktorú dusila zelená zamračená burina s pazúrmi. Na letáku nebolo meno autora, ale Harryho pri jeho čítaní šteklili jazvy na chrbte pravej ruky. Mladá čarodejnica vedľa neho práve potvrdila jeho podozrenie, keď sa, mávajúc a krútiac prútikom, opýtala: „Neviete niekto, či bude tá stará bosorka vyšetrovať humusákov celý deň?“

„Opatrne,“ varoval ju čarodejník vedľa nej a nervózne sa obzeral. Jedna stránka mu vykĺzla a spadla na zem.

„Čo? Má aj magické uši, nielen oko?“Čarodejnica pozrela na lesklé mahagónové dvere oproti

výrobcom letákov. Harry tam pozrel tiež a zlosť sa v ňom vztýčila ako podráždený had. Tam, kde na muklovských dverách býva priezor, bolo do dreva vsadené veľké okrúhle oko s jasnomodrou dúhovkou – oko, ktoré bolo šokujúco známe každému, kto poznal Alastora Moodyho.

Na okamih Harry zabudol, kde je a čo tu robí, dokonca zabudol, že je neviditeľný. Kráčal rovno ku dverám, aby oko preskúmal. Nehýbalo sa. Hľadelo slepo nahor, meravé. Na ceduľke pod ním bolo napísané:

Dolores Umbridgeováprvá námestníčka ministra

Pod tým na trochu lesklejšej novej tabuľke stálo:

245

Vedúca Komisie pre registráciu čarodejníkovmuklovského pôvodu

Harry sa obzrel na výrobcov letákov. Hoci pracovali sústredene, sotva mohol predpokladať, že by si nevšimli, keby sa dvere prázdnej kancelárie pred nimi otvorili. Preto vytiahol z vnútorného vrecka čudný predmet s malými mávajúcimi nožičkami a telom pripomínajúcim gumenú húkačku. Skrčil sa pod plášťom a položil falošný detonátor na zem.

Detonátor sa okamžite rozbehol pomedzi nohy čarodejníc a čarodejníkov pred ním. O chvíľku, zakiaľ Harry čakal s rukou na kľučke, sa ozvalo hlasné tresknutie a z kúta sa vyvalil kúdol štipľavého čierneho dymu. Mladá čarodejnica v prednom rade zvreskla a všade lietali ružové stránky, lebo ona i jej kolegovia povyskakovali a hľadali zdroj výbuchu. Harry rýchlo otočil kľučkou, vošiel do Umbridgeovej kancelárie a zavrel za sebou dvere.

Mal pocit, akoby sa vrátil do minulosti. Miestnosť vyzerala presne ako Umbridgeovej kancelária v Rokforte: čipkové závesy, ozdôbky a sušené kvety pokrývali každé voľné miesto. Na stenách viseli rovnaké ozdobné taniere s farebnými mačiatkami s mašličkami, šantiace, poskakujúce a gýčovito rozkošné. Stôl bol prikrytý kvetinovým obrusom s volánikmi. Teleskopické zariadenie za okom Divookého Moodyho umožňovalo Umbridgeovej špehovať pracovníkov za dverami. Harry sa pozrel cez to zariadenie a videl, že všetci ešte stále stoja okolo detonátora. Vytrhol teleskop z dverí, až v nich zostala diera, vybral z neho magické oko a strčil si ho do vrecka. Potom sa znovu obrátil do miestnosti, zdvihol prútik a zamrmlal: „Accio, medailón.“

246

Nič sa nestalo, ale on ani nič nečakal. Umbridgeová určite ovláda ochranné zaklínadlá a kúzla. Preto sa ponáhľal za stôl a otváral zásuvky. Našiel brká, poznámkové zošity a čarovnú lepiacu pásku, očarované spinky na spisy sa samy hadili zo zásuvky a musel ich zatlačiť naspäť, malú čipkovanú škatuľku plnú náhradných mašieľ do vlasov a sponiek, ale ani stopy po medailóne.

Za stolom stála kartotéková skrinka. Harry sa pustil prehľadávať ju. Tak ako Filchove kartotéky v Rokforte bola plná spisov označených menami. Až celkom naspodku si všimol niečo, čo ho odpútalo od hľadania: spis pána Weasleyho.

Vytiahol ho a otvoril.

ARTUR WEASLEY

Pôvod: Čistokrvný, ale s neprijateľnými promuklovskými sklonmi. Známy člen Fénixovho rádu.

Rodina: Manželka (čistokrvná), sedem detí, dvaja najmladší v Rokforte. NB: najmladší syn v súčasnosti doma, vážne chorý, inšpektori ministerstva to potvrdili.

Bezpečnostný status: SLEDOVANÝ. Všetky jeho pohyby sú monitorované. Veľká pravdepodobnosť, že Nežiaduci číslo 1 sa s ním spojí (nedávno býval v rodine Weasleyovcov).

„Nežiaduci číslo jeden,“ potichu si hundral Harry. Odložil spis pána Weasleyho a zatvoril zásuvku. Tušil, kto

247

to je, a naozaj, keď sa vystrel a obzrel sa po kancelárii, či nenájde nejaké nové úkryty, na stene zbadal plagát so svojou fotografiou a na hrudi mu svietili slová NEŽIADUCI ČÍSLO 1. K plagátu bola pripnutá malá ružová ceduľka s obrázkom mačiatka v rohu. Harry podišiel bližšie a videl, že Umbridgeová na ňu napísala: „Potrestať.“

Rozčúlený ďalej hľadal vo vázach a na dne košíkov so sušenými kvetmi, pričom ho vôbec neprekvapovalo, že medailón tam nie je. Ešte raz pozrel po kancelárii a jeho srdce vynechalo jeden úder. Z malého obdĺžnikového zrkadla opretého o skrinku vedľa stola naňho hľadel Dumbledore.

Harry prebehol cez miestnosť a schmatol ho, ale v tom okamihu, ako sa ho dotkol, si uvedomil, že to vôbec nie je zrkadlo. Dumbledore sa zamyslene usmieval z prednej obálky lesklej knihy, Harry si hneď nevšimol text napísaný zeleným zaobleným písmom cez celý klobúk – Život a lži Albusa Dumbledora – ani o trochu menší nápis na jeho hrudi: „Rita Skeeterová, autorka bestselleru o Armandovi Dippetovi: Majster či hlupák?“

Harry náhodne otvoril knihu na celostranovej fotografii dvoch dospievajúcich roztopašne sa smejúcich chlapcov, ktorí sa držali sa okolo pliec. Dumbledore, teraz s vlasmi po lakte, si v tom čase nechal narásť podobnú malú tenkú briadku ako Krum, ktorá tak rozčuľovala Rona. Rozrehotaný chlapec vedľa Dumbledora mal v sebe nespútanú veselosť. Kučeravé zlaté vlasy mu padali na plecia. Harry rozmýšľal, či to je mladý Doge, ale kým stihol prečítať titulok, dvere kancelárie sa otvorili.

Keby sa Thicknesse nebol vo dverách práve obzeral, Harry by nestihol hodiť na seba neviditeľný plášť.

248

Pomyslel si, že Thicknesse možno postrehol nejaký pohyb, lebo na chvíľku nehybne zastal a zvedavo hľadel na miesto, kde Harry práve zmizol. Možno dospel k záveru, že videl iba Dumbledora škrabať si nos na obálke knihy, lebo Harry ju rýchlo vrátil na policu. A tak Thicknesse napokon podišiel k stolu, zamieril prútikom na brko v kalamári. Brko vyskočilo a čmáralo lístok Umbridgeovej. Veľmi pomaly, takmer nedýchajúc, Harry cúval z kancelárie do rozšírenej chodby.

Výrobcovia letákov ešte stáli okolo zvyškov detonátora, ktorý slabo húkal a dymil. Harry sa už ponáhľal po chodbe, keď mladá čarodejnica povedala: „Stavím sa, že sa to sem prikradlo z Oddelenia experimentálnych kúzel. Sú takí nedbanliví, pamätáte sa na tú otrávenú kačicu?“

Harry sa ponáhľal naspäť k výťahom a premýšľal, čo teraz spraviť. Bolo celkom nepravdepodobné, že by medailón bol na ministerstve, a nemal ani nádej pomocou kúzel dostať z Umbridgeovej, kde sa nachádza, kým sedí v plnej súdnej sieni. Predovšetkým musia z ministerstva odísť prv, než ich odhalia, a skúsiť to inokedy. Najprv musí nájsť Rona a potom vymyslia spôsob, ako dostať Hermionu zo súdnej siene.

Výťah prišiel prázdny. Harry doň naskočil a len čo sa pohol nadol, stiahol si neviditeľný plášť. Odľahlo mu, keď zarachotil a zastal na druhom podlaží a nastúpil doň premočený Ron s vyvalenými očami.

„B-bré ráno,“ zajachtal Harrymu, keď sa výťah zase pohol.

„Ron, to som ja, Harry!“„Harry! Prepánajána, zabudol som, ako vyzeráš – prečo

nie je Hermiona s tebou?“

249

„Musela ísť do súdnej siene s Umbridgeovou, nemohla odmietnuť, a…“

No kým Harry stihol dokončiť, výťah znovu zastal. Dvere sa otvorili a nastúpil pán Weasley a pokračoval v rozhovore so staršou čarodejnicou s plavými vlasmi, vyčesanými tak vysoko, že sa podobali na mravenisko.

„… úplne chápem, čo hovoríte, Wakanda, ale obávam sa, že sa nemôžem zúčastniť…“

Pán Weasley sa odmlčal, všimol si Harryho. Bolo to veľmi zvláštne, lebo sa naňho znechutene zamračil. Dvere výťahu sa zatvorili a všetci štyria, natriasajúc sa, sa viezli dolu.

„Zdravím, Reg,“ pozdravil pán Weasley a obzrel sa, keď počul kvapkanie z Ronovho habitu. „Nie je vaša manželka dnes na výsluchu? Ech, čo sa vám stalo? Prečo ste taký mokrý?“

„V Yaxleyho kancelárií prší,“ odpovedal Ron. Hovoril to plecu pána Weasleyho a Harry si bol celkom istý, že sa bojí, aby ho otec náhodou nespoznal, keby sa ich pohľady stretli. „Nemohol som to zastaviť, a tak ma poslali po Bernieho… Pillswortha, myslím, že povedali…“

„Áno, v mnohých kanceláriách v poslednom čase pršalo,“ prikývol pán Weasley. „Skúsili ste meteolo recanto? U Bletchleyho to zabralo.“

„Meteolo recanto?“ zašepkal Ron. „Nie, neskúsil som. Ďakujem, ta… teda ďakujem, Artur.“

Dvere výťahu sa otvorili, stará čarodejnica s účesom ako mravenisko vystúpila a Ron vybehol popri nej a zmizol. Harry sa ho chystal nasledovať, ale zistil, že mu cestu zablokoval Percy Weasley, ktorý vošiel do výťahu s nosom zahrabaným do nejakých papierov.

250

Až keď sa dvere s buchotom zatvorili, Percy si uvedomil, že je vo výťahu s otcom. Zdvihol pohľad, uvidel pána Weasleyho, očervenel ako reďkovka a vystúpil z výťahu, len čo sa dvere znovu otvorili. Harry sa po druhý raz pokúšal dostať von, ale tentoraz mu cestu zablokovalo rameno pána Weasleyho.

„Moment, Runcorn.“Dvere výťahu sa zatvorili, zostupovali na ďalšie podlažie

a pán Weasley povedal: „Počul som, že si udal Dirka Cresswella.“

Harry mal dojem, že stretnutie s Percym ešte väčšmi roznietilo hnev pána Weasleyho. Rozhodol sa, že najlepšie bude, ak sa bude tváriť hlúpo.

„Prosím?“ spýtal sa.„Nepredstieraj, Runcorn,“ zlostne pokračoval pán

Weasley. „Odhalil si čarodejníka, ktorý sfalšoval svoj rodokmeň, však?“

„Ja… No a čo?“ mykol plecom Harry.„Dirk Cresswell je desať ráz schopnejší čarodejník ako

ty,“ potichu povedal pán Weasley, keď výťah klesol ešte nižšie. „A ak prežije Azkaban, budeš sa mu zodpovedať, a to nespomínam jeho manželku, synov a priateľov…“

„Artur,“ prerušil ho Harry, „vieš, že ťa sledujú, však?“„Je to hrozba, Runcorn?“ nahlas sa spýtal pán Weasley.„Nie,“ povedal Harry. „Je to fakt! Sledujú každý tvoj

pohyb…“Dvere výťahu sa otvorili. Prišli do Átria. Pán Weasley

vrhol na Harryho zničujúci pohľad a vystúpil z výťahu. Harry tam stál otrasený. Želal si, aby mal radšej hocijakú inú podobu, len nie Runcornovu… Dvere výťahu sa znovu zatvorili.

251

Harry vytiahol neviditeľný plášť a znovu si ho prehodil. Pokúsi sa vytiahnuť Hermionu zo súdu sám, kým sa Ron bude trápiť s tou upršanou kanceláriou. Dvere sa otvorili a on vyšiel do kamennej chodby osvetlenej fakľami, celkom inej ako drevom obložené chodby s kobercami vo vyšších podlažiach. Keď výťah znovu zarachotil, Harry sa trochu striasol a hľadel na vzdialené čierne dvere – vchod do Oddelenia záhad.

Nevykročil však k čiernym dverám, ale k tým na ľavej strane, ktoré viedli ku schodisku do súdnych siení, ako si pamätal. Cestou v duchu preberal možnosti: ešte stále mal dva falošné detonátory, ale možno bude lepšie jednoducho zaklopať na dvere siene, vojsť ako Runcorn a požiadať o pár slov s Mafaldou. Nevedel však, či je Runcorn dostatočne dôležitý, aby si to mohol dovoliť, a aj keby sa mu to podarilo, ak by sa Hermiona nevrátila, začali by ich hľadať, prv než sa dostanú z ministerstva…

Pretože bol zamyslený, nepostrehol ihneď neprirodzený chlad, ktorý sa okolo neho rozlieval, akoby vstupoval do hmly. S každým krokom bolo čoraz chladnejšie: chlad mu prenikal až do hrdla, trhal mu pľúca. A potom sa doňho vkrádal pocit zúfalstva a beznádeje, napĺňal ho, šíril sa v ňom…

Dementori, pomyslel si.Zišiel po schodoch až dolu, zabočil doprava a uvidel

strašnú scénu. Tmavá chodba pred súdnymi miestnosťami bola plná vysokých postáv s tvárami úplne skrytými pod čiernymi kapucňami a jediným zvukom na tom mieste bol ich prerývaný dych. Zmeravení čarodejníci muklovského pôvodu, ktorých priviedli na výsluch, sedeli schúlení na tvrdých drevených laviciach a triasli sa. Väčšina z nich si ukrývala tváre v dlaniach. Možno sa tak podvedome

252

pokúšali ochrániť pred lačnými ústami dementorov. Niektorých sprevádzali príbuzní, iní sedeli sami. Dementori kĺzavo prechádzali popred nich sem a tam a chlad, beznádej a zúfalstvo toho miesta pohlcovali Harryho ako kliatba…

Bráň sa tomu, hovoril si, ale vedel, že nemôže vyvolať Patronusa bez toho, aby sa okamžite neodhalil. A tak šiel ďalej, čo najtichšie, ako mohol, a s každým krokom sa do jeho mozgu zakrádala čoraz väčšia otupenosť, no nútil sa myslieť na Hermionu a na Rona, ktorí ho potrebujú.

Prechádzať pomedzi týčiace sa čierne postavy bolo desivé. Tváre bez očí, skryté pod kapucňami, sa obracali za ním, keď ich míňal, a bol si istý, že ho cítia, možno cítia prítomnosť človeka, ktorý ešte má nejakú nádej, ešte odoláva…

A potom sa odrazu a nečakane uprostred toho meravého ticha dvere žalára naľavo otvorili a ozvali sa z nich výkriky.

„Nie, nie, ja mám z polovice čarodejnícku krv, som napoly čarodejník, hovorím vám! Môj otec bol čarodejník, bol, vyhľadajte si ho, Arkie Alderton, je to dobre známy konštruktér metiel, vyhľadajte si ho, hovorím vám – pustite ma, pustite ma…“

„Toto je posledné varovanie,“ ozval sa Umbridgeovej tichý hlas, čarami zosilnený tak, že ho bolo jasne počuť aj napriek zúfalým výkrikom muža. „Ak sa budete brániť, vystavíme vás bozku dementora.“

Výkriky stíchli, ale po chodbe sa ozývali trhané vzlyky.„Odveďte ho,“ prikázala Umbridgeová.Vo dverách súdnej siene sa zjavili dvaja dementori a

hnijúcimi šupinatými rukami zvierali zamdlievajúcemu

253

čarodejníkovi ramená. Kĺzavo s ním odchádzali po chodbe a tma, ktorú nechávali za sebou, ich pohltila.

„Ďalšia – Mary Cattermolová,“ zavolala Umbridgeová.Malá žena vstala a chvela sa od hlavy po päty. Tmavé

vlasy mala hladko začesané do uzla a na sebe dlhý jednoduchý habit. V tvári bola celkom bledá. Keď prechádzala popri dementoroch, Harry videl, ako ju striaslo.

Urobil to inštinktívne, bez akéhokoľvek plánu, lebo nezniesol pohľad na to, ako sama vchádza do žalára. Keď sa dvere začali zatvárať, prekĺzol do súdnej siene za ňou.

Nebola to tá istá miestnosť, v ktorej kedysi vyšetrovali jeho za nenáležité použitie mágie. Táto bola oveľa menšia a hoci strop bol rovnako vysoký, človeka v nej premáhal klaustrofobický pocit, že uviazol na dne hlbokej studne.

Vnútri boli ďalší dementori a vrhali svoju mrazivú auru na celú miestnosť, stáli v kútoch ako strážcovia bez tvárí, ďalej od vyvýšeného pódia. Na ňom za zábradlím sedela Umbridgeová, vedľa nej Yaxley a na druhej strane Hermiona, rovnako bledá ako pani Cattermolová. Pod stupienkom sa sem a tam prechádzala jasná strieborná dlhosrstá mačka a Harry si uvedomil, že je tam preto, aby chránila žalobcov pred zúfalstvom, ktoré vyžarovalo z dementorov. To mali pociťovať obvinení, nie obviňujúci.

„Sadnite si,“ tichým hodvábnym hlasom prehovorila Umbridgeová.

Pani Cattermolová tackavo podišla k jedinej stoličke naprostriedku miestnosti pod zvýšeným stupienkom. Len čo si sadla, z bočných operadiel stoličky vyskočili reťaze a pripútali ju.

„Ste Mary Elizabeth Cattermolová?“ spýtala sa Umbridgeová.

254

Pani Cattermolová jediný raz trasľavo prikývla.„Vydatá za Reginalda Cattermola z Oddelenia magickej

údržby?“Pani Cattermolovej vyhŕkli slzy.„Neviem, kde je, mali sme sa tu stretnúť!“Umbridgeová ju ignorovala.„Matka Maisie, Ellie a Alfreda Cattermola?“Pani Cattermolová vzlykala ešte hlasnejšie.„Boja sa, myslia si, že sa možno nevrátim domov.“„Ušetrite nás tých rečí,“ zahriakol ju Yaxley. „Nejakí

humusácki fagani v nás nevyvolajú súcit.“Vzlyky pani Cattermolovej zamaskovali Harryho kroky.

Pomaly kráčal ku schodíkom na zvýšený stupienok. Len čo prišiel na miesto, kde strážila mačka Patronus, pocítil zmenu teploty – bolo tam teplo a príjemne. Bol si istý, že Patronus vytvorila Umbridgeová, žiaril jasne, pretože tu bola spokojná, bola vo svojom živle, dodržiavala pokrútené zákony, ktoré pomáhala tvoriť, pomaly a veľmi opatrne sa posúval po stupienku za Umbridgeovú, Yaxleyho a Hermionu a sadol si za Hermionu. Bál sa, aby ju nevyľakal a nemykla sa. Chcel na Umbridgeovú a Yaxleyho uvrhnúť zaklínadlo muffliato, no aj keby to slovo zašepkal, Hermiona by sa mohla zľaknúť. Vtom Umbridgeová zvýšeným hlasom oslovila pani Cattermolovú a Harry sa chopil príležitosti.

„Som za tebou,“ zašepkal Hermione do ucha.Tak ako očakával, vyskočila tak prudko, že takmer

prevrhla fľašku s atramentom, ktorým mala zaznamenávať rozhovor, ale Umbridgeová a Yaxley sa sústredili na pani Cattermolovú a nevšimli si to.

„Dnes pri príchode na ministerstvo vám zobrali prútik, pani Cattermolová,“ hovorila Umbridgeová, „osem a

255

trištvrte stopy, čerešňa a jadro z vlasu jednorožca. Je to tak?“

Pani Cattermolová prikývla a utierala si oči do rukáva.„Mohli by ste nám povedať, ktorej čarodejnici alebo

čarodejníkovi ste zobrali prútik?“„Zobrala?“ vzlykala pani Cattermolová. „Ja som ho

nezobrala nikomu. Kúpila som ho, keď som mala jedenásť rokov. Vybral si ma.“

Plakala ešte usedavejšie.Umbridgeová sa zasmiala tichým dievčenským

smiechom, pri ktorom mal Harry chuť vrhnúť sa na ňu. Naklonila sa dopredu ponad zábradlie, aby sa lepšie mohla pozrieť na svoju obeť, a pred ňou zavislo vo vzduchu a hojdalo sa čosi zlaté: medailón.

Hermiona ho zbadala, potichu zjojkla, ale Umbridgeová a Yaxley, takí sústredení na svoju korisť, boli hluchí ku všetkému ostatnému.

„Nie,“ povedala Umbridgeová, „nie, ja si to nemyslím, pani Cattermolová. Prútiky si vyberajú iba čarodejníkov alebo čarodejnice. Vy nie ste čarodejnica. Mám tu dotazník s vašimi odpoveďami – Mafalda, podajte mi ho.“

Umbridgeová natiahla malú ruku: v tej chvíli sa tak veľmi podobala ropuche, až Harryho prekvapovalo, že nevidí medzi jej krátkymi prstami blany. Hermione sa triasli ruky od šoku. Prehrabávala sa v kope dokumentov, naklonená na stoličke, až napokon vytiahla zväzok pergamenov s menom pani Cattermolovej.

„To je… to je pekné, Dolores,“ ukazovala na prívesok ligotajúci sa vo volánoch Umbridgeovej blúzky.

„Čo?“ oborila sa na ňu Umbridgeová a pozrela na medailón. „Och, áno – staré rodinné dedičstvo,“ vysvetľovala a pohladkala medailón, ktorý jej ležal na

256

prsiach. „To S znamená Selwyn… som príbuzná Selwynovcov… Je skutočne už len málo čistokrvných rodín, s ktorými nie som spríbuznená… Škoda,“ pokračovala hlasnejšie a listovala v dotazníku pani Cattermolovej, „že to isté sa nedá povedať o vás. Povolanie rodičov: obchodníci so zeleninou.“

Yaxley sa posmešne zasmial. Pod ním sa sem a tam prechádzala huňatá strieborná mačka a v kútoch čakali dementori.

Pri Umbridgeovej lži sa Harrymu vovalila do mozgu krv a zastrela jeho zmysel pre opatrnosť – medailón, ktorý si zobrala ako úplatok od malého zlodejíčka, teraz používa ako dôkaz svojej čistokrvnosti. Zdvihol prútik a ani sa neobťažoval skryť ho pod neviditeľným plášťom: „Nehýb sa!“

Zablyslo sa červené svetlo, Umbridgeová sa zvalila a čelom narazila do zábradlia. Papiere pani Cattermolovej skĺzli na zem a strieborná mačka zmizla. Ľadový vzduch ich ovanul ako vietor. Zmätený Yaxley sa obzeral a hľadal zdroj problémov. Uvidel Harryho ruku bez tela a prútik mieriaci naňho. Aj on sa pokúsil vytiahnuť prútik, ale prineskoro.

„Nehýb sa!“Yaxley skĺzol na zem a zostal schúlený na dlážke.„Harry!“„Hermiona, ak si si myslela, že tu budem sedieť a

dovolím jej, aby predstierala…“„Harry, pani Cattermolová!“Harry sa zvrtol a odhodil neviditeľný plášť. Dolu

dementori vychádzali zo svojich kútov a kĺzavým pohybom sa blížili k žene pripútanej reťazami k stoličke. Či preto, že Patronus zmizol, alebo cítili, že ich páni ich už

257

neovládajú, nemalo ich čo zadržiavať. Pani Cattermolová vystrašene vykríkla, keď ju slizká chrastovitá ruka chytila za bradu a dvíhala jej tvár.

„EXPECTO PATRONUM!“Z konca Harryho prútika vyletel strieborný jeleň a

skočil k dementorom, tí cúvli a znova sa rozplynuli v tmavých tieňoch. Svetlo z jeleňa, oveľa mocnejšie a teplejšie ako ochrana mačky, naplnilo celý žalár a rozlialo sa po celej miestnosti.

„Vezmi horcrux,“ povedal Harry Hermione.Hnal sa dolu schodmi, zastrkujúc si pritom neviditeľný

plášť do batoha, a podišiel k pani Cattermolovej.„Vy?“ šepkala, hľadiac mu do tváre. „Ale… ale Reg

povedal, že to vy ste predložili moje meno na výsluch!“„Ja?“ zamrmlal Harry a ťahal reťaze, ktoré jej zväzovali

ruky.„Nuž, tak som si to rozmyslel. Diffindo!“ Nič sa nestalo.

„Hermiona, ako sa zbavím tých reťazí?“„Počkaj, ja tu niečo skúšam…“„Hermiona, sme obkľúčení dementormi!“„Ja viem, Harry, ale ak sa zobudí a medailón bude

preč… Potrebujem jeho duplikát – Geminio!… Tak! To by ju malo oklamať.“

Hermiona zbehla dolu schodmi.„Počkaj… Relaxio!“Reťaze zacinkotali a vtiahli sa do operadiel stoličky.

Pani Cattermolová vyzerala rovnako vystrašene ako predtým.

„Ja tomu nerozumiem,“ zašepkala.„Pôjdete odtiaľto s nami,“ hovoril jej Harry a postavil ju.

„Choďte domov, vezmite deti a vypadnite, zmiznite z tejto

258

krajiny, ak budete musieť. Zamaskujte sa a bežte. Videli ste, aké to je, tu sa nedočkáte spravodlivého výsluchu.“

„Harry, ako sa odtiaľto dostaneme, keď je vonku na chodbe toľko dementorov?“ spýtala sa Hermiona.

„S Patronusmi,“ povedal Harry a ukazoval prútikom na svojho. Jeleň spomalil a kráčal ku dverám, stále jasne žiariac. „S toľkými, koľkých dokážeme vytvoriť. Vyčar svojho, Hermiona.“

„Expec… Expecto patronum,“ jachtala. Nič sa nestalo.„To je jediné zaklínadlo, s ktorým mala v živote

problémy,“ vysvetľoval Harry užasnutej pani Cattermolovej. „Je to smola… no tak, Hermiona…“

„Expecto patronuml“Z konca Hermioninho prútika vyskočila strieborná

vydra a elegantne plachtila vo vzduchu, aby sa pripojila k jeleňovi.

„Poďme,“ zavelil Harry a viedol Hermionu a pani Cattermolovú ku dverám.

Keď Patronusy vykĺzli zo žalára, ozvali sa šokované výkriky ľudí čakajúcich vonku. Harry sa obzeral okolo seba: dementori cúvali po oboch stranách a strácali sa v tme, rozpŕchli sa pred striebornými tvormi.

„Bolo rozhodnuté, že máte ísť domov a aj s rodinami sa skryť,“ vyhlásil Harry ešte stále prikrčeným čarodejníkom muklovského pôvodu, oslepeným svetlom Patronusov. „Ujdite do zahraničia, ak môžete. Len sa držte čo najďalej od ministerstva. To je nové oficiálne vyhlásenie. Teraz iba sledujte Patronusov a môžete odisť z Átria.“

Podarilo sa im dostať sa hore kamennými schodmi bez toho, aby ich niekto pristihol, no len čo sa priblížili k výťahu, Harry začal pochybovať. Ak sa vynoria v Átriu so vznášajúcim sa strieborným jeleňom a vydrou pred sebou a

259

s dvadsiatimi ľuďmi, z ktorých polovica sú obvinení čarodejníci muklovského pôvodu, určite vzbudia nežiaducu pozornosť. Práve dospel k tomuto nevítanému záveru, keď výťah s hrkotom zastal pred nimi.

„Reg!“ vykríkla pani Cattermolová a hodila sa Ronovi do náručia. „Runcorn ma pustil, napadol Umbridgeovú a Yaxleyho a povedal nám, aby sme odišli z krajiny. Myslím, že by sme to mali urobiť, Reg, naozaj, ponáhľajme sa domov a vezmime deti… Prečo si taký mokrý?“

„Voda,“ zahundral Ron a vyslobodil sa z jej objatia. „Harry, už vedia, že niekto vnikol na ministerstvo, nejako to súvisí s dierou v Umbridgeovej dverách. Myslím, že máme tak päť minút, ak…“

Hermionin Patronus s puknutím zmizol, keď sa zdesene obrátila k Harrymu.

„Harry, ak tu uviazneme…!“„Neuviazneme, ak sa poponáhľame,“ povedal Harry.

Oslovil tichú skupinu za nimi, ktorá na nich zízala.„Kto má prútiky?“Asi polovica z nich zdvihla ruky.„Dobre, všetci, čo nemáte prútiky, sa pridajte k

niekomu, kto ho má. Musíme konať rýchlo, kým nás nezastavia. Poďme.“

Podarilo sa im natlačiť sa do dvoch výťahov. Harryho Patronus strážil pred zavretými zlatými mrežami a výťahy začali pomaly stúpať.

„Ôsme podlažie,“ oznamoval chladný hlas čarodejnice, „Átrium.“

Harry ihneď vedel, že majú problémy. V Átriu už pobehovalo plno ľudí od kozuba ku kozubu a pečatili ich.

„Harry!“ zapišťala Hermiona. „Čo spravíme?“

260

„STÁŤ!“ zahrmel Harry mocným Runcornovým hlasom, ktorý sa rozliehal v Átriu. Čarodejníci pečatiaci kozuby zmeraveli. „Poďte za mnou,“ zašepkal skupine zdesených čarodejníkov muklovského pôvodu a tí sa pohli dopredu, schúlení k sebe a pobádaní Ronom a Hermionou.

„Čo sa deje, Albert?“ spytoval sa akýsi plešivejúci čarodejník, ktorý predtým vyšiel z kozuba za Harrym. Vyzeral nervózne.

„Títo musia odísť ešte pred zapečatením východov,“ prikazoval Harry tak autoritatívne, ako len dokázal.

Skupinka čarodejníkov si vymenila pohľady.„Kázali nám všetky východy zapečatiť a nikoho

nevypustiť.“„Opovažujete sa protirečiť mi?“ zahrmel na neho Harry.

„Mám dať preskúmať váš rodokmeň, tak ako som dal preskúmať Dirkov Cresswellov?“

„Prepáčte!“ hlesol plešivejúci čarodejník a cúvol. „Nič som tým nemyslel, Albert, ale myslel som… myslel som, že majú ísť na výsluch a…“

„Ich krv je čistá,“ potvrdil Harry a jeho hlboký hlas sa pôsobivo ozýval v hale. „Čistejšia ako krv mnohých z vás, dovoľujem si povedať. Choďte už!“ zahrmel na čarodejníkov muklovského pôvodu a tí sa ponáhľali ku kozubom a začali po dvojiciach miznúť. Ministerskí čarodejníci sa držali za nimi, niektorí sa tvárili zmätene, ostatní vydesene a rozhorčene. A potom…

„Mary!“Pani Cattermolová sa obzrela. Z výťahu práve vybehol

skutočný Reg Cattermole, ktorý už nevracal, ale bol bledý a vyčerpaný.

„R-Reg?“Pozrela z manžela na Rona, ktorý nahlas zahrešil.

261

Plešivejúci čarodejník zízal na nich s otvorenými ústami a jeho hlava sa smiešne otáčala z jedného Rega Cattermola na druhého.

„Hej, čo sa deje? Čo to má byť?“„Zapečaťte východ! ZAPEČAŤTE!“Yaxley vybehol z ďalšieho výťahu a bežal ku skupine

pri kozuboch, kde už okrem pani Cattermolovej zmizli všetci čarodejníci muklovského pôvodu. Plešivejúci čarodejník už dvíhal prútik, no Harry sa rozohnal obrovskou päsťou a vrazil mu jednu, až odletel.

„Pomáhal pri úteku muklov, Yaxley!“ volal Harry.Kolegovia plešivejúceho čarodejníka začali kričať a

medzitým Ron schmatol pani Cattermolovú, vtiahol ju do ešte stále otvoreného kozuba a zmizli. Zmätený Yaxley hľadel z Harryho na zbitého čarodejníka, kým skutočný Reg Cattermole kričal: „Moja žena! Kto to bol s mojou ženou? Čo sa deje?“

Harry videl, že Yaxley sa otočil a začína mu svitať.„Poďme!“ skríkol Harry na Hermionu, chytil ju za ruku

a skočili do kozuba zároveň, a práve vtedy ponad Harryho hlavu preletelo Yaxleyho zaklínadlo. Pár sekúnd sa točili a potom ich vyhodilo z toalety do kabínky. Harry otvoril dvere: Ron stál pri umývadlách a stále zápasil s pani Cattermolovou.

„Reg, ja nechápem…“„Pustite ma, ja nie som váš manžel, musíte ísť domov!“V kabínke za nimi sa ozval hluk. Harry sa obzrel: práve

sa zjavil Yaxley.„POĎME!“ vykríkol Harry. Schmatol Hermionu za

ruku, Rona za rameno a otočil sa na mieste.

262

Pohltila ich tma a cítili, akoby ich stláčajú nejaké pásy, no niečo nebolo v poriadku… Hermionina ruka akoby mu unikala…

Rozmýšľal, či sa nezadusí, nemohol ani dýchať, ani nevidel a jediná pevná vec na svete bolo Ronovo rameno a Hermionine prsty, ktoré sa mu pomaly vyšmykovali…

A potom uvidel dvere domu číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí s hadím klopadlom, no prv ako sa stihol nadýchnuť, ozval sa výkrik a záblesk fialového svetla. Hermionina ruka sa odrazu zmenila na zverák a všetko zase stmavlo.

263

ŠTRNÁSTA KAPITOLA

ZLODEJ

Harry otvoril oči a oslepilo ho zlaté a zelené svetlo. Netušil, čo sa stalo, vedel iba, že leží zrejme na lístí a konárikoch. Usiloval sa nadýchnuť, lebo sa mu zdalo, akoby mal spľasnuté pľúca, zažmurkal a uvedomil si, že tá nepríjemná žiara je slnečné svetlo, ktoré preniká cez koruny stromov vysoko nad ním. Potom sa niečo myklo blízko jeho tváre. Zdvihol sa na ruky a kolená, pripravený, že sa ocitne zoči-voči nejakému malému zlostnému tvorovi, no videl, že ten objekt je Ronova noha. Obzeral sa a zistil, že aj s Hermionou ležia v lese na zemi a sami.

V prvom momente si Harry pomyslel, že sú v Zakázanom lese, a na chvíľu, hoci vedel, aké hlúpe a nebezpečné by bolo, keby sa zjavili v areáli Rokfortu, mu srdce radostne poskočilo pri myšlienke, že sa prikradnú pomedzi stromy k Hagridovej chalupe. O chvíľku však Ron ticho zastonal a Harry sa začal plaziť k nemu. Uvedomil si, že toto nie je Zakázaný les – stromy vyzerali mladšie, rástli redšie a zem bola čistejšia.

Zrazil sa s Hermionou, ktorá tiež kľačala pri Ronovej hlave. Len čo mu pohľad dopadol na Rona, na všetky ostatné obavy zabudol. Ron mal celú ľavú stranu od krvi a jeho tvár na pozadí zeme zasypanej lístím bola sivobiela. Všehodžús prestával účinkovať – Ron vyzeral napoly ako Cattermole, napoly ako Ron, vlasy mu červeneli a z tváre mizla aj tá troška farby, ktorá v nej zostala.

„Čo sa mu stalo?“

264

„Rozštiepil sa,“ povedala Hermiona a prstami už odstraňovala Ronov rukáv, kde bola krv najtmavšia a bolo jej najviac.

Harry zdesene sledoval, ako trhá Ronovu košeľu. Vždy si rozštiepenie predstavoval ako niečo komické, ale toto… Vnútro mu nepríjemne zvieralo, keď Hermiona odhalila Ronovo rameno, kde chýbal veľký kus mäsa, akoby ho niekto čisto odrezal nožom.

„Harry, rýchlo, v mojej kabelke je malá fľaštička s nápisom Dictamnus albus.“

„Kabelka… jasné…“Harry uháňal na miesto, kde Hermiona pristála, chytil

korálikovu kabelku a strčil do nej ruku. Okamžite sa mu do prstov tlačila jedna vec za druhou: cítil kožené chrbty kníh, vlnené rukávy svetrov, podpätky topánok…

„Rýchlo!“Zdvihol zo zeme prútik a zamieril ním do hlbín

čarovnej kabelky.„Accio Dictamnus albusl“Z kabelky vyletela malá hnedá fľaštička, chytil ju a

ponáhľal sa naspäť k Hermione a Ronovi, ktorý mal teraz privreté oči a medzi viečkami sa mu beleli pásiky očných bielkov.

„Zamdlel,“ vzdychla Hermiona, ktorá bola tiež dosť bledá. Už nevyzerala ako Mafalda, hoci vlasy mala miestami ešte sivé. „Odzátkuj ju, prosím, Harry, mne sa trasú ruky.“

Harry vytrhol zátku z fľašky, Hermiona si ju vzala a na krvácajúcu ranu naliala tri kvapky elixíru. Vyletel z nej zelenkavý dym, a keď sa rozplynul, Harry videl, že krvácanie sa zastavilo. Rana teraz vyzerala ako po

265

niekoľkých dňoch a obnažené mäso už bolo potiahnuté novou pokožkou.

„No toto!“ žasol Harry.„Nie som si istá, či by bolo bezpečné urobiť viac,“ neisto

uvažovala Hermiona. „Sú zaklínadlá, ktoré by ho dali úplne do poriadku, no neodvážim sa použiť ich pre prípad, že by som to pokazila a narobila viacej škody… Už aj tak stratil veľa krvi…“

„Ako sa zranil?“ Harry krútil hlavou a pokúšal sa vyjasniť si ju, pochopiť, čo sa vlastne stalo. „Prečo sme tu? Myslel som, že sa vraciame na Grimmauldovo námestie.“

Hermiona sa zhlboka nadýchla. Bolo vidieť, že má slzy na krajíčku.

„Harry, myslim, že tam sa už nebudeme môcť vrátiť.“„Ako to?“„Keď sme sa odmiestňovali, Yaxley sa ma chytil a ja som

sa ho nemohla striasť, bol príliš silný a držal sa ma, ešte aj keď sme prišli na Grimmauldovo námestie, a potom asi uvidel dvere a myslel si, že tam pristávame, a tak uvoľnil zovretie a mne sa podarilo vytrhnúť sa mu a namiesto toho som nás priviedla sem!“

„Ale kde je potom on? Počkaj… Nechceš povedať, že je na Grimmauldovom námestí? Môže sa tam dostať?“

Hermionine oči sa ligotali nevyronenými slzami a prikývla.

„Harry, myslím, že môže. Ja… ja som ho pomocou odvádzacieho zaklínadla donútila, aby ma pustil, lenže už som ho vtiahla do zóny kúzla spoľahlivosti. Po Dumbledorovej smrti sme všetci strážcovia tajomstva, takže som mu odovzdala to tajomstvo, či nie?“

Nemalo zmysel predstierať, Harry si bol istý, že Hermiona má pravdu. Bol to vážny úder. Ak sa Yaxley

266

teraz mohol dostať do domu, nemohli sa tam vrátiť. Možno sa už teraz do domu premiestňujú ostatní smrťožrúti. Hoci bol ten dom pochmúrny a skľučujúci, bolo to ich jediné bezpečné útočisko, a teraz, keď bol Kreacher oveľa spokojnejší a priateľskejší, bol to ich domov. S ľútosťou, ktorá nesúvisela s jedlom, si Harry predstavil domáceho škriatka, ako usilovne pripravuje steak a zapekané obličky v ceste, ktoré už Harry, Ron a Hermiona nebudú jesť.

„Harry, mrzí ma to, tak ma to mrzí!“„Nebuď hlúpa, to nebola tvoja chyba! Ak to niekto

zavinil, tak som to bol ja…“Harry strčil ruku do vrecka a vytiahol oko Divookého

Moodyho. Hermiona cúvla a tvárila sa zdesene.„Umbridgeová si ho vsadila do dverí kancelárie, aby

mohla špehovať ľudí. Nemohol som ho tam nechať… lenže tak zistili, že niekto vnikol na ministerstvo.“

Kým Hermiona stihla odpovedať, Ron zastonal a otvoril oči. Ešte vždy bol sivý a tvár sa mu leskla od potu.

„Ako sa cítiš?“ zašepkala Hermiona.„Mizerne,“ zachripel Ron a strhol sa, lebo pocítil

zranenú ruku. „Kde sme?“„V lese, kde sa konal svetový pohár v metlobale,“

odpovedala Hermiona. „Chcela som, aby to bolo nejaké uzavreté miesto, skryté, a toto bolo…“

„... prvé miesto, ktoré ti zišlo na um,“ dokončil Harry za ňu a obzeral si očividne opustené rúbanisko. Nemohol sa ubrániť spomienke na to, čo sa stalo naposledy, keď sa premiestnili na prvé miesto, ktoré Hermione zišlo na um, ako ich tam už o pár minút našli smrťožrúti. Bola to legilimencia? Videl Voldemort alebo jeho stúpenci ešte aj teraz, kam ich Hermiona zobrala?

267

„Myslíte, že by sme mali ísť inde?“ spýtal sa Ron Harryho a Harry podľa výrazu na Ronovej tvári vedel, že si myslí to isté.

„Ja neviem.“Ron bol stále bledý a lepkavý. Nepokúšal sa posadiť a

vyzeral veľmi vyčerpane. Perspektíva, že by s ním mali hýbať, bola desivá.

„Zatiaľ zostaňme tu,“ rozhodol Harry.Na Hermione bolo vidieť, že jej odľahlo, a vstala.„Kam ideš?“ spýtal sa Ron.„Ak zostávame, mali by sme toto miesto obklopiť

nejakými ochrannými zaklínadlami,“ odvetila, zdvihla prútik a začala obchádzať v širokom kruhu okolo Harryho a Rona a mrmlala si pritom potrebné zaklínadlá. Harry videl nepatrné narušenie v okolitom vzduchu, ako keby Hermiona prikryla ich čistinu horúcim oparom.

„Salvio hexia… Protego totalum… Repello mukletum… Muffliato… Harry, mohol by si vytiahnuť stan…“

„Stan?“„Z kabelky!“„Z… pravdaže,“ prikývol Harry.Tentoraz sa už nenamáhal hrabať sa vnútri, ale hneď

použil privolávacie zaklínadlo. Stan sa vynoril ako hrčovitá kopa plátna, povrazov a tyčí. Harry ho spoznal, čiastočne vďaka zápachu po mačkách, pretože to bol ten istý stan, v ktorom spali v tú noc na svetovom pohári v metlobale.

„Myslel som si, že patri Perkinsovi z ministerstva,“ povedal a začal rozmotávať kolíky.

„Asi ho nechcel naspäť, keď má také problémy s krízami,“ hovorila Hermiona a prútikom kreslila zložitú osmičku, „a tak mi ho Ronov tatko požičal. Erecto!“ dodala

268

a zamierila prútikom na kopu plátna, ktorá sa jedným plynulým pohybom vzniesla do vzduchu, rozložila a pred zaskočeným Harrym, ktorému vyletel z ruky kolík a so zadunením pristál na konci povrazu, stál rozložený stan.

„Cave inimicum,“ dokončila Hermiona a mávla prútikom smerom k oblohe. „Viac urobiť nemôžem. Aspoň by sme mali vedieť, keď budú prichádzať. Nemôžem zaručiť, že to zabráni Vol…“

„Nevyslovuj to meno!“ prerušil ju Ron drsne.Hermiona a Harry pozreli na seba.„Mrzí ma to,“ povedal Ron a trochu zastonal, keď sa

nadvihol, aby na nich pozrel, „ale pripadá mi to ako nejaké zaklínadlo. Nemohli by sme ho, prosím, volať Veď-Viete-Kto?“

„Dumbledore povedal, že strach z mena…“„Pre prípad, že si si nevšimol, kamoško, Dumbledorovi

veľmi nepomohlo, že volal Veď-Vieš-Koho menom,“ odsekol Ron. „Len, prosím, majte Veď-Viete-Koho trochu v úcte, dobre?“

„V úcte?“ zopakoval Harry, ale Hermiona naňho varovne pozrela. Očividne sa nechcela hádať s Ronom, kým bol v takom úbohom stave.

Harry s Hermionou napoly odniesli a napoly odvliekli Rona do stanu. Vnútri bol presne taký, ako si ho Harry pamätal: malý byt aj s kúpeľňou a maličkou kuchynkou. Odstrčil staré kreslo a opatrne položil Rona na spodné lôžko poschodovej postele. Hoci to bola veľmi krátka cesta, Ron ešte väčšmi zbledol, a keď ho uložili na matrac, znovu zavrel oči a nejaký čas mlčal.

„Uvarím trochu čaju,“ navrhla Hermiona unavene a vytiahla z hlbín kabelky čajník a šálky a zamierila do kuchynky.

269

Harrymu horúci nápoj padol rovnako dobre ako ohnivá whisky v tú noc, keď zomrel Divooký Moody. Akoby spálil zvyšky strachu, ktoré sa mu trepotali v hrudi. Po chvíli Ron prerušil ticho.

„Čo myslíte, čo sa stalo s Cattermolovcami?“„Pri troche šťastia už odišli,“ povedala Hermiona a

akoby pre útechu objímala dlaňami teplú šálku. „Pokiaľ má pán Cattermole trochu rozumu, preniesol pani Cattermolovú prípojným premiestňovaním domov a aj s deťmi ihneď utiekli z krajiny. Harry jej to kázal.“

„Doparoma, dúfam, že utiekli,“ povedal Ron a znovu sa oprel na vankúše. Zdalo sa, že čaj mu robí dobre, do tváre sa mu vrátilo trochu farby. „Podľa toho, ako sa všetci so mnou rozprávali, keď som bol Cattermole, mal som pocit, že nebol ktovieako bystrý. Ale dobre, dúfam, že sa im to podarilo… Ak všetci skončia v Azkabane kvôli nám…“

Harry pozrel na Hermionu a otázka, ktorú chcel položiť – či sa pani Cattermolová môže premiestniť s manželom, aj keď nemá prútik – mu uviazla v hrdle. Hermiona videla, ako sa Ron obáva o osud Cattermolovcov, a v tvári mala toľko nežnosti, že Harry mal pocit, akoby ich prekvapil, keď sa bozkávajú.

„Tak čo, máš ho?“ spýtal sa Harry čiastočne preto, aby Hermione pripomenul, že aj on je tam.

„Mám? Čo mám mať?“ spýtala sa trochu vyľakane.„Prečo sme tam vlastne išli? Medailón! Kde je

medailón?“„Vy ho máte?“ vykríkol Ron a nadvihol sa na

vankúšoch o niečo vyššie. „Nikto mi nič nehovorí! Doparoma, mohli ste to spomenúť!“

„Nuž, zachraňovali sme si život pred smrťožrútmi, či nie?“ bránila sa Hermiona. „Tu je.“

270

Vytiahla medailón z vrecka habitu a podala ho Ronovi.Bol veľký ako slepačie vajce. Ozdobné písmeno S,

vykladané malými zelenými kamienkami, sa matne lesklo v rozptýlenom svetle prenikajúcom cez strechu plátenného stanu.

„Nemohol ho niekto zničiť odvtedy, čo ho mal Kreacher?“ s nádejou sa spýtal Ron. „Myslím, či sme si istí, že je to stále horcrux?“

„Myslím, že áno,“ odvetila Hermiona, zobrala mu ho a pozorne si ho prezerala. „Bola by na ňom nejaká stopa po poškodení, keby ho niekto čarami zničil.“

Podala ho aj Harrymu. Ten ho prevracal v prstoch. Medailón vyzeral dokonale, nedotknuto. Spomenul si na pokrivené zvyšky denníka a na puknutý kameň v horcruxovom prsteni, keď ho Dumbledore zničil.

„Myslím, že Kreacher má pravdu,“ povedal Harry. „Musíme zistiť, ako sa tá vec dá otvoriť, a až potom ju môžeme zničiť.“

Harry si odrazu uvedomil, čo drží v ruke a čo žije za tými malými zlatými dvierkami. Napriek všetkej námahe, ktorú ich to stálo, kým ho našli, mal silné nutkanie medailón odhodiť. Znovu sa ovládol a pokúsil sa roztvoriť ho prstami. Potom skúsil zaklínadlo, ktoré použila Hermiona na Regulusove dvere. Nič nezaberalo. Podal medailón Ronovi a Hermione a obaja sa všemožne snažili ho otvoriť, ale neboli o nič úspešnejší ako on.

„Cítiš to?“ spýtal sa Ron tlmene, keď ho držal v zovretej pästi.

„Čo tým myslíš?“Ron podal horcrux Harrymu. Harry ho chvíľu držal a

uvedomil si, čo tým Ron myslel. Bolo to pulzovanie jeho

271

vlastnej krvi v žilách, alebo niečo, čo tĺklo vnútri medailónu ako malé kovové srdce?

„Čo s ním urobíme?“ spýtala sa Hermiona.„Budeme ho strážiť, kým neprídeme na to, ako sa dá

zničiť,“ odpovedal Harry, a hoci nemal veľmi chuť, zavesil si retiazku na krk a medailón skryl pod habit, kde odpočíval na jeho hrudi vedľa mešca od Hagrida.

„Myslím, že by sme sa mali striedať na stráži pred stanom,“ navrhla Hermiona, vstala a vystrela sa. „A musíme myslieť aj na jedlo. Ty zostaň tu,“ dodala prísne, keď sa Ron pokúšal posadiť a nepekne pritom ozelenel.

Špiónoskop, ktorý Hermiona dala Harrymu na narodeniny, opatrne položili na stôl v stane a Harry s Hermionou sa po zvyšok dňa striedali na stráži. Špiónoskop však zostal tichý a nehybný celý deň, či to už spôsobili ochranné zaklínadlá a čary odpudzujúce muklov, ktorými ich Hermiona obklopila, alebo sa sem ľudia zriedka odvažovali ísť, tento kúsok lesa zostal opustený, nerátajúc vtáky a veveričky. Večer nepriniesol nijakú zmenu. Harry rozsvietil prútik, keď sa o desiatej striedal s Hermionou, hľadel na opustené okolie a na kúsku hviezdnatej oblohy, ktorú bolo vidieť z ich chránenej čistiny, sledoval netopiere trepotajúce krídlami nad ním.

Bol už hladný a trochu sa mu krútila hlava. Hermiona do svojej čarovnej kabelky nepribalila nijaké jedlo, lebo predpokladala, že sa večer vrátia na Grimmauldovo námestie, takže okrem lesných húb, ktoré nazbierala medzi najbližšími stromami a udusila v kotlíku, nemali čo jesť. Ron po pár hltoch odtisol svoju porciu a tváril sa znechutene. Harry vydržal iba preto, aby nezranil Hermionine city.

272

Ticho na okolí narušil čudný šuchot či pukanie halúzok: Harry si pomyslel, že to spôsobili divé zvery, no aj tak pevne držal pripravený prútik. V žalúdku mal už aj tak čudný pocit po tej biednej porcii gumovitých húb, a teraz sa mu chvel ešte aj od nervozity.

Myslel si, aký bude hrdý, keď sa im podarí ukradnúť horcrux, no keď tak hľadel do tmy, ktorú čiastočne osvetľoval iba jeho prútik, vôbec necítil hrdosť, obával sa toho, čo bude ďalej. Ako keby sa hnal k tomuto bodu celé týždne, mesiace, možno aj roky, ale teraz, keď náhle zastal, zrazu nemal kam ísť.

Niekde sú aj ďalšie horcruxy, no on nemal ani najmenšiu predstavu, kde by mohli byť. Nevedel ani, v čom sú. Zatiaľ ani netušil, ako zničiť ten jediný, čo našli. Horcrux, ktorý mu teraz ležal na holej hrudi. Zaujímavé, že sa nezohrial od jeho tela, ale chladil ho na pokožke, akoby sa vynoril z ľadovej vody. Občas sa Harrymu zazdalo, alebo si to len možno namýšľal, že popri tlkote vlastného srdca cíti aj iný slabučký nepravidelný tlkot.

Ako tam tak potme sedel, do mysle sa mu zakrádali čudné predtuchy. Pokúšal sa odolávať im, zaháňať ich, a predsa neúnavne dobiedzali. Ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive. Ron s Hermionou, ktorí sa teraz ticho rozprávali v stane za ním, mohli odísť, keď chceli. On nie. Harry tam sedel a usiloval sa ovládnuť svoj strach a vyčerpanie a zdalo sa mu, že horcrux na jeho hrudi odmeriava čas, ktorý mu zostáva… Hlúpa myšlienka, povedal si, nemysli na to…

Jazva ho znovu začala pichať. Obával sa, že to spôsobujú tieto myšlienky, a pokúšal sa odviesť ich iným smerom. Myslel na chudáka Kreachera, ako na nich čakal doma, a namiesto nich prišiel Yaxley. Bude škriatok mlčať alebo

273

povie smrťožrútovi všetko, čo vie? Harry chcel veriť, že Kreacherov postoj voči nemu sa za uplynulý mesiac zmenil, že bude teraz verný, lenže ktovie, čo sa stane? Čo ak budú smrťožrúti škriatka mučiť? V Harryho hlave sa rojili odporné predstavy a on sa pokúšal zahnať aj tie, lebo pre Kreachera nemohol urobiť nič. Zamietli s Hermionou nápad, že by ho privolali. Veď čo keby s ním prišiel aj niekto z ministerstva? Nemohli sa spoľahnúť, že škriatkovské premiestnenie nebude mať rovnaký nedostatok ako to ich, ktoré doviedlo Yaxleyho na Grimmauldovo námestie, keď sa držal okraja Hermioninho rukáva.

Harryho jazva už horela. Pomyslel si, koľko toho ešte nevedia: Lupin mal pravdu, pokiaľ ide o mágiu, s ktorou sa nikdy nestretli a ani si ju len nevedeli predstaviť. Prečo im Dumbledore nevysvetlil viac? Myslel si, že má čas, že bude žiť celé roky, storočia, možno tak ako jeho priateľ Nicolas Flamel? Ak je tak, mýlil sa… Snape sa o to postaral… Snape, spiaci had, ktorý zaútočil na veži…

A Dumbledore padal… a padal…„Daj mi ho, Gregorovič.“Harryho hlas bol vysoký, jasný a chladný, držal pred

sebou prútik v bielej ruke s dlhými prstami. Muž, na ktorého ním mieril, visel vo vzduchu dolu hlavou, hoci ho nedržali nijaké povrazy; hojdal sa v neviditeľných a strašidelných putách, ruky mal zviazané a zdesenú tvár na úrovni s Harryho tvárou, červenú, lebo sa mu do hlavy navalila krv. S bielymi vlasmi a hustou, chlpatou bradou vyzeral ako zviazaný Mikuláš.

„Nemám ho, už ho nemám! Pred mnohými rokmi mi ho ukradli!“

274

„Neklam lordovi Voldemortovi, Gregorovič. On vie… On vždy vie.“

Zrenice visiaceho muža boli rozšírené od strachu a zdalo sa, akoby mu opúchali, boli väčšie a väčšie, až Harryho ich čiernota celkom pohltila.

Teraz sa Harry ponáhľal po tmavej chodbe za tučným malým Gregorovičom, ktorý držal zdvihnutý lampáš. Gregorovič vbehol do miestnosti na konci chodby a jeho lampáš osvetľoval akúsi dielňu. V hojdajúcej sa kaluži svetla sa leskli hobliny a zlato. Na podokenici ako obrovský vták sedel mladík so zlatými vlasmi. V zlomku sekundy, keď ho osvetlilo svetlo lampáša, Harry uvidel radosť na jeho peknej tvári a potom narušiteľ vystrelil z prútika omračujúce zaklínadlo a šikovne vyskočil z okna a škrekľavo sa zasmial.

Harry letel naspäť z toho širokého tunela zreníc a Gregorovičova tvár vyžarovala hrôzu.

„Kto bol ten zlodej, Gregorovič?“ spytoval sa vysoký chladný hlas.

„Neviem, vôbec neviem, nejaký mladý muž… Nie… prosím… PROSÍM!“

Výkrik, ktorý sa ozýval do nekonečna, a potom záblesk zeleného svetla.

„Harry!“Otvoril oči, prerývane dýchal a v čele mu búšila bolesť.

Zamdlel pri stene stanu, skĺzol sa po plátne nabok a ležal na zemi. Pozrel hore na Hermionu, ktorej strapaté vlasy zastierali malý kúsok oblohy, viditeľný pomedzi tmavé konáre vysoko nad nimi.

„To bol sen,“ vyhováral sa, rýchlo si sadol a pokúšal sa nevinne pozrieť do Hermioniných zamračených očí. „Musel som zadriemať, prepáč.“

275

„Ja viem, že to bola tvoja jazva! Vidím to podľa toho, ako sa tváriš! Hľadel si do Vol…“

„Nehovor jeho meno!“ doľahol k nim nahnevaný Ronov hlas z hĺbky stanu.

„Fajn,“ odsekla Hermiona. „Tak teda do mysle Veď-Vieš-Koho!“

„Nechcel som, aby sa to stalo!“ bránil sa Harry. „Bol to sen! Ty vieš ovládať svoje sny, Hermiona?“

„Keby si sa naučil používať oklumenciu.“No Harry nemal chuť na dohováranie, chcel s nimi

prediskutovať, čo práve videl.„Našiel Gregoroviča, Hermiona, a myslím, že ho zabil,

no prv ako ho zabil, čítal v Gregorovičovej mysli a videl som…“

„Myslím, že prevezmem stráž, ak si taký unavený, že zaspávaš,“ chladne povedala Hermiona.

„Môžem strážiť ďalej!“„Nie, vyzeráš vyčerpané. Choď si ľahnúť.“Sadla si ku vchodu do stanu a tvárila sa tvrdohlavo.

Harry sa chcel vyhnúť hádke, a tak nahnevaný vliezol dnu.Zo spodnej postele vykúkala Ronova stále bledá tvár.

Harry vyliezol na posteľ nad ním, ľahol si a hľadel na tmavý plátenný strop. Po chvíli Ron prehovoril tak potichu, aby to nepočula Hermiona, ktorá sa chúlila pri vchode.

„Čo robí Veď-Vieš-Kto?“Harry stisol oči v námahe spomenúť si na každý detail a

potom šepkal do tmy.„Našiel Gregoroviča. Zviazal ho a mučil.“„Ako mu má Gregorovič urobiť nový prútik, keď je

zviazaný?“„Neviem… Je to čudné, nie?“

276

Harry zavrel oči a myslel na všetko, čo videl a počul. Čím viac sa rozpamätával, tým menej to chápal… Voldemort vôbec nespomínal Harryho prútik, ani rovnaké jadrá, nehovoril, že by mu Gregorovič mal urobiť nový a mocnejší prútik, ktorý by porazil Harryho…

„On od Gregoroviča niečo chcel,“ ozval sa Harry a stále mal tuho zavreté oči. „Chcel, aby mu to odovzdal, ale Gregorovič povedal, že mu to ukradli… a potom… a potom…“

Spomenul si, ako s Voldemortom letel do Gregorovičových očí, do jeho spomienok…

„Čítal v Gregorovičovej mysli a ja som videl nejakého mladíka sedieť na podokenici, vystrelil zaklínadlo na Gregoroviča a vyskočil. Ukradol to, ukradol to, čo hľadá Veď-Vieš-Kto. A ja… a ja si myslím, že som ho niekde videl…“

Harry si želal ešte raz vidieť tvár smejúceho sa chlapca. Podľa Gregoroviča sa tá krádež stala pred mnohými rokmi. Prečo sa mu ten mladý zlodej zdal povedomý?

Zvuky okolitého lesa doliehali do stanu tlmene. Harry počul iba Ronov dych. Po chvíli Ron zašepkal: „Nevidel si, čo ten zlodej drží?“

„Nie… muselo to byť niečo malé.“„Harry?“Drevené dosky Ronovej postele zavŕzgali, keď sa na

posteli pretočil.„Harry, nemyslíš si, že Veď-Vieš-Kto hľadá niečo

ďalšie, čo zmenil na horcrux?“„Neviem,“ odpovedal Harry pomaly. „Možno. Ale

nebolo by preňho nebezpečné urobiť ďalší? Nepovedala Hermiona, že už aj tak to dotiahol až na hranicu?“

„Áno, ale on to možno nevie.“

277

„Áno… možno,“ pripustil Harry.Bol si istý, že Voldemort chce zistiť, ako obísť problém

rovnakých jadier. Bol si istý, že hľadal riešenie u starého prútikára… a predsa ho zabil, pričom mu vôbec nepoložil jedinú otázku o výrobe prútikov.

Čo vlastne Voldemort hľadá? Pri nohách mu leží Ministerstvo mágie a čarodejnícky svet, ale on je niekde preč a usilovne hľadá predmet, ktorý Gregorovič kedysi mal, ale ukradol mu ho neznámy zlodej.

Harry mal stále pred očami tvár toho plavovlasého mladíka. Bola veselá a nespútaná, čím pripomínala Freda s Georgeom. Skočil z podokenice ako vták, a Harry ho už predtým videl, len si nemohol spomenúť kde…

Po Gregorovičovej smrti hrozilo zlodejovi s veselou tvárou nebezpečenstvo a naňho sa sústredili Harryho myšlienky. No keď sa z dolnej postele začalo ozývať Ronovo chrápanie, pomaly zaspal aj on.

278

PÄTNÁSTA KAPITOLA

RARÁŠKOVA POMSTA

Na druhý deň zavčasu ráno, prv než sa Ron s Hermionou zobudili, Harry vyšiel zo stanu hľadať v okolitom lese najstarší, najpokrivenejší a napohľad najodolnejší strom. V jeho tieni pochoval oko Divookého Moodyho a označil miesto malým krížom vyrezaným do kôry pomocou prútika. Nebolo to ktoviečo, ale Harry cítil, že Divookému Moodymu by sa toto pozdávalo väčšmi než byť zastrčený vo dverách Dolores Umbridgeovej. Potom sa vrátil do stanu a čakal, kedy sa priatelia zobudia, aby prebrali, čo podniknú ďalej.

Harry a Hermiona mali pocit, že najlepšie bude nezostávať nikde pridlho, a Ron súhlasil s jedinou výhradou, aby sa nabudúce premiestnili niekam, kde bude na dosah chlieb so slaninou. Hermiona preto zrušila ochranné čary okolo čistiny a Harry s Ronom zatiaľ odstránili všetky stopy a odtlačky na zemi, ktoré by mohli prezradiť, že tam táborili. Potom sa premiestnili k malému trhovému mestečku.

Keď si postavili stan v malom hájiku a obklopili ho novými ochrannými čarami, Harry sa pod neviditeľným plášťom odvážil vybrať po nejaké jedlo. Nedopadlo to však, ako plánoval. Sotva vošiel do mesta, zastavil ho neprirodzený chlad, zostupujúca hmla a náhle tmavá obloha.

„Vieš predsa vyčariť skvelého Patronusa!“ protestoval Ron, keď sa Harry vrátil s prázdnymi rukami a zadychčaný a vyslovil jediné slovo: Dementori.

279

„Nemohol som ho… urobiť,“ dychčal a držal sa za bok, lebo ho v ňom pichalo. „Nešlo by to.“

Harry sa hanbil, keď videl ich zdesené a sklamané tváre. Bol to strašný zážitok, vidieť, ako sa v diaľke vynárajú z hmly dementori, a cítiť, ako mu chlad stláča pľúca, paralyzuje ho, vzdialený krik mu napĺňa uši a on vie, že sa nebude môcť brániť. Harry musel vynaložiť všetky sily vôle, aby sa pohol z miesta a bežal, odišiel od dementorov bez tvárí, ktorí sa rozptýlili medzi muklov. Tí ich možno nevideli, ale určite cítili zúfalstvo, ktoré šírili okolo seba.

„Takže stále nemáme čo jesť.“„Buď ticho, Ron,“ zahriakla ho Hermiona. „Harry, čo sa

stalo? Prečo si myslíš, že by si nemohol vyčariť Patronusa? Veď včera sa ti podaril perfektne.“

„Ja neviem.“Sedel hlboko v Perkinsovom starom kresle a cítil sa v tej

chvíli ponížený. Bál sa, že sa v ňom niečo zlomilo. Včerajšok mu pripadal, akoby to bolo veľmi dávno. Dnes mal znovu trinásť rokov a on jediný odpadol v Rokfortskom exprese.

Ron kopol do stoličky.„Čo teraz?“ zavrčal na Hermionu. „Umieram od hladu!

Odkedy som skoro vykrvácal, jedol som len zopár muchotrávok!“

„Tak teda choď a prebojuj sa cez dementorov,“ ohradil sa Harry dotknuto.

„Išiel by som, no pre prípad, že si si to nevšimol, ruku mám stále obviazanú.“

„To sa ti tak hodí.“„Čo to malo byť…?“„No jasné!“ vykríkla Hermiona, plesla sa rukou po čele a

oboch ich tak prekvapila, až zmĺkli. „Harry, daj mi ten

280

medailón! No tak,“ súrila ho netrpezlivo a luskla prstami, keď nereagoval, „ten horcrux, Harry, stále ho máš na sebe!“

Natiahla ruky a Harry si prevliekol zlatú retiazku cez hlavu. V tej chvíli, len čo sa horcrux prestal dotýkať Harryho pokožky, cítil sa voľný a zvláštne ľahký. Ani si len neuvedomil, aký je lepkavý alebo že v žalúdku cíti ťažobu, až kým sa tých pocitov nezbavil.

„Je to lepšie?“ spýtala sa Hermiona.„Áno, oveľa lepšie!“„Harry,“ čupla si pred neho a prihovárala sa mu

láskavým hlasom, ako sa hovorí s veľmi chorými, „nemyslíš si, že ťa to posadlo, však nie?“

„Čože? Nie!“ bránil sa. „Pamätám si všetko, čo sme robili, kým som ho mal na krku. Keby som bol posadnutý, nevedel by som, čo som robil. Ginny mi hovorila, že boli chvíle, keď si na nič nespomínala.“

„Hmm,“ Hermiona hľadela na ťažký medailón.„Možno by sme ho nemali nosiť. Možno by sme ho mali

mať len v stane.“„Nenecháme horcrux len tak niekde sa povaľovať,“

energicky vyhlásil Harry. „Keby sme ho stratili, keby nám ho ukradli…“

„No, dobre, dobre,“ chlácholila ho Hermiona, zavesila si ho na krk a zastrčila pod košeľu, aby ho nebolo vidieť. „Budeme ho teda nosiť striedavo, aby ho nikto nemal na sebe pridlho.“

„No skvelé,“ podráždene sa ozval Ron, „a teraz, keď sme to vyriešili, mohli by sme, prosím, zohnať nejaké jedlo?“

„V poriadku, ale pôjdeme hľadať niekam inam,“ vyhlásila Hermiona a úkosom pozrela na Harryho. „Nemá zmysel tu zostávať, keď vieme, že sa po okolí potulujú dementori.“

281

Nakoniec sa na noc utáborili na vzdialenom poli pri osamelej farme, kde si zadovážili vajcia a chlieb.

„Nie je to krádež, však?“ znepokojene sa spýtala Hermiona, keď si pochutnávali na praženici s hriankou. „Nechala som v kuríne peniaze.“

Ron prevrátil oči a s napchatými lícami povedal: „Zbytočne sa zožieraš, Hermiona. Upokoj sa!“

Naozaj bolo oveľa ľahšie sa upokojiť, keď boli dobre najedení. Na škriepku o dementoroch zabudli v ten večer pri smiechu, Harry mal lepšiu náladu, dokonca sa cítil aj nádejnejšie a zobral si prvú z troch nočných hliadok.

Po prvý raz na vlastnej koži zistili, že plný žalúdok znamená dobrú náladu, prázdny len hádky a mrzutosť. Harryho to prekvapovalo najmenej, pretože on u Dursleyovcov občas takmer umieral od hladu. Hermiona to znášala pomerne statočne a v tie večery, keď sa im nepodarilo zohnať nič, iba lesné plody a zatuchnuté keksy, bola možno trochu netrpezlivejšia ako zvyčajne a mlčala zanovitejšie. Ron, vďaka svojej mame alebo rokfortským domácim škriatkom zvyknutý na tri vynikajúce jedlá denne, sa však správal nerozumne a podráždene, keď bol hladný. No ak nemal čo jesť práve vtedy, keď bol na rade a nosil na krku horcrux, bol vyslovene nepríjemný.

„Kam teraz?“ opakoval neprestajne. On sám zrejme nemal nijaké nápady, no očakával, že Harry s Hermionou niečo vymyslia, kým on sedel a rozmýšľal nad nedostatkom jedla. Takže Harry a Hermiona sa celé hodiny bezvýsledne pokúšali rozhodnúť, kde by mohli nájsť ostatné horcruxy a ako by zničili ten, ktorý už majú. Ich rozhovory sa čoraz častejšie opakovali, lebo nemali nijaké nové informácie.

282

Dumbledore Harrymu povedal, že podľa neho Voldemort určite skryl horcruxy na miestach, ktoré boli pre neho dôležité, preto Harry do omrzenia vyratúval miesta, ktoré Voldemort navštívil alebo kde žil. Sirotinec, kde sa narodil a kde ho vychovali; Rokfort, kde sa vzdelával; Borgin a Burkes, kde pracoval po skončení školy, potom Albánsko, kde strávil roky v exile. To bol základ ich špekulácií.

„Áno, poďme do Albánska. Za jedno popoludnie prehľadáme celú krajinu, nemalo by nám to trvať dlhšie,“ uštipačne poznamenal Ron.

„Tam nemôže byť nič. Pred odchodom do vyhnanstva už urobil päť horcruxov a Dumbledore si bol istý, že ten had je šiesty,“ pripomenula Hermiona. „Vieme, že had nie je v Albánsku, zvyčajne je s Vol…“

„Nepožiadal som vás, aby ste ho prestali menovať?“„Fajn! Had je zvyčajne s Veď-Vieš-Kým – si spokojný?“„Ani veľmi nie.“„Nemyslím, že by niečo skryl u Borgina a Burkesa,“

vyhlásil Harry ako už veľa ráz predtým, ale povedal to iba preto, aby narušil nepríjemné ticho. „Borgin a Burkes sa špecializovali na predmety čiernej mágie, horcrux by boli hneď spoznali.“

Ron nápadne zazíval. Harry sa ovládol, aby doňho niečo nehodil, a pokračoval: „Stále si myslím, že mohol niečo skryť v Rokforte.“

Hermiona si vzdychla.„Ale Dumbledore by to bol už našiel, Harry!“Harry opakoval argument v prospech tejto teórie.„Dumbledore mi povedal, že určite nepozná všetky

tajomstvá Rokfortu. Ja ti hovorím, že ak je nejaké miesto, ktoré Vol…“

283

„Hej!“„Tak teda VEĎ-VIEŠ-KTO!“ zakričal Harry, lebo už sa

neovládol. „Ak je nejaké miesto pre Veď-Viete-Koho skutočne dôležité, tak je to Rokfort!“

„Ale, no tak,“ posmešne vyprskol Ron. „Jeho škola?“„Áno, jeho škola! Bol to jeho prvý skutočný domov,

miesto, kde ho považovali za výnimočného, miesto, ktoré znamenalo preňho všetko, a aj keď odišiel…“

„Hovoríme tu o Veď-Viete-Kom, či nie? Nie o tebe?“ spytoval sa Ron. Poťahoval retiazku horcruxu – Harry dostal chuť chytiť ju a zaškrtiť ho.

„Povedal si nám, že Veď-Vieš-Kto po odchode zo školy požiadal Dumbledora o miesto,“ pripomenula Hermiona.

„To je pravda,“ prikývol Harry.„A Dumbledore si myslel, že sa chcel vrátiť iba preto,

aby niečo našiel, možno predmet ďalšieho zakladateľa, a urobil z neho ďalší horcrux?“

„Áno,“ potvrdil Harry.„Ale on tú prácu nedostal, však?“ pokračovala

Hermiona. „Takže nikdy nemal príležitosť získať predmet nejakého zakladateľa a skryť ho v škole!“

„Dobre teda,“ ustúpil Harry. „Zabudnime na Rokfort.“Keďže nemali iné stopy, cestovali do Londýna a skrytí

pod neviditeľným plášťom hľadali sirotinec, v ktorom Voldemort vyrastal. Hermiona sa potajomky dostala do knižnice a v záznamoch zistila, že budovu pred mnohými rokmi zbúrali. Zašli na to miesto a zistili, že tam stojí vysoká administratívna budova.

„Nemohli by sme kopať v základoch?“ navrhla Hermiona nesmelo.

„Tu by horcrux neskryl,“ krútil hlavou Harry. Vedel to cely čas – zo sirotinca predsa chcel Voldemort uniknúť.

284

Nikdy by tam neukryl časť svojej duše. Dumbledore ukázal Harrymu, že si Voldemort hľadal nejakú veľkolepú alebo tajomnú skrýšu a tento úbohý sivý kút Londýna sa ani zďaleka nevyrovnal Rokfortu alebo ministerstvu, či čarodejníckej Gringottbanke so zlatými dverami a mramorovými dlážkami.

Hoci nič nové im nenapadlo, ďalej sa presúvali po krajine a každý večer z bezpečnostných dôvodov stavali stan na inom mieste. Ráno po sebe starostlivo zahladili všetky stopy a potom sa pobrali na ďalšie osamelé odľahlé miesto, premiestňovali sa do ďalších lesov, tienistých úžľabín v útesoch, na slatiny, či bodľačím pokryté úbočia a raz sa utáborili v malom krytom zálive s kamienkovou plážou. Približne po dvanástich hodinách si odovzdávali horcrux, ako keby hrali nejakú zvrátenú spomalenú hru, niečo ako klobúkový tanec, a hrozili sa, keď hudba prestane hrať. Ale namiesto toho, aby zostali s klobúkom, čakalo ich dvanásť hodín zvýšeného strachu a nervozity.

Harryho jazva ustavične pálila. Všimol si, že sa to stávalo najmä vtedy, keď mal na sebe horcrux. Niekedy sa tomu nemohol ubrániť a reagoval na bolesť.

„Čo je? Čo si videl?“ spytoval sa Ron vždy, len čo sa Harry strhol.

„Tvár,“ zahundral zakaždým Harry. „Tú istú tvár. Zlodeja, ktorý kradol u Gregoroviča.“

Ron sa vždy odvrátil a ani sa nenamáhal skryť sklamanie. Harry vedel, že Ron túži počuť nejakú správu o svojej rodine alebo ostatných členoch Fénixovho rádu, ale veď Harry nie je televízna anténa. Vidí iba do Voldemortových myšlienok a nemôže sa naladiť tak, aby hľadel na to, čo ho zaujíma. Voldemort očividne donekonečna rozmýšľal o neznámom mladíkovi s veselou

285

tvárou a Harry si bol istý, že rovnako ako on nepozná jeho meno, ani nevie, kde sa nachádza. Keď Harryho jazva neprestávala páliť a veselý plavovlasý chlapec sa mučivo zjavoval v jeho spomienkach, naučil sa potláčať akékoľvek pocity bolesti, aby Hermiona s Ronom nepostrehli nič, iba netrpezlivosť pri zmienke o zlodejovi. Ani im nemohol úplne zazlievať, že tak zúfalo hľadajú nejakú stopu po horcruxoch.

Dni sa menili na týždne a Harry začínal mať podozrenie, že Ron a Hermiona sa potajomky zhovárajú o ňom. Niekoľkokrát zrazu stíchli, keď Harry vošiel do stanu, a dva razy ich pristihol náhodou, schúlených obďaleč, s hlavami dohromady, ako sa náhlivo rozprávajú. Zakaždým zmĺkli, keď si uvedomili, že prichádza, a rýchlo predstierali, že zbierajú drevo alebo idú po vodu.

Harry čoraz častejšie uvažoval, či nesúhlasili, že pôjdu na túto cestu, ktorá teraz vyzerala ako bezcieľna potulka, iba preto, lebo si mysleli, že on má nejaký tajný plán, ktorý sa v jej v priebehu dozvedia. Ron sa ani nenamáhal skryť zlú náladu a Harry sa začal obávať, že aj Hermiona je sklamaná z jeho úbohého vedenia. V zúfalstve sa pokúšal vymyslieť ďalšie miesto, kde by mohol byť horcrux, ale schádzal mu na um jedine Rokfort, a pretože jeho priatelia to nepovažovali za pravdepodobné, prestal ho spomínať.

Kým sa presúvali z jedného miesta na druhé, v krajine zavládla jeseň. Teraz si rozkladali stan na kopách spadnutého lístia. Prirodzené hmly sa pridávali k tým, ktoré vyvolávali dementori, a vietor a dážď ich situáciu iba zhoršovali. Hoci Hermiona sa stále zlepšovala pri určovaní jedlých húb, nevynahradilo im to ustavičnú izoláciu, chýbala im spoločnosť iných ľudí a vôbec nevedeli, ako pokračuje vojna proti Voldemortovi.

286

„Moja mama,“ ozval sa Ron raz večer, keď sedeli v stane na brehu rieky vo Walese, „vyčarí dobré jedlo len tak zo vzduchu.“

Nahnevane štuchal do kúskov spálenej sivej ryby na tanieri. Harry automaticky pozrel na Ronov krk a podľa očakávania videl zlatú retiazku s horcruxom. Podarilo sa mu potlačiť nutkanie vynadať Ronovi, lebo jeho nálada sa trochu zlepší, keď si zloží medailón.

„Tvoja mama nemôže vytvoriť jedlo len zo vzduchu,“ zareagovala Hermiona. „To nemôže nikto. Jedlo je prvá z piatich hlavných výnimiek Gampovho zákona o elementárnej transfigur…“

„Hovor, prosím ťa, po anglicky, dobre?“ oboril sa na ňu Ron a vyťahoval si spomedzi zubov rybaciu kosť.

„Dobré jedlo nevyrobíš z ničoho! Môžeš ho privolať, ak vieš, kde je, môžeš ho transformovať, môžeš zväčšiť množstvo, ak už nejaké máš…“

„Radšej sa neobťažuj so zväčšovaním tohto tu, je to nechutné,“ povedal Ron.

„Harry chytil rybu a ja som ju pripravila, ako som vedela! Všimla som si, že o jedlo sa vždy musím postarať ja, zrejme preto, že som dievča!“

„Nie. Je to preto, lebo vieš najlepšie čarovať!“ odsekol Ron.

Hermiona vyskočila a kúsky pečenej šťuky jej skĺzli z taniera na zem.

„Zajtra môžeš variť ty, Ron. Zožeň si suroviny a pokús sa vyčariť z nich niečo lepšie, a ja tu budem sedieť, robiť grimasy a hundrať a potom uvidíš, aké to…“

„Buďte ticho!“ zahriakol ich Harry, vyskočil a zdvihol obe ruky. „Už aj buďte ticho!“

Hermiona sa tvárila rozhorčene.

287

„Ako mu môžeš držať stranu, veď nikdy nevarí…“„Hermiona, buď ticho, niečo počujem!“Napäto načúval s rukami stále zdvihnutými a

naznačoval im, aby nerozprávali. Potom sa v hukote a šumení tmavej rieky vedľa nich ozvali hlasy. Obzeral sa po špiónoskope. Nehýbal sa.

„Môžeš na nás vrhnúť kúzlo muffliato?“ zašepkal Hermione.

„Urobila som všetko,“ odpovedala mu šeptom, „muffliato, mukloodpudzujúce kúzlo, splývajúce zaklínadlo, všetky. Nemali by nás ani počuť, ani vidieť, nech je to ktokoľvek.“

Doliehal k nim šuchot a štrkot uvoľnených kamienkov a halúzok. Prezrádzali, že dolu strmým zalesneným svahom schádza niekoľko ľudí k úzkemu brehu, kde si postavili stan. Vytiahli prútiky a čakali. Čary, ktoré ich obklopovali, by mali byť dostatočné a takmer v úplnej tme ich mali ochrániť pred zrakmi muklov a normálnych čarodejníkov. Ak sú to smrťožrúti, potom bude ich obrana možno po prvý raz podrobená skúške čiernou mágiou.

Hlasy boli čoraz hlasnejšie, ale vôbec nie zrozumiteľnejšie, napriek tomu, že skupinka ľudí prišla na breh. Harry odhadoval, že tí, ktorým tie hlasy patria, sú asi šesť metrov od nich, ale kaskádovitá rieka hučala, takže bolo ťažké odhadnúť to presnejšie. Hermiona schmatla korálikovú kabelku a začala sa v nej prehrabávať – po chvíľke vytiahla tri predlžovacie uši a hodila ich Harrymu a Ronovi, ktorí si rýchlo vložili konce drôtikov telovej farby do uší a druhé vystrčili zo stanu.

O pár sekúnd Harry počul unavený mužský hlas.„Malo by tu byť zopár lososov, alebo myslíš, že ešte nie

je sezóna? Accio, losos!“

288

Ozvalo sa niekoľko zreteľných šplechnutí a potom plesnutie ryby. Niekto pochvalne zamrmlal, Harry si zastrčil predlžovacie uši hlbšie a v šume rieky rozoznal ďalšie hlasy, no nerozprávali ani po anglicky, ani iným ľudským jazykom, ktorý by poznal. Bola to drsná a nemelodická reč, reťazec hrkotavých hrdelných zvukov, a zdalo sa, že sú dvaja – jeden s trochu nižším, hrubším hlasom ako druhý.

Za plátnom stanu bolo vidieť tancujúce plamene a medzi stanom a plameňmi prešiel veľký tieň. Príjemná vôňa pečeného lososa sa mučivo niesla k nim. Potom sa ozval štrngot príborov na tanieroch a prvý muž znova prehovoril.

„Dajte si, Griphook, Gornuk.“Raráškovia! ústami naznačila Hermiona Harrymu a on

prikývol.„Ďakujeme,“ naraz odpovedali raráškovia po anglicky.„Takže ako dlho ste vy traja na úteku?“ spýtal sa nový,

rozvážny a príjemný hlas. Harrymu sa zdal akýsi známy a predstavil si muža s okrúhlym bruchom a veselou tvárou.

„Šesť týždňov… sedem… zabudol som,“ odpovedal unavený hlas. „Stretli sme sa s Griphookom už na začiatku a onedlho sa k nám pridal aj Gornuk. Je príjemné mať nejakú spoločnosť.“ Zmĺkli a zatiaľ nože škrabotali po tanieroch a cínové hrnčeky sa zdvíhali zo zeme a kládli zase naspäť. „Čo ťa donútilo odísť, Ted?“ pokračoval muž.

„Vedel som, že idú po mne,“ odpovedal Ted rozvážnym hlasom a Harry odrazu vedel, kto je to: Tonksovej otec. „Minulý týždeň som počul, že smrťožrúti sliedia v okolí, a rozhodol som sa, že radšej ujdem. Zo zásady som odmietol zaregistrovať sa ako čarodejník muklovského pôvodu, a tak som vedel, že je to len otázka času. Vedel som, že budem

289

musieť nakoniec odísť. Manželka by mala byť v poriadku, je čistokrvná. A potom som pred pár dňami stretol tuto Deana, čo, synak?“

„Áno,“ potvrdil ďalší hlas a Harry, Ron a Hermiona pozreli na seba mlčky, ale celí vykoľajení od vzrušenia, lebo celkom určite spoznali hlas Deana Thomasa, spolužiaka z Chrabromilu.

„Tiež muklovského pôvodu?“ spýtal sa prvý muž.„Nie som si istý,“ odpovedal Dean. „Môj otec odišiel od

mamy, keď som bol malý. Nemám dôkaz, že je čarodejník.“Chvíľu nasledovalo ticho, bolo počuť iba žuvanie, a

potom Ted prehovoril znova.„Musím povedať, Dirk, prekvapilo ma, keď som na teba

natrafil. Bol som rád, ale prekvapený. Hovorilo sa, že ťa chytili.“

„Aj ma chytili,“ potvrdil Dirk. „Ušiel som im cestou do Azkabanu. Omráčil som Dawlisha a ukradol mu metlu. Bolo to ľahšie, ako by si čakal. Myslím, že nie je celkom v poriadku. No mohol byť pod vplyvom kúzla pomätenia. Ak áno, rád by som potriasol rukou tej čarodejnici alebo čarodejníkovi, ktorí to urobili, lebo mi asi zachránili život.“

Nasledovala ďalšia odmlka, ticho rušil iba pukot ohňa a hukot rieky. Potom sa ozval Ted: „A ako do toho zapadáte vy dvaja? Mal som pocit, že raráškovia sú vo všeobecnosti na strane Veď-Viete-Koho.“

„Mali ste falošný dojem,“ odpovedal rarášok s vyšším hlasom. „Nie sme na ničej strane. Toto je vojna čarodejníkov.“

„Tak prečo sa potom skrývate?“„Považoval som to za prezieravé,“ vysvetľoval rarášok s

hlbším hlasom. „Keďže som odmietol jednu bezočivú žiadosť, cítil som, že moja osobná bezpečnosť je ohrozená.“

290

„Čo od vás chceli?“ spýtal sa Ted.„Služby pod dôstojnosť mojej rasy,“ odvetil rarášok a

jeho hlas zdrsnel a znel menej ľudsky. „Nie som domáci škriatok.“

„A čo vy, Griphook?“„Podobné dôvody,“ povedal rarášok s vyšším hlasom.

„Gringottbanku už neriadia príslušníci mojej rasy. Ja neuznávam nijakého čarodejníckeho pána.“

Niečo dodal popod nos v reči raráškov a Gornuk sa zasmial.

„O čo ide?“ spýtal sa Dean.„Povedal, že sú veci, na ktoré neprídu ani čarodejníci,“

odvelil Dirk.Chvíľu bolo ticho.„Nechápem to,“ priznal Dean.„Pred odchodom som sa tak trochu pomstil,“ vravel

Griphook po anglicky.„Dobrý človek – vlastne, mal by som povedať rarášok,“

dodal Ted rýchlo. „Predpokladám, že ste nezamkli nejakého smrťožrúta do niektorého superzabezpečeného trezoru?“

„Keby áno, meč by mu nepomohol na slobodu,“ odvetil Griphook. Gornuk sa znovu zasmial a aj Dirk sa potichu zachichotal.

„Deanovi a mne tu stále niečo uniká,“ ozval sa Ted.„Aj Severusovi Snapovi, hoci on to nevie,“ dodal

Griphook a obaja raráškovia sa zlomyseľné smiali.V stane Harry plytko dýchal od vzrušenia. Pozreli s

Hermionou na seba a počúvali tak sústredene, ako len mohli.

291

„Nepočul si o tom, Ted?“ spýtal sa Dirk. „O tých deckách, ktoré sa pokúšali ukradnúť Chrabromilov meč zo Snapovej kancelárie v Rokforte?“

Cez Harryho akoby preletel elektrický prúd a zatriasol všetkými jeho nervami, zatiaľ čo tam nehybne stál ako vrastený do zeme.

„Ani slovko,“ povedal Ted. „Nebolo to v Prorokovi, však nie?“

„To sotva,“ zachichotal sa Dirk. „Tuto Griphook mi povedal, že o tom počul od Billa Weasleyho, ktorý pracuje v banke. Jedno z tých deciek bola Billova mladšia sestra.“

Harry pozrel na Hermionu a Rona a videl, že obidvaja sa držia predlžovacích uší ako o život.

„Ona a zopár jej priateľov sa dostali do Snapovej kancelárie a rozbili sklenú skrinku, kde mal zrejme ten meč uložený. Snape ich prichytil, keď sa pokúšali prepašovať ho dolu schodmi.“

„Och, prepánajána,“ zvolal Ted. „Čo si mysleli, že ten meč použijú proti Veď-Viete-Komu? Alebo proti samotnému Snapovi?“

„Nech si už mysleli čokoľvek, Snape rozhodol, že meč nie je v bezpečí,“ pokračoval Dirk. „O pár dní, predpokladám, že na príkaz Veď-Viete-Koho, ho poslal do Londýna, aby ho uložili v Gringottbanke.“

Raráškovia sa znovu rozosmiali.„Stále nechápem, čo je na tom smiešne,“ poznamenal

Ted.„Je falošný,“ zachripel Griphook.„Chrabromilov meč?!“„Áno. Je to kópia – vynikajúca kópia, to je pravda – ale

vyrobili ju čarodejníci. Originál ukuli pred stáročiami raráškovia a má isté vlastnosti, aké môže mať iba zbraň

292

vyrobená raráškami. Pravý Chrabromilov meč môže byť kdekoľvek, ale určite nie je v trezore v Gringottbanke.“

„Chápem,“ prikyvoval Ted. „A predpokladám, že ste sa neunúvali povedať to smrťožrútom.“

„Neviem, prečo by som ich mal obťažovať tou informáciou,“ samoľúbo povedal Griphook a teraz sa Ted aj Dean zasmiali spolu s Gornukom a Dirkom.

V stane Harry zavrel oči a usiloval sa niekomu z nich vsugerovať otázku, na ktorú potreboval odpoveď, a po chvíli mu Dean vyhovel. Aj on predtým chodil s Ginny (ako si Harry s nepríjemným pocitom spomenul).

„Čo sa stalo s Ginny a ostatnými? S tými, ktorí sa ho pokúsili ukradnúť?“

„Kruto ich potrestali,“ ľahostajne odvetil Griphook.„Ale sú v poriadku?“ rýchlo sa spýtal Ted. „Myslím, že

Weasleyovci nepotrebujú, aby sa zranilo ďalšie z ich detí, však?“

„Pokiaľ viem, nikomu sa nič vážne nestalo,“ povedal Griphook.

„To mali šťastie,“ dodal Ted. „Vzhľadom na Snapovu minulosť by sme asi mali byť radi, že sú stále nažive.“

„Tak ty teda veríš tej historke, Ted?“ spýtal sa Dirk. „Veríš, že Snape zabil Dumbledora?“

„Pravdaže verím,“ prikývol Ted. „Hádam mi nechceš tvrdiť, že podľa teba s tým má niečo spoločné Potter?“

„Dnes človek nevie, čomu má veriť,“ zahundral Dirk.„Ja poznám Harryho Pottera,“ ozval sa Dean. „A

myslím, že on je skutočne Vyvolený – či ako ho chcete volať.“

„Áno, mnohí by tomu radi uverili, synak,“ poznamenal Dirk, „vrátane mňa. Ale kde je? Vyzerá to tak, že na úteku. Myslíš si, že keby vedel niečo, čo my nevieme, alebo mal v

293

sebe niečo výnimočné, že by teraz niekde nebojoval, neviedol hnutie odporu, namiesto toho, aby sa ukrýval? A viete, Prorok nahromadil proti nemu…“

„Prorok?“ pohŕdavo vyprskol Ted. „Zaslúžiš si, aby ťa klamali, ak sa stále kŕmiš tým hnojom, Dirk. Ak chceš fakty, čítaj Sršňa.“

Odrazu sa ozvali zvuky, akoby sa niekto dusil a vracal a bolo počuť búchanie po chrbte. Dirk zrejme prehltol rybaciu kosť. Nakoniec vyprskol: „Sršňa? Ten bláznivý plátok Xena Lovegooda?“

„Už nie je bláznivý,“ povedal Ted. „Len sa doň pozri. Xeno uverejňuje všetko to, čo Prorok ignoruje, v poslednom vydaní nie je ani jediná zmienka o krčorohých chrapogotoch. Ako dlho ho nechajú na pokoji, to teda neviem, ale na prvej stránke každého čísla Xeno vraví, že každý čarodejník, ktorý je proti Veď-Viete-Komu, by mal v prvom rade pomáhať Harrymu Potterovi.“

„Ťažko pomáhať chlapcovi, čo sa prepadol pod zem,“ namietal Dirk.

„Počuj, už to, že ho ešte nechytili, je fantastický úspech,“ ozval sa Ted. „Rád by som si dal od neho poradiť. Veď o to sa pokúšame – zostať na slobode, či nie?“

„Áno, v tom máš pravdu,“ váhavo súhlasil Dirk. „Keďže ho hľadá celé ministerstvo aj so všetkými informátormi, očakával by som, že ho už mali chytiť. Lenže, ktovie, či ho už nechytili a tajne nezabili?“

„Och, to nehovor, Dirk,“ zamrmlal Ted.Nasledovala dlhá pauza, vyplnená ďalším cinkotaním

nožov a vidličiek. Keď znova prehovorili, rozhodovali sa, či budú spať na brehu, alebo vyjdú hore na zalesnený svah. Usúdili, že stromy im poskytnú lepší úkryt, uhasili oheň, vyšli naspäť hore brehom a ich hlasy sa stratili v diaľke.

294

Harry, Ron a Hermiona zvinuli predlžovacie uši. Čím dlhšie načúvali, tým ťažšie bolo Harrymu mlčať, no teraz nebol schopný zo seba dostať viac ako: „Ginny… a meč…“

„Ja viem,“ povedala Hermiona.Šla po malú korálikovú kabelku a tentoraz do nej

zaborila ruku až pod pazuchu.„Tu… ho… máme…“ povedala pomedzi zaťaté zuby a

niečo vyťahovala z hĺbky tašky. Pomaly sa zjavil okraj ozdobného rámu a Harry sa jej ponáhľal pomôcť. Keď vyslobodili prázdny obraz Phineasa Nigellusa z Hermioninej kabelky, zamierila naň prútikom, pripravená každú chvíľu vrhnúť zaklínadlo.

„Ak niekto vymenil skutočný meč za falošný, kým bol v Dumbledorovej kancelárii,“ dychčala, keď opreli obraz o stenu stanu, „Phineas Nigellus mohol vidieť, ako sa to stalo, veď visí hneď pri skrinke!“

„Pokiaľ nespal,“ pripomenul Harry, no aj tak zatajil dych, keď si Hermiona kľakla pred prázdne plátno s prútikom zamiereným do stredu, odkašľala si a potom povedala:

„Ehm… Phineas? Phineas Nigellus?“Nič sa nestalo.„Phineas Nigellus?“ znova opakovala Hermiona.

„Profesor Black? Mohli by sme sa s vami rozprávať? Prosím?“

„Prosím vždy pomôže,“ ozval sa chladný, uštipačný hlas a Phineas Nigellus vkĺzol do svojho portrétu. Hermiona okamžite zvolala: „Obscuro!“

Na múdrych tmavých očiach Phineasa Nigellusa sa zjavila čierna páska to spôsobilo, že narazil do rámu a vykríkol od bolesti.

„Čo… ako sa opovažujete… kto ste?“

295

„Veľmi ma to mrzí, profesor Black,“ ospravedlňovala sa Hermiona, „ale je to nevyhnutné opatrenie!“

„Okamžite odstráňte ten hlúpy dodatok! Odstráňte to, hovorím! Ničíte vzácne umelecké dielo! Kde som? Čo sa deje?“

„Nie je dôležité, kde sme,“ ozval sa Harry a Phineas Nigellus zmeravel a vzdal sa pokusov strhnúť si primaľovanú pásku.

„Nie je to hlas unikajúceho pána Pottera?“„Možno,“ pripustil Harry a vedel, že tým udrží záujem

Phineasa Nigellusa. „Chceme vám položiť zopár otázok – o Chrabromilovom meči.“

„Á,“ Phineas Nigellus otáčal hlavou v snahe zahliadnuť Harryho, „áno. To hlúpe dievča konalo veľmi nerozumne.“

„Mlčte o mojej sestre,“ drsne ho zahriakol Ron. Phineas Nigellus pohŕdavo nadvihol obočie.

„Kto tu ešte je?“ spýtal sa a otáčal hlavou. „Váš tón sa mi nepáči! To dievča aj s priateľmi boli mimoriadne hlúpi. Kradnúť u riaditeľa!“

„Nekradli,“ vyhlásil Harry. „Ten meč nie je Snapov.“„Patrí škole profesora Snapa,“ povedal Phineas Nigellus.

„Aký nárok si naň robilo to Weasleyovie dievča? Zaslúžila si trest, rovnako ako ten idiot Longbottom a tá čudáčka Lovegoodová!“

„Neville nie je idiot a Luna nie je čudáčka!“ odsekla Hermiona.

„Kde som?“ opakoval Phineas Nigellus a znovu začal zápasiť s páskou. „Kam ste ma to priviedli? Prečo ste ma odstránili z domu mojich predkov?“

„To teraz nie je dôležité! Ako Snape potrestal Ginny, Nevilla a Lunu?“ naliehavo sa spýtal Harry.

296

„Profesor Snape ich poslal do Zakázaného lesa, majú tam pomáhať tomu nemehlu Hagridovi.“

„Hagrid nie je nemehlo!“ zaškriekala Hermiona.„Snape si možno myslel, že je to trest,“ povedal Harry,

„no Ginny, Neville a Luna sa s Hagridom asi len nasmiali. Zakázaný les… zažili už oveľa horšie veci ako Zakázaný les, tak čo je na tom!“

Uľavilo sa mu: predstavoval si hrôzy, prinajmenšom zaklínadlo cruciatus.

„Pán profesor, my sme vlastne chceli vedieť, či ten meč nezobral niekto iný. Možno ho odniesli vyčistiť – alebo niečo podobné?“

Phineas Nigellus sa prestal pokúšať vyslobodiť si oči a pohŕdavo sa zasmial.

„Ach, tí mukláši,“ povedal. „Zbraň, ktorú vyrobili raráškovia, netreba čistiť, ty naivka. Raráškovské striebro odpudzuje každodennú špinu, vpíja do seba iba to, čo ho posilňuje.“

„Nevolajte Hermionu naivka,“ bránil ju Harry.„Už mám dosť toho odvrávania,“ vyhlásil Phineas

Nigellus. „Asi sa vrátim do riaditeľovej kancelárie.“Stále so zaviazanými očami ohmatával rám a pokúšal sa

vyjsť z obrázka a vrátiť sa do toho, čo visel na Rokforte. Harry zrazu dostal nápad.

„Dumbledore! Môžete nám priviesť Dumbledora?“„Prosím?“ spýtal sa Phineas Nigellus.„Portrét profesora Dumbledora – nemohli by ste ho

priviesť do svojho obrazu?“Phineas Nigellus otočil tvár za Harryho hlasom.„Očividne nie je nevedomá len osoba muklovského

pôvodu, Potter. Rokfortské portréty sa môžu dorozumievať medzi sebou, ale nemôžu cestovať mimo hradu, iba ak by

297

navštívili svoj obraz, ktorý visí niekde inde. Dumbledore sem nemôže prísť so mnou a po tom, ako ste so mnou zaobchádzali, vás môžem ubezpečiť, že ani ja sa už nevrátim!“

Harry trochu skľúčene sledoval, ako Phineas pokračuje v pokusoch odísť z rámu.

„Pán profesor,“ ozvala sa Hermiona, „nemohli by ste nám, prosím, iba povedať, kedy meč naposledy vybrali zo skrinky? Myslím predtým, ako ho zobrala Ginny.“

Phineas netrpezlivo odfrkol.„Myslím, že naposledy Chrabromilov meč opustil

skrinku, keď ním profesor Dumbledore otváral prsteň.“Hermiona sa prudko obzrela na Harryho. Neodvážil sa

povedať niečo pred Phineasom Nigellusom, ktorému sa konečne podarilo nájsť východ.

„Tak, dobrú noc vám všetkým,“ povedal trochu pichľavo a znovu sa strácal z dohľadu. Už mu trčal iba okraj klobúka, keď Harry odrazu vykríkol.

„Počkajte! Povedali ste o tom Snapovi?“Phineas Nigellus vystrčil hlavu s páskou na očiach

naspäť do obrazu.„Profesor Snape myslí na dôležitejšie veci, než sú

výstrednosti Albusa Dumbledora. Zbohom, Potter!“Nato zmizol načisto a zostalo po ňom iba pozadie

blatovej farby.„Harry!“ vykríkla Hermiona.„Ja viem!“ zakričal Harry. Nemohol sa ovládnuť, a tak sa

rozháňal päsťami vo vzduchu – v také niečo sa ani neodvážil dúfať. Prechádzal sa sem a tam po stane a mal pocit, že by vládal bežať aj celé kilometre, dokonca ho aj prešiel hlad. Hermiona strčila portrét Phineasa Nigellusa

298

naspäť do korálikovej kabelky, zapla sponu, odhodila kabelku a otočila sa s rozžiarenou tvárou k Harrymu.

„Meč môže zničiť horcruxy! Čepele, ktoré vyrobili raráškovia, vpíjajú do seba iba to, čo ich posilňuje – Harry, meč je nasiaknutý jedom baziliska!“

„A Dumbledore mi ho nedal, lebo ho ešte potreboval, chcel ho použiť na medailón…“

„… a musel vedieť, že ti ho nedajú, ak ti ho odkáže v testamente…“

„… a tak vyrobil kópiu…“„… a do sklenej skrinky dal falošný…“„… a ten skutočný nechal… Kde?“Hľadeli na seba. Harry cítil, že odpoveď visí vo vzduchu

nad nimi, mučivo blízko. Prečo mu to Dumbledore nepovedal? Alebo mu to povedal, ale Harry si to vtedy neuvedomil?

„Premýšľaj!“ šepkala Hermiona. „Premýšľaj! Kde by ho tak nechal?“

„V Rokforte nie,“ pokrútil Harry hlavou a znova sa začal prechádzať.

„Niekde v Rokville?“ uvažovala Hermiona.„V Škriekajúcej búde?“ spýtal sa Harry. „Tam nikdy

nikto nechodí.“„Ale Snape vie, ako sa tam dostať. Nebolo by to trochu

riskantné?“„Dumbledore Snapovi veril,“ pripomenul jej Harry.„Nie natoľko, aby mu povedal, že vymenil meče,“

odvetila Hermiona.„Áno, máš pravdu!“ pripustil Harry a ešte väčšmi ho

povzbudila myšlienka, že Dumbledore predsa len Snapovi celkom neveril. „V takom prípade mohol meč skryť aj ďaleko od Rokvillu? Čo povieš, Ron? Ron?“

299

Harry sa obzrel. V jednom okamihu si užasnuto pomyslel, že Ron vyšiel zo stanu, no potom si uvedomil, že nehybne leží v tieni na dolnej posteli.

„Ó, ráčili ste si spomenúť na mňa, pravda?“ povedal.„Čože?“Ron odfrkol a civel na spodok hornej postele.„Len pokračujte. Nekazte si zábavu mojou maličkosťou.“Zmätený Harry pozrel na Hermionu a hľadal u nej

pomoc, ale tá pokrútila hlavou, rovnako prekvapená ako on.

„V čom je problém?“ spýtal sa Harry.„Problém? Nie je tu nijaký problém,“ povedal Ron a

stále odmietal pozrieť na Harryho. „Aspoň nie podľa teba.“Na plátno nad ich hlavami čľaplo niekoľko kvapiek.

Začalo pršať.„Zrejme ty máš nejaký problém,“ zareagoval Harry.

„Tak von s ním.“Ron zvesil dlhé nohy z postele a sadol si. Tváril sa

zlomyseľné a to sa naňho nepodobalo.„Dobre, tak to vysypem. Nečakajte odo mňa, že budem

poskakovať po stane sem a tam len preto, lebo musíme nájsť ešte nejakú ďalšiu vec. Len ju pokojne pripíš do zoznamu vecí, ktoré nevieš.“

„Neviem?“ opakoval Harry. „Ja neviem?“Čľup, čľup, čľup. Pršalo čoraz silnejšie a výdatnejšie;

dážď cupotal na breh zasypaný opadaným lístím všade okolo nich a do rieky džavotajúcej v tme. Strach zadusil Harryho nadšenie. Tušil a obával sa, že Ron si bude myslieť presne to, čo teraz práve povedal.

„Viete, niežeby som si to tu neužíval,“ vykladal Ron, „ruku mám zmrzačenú, nemám čo jesť a každú noc mi

300

mrzne zadok. Len som dúfal, že za tých niekoľko týždňov, čo sme pobehovali dookola, aspoň niečo dosiahneme.“

„Ron,“ oslovila ho Hermiona, ale tak potichu, že Ron mohol predstierať, že v hlasnom bubnovaní dažďa, ktorý teraz šľahal do stanu, nič nepočul.

„Myslel som, že vieš, do čoho ideš,“ povedal Harry.„Áno, aj ja som si myslel, že to viem.“„Takže čo nespĺňa tvoje očakávania?“ spýtal sa Harry.

Teraz mu prichádzal na pomoc hnev. „Myslel si si, že budeme bývať v päťhviezdičkových hoteloch? Že budeme nachádzať horcruxy každý druhý deň? Myslel si si, že do Vianoc budeš naspäť pri mamičke?“

„Mysleli sme, že vieš, čo robíš!“ kričal Ron a vstal a jeho slová sa zabodávali do Harryho ako žeravé nože. „Mysleli sme, že ti Dumbledore povedal, čo máš robiť, mysleli sme, že máš skutočný plán!“

„Ron!“ tentoraz bolo Hermionu jasne počuť aj v bubnovaní dažďa na strechu stanu, ale on ju znova ignoroval.

„Tak ma teda mrzí, že som ťa sklamal,“ odpovedal Harry celkom pokojne, hoci sa cítil prázdny, neschopný. „Bol som úprimný od začiatku, povedal som vám všetko, čo mi povedal Dumbledore. A pre prípad, že si si nevšimol, jeden horcrux sme našli.“

„Áno a sme asi rovnako blízko k tomu, aby sme sa ho zbavili, ako blízko sme k nájdeniu ostatných – inými slovami, ani o kúsok bližšie.“

„Daj si dole ten medailón, Ron,“ požiadala Hermiona nezvyčajne silným hlasom. „Prosím, daj si ho dole. Nerozprával by si takto, keby si ho nenosil celý deň.“

„Ale rozprával,“ odporoval Harry, ktorý nechcel, aby Rona ospravedlňovala. „Myslíš si, že som si nevšimol, ako

301

si vy dvaja šepkáte za mojím chrbtom? Myslíš si, že som neuhádol, že si toto všetko myslíte?“

„Harry, my sme…“„Neklam!“ oboril sa na ňu Ron. „Povedala si to aj ty,

povedala si, že si sklamaná, povedala si, že si si myslela, že má toho viac, na čom môže stavať…“

„Ja som to tak nepovedala, Harry, nepovedala!“ kričala.Do stanu šľahal dážď, Hermione po tvári stekali slzy a

vzrušenie spred niekoľkých minút zmizlo, ako keby ani nikdy nebolo, ako krátky ohňostroj, ktorý vybuchol a zhasol a všade zostala tma, vlhko a zima. Chrabromilov meč bol skrytý ktoviekde a oni boli len traja tínedžeri v stane, ktorých jediným úspechom bolo to, že ešte nie sú mŕtvi.

„Tak prečo si ešte stále tu?“ spýtal sa Harry Rona.„Netuším,“ odpovedal Ron.„Tak teda choď domov,“ vyhŕkol Harry.„Áno, možno pôjdem!“ zakričal Ron a urobil niekoľko

krokov k Harrymu, ktorý necúvol. „Nepočul si, čo povedali o mojej sestre? Ale tebe je to potkaní prd, čo? Veď je to len Zakázaný les, Harry Potter zažil horšie veci, jemu je jedno, čo sa jej tam stane! Ale mne nie! Obrovské pavúky, a čo sa tam človeku môže stať…“

„Ja som len hovoril, že je s ostatnými a s Hagridom.“„Áno, chápem to, tebe na tom nezáleží! A čo zvyšok

mojej rodiny, Weasleyovci nepotrebujú ešte jedno zranené decko, počul si to?“

„Áno, ja…“„Ani ťa netrápi, čo to znamená, však?“„Ron!“ Hermiona sa vtisla medzi nich. „Podľa mňa to

neznamená, že sa stalo niečo nové, niečo, o čom nevieme. Len uvažuj, Ron, Bill je už zjazvený; množstvo ľudí muselo

302

vidieť, že George prišiel o ucho, a ty máš byť na smrteľnej posteli s okyckanicou, som si istá, že tým myslel toto…“

„Ó, tak ty si si istá? Dobre teda, ja sa pre nich trápiť nebudem. Vám dvom je dobre, však? Rodičov máte bezpečne odprataných z cesty…“

„Moji rodičia sú mŕtvi!“ zreval Harry.„A moji by mohli dopadnúť rovnako!“ kričal Ron.„Tak potom CHOĎ!“ zreval Harry. „Choď, vráť sa k nim

a predstieraj, že si sa zotavil z okyckanice, a mamička ťa nakŕmi a…“

Ron urobil náhly pohyb: Harry reagoval, no kým stihli vytiahnuť prútiky z vreciek, Hermiona zdvihla svoj.

„Protego!“ vykríkla a medzi ňou a Harrym na jednej strane a Ronom na druhej vyrástol neviditeľný štít a sila zaklínadla všetkých donútila cúvnuť o pár krokov. Harry a Ron sa mračili na seba z oboch strán priesvitnej prekážky, ako keby sa po prvý raz videli úplne jasne. Harry cítil voči Ronovi ničivú nenávisť – niečo sa medzi nimi zlomilo.

„Daj dolu ten horcrux,“ povedal Harry.Ron si stiahol retiazku cez hlavu a hodil medailón na

neďalekú stoličku. Obrátil sa k Hermione.„Čo urobíš?“„Ako to myslíš?“„Zostávaš, či čo?“„Ja…“ Tvárila sa zmučene. „Áno… áno, ja zostávam,

Ron. Povedali sme, že pôjdeme s Harrym, povedali sme, že pomôžeme…“

„Pochopil som. Vybrala si si jeho.“„Ron, nie… prosím ťa… vráť sa, vráť sa!“Zadržalo ju vlastné cloniace zaklínadlo a kým ho

odstránila, Ron už vybehol do noci. Harry stál celkom

303

nehybne a ticho, počul, ako Hermiona vzlyká a medzi stromami volá Ronovo meno.

Po chvíľke sa vrátila a mokré vlasy mala prilepené na tvár.

„Je preč! Odmiestnil sa!“Hodila sa do kresla, skrútila sa do klbka a rozplakala sa.Harry bol ako omráčený. Zohol sa, zobral horcrux a

zavesil si ho okolo krku. Stiahol prikrývky z Ronovej postele a prehodil ich na Hermionu. Potom vyliezol do postele, hľadel na tmavú plátennú strechu a počúval bubnovanie dažďa.

304

ŠESTNÁSTA KAPITOLA

GODRICOVA ÚŽĽABINA

Keď sa Harry na druhý deň zobudil, až o chvíľku si spomenul, čo sa stalo. Potom detinský dúfal, že to bol iba sen, že Ron je stále tam a vôbec neodišiel. No keď otočil hlavu na vankúši, uvidel Ronovu prázdnu posteľ. Priťahovala jeho pohľad ako mŕtve telo. Harry zoskočil z postele a odtrhol oči od Ronovej. Hermiona už usilovne pracovala v kuchyni, ani nezaželala Harrymu dobré ráno, ale keď prechádzal okolo, rýchlo odvrátila tvár.

Je preč, hovoril si Harry. Je preč. Musel na to myslieť pri umývaní a obliekaní sa, ako keby v ňom to opakovanie otupovalo pocit zdesenia. Je preč a nevráti sa. Bola to jednoduchá pravda. Harry to vedel, lebo keď raz odtiaľto odídu, v dôsledku ochranného zaklínadla ich Ron už nenájde.

Naraňajkovali sa mlčky. Hermiona mala opuchnuté a červene oči a vyzerala, ako keby ani nespala. Balili si veci, ale Hermiona sa neponáhľala. Harry vedel, prečo naťahuje čas, aby zostali čo najdlhšie na brehu rieky. Niekoľkokrát videl, ako nedočkavo zdvihla pohľad, celkom iste v klamnej nádeji, že v silnom daždi zazneli kroky, ale medzi stromami sa nezjavila nijaká červenovlasá postava. Zakaždým, keď Harry urobil to isté a obzrel sa (lebo ani on sa nemohol ubrániť istej nádeji) a nevidel nič, iba dažďom zmáčaný les, nanovo v ňom vybuchla ďalšia nálož zlosti. Počul, ako Ron hovorí: „Mysleli sme si, že vieš, čo robíš!“ a s ťažkou hrčou kdesi v žalúdku sa opäť venoval baleniu.

305

Blatistá rieka vedľa nich rýchlo stúpala a hrozilo, že sa onedlho vyleje na breh. Zdržiavali sa tu ešte dobrú hodinku po tom, ako by za normálnych okolností opustili táborisko. Napokon, keď znovu všetko trikrát zbalili do korálikovej kabelky, Hermiona už zrejme nenachádzala nijaký dôvod na zdržanie. Chytili sa s Harrym za ruky, odmiestnili sa a ocitli sa na úbočí ošľahanom vetrom a porastenom vresom.

Len čo prišli, Hermiona pustila Harryho ruku a odišla od neho a sadla si na veľkú skalu, tvár si položila na kolená a otriasala sa vzlykmi. Harry na ňu hľadel a myslel si, že by mal ísť k nej a utešovať ju, no niečo ho držalo na mieste, akoby prirástol k zemi. Cítil v sebe chlad a meravosť. Znovu videl pohŕdavý výraz na Ronovej tvári. Potom Harry kráčal po vresovisku vo veľkom kruhu okolo rozrušenej Hermiony a vrhal zaklínadlá, ktoré zvyčajne vykonávala ona, aby im zabezpečila ochranu.

Nasledujúcich niekoľko dní sa o Ronovi vôbec nerozprávali. Harry sa rozhodol nespomínať viac jeho meno a Hermiona zrejme vedela, že nemá zmysel nasilu začínať s touto témou, hoci niekedy v noci, keď si myslela, že spí, ju počul plakať. Medzitým Harry začal vyťahovať Záškodnícku mapu a pri svetle prútika ju skúmal. Čakal na okamih, keď sa bodka označená Ronovým menom zjaví na chodbách Rokfortu, čo bude dôkaz, že sa vrátil do pohodlného hradu, chránený svojím postavením čistokrvného čarodejníka. Ron sa však na mape nezjavil a po nejakom čase Harry zistil, že ju vyberá jednoducho preto, aby hľadel na Ginnino meno v dievčenských spálňach, a rozmýšľal, či sústredenie, s akým na tú bodku hľadel, by mohlo preniknúť do jej spánku, či Ginny nejako vie, že na ňu myslí a dúfa, že je v poriadku.

306

Dni trávili tým, že sa pokúšali určiť možné úkryty Chrabromilovho meča, no čím viac sa rozprávali o miestach, kde ho mohol Dumbledore skryť, tým zúfalejšie a nepravdepodobnejšie boli ich špekulácie. Nech si Harry akokoľvek lámal hlavu, nemohol si spomenúť, či vôbec niekedy Dumbledore spomenul nejakú skrýšu. Boli chvíle, keď nevedel, či sa väčšmi hnevá na Rona, alebo na Dumbledora. Mysleli sme si, že vieš, čo robíš… Mysleli sme si, že Dumbledore ti povedal, čo máš robiť… Mysleli sme si, že máš skutočný plán!

Nemohol si nič nahovárať: Ron mal pravdu. Dumbledore mu nenechal fakticky nič. Objavili jeden horcrux, ale nemali prostriedky na jeho zničenie. Ostatné boli nedosiahnuteľné ako predtým. Hrozilo, že ho zaplaví pocit beznádeje. Teraz žasol pri pomyslení na aroganciu, s akou prijal ponuku svojich priateľov, že ho budú sprevádzať na kľukatej nezmyselnej ceste. Nevedel nič, nemal nijaké nápady a ustavične striehol na nejaký náznak, či sa aj Hermiona nechystá povedať mu, že má toho dosť a odchádza.

Mnoho večerov trávili takmer mlčky, Hermiona vyberala portrét Phineasa Nigellusa a opierala ho na stoličku, ako keby mohol vyplniť časť zívajúcej prázdnoty, ktorá zostala po Ronovom odchode. Napriek svojmu tvrdeniu, že už ich nikdy nenavštívi, Phineas Nigellus očividne nemohol odolať príležitosti dozvedieť sa viac o Harryho plánoch, a súhlasil, že sa každých pár dní znova zjaví, aj keď so zakrytými očami. Harry bol dokonca rád, že ho vidí, pretože to bol aspoň nejaký spoločník, hoci uštipačný a podpichujúci. Vychutnávali akékoľvek správy o živote v Rokforte, i keď Phineas Nigellus nebol ideálny informátor. Ctil si Snapa, prvého slizolinského riaditeľa,

307

odkedy riadil školu on sám, a Harry s Hermionou museli byť opatrní, aby Snapa nekritizovali, ani o ňom nekládli bezočivé otázky, ináč by Phineas Nigellus okamžite odišiel z obrazu.

Niekoľko drobností však prezradil. Zdalo sa, že Snape čelí stálemu, i keď nie veľmi mohutnému odporu zdravého jadra študentov. Ginny zakázali chodiť do Rokvillu. Snape obnovil Umbridgeovej starý zákaz zhromažďovania viac ako troch študentov a akékoľvek neoficiálne študentské spolky.

Zo všetkých tých informácií Harry usúdil, že Ginny a pravdepodobne Neville a Luna robia, čo sa dá, aby pokračovali s Dumbledorovou armádou. Tieto útržkovité správy vyvolali v Harrym takú silnú túžbu vidieť Ginny, až ju pociťoval ako bolesť žalúdka; no takisto ho nútili myslieť na Rona a Dumbledora, na samotný Rokfort, ktorý mu chýbal skoro tak veľmi ako jeho bývalá priateľka. Dokonca, keď Phineas Nigellus rozprával o Snapových krutých opatreniach, Harryho na okamih ovládla šialená túžba vrátiť sa do školy a pripojiť sa k podrývaniu Snapovho režimu. V tej chvíli bolo preňho najúžasnejšou predstavou byť sýty, mať mäkkú posteľ a preniesť všetky starosti na plecia iných. No potom si spomenul, že je nežiaduci číslo jeden a na jeho hlavu je vypísaná odmena desaťtisíc galeónov a že vojsť v týchto dňoch do Rokfortu bolo rovnako nebezpečné ako vojsť na Ministerstvo mágie. Vlastne Phineas Nigellus nevedomky zdôraznil tento fakt tým, že vkladal do rozhovoru otázky, ktoré by mu prezradili, kde sa Harry a Hermiona nachádzajú. Zakaždým, keď to urobil, ho Hermiona strčila naspäť do korálikovej kabelky a Phineas Nigellus sa po takejto bezohľadnej rozlúčke niekoľko dní odmietal zjaviť.

308

Počasie bolo čoraz chladnejšie. V nijakej oblasti sa neodvažovali zostať dlho, a tak namiesto toho, aby sa zdržiavali na juhu Anglicka, kde sa najväčšmi obávali silného prízemného mrazu, putovali krížom-krážom po krajine, vzdorovali horským úbočiam, kde do stanu šľahal dážď so snehom, šírym rovným močariskám, kde stan zaplavovala studená voda, a vydržali aj na ostrovčeku uprostred škótskeho jazera, kde za noc sneh napoly zasypal stan.

V oknách obývačiek už zbadali blikotajúce vianočné stromčeky, až napokon nastal večer, keď sa Harry rozhodol znova navrhnúť to, čo sa mu zdalo jedinou nepreskúmanou cestou, ktorá im zostávala. Práve dojedli nezvyčajne dobré jedlo – Hermiona sa v neviditeľnom plášti vybrala do supermarketu (a pri odchode svedomito hodila do otvorenej pokladnice peniaze) a Harry si pomyslel, že s plným žalúdkom špagiet s bolonskou omáčkou a hruškového kompótu by ju možno ľahšie presvedčil než inokedy. Takisto chcel navrhnúť, aby si dožičili niekoľko hodín voľna a nenosili horcrux, ktorý visel na konci postele vedľa neho.

„Hermiona?“„Hmm?“ Schúlená v neforemnom kresle čítala

Rozprávky barda Beedla. Harry si nevedel predstaviť, čo ešte by z tej knihy mohla vyžmýkať, veď ani nebola veľmi hrubá, no Hermiona v nej neprestajne niečo lúštila, lebo Spellmanovu slabičnú abecedu mala otvorenú na operadle kresla. Harry si odkašlal. Cítil sa presne ako pred niekoľkými rokmi, keď požiadal profesorku McGonagallovú, či by mohol ísť do Rokvillu napriek tomu, že mu Dursleyovci nepodpísali povolenie.

„Hermiona, tak som rozmýšľal a…“

309

„Harry, mohol by si mi s niečím pomôcť?“Zjavne ho vôbec nepočúvala. Naklonila sa dopredu a

podávala mu Rozprávky barda Beedla.„Pozri sa na ten symbol,“ ukazovala na záhlavie strany.

Nad tým, čo Harry považoval za názov rozprávky (pretože nevedel čítať runy, nemohol si tým byť istý), bol obrázok, ktorý vyzeral ako trojuholníkové oko so zrenicou prečiarknutou zvislou čiarou.

„Nikdy som sa neučil starobylé runy, Hermiona.“„Ja viem, ale toto nie je runa a nie je ani v slabičnej

abecede. Celý čas som si myslela, že je to obrázok oka, ale zrejme nie! Znak je vpísaný atramentom, pozri, niekto ho tu dokreslil. Nie je to súčasť knihy. Spomeň si, videl si ho niekedy predtým?“

„Nie… nie, počkaj chvíľu.“ Harry sa pozrel pozornejšie. „Nie je to ten istý symbol, čo mal Lunin tatko okolo krku?“

„Aj ja som si to myslela!“„To je Grindelwaldov znak.“Hermiona hľadela naňho s otvorenými ústami.„Čože?“„Krum mi povedal…“Zopakoval jej, čo mu rozprával Viktor Krum na svadbe.

Hermiona sa tvárila ohromene.„Grindelwaldov znak?“Pozrela na čudný symbol a znovu na Harryho. „Nikdy

som nepočula, že by Grindelwald mal nejaký znak. V ničom, čo som o ňom čítala, sa ani len nespomína.“

„No ako hovorím, podľa Kruma bol ten symbol vytesaný do steny v Durmstrangu a vraj ho tam vytesal Grindelwald.“

Hermiona sa oprela v kresle a mračila sa.

310

„To je veľmi čudné. Ak je to symbol čiernej mágie, čo robí v knižke rozprávok pre deti?“

„Áno, to je čudné,“ uznal Harry. „Človek by si myslel, že Scrimgeour by ho mal poznať. Bol predsa minister, mal by mať odborníkov na čiernu mágiu.“

„Ja viem… Možno si myslel, že to je jednoducho iba oko, pretože nad všetkými ostatnými rozprávkami sú na vrchu malé obrázky.“

Mlčky ďalej skúmala čudný znak. Harry to skúsil znova.„Hermiona?“„Hmm?“„Tak som premýšľal… Chcem ísť do Godricovej

Úžľabiny.“Hermiona nesústredene pozrela naňho a on si bol istý,

že ešte stále premýšľa o znamení v knihe.„Ach, áno. Áno, aj ja som o tom premýšľala. Vážne si

myslím, že tam musíme zájsť.“„Dobre si ma počula?“ spýtal sa.„Pravdaže som počula. Chceš ísť do Godricovej

Úžľabiny. Súhlasím s tým, myslím, že by sme tam mali ísť. Vôbec totiž neviem, kam inam by sme mohli ísť. Bude to nebezpečné, no čím väčšmi o tom premýšľam, tým pravdepodobnejšie sa mi zdá, že je to tam.“

„Ehmm… Čo je tam?“ spýtal sa Harry.Hermiona sa tvárila rovnako zarazene, ako sa Harry

cítil.„No predsa meč, Harry! Dumbledore musel vedieť, že

tam chceš ísť, a Godricova Úžľabina je rodisko Chrabromila – Richarda Godrica Chrabromila …“

„Vážne? Chrabromil pochádza z Godricovej Úžľabiny?“„Harry, otvoril si vôbec niekedy Dejiny mágie?“

311

„Ehm…“ usmieval sa a zdalo sa mu, že po prvý raz za celé mesiace. Svaly na tvári mal zvláštne meravé. „Možno som ich otvoril, keď som si ich kúpil… len raz…“

„Keďže je tá dedina pomenovaná po ňom, myslela som si, že si na tú súvislosť prišiel,“ povedala Hermiona. Už zase rozprávala ako typická Hermiona a Harry takmer čakal, kedy mu oznámi, že odchádza do knižnice. „Počkaj, o tej dedine je kúsok v Dejinách mágie…“

Otvorila korálikovú kabelku, chvíľu sa v nej prehrabávala a napokon vytiahla starú učebnicu Dejiny mágie od Bathildy Bagshotovej a listovala v nej, až našla stránku, ktorú potrebovala.

„Po podpísaní Medzinárodného zákona o utajení v roku 1689 sa čarodejníci nadobro začali skrývať. Bolo možno prirodzené, že v rámci spoločnosti vytvorili svoje vlastné malé komunity. Mnohé dedinky a osady pritiahli niekoľko čarodejníckych rodín, ktoré sa v nich sústreďovali, aby si mohli vzájomne pomáhať a chrániť sa. Dedinky Plechovice v Cornwalle, Horné Kameňovce v Yorkshire a Vydri Sv. Dráb na južnom pobreží Anglicka sú známe domovy niekoľkých čarodejníckych rodín, ktoré spolunažívajú s tolerantnými a niekedy kúzlom pomätenia očarovanými muklami. Najslávnejšie z týchto poločarodejníckych sídel je možno Godricova Úžľabina, dedina na západe krajiny, kde sa narodil veľký čarodejník Richard Godric Chrabromil a kde čarodejnícky kováč Bowman Wright ukul prvú zlatú strelu. Cintorín je plný mien starobylých čarodejníckych rodín a tým sa nepochybne vysvetľujú príbehy o strašení, ktoré sa po mnohé storočia spájali s malým kostolom.“

312

„Teba a tvojich rodičov nespomína,“ poznamenala Hermiona, keď zatvorila knihu, „pretože profesorka Bagshotová už nepíše o období od konca devätnásteho storočia. Ale vidíš? Godricova Úžľabina, Richard Godric Chrabromil, Chrabromilov meč. Nemyslíš si, že Dumbledore by očakával, že prídeš na toto spojenie?“

„Ó, áno…“Harry nechcel priznať, že vôbec nemyslel na meč, keď

navrhol, aby išli do Godricovej Úžľabiny. Jeho do dediny lákali hroby rodičov, dom, kde tak tesne unikol smrti, a osoba Bathildy Bagshotovej.

„Pamätáš sa, čo povedala Muriel?“ spýtal sa napokon.„Kto?“„Veď vieš.“ Zaváhal. Nechcel vysloviť Ronovo meno.

„Ginnina prateta. Na svadbe. Tá, čo ti povedala, že máš kostnaté členky.“

„Aha,“ povedala Hermiona.Bol to nepríjemný okamih. Harry vedel, že cítila v

pozadí Ronovo meno. Rýchlo hovoril ďalej: „Povedala, že Bathilda Bagshotová stále žije v Godricovej Úžľabine.“

„Bathilda Bagshotová,“ šepkala Hermiona a prechádzala prstom po Bathildinom mene vyrazenom na prednej obálke Dejín mágie. „No, myslím…“

Zhíkla tak dramaticky, až Harrymu prevrátilo všetky vnútornosti, vytiahol prútik, obzeral sa ku vchodu a napoly čakal, že uvidí ruku, ktorá odhŕňa plátno, no nič tam nebolo.

„Čo je?“ spýtal sa napoly nahnevane, napoly s úľavou. „Prečo si to urobila? Myslel som si, že prinajmenšom vidíš smrťožrúta, ako rozopína zips na stane.“

„Harry, a čo ak má ten meč Bathilda? Čo ak jej ho Dumbledore zveril?“

313

Harry o tejto možnosti uvažoval. Bathilda by teraz mala byť už veľmi stará a podľa Muriel bola cvok. Je pravdepodobné, že by Dumbledore skryl Chrabromilov meč u nej? Ak áno, Harrymu sa zdalo, že Dumbledore veľa nechal na náhodu: nikdy neprezradil, že nahradil meč falošným, ani nespomínal svoje priateľstvo s Bathildou. Teraz však nebola vhodná chvíľa pochybovať o Hermioninej teórii, keď bola tak prekvapujúco ochotná splniť Harryho najtajnejšie želanie.

„Áno, mohol to urobiť! Takže ideme do Godricovej Úžľabiny?“

„Áno, ale musíme si to veľmi starostlivo premyslieť, Harry.“ Teraz už sedela vystretá a Harry videl, že konkrétny plán jej rovnako ako jemu zlepšil náladu. „Musíme si nacvičiť spoločné odmiestnenie pod neviditeľným plášťom, to po prvé, a splývacie zaklínadlo by možno tiež bolo rozumné, pokiaľ si nemyslíš, že by sme mali zájsť až do krajnosti a použiť všehodžús. V tom prípade budeme potrebovať niečie vlasy. Vlastne si myslím, že by sme to radšej mali urobiť, Harry. Čím lepšie sa zamaskujeme, tým lepšie…“

Harry ju nechal rozprávať, prikyvoval a súhlasil vždy, keď sa odmlčala, ale mysľou už bol niekde inde. Po prvý raz, odkedy zistil, že meč v Gringottbanke je falošný, cítil vzrušenie.

Chystal sa ísť domov, chystal sa vrátiť na miesto, kde kedysi žila jeho rodina. Bolo to v Godricovej Úžľabine, a nebyť Voldemorta, bol by vyrástol a strávil každé školské prázdniny tam. Mohol pozývať priateľov do svojho domu… Mohol mať bratov a sestry… Bola by to jeho mama, kto by mu upiekol tortu k sedemnástym narodeninám. Život, o ktorý prišiel, sa mu nikdy nezdal

314

taký reálny ako práve v tejto chvíli, keď vedel, že onedlho uvidí miesto, kde mu ho vzali. Keď v ten večer išla Hermiona spať, Harry si potichu vytiahol z jej korálikovej kabelky batoh a z neho album fotografií, ktorý mu tak dávno dal Hagrid. Po prvý raz za celé mesiace si prezrel staré fotografie svojich rodičov. Usmievali sa a mávali mu z obrázkov, ktoré boli to jediné, čo mu po nich zostalo.

Harry by sa bol rád vybral do Godricovej Úžľabiny hneď na druhý deň, no Hermiona mala iné predstavy. Bola presvedčená, že Voldemort očakáva Harryho návrat na miesto smrti jeho rodičov, a rozhodla, že sa tam vyberú, až keď si budú istí, že majú najlepšie možné maskovanie. Preto až o celý týždeň, keď potajomky získali vlasy od nič netušiacich muklov, ktorí boli na vianočných nákupoch, a precvičili si spoločné premiestňovanie a odmiestňovanie pod neviditeľným plášťom, Hermiona súhlasila, že môžu ísť.

Mali sa premiestniť do dediny pod rúškom tmy, takže neskoro popoludní napokon vypili všehodžús a Harry sa zmenil na plešivejúceho mukla v strednom veku a Hermiona na jeho malú a dosť nenápadnú manželku. Korálikovú kabelku, ktorá obsahovala všetok ich majetok (okrem horcruxu – ten mal Harry na krku), si Hermiona zastrčila do vnútorného vrecka kabáta. Harry ich prikryl neviditeľným plášťom a potom sa znovu ponorili do dusivej tmy.

Srdce mu bilo až v hrdle, keď otvoril oči. Stáli na zasneženej cestičke pod tmavomodrou oblohou, na ktorej sa slabo ligotali prvé večerné hviezdy, a držali sa za ruky. Úzku cestu po oboch stranách lemovali domy a v ich oknách blikotali vianočné ozdoby. Kúsok pred nimi žiara

315

zlatistých pouličných lámp prezrádzala, kde je stred dediny.

„Koľko snehu!“ zašepkala Hermiona pod plášťom. „Prečo sme nemysleli na sneh? Napriek všetkým našim opatreniam zanecháme po sebe stopy! Musíme sa ich zbaviť – ty pôjdeš vpredu a ja to urobím.“

Harry nechcel vojsť do dediny ako karnevalový kôň pod plášťom a čarami zametať stopy.

„Zložme si plášť,“ navrhol, a keď sa Hermiona zatvárila vyľakane, dodal: „Ale no tak, veď nevyzeráme ako my, a nikto tu na okolí nie je.“

Strčil si plášť pod bundu a ničím neobmedzovaní šli ďalej a ľadový vzduch im štípal tváre. Prechádzali okolo ďalších domov a každý z nich mohol byť dom, v ktorom kedysi žili James a Lily alebo kde teraz býva Bathilda. Harry hľadel na vchodové dvere a strechy pokryté snehom, predné verandy a rozmýšľal, či sa na niektorý z nich pamätá, hoci kdesi v hĺbke vedel, že to nie je možné, veď mal sotva niečo vyše roka, keď toto miesto opustil navždy. Nebol si ani istý, či ten dom vôbec uvidí. Nevedel, čo sa stane po smrti nositeľov kúzla spoľahlivosti. Ulička, po ktorej kráčali, sa stáčala doľava a pred nimi sa otvoril stred dediny, malé námestie.

Uprostred námestia stál stĺp, zrejme pamätník vojnovým obetiam, ovešaný farebnými svetielkami a čiastočne zakrytý vianočným stromčekom, ktorý ohýbal vietor. Bolo tam niekoľko obchodov, pošta, hostinec a malý kostol s vitrážovými oknami, ktoré žiarili na námestí ako šperky.

Tam, kde celý deň chodili ľudia, bol sneh utlačený, tvrdý a klzký. Dedinčania prechádzali pred nimi sem a tam a ich postavy nakrátko osvietili pouličné lampy. Z

316

otvorených dverí krčmy prileteli útržky smiechu a populárnej hudby a potom z kostola počuli koledy.

„Harry, myslím, že je Štedrý večer!“ povedala Hermiona.

„Naozaj?“Prestal sledovať dni, noviny nevideli už celé týždne.„Určite.“ Hermiona hľadela na kostol. „Budú… budú

tam, však? Tvoja mama a otec? Vzadu vidím cintorín.“Harry pocítil záchvev čohosi, čo prekonávalo vzrušenie,

čosi ako strach. Teraz, keď bol tak blízko, rozmýšľal, či to vôbec chce vidieť. Hermiona možno vedela, ako sa cíti, pretože ho chytila za ruku a po prvý raz prevzala vedenie, ťahala ho dopredu. V polovici námestia však zrazu zastala.

„Harry, pozri!“Ukazovala na vojnový pamätník. Keď prechádzali popri

ňom, premenil sa. Namiesto obelisku s menami tam stáli sochy troch ľudí: muža so strapatými vlasmi a v okuliaroch, ženy s dlhými vlasmi a láskavou peknou tvárou a malého chlapčeka, ktorý sedel matke v náručí. Sneh im padal na hlavy, akoby to boli huňaté biele čiapky.

Harry podišiel bližšie a hľadel do tvárí svojich rodičov. Nikdy si nepredstavoval, že tu bude socha… Aké čudné vidieť sám seba vytesaného z kameňa, šťastné bábätko bez jazvy na čele…

„Poďme,“ povedal Harry, keď sa vynadíval, a znovu sa obrátili ku kostolu. Obzrel sa, až keď prešli cez cestu – socha sa znovu zmenila na vojnový pamätník.

Pri kostole znel spev hlasnejšie. Harrymu až stiahlo hrdlo, tak veľmi mu to pripomenulo Rokfort a Zloducha, ako z brnení vykrikuje vulgárne verzie kolied, dvanásť vianočných stromčekov vo Veľkej siene, Dumbledora v

317

čepci, ktorý vyhral v tombole, a Rona v ručne pletenom svetri…

Do cintorína sa vchádzalo jednokrídlovou bránkou. Hermiona ju otvorila tak ticho, ako sa len dalo, a prešli cez ňu. Na oboch stranách klzkého chodníka ku kostolným dverám bol hlboký a nedotknutý sneh. Prešli cez sneh, a keď kráčali okolo budovy, držiac sa tieňov pod rozsvietenými oknami, zostávali za nimi brázdy.

Za kostolom spod svetlobelasej prikrývky s fliačikmi oslepujúcej červenej, zlatej a zelenej tam, kde na sneh dopadali odrazy z farebného skla kostolných okien, vytŕčali rady zasnežených náhrobkov. Harry vo vrecku bundy zvieral v ruke prútik a prešiel k najbližšiemu hrobu.

„Pozri na toto, tu je nejaký Abbott. Mohol by to byť dávny príbuzný Hannah!“

„Tichšie,“ prosila ho Hermiona.Brodili sa hlbšie do cintorína a vyhlbovali do snehu

tmavé stopy, skláňali sa, aby dovideli na nápisy na starých náhrobných kameňoch, a chvíľami nazerali do okolitej tmy, aby si boli celkom istí, že nablízku nikto nie je.

„Harry, tu!“Hermiona bola o dva rady náhrobkov za ním. Harry sa

musel prebrodiť naspäť k nej a srdce mu búšilo v hrudi.„Je to…?“„Nie, ale pozri sa!“Ukazovala na tmavý kameň. Harry sa sklonil a na

zamrznutej žule pokrytej lišajníkom uvidel nápis Kendra Dumbledorová a jej dcéra Ariana a kúsok pod tým dátumy narodenia a úmrtia. Bol tam aj citát:

Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.

318

Takže Rita Skeeterová a Muriel mali v niečom pravdu. Dumbledorova rodina naozaj žila tu a jej časť tu aj zomrela.

Vidieť ten hrob bolo horšie ako počuť o ňom. Harry sa nemohol ubrániť myšlienke, že on s Dumbledorom majú hlboké korene na tomto cintoríne a že Dumbledore mu to mal povedať, a predsa mu ani nezišlo na um zmieniť sa o tomto spojení. Mohli toto miesto navštíviť spolu. Harry si na okamih predstavil, ako sem prichádza s Dumbledorom, ako by ich to spájalo a ako veľa by to preňho znamenalo. No zdalo sa, že pre Dumbledora bola skutočnosť, že ich rodiny ležia bok po boku na tom istom cintoríne, len bezvýznamná zhoda okolností, možno nepodstatná vzhľadom na to, čo chcel od Harryho.

Hermiona hľadela na Harryho a on bol rád, že tvár má skrytú v tieni. Znovu čítal slová na náhrobnom kameni. Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce. Nechápal, čo tie slová znamenajú. Určite ich po matkinej smrti vybral Dumbledore ako najstarší člen rodiny.

„Si si istý, že nikdy nespomínal…?“ začala Hermiona.„Nie,“ odvetil Harry úsečné a potom dodal: „Hľadajme

ďalej,“ odvrátil sa a ľutoval, že vôbec ten kameň videl. Nechcel, aby jeho rozochvené vzrušenie poškvrnil hnev.

„Tu je to!“ znovu o chvíľku z tmy zvolala Hermiona. „Och, nie, prepáč! Zdalo sa mi, že je tu Potter.“ Šúchala drobiaci sa, machom obrastený kameň a hľadela naň trochu zamračene.

„Harry, vráť sa na chvíľku.“Nechcel sa dať znovu odpútať a iba neochotne kráčal

cez sneh k nej.„Čo je?“„Pozri na toto!“

319

Hrob bol mimoriadne starý, ošľahaný počasím a Harry sotva rozoznal meno. Hermiona mu ukazovala na symbol pod ním.

„Harry, to je ten znak ako v knihe!“Hľadel na miesto, kam ukazovala. Kameň bol taký

ošúchaný, že bolo ťažké rozoznať, čo je vytesané pod takmer nečitateľným menom, hoci naozaj to vyzeralo ako trojuholníkový znak.

„Áno… to by mohlo byť…“Hermiona rozsvietila prútik a zamierila ním na meno

na náhrobnom kameni.„Je tu napísané Ig – Ignotus, myslím…“„Ja idem ďalej hľadať rodičov, dobre?“ povedal Harry

trochu namrzene a znova sa pobral preč a nechal ju čupieť pri starom hrobe.

Tu a tam spoznával priezviská, s ktorými sa tak ako s priezviskom Abbottová stretol v Rokforte. Niekedy našiel na cintoríne hroby niekoľkých generácií tej istej čarodejníckej rodiny. Podľa dátumov zistil, že buď vymreli, alebo sa žijúci členovia odsťahovali z Godricovej Úžľabiny. Zachádzal medzi hroby čoraz hlbšie a pri každom novom náhrobnom kameni mu zakaždým zovrelo žalúdok v obavách a očakávaní.

Tma a ticho boli odrazu oveľa hlbšie. Harry sa znepokojene obzeral, mysliac na dementorov, no potom si uvedomil, že koledy utíchli a rozhovory a rozruch zanikajú, keď sa veriaci vracali na námestie. Niekto v kostole práve zhasol svetlá.

Potom sa Hermionin hlas ozval z tmy po tretí raz, ostrý a jasný, len niekoľko metrov od neho.

„Harry, sú tu… tu sú!“

320

Podľa jej tónu vedel, že tentoraz sú to jeho rodičia. Šiel k nej a cítil, ako keby mu hruď stláčalo niečo ťažké. Ten istý pocit mal hneď po Dumbledorovej smrti, žiaľ mu zvieral srdce a pľúca.

Náhrobný kameň stál iba dva rady za Kendrou a Arianou. Bol z bieleho mramoru, tak ako Dumbledorov, a dalo sa na ňom ľahko čítať, pretože aj v tej tme žiaril. Harry si nemusel kľaknúť, ani podísť veľmi blízko, aby rozoznal slová vygravírované na náhrobku.

James Potter, narodený 27. marca 1960,zomrel 31. októbra 1981

Lily Potterová, narodená 30. januára 1960,zomrela 31. októbra 1981

Posledný nepriateľ, ktorý bude zničený, je smrť.

Harry čítal tie slová pomaly, ako keby už nikdy nemal mať príležitosť pochopiť ich význam, a posledné čítal nahlas.

„Posledný nepriateľ, ktorý bude zničený, je smrť…“ Zišla mu na um strašná myšlienka a cítil paniku. „Nie je to myšlienka smrťožrútov? Prečo je tu?“

„To neznamená poraziť smrť takým spôsobom, ako to chápu smrťožrúti, Harry,“ vysvetľovala Hermiona láskavo. „Znamená… veď vieš… žiť aj za hranicami smrti. Žiť po smrti.“

Lenže oni nežijú, pomyslel si Harry. Už ich niet. Prázdne slová nemôžu zakryť skutočnosť, že práchnivejúce ostatky jeho rodičov ležia pod snehom a kameňom, ľahostajné a nevedomé. Slzy mu vyhŕkli prv, než ich mohol zastaviť, a hoci horúce, okamžite mu mrzli na tvári. Aký malo zmyslel ich utierať alebo niečo predstierať?

321

Nechal ich stekať, pery mal pevne stisnuté a hľadel na hrubú vrstvu snehu, ktorá skrývala pred jeho očami miesto, kde ležali Lily a James, teraz už určite len kosti alebo prach, a nevedeli, ani nedbali o to, že ich živý syn stojí tak blízko, jeho srdce ešte stále bije a že žije vďaka ich obeti a v tejto chvíli si takmer želá, aby spal pod tým snehom s nimi.

Hermiona ho znovu chytila za ruku a pevne ju držala. Nemohol sa na ňu pozrieť, ale opätoval jej stisk a zhlboka a prudko vdychoval nočný vzduch, usiloval sa upokojiť, usiloval sa znovu ovládnuť. Mal im niečo priniesť, no nepomyslel na to a každá rastlinka na cintoríne bola bez lístkov a zamrznutá. Hermiona však zdvihla prútik, zakrúžila ním vo vzduchu a pred nimi vykvitol veniec z vianočných ruží. Harry ho zachytil a položil na hrob svojich rodičov.

Len čo vstal, chcel odísť, myslel si, že už tu dlhšie nevydrží. Chytil Hermionu okolo pliec, ona jeho okolo pása a mlčky sa otočili a odchádzali po snehu popri Dumbledorovej matke a sestre, naspäť k tmavému kostolu a bránke, ktorú nebolo vidieť.

322

SEDEMNÁSTA KAPITOLA

BATHILDINO TAJOMSTVO

„Harry, stoj.“„Čo sa stalo?“Práve prišli k hrobu neznámeho Abbotta.„Niekto tu je, niekto nás sleduje. Viem to. Tamto za

kríkmi.“Stáli celkom nehybne, držiac jeden druhého, a hľadeli

do hustej čiernej tmy na okraji cintorína. Harry nevidel nič.

„Si si istá?“„Videla som, ako sa tam niečo pohlo, mohla by som to

odprisahať…“Pustila sa ho, aby mala ruku s prútikom voľnú.„Vyzeráme ako muklovia,“ poznamenal Harry.„Muklovia, ktorí práve kládli kvety na hrob tvojich

rodičov, Harry! Som si istá, že tamto niekto je!“Harry si pomyslel na Dejiny mágie. Na tomto cintoríne

vraj máta. Čo ak…? No vtom aj on zachytil šuchot a zbadal malý vír uvoľneného snehu v kríku, na ktorý ukazovala Hermiona. Duchovia nemohli hýbať snehom.

„To bude mačka,“ šepol Harry po chvíľke, „alebo vták. Keby to bol smrťožrút, už sme mŕtvi. Poďme odtiaľto preč a môžeme si zase prehodiť plášť.“

Cestou z cintorína sa stále obzerali a Harry, ktorý sa necítil tak optimisticky, ako predstieral, keď upokojoval Hermionu, bol rád, že prišli k bránke a na klzký chodník. Znovu si prehodili neviditeľný plášť. Krčma bola plnšia než predtým a vnútri teraz mnohé hlasy spievali koledu,

323

ktorú počuli z kostola. Na okamih Harry uvažoval, že navrhne, aby sa išli skryť do krčmy, no prv ako stihol niečo povedať, Hermiona zašepkala: „Poďme tadeto,“ a ťahala ho po tmavej uličke, ktorá viedla z dediny opačným smerom, ako do nej vošli. Harry už rozoznal koniec dediny a otvorenú krajinu za ňou. Kráčali tak rýchlo, ako sa odvážili, popri ďalších oknách rozžiarených farebnými svetlami s obrysmi vianočných stromčekov za záclonami.

„Ako nájdeme Bathildin dom?“ spýtala sa Hermiona, ktorá sa trochu triasla a stále sa obzerala. „Harry? Čo si myslíš? Harry?“

Potiahla ho za ruku, no Harry si to nevšímal. Hľadel na tmavú masu na konci radu domov. Vzápätí zrýchlil a ťahal Hermionu za sebou. Trochu sa pošmykla na ľade.

„Harry…“„Pozri… pozri na to, Hermiona…“„Ja ne… och!“Videl to – zaklínadlo spoľahlivosti muselo po smrti

Jamesa a Lily zaniknúť. Za tých šestnásť rokov od chvíle, keď Hagrid odniesol Harryho z trosiek, teraz roztrúsených v tráve po pás, živý plot zarástol. Prevažná časť domu ešte stála, hoci bol celý pokrytý tmavým brečtanom a zasypaný snehom, ale pravú stranu horného poschodia zničil výbuch. Harry si bol istý, že tam sa odrazilo zaklínadlo. Stáli s Hermionou pri bráne a hľadeli na zvyšky toho, čo kedysi bolo domom, rovnakým ako tie, ktoré ho obklopovali.

„Ktovie, prečo ho nikto znovu neopravil?“ šepkala Hermiona.

„Možno sa nedá opraviť,“ odpovedal Harry, „možno je to ako zranenie čiernou mágiou, že nemožno napraviť škody.“

324

Vytiahol ruku spod plášťa a chytil zasneženú a zhrdzavenú bránku, hoci ju nechcel otvoriť. Iba sa chcel dotknúť nejakej časti domu.

„Nejdeš dnu, však? Vyzerá to nebezpečne – mohlo by to… och, Harry, pozri!“

Zrejme to spôsobil ten dotyk. Zo zeme pred nimi vyrástla tabuľa, spomedzi bodliakov a buriny, ako nejaká čudesná, rýchlo rastúca kvetina, a zlatými písmenami na dreve stálo:

Na tomto mieste v noci 31. októbra 1981prišli o život Lily a James Potterovci.

Ich syn Harry je jediný čarodejník na svete,ktorý prežil zabíjacie zaklínadlo.

Tento dom, neviditeľný pre muklov, zostalv ruinách ako pamätník Potterovcom

a aby pripomínal násilie,ktoré roztrhlo ich rodinu.

Všade okolo týchto úhľadne napísaných slov pridali nápisy ostatní čarodejníci a čarodejnice, ktorí sa prišli pozrieť na miesto, kde býval chlapec, ktorý prežil. Niektorí iba večným atramentom napísali svoje mená, iní vyrezali do dreva svoje iniciály a ďalší nechali odkaz. Väčšina z tých novších nápisov, ktoré svietili medzi čarovnými nápismi urobenými za tých šestnásť rokov, si bola podobná.

Veľa šťastia, Harry, kdekoľvek si. Keď toto budeš čítať, Harry, vedz, že všetci stojíme za tebou! Nech žije Harry Potter!

„Nemali písať na ten znak!“ hnevala sa Hermiona.No Harry sa na ňu usmieval.

325

„Je to skvelé. Som rád, že to urobili. Ja…“Odmlčal sa. Hore uličkou k nim krivkala zababušená

postava. Jej silueta sa vynímala na pozadí jasných svetiel vzdialeného námestia. Harry si pomyslel, že tá postava je žena, hoci ťažko sa to dalo odhadnúť. Pohybovala sa pomaly, možno sa bála, že sa na zasneženej ceste pokĺzne. To, aká bola zhrbená a zavalitá, ako šuchtavo kráčala, vyvolávalo dojem, že je mimoriadne stará. Mlčky hľadeli, ako sa blíži. Harry čakal, že zabočí do niektorého z domov, okolo ktorých prechádzala, no inštinktívne vedel, že nezabočí. Keď napokon zastala zopár metrov pred nimi, iba stála uprostred zamrznutej cesty otočená k nim.

Hermiona ho ani nemusela uštipnúť do ruky. Tá žena určite nebola mukelka. Stála tam a hľadela na dom, ktorý by vôbec nemala vidieť, keby nebola čarodejnica. No aj keby predpokladali, že je čarodejnica, bolo zvláštne, že vyšla von v takúto chladnú noc pozrieť sa na starú ruinu. Podľa všetkých pravidiel normálnej mágie Hermionu a jeho vôbec nemala vidieť. Napriek tomu mal Harry veľmi čudný pocit, že vie, že sú tam, a vie aj, kto sú. Práve keď dospel k tomuto nepríjemnému záveru, zdvihla ruku v rukavici a volala ich.

Hermiona sa pod plášťom pritisla bližšie k nemu.„Ako to vie?“Pokrútil hlavou. Žena ich volala znovu, energickejšie.

Harrymu zišlo na um množstvo dôvodov, prečo neposlúchnuť to volanie, no ako tam stáli oproti sebe na opustenej ulici, mal čoraz silnejšie podozrenie, kto to je.

Je možné, že na nich čakala celé tie dlhé mesiace? Naozaj jej Dumbledore povedal, aby čakala, že Harry napokon príde? Je pravdepodobné, že to ona sa pohybovala v tme na cintoríne a sledovala ich až sem. Aj jej schopnosť

326

vycítiť ich naznačovala istú dumbledorovskú moc, s akou sa nikdy predtým nestretol.

Harry napokon prehovoril, a Hermiona tlmene zhíkla a až nadskočila.

„Ste Bathilda?“Zababušená postava prikývla a znovu ich volala.Harry a Hermiona pod plášťom pozreli na seba. Harry

nadvihol obočie a Hermiona nenápadne, nervózne prikývla.

Podišli k žene a ona sa ihneď otočila a skackala naspäť, skadiaľ prišla. Viedla ich popri niekoľkých domoch a pri jednej bránke zabočila. Šli za ňou po chodníku cez predzáhradku, takmer rovnako zarastenú ako tá, odkiaľ práve odišli. Chvíľu nemotorne tápala s kľúčom pri predných dverách, potom ich otvorila a odstúpila, aby mohli prejsť.

Nepríjemne páchla, alebo možno to bol jej dom. Harry pokrútil nosom, keď prešli popri nej a odložili plášť. Až vedľa nej si uvedomil, aká je drobná, zohnutá vekom, sotva mu siahala po prsia. Zatvorila za nimi dvere a na pozadí odlupujúcej sa farby mala hánky modré a fľakaté. Potom sa otočila a pozrela Harrymu do tváre. Na očiach mala silné beľmo a strácali sa v záhyboch priesvitnej kože, celá jej tvár bola fľakatá od popraskaných žiliek a pečeňových škvŕn. Rozmýšľal, či ho vôbec vidí. No aj keby ho videla, navonok vyzeral ako plešivejúci mukel, ktorého totožnosť ukradli.

Pach staroby, prachu, neopratých šiat a zatuchnutého jedla zosilnel, keď si odvinula moľami prežratý čierny šál a odhalila hlavu s riedkymi bielymi vlasmi, pomedzi ktoré jasne presvitala pokožka.

„Bathilda?“ zopakoval Harry.

327

Znova prikývla. Harry si začal uvedomovať dotyk medailónu na pokožke. Tá vec, čo vnútri občas tikala alebo tĺkla, sa prebudila. Cez studené zlato cítil, ako pulzuje. Vedel ten medailón, cítil, že nablízku je čosi, čo ho zničí?

Bathilda šuchtavo prešla popri nich, odstrčila Hermionu, ako keby ju nevidela, a zmizla v obývačke.

„Harry, mne sa to nepozdáva,“ zašepkala Hermiona.„Pozri, aká je malá, myslím, že by sme ju premohli,

keby sme museli,“ povedal Harry. „Počuj, mal som ti to povedať, vedel som, že nie je celkom pri zmysloch. Muriel sa o nej vyjadrila, že je cvok.“

„Poďte!“ zavolala Bathilda zo susednej izby.Hermiona nadskočila a chytila Harryho za ruku.„Neboj sa,“ upokojoval ju Harry a viedol ju do

obývačky.Bathilda sa tackala po izbe a rozsvecovala sviečky, no aj

tak tam bola veľká tma, nehovoriac o mimoriadnej špine. Hrubá vrstva prachu im vŕzgala pod nohami a Harryho nos pod pachom vlhkosti a plesní cítil niečo horšie, niečo ako pokazené mäso. Rozmýšľal, kedy naposledy bol niekto v Bathildinom dome, aby skontroloval, ako žije. Zrejme zabudla, že vie čarovať, pretože sviečky nemotorne zapaľovala ručne a hrozilo, že sa jej chytí čipková manžeta.

„Ja to urobím,“ ponúkol sa Harry a zobral jej zápalky. Hľadela naňho, ako zapaľuje ohorky sviečok, ktoré stáli na tanierikoch po izbe, nebezpečne naklonené na kopách kníh, na bočných stolíkoch, plných popukaných a plesnivých šálok.

Posledné miesto, kde Harry zazrel sviečku, bol bielizník so zaobleným predkom, na ktorom stálo veľké množstvo fotografií. Tam, kde plameň ožil, sa jeho odraz zamihal na zaprášenom skle a strieborných rámikoch. Na obrázkoch

328

postrehol nepatrný pohyb. Kým sa Bathilda babrala s brvnami v ohnisku, Harry zahundral: „Tergeo.“ Prach z fotografií zmizol a on ihneď videl, že pol tucta obrázkov z najväčších a najozdobnejších rámov chýba, a rozmýšľal, či ich vytiahla Bathilda alebo niekto iný.

Potom ho upútala fotografia v zadnej časti zbierky a schmatol ju.

Bol to zlatovlasý zlodej s veselou tvárou, mladý muž, ktorý čupel na podokenici Gregorovičovho okna. Lenivo sa usmieval na Harryho zo strieborného rámu. Vtedy Harrymu okamžite došlo, kde chlapca predtým videl: na fotografii v knihe Život a lži Albusa Dumbledora sa držal okolo pliec s mladým Dumbledorom a tam museli byť aj tie chýbajúce fotografie – v Ritinej knihe.

„Pani… slečna… Bagshotová?“ oslovil ju a hlas sa mu trochu triasol. „Kto je toto?“

Bathilda stála na prostriedku izby a hľadela, ako Hermiona zapaľuje namiesto nej oheň.

„Slečna Bagshotová?“ zopakoval Harry a šiel bližšie s obrázkom v rukách, keď plamene v ohnisku ožili. Bathilda pri jeho hlase zdvihla hlavu a horcrux na jeho hrudi tĺkol silnejšie.

„Kto je tento človek?“ spýtal sa jej Harry a strčil obrázok pred ňu.

Vážne pozrela na fotografiu a potom na Harryho.„Viete, kto to je?“ zopakoval oveľa pomalšie a hlasnejšie

ako zvyčajne. „Tento muž. Poznáte ho? Ako sa volá?“Bathilda sa tvárila nechápavo. Harry pociťoval

nesmierne sklamanie. Ako sa Rite Skeeterovej podarilo odomknúť Bathildine spomienky?

„Kto je tento muž?“ zopakoval nahlas.„Harry, čo to robíš?“ spýtala sa Hermiona.

329

„Na tomto obrázku, Hermiona, je ten zlodej, ten, čo kradol u Gregoroviča! Prosím!“ naliehal na Bathildu. „Kto je to?“

No ona len naňho hľadela.„Prečo ste nás volali, aby sme išli s vami, pani…

slečna… Bagshotová?“ spýtala sa Hermiona a aj ona zvýšila hlas. „Chceli ste nám niečo povedať?“

Bathilda nedala najavo, že Hermionu počula, a šuchtavo podišla o pár krokov bližšie k Harrymu. Trochu mykla hlavou a pozrela naspäť do chodby.

„Chcete, aby sme odišli?“ spýtal sa.Zopakovala to gesto a tentoraz ukazovala najprv naňho,

potom na seba a napokon na strop.„Och, jasné… Hermiona, myslím, že chce, aby som s

ňou išiel hore.“„Dobre,“ povedala Hermiona, „poďme.“No len čo sa Hermiona pohla, Bathilda prekvapujúco

energicky pokrútila hlavou a znovu ukazovala najprv na Harryho a potom na seba.

„Chce, aby som išiel s ňou sám.“„Prečo?“ spýtala sa Hermiona a jej hlas sa jasne ozýval v

miestnosti osvetlenej sviečkami. Stará pani pri tom hlasnom zvuku trochu pokrútila hlavou.

„Možno jej Dumbledore prikázal, aby dala meč iba mne?“

„Naozaj si myslíš, že vie, kto si?“„Áno,“ povedal Harry a hľadel na zakalené oči upreté

naňho, „myslím, že vie.“„Tak teda dobre, Harry, ale rýchlo.“„Choďte prvá,“ povedal Harry Bathilde.Zdalo sa, že porozumela, lebo šuchtavo prešla popri

ňom k dverám. Harry sa upokojujúco obzrel na Hermionu

330

a usmial sa, no nebol si istý, či to videla. Stála uprostred tej špiny osvetlenej svetlom sviečok, objímajúc si ramená, a hľadela na knižnicu. Cestou z izby, tak aby to Hermiona ani Bathilda nevideli, si Harry strčil fotografiu neznámeho zlodeja v striebornom ráme pod bundu.

Schody boli strmé a úzke a Harry bol v pokušení podoprieť mohutný Bathildin zadok rukami, aby sa nezvalila naňho, čo sa mu zdalo veľmi pravdepodobné. Pomaly, trochu chrčiac, vystupovala na odpočívadlo a potom hneď zabočila doprava a viedla ho do spálne s nízkym stropom.

Bolo tam tma ako vo vreci a príšerný smrad. Kým Bathilda zatvorila dvere, Harry stihol zbadať nočník, ktorý vytŕčal spod postele, a aj ten vzápätí pohltila tma.

„Lumos,“ povedal Harry a jeho prútik sa rozsvietil. Zľakol sa – Bathilda sa za tých pár sekúnd ocitla celkom blízko a on ju vôbec nepočul.

„Si Potter?“ zašepkala.„Áno, som.“Pomaly, vážne prikývla. Harry cítil, ako horcrux bije

rýchlejšie. Rýchlejšie ako jeho vlastné srdce. Bol to nepríjemný a znepokojivý pocit.

„Máte niečo pre mňa?“ spýtal sa Harry, no zdalo sa, že ju odpútalo svetlo jeho prútika.

„Máte niečo pre mňa?“ zopakoval.Zatvorila oči a odrazu sa stalo niekoľko vecí: Harryho

bolestivo bodlo v jazve, horcrux sa mykol tak, až sa mu nadvihol predok svetra, a tmavá smradľavá izba sa okamžite rozplynula. Harry pocítil radosť a prehovoril vysokým chladným hlasom: Drž ho!

Harry sa kolísal na mieste. Tmavá páchnuca izba akoby ho znova uzatvárala. Nevedel, čo sa práve stalo.

331

„Máte niečo pre mňa?“ spýtal sa po tretí raz oveľa hlasnejšie.

„Tamto,“ zašepkala a ukazovala do kúta. Harry zdvihol prútik a uvidel obrysy zaprataného toaletného stolíka pod oknom zastretým závesom.

Tentoraz ho tam neviedla. Harry sa posúval medzi ňou a neustlanou posteľou so zdvihnutým prútikom. Nechcel z nej spustiť oči.

„Čo je to?“ spýtal sa, keď podišiel k toaletnému stolíku, na ktorom bola kopa čohosi, čo vyzeralo a smrdelo ako špinavá bielizeň.

„Tam,“ povedala a ukazovala na beztvarú kopu.A v tom okamihu, ako sa odvrátil a jeho oči hľadali v tej

zmotanej kope rukoväť meča a rubín, urobila čudný pohyb. Postrehol ho kútikom oka. V panike sa otočil a ochromila ho hrôza, keď videl, ako staré telo padá a z miesta, kde bol krk, vylieza veľký had.

Had zaútočil, len čo zdvihol prútik. Tak silno ho uhryzol do predlaktia, že prútik letel k stropu, jeho svetlo sa nepríjemne točilo po miestnosti a zhaslo. Potom mu mocný úder chvosta do bránice vyrazil dych. Harry padal dozadu na toaletný stolík, do kopy špinavej bielizne…

Prekotúlil sa na bok a len-len sa vyhol hadiemu chvostu, ktorý teraz treskol do stolíka, kde iba pred sekundou ležal Harry. Pri dopade na zem ho zasypali úlomky skla. Zdola počul Hermionu zakričať: „Harry?“

Nemohol sa dostatočne nadýchnuť, aby jej odpovedal. Vtedy ho ťažká, hladká masa pritlačila k zemi a cítil, ako sa po ňom kĺže, mocná a svalnatá…

„Nie!“ zhíkol, pricviknutý k podlahe.„Áno,“ šepkal syčiaci hlas. „Áno… držať ťa… držať

ťa…“

332

„Accio… Accio, prútik…“Nič sa však nestalo a on potreboval ruky, aby sa pokúsil

striasť zo seba hada, ktorý sa ovíjal okolo jeho tela a vytláčal z neho vzduch, pričom sa mu horcrux, ktorý pulzoval životom, zarýval do hrude ako ľadový kruh len centimetre od jeho vlastného prudko bijúceho srdca a mozog mu zaplavovalo chladné biele svetlo, vymazávalo všetky myšlienky, jeho dych slabol, počul vzdialené kroky a všetko sa strácalo…

Kovové srdce tĺklo mimo jeho hrude a on teraz letel, letel s víťazoslávnym pocitom v srdci bez toho, aby potreboval metlu alebo testrala…

Odrazu sa prebral v kyslo zapáchajúcej tme. Nagini ho pustila. Dvíhal sa a videl, že had sa črtá na pozadí svetla zo schodiska. Zaútočil a Hermiona sa s výkrikom uhla. Jej odklonené zaklínadlo dopadlo do okna so závesmi a rozbilo ho. Do miestnosti vnikol mrazivý vzduch, Harry sa zohol, aby sa vyhol ďalšej spŕške rozbitého skla, a na niečom sa pošmykol, akoby na ceruzke, no bol to jeho prútik.

Zohol sa a schmatol ho, ale izba bola plná hada metajúceho chvostom. Hermionu nebolo vidieť a na okamih Harry pomyslel na to najhoršie, no potom sa s treskom zablyslo červené svetlo a had letel do vzduchu, špirálovite stúpajúc k stropu, pričom silno udrel Harryho do tváre. Harry zdvihol prútik, ale jazva ho v tej chvíli zabolela ešte prudšie, tak ako za celé roky dosiaľ nikdy.

„On prichádza! Hermiona, on prichádza!“Kým kričal, had spadol a zúrivo sipel. Všade bol chaos.

Had rozbíjal police na stene a všade lietal rozbitý porcelán. Harry preskočil posteľ a schytil tmavú siluetu, lebo vedel, že je to Hermiona.

333

Zvreskla od bolesti, keď ju za rameno ťahal cez posteľ, had sa znovu vztýčil, ale Harry vedel, že prichádza niečo horšie ako had, už je to možno pri bráne, a hlava mu išla prasknúť od bolesti v jazve…

Had sa vrhol za ním a Harry v behu odskočil, ťahajúc so sebou Hermionu. Had zaútočil a Hermiona vykríkla: „Confringo!“ a jej zaklínadlo letelo okolo izby, vyhodilo do vzduchu zrkadlo na skrini a odrazilo sa naspäť k nim, skákalo od dlážky až po strop. Harry cítil horúčavu zo zaklínadla na chrbte ruky. Sklo mu rozťalo líce, keď ťahajúc Hermionu so sebou zoskočil z postele k polámanému stolíku a potom rovno cez rozbité okno do ničoty. Hermionin výkrik sa ozýval do noci, kým sa krútili vo vzduchu.

Vtedy sa jeho jazva prudko otvorila a on bol Voldemort – bežal cez páchnucu spálňu, dlhými bielymi rukami zvieral podokenicu, odkiaľ zazrel plešatého muža a malú ženu, ako sa zatočili a zmizli, a on vrieskal od zlosti a ten výkrik sa miešal s výkrikom dievčaťa, ozývajúcim sa v tmavých záhradách za vianočného zvonenia kostolných zvonov.

Jeho výkrik bol Harryho výkrik, jeho bolesť bola Harryho bolesť… že sa to mohlo stať tu, kde sa to stalo predtým… tu, neďaleko domu, kde sa dostal tak blízko k poznaniu, čo je to umrieť… umrieť… Bolesť bola taká strašná… trhala mu telo… lenže ak nemá nijaké telo, prečo ho hlava tak strašne bolí; ak je mŕtvy, ako môže cítiť takú neznesiteľnú bolesť? Ako to, že bolesť po smrti neutíchla, nestratila sa…

Noc bola vlhká a vetristá a dve deti oblečené ako tekvice tackavo kráčali po námestí a výklady obchodov boli plné papierových pavúkov a všelijakých krikľavých

334

muklovských ozdôb zo sveta, v ktorý neverili… A on sa ponáhľal po ulici rovnako cieľavedome, s pocitom moci a spravodlivosti, aký mal vždy pri takýchto príležitostiach… Necítil hnev… to je pre slabšie duše, ako je on… ale víťazný pocit, áno… čakal na toto, dúfal v toto…

„Pekný kostým, pane!“Videl, ako sa úsmev na chlapcovej tvári stratil, keď

podišiel dostatočne blízko, aby dovidel pod kapucňu plášťa, videl, ako oblak strachu zastrel jeho pomaľovanú tvár. Potom sa dieťa otočilo a bežalo preč… Pod habitom nahmatal rukoväť prútika… Jeden obyčajný pohyb a dieťa už nikdy nedobehne k svojej matke… ale bolo to zbytočné, celkom zbytočné…

Teraz išiel po novej a tmavšej uličke a konečne videl svoj cieľ, zaklínadlo spoľahlivosti bolo narušené, hoci oni o tom ešte nevedeli… a on narobil menej hluku ako mŕtve lístie, ktoré sa kĺzalo po chodníku, keď prišiel k tmavému plotu a hľadel ponadeň…

Nezatiahli závesy, videl ich celkom jasne v malej obývačke – vysokého čiernovlasého muža v okuliaroch, ako z prútika vyčarúva obláčiky farebného dymu pre pobavenie malého, čiernovlasého chlapca v modrej pyžame. Dieťa sa smialo a pokúšalo sa dym chytiť, zovrieť ho v pästičke…

Dvere sa otvorili a vošla matka. Niečo hovorila, čo nepočul, dlhé tmavočervené vlasy jej padali do tváre. Otec zobral syna do náručia a podal ho matke. Odhodil prútik na gauč a vystrel sa zívajúc…

Bránka trošku zavŕzgala, keď ju otvoril, ale James Potter nič nepočul. Bielou rukou vytiahol prútik spod plášťa a zamieril na dvere, ktoré sa prudko otvorili.

335

Už prešiel cez prah, keď James pribehol do haly. Bolo to ľahké, príliš ľahké, dokonca si ani nezobral prútik…

„Lily, vezmi Harryho a choď! To je on! Choď! Bež! Ja ho zdržím!“

Zdržať ho, bez prútika v ruke? Zasmial sa a vykríkol zaklínadlo…

„Avada Kedavra!“Zelené svetlo naplnilo tesnú chodbu, osvetlilo kočík pri

stene, zábradlie sa ligotalo ako blesky a James Potter padol ako bábka, ktorej preťali povrázky…

Z horného poschodia, kde uviazla, bolo počuť jej krik, no ak bude rozumná, nemá sa čoho báť… Vyšiel hore schodmi a tak trochu pobavene sledoval jej pokusy zabarikádovať sa… ani ona nemala pri sebe prútik… Akí boli hlúpi a akí dôverčiví, mysleli si, že ich ochránia priatelia, že zbrane môžu hoci len na okamih odhodiť…

Jediným lenivým mávnutím prútika otvoril dvere, odhodil stoličku a škatule, náhlivo nakopené pri nich… a ona tam stála s dieťaťom v náručí. Pri pohľade naňho položila syna do postieľky za sebou a rozhodila ruky, ako keby to pomohlo. Ako keby ho skryla za seba preto, lebo dúfala, že namiesto neho si vezme ju…

„Nie Harryho, nie Harryho, prosím, nie Harryho!“„Odstúp, ty hlúpe dievča… odstúp nabok, hneď!“„Nie Harryho, prosím, nie, vezmite si mňa, zabite

namiesto neho mňa…“„Toto je posledné moje varovanie!“„Nie Harryho! Prosím… zmilujte sa… zmilujte sa… Nie

Harryho! Nie Harryho! Prosím… Urobím čokoľvek…“„Odstúp. Odstúp, dievča!“Mohol ju odsotiť od postieľky, ale zdalo sa mu

múdrejšie skoncovať so všetkými…

336

V izbe sa zablyslo zelené svetlo a ona klesla ako jej manžel. Dieťa celý čas neplakalo. Už vedelo stáť, zvieralo mreže postieľky a hľadelo do tváre votrelca s inteligentným záujmom a možno si myslelo, že to jeho otec sa skrýva pod tým plášťom a robí ďalšie pekné svetielka a jeho mama každú chvíľu vyskočí a zasmeje sa.

Veľmi pozorne namieril prútik do chlapcovej tváre. Chcel vidieť, ako sa to stane, ako zničí toto nevysvetliteľné nebezpečenstvo. Dieťa sa rozplakalo. Videlo, že to nie je James. Nepáčil sa mu ten plač, odjakživa neznášal nárek tých malých v sirotinci.

„Avada Kedavra!“A vtedy sa rozpadol, nebol nič, nič, iba bolesť a hrôza a

musel sa skryť, nie tu, v troskách zničeného domu, kde uviaznuté dieťa kričalo, ale ďaleko… veľmi ďaleko…

„Nie,“ stonal.Had šuchotal na špinavej zapratanej dlážke a on zabil

chlapca, a predsa on bol ten chlapec…„Nie…“ stonal.A teraz stál pri rozbitom okne Bathildinho domu,

ponorený do spomienok na svoju najväčšiu stratu, a pri nohách sa mu po rozbitom porceláne a skle plazil veľký had… pozrel dolu a niečo uvidel… niečo neuveriteľné…

„Nie…“„Harry, už je dobre, si v poriadku.“Zohol sa a zdvihol rozbitý obrázok. Bol na ňom ten

neznámy zlodej, zlodej, ktorého hľadal…„Nie… Ja som ho pustil… Pustil som ho…“„Harry, už je dobre, zobuď sa, zobuď sa!“On je Harry… Harry, nie Voldemort… a to, čo

šuchotalo, nebol had…Otvoril oči.

337

„Harry,“ šepkala Hermiona. „Cítiš sa, cítiš sa… dobre?“„Áno,“ zaklamal.Ležal v stane pod kopou prikrývok na jednej z dolných

postelí. Podľa nehybného chladného, rovnomerného svetla za plátnom videl, že už takmer svitá. Bol premáčaný potom, cítil ho na prikrývkach a dekách.

„Dostali sme sa z toho.“„Áno,“ prikývla Hermiona, „Musela som použiť

vznášacie zaklínadlo, aby som ťa dostala do postele. Nevládala som ťa zdvihnúť… Bol si, nuž nebol si celkom…“

Pod hnedými očami mala fialové tiene a všimol si malú špongiu v jej ruke. Utierala mu tvár.

„Bol si chorý,“ dokončila, „úplne chorý.“„Kedy sme odišli?“„Pred mnohými hodinami. Už je skoro ráno.“„A bol som… bol som v bezvedomí?“„Nie celkom,“ vravela Hermiona znepokojene.

„Vykrikoval si a stonal a… všeličo iné,“ dodala tónom, z ktorého sa Harry cítil nepríjemne. Čo ešte robil? Vykrikoval zaklínadlá ako Voldemort, plakal ako malé dieťa v postieľke?

„Nemohla som z teba dostať horcrux,“ pokračovala Hermiona a on vedel, že chcela zmeniť tému. „Prilepil sa ti na prsia. Máš tam stopu. Prepáč, musela som použiť odtínacie zaklínadlo, aby som ho od teba odlepila. A uhryzol ťa had, ale ja som ranu vyčistila a dala som na to dictamnum.“

Odtiahol si spotené tričko a pozrel na seba. Nad srdcom mal šarlátový ovál, ktorý mu vypálil medailón. Cítil aj napoly zahojené stopy po uhryznutí na predlaktí.

„Kam si dala horcrux?“

338

„Do kabelky. Myslím, že nejaký čas by sme ho nemali nosiť.“

Ľahol si naspäť na vankúše a hľadel do jej bledej, popolavej tváre.

„Nemali sme ísť do Godricovej Úžľabiny. Je to moja chyba, všetko je to moja chyba, Hermiona, mrzí ma to.“

„To nie je tvoja chyba, ja som tiež chcela ísť, naozaj som si myslela, že Dumbledore ti mohol meč nechať tam.“

„Áno, ale… mýlili sme sa, však?“„Čo sa stalo, Harry? Čo sa stalo, keď ťa odviedla hore?

Skrýval sa niekde had? Vyliezol, zabil ju a zaútočil na teba?“

„Nie,“ odvetil Harry. „Ona bola ten had… alebo ten had bol ona… celý čas.“

„Čože?“Zavrel oči. Stále cítil zápach Bathildinho domu a všetko

mu strašne ožilo.„Bathilda musela byť nejaký čas mŕtva. Ten had bol…

bol v nej. Veď-Vieš-Kto ho poslal do Godricovej Úžľabiny čakať. Mala si pravdu. Vedel, že sa tam vrátim.“

„Had bol v nej?“Znova otvoril oči. Hermiona sa tvárila zhnusené, akoby

jej bolo na vracanie.„Lupin hovoril, že sa stretneme s mágiou, akú si ani

nevieme predstaviť,“ povedal Harry. „Nechcela hovoriť pred tebou, lebo to bolo v parselčine, všetko v parselčine, a ja som si to neuvedomil, lebo som jej, pravdaže, rozumel. Hore v izbe had poslal správu Veď-Vieš-Komu. Počul som vo svojej hlave, ako sa to stalo, cítil som, aký je vzrušený, povedal, aby ma tam držal… a potom…“

Spomenul si, ako had vyliezal z Bathildinho krku. Hermiona nepotrebovala vedieť detaily.

339

„… zmenila sa, zmenila sa na hada a zaútočila.“Pozrela na stopy po uhryznutí.„Nemala ma zabiť, len ma tam zadržať, kým príde Veď-

Vieš-Kto.“Keby sa mu bolo podarilo zabiť hada, všetko by to stálo

za to… S ťažobou pri srdci sa posadil a odhodil prikrývky.„Harry, nie, ešte by si mal odpočívať!“„To ty sa musíš vyspať. Neuraz sa, ale vyzeráš hrozne. Ja

som v poriadku. Chvíľu budem strážiť. Kde je môj prútik?“Neodpovedala, iba pozrela naňho.„Kde je môj prútik, Hermiona?“Hrýzla si peru a oči sa jej topili v slzách.„Harry…“„Kde je môj prútik?“Siahla vedľa postele a podávala mu ho.Cezmínový prútik s perom fénixa bol takmer rozťatý na

dvoje. Oba kusy držal pohromade iba jeden krehučký pásik fénixovho pera. Drevo bolo úplne rozštiepené. Harry ho zobral do rúk, ako keby to bola živá vec, ktorá utrpela strašné zranenie. Nebol schopný normálne rozmýšľať. V panike a strachu mu všetko splývalo. Potom podal prútik Hermione.

„Oprav ho. Prosím.“„Harry, myslím, že takýto zlomený…“„Prosím ťa, Hermiona, skús to!“„R… reparo.“Ovisnuté polovice prútika sa znovu spojili. Harry ho

zdvihol.„Lumos!“Prútik slabo zaiskril a potom zhasol. Harry ním zamieril

na Hermionu.„Expelliarmus!“

340

Hermionin prútik sa trochu mykol, ale nevyletel jej z ruky. Aj slabý pokus o čarovanie bol na Harryho prútik priveľa a znovu sa zlomil na dvoje. Harry naň zdesene hľadel a nemohol pochopiť, čo vidí… prútik, ktorý toho toľko prežil…

„Harry,“ zašepkala Hermiona tak ticho, že ju sotva počul. „Veľmi, veľmi ma to mrzí. Myslím, že som to urobila ja. Už sme odchádzali, vieš, a had išiel po nás, tak som vrhla vybuchovacie zaklínadlo a to sa odvšadiaľ odrazilo a muselo… muselo zasiahnuť…“

„Bola to nehoda,“ mechanicky povedal Harry. Cítil sa prázdny, omráčený. „Nájdeme… nájdeme spôsob, ako ho opraviť.“

„Harry, myslím, že to nepôjde,“ krútila hlavou Hermiona a slzy jej stekali po tvári. „Pamätáš sa na Ronov prútik? Keď sa mu zlomil pri náraze auta? Už nikdy nebol taký ako predtým, musel si zaobstarať nový.“

Harry myslel na Ollivandera, ktorého uniesol a drží v zajatí Voldemort, a na mŕtveho Gregoroviča. Ako si má zaobstarať nový prútik?

„Tak si teda zatiaľ požičiam tvoj,“ povedal falošne vecným tónom. „Kým budem na stráži.“

Hermione sa tvár ligotala od sĺz a podala mu svoj prútik. Harry ju nechal sedieť pri posteli a po ničom netúžil väčšmi, ako odísť od nej preč.

341

OSEMNASTA KAPITOLA

ŽIVOT A LŽIALBUSA DUMBLEDORA

Vychádzalo slnko – nad ním sa rozprestierala čistá bezfarebná šírava oblohy, ľahostajná k nemu a jeho utrpeniu. Harry sedel pri vchode do stanu a zhlboka dýchal čistý vzduch. Už len byť nažive a sledovať východ slnka nad iskrivým zasneženým úbočím by malo byť najväčším šťastím na zemi, a predsa ho nemohol oceniť. Jeho zmysly ochromila katastrofa, ktorou bola preňho strata prútika. Hľadel na údolie prikryté snehom a v tom ligotavom tichu v diaľke vyzváňali kostolné zvony.

Vôbec si neuvedomoval, že si zabára prsty do ramien, ako keby skúšal, pokiaľ môže odolávať fyzickej bolesti. Ani nevedel spočítať, koľko ráz už prelieval krv, raz prišiel o všetky kosti v pravej ruke a teraz k jazvám na ruke a na čele pribudli jazvy na hrudi a na predlaktí, ale až do tejto chvíle sa nikdy necítil taký osudovo oslabený, zraniteľný a nahý, ako keby mu vytrhli tú najlepšiu časť čarodejníckych schopností. Presne vedel, čo by mu povedala Hermiona, keby svoje pocity vyjadril slovami: prútik je iba taký dobrý ako čarodejník. No mýlila sa, jeho prípad bol iný. Ona necítila, ako sa prútik krútil ako ručička kompasu a vystrelil zlaté plamene na nepriateľa. Stratil ochranu blíženeckého jadra a až teraz, keď už bolo po prútiku, si uvedomil, ako veľmi sa naň spoliehal.

Vytiahol z vrecka kusy zlomeného prútika a ani na ne nepozerajúc, zastrčil ich do Hagridovho vrecúška na krku. Vo vrecúšku už bolo priveľa polámaných a zbytočných

342

predmetov, aby pojalo ďalší. Harryho ruka sa cez osliu kožu dotkla starej zlatej strely a na okamih musel bojovať s pokušením vytiahnuť ju a odhodiť. Nepreniknuteľná, neužitočná, zbytočná ako všetko ostatné, čo im zanechal Dumbledore.

Znovu v ňom ako láva vzkypela zlosť na Dumbledora, spaľovala mu vnútro a stierala všetky ostatné pocity. Z číreho zúfalstva si nahovorili, že v Godricovej Úžľabine nájdu odpovede, presvedčili samých seba, že sa tam majú vrátiť, že to všetko je súčasť nejakého tajomného chodníka, ktorý im pripravil Dumbledore; lenže nemali mapu, nemali plán. Dumbledore ich nechal tápať v tme, zápasiť s neznámymi hrôzami, o akých sa im nesnívalo, samých a bez pomoci. Nič sa nevysvetlilo, nič nedostali zadarmo, nemali meč a teraz Harry nemal ani prútik. A navyše mu vypadla aj fotografia zlodeja a teraz Voldemort určite ľahko zistí, kto to je… Voldemort má teraz všetky informácie…

„Harry?“Hermiona vyzerala, akoby sa bála, že by na ňu mohol

uvrhnúť zaklínadlo jej vlastným prútikom. Na tvári mala stopy po slzách, čupla si vedľa neho, v trasúcich sa rukách držala dve šálky čaju a pod pazuchou niečo objemné.

„Ďakujem,“ poďakoval a zobral si šálku.„Mohla by som sa s tebou rozprávať?“„Áno,“ povedal, lebo nechcel zraniť jej city.„Harry, chcel si vedieť, kto bol ten muž na obrázku.

Vieš… ja mám tú knihu.“Bojazlivo mu položila na kolená nedotknutý výtlačok

Života a lží Albusa Dumbledora.„Kde… ako…?“

343

„Bola v Bathildinej obývačke, ležala tam… A trčal z nej tento lístok.“

Hermiona nahlas prečítala zopár riadkov napísaných špicatým, jedovato zeleným písmom.

„Milá Batty, ďakujem Vám za pomoc. Tu je výtlačok knihy. Dúfam, že sa Vám bude páčiť. Povedali ste všetko, aj keď si to nepamätáte. Rita. Myslím, že kniha prišla, ešte keď Bathilda žila, ale už ju asi nebola schopná čítať.“

„Nie, asi nie.“Harry pozrel na Dumbledorovu tvár a pocítil krutú

radosť: teraz sa dozvie všetko, čo podľa Dumbledora nestálo za to, aby mu o tom povedal, či Dumbledore chce, alebo nechce.

„Ešte stále sa na mňa hneváš, však?“ povedala Hermiona. Pozrel na ňu a videl, ako jej tečú nové slzy, a vedel, že hnev sa mu musel zračiť na tvári.

„Nie,“ odvetil potichu. „Nie, Hermiona, ja viem, že to bola nehoda. Usilovala si sa dostať nás odtiaľ živých a bola si neuveriteľná. Nebyť teba a tvojej pomoci, bol by som mŕtvy.“

Pokúsil sa opätovať jej uslzený úsmev a potom sa sústredil na knihu. Chrbát mala tvrdý, očividne ju ešte nikto neotvoril. Listoval v nej a hľadal fotografie. Takmer ihneď natrafil na tú, čo hľadal, kde sa mladý Dumbledore s pekným mladým spoločníkom nespútane smejú na nejakom dávno zabudnutom žarte. Harrymu padli oči na titulok:

Albus Dumbledore krátko po smrti svojej matky s priateľom Gellertom Grindelwaldom.

Harry dlho vyvaľoval oči na posledné slovo. Grindelwald. Jeho priateľ Grindelwald. Úkosom pozrel na Hermionu, ktorá stále zamyslene hľadela na to meno,

344

akoby neverila vlastným očiam. Pomaly pozrela na Harryho.

„Grindelwald?“Ignorujúc ďalšie fotografie, Harry hľadal na stránkach

to osudné meno. Onedlho ho objavil a lačne čítal, no nechápal. Musel sa vrátiť v texte naspäť, aby mu to všetko dávalo zmysel, a napokon sa ocitol na začiatku kapitoly s názvom Väčšie dobro. Spolu s Hermionou začali čítať:

Dumbledore, ktorý mal onedlho osláviť osemnáste narodeniny, odišiel z Rokfortu v plnej sláve ako najlepší študent, prefekt, laureát ceny Barnabusa Finkleyho za výnimočné zvládnutie zaklínadiel, zástupca britskej mládeže vo Wizengamote, nositeľ zlatej medaily za prelomový prínos na Medzinárodnej konferencii alchymistov v Káhire. Dumbledore mal v úmysle vydať sa na veľkú cestu s Elphiasom „Punťom“ Dogeom, svojim prostoduchým, ale oddaným druhom, ktorého si vybral v škole.

Títo dvaja mladí muži sa ubytovali v Deravom kotlíku v Londýne, odkiaľ mali na druhý deň ráno odísť do Grécka, keď priletela sova so správou o smrti Dumbledorovej matky. „Punťo“ Doge, ktorý odmietol poskytnúť rozhovor pre túto knihu, predložil verejnosti vlastnú sentimentálnu verziu nasledujúcich udalostí. Podáva Kendrinu smrť ako tragický úder a Dumbledorovo rozhodnutie vzdať sa výpravy ako šľachetné sebaobetovanie.

Dumbledore sa, pravdaže, ihneď vrátil do Godricovej Úžľabiny, údajne, aby sa „postaral“ o mladšieho brata a sestru. No koľko starostlivosti im v skutočnosti venoval?

„Ten Aberforth bol rozhodne na hlavu,“ hovorí Enid Smeek, ktorý v tom čase žil aj s rodinou na okraji

345

Godricovej Užľabiny. „ Úplne zdivel. Jasné, že by som ho ľutoval, sirotu bez mamy a otca, ibaže mi do hlavy stále hádzal kozie bobky. Nemyslím si, že Albus sa išiel kvôli nemu pretrhnúť, nikdy som ich vlastne nevidel spolu.“

Čo teda Albus robil, ak neutešoval svojho pochabého mladšieho brata? Zrejme zabezpečoval ďalšie uväznenie svojej sestry. Hoci prvý žalárnik umrel, v poľutovaniahodnom stave Ariany Dumbledorovej nenastala nijaká zmena. O jej existencii naďalej vedeli iba tí niekoľkí, na ktorých sa tak ako na „Punťa“ Dogea dalo spoľahnúť, že uveria historke o jej „krehkom zdraví“.

Ďalším takýmto ľahko uchlácholiteľným priateľom rodiny bola Bathilda Bagshotová, preslávená historička mágie a dlhoročná obyvateľka Godricovej Úžľabiny. Kendra spočiatku odmietala Bathildine pokusy privítať rodinu v dedine. O niekoľko rokov neskôr však historička poslala Albusovi do Rokfortu sovu s odkazom, ako veľmi na ňu zapôsobil jeho článok o transformácii transdruhov v časopise Transfigurácia a dnešok. Počiatočný kontakt viedol k zoznámeniu sa s celou rodinou Dumbledorovcov. V čase Kendrinej smrti bola Bathilda jediná osoba v Godricovej Úžľabine, ktorá sa stýkala s Dumbledorovou matkou.

Nanešťastie, ostrovtip, ktorým sa Bathilda vyznačovala v ranom období svojho života, teraz pohasol. „Oheň horí, ale kotlík je prázdny,“ ako sa vyjadril Ivor Dillonsby, alebo trošku prízemnejšie Enid Smeek: „Má o koliesko menej.“ Napriek tomu mi niekoľko vyskúšaných reportážnych techník umožnilo vyryžovať dostatočné množstvo hrudiek zlata, aby som ich mohla pospájať do škandalózneho príbehu.

346

Tak ako zvyšok čarodejníckej verejnosti, aj Bathilda pripisuje predčasnú Kendrinu smrť odrazenému zaklínadlu a túto historku v neskorších rokoch šíria aj Albus a Aberforth. Bathilda tiež opakuje rodinné tvrdenie o Ariane a nazýva ju krehkou a chúlostivou. V jednom však Bathilda stála za tú námahu, s akou som získala veritaserum, lebo ona jediná pozná celú pravdu o najlepšie stráženom tajomstve v živote Albusa Dumbledora. Jeho odhalenie vrhá tieň pochybností na všetko, čomu Dumbledorovi obdivovatelia verili – na jeho údajnú nenávisť k čiernej mágii, jeho odpor voči útlaku muklov, ba aj na jeho oddanosť rodine.

V to leto, keď sa Dumbledore vrátil domov do Godricovej Úžľabiny, teraz sirota a hlava rodiny, Bathilda Bagshotová súhlasila s tým, že prijme do svojho domu prasynovca Gellerta Grindelwalda.

Meno Grindelwald je právom slávne: v zozname najnebezpečnejších temných mágov všetkých čias mu uniklo prvé miesto iba preto, že o generáciu neskôr mu ukradol korunu Veď-Viete-Kto. Pretože Grindelwald nikdy nerozšíril svoju hrôzovládu na Britániu, podrobnosti o jeho nástupe k moci tu nie sú veľmi známe.

Vzdelanie získal v Durmstrangu, škole už vtedy preslávenej nešťastnou toleranciou čiernej mágie, a ukázalo sa, že Grindelwald bol rovnako vynikajúci na svoj vek ako Dumbledore. Gellert Grindelwald však nezameral svoje schopnosti na získavanie cien a uznaní, ale venoval sa iným cieľom. Aj v Durmstrangu však cítili, že už nemôžu dlhšie zavierať oči pred zvrátenými experimentmi Gellerta Grindelwalda, a ako šestnásťročného ho vylúčili.

Až doteraz sa o ďalšom Grindelwaldovom osude vedelo iba to, že „niekoľko mesiacov strávil na cestách v

347

zahraničí“. Teraz môžeme odhaliť, že Grindelwald sa rozhodol navštíviť svoju pratetu v Godricovej Úžľabine a tam, hoci to mnohých bude šokovať, uzavrel blízke priateľstvo s Albusom Dumbledorom.

„Mne pripadal veľmi šarmantný,“ bľabotala Bathilda, „bez ohľadu na to, čo sa stalo neskôr. Prirodzene, predstavila som ho chudákovi Albusovi, ktorému chýbala spoločnosť rovesníkov. Chlapci si ihneď padli do oka.“

To celkom určite. Bathilda mi ukázala list, ktorý Albus Dumbledore poslal Gellertovi Grindelwaldovi raz na úsvite a ona si ho odložila.

„Áno, ešte aj po tom, čo celý deň strávili rozhovormi – obaja boli veľmi inteligentní mladí chlapci a vrelo to v nich ako v kotlíku na ohni – niekedy som počula sovu klopkať na okno Gellertovej spálne s listom od Albusa! Niečo mu napadlo a okamžite to musel oznámiť Gellertovi!“

A aké to boli nápady! Možno to bude pre Dumbledorových fanúšikov veľký šok, ale tu sú myšlienky ich sedemnásťročného hrdinu, ako ich podával svojmu novému najlepšiemu priateľovi (Kópia originálu sa nachádza na strane 463.):

Gellert,Tvoja myšlienka, že nadvláda čarodejníkov je PRE

DOBRO MUKLOV, je, myslím, ten kľúčový bod. Áno, dostali sme moc a tá moc nám dáva právo vládnuť. Dáva nám však aj zodpovednosť za tých, ktorým vládneme. Toto treba zdôrazniť. Je to základný kameň, na ktorom budeme stavať. Tam, kde sa stretneme s odporom, a to sa určite stretneme, musí to byť základ všetkých našich protiargumentov. Uchopíme moc PRE VÄČŠIE DOBRO.

348

A z toho vyplýva, že tam, kde narazíme na odpor, musíme použiť iba nevyhnutnú silu, a nič viac. (Toto bola tvoja chyba v Durmstrangu! Ale ja sa nesťažujem, lebo keby ťa neboli vylúčili, nikdy by sme sa nestretli.)

Albus

Hoci mnohí jeho obdivovatelia budú prekvapení a ohromení, tento list dokazuje, že Albus Dumbledore kedysi sníval o zvrhnutí štatútu utajenia a nastolení čarodejníckej vlády nad muklami. Aký úder pre tých, ktorí vždy kreslili Dumbledora ako najväčšieho zástancu čarodejníkov muklovského pôvodu! Aké prázdne sa môžu zdať reči o podpore práva muklov vo svetle tohto nového usvedčujúceho dôkazu! Ako opovrhnutiahodne vyzerá Dumbledore, ktorý takto usilovne plánuje svoj nástup k moci, keď mal žialiť za matkou a starať sa o sestru!

Tí, ktorí sa rozhodli ponechať Dumbledora na jeho rozpadávajúcom sa piedestáli, budú nepochybne bľabotať, že napokon svoje plány neuskutočnil, že si to určite rozmyslel, spamätal sa. Pravda je však zrejme ešte šokujúcejšia.

Sotva po dvoch mesiacoch veľkého nového priateľstva sa Dumbledore a Grindelwald rozišli, aby sa až do svojho legendárneho súboja (viac nájdete v 22. kapitole) nikdy viac neuvideli. Čo spôsobilo tento náhly rozkol? Spamätal sa Dumbledore? Povedal Grindelwaldovi, že sa už nechce podieľať na jeho plánoch? Žiaľ, nie.

„Myslím, že to spôsobila smrť chuderky malej Ariany,“ povedala Bathilda. „Prišlo to ako hrozný šok. Gellert bol u nich, keď sa to stalo. Vrátil sa ku mne celý vykoľajený a oznámil mi, že na druhý deň chce ísť domov. Viete, bol

349

strašne smutný. A tak som mu zariadila prenášadlo a vtedy som ho videla naposledy.

Albus bol z Arianinej smrti celkom bez seba. Bolo to pre oboch bratov strašné. Všetkých stratili a zostali iba oni dvaja. Nečudo, že im nervy trochu povolili. Aberforth zo všetkého vinil Albusa, viete, za takýchto strašných okolností by to urobil každý. Lenže chudák Aberforth vždy hovoril trochu z cesty, ale aj tak sa nepatrilo, aby zlomil Albusovi nos na pohrebe. Kendru by to zničilo, keby videla, ako sa jej synovia bijú nad sestrinou truhlou. Aká škoda, že Gellert nemohol zostať na pohreb… Bol by prinajmenšom útechou pre Albusa…“

Táto hrozná bitka, o ktorej vedeli iba tí niekoľkí, čo sa zúčastnili na pohrebe Ariany Dumbledorovej, vyvoláva niekoľko otázok. Prečo vlastne Aberforth Dumbledore vinil Albusa zo sestrinej smrti? Spôsobil to, ako „Batty“ predstiera, iba neovládateľný žiaľ? Alebo jeho zlosť mohla mať nejakú konkrétnu príčinu? Grindelwald, vylúčený z Durmstrangu za takmer smrteľné útoky na spolužiakov, utiekol z krajiny niekoľko hodín po smrti dievčaťa a Albus (od hanby alebo od strachu?) sa s ním nikdy viac nestretol, až kým ho k tomu nedonútili prosby čarodejníckeho sveta.

Ani Dumbledore, ani Grindelwald sa zrejme nikdy o tomto krátkom a mladíckom priateľstve nezmienili. Nemožno však pochybovať, že Dumbledore odkladal útok na Gellerta Grindelwalda hádam aj päť rokov, hoci v tom čase všade vládol nepokoj, stávali sa smrteľné nehody, ľudia mizli. Spôsobil toto váhanie pretrvávajúci cit k tomuto človeku alebo strach, že ho jeho kedysi najlepší priateľ odhalí? Naozaj iba neochotne sa Dumbledore vybral bojovať s mužom, s ktorým sa kedysi tak rád priatelil?

350

A ako zomrela tá záhadná Ariana? Bola náhodnou obeťou nejakého temného obradu? Natrafila na niečo, na čo nemala, keď sa obaja mladí muži pokúšali získať slávu a ovládnuť ostatných? Je možné, že Ariana Dumbledorová bola prvá osoba, ktorá zomrela „pre väčšie dobro“?

Tu sa kapitola končila a Harry zdvihol pohľad. Hermiona stránku dočítala prv než on. Zobrala mu knihu z rúk a bolo vidieť, že ju trochu vystrašil jeho výraz. Zavrela knihu, ani na ňu nepozrela, ako keby skrývala niečo neslušné.

„Harry…“No on pokrútil hlavou. Zrútila sa v ňom nejaká

vnútorná istota. Presne tak sa cítil po Ronovom odchode. Veril Dumbledorovi, bol presvedčený, že je stelesnením dobra a múdrosti. Všetko sa zmenilo na popol. Čo ešte môže stratiť? Rona, Dumbledora, prútik s perom fénixa…

„Harry.“ Hermiona ako keby čítala jeho myšlienky. „Počúvaj ma. Nie je to veľmi príjemné čítanie…“

„Áno, dá sa to tak povedať.“„Ale nezabúdaj, Harry, že to písala Rita Skeeterová.“„Čítala si list Grindelwaldovi, nie?“„Áno, čítala.“ Zaváhala, bolo vidieť, že aj ju to rozrušilo.

V studených rukách držala čaj. „Myslím, že to je to najhoršie. Viem, Bathilda si myslela, že sú to iba reči, ale Pre väčšie dobro sa stalo Grindelwaldovým heslom, jeho ospravedlnením všetkých hrôz, ktoré spáchal neskôr. A… z toho… listu to vyzerá, ako keby mu ten nápad vnukol Dumbledore. Heslo Pre väčšie dobro bolo vraj dokonca vytesané nad vchodom do Nurmengardu.“

„Čo je Nurmengard?“

351

„Väzenie, ktoré Grindelwald postavil, kam zatváral svojich protivníkov. Skončil tam aj sám, keď ho Dumbledore chytil. Skrátka, je to… je to strašná predstava, že Dumbledorove nápady pomohli Grindelwaldovi získať moc. Lenže na druhej strane ani Rita nemôže predstierať, že sa poznali dlhšie než len pár mesiacov, iba jedno leto, a vtedy boli obaja veľmi mladí a…“

„Čakal som, že to povieš,“ povedal Harry. Nechcel si vyliať hnev na nej, no iba ťažko si ovládal hlas. „Myslel som si, že povieš ,boli veľmi mladí‘. Mali toľko rokov ako my teraz. A my sme tu, riskujeme svoje životy a bojujeme proti temnej mágii, no on spolu so svojím novým najlepším priateľom pripravoval plány, ako získať moc nad muklami.“

Už sa nedokázal kontrolovať. Vstal, prechádzal sa sem a tam a pokúšal sa to aspoň čiastočne zo seba dostať.

„Nechcem obhajovať, čo Dumbledore napísal,“ vysvetľovala Hermiona. „Všetko to ,právo vládnuť‘ a tie hlúposti ako ,mágia je moc‘. Ale, Harry, práve mu zomrela mama, zostal v dome sám…“

„Sám? On nebol sám! Mal brata a sestru, svoju šmukelskú sestru, ktorú ďalej zatváral.“

„Ja tomu neverím,“ vyhlásila Hermiona. Aj ona vstala. „Ktovie, čo tomu dievčaťu skutočne bolo. Ja si nemyslím, že bola šmukel. Dumbledore, akého sme poznali, by nikdy, nikdy nedovolil…“

„Dumbledore, o ktorom sme si mysleli, že ho poznáme, nechcel ovládnuť muklov silou!“ kričal Harry a jeho hlas sa ozýval po prázdnom návrší, až niekoľko drozdov vzlietlo a škriekajúc krúžilo po perlovosivej oblohe.

„On sa zmenil, Harry, zmenil sa! Je to celkom jednoduché! V sedemnástich možno naozaj veril tým

352

veciam, ale po celý zvýšok života bol oddaný boju proti čiernej mágii! To Dumbledore zastavil Grindelwalda, to on sa vždy zasadzoval za ochranu muklov a práva čarodejníkov muklovského pôvodu, to on od začiatku bojoval proti Veď-Vieš-Komu a on zomrel pri pokuse zvrhnúť ho!“

Ritina kniha ležala na zemi medzi nimi, takže tvár Albusa Dumbledora sa na nich oboch smutne usmievala.

„Harry, je mi to ľúto, ale ja si myslím, že skutočný dôvod, prečo si taký nahnevaný, je to, že ti Dumbledore toto všetko nepovedal sám.“

„Možno áno!“ reval Harry, rozhodil rukami nad hlavou a ani nevedel, či sa usiluje udržať svoj hnev na uzde, alebo sa chráni pred ťarchou vlastného sklamania. „Pozri, čo odo mňa žiadal, Hermiona! Riskuj svoj život, Harry! A znovu! A opäť! A nečakaj, že ti všetko vysvetlím, len mi slepo ver, ver mi, že viem, čo robím, ver mi, aj keď ja tebe neverím! Nikdy celá pravda! Nikdy!“

Hlas sa mu lámal od napätia. Stáli tam a hľadeli na seba v tej bielobe a prázdnote a Harry cítil, že sú rovnako bezvýznamní ako hmyz pod šírou oblohou.

„Mal ťa rád,“ šepkala Hermiona. „Ja viem, že ťa mal rád.“

Harry spustil ruky.„Ja neviem, koho mal rád, Hermiona, ale nikdy som to

nebol ja. Toto nie je láska, to, v čom ma nechal. Z toho, čo si skutočne myslel, oveľa viac povedal Gellertovi Grindelwaldovi než mne.“

Harry zdvihol Hermionin prútik, ktorý pustil do snehu, a opäť si sadol ku vchodu.

„Ďakujem za čaj. Dokončím stráž. Ty sa vráť do tepla.“

353

Zaváhala, ale rešpektovala, že ju poslal preč. Zobrala knihu a cestou do stanu sa zľahka dotkla rukou jeho hlavy. Harry pri tom dotyku zavrel oči a nenávidel sa za to, že si želá, aby to, čo povedala, bola pravda: že Dumbledorovi na ňom naozaj záležalo.

354

DEVÄTNÁSTA KAPITOLA

STRIEBORNÁ LAŇ

Keď Hermiona o polnoci preberala stráž, snežilo. Harryho trápili zmätené a znepokojivé sny: zjavovala sa v nich Nagini, najprv sa plazila cez obrovský puknutý prsteň, potom cez veniec vianočných ruží. Harry sa niekoľkokrát zobudil v strachu, presvedčený, že ho niekto z diaľky volá, a vietor bičujúci stan mu pripadal ako kroky alebo hlasy.

Napokon vstal a potme šiel za Hermionou, ktorá sa chúlila vo vchode do stanu a pri svetle prútika čítala Dejiny mágie. Husto snežilo a ona vďačne privítala jeho návrh, aby sa skoro ráno zbalili a išli ďalej.

„Nájdeme si nejaké lepšie chránené miesto,“ súhlasila a triasla sa, keď si navliekala tričko na pyžamo. „Stále mám pocit, že vonku počujem nejakých ľudí. Dokonca sa mi zo dva razy zazdalo, že som aj niekoho videla.“

Harry si prestal navliekať pulóver a pozrel na tichý, nehybný špiónoskop na stole.

„Určite sa mi to iba zdalo,“ nervózne povedala Hermiona. „Z toho snehu a v tme sa človeku mení pred očami… Ale možno by sme sa pre istotu mali odmiestniť pod neviditeľným plášťom.“

O pol hodiny, keď už zbalili stan a Harry si zavesil na krk horcrux a Hermiona držala korálikovú kabelku, sa odmiestnili. Obklopila ich zvyčajná tiesnivá tma, Harryho nohy sa odlepili od snehu a potom tvrdo dopadli na zem, zrejme zmrznutú a pokrytú lístím.

355

„Kde sme?“ spytoval sa a hľadel na ďalšie stromy, zatiaľ čo Hermiona otvorila korálikovú kabelku a začala vyťahovať stanové tyče.

„V Deanskom lese,“ povedala. „Raz sme tu s našimi kempovali.“

Aj tu všade naokolo pokrýval stromy sneh a bolo veľmi chladno, no aspoň boli chránení pred vetrom. Väčšinu dňa strávili v stane a aby im bolo teplejšie, chúlili sa pri jasnomodrých plameňoch, ktoré Hermiona šikovne vykúzlila a ktoré sa mohli nabrať a prenášať v pohári. Harry sa cítil, ako keby sa zotavoval po nejakej krátkej, ale ťažkej chorobe, a ten dojem zdôrazňovala aj Hermionina vážnosť. Popoludní začali padať čerstvé vločky snehu, takže aj ich krytú čistinu poprášil nový sneh.

Harry už dve noci spal iba málo a jeho zmysly boli citlivejšie ako zvyčajne. Tak tesne unikli z Godricovej Úžľabiny, že sa mu teraz zdalo, akoby bol Voldemort bližšie než predtým a hrozivejší. Večer Harry odmietol Hermioninu ponuku, že bude strážiť, a poslal ju spať.

Do vchodu si preniesol starý vankúš, sadol si naň a navliekol si všetky svetre, no aj tak sa triasol. Tma sa s každou hodinou prehlbovala, až bola doslova nepreniknuteľná. Práve chcel vytiahnuť Záškodnícku mapu a chvíľku sledovať Ginninu bodku, ale vtedy si spomenul, že sú vianočné prázdniny a ona bude v Brlohu.

Každý nepatrný pohyb sa zdal v tom šírom lese znásobený. Harry vedel, že je iste plný živých tvorov, no želal si, aby sa všetky prestali hýbať a stíchli, nech môže odlíšiť nevinné pobehovanie a zakrádanie sa od zvukov, ktoré mohli prezrádzať iný, zlovestnejší pohyb. Spomenul si na šuchot plášťa kĺžuceho sa po mŕtvom lístí pred mnohými rokmi a okamžite sa mu zazdalo, že ho počuje,

356

no potom sa upokojil. Ich ochranné zaklínadlá dosiaľ fungovali celé týždne, tak prečo by mali teraz zlyhať? No predsa sa nemohol zbaviť pocitu, že dnes večer je to niečo iné.

Niekoľkokrát sa strhol a vystrel a bolel ho krk, pretože zaspal v čudnej polohe, ovisnutý pri stene stanu. Noc bola taká sýtočierna a zamatová, že mal pocit, akoby uviazol v prázdnote medzi odmiestnením a primiestnením. Práve zdvihol ruku pred tvár, aby zistil, či si dovidí na prsty, keď sa to stalo.

Priamo pred ním sa zjavilo jasné strieborné svetlo a pohybovalo sa pomedzi stromy. Nevedno, z čoho vychádzalo, ale pohybovalo sa nezvučne. Akoby len letelo vo vzduchu k nemu.

Vyskočil a zdvihol Hermionin prútik, no hlas mu zamrzol v hrdle. Žmúril, lebo svetlo ho oslepovalo a stromy pred ním sa menili na čierne siluety, no tá vec prichádzala bližšie…

A potom zdroj svetla vystúpil spoza duba. Bola to striebristobiela laň, jasná ako mesiac a oslepujúca, potichu kráčala po zemi, no v jemnom prachovom snehu po nej nezostávali stopy kopýt. Podišla k nemu a krásnu hlavu s veľkými očami a dlhými mihalnicami držala vysoko.

Harry hľadel na laň užasnuto, nie preto, že bola zvláštna, ale preto, že sa mu zdala nevysvetliteľne známa. Cítil, že čakal na jej príchod, hoci až do tohto okamihu zabudol, že si dohodli stretnutie. Nutkanie zakričať na Hermionu, ktoré bolo ešte pred chvíľkou také silné, pominulo. Vedel, že riskuje vlastný život, že ona prišla poňho, iba poňho.

Ešte dlho na seba hľadeli a potom sa laň otočila a kráčala preč.

357

„Nie,“ zachripel, pretože dlho nič nehovoril. „Vráť sa!“Ona však cieľavedome kráčala pomedzi stromy a

onedlho jej jasné svetlo prerušovali hrubé čierne kmene. Na jeden chvejivý okamih Harry zaváhal. Opatrnosť v ňom mrmlala: môže to byť trik, návnada, pasca. Ale inštinkt, silný inštinkt mu hovoril, že to nie je čierna mágia. Pustil sa za ňou.

Sneh mu chrupčal pod nohami, no laň kráčala pomedzi stromy nehlučne, pretože bola iba svetlom. Viedla ho hlbšie do lesa. Harry kráčal rýchlo a bol si istý, že keby zastala, dovolila by mu podísť bližšie. A potom by prehovorila a ten hlas by mu povedal, čo chce vedieť.

Nakoniec zastala, znova k nemu otočila krásnu hlavu a on sa rozbehol, otázka ho pálila na jazyku, no keď otvoril pery, že jej ju položí, laň zmizla.

Hoci ju tma celkom pohltila, jej svetelný obraz mal stále na sietnici. Zastieral mu zrak a svietil, keď zavrel viečka, a dezorientoval ho. Zmocnili sa ho obavy. Jej prítomnosť znamenala bezpečnosť.

„Lumos!“ zašepkal a konček prútika sa rozsvietil.Obraz lane bledol s každým žmurknutím a Harry tam

stál a počúval zvuky lesa, vzdialený pukot vetvičiek, tiché svišťanie snehu. Zaútočí naňho niekto? Vlákala ho do pasce? Iba sa mu zdá, že niekto stojí za hranicou svetelného kruhu z prútika a sleduje ho?

Zdvihol prútik vyššie. Nikto naňho nevyskočil, nijaký záblesk zeleného svetla nevyletel spoza stromu. Prečo ho doviedla na toto miesto?

Vo svetle prútika sa niečo zaligotalo a Harry sa zvrtol, no bolo to len malé zamrznuté jazierko. Jeho popukaná čierna hladina sa zajagala, keď zdvihol prútik vyššie, aby si ho lepšie prezrel.

358

Opatrne podišiel k nemu a pozrel dolu. Ľad skreslene odzrkadľoval jeho tieň a lúč svetla z prútika, ale hlboko pod hrubou, nejasnou sivou škrupinou sa ligotalo ešte niečo. Veľký strieborný kríž…

Harrymu srdce vyskočilo až do hrdla. Klesol na kolená pri okraji jazierka a naklonil prútik tak, aby na dno dopadalo čo najviac svetla. Zaligotalo sa tam niečo tmavočervené… Bol to meč s ligotavými rubínmi na rukoväti… Na dne lesného jazierka ležal Chrabromilov meč.

Harry naň hľadel takmer so zatajeným dychom. Ako je to možné? Ako môže ležať tu, v lesnom jazierku, tak blízko miesta, kde sa utáborili? Pritiahla Hermionu na toto miesto nejaká neznáma mágia alebo tá laň bola Patronus nejakého strážcu jazierka? Alebo niekto dal meč do jazierka po ich príchode práve preto, že sú tu? V tom prípade, kde je tá osoba, ktorá ho chcela odovzdať Harrymu? Znova zamieril prútikom na okolité stromy a kríky a hľadal ľudské siluety, záblesk oka, no nikoho tam nevidel. Napriek tomu, keď opäť hľadel na meč spočívajúci na dne zamrznutého jazierka, jeho nadšenie znova prekryl strach.

Zamieril prútikom na strieborný predmet a zašepkal: „Accio, meč.“

Nepohol sa. Harry to ani nečakal. Keby to bolo také ľahké, meč by ležal na zemi, aby ho mohol jednoducho zdvihnúť, a nie na dne zamrznutého jazierka. Kráčal okolo ľadového kruhu a úporne rozmýšľal o tom, ako sa mu meč ponúkol naposledy. Bol vtedy v strašnom nebezpečenstve a žiadal o pomoc.

„Pomoc,“ zašepkal, no meč zostal na dne jazierka, ľahostajný, nehybný.

359

Harry sa v duchu spytoval (a pritom znova kráčal), čo mu to Dumbledore povedal naposledy, keď si zobral meč. Iba pravý Chrabromilčan ho môže vytiahnuť z klobúka. A aké vlastnosti definujú Chrabromilčanov? Harrymu odpovedal tichý hlások v hlave: pre Chrabromilčanov je typická odvaha, statočnosť a rytierskosť.

Harry sa prestal prechádzať, zhlboka si vzdychol a obláčik jeho dychu sa rýchlo rozplynul v mrazivom vzduchu. Vedel, čo musí urobiť. Ak mal byť k sebe úprimný, myslel si, že na to dôjde, od tej chvíle, keď zazrel meč pod ľadom.

Znovu sa obzrel na okolité stromy, ale teraz už presvedčený, že naňho nikto nezaútočí. Mali príležitosť, keď kráčal sám cez les, mali množstvo príležitostí, keď skúmal jazierko. V tejto chvíli to odkladal iba preto, lebo to, čo ho čakalo, bolo také nepríjemné.

Nešikovnými prstami Harry odkladal množstvo vrstiev oblečenia. V čom je tu „rytierskosť“, pomyslel si žalostne, ak nepovažuje za rytierske, že nevolá Hermionu, aby to namiesto neho urobila ona.

Keď sa vyzliekol, niekde zahúkala sova a on si s bolesťou v srdci spomenul na Hedvigu. Už sa triasol, zuby mu strašne drkotali, no aj tak sa ďalej vyzliekal, až stál v snehu iba v spodnej bielizni a bosý. Uložil vrecúško so svojím prútikom, matkiným listom, črepinami Siriusovho zrkadla a starou zlatou strelou na vrch kôpky šiat a potom zamieril Hermioniným prútikom na ľad.

„Diffindo.“Ľad pukol a v tom tichu to zaznelo ako výstrel. Ľadová

kôra sa prelomila a na rozčerenej hladine sa hojdali kúsky tmavého ľadu. Pokiaľ Harry videl, voda nebola hlboká, ale ak chce meč vytiahnuť, musí sa celý ponoriť.

360

Ak bude nad tou úlohou ďalej premýšľať, nijako si ju neuľahčí, ani voda sa neoteplí. Postavil sa na okraj jazierka a stále rozsvietený Hermionin prútik položil na zem. Usiloval sa nemyslieť na to, ako mu bude zima, či ako strašne sa bude o chvíľu triasť, a skočil.

Každý kúsok jeho tela protestne vykríkol. Až po plecia sa ponoril do mrazivej vody a v tej chvíli sa mu zdalo, akoby mu zmrzol aj vzduch v pľúcach. Sotva vládal dýchať a tak strašne sa triasol, že voda vyšplechovala na breh jazierka. Meravou nohou sa pokúšal nahmatať čepeľ. Chcel sa ponoriť iba raz.

Harry zo sekundy na sekundu odkladal okamih, keď sa ponorí celý, lapal dych a triasol sa, až si povedal, že to musí urobiť, nazbieral všetku odvahu a ponoril sa.

Chlad bol mučivý, zaútočil naňho ako oheň. Až na dne v tmavej vode hmatal po meči a mal pocit, akoby mu zamrzol aj mozog. Zovrel prstami rukoväť a ťahal meč nahor.

Potom sa mu niečo pevne stiahlo okolo krku. Myslel na vodné rastliny, hoci pri ponáraní sa ničoho nedotkol, a zdvihol voľnú ruku, aby sa vyslobodil. To neboli rastliny: reťaz horcruxu sa napla a pomaly mu sťahovala priedušnicu.

Harry divo kopal, pokúšal sa odraziť a dostať sa nad hladinu, no iba sa zabáral do kamenistého dna jazierka. Hádzal sa, dusilo ho, trhal škrtiacu reťaz omrznutými prstami, nemohol ju však uvoľniť a už sa mu pred očami mihali malé svetielka. Utopí sa, nič iné mu nezostávalo, nič sa nedalo robiť. Ruky, ktoré sa mu zvierali okolo hrude, boli určite ruky smrti…

Lapal po dychu a napínalo ho, keď sa zmáčaný a taký studený ako nikdy v živote prebral s tvárou v snehu.

361

Niekde nablízku dychčal ďalší človek, kašľal a tackal sa okolo. Zase prišla Hermiona, tak ako vtedy, keď zaútočil had… lenže ona by také zvuky nevydávala, ona tak nekašľala, ani krok nemala taký ťažký…

Harry nemal silu zdvihnúť hlavu a pozrieť sa na svojho záchrancu. Vládal iba posunúť trasúcu sa ruku k hrdlu a ohmatať si miesto, kde sa mu medailón zaryl až do mäsa. Bol preč, niekto ho odsekol. Potom sa spoza neho ozval prerývaný hlas.

„Čo… ti… preskočilo?“Iba šok, že počuje ten hlas, dodal Harrymu toľko sily,

aby vládal vstať. Kŕčovite ho triaslo, ale tackavo sa dvíhal zo zeme. Pred ním stál Ron, celkom oblečený, ale premočený do nitky, s vlasmi prilepenými na tvár. V jednej ruke držal Chrabromilov meč a v druhej mu na pretrhnutej reťazi visel horcrux.

„Prečo si si, dopekla, nedal tú vec dole predtým, ako si sa ponoril?“ lapal dych Ron a držal horcrux, ktorý sa na skrátenej reťazi hojdal sem a tam, akoby ho chcel hypnotizovať.

Harry mu nevedel odpovedať. Strieborná laň nebola nič, nič v porovnaní s Ronovým návratom. Nemohol tomu uveriť. Trasúc sa od zimy, chytil kopu šiat, ktoré ležali na brehu, a obliekal si ich. Kým si navliekal cez hlavu jeden sveter za druhým, hľadel na Rona, akoby čakal, že zmizne zakaždým, keď ho spod svetra nevidel, a predsa musel byť skutočný – práve sa ponoril do jazierka a zachránil Harrymu život.

„To si bol t-ty?“ zajachtal Harry nakoniec, drkotajúc zubami, a hlas mal slabší ako zvyčajne, pretože sa takmer zaškrtil.

„No áno,“ prikývol Ron a tváril sa trochu zmätene.

362

„Ty… si vyčaril tú laň?“„Čo? Nie, pravdaže nie! Myslel som si, že si to bol ty!“„Môj Patronus je jeleň.“„Ach, áno. Zdalo sa mi, že vyzerá inak. Nemalo to

parohy.“Harry si znovu navliekol na krk Hagridovo vrecúško,

pretiahol si cez hlavu posledný sveter, zohol sa po Hermionin prútik a znova sa otočil k Ronovi.

„Ako to, že si tu?“Ron zrejme dúfal, že táto chvíľa príde neskôr, a možno

vôbec nie.„No, ja som… veď vieš… vrátil som sa. Ak…“ odkašlal

si. „No, vieš, ak ma ešte chceš.“Nastala odmlka, lebo téma Ronovho odchodu akoby

dvíhala medzi nimi nejaký múr. No predsa bol tu. Vrátil sa. Práve zachránil Harrymu život.

Ron si hľadel na ruky. Tváril sa, akoby ho na okamih prekvapilo, čo v nich drží.

„Ach, áno, vytiahol som ho,“ povedal trochu zbytočne a zdvihol meč, aby si ho Harry obzrel. „Po toto si tam skočil, nie?“

„Áno,“ prikývol Harry „Ale nechápem to. Ako si sa sem dostal? Ako si nás našiel?“

„To je na dlhé rozprávanie,“ odvetil Ron. „Hľadal som vás celé hodiny, veď je to veľký les, nie? A práve som si myslel, že sa budem musieť utiahnuť pod strom a počkať do rána, keď som uvidel tú laň a potom teba.“

„Nikoho iného si nevidel?“„Nie,“ povedal Ron, „ja…“Zaváhal a pozeral sa na dva stromy, ktoré rástli pár

metrov ďalej, tesne pri sebe.

363

„Zdalo sa mi, že tamto sa niečo pohlo, ale vtedy som bežal k jazierku, pretože ty si v ňom zmizol a nevynoril si sa, a tak som nemienil ísť okľukou… Hej!“

Harry sa už ponáhľal na miesto, kde ukazoval Ron. Dva duby rástli blízko seba a vo výške očí bola medzi nimi iba párcentimetrová medzera – ideálne miesto, odkiaľ sa dalo pozerať, pričom pozorovateľa nebolo vidieť. Zem okolo koreňov však nebola zasnežená, a tak Harry nevidel nijaké stopy. Vrátil sa k Ronovi, ktorý ešte vždy držal meč a horcrux.

„Je tam niečo?“ spýtal sa.„Nie,“ povedal Harry.„Tak ako sa ten meč dostal do jazierka?“„Musel ho tam dať ten, čo vyčaril Patronusa.“Obaja hľadeli na strieborný meč s rukoväťou zdobenou

rubínmi, ligotajúcimi sa vo svetle Hermioninho prútika.„Myslíš, že tento je skutočný?“ spýtal sa Ron.„Je jeden spôsob, ako to zistíme, či nie?“ povedal Harry.Horcrux sa stále hojdal v Ronovej ruke. Medailón sa

trochu mykal. Harry vedel, že tá vec vnútri je znovu rozrušená. Cítila prítomnosť meča a pokúšala sa Harryho zabiť, nie ho posadnúť. Teraz nebol čas na dlhé diskusie, nadišla chvíľa konečne zničiť medailón raz a navždy. Harry sa obzeral. Hermionin prútik držal vysoko zdvihnutý a uvidel to miesto: plochý kameň pod javorom.

„Poď sem,“ povedal, šiel ku kameňu, oprášil z neho sneh a natiahol ruku k horcruxu. Keď mu Ron podával meč, Harry pokrútil hlavou.

„Nie, ty by si to mal urobiť.“„Ja?“ zatváril sa Ron zdesene. „Prečo?“„Lebo ty si vytiahol meč z jazierka. Myslím, že to máš

byť ty.“

364

Nebolo to ani priateľské, ani veľkodušné gesto. Tak ako si bol istý, že laň je dobrá, vedel aj, že Ron musí použiť meč. Dumbledore naučil Harryho aspoň niečo o istých druhoch mágie, o nevypočítateľnej sile určitých činov.

„Ja ho otvorím a ty ho bodneš. Hneď, dobre? Pretože čokoľvek je vnútri, bude sa to brániť. Ten kúsok Riddlovho denníka sa ma pokúsil zabiť.“

„Ako ho otvoríš?“ spýtal sa Ron a tváril sa vyľakane.„V parselčine ho požiadam, aby sa otvoril.“ Tá odpoveď

prišla Harrymu na jazyk tak pohotovo, až si pomyslel, že ju kdesi v hĺbke poznal odjakživa. Možno bolo potrebné jeho nedávne stretnutie s Nagini, aby si to uvedomil. Pozrel na písmeno S v tvare hada, vykladané ligotavými zelenými kameňmi. Bolo ľahké predstaviť si drobného hada zvinutého na studenej skale.

„Nie!“ zastavil ho Ron. „Nie, neotváraj ho! Myslím to vážne!“

„Prečo nie?“ spýtal sa Harry. „Zbavme sa tej prekliatej veci, veď už celé mesiace…“

„Ja nemôžem, Harry, naozaj nie! Ty to urob!“„Ale prečo?“„Pretože tá vec je pre mňa zlá!“ Ron cúval od medailónu

na skale. „Ja to nezvládnem. Nie je to výhovorka, Harry, pre to, ako som sa správal, ale na mňa to pôsobilo silnejšie, než to pôsobilo na teba a Hermionu. Nútilo ma to myslieť si veci, ktoré som si myslel aj tak, ale horcrux to všetko zhoršoval. Neviem to vysvetliť. Keď som si ho dal dole, hlava mi zase fungovala normálne, no potom som si musel navliecť tú prekliatu vec zase… a ja to nemôžem urobiť, Harry!“

Cúval s mečom po boku a krútil hlavou.

365

„Môžeš to urobiť,“ presviedčal ho Harry, „môžeš! Máš meč, ja viem, že ho máš použiť ty. Prosím ťa, len ho znič, Ron.“

Keď počul svoje meno, akoby ho to povzbudilo. Ron teda preglgol, s námahou sa nadýchol cez dlhý nos a vrátil sa ku skale.

„Povedz mi, kedy,“ zachripel.„Na tri,“ povedal Harry, pozrel na medailón a s

prižmúrenými očami sa sústredil na písmeno S, predstavoval si hada, zatiaľ čo obsah medailónu hrkotal ako uviaznutý svrček. Bolo by ľahké ľutovať ho, ibaže rana okolo krku Harryho stále pálila.

„Raz… dva… tri… otvor sa!“Posledné slová zasyčal a zlaté krídla medailónu sa s

kliknutím otvorili dokorán.Za oboma sklenenými okienkami vo vnútri žmurkalo

živé oko, tmavé a pekné, aké boli oči Toma Riddla predtým, než očerveneli a zmenili sa na štrbiny.

„Bodni,“ prikazoval Harry, pevne držiac medailón na skale.

Ron trasúcimi sa rukami zdvihol meč. Jeho hrot visel nad zúfalo sa krútiacimi očami a Harry pevne držal medailón a pripravoval sa. Už si predstavoval, ako z prázdnych okienok vyteká krv.

Vtedy z horcruxu zasyčal hlas:„Videl som tvoje srdce a je moje.“„Nepočúvaj ho!“ zvolal Harry drsne. „Bodni!“„Videl som tvoje sny, Ronald Weasley, a videl som tvoj

strach. Všetko, po čom túžiš, je možné, ale všetko, čoho sa desíš, je tiež možné…“

366

„Bodni!“ kričal Harry a jeho hlas sa odrážal od okolitých stromov, špička meča sa triasla a Ron ako omráčený hľadel do Riddlových očí.

„Vždy najmenej milovaný matkou, ktorá túžila po dcére… a teraz najmenej milovaný dievčaťom, ktoré má radšej tvojho priateľa… vždy druhý, večne zatienený…“

„Ron, ihneď ho prebodni!“ reval Harry. Cítil, ako sa medailón chveje v jeho zovretí, a bál sa toho, čo príde. Ron zdvihol meč ešte vyššie a Riddlove oči zasvietili na červeno.

Z oboch polovíc medailónu, z očí ako dve fantastické bubliny vystupovali čudne znetvorené hlavy Harryho a Hermiony.

Ron šokovane vykríkol a cúval, lebo z medailónu zrazu vyrastali celé postavy, najprv hrude, potom drieky, nohy, až stáli v ňom bok po boku ako stromy so spoločným koreňom, kolísali sa nad Ronom a skutočným Harrym, ktorý rýchlo odtiahol prsty od medailónu, pretože ho pálil, odrazu rozžeravený dobiela.

„Ron,“ kričal, no Riddle-Harry teraz hovoril Voldemortovym hlasom a Ron ako zhypnotizovaný hľadel do jeho tváre.

„Prečo si sa vrátil? Lepšie nám bolo bez teba, boli sme bez teba šťastnejší, boli sme radi, že tu nie si… Smiali sme sa na tvojej hlúposti, na tvojej zbabelosti, na tvojich nápadoch…“

„Nápadoch!“ ako ozvena opakovala Riddle-Hermiona, ktorá bola krajšia, a predsa strašnejšia ako skutočná Hermiona. Kolísala sa, chichotala na Ronovi, ktorý vyzeral zdesene, no stál ako prikovaný a meč mu bezmocne visel po boku. „Kto by sa na teba mohol pozerať, kto by sa na teba vôbec pozrel okrem Harryho Pottera? Čo také si v

367

živote urobil v porovnaní s vyvoleným? Čo si v porovnaní s chlapcom, ktorý prežil?“

„Ron, prebodni to, PREBODNI!“ kričal Harry, ale Ron sa nehýbal. Oči mal vyvalené a Riddle-Harry a Riddle-Hermiona sa v nich odzrkadľovali, ich vlasy sa vlnili ako plamene, oči sa im leskli načerveno a ich hlasy sa dvíhali v zlovestnom duete.

„Tvoja matka sa priznala,“ škľabil sa Riddle-Harry a Riddle-Hermiona sa vyškierala, „že by radšej mala za syna mňa, bola by nás rada vymenila…“

„Kto by nechcel radšej jeho, ktorá žena by si ťa vzala? Si nič, nič v porovnaní s ním,“ mrmlala Riddle-Hermiona a naťahovala sa ako had a ovíjala sa okolo Riddla-Harryho, zovierajúc ho v tesnom objatí. Ich pery sa stretli.

Ronova tvár pred nimi sa zmučene zvraštila. Vysoko zdvihol meč a ruky sa mu triasli.

„Urob to, Ron!“ kričal Harry.Ron pozrel naňho a Harry si pomyslel, že aj v jeho

očiach videl stopy červenej.„Ron…?“Meč sa zablysol a zabodol. Harry sa hodil nabok, ozval

sa cvengot kovu a dlhý ťahavý výkrik. Harry sa zvrtol, pričom sa s prútikom pripraveným na obranu pošmykol na snehu, no nebolo proti čomu bojovať.

Obludné verzie jeho samého a Hermiony zmizli. Stál tam iba Ron, meč mu voľne visel v ruke a hľadel na rozbité zvyšky medailónu na rovnej skale.

Harry sa pomaly vrátil k nemu, nevediac, čo povedať, či urobiť. Ron sťažka dýchal. Oči už vôbec nemal červené, ale obyčajné modré a vlhké.

Harry sa sklonil predstierajúc, že to nevidí, a zdvihol rozbitý horcrux. Ron prepichol sklo v oboch okienkach:

368

Riddlove oči zmizli a z fľakatej hodvábnej výstelky medailónu sa trochu dymilo. Vec, ktorá žila v horcruxe, zmizla. Mučenie Rona bolo jej posledným činom.

Meč zacvendžal, keď ho Ron pustil. Klesol na kolená a tvár si skryl v dlaniach. Celý sa triasol a Harry vedel, že nie od zimy. Harry si strčil rozbitý medailón do vrecka, kľakol si vedľa Rona a opatrne mu položil ruku na plece. Bral to ako dobré znamenie, že sa Ron neodtiahol.

„Po tvojom odchode celý týždeň plakala,“ povedal potichu a bol rád, že Ron má tvár skrytú. „Možno aj dlhšie, ibaže nechcela, aby som to videl. Mnoho večerov sme sa spolu ani nerozprávali. Ty si bol preč…“

Nemohol dokončiť. Až teraz, keď bol Ron tu, si Harry uvedomil, ako veľa ich stála jeho neprítomnosť.

„Je mi ako sestra,“ pokračoval. „Mám ju rád ako sestru a myslím, že ona cíti niečo podobné ku mne. Vždy to tak bolo. Myslel som si, že to vieš.“

Ron neodpovedal, ale odvrátil tvár od Harryho a hlasno si utrel nos do rukáva. Harry znovu vstal a šiel tam, kde Ron odhodil obrovský batoh, keď sa rozbehol k jazierku, aby zachránil Harryho pred utopením. Vyložil si ho na chrbát a vracal sa k Ronovi, ktorý s námahou vstával. Oči mal podliate krvou, ale inak bol pokojný.

„Mrzí ma to,“ povedal zachrípnuto. „Je mi ľúto, že som odišiel. Viem, že som bol…“

Obzeral sa v tme, akoby dúfal, že k nemu priletí dostatočne škaredé slovo a predstaví sa samo.

„Dnes večer si to viac-menej vynahradil,“ povedal Harry. „Vytiahol si meč, zničil si horcrux a zachránil si mi život.“

„To znie oveľa frajerskejšie, než som sa cítil,“ zamumlal Ron.

369

„Také veci vždy znejú frajerskejšie, než sú v skutočnosti,“ povedal Harry. „Ja sa ti to pokúšam vysvetliť už roky.“

Obaja sa pohli naraz a objali sa. Harry držal ešte stále kvapkajúci chrbát Ronovej bundy.

„A teraz,“ povedal Harry, keď sa pustili, „musíme nájsť stan.“

Nebolo to však ťažké. Hoci cesta cez tmavý les za laňou sa zdala dlhá, s Ronom ju zvládli za prekvapujúco krátky čas. Harry sa už nemohol dočkať, kedy zobudí Hermionu, a vzrušený vošiel do stanu. Ron sa vliekol za ním.

Po jazierku a lese tam bolo nádherne teplo a osvetľovali ho modrasté plamene, ktoré sa stále mihotali v miske na zemi. Hermiona tvrdo spala, schúlená pod dekami, a nepohla sa, až kým Harry niekoľkokrát nezopakoval jej meno.

„Hermiona!“Pomrvila sa, potom sa rýchlo posadila a odhrnula si

vlasy z tváre.„Čo sa stalo? Harry? Stalo sa ti niečo?“„Všetko je v poriadku. Viac ako v poriadku. Mám sa

výbor ne. Niekto tu je.“„Ako to myslíš? Kto…?“Uvidela Rona, ktorý tam stál s mečom v ruke a na

tenučký koberec z neho kvapkala voda. Harry sa stiahol do tmavého kúta, zhodil z pliec Ronov batoh a pokúšal sa splynúť s plátnom.

Hermiona zliezla z postele a ako námesačná kráčala k Ronovi a nespúšťala oči z jeho bledej tváre. Zastala rovno pred ním, s trošku pootvorenými perami a vyvalenými očami. Ron sa slabo, nádejne usmial a napoly zdvíhal ruky.

370

Hermiona sa vrhla naňho a začala ho buchnátovať, kam len zasiahla.

„Au… och! Prestaň! Čo je to? Hermiona… AU!“„Ty – si – totálny – idiot – Ronald – Weasley!“Každé slovo zdôraznila úderom. Ron cúval, skrýval si

hlavu, ale Hermiona ďalej útočila.„Priplazíš – sa – naspäť – po – celých – týždňoch – och,

kde je môj prútik?“Vyzerala, akoby ho chcela vytrhnúť Harrymu z rúk, a

on reagoval inštinktívne.„Protego!“Medzi Ronom a Hermionou vyrástol neviditeľný štít.

Jeho sila ju odsotila na zem. Vypľúvajúc vlasy z úst, znovu vyskočila.

„Hermiona, upokoj sa!“ chlácholil ju Harry.„Ja sa neupokojím!“ vrieskala. Nikdy predtým nevidel,

že by sa takto prestala ovládať. Vyzerala úplne nepríčetná.„Vráť mi prútik! Daj mi ho naspäť!“„Hermiona, prosím ťa…“„Neopovažuj sa hovoriť mi, čo mám robiť, Harry

Potter!“ vrieskala. „Neopovažuj sa! Okamžite mi ho vráť! A TY!“

Obviňujúco ukazovala na Rona, akoby ho preklínala strašnou kliatbou, a Harry sa ani nemohol Ronovi čudovať, že zopár krokov ustúpil.

„Behala som za tebou! Volala som ťa! Prosila som, aby si sa vrátil!“

„Ja viem,“ prikývol Ron. „Hermiona, mrzí ma to, naozaj…“

„Och, teba to mrzí!“

371

Zasmiala sa vysokým neprirodzeným smiechom. Ron pozrel na Harryho, akoby u neho hľadal pomoc, no Harry iba bezmocne pokrčil plecami.

„Ty sa po týždňoch vrátiš – po týždňoch – a myslíš si, že bude všetko v poriadku, ak povieš iba, že ťa to mrzí?“

„A čo iné môžem povedať?“ kričal Ron a Harry bol rád, že sa bráni.

„Och, ja neviem!“ jačala Hermiona veľmi uštipačne. „Prehrab sa v tom svojom mozgu, Ron, potrvá to iba pár sekúnd…“

„Hermiona,“ zasiahol Harry, ktorý to považoval za úder pod pás, „práve mi zachránil…“

„Je mi to jedno!“ vrieskala. „Je mi to jedno, čo urobil! Preňho sme mohli byť už celé týždne dávno mŕtvi…“

„Vedel som, že nie ste mŕtvi!“ reval Ron a po prvý raz ju prekričal a podišiel tak blízko, ako mohol, vzhľadom na cloniace zaklínadlo. „Harryho je plný Prorok, plné rádio, hľadajú ho všade, šíria sa všelijaké klebety a šialené historky, vedel som, že by som sa to ihneď dopočul, keby ste boli mŕtvi. Neviete, aké to bolo…“

„Aké to bolo pre teba?“Hermiona teraz jačala takým prenikavým hlasom, že

onedlho ju budú počuť iba netopiere, no dosiahla hladinu rozhorčenia, ktorá jej na chvíľu vzala reč, a Ron sa chopil príležitosti.

„Chcel som sa vrátiť hneď, ako som sa odmiestnil, ale narazil som rovno na bandu lapačov, Hermiona, a nemohol som ísť nikam!“

„Bandu čoho?“ spýtal sa Harry a Hermiona sa hodila na stoličku a ruky a nohy si prekrížila tak energicky, akoby tak mala zostať niekoľko rokov.

372

„Lapačov,“ vravel Ron. „Sú všade – bandy, ktoré si zarábajú tým, že chytajú čarodejníkov muklovského pôvodu a zradcov krvi a za každého dostanú od ministerstva odmenu. Bol som sám a vyzerám, akoby som mohol chodiť do školy, takže si celí nadšení mysleli, že som muklovského pôvodu a skrývam sa. Musel som im to rýchlo vyhovoriť, aby ma neodvliekli na ministerstvo.“

„A čo si im povedal?“„Povedal som im, že som Stan Shunpike. Prvý mi vtedy

zišiel na um.“„A uverili ti?“„Nepatrili k najbystrejším. Jeden z nich bol určite troll,

podľa toho, ako smrdel…“Ron pozrel na Hermionu, zrejme v nádeji, že ju tento

pokus o humor obmäkčí, no jej tvár nad tuho prekríženými rukami zostala kamenná.

„Skrátka, pohádali sa o tom, či som Stan, alebo nie. Ak mám byť úprimný, bolo to trochu žalostné, no aj tak ich bolo päť a ja iba jeden a zobrali mi prútik. Potom sa dvaja z nich začali biť a ostatných to odpútalo a mne sa podarilo toho, čo ma držal, udrieť do žalúdka, schmatol som jeho prútik, odzbrojil som chlapíka, ktorý držal môj, a odmiestnil som sa. Neurobil som to veľmi dobre, zase som sa rozštiepil,“ Ron zdvihol pravú ruku a ukázal, že mu chýbajú dva nechty. Hermiona chladne nadvihla obočie. „A ocitol som sa na míle od miesta, kde sme stanovali. Kým som sa vrátil na breh rieky… vy ste už boli preč.“

„Sakramentsky dojímavá historka,“ komentovala Hermiona povýšeneckým tónom, aký používala, keď chcela zraniť. „Musel si byť načisto zdesený. My sme medzitým išli do Godrikovej Úžľabiny a čože sa nám to tam stalo, Harrý? Ach, áno. Ukázal sa tam had Veď-Vieš-

373

Koho, skoro nás obidvoch zabil, a potom prišiel Veď-Vieš-Kto osobne a unikli sme mu len o vlások.“

„Čože?“ Ron civel z Hermiony na Harryho, no Hermiona ho ignorovala.

„Predstav si, Harry, že on prišiel o nechty! Naše útrapy popritom vyzerajú naozaj ako nič.“

„Hermiona,“ zašepkal prosebné Harry. „Ron mi práve zachránil život.“

Vyzeralo to, že ho nepočula.„Rada by som vedela jednu vec,“ povedala a uprela oči

na miesto asi pol metra nad Ronovou hlavou. „Ako si nás vlastne našiel dnes večer? Je to dôležité. Musíme sa totiž postarať, aby nás nenavštívil aj niekto iný, koho nechceme vidieť.“

Ron sa na ňu mračil a potom z vrecka džínsov vytiahol malý strieborný predmet.

„Vďaka tomuto.“Hermiona sa musela pozrieť na Rona, aby videla, čo im

ukazuje.„Deluminátor?“ spýtala sa taká prekvapená, že sa

zabudla tváriť chladne a zlostne.„On nielen zažína a zhasína svetlá,“ vysvetľoval Ron.

„Neviem, ako to funguje, ani prečo sa to stalo vtedy a nie inokedy, lebo ja som sa chcel vrátiť hneď, ako som odišiel. Ale na Vianoce skoro ráno som počúval rádio a počul som… počul som teba.“

Hľadel na Hermionu.„Počul si ma v rádiu?“ spýtala sa neveriacky.„Nie. Počul som, ako vychádzaš z môjho vrecka. Tvoj

hlas,“ zdvihol znovu deluminátor, „vychádzal z tohto.“„A čo presne som povedala?“ spýtala sa Hermiona a v jej

tóne bolo cítiť pochybnosti i zvedavosť.

374

„Moje meno. Ron. A povedala si… niečo o nejakom prútiku…“

Hermionina tvár nadobudla ohnivý odtieň červenej. Harry si na to spomenul. Bolo to po prvý raz od Ronovho odchodu, čo jeho meno vyslovili nahlas. Hermiona ho spomenula, keď sa rozprávali o oprave Harryho prútika.

„Tak som ho vytiahol,“ pokračoval Ron a hľadel na deluminátor, „a nezdal sa mi iný, ale bol som si istý, že som ťa počul. A tak som ním šťukol. Svetlo v mojej izbe zhaslo, ale ďalšie zasvietilo vonku za oknom.“

Ron zdvihol prázdnu ruku a ukázal pred seba. Jeho oči sa sústredili na niečo, čo Harry ani Hermiona nevideli.

„Bola to svetelná guľa, pulzujúca, modrastá, ako to svetlo, čo býva okolo prenášadla, veď viete.“

„Áno,“ automaticky naraz prikývli Harry s Hermionou.„Vedel som, že je to ono,“ vravel Ron. „Pobral som si

veci, zbalil som sa, vyložil som si batoh na chrbát a vyšiel som do záhrady.

Tá svetelná guľa sa tam vznášala, čakala na mňa, a keď som vyšiel von, trochu poskakovala a ja som šiel za ňou a potom… a potom vošla do mňa.“

„Prosím?“ spýtal sa Harry a bol si istý, že dobre nepočul.„Tak nejako priplávala ku mne,“ vysvetľoval Ron a

voľným ukazovákom naznačil ten pohyb, „až k mojim prsiam, a potom – prešla rovno tadiaľto. Bola tu,“ dotkol sa bodu blízko srdca. „Cítil som ju, bola horúca. A keď bola vo mne, vedel som, čo mám robiť, vedel som, že ma odvedie, kam potrebujem ísť. A tak som sa premiestnil a našiel som sa na úbočí. Všade bol sneh…“

„My sme tam boli,“ povedal Harry. „Strávili sme tam dve noci a druhú noc sa mi zdalo, že počujem, ako niekto chodí okolo v tme a kričí!“

375

„No, tak to som bol ja,“ potvrdil Ron. „Naše ochranné zaklínadlá fungujú, lebo som vás nevidel a nepočul. Bol som si istý, že ste nablízku, a tak som nakoniec vliezol do spacáku a čakal som, kým sa niekto zjaví. Myslel som si, že sa musíte ukázať, keď zbalíte stan.“

„Vlastne nie,“ povedala Hermiona. „aby to bolo bezpečnejšie, premiestňovali sme sa pod neviditeľným plášťom a odišli sme veľmi zavčasu, lebo ako Harry hovorí, počuli sme, že sa niekto motá naokolo.“

„Ja som zostal na tom úbočí celý deň,“ pokračoval Ron. „Dúfal som, že sa ukážete. No keď sa začalo stmievať, vedel som, že som vás musel minúť, a tak som znovu šťukol deluminátorom, modré svetielko z neho vyskočilo, vošlo do mňa a ja som sa odmiestnil a ocitol v týchto lesoch. Stále som vás nevidel, a tak som iba dúfal, že nakoniec sa jeden z vás ukáže – a Harry sa ukázal. No a ja som zrejme tú laň videl prvý.“

„Čo si videl?“ zostra sa spýtala Hermiona.Vysvetlili jej, čo sa stalo, a ako jej rozprávali príbeh o

striebornej lani a o meči v jazierku, Hermiona sa mračila z jedného na druhého tak sústredene, že aj zabudla nechať si ruky aj nohy prekrížené.

„Ale to musel byť Patronus!“ povedala. „Nevideli ste, kto ho vyčaril? Nikoho ste nevideli? A viedol vás k meču! To je neuveriteľné! A čo sa stalo potom?“

Ron vysvetľoval, ako videl Harryho skočiť do jazierka a čakal, kým sa vynorí, no potom si uvedomil, že sa niečo stalo, ponoril sa a zachránil Harryho a napokon sa vrátil po meč. Dostal sa až k otváraniu medailónu, no zaváhal, a vtedy prehovoril Harry.

„… a Ron ho prebodol mečom.“„A… bolo po ňom? Len tak?“ zašepkala.

376

„No, vrieskal,“ dodal Harry a úkosom pozrel na Rona. „Tu je.“

Hodil jej medailón na kolená a ona ho opatrne zobrala a skúmala prepichnuté okienka.

Keď Harry usúdil, že to konečne môže urobiť, odstránil cloniace zaklínadlo mávnutím Hermioninho prútika a obrátil sa k Ronovi.

„Povedal si, že si utiekol únoscom s prútikom navyše?“„Čože?“ ozval sa Ron, ktorý sledoval Hermionu, ako

skúma medailón. „Och… áno.“Rozopol sponu na batohu a vytiahol z vrecka krátky

tmavý prútik. „Tu je. Myslel som si, že sa vždy hodí mať nejaký do zálohy.“

„Mal si pravdu,“ povedal Harry a naťahoval ruku. „Môj sa zlomil.“

„To nemyslíš vážne?“ čudoval sa Ron, no v tej chvíli Hermiona vstala a on sa znova zatváril bojazlivo.

Hermiona vložila zničený horcrux do korálikovej kabelky, potom vliezla do postele a bez ďalších rečí sa uložila.

Ron podával Harrymu nový prútik.„Myslím, že nič lepšie si nemohol čakať,“ zašepkal

Harry.„Áno,“ prikývol Ron. „Mohlo to byť horšie. Pamätáš sa

na tie vtáky, čo na mňa pustila?“„To ešte stále nie je vylúčené,“ ozval sa spod prikrývok

Hermionin tlmený hlas, no Harry videl, že Ron sa pousmial a navliekal si hnedé pyžamo, ktoré vytiahol z batoha.

377

DVADSIATA KAPITOLA

XENOPHILIUS LOVEGOOD

Harry nečakal, že Hermionin hnev pominie za jednu noc, a tak ho neprekvapovalo, keď sa na druhý deň na nich poväčšine mračila a nápadne mlčala. Ron sa preto v jej prítomnosti správal neprirodzene vážne, čo bol vonkajší prejav jeho neustálych výčitiek svedomia. V spoločnosti tých dvoch sa Harry cítil ako jediný netrúchliaci na pohrebe so slabou účasťou. V tých vzácnych chvíľach, ktoré Ron trávil s Harrym osamote (keď išli po vodu a hľadali v podraste huby), bol však nespútane veselý.

„Niekto nám pomohol,“ hovoril dookola. „Niekto poslal tú laň. Niekto je na našej strane. O jeden horcrux menej, kamoško!“

Povzbudení zničením medailónu zase diskutovali o miestach, kde by mohli byť ukryté ďalšie horcruxy, a hoci o tom debatovali už predtým, Harry sa cítil optimisticky a bol si istý, že po jednom objave budú nasledovať ďalšie. Hermionina mrzutosť nemohla pokaziť jeho povznesenú náladu. Náhly zvrat v ich osude, príchod tajomnej lane, nález Chrabromilovho meča, a predovšetkým Ronov návrat spôsobili, že Harry bol šťastný a len ťažko si zachovával vážnu tvár.

Neskôr popoludní s Ronom unikli pred Hermioninou zlovestnou náladou a pod zámienkou, že idú oberať z holých kríkov neexistujúce černice, ďalej si vymieňali novinky. Harrymu sa napokon podarilo porozprávať Ronovi celý príbeh, ako s Hermionou putovali, až po to, čo sa stalo v Godricovej Úžľabine. Ron zase informoval

378

Harryho o všetkom, čo zistil o čarodejníckom svete počas tých týždňov, keď bol preč.

„… a ako si sa dozvedel o tom tabu?“ spýtal sa Harryho napokon, keď mu opísal mnohé zúfalé pokusy čarodejníkov muklovského pôvodu vyhnúť sa ministerstvu.

„O čom?“„Predsa ty a Hermiona ste prestali nazývať Veď-Vieš-

Koho menom!“„Ó, áno. To je len zlozvyk, ktorý sme pochytili,“

povedal Harry. „Ale ja nemám problém nazvať ho V…“„NIE!“ zreval Ron, až Harry skočil do plota a Hermiona

(s nosom zaboreným do knihy pri vchode do stanu) sa na nich zamračila. „Prepáč,“ ospravedlňoval sa Ron a vytiahol Harryho z tŕnia, „ale na tom mene je kliatba, Harry. Tak sledujú ľudí! Vyslovenie jeho mena naruší ochranné zaklínadlá, spôsobuje to nejakú magickú poruchu – tak nás našli na Tottenham Court Road!“

„Pretože sme vyslovili jeho meno?“„Presne tak! Musíš im uznať, že to dáva zmysel. Iba

ľudia, ktorí to s odporom voči nemu mysleli vážne ako Dumbledore, sa odvažovali ho použiť. Teraz, keď naň uvalili tabu, každého, kto ho vysloví, možno nájsť – je to rýchly a ľahký spôsob, ako vypátrať členov rádu! Skoro dostali Kingsleyho.“

„To vážne?“„Veru áno, skupinka smrťožrútov ho zatlačila do kúta,

hovoril Bill, ale prebojoval sa von. Teraz je na úteku tak ako my.“ Ron sa zamyslene poškrabal po brade končekom prútika. „Nemyslíš si, že mohol tú laň poslať Kingsley?“

„Jeho Patronus je rys, videli sme ho na svadbe, nepamätáš?“

„No áno…“

379

Kráčali popri kríkoch ďalej od stanu a Hermiony.„Harry… nemyslíš si, že to mohol byť Dumbledore?“„Čo mal byť Dumbledore?“Ron sa tváril trochu rozpačito, ale potichu dodal: „… tá

laň. Čo ak to bol Dumbledore?“ Ron sledoval Harryho kútikom oka. „Veď on mal ten skutočný meč naposledy, či nie?“

Harry sa Ronovi nevysmial, pretože pridobre chápal túžbu skrývajúcu sa za tou otázkou. Predstava, že by sa Dumbledore vrátil k nim, že by dával na nich pozor, bola nevýslovne utešujúca. Pokrútil hlavou.

„Dumbledore je mŕtvy,“ povedal. „Videl som, ako sa to stalo, videl som jeho telo. Je definitívne preč. A okrem toho jeho Patronus bol fénix, a nie laň.“

„Patronusy sa môžu meniť, nemôžu?“ uvažoval Ron. „Aj Tonksovej sa zmenil, nie?“

„Áno, ale keby bol Dumbledore nažive, prečo by sa neukázal sám? Prečo by nám ten meč jednoducho neodovzdal?“

„Čo ja viem?“ pokrčil plecami Ron. „Možno preto, prečo ti ho nedal, keď ešte bol nažive. Z toho istého dôvodu, prečo ti nedal starú zlatú strelu a Hermione knihu rozprávok.“

„A to je aký dôvod?“ spýtal sa Harry, otočil sa k Ronovi a pozrel mu do oči, zúfalo hľadajúc odpoveď.

„Ja neviem,“ povedal Ron. „Niekedy, keď som bol trochu podráždený, som si myslel, že sa na nás zabáva – alebo že nám to jednoducho chcel sťažiť. Ale už si to nemyslím. Vedel, čo robí, keď mi dal deluminátor, či nie? On…“ Ronovi očerveneli uši a uprene hľadel na chumáč trávy pri nohách a štuchol doň špičkou topánky, „musel vedieť, že od vás utečiem.“

380

„Nie,“ opravil ho Harry. „Musel vedieť, že sa budeš chcieť vrátiť.“

Ron sa zatváril vďačne, no stále rozpačito. Čiastočne preto, aby zmenili tému, Harry povedal: „Keď už hovoríme o Dumbledorovi, počul si, čo o ňom napísala Skeeterová?“

„Ó, áno,“ ihneď prikývol Ron. „Ľudia o tom dosť rozprávajú. Samozrejme, keby bola situácia iná, bola by to úžasná správa, že sa Dumbledore kamarátil s Grindelwaldom, ale teraz je to len dôvod na posmech pre ľudí, ktorí Dumbledora nemali radi. Je to ako zaucho pre každého, kto ho považoval za dobráčiska. Podľa mňa to nie je až taká úžasná vec. Bol naozaj mladý, keď sa…“

„V našom veku,“ vyhŕkol Harry tak, ako odsekol Hermione, a niečo na jeho tvári Rona odradilo, aby pokračoval v tej téme.

Uprostred zamrznutej pavučiny v bodľačí sedel veľký pavúk. Harry naň zamieril prútikom, ktorý mu dal Ron včera večer a ktorý Hermiona láskavo preskúmala a usúdila, že je vyrobený z trnky.

„Engorgio!“Pavúk sa zachvel a nadskočil v pavučine. Harry to skúsil

znovu. Tentoraz sa pavúk trochu zväčšil.„Prestaň s tým,“ oboril sa naňho Ron. „Mrzí ma, že som

povedal, že Dumbledore bol mladý, dobre?“Harry zabudol na Ronov odpor voči pavúkom.„Prepáč. Reducio!“Pavúk sa nescvrkol. Harry pozrel na trnkový prútik. Aj

to najbezvýznamnejšie zaklínadlo, ktoré ním zatiaľ uvrhol, malo slabší účinok ako tie, ktoré predtým vyčaril vlastným fénixovým prútikom. Tento nový cítil v ruke ako cudzí, ako keby mal k zápästiu prišitú ruku niekoho iného.

381

„Potrebuješ len prax,“ ubezpečovala ho Hermiona, ktorá potichu prišla zozadu za nimi a znepokojene sledovala, ako sa Harry pokúšal zväčšiť a zmenšiť pavúka. „Je to všetko otázka sebadôvery, Harry.“

Vedel, že Hermiona chce, aby bol prútik v poriadku. Stále mala pocit viny, že zlomila jeho prútik. Zahryzol si do jazyka, aby jej vyčítavo neodsekol, nech si trnkový prútik vezme ona, ak si myslí, že v tom nie je rozdiel, a on bude používať jej. Lenže nechcel, aby sa znova odcudzili, a tak súhlasil, no keď sa Ron na Hermionu opatrne usmial, odišla preč a znovu sa zahĺbila do svojej knihy.

Po zotmení sa všetci traja vrátili do stanu a Harry si vzal prvú hliadku. Sedel vo vchode a pokúšal sa pomocou trnkového prútika zdvíhať malé kamienky pri nohách, no zdalo sa, že jeho čarovanie je nemotornejšie a menej účinné než predtým. Hermiona ležala na posteli a čítala, Ron na ňu podchvíľou nervózne pokukával, no napokon si z batoha vytiahol malé drevené bezdrôtové rádio a začal ho ladiť.

„Existuje jeden program,“ povedal potichu, „ktorý vysiela pravdivé správy. Všetky ostatné stanice sú na strane Veď-Viete-Koho a držia sa ministerskej línie, ale toto… počkajte, keď to budete počuť, je to úžasné. Nemôžu vysielať každú noc, musia meniť miesta pre prípad, že by na nich zaútočili, a aby ste sa na nich naladili, potrebujete heslo… Problém je v tom, že som prepásol posledné vysielanie…“

Zľahka zabubnoval na vrch rádia prútikom a popod nos si hundral rôzne slová. Druhý raz ukradomky pozrel na Hermionu, očividne sa obávajúc jej nahnevaného výbuchu, ale ona si ho vôbec nevšímala, akoby tam ani nebol. Asi

382

desať minút Ron klopkal a hundral, Hermiona prevracala stránky knihy a Harry ďalej cvičil s trnkovým prútikom.

Napokon Hermiona vyliezla z postele. Ron ihneď prestal klopkať.

„Ak ťa to rozčuľuje, prestanem!“ povedal jej nervózne.Hermione sa ani neuráčilo odpovedať mu, ale podišla k

Harrymu.„Musíme sa porozprávať,“ vyhlásila.Harry pozrel na knihu, ktorú stále držala v ruke. Život

a lži Albusa Dumbledora.„O čom?“ spýtal sa s obavami. Zišlo mu na um, že tam je

aj kapitola o ňom, a nebol si istý, či má chuť počuť Ritinu verziu ich vzťahu s Dumbledorom. Hermionina odpoveď však bola úplne nečakaná.

„Chcem navštíviť Xenophiliusa Lovegooda.“Harry na ňu vyvalil oči.„Prosím?“„Xenophiliusa Lovegooda, Luninho otca. Chcem sa s

ním porozprávať!“„Ale… prečo?“Hermiona sa zhlboka nadýchla, ako keby naberala

odvahu, a povedala: „Pre to znamenie, to znamenie v bardovi Beedlovi. Pozri na toto!“

Strčila Harrymu pod neochotné oči Život a lži Albusa Dumbledora a on uvidel fotografiu originálneho listu, ktorý Dumbledore napísal Grindelwaldovi, s Dumbledorovým známym tenkým nakloneným písmom. Nerád videl absolútny dôkaz o tom, že Dumbledore naozaj napísal tie slová, že to nebol Ritin výmysel.

„Ten podpis,“ povedala Hermiona. „Pozri sa na ten podpis. Harry!“

383

Poslúchol. Najprv netušil, o čom Hermiona hovorí, ale keď sa pozrel lepšie pomocou rozsvieteného prútika, videl, že Dumbledore nahradil A vo svojom mene drobným trojuholníkovým znakom, aký bol dokreslený v Rozprávkach barda Beedla.

„No… čo tým…?“ ozval sa Ron opatrne, ale Hermiona ho umlčala pohľadom a otočila sa zase k Harrymu.

„Stále sa s ním stretávame, však?“ hovorila. „Viem, Viktor povedal, že je to Grindelwaldovo znamenie, ale celkom určite bolo na tom starom hrobe v Godricovej Úžľabine a dátumy na náhrobnom kameni svedčili o tom, že vznikol dávno predtým, ako sa zjavil Grindelwald! A teraz toto! Nemôžeme sa spýtať Dumbledora ani Grindelwalda, čo to znamená – ja ani neviem, či Grindelwald ešte žije – ale môžeme sa spýtať pána Lovegooda. On mal ten symbol na svadbe. Som si istá, že je to dôležité, Harry!“

Harry neodpovedal ihneď. Hľadel do jej napätej, nedočkavej tváre a potom do okolitej tmy a premýšľal. Ozval sa až po dlhej odmlke: „Hermiona, nepotrebujeme ďalšiu Godricovu Úžľabinu. Nahovorili sme si, že tam musíme ísť, a…“

„Ale stále sa to zjavuje, Harry! Dumbledore mi nechal Rozprávky barda Beedla, a ako vieš, že nemáme zistiť, čo je to za znak?“

„A už sme pri tom zase!“ Harry sa cítil trochu rozhorčený. „Stále sa pokúšame presvedčiť sami seba, že Dumbledore nám nechal tajné znaky a stopy.“

„Ukázalo sa, že deluminátor je veľmi užitočný,“ vypískol Ron. „Myslím si, že Hermiona má pravdu, myslím, že by sme mali navštíviť Lovegooda.“

384

Harry sa naňho zamračil. Bol si celkom istý, že Ronova podpora Hermiony sotva súvisí s túžbou rozlúštiť význam trojuholníkovej runy.

„Nebude to ako v Godricovej Úžľabine,“ dodal Ron, „Lovegood je na tvojej strane, Harry, Sršeň bol stále za teba, stále všetkých presviedča, že ti majú pomáhať!“

„Som si istá, že je to dôležité!“ vážne naliehala Hermiona.

„Ale nemyslíš si, že keby to bolo také dôležité, Dumbledore by mi o tom povedal pred smrťou?“

„Možno… možno je to niečo, čo musíš zistiť sám,“ namietala Hermiona, akoby sa chytala poslednej slamky.

„Áno,“ prikyvoval aj Ron, „to má zmysel.“„Nie, nemá,“ odsekla Hermiona, „no aj tak si myslím, že

by sme sa mali porozprávať s pánom Lovegoodom. Symbol, ktorý spája Dumbledora, Grindelwalda a Godricovu Úžľabinu? Harry, určite by sme mali o tom vedieť!“

„Myslím, že by sme mali hlasovať,“ navrhol Ron. „Tí, čo sú za to, aby sme navštívili Lovegooda…“

Jeho ruka vyletela do vzduchu pred Hermioninou. Pery sa jej podozrievavo zachveli, keď ju zdvihla aj ona.

„Prehlasovali sme ťa, Harry, prepáč,“ skonštatoval Ron a pleskol ho po chrbte.

„Tak dobre,“ súhlasil Harry napoly pobavene, napoly podráždene. „No po stretnutí s Lovegoodom sa pokúsime hľadať ďalšie horcruxy, dobre? Kde vlastne bývajú Lovegoodovci? Vie to niekto z vás?“

„Áno, neďaleko od nás,“ povedal Ron. „Neviem presne kde, ale mama s otcom vždy ukazujú na kopce, keď ich spomínajú. Nemalo by byť ťažké nájsť ich.“

Keď sa Hermiona vrátila k posteli, Harry stíšil hlas.„Ty si súhlasil iba preto, aby si si to u nej vyžehlil.“

385

„V láske a vojne je všetko dovolené,“ veselo sa uškrnul Ron, „a toto je jedno i druhé. Buď rád, sú vianočné prázdniny, Luna bude doma!“

Z veterného vŕška, na ktorý sa na druhý deň ráno premiestnili, mali výborný výhľad na dedinu Vydrí Sv. Dráb. Z tohto vysokopoloženého miesta vo veľkých šikmých slnečných lúčoch, ktoré dopadali na zem cez medzery medzi oblakmi, dedina vyzerala ako skupinka hračkárskych domov. Chvíľku tam stáli a hľadeli na Brloh, rukami si zacláňali oči, no rozoznali iba vysoký plot a stromy v sade, ktoré trochu chránili dom pred očami muklov.

„Je to čudné byť takto blízko, a nenavštíviť ich,“ vzdychol si zhlboka Ron.

„Ako keby si ich nedávno nevidel. Veď si tam bol cez Vianoce,“ chladne poznamenala Hermiona.

„Ja som nebol v Brlohu!“ povedal Ron a neveriacky sa zasmial. „Myslíš si, že som sa tam vrátil a povedal im, že som od vás odišiel? Fred a George by z toho urobili haló. A Ginny, tá by to určite chápala!“

„Ale kde si teda bol?“ prekvapene sa spýtala Hermiona.„V novom dome u Billa a Fleur. V Lastúrovom

domčeku. Bill bol ku mne vždy slušný. Nepáčilo sa mu síce, čo som urobil, ale ani to nerozoberal. Vedel, že ma to naozaj mrzí. Ani zvyšok rodiny nevie, že som tam bol. Bill povedal mame, že s Fleur neprídu na Vianoce domov, lebo ich chcú stráviť sami. Vieš, sú to ich prvé sviatky, odkedy sú manželia. Myslím, že Fleur to neprekážalo. Vieš, ako veľmi nenávidí Celestinu Warbeckovú.“

Ron sa otočil chrbtom k Brlohu.„Skúsme to tam hore,“ a zamieril za vrchol kopca.

386

Kráčali zopár hodín, Harry na Hermionino naliehanie skrytý pod neviditeľným plášťom. Skupinka nízkych vŕškov bola neobývaná, okrem malej chalupy, ktorá vyzerala opustene.

„Myslíte si, že je ich a na Vianoce niekam odišli?“ spýtala sa Hermiona a nakúkala cez okno do malej úhľadnej kuchynky s muškátmi na podokenici. Ron odfrkol.

„Počuj, mám pocit, že keby si pozrela cez okno u Lovegoodovcov, hneď by si vedela, kto tam býva. Skúsme ďalšie kopce.“

A tak sa odmiestnili ďalej na sever.„Aha!“ vykríkol Ron a vietor mu rozvial vlasy a šaty.

Ukazoval hore na kopec, na ktorý sa premiestnili a kde sa kolmo k oblohe dvíhal čudný dom. Pripomínal čierny cylinder so strašidelným mesiacom, zaveseným na popoludňajšej oblohe. „Toto musí byť Lunin dom. Kto iný by býval na takom mieste? Taký rároh!“

„To sa nepodobá na vtáka,“ odvrkla Hermiona a mračila sa na dom.

„Nemyslel som sokola,“ vysvetľoval Ron. „Tebe to pripadá ako hrad?“

Ron mal najdlhšie nohy a vyliezol na kopec prvý. Keď ho Harry a Hermiona zadychčaní dobehli, držiac sa za boky, zoširoka sa na nich usmieval.

„Je to ich,“ povedal Ron. „Pozrite.“Na rozbitej bránke boli pripnuté tri ručne maľované

ceduľky. Na prvej bolo napísané: Sršeň, vydavateľ: X. Lovegood, na druhej: Trhajte si vlastné imelo a na tretej: Nedotýkajte sa dirigovateľných sliviek.

Brána zavŕzgala, keď ju otvorili. Ku vchodovým dverám viedol cikcakovitý chodník zarastený množstvom čudných

387

rastlín, vrátane kríka obsypaného oranžovým ovocím podobným reďkvičke, ktoré niekedy Luna nosila namiesto náušníc. Harrymu sa zdalo, že spoznal klepcodrap, a zoširoka sa zošúverenému pahýľu vyhol. Po oboch stranách vchodové dvere strážili staré jabloňové plánky bez lístia, ale stále plné červeného ovocia drobného ako maliny, skláňajúce sa vo vetre, ozdobené hustými korunami imela s bielymi guľkami. Z jedného konára na nich vykúkala malá sova s trochu sploštenou hlavou, pripomínajúca jastraba.

„Radšej si zlož neviditeľný plášť, Harry,“ upozornila ho Hermiona. „Pán Lovegood chce pomôcť tebe, nie nám.“

Urobil, ako navrhla, a podal jej plášť, aby ho zastrčila do korálikovej kabelky. Potom tri razy zaklopala klopadlom v tvare orla na hrubé čierne dvere vybíjané železnými klincami.

Uplynulo sotva desať sekúnd, keď sa dvere dokorán otvorili a stál tam Xenophilius Lovegood, bosý a v akejsi fľakatej nočnej košeli. Dlhé biele vlasy ako cukrová vata mal špinavé a strapaté. Na Billovej a Fleurinej svadbe rozhodne vyzeral lepšie.

„Čo? Čo je? Kto ste? Čo chcete?“ zvolal vysokým bojovným hlasom a pozrel najprv na Hermionu, potom na Rona a napokon na Harryho, pričom otvoril ústa v dokonalom komickom O.

„Dobrý deň, pán Lovegood,“ pozdravil Harry a podával mu ruku. „Ja som Harry, Harry Potter.“

Xenophilius neprijal Harryho ruku, hoci oko, ktoré neškúlilo na jeho nos, zamierilo rovno na jazvu na Harryho čele.

„Mohli by sme vojsť dnu?“ spýtal sa Harry. „Niečo by sme sa vás chceli spýtať.“

388

„Ja… nie som si istý, či je to rozumné,“ zašepkal Xenophilius. Preglgol a rýchlo sa obzrel po záhrade. „Je to dosť šokujúce… máte moje slovo… ja… obávam sa, že by som asi nemal…“

„Nepotrvá to dlho,“ ubezpečoval ho Harry trochu sklamaný týmto ani zďaleka nie srdečným privítaním.

„Ja… no tak teda dobre. Rýchlo poďte. Rýchlo!“Sotva prešli cez prah, Xenophilius zatresol za nimi

dvere. Harry nikdy nevidel čudnejšiu kuchyňu. Miestnosť bola dokonale okrúhla, a tak mali pocit, akoby stáli v obrovskej koreničke. Všetko bolo zaoblené tak, aby to zodpovedalo stenám – sporák, umývadlo, kredenc – a všetko bolo jasnými základnými farbami pomaľované kvetmi, hmyzom a vtákmi. Harrymu sa zdalo, že spoznáva Lunin štýl. V takom uzavretom priestore to však pôsobilo dosť skľučujúco.

Na prostriedku vyrastalo z dlážky točité schodisko so zábradlím z krúteného železa, ktoré viedlo na horné poschodia. Zhora bolo počuť buchot a hrkot. Harry rozmýšľal, čo tam asi Luna robí.

„Poďte radšej hore,“ navrhol Xenophilius a išiel prvý a stále vyzeral mimoriadne nesvoj.

Horná miestnosť bola zrejme kombináciou obývačky a pracovne a ako taká bola ešte zapratanejšia než kuchyňa. Hoci bola oveľa menšia a tiež celkom okrúhla, podobala sa na Núdzovú miestnosť pri tej nezabudnuteľnej príležitosti, keď sa premenila na obrovský labyrint plný po stáročia odkladaných predmetov. Na každom voľnom mieste ležali kopy kníh a papierov. Zo stropu viseli krehké modely tvorov, ktoré Harry nespoznával, a mávali krídlami alebo cvakali čeľusťami.

389

Luna tam nebola. Ten rachot vychádzal z dreveného predmetu plného magicky sa otáčajúcich ozubených kolies. Vyzeralo to ako čudesný kríženec pracovnej lavice a starých políc, no vďaka tomu, že vypľúval Sršne, Harry usúdil, že je to staromódny tlačiarenský stroj.

„Prepáčte,“ ospravedlňoval sa Xenophilius, podišiel k stroju, spod obrovského množstva kníh a papierov, ktoré sa vysypali na zem, vytiahol hrubý obrus a prehodil ho cez tlačiareň, čím trochu stlmil hlasný buchot a rachot. Potom sa otočil k Harrymu.

„Prečo ste sem prišli?“Kým však Harry stihol prehovoriť, Hermiona potichu

zdesene vykríkla.„Pán Lovegood, čo je to?“Ukazovala na obrovský sivý zakrútený roh, podobný

rohu jednorožca, pripevnený na stene a kusisko vytŕčajúci do izby.

„To je roh krčorohého chrapogota,“ odpovedal Xenophilius.

„Nie, nie je!“ namietala Hermiona.„Hermiona,“ zamrmlal rozpačito Harry, „teraz nie je

čas…“„Ale, Harry, to je roh erumpenta! Je to predajný tovar

kategórie B a je mimoriadne nebezpečné mať ho v dome!“„Ako vieš, že je to erumpentov roh?“ spýtal sa Ron a

cúval od rohu tak rýchlo, ako sa dalo, vzhľadom na to, aká bola izba zaprataná.

„Je opísaný vo Fantastických zveroch a ich výskyte! Pán Lovegood, ihneď sa ho musíte zbaviť. Neviete, že môže pri najmenšom dotyku vybuchnúť?“

390

„To je krčorohý chrapogot,“ tvrdil Xenophilius veľmi jasne s tvrdohlavým výrazom na tvári, „je to plachý a veľmi čarovný tvor a jeho roh…“

„Pán Lovegood, vidím ryhy pri koreni – je to erumpentov roh a je mimoriadne nebezpečný… neviem, kde ste ho…“

„Kúpil som ho,“ vyhlásil Xenophilius neochvejne, „pred dvoma týždňami od jednej milej mladej čarodejnice, ktorá vedela, že sa zaujímam o výnimočné chrapogoty. Vianočné prekvapenie pre Lunu. A teraz,“ otočil sa k Harrymu, „prečo ste sem vlastne prišli, pán Potter?“

„Potrebujeme pomoc,“ povedal Harry, prv než stihla Hermiona začať znovu.

„Á,“ prikývol Xenophilius. „Pomoc. Hmm.“Jeho zdravé oko sa znova uprelo na Harryho jazvu.

Zdalo sa, že je rovnako vyľakaný ako ohúrený. „Áno. Ide o to, že… pomáhať Harrymu Potterovi… je dosť nebezpečné…“

„Veď práve vy hlásate, že je povinnosťou všetkých pomáhať Harrymu,“ ozval sa Ron. „V tom svojom časopise.“

Xenophilius sa obzrel na prikrytý tlačiarenský stroj, ktorý stále buchotal a rachotil pod obrusom.

„Ó, áno, vyjadril som ten názor. Avšak…“„Majú tak robiť všetci ostatní, vy nie?“ spýtal sa Ron.Xenophilius neodpovedal. Ustavične pregĺgal a jeho

pohľad lietal z jedného na druhého. Harry mal pocit, že sa v ňom odohráva nejaký bolestný vnútorný boj.

„Kde je Luna?“ spýtala sa Hermiona. „Uvidíme, čo si myslí.“

Xenophilius preglgol a zdalo sa, že naberá odvahu. Napokon trasľavým hlasom, ktorý bolo v hluku

391

tlačiarenského stroja ledva počuť, povedal: „Luna je dolu pri potoku, chytá čerstvé náduvky. Ona… bude rada, keď vás uvidí. Idem ju zavolať a potom… áno, no dobre. Pokúsim sa vám pomôcť.“

Zmizol dolu točitým schodiskom a bolo počuť, ako sa vchodové dvere otvorili a zavreli. Pozreli na seba.

„Starý zbabelec,“ vyhlásil Ron. „Luna má desaťnásobne väčšiu odvahu.“

„Pravdepodobne sa bojí, čo sa im stane, ak sa smrťožrúti dozvedia, že som tu bol,“ povedal Harry.

„Ja teda súhlasím s Ronom,“ pridala sa Hermiona. „Je to strašný starý pokrytec. Každého presviedča, že ti má pomáhať, ale sám sa z toho chce vykrútiť. Prepánajána, len choď ďalej od toho rohu.“

Harry šiel k oknu na druhej strane izby. Videl potok, tenkú ligotavú stužku, hadiacu sa pod nimi. Boli veľmi vysoko. Keď hľadel smerom k Brlohu, teraz skrytému za radom kopcov, okolo okna preletel vták. Ginny je niekde tam, sú si tak blízko, ako ešte od Billovej a Fleurinej svadby neboli, no ona nemôže tušiť, že Harry teraz hľadí smerom k nej a myslí na ňu. Asi by ho to malo tešiť, veď každý, kto prišiel do styku s ním, bol v nebezpečenstve. Xenophiliusov postoj to dokazoval.

Odvrátil sa od okna a pohľad mu padol na ďalší zvláštny objekt na zapratanom, zaoblenom sekretári: na kamennú bustu krásnej, ale prísne sa tváriacej čarodejnice s veľmi zvláštnou ozdobou na hlave. Na obidve strany z nej vytŕčali dva predmety, ktoré sa podobali zlatým náčuvným trúbkam. Ku koženej členke bol prilepený pár ligotavých modrých krídeliek, kým z druhého pásu okolo čela vytŕčala jedna z Luniných obľúbených oranžových reďkoviek.

392

„Pozrite na toto,“ ukázal Harry.„Strhujúce,“ vyhlásil Ron. „Prekvapuje ma, že si to

neobliekol na svadbu.“Počuli, ako sa vchodové dvere zatvorili, a o chvíľu

Xenophilius vystúpil zase po špirálovitom schodisku do izby. Na tenkých nohách mal gumáky a niesol podnos s rôznymi šálkami a pariacim sa čajníkom.

„Á, vidím, že ste si všimli môj obľúbený vynález,“ povedal, strčil podnos Hermione do rúk a podišiel k Harrymu.

„Celkom vydarene som ho vymodeloval podľa hlavy krásnej Brunhildy Bystrohlavovej. „Komu to dobre páli, na toho sú všetci malí!“

Ukázal na predmety pripomínajúce náčuvné trúbky.„To sú sifóny skazostrekov – odstraňujú z

bezprostrednej blízkosti všetky zdroje, ktoré môžu mysliteľa rozptyľovať. Tuto,“ ukazoval na drobné krídla, „je motor z vrtohlavca a ten vytvára pre myseľ povznesené prostredie. A nakoniec,“ ukázal na oranžovú reďkovku, „dirigovateľná slivka na mimoriadne zvýšenie schopnosti prijímať mimoriadne veci.“

Xenophilius sa vrátil k podnosu, s ktorým Hermiona nebezpečne balansovala na jednej strane zaprataného stola.

„Môžem vám ponúknuť šťavu z koreňov drncálky?“ spýtal sa. „Pripravujeme si ju sami.“ Začal rozlievať nápoj tmavofialovej farby pripomínajúci šťavu z cvikly a dodal: „Luna je dolu za Spodným mostom a veľmi sa teší, že ste tu. Nemala by sa dlho zdržať, už nachytala dosť náduviek na polievku pre nás všetkých. Tak si posadajte a vezmite si cukor.

393

A ako vám môžem pomôcť, pán Potter?“ spýtal sa, a keď odložil vratkú kopu papierov z kresla, usadil sa a prekrížil si nohy v gumákoch.

„Viete,“ rýchlo začal Harry a pozrel na Hermionu a tá povzbudzujúco prikývla, „ide o ten symbol, čo ste mali na krku na Billovej a Fleurinej svadbe, pán Lovegood. Chceli by sme vedieť, čo znamená.“

Xenophilius nadvihol obočie.„Myslíte symbol Darov Smrti?“

394

DVADSIATA PRVÁ KAPITOLA

PRÍBEH TROCH BRATOV

Harry sa obrátil a pozrel na Rona a Hermionu. Zdalo sa, že ani jeden z nich nepochopil, čo povedal Xenophilius.

„Darov Smrti?“„Presne tak,“ potvrdil Xenophilius. „Nepočuli ste o

nich? Neprekvapuje ma to. Len veľmi málo čarodejníkov tomu verí. Dôkazom je aj ten chudý mladý muž na svadbe vášho brata,“ kývol Ronovi, „ktorý ma napadol za to, že nosím symbol slávneho temného čarodejníka! Taká neznalosť. Na Daroch Smrti nie je nič temné – prinajmenšom nie vo všeobecnom zmysle. Človek ten symbol nosí preto, aby dal najavo ostatným, ktorí veria, že by mu mohli pomôcť pri hľadaní.“

Zamiešal niekoľko kociek cukru do šťavy z koreňov drncálky a trochu si odpil.

„Prepáčte, ale stále tomu nerozumiem,“ priznal sa Harry.

Zo zdvorilosti si odchlipol zo šálky a skoro sa povracal: tekutina bola vyslovene nechutná, ako keby niekto vo vode rozpustil fazuľky všehochuti s príchuťou šušňa.

„No, viete, tí, čo veria, hľadajú Dary Smrti,“ vysvetľoval Xenophuius a oblízal si pery, očividne vychutnávajúc drncálkovú šťavu.

„A čo sú to tie Dary Smrti?“ spýtala sa Hermiona.Xenophilius odložil prázdnu šálku.„Predpokladám, že všetci poznáte Príbeh troch bratov.“„Nie,“ priznal sa Harry, ale Ron s Hermionou povedali:

„Áno.“ Xenophilius vážne prikývol.

395

„Nuž, pán Potter, všetko sa to začína Príbehom troch bratov… mám tu niekde jeden výtlačok…“

Neisto sa rozhliadol po kopách pergamenu a kníh, ale Hermiona povedala: „Ja mám jeden, pán Lovegood, mám ho tu.“

Z malej korálikovej kabelky vytiahla Rozprávky barda Beedla,

„Originál?“ spozornel Xenophilius, a keď prikývla, požiadal ju: „Mohli by ste to teda prečítať nahlas. Tak to najlepšie všetci pochopíme.“

„No… tak dobre,“ nervózne súhlasila Hermiona. Otvorila knihu a Harry v záhlaví stránky videl symbol, ktorý skúmali. Hermiona si odkašľala a začala čítať.

„Boli raz traja bratia, ktorí za súmraku putovali po opustenej kľukatej ceste…“

„Moja mama vždy hovorievala o polnoci,“ prerušil ju Ron, natiahol sa a dal si ruky za hlavu, pripravený počúvať. Hermiona naňho vrhla nahnevaný pohľad.

„Prepáč, len si myslím, že je to trochu strašidelnejšie, ak je to o polnoci!“ povedal.

„Pravdaže, lebo my skutočne potrebujeme zažiť trochu viac strachu,“ poznamenal Harry, kým si stihol zahryznúť do jazyka. Zdalo sa, že Xenophilius si ich veľmi nevšíma a cez okno hľadí na oblohu. „Pokračuj, Hermiona.“

„Po čase bratia prišli k rieke, príliš hlbokej, aby ju prebrodili, a príliš nebezpečnej, aby ju preplávali. Bratia však boli skúsení čarodejníci, a tak jednoducho mávli prútikmi a nad zradnými vodami sa zjavil most. Už boli v polovici mosta, keď zistili, že im cestu zahatala postava v kapucní.

Prihovorila sa im Smrť…“„Prepáč,“ prerušil ju Harry, „ale Smrť rozprávala?“

396

„To je rozprávka, Harry!“„Jasné, prepáč. Pokračuj.“„Prihovorila sa im Smrť. Hnevala sa, že ju obrali o tri

nové obete, lebo pútnici sa zvyčajne utopili v rieke. No Smrť bola prefíkaná. Navonok troch bratov chválila, ako vedia čarovať, a povedala, že každý z nich si zaslúži odmenu za to, ako šikovne sa jej vedel vyhnúť.

Najstarší brat mal bojovného ducha, a tak si vyžiadal taký mocný prútik, aký nemá nikto na svete, prútik, s ktorým porazí v súboji každého súpera, prútik hoden čarodejníka, čo zvíťazil nad Smrťou! A tak šla Smrť k baze na brehu rieky a vyrobila prútik z konárika a dala ho najstaršiemu bratom.

Druhý brat bol veľmi namyslený a rozhodol sa, že Smrť ešte väčšmi poníži. Vyžiadal si preto moc vrátiť ľudí zo sveta mŕtvych. A tak Smrť zdvihla kamienok z brehu rieky, dala ho strednému bratovi a povedala mu, že kamienok má moc navrátiť mŕtvych.

Potom sa Smrť spýtala tretieho a najmladšieho brata, čo by chcel on. Najmladší brat bol najskromnejší, ale aj najmúdrejší, a on Smrti neveril. Preto požiadal o niečo, vďaka čomu by odvtedy mohol chodiť po svete tak, aby ho Smrť nenašla. Smrť mu veľmi neochotne podala svoj neviditeľný plášť.“

„Smrť mala neviditeľný plášť?“ znovu ju prerušil Harry.„Aby sa mohla k ľuďom vždy prikradnúť,“ vykladal

Ron. „Niekedy ju nudí behať za nimi, mávať rukami a škriekať… prepáč, Hermiona.“

„Potom Smrť odstúpila a dovolila trom bratom pokračovať v ceste. Šli teda ďalej a užasnuto sa rozprávali o dobrodružstve, ktoré prežili, a obdivovali dary, čo dostali od Smrti.

397

Po čase sa bratia rozišli a každý išiel vlastnou cestou.Prvý brat putoval ďalej ešte asi týždeň, či možno dlhšie,

až prišiel do jednej ďalekej dediny, kde vyhľadal čarodejníka, s ktorým sa kedysi pohádal. Prirodzene, s bazovým prútikom vyhral súboj, ktorý nasledoval. Nechal svojho mŕtveho nepriateľa na zemi a pobral sa do hostinca, kde sa nahlas chvastal, aký má mocný prútik, že ho uchmatol samotnej Smrti a vďaka nemu je nepremožiteľný.

Ešte tej noci sa k najstaršiemu bratovi, keď ležal na posteli opitý vínom, prikradol ďalší čarodejník, ukradol mu prútik a pre istotu mu ešte aj podrezal hrdlo.

A tak si Smrť zobrala prvého brata.Medzitým sa druhý brat vrátil do svojho domova, kde

žil sám. Vytiahol kameň, ktorý mal moc privolať mŕtveho, a trikrát ho otočil v ruke. Na jeho úžas a radosť sa pred ním ihneď zjavila dievčina, s ktorou sa kedysi chcel oženiť, no nečakane mu umrela.

Dievčina však bola smutná a ľahostajná, akoby oddelená od neho závojom. Hoci sa vrátila do sveta smrteľníkov, v skutočnosti tam nepatrila a trpela. Napokon druhý brat od beznádejnej túžby prišiel o rozum a vzal si život, aby skutočne mohli byť spolu.

A tak si Smrť zobrala aj druhého brata.No hoci tretieho brata hľadala dlhé roky, nikdy sa jej

ho nepodarilo nájsť. Až keď sa najmladší brat dožil vysokého veku, napokon si zložil neviditeľný plášť a dal ho svojmu synovi. Vtedy privítal Smrť ako starú priateľku a šiel s ňou rád a odišli z tohto života ako seberovní.“

Hermiona zatvorila knihu. Chvíľku trvalo, kým si Xenophilius uvedomil, že dočítala, odtrhol pohľad od okna a poznamenal: „No tak vidíte.“

398

„Prosím?“ zmätene sa spýtala Hermiona.„To sú Dary Smrti,“ povedal Xenophilius.Z preplneného stola pri svojom lakti vytiahol brko a

spomedzi kníh útržok pergamenu.„Bazový prútik,“ povedal a nakreslil na pergamen rovnú

zvislú čiaru. „Kameň oživenia,“ pokračoval a nad čiaru dokreslil kruh. „Neviditeľný plášť,“ dokončil a čiaru aj kruh uzavrel do trojuholníka, čím vznikol symbol, ktorý tak zaujal Hermionu. „Spolu Dary Smrti.“

„Ale v tom príbehu sa nikde nespomínajú slová Dary Smrti.“

„Pravdaže nie,“ povedal Xenophilius nesmierne samoľúbo. „To je rozprávka pre deti, napísaná skôr pre pobavenie než pre poučenie. My, čo týmto veciam rozumieme, však rozpoznáme, že starobylý príbeh naráža na tieto tri predmety, alebo artefakty, a na to, že ten, kto ich všetky má, sa stáva pánom smrti.“

Nastalo krátke ticho, počas ktorého sa Xenophilius díval cez okno. Slnko už bolo nízko na oblohe.

„Luna by už mala onedlho prísť s náduvkami,“ povedal potichu.

„Keď hovoríte ,pán smrti‘…“ začal Ron.„Pán,“ zopakoval Xenophilius a mávol chlpatou rukou.

„Dobyvateľ. Premožiteľ. Ako sa vám páči.“„Ale potom… myslíte tým…“ pomaly hovorila

Hermiona a Harry vedel, že nechce, aby z jej hlasu bolo cítiť pochybnosti, „naznačujete, že veríte v tieto predmety – tieto dary – že skutočne existujú?“

Xenophilius znovu nadvihol obočie.„Samozrejme.“„Ale, pán Lovegood, ako môžete veriť…“ začala

Hermiona a Harry cítil, ako jej odhodlanie slabne.

399

„Luna mi o vás porozprávala všetko, mladá dáma,“ vravel Xenophilius. „Súdim, že ste inteligentná, ale až prehnane obmedzená. Malicherná. Neprístupná.“

„Možno by si si mala vyskúšať tú čelenku, Hermiona,“ Ron kývol na zvláštnu ozdobu hlavy. Hlas sa mu triasol, lebo sa premáhal, aby sa nerozosmial.

„Pán Lovegood,“ začala Hermiona znova, „všetci vieme, že sú také veci ako neviditeľné plášte, sú dosť vzácne, ale skutočne existujú. No…“

„Áno, ale tretí dar je pravý neviditeľný plášť, slečna Grangerová! Chcem tým povedať, že to nie je cestovný plášť upravený splývacím zaklínadlom, ani oslepujúcou kliatbou, a nie je utkaný zo srsti poloopa. Takéto plášte spočiatku človeka ukryjú, ale rokmi zaklínadlá prestanú pôsobiť a oni sa časom stanú nepriesvitnými. Rozprávame o plášti, ktorý naozaj spôsobí, že ten, kto ho má na sebe, je úplne neviditeľný, a vydrží večne. Poskytuje stále a nepreniknuteľné ukrytie bez ohľadu na to, aké zaklínadlo naň uvrhnete. Koľko takých plášťov ste videli, slečna Grangerová?“

Hermiona otvorila ústa, že odpovie, no potom ich znovu zatvorila a tvárila sa ešte zmätenejšie. Pozreli s Harrym a Ronom na seba a Harry vedel, že všetci myslia na to isté. Presne taký plášť, o akom práve hovoril Xenophilius, bol v tej chvíli s nimi v miestnosti.

„Tak vidíte,“ vyhlásil Xenophilius, ako keby ich omráčil rozumným argumentom. „Nikto z vás taký plášť nikdy nevidel. Jeho majiteľ by bol nesmierne bohatý, či nie?“

Znovu pozrel cez okno. Oblohu sfarbili jemné odtiene ružovej.

400

„Tak dobre,“ ozvala sa Hermiona znepokojene. „Povedzme, že plášť existoval… a čo ten kameň, pán Lovegood? Tá vec, ktorú nazývate kameň oživenia?“

„A čo je s ňou?“„Môže byť skutočný?“„Dokážte, že nie je,“ bránil sa Xenophilius.Hermiona sa zatvárila rozhorčene.„Ale to je… prepáčte, to je celkom absurdné! Ako

môžem dokázať, že neexistuje? Mám chytiť do ruky všetky kamienky na svete a vyskúšať ich? Takto by ste mohli tvrdiť, že je skutočné hocičo, ak sa vaše tvrdenie zakladá iba na tom, že nikto nedokázal, že to neexistuje!“

„Áno, je to tak,“ potvrdil Xenophilius. „Som rád, že sa vám trochu otvorila myseľ.“

„Takže bazový prútik,“ rýchlo sa zapojil Harry, kým Hermiona stihla niečo odseknúť, „myslíte, že aj ten existuje?“

„V tomto prípade je nekonečné množstvo dôkazov,“ povedal Xenophilius. „Bazový prútik sa dá vystopovať najľahšie vďaka spôsobu, ktorým prechádza z rúk do rúk.“

„A to je aký?“ spýtal sa Harry.„Taký, že ak sa niekto chce stať jeho skutočným

vlastníkom, musí ho ukoristiť od predchádzajúceho majiteľa,“ vravel Xenophilius. „Určite ste počuli, ako sa prútik dostal Egbertovi Hanebnému po vražde Emerica Diabolského. O tom, ako Godelot zomrel vo svojej pivnici, keď mu vzal prútik jeho syn Hereward? O strašnom Loxiasovi, ktorý zobral prútik Barnabášovi Deverillovi, keď ho zabil. Krvavá stopa bazového prútika sa tiahne celými čarodejníckymi dejinami.“

Harry pozrel na Hermionu. Mračila sa na Xenophiliusa, ale neprotirečila mu.

401

„Tak, čo myslíte, kde je bazový prútik teraz?“ spýtal sa Ron.

„Ktovie?“ odvetil Xenophilius a pozeral do okna. „Ktovie, kde je bazový prútik skrytý? Stopa sa stratila u Arcusa a Liviusa. Kto môže povedať, ktorý z nich porazil Loxiasa a kto si zobral prútik? A ktovie, kto porazil ich? Dejiny nám to, žiaľ, nehovoria.“

Nastala odmlka. Napokon sa Hermiona opatrne spýtala: „Pán Lovegood, má rodina Peverellovcov niečo spoločné s Darmi Smrti?“

Xenophiliusa otázka očividne zaskočila a Harrymu sa čosi zamarilo, ale nevedel to zachytiť. Peverell… to meno už niekde počul…

„Ale vy ste ma klamali, mladá dáma!“ zvolal Xenophilius, usadil sa na stoličke oveľa vzpriamenejšie a vyvaľoval oči na Hermionu. „Myslel som si, že o Daroch Smrti neviete vôbec nič! Mnohí z nás veria, že Peverellovci mali všetko – všetko! – spoločné s tými Darmi!“

„Kto sú Peverellovci?“ spýtal sa Ron.„To meno je na hrobe s tým znakom v Godricovej

Úžľabine,“ vysvetľovala Hermiona a stále sledovala Xenophiliusa. „Ignotus Peverell.“

„Presne tak!“ prikývol Xenophilius a pedantne zdvihol ukazovák. „Znak Darov Smrti na Ignotusovom hrobe je rozhodujúci dôkaz!“

„Čoho?“ spýtal sa Ron.„Predsa toho, že traja bratia z príbehu boli v skutočnosti

traja bratia Peverellovci, Antioch, Cadmus a Ignotus! Oni boli pôvodní majitelia darov!“

Xenophilius znovu pozrel cez okno, vstal, zobral podnos a zamieril k špirálovitému schodisku.

402

„Zostanete na večeru?“ zavolal a opäť zmizol dolu. „Všetci si vždy od nás pýtajú recept na polievku z náduviek.“

„Zrejme aby ho ukázali na Oddelení otráv u sv. Munga,“ zahundral si popod nos Ron.

Harry počkal, až kým nepočul Xenophiliusove kroky dolu v kuchyni, a potom prehovoril.

„Čo si myslíš?“ spýtal sa Hermiony.„Och, Harry,“ vzdychla unavene, „je to kopa úplných

hlúpostí. Ten znak nemôže naozaj znamenať toto. Určite je to len jeho čudné nazeranie na veci. Zbytočne tu strácame čas!“

„Ak sa nemýlim, tento muž pre nás objavil krčorohé chrapogoty,“ povedal Ron.

„Ani ty tomu neveríš?“ spýtal sa ho Hany.„Nie, to je jednoducho rozprávka, aké rozprávaš deťom

pre poučenie, či nie? Nehľadaj problémy, nevyvolávaj bitky, nemiešaj sa do vecí, do ktorých je lepšie nemiešať sa! Jednoducho maj hlavu sklonenú, staraj sa o svoje veci a nič sa ti nestane. Keď tak o tom premýšľam,“ dodal Ron, „možno ten príbeh vysvetľuje, prečo sú bazové prútiky údajne nešťastné.“

„O čom to rozprávaš?“„O jednej z tých povier, nie? ‚Čarodejnice narodené

v máji, sa vydajú za muklov.‘ ,Zaklínadlo uvrhnuté za súmraku po pol noci stráca moc.‘ ,Bazový prútik ti nikdy neprinesie prospech. ‘ Museli ste o nich počuť. Moja mama ich sype z rukáva.“

„Harryho a mňa vychovali muklovia,“ pripomenula mu Hermiona. „Nás učili iné povery.“ Zhlboka si vzdychla, keď k nim z kuchyne prenikol dosť nepríjemný zápach. Hoci sa tak rozhorčovala nad Xenophiliusom, malo to

403

jednu kladnú stránku – zrejme zabudla, že sa hnevá na Rona. „Myslím, že máš pravdu,“ povedala mu. „Je to iba mravoučný príbeh, je úplne jasné, ktorý dar je najlepší, ktorý by si človek vybral…“

Všetci traja prehovorili naraz. Hermiona povedala „plášť“, Ron „prútik“ a Harry „kameň“.

Pozreli na seba napoly prekvapene, napoly pobavene.„Dalo sa čakať, že povieš plášť,“ povedal Ron Hermione,

„lenže nepotrebovala by si byť neviditeľná, keby si mala ten prútik. Neporaziteľný prútik, no tak, Hermiona!“

„Neviditeľný plášť už máme,“ pripomenul im Harry.„A veľmi nám pomohol, ak ste si nevšimli!“ dodala

Hermiona. „Zatiaľ čo prútik by určite priťahoval problémy…“

„Iba ak by si vykrikovala, že ho máš,“ namietal Ron. „Iba ak by si sa chvastala a pobehovala s ním na verejnosti, mávala ním nad hlavou a vyspevovala: Máme neporaziteľný prútik, poďte a vyskúšajte ho, ak si myslíte, že ste dosť silní! No pokiaľ by si držala jazyk za zubami…“

„Áno, a ty by si vedel držať jazyk za zubami?“ pochybovačné na spýtala Hermiona. „Z toho, čo nám hovoril Xenophilius, bola pravda iba to, že príbehy o mimoriadne silných prútikoch existovali po stáročia.“

„Naozaj?“ poznamenal Harry.Hermiona sa zatvárila rozhorčene. Ten výraz Harry i

Ron tak dobre poznali, že sa na seba uškrnuli.„Smrtonosná palička, prútik osudu, sa vynárajú pod

rôznymi menami po celé storočia a zvyčajne patria nejakému temnému čarodejníkovi, ktorý sa nimi chvastá. Profesor Binns niektoré spomenul, ale… och, to je všetko nezmysel. Prútiky sú iba také mocné ako čarodejníci, ktorí

404

ich používajú. Niektorí sa jednoducho vystatujú tým, že tie ich sú väčšie a lepšie ako prútiky iných.“

„No ako vieš,“ vŕtal Harry, „že tie prútiky, smrtonosná palička a prútik osudu, nie sú ten istý prútik vynárajúci sa počas storočí pod rôznymi menami?“

„Čo ak sú všetky v skutočnosti ten bazový prútik od Smrti?“ spýtal sa Ron.

Harry sa zasmial. Čudný nápad, ktorý mu zišiel na um, bol, koniec koncov, smiešny. Musel si pripomenúť, že bez ohľadu na to, čo urobil jeho prútik tej noci, keď ho Voldemort prenasledoval po oblohe, bol predsa z cezmíny, nie z bazy a vyrobil ho Ollivander. A keby bol neporaziteľný, nemohol by sa zlomiť.

„Ty by si si prečo zobral kameň?“ spýtal sa ho Ron.„Keby som mohol priviesť ľudí naspäť, mohli by sme

mať Siriusa… Divookého… Dumbledora… mojich rodičov…“

Ani Ron, ani Hermiona sa neusmiali.„Ale podľa barda Beedla oni sa sem nechcú vrátiť,“

dodal Harry, premýšľajúc nad rozprávkou, ktorú práve počuli. „Asi nie je veľa iných príbehov o kameni, čo môže oživovať mŕtvych, však?“ spýtal sa Hermiony.

„Nie,“ odvetila smutne. „Myslím si, že okrem pána Lovegooda by si nikto nenahováral, že je to možné. Beedle sa pravdepodobne inšpiroval kameňom mudrcov. Namiesto toho, aby ťa kameň urobil nesmrteľným, zruší smrť.“

Pach z kuchyne silnel. Pripomínal horiace spodky. Harry rozmýšľal, či z toho, čo Xenophilius varí, sa bude dať zjesť aspoň toľko, aby ho neurazili.

„A čo potom plášť?“ pomaly povedal Ron. „Neuvedomujete si, že má pravdu? Ja som si tak zvykol na Harryho plášť a na to, aký je dobrý, že som sa nad tým ani

405

nezamyslel. Nikdy som nepočul o takom, ako je ten Harryho. Nesklame. Nikdy nás pod ním nezbadali…“

„Samozrejme – pod ním sme neviditeľní, Ron!“„Ale všetko, čo povedal o iných plášťoch, aj že ich nie je

na každý prst jeden, aj to je pravda! Nikdy predtým mi to nezišlo na um, ale počul som, že čary z tých plášťov časom vyprchajú, alebo že ich roztrhnú zaklínadlá, a tak sú deravé. Ten Harryho vlastnil už jeho otec, takže nie je celkom nový, je tak? Ale je… jednoducho perfektný!“

„Áno, v poriadku, Ron, ale ten kameň…“Kým sa šeptom dohadovali, Harry sa prechádzal po

miestnosti a počúval iba napoly. Prišiel k točitému schodisku, neprítomne zdvihol pohľad k ďalšiemu poschodiu a okamžite ho to zaujalo. Zo stropu v izbe nad ním hľadela jeho vlastná tvár.

Po chvíľke úžasu si uvedomil, že to nie je zrkadlo, ale maľba. Zvedavý začal vystupovať hore schodmi.

„Harry, čo to robíš? Nepatrí sa, aby si sa tu prechádzal, keď tu on nie je!“

No Harry už vyšiel na ďalšie poschodie.Luna si vyzdobila strop svojej izby piatimi krásne

namaľovanými tvárami: Harryho, Ronovou, Hermioninou, Ginninou a Nevillovou. Nehýbali sa ako portréty v Rokforte, ale aj tak v nich bola určitá mágia: Harrymu sa zdalo, že dýchajú. Keď na ne pozrel pozornejšie, uvedomil si, že to, čo vyzeralo ako jemné zlaté retiazky prepletené okolo obrazov a spájajúce ich, bolo v skutočnosti jedno slovo, tisíc ráz napísané zlatým atramentom: priatelia… priatelia… priatelia…

Harryho zaplavil príval citov k Lune. Obzeral sa po izbe. Vedľa postele stála veľká fotografia malej Luny so ženou, ktorá sa jej veľmi podobala. Objímali sa. Luna bola

406

na tomto obrázku oveľa lepšie oblečená, ako ju Harry vídaval v živote. Obrázok bol zaprášený. To sa Harrymu zdalo trochu čudné. Rozhliadal sa okolo.

Niečo tu nesedelo. Aj belasý koberec pokrývala hrubá vrstva prachu. Dvere na skrini boli odchýlené a neviseli v nej nijaké šaty. Z postele vyžaroval chlad, ako keby v nej celé týždne nikto nespal. Cez najbližšie okno sa na pozadí krvavočervenej oblohy tiahla pavučina.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Hermiona, keď Harry zišiel dolu schodmi, no kým stihol odpovedať, Xenophilius sa vrátil z kuchyne a držal podnos s miskami.

„Pán Lovegood,“ spýtal sa Harry. „Kde je Luna?“„Prosím?“„Kde je Luna?“Xenophilius zastal na vrchnom schode.„Už som vám predsa povedal. Je pri dolnom moste a

chytá náduvky.“„Tak prečo ste prestreli iba pre štyroch?“Xenophilius sa pokúšal prehovoriť, ale z úst mu nevyšiel

ani hlások. Jediný zvuk, ktorý neutíchal, bol hukot tlačiarenského stroja a tiché rinčanie podnosu v trasúcich sa Xenophiliusových rukách.

„Myslím, že Luna tu celé týždne nebola,“ povedal Harry. „Jej šaty sú preč a v posteli dlho nikto nespal. Kde je? A prečo sa stále pozeráte von oknom?“

Xenophilius pustil podnos – misky nadskočili a rozbili sa. Harry, Ron a Hermiona vytiahli prútiky. Xenophilius zmeravel s rukou siahajúcou do vrecka. V tej chvíli tlačiarenský stroj hlasno treskol, na dlážku spod obrusa začali vypadávať hromady Sršňov a nakoniec stroj stíchol.

Hermiona sa sklonila a s prútikom stále namiereným na pána Lovegooda zdvihla jeden výtlačok.

407

„Harry, pozri na toto.“Rýchlo, ako sa dalo, prešiel cez tie kopy k nej. Z titulnej

strany Sršňa hľadela jeho vlastná fotografia doplnená slovami NEŽIADUCI ČÍSLO JEDEN a v záhlaví svietila odmena za jeho chytenie.

„Takže Sršeň má nový uhol pohľadu?“ spýtal sa Harry chladne a jeho myseľ pracovala rýchlo. „Takže preto ste išli do záhrady, pán Lovegood? Poslať sovu na ministerstvo?“

Xenophilius si oblízal pery.„Zobrali mi Lunu,“ zašepkal. „Pre moje články. Zobrali

mi Lunu a ja neviem, kde je a čo s ňou urobili. No mohli by mi ju vrátiť, keby som, keby som…“

„… zradil Harryho?“ dokončila Hermiona.„To sa teda nedohodneme,“ energicky vyhlásil Ron. „Z

cesty! Odchádzame.“Xenophilius vyzeral príšerne, akoby mal sto rokov, pery

sa mu stiahli do strašného úškľabku.„Budú tu každú chvíľu. Musím zachrániť Lunu.

Nemôžem stratiť Lunu. Nesmiete odísť.“Roztiahol ruky pred schodmi a Harry si odrazu

predstavil svoju matku, ako robí to isté pred jeho postieľkou.

„Nenúťte nás, aby sme vám ublížili,“ povedal. „Odstúpte, pán Lovegood.“

„HARRY!“ vykríkla Hermiona.Popred okná sa mihli postavy na metlách. Len čo sa

všetci traja od Xenophiliusa odvrátili, on zatiaľ vytiahol prútik. Harry si práve včas uvedomil chybu, vrhol sa nabok a odsotil Rona a Hermionu z cesty Xenophiliusovho omračujúceho zaklínadla, ktoré letelo cez miestnosť a zasiahlo roh erumpenta.

408

Nastal obrovský výbuch. Zdalo sa, že sa celá izba rozletela. Na všetky strany lietali kúsky dreva, papiera a trosiek zmiešané s nepreniknuteľným oblakom hustého bieleho prachu. Harry preletel vzduchom, potom spadol na dlážku a nič nevidel, lebo trosky sa sypali naňho a on si rukami prikrýval hlavu. Počul, ako Hermiona zvreskla, Ron vykríkol a ozvalo sa niekoľko nepríjemných kovových zadunení, ktoré mu prezradili, že Xenophiliusa zrazilo z nôh a padá dolu špirálovitým schodiskom.

Harry, napoly zahrabaný v troskách, sa pokúšal nadvihnúť. V tom prachu mohol sotva dýchať a vidieť. Polovica stropu sa prepadla dolu a koniec Luninej postele visel cez dieru. Busta Brunhildy Bystrohlavovej ležala vedľa neho a polovica tváre jej chýbala, vo vzduchu lietali útržky pergamenu a veľká časť tlačiarenského stroja ležala na boku a blokovala vrch schodiska do kuchyne. Vtedy sa vedľa Harryho pohlo niečo biele a Hermiona, celá zaprášená, akoby bola druhá socha, si pritisla prst k perám.

Dolu sa otvorili dvere.„Nehovoril som ti, že sa netreba ponáhľať, Travers?“

ozval sa drsný hlas. „Nepovedal som ti, že tento cvok zase iba blúzni?“

Ozvalo sa tresknutie a Xenophilius vykríkol od bolesti.„Nie… nie… hore… Potter!“„Povedal som ti minulý týždeň, Lovegood, že sa

vrátime, iba keď budeš mať nejakú poriadnu informáciu! Pamätáš sa na minulý týždeň? Keď si chcel vymeniť svoju dcéru za tú hlúpu prekliatu čelenku? A týždeň predtým…“ Ďalšie tresknutie, ďalšie zapišťanie. „… keď si si myslel, že ti ju vrátime, ak nám ponúkneš dôkaz, že existuje…“ Tresk! „… krčorohý…“ Tresk! „… chrapogot?“

409

„Nie! Nie… prosím vás!“ vzlykal Xenophilius. „Naozaj je tu Potter! Skutočne!“

„A teraz vysvitlo, že si nás sem zavolal iba preto, aby si nás vyhodil do vzduchu!“ reval smrťožrút a nasledovala séria tresknutí, pomedzi ktoré sa ozývali Xenophiliusove zmučené výkriky.

„Ten dom vyzerá na spadnutie, Selwyn,“ upozorňoval chladný druhý hlas z pokrúteného schodiska. „Schodisko je úplne zatarasené. Mám sa pokúsiť ho vyčistiť? Ale mohol by sa pritom zrútiť dom.“

„Ty klamársky lotor,“ skríkol čarodejník menom Selwyn. „Ty si Pottera nikdy v živote nevidel, všakže? Myslel si si, že nás sem vylákaš a zabiješ nás? A myslíš si, že takto dostaneš dcéru naspäť?“

„Prisahám… prisahám… Potter je hore!“„Homenum revelio,“ zvolal hlas pri schodisku.Harry počul, ako Hermiona zhíkla, a mal zvláštny pocit,

že niečo sa vznáša nízko nad ním a pohlcuje jeho telo svojím tieňom.

„Naozaj tam hore niekto je, Selwyn,“ rýchlo povedal druhy hlas.

„To je Potter, hovorím vám, že je to Potter!“ vzlykal Xenophilius. „Prosím… prosím… dajte mi Lunu, len mi dajte Lunu…“

„Môžeš mať svoje dievča, Lovegood,“ vyhlásil Selwyn, „ak vyjdeš hore tými schodmi a privedieš mi Harryho Pottera. No ak je to sprisahanie, ak je to nejaký trik, ak máš hore komplica, ktorý tam na nás striehne, uvidíme, či ušetríme aspoň toľko z tvojej dcéry, aby si ju mohol pochovať.“

410

Xenophilius zakvílil od strachu a zúfalstva. Bolo počuť behanie a škrabot: Xenophilius sa pokúšal predrať cez trosky na schody.

„Poďme,“ zašepkal Harry, „musíme sa odtiaľto dostať.“Začal sa vyhrabávať v tom hluku, ktorý robil

Xenophilius na schodoch. Ron bol zasypaný najviac: Harry a Hermiona preliezli k nemu cez všetky tie trosky tak ticho, ako len mohli, a pokúšali sa vyslobodiť mu nohy spod ťažkého bielizníka. Kým sa Xenophiliusovo búchanie a škrabotanie blížilo, Hermione sa podarilo vyslobodiť Rona pomocou vznášacieho zaklínadla.

„Dobre,“ zašepkala Hermiona, keď sa zlomený tlačiarenský stroj, ktorý zatarasil vrch schodiska, roztriasol. Xenophilius bol už len kúsok od nich. Ona bola stále biela od prachu. „Veríš mi, Harry?“

Harry prikývol.„Tak teda dobre,“ zašepkala, „daj mi neviditeľný plášť.

Ron, ty si ho prehoď na seba.“„Ja? Ale, Harry…“„Prosím, Ron! Harry, pevne sa drž mojej ruky, Ron,

chyť sa ma za plece.“Harry natiahol ľavú ruku. Ron zmizol pod plášťom.

Tlačiarenský stroj blokujúci schodisko sa triasol. Xenophilius sa ho pokúšal posunúť pomocou vznášacieho zaklínadla. Harry nevedel, na čo Hermiona čaká.

„Drž sa pevne,“ šepkala. „Drž sa pevne… chvíľočku…“Nad príborníkom sa už zjavila Xenophiliusova tvár biela

ako papier.„Obliviate!“ vykríkla Hermiona a zamierila prútikom

najprv do jeho tváre a potom na dlážku pod ním. „Deprimo!“

411

V podlahe obývačky sa otvorila diera. Padli cez ňu ako kamene a Harry sa držal Hermioninej ruky ako o život. Zdola sa ozval výkrik a na okamih zazrel dvoch mužov, ktorí sa pokúšali uhnúť pred troskami a polámaným nábytkom padajúcimi z rozbitého stropu. Hermiona sa otočila vo vzduchu a rachot rúcajúceho domu sa ozýval Harrymu v ušiach, keď ho znovu vtiahlo do tmy.

412

DVADSIATA DRUHÁ KAPITOLA

DARY SMRTI

Harry, lapajúc po dychu, dopadol na trávu a okamžite nemotorne vstával. Zmrákalo sa a zdalo sa, že pristáli na kraji nejakého poľa. Hermiona už obiehala v kruhu okolo nich a mávala prútikom.

„Protego totalum… Salvio hexia…“„Ten starý zradca!“ dychčal Ron, hneď ako sa vynoril

spod neviditeľného plášťa a hodil ho Harrymu. „Hermiona, ty si génius, úplný génius. Neuveriteľné, že sme sa odtiaľ dostali!“

„Cave inimicum… Nehovorila som, že to bol roh erumpenta? Nehovorila som? A teraz mu dom vyletel do vzduchu!“

„Tak mu treba,“ uľavil si Ron a prezeral si roztrhané džínsy a rezné rany na nohách. „Čo myslíš, čo mu urobia?“

„Dúfam, že ho nezabijú!“ stonala Hermiona. „Preto som chcela, aby smrťožrúti zazreli Harryho ešte pred naším odchodom, aby vedeli, že Xenophilius neklamal!“

„Ale mňa si prečo skryla?“ spýtal sa Ron.„Ty máš predsa ležať v posteli s okyckanicou, Ron!

Uniesli Lunu, pretože jej otec podporoval Harryho! Čo by sa stalo tvojej rodine, keby vedeli, že si s ním?“

„Ale čo tvoja mama a otec?“„Tí sú v Austrálii,“ pripomenula mu Hermiona, „Mali

by byť v poriadku. Oni nič nevedia.“„Ty si génius,“ zopakoval Ron v úžase.„Áno, si, Hermiona,“ ochotne súhlasil Harry. „Neviem,

čo by sme si bez teba počali.“

413

Usmiala sa, ale hneď zvážnela.„A čo je s Lunou?“„Ak hovoria pravdu a ešte stále je nažive…“ začal Ron.„Nehovor tak, nehovor to!“ píšťala Hermiona. „Ona

musí byť nažive, musí!“„Tak bude v Azkabane, predpokladám,“ dopovedal Ron.

„No či tam prežije… mnohí neprežili…“„Ona prežije,“ tvrdil Harry. Nepripustil inú možnosť.

„Luna je húževnatá, oveľa húževnatejšia, ako by ste si mysleli. Pravdepodobne prednáša všetkým obyvateľom Azkabanu o skazostrekoch a nargloch.“

„Bodaj by si mal pravdu,“ povedala Hermiona a pretrela si oči. „Bolo by mi Xenophiliusa ľúto, keby…“

„... keby sa nás nepokúsil predať smrťožrútom,“ dokončil Ron.

Postavili si stan, vošli dnu a Ron uvaril čaj. Unikli len o vlások a toto chladné, zatuchnuté staré miesto im pripadalo ako domov – bezpečný, známy a príjemný.

„Prečo sme tam išli?“ zastonala Hermiona po chvíľke ticha. „Harry, mal si pravdu, znova to bolo ako v Godricovej Úžľabine, úplná strata času! Dary Smrti… také sprostosti… hoci, vlastne,“ zrejme jej zrazu niečo zišlo na um, „možno si to celé vymyslel, nie? On pravdepodobne vôbec neverí v Dary Smrti, jednoducho chcel, aby sme rozprávali, až kým neprídu smrťožrúti!“

„Ja si to nemyslím,“ namietal Ron. „Vymýšľať si niečo v tiesni je oveľa ťažšie, než by ste si mysleli. Zistil som to, keď ma chytili lapači. Bolo oveľa ľahšie predstierať, že som Stan, pretože o ňom niečo viem, než si vymýšľať celkom novú osobu. Starý Lovegood bol pod veľkým tlakom, keď sa usiloval zdržať nás tam. Myslím, že hovoril pravdu, alebo to, čo považuje za pravdu, len aby sme rozprávali.“

414

„Nuž, myslím, že na tom nezáleží,“ vzdychla si Hermiona. „Aj keď bol úprimný, nikdy v živote som nepočula toľko nezmyslov.“

„Ale počkaj,“ napadlo Ronovi. „Tajomná komnata mala byť tiež iba mýtus, či nie?“

„Dary Smrti predsa nemôžu existovať, Ron.“„Stále to hovoríš, ale jeden predsa existuje,“ namietal

Ron „Harryho neviditeľný plášť.“„Príbeh troch bratov je rozprávka,“ nedala sa Hermiona.

„Rozprávka o tom, ako sa ľudia boja smrti. Keby na prežitie stačilo jednoducho sa skryť pod neviditeľný plášť, mali by sme všetko, čo potrebujeme!“

„Ja neviem. Zišiel by sa nám neporaziteľný prútik,“ povedal Harry a obracal v rukách trnkový, ktorý tak nemal rád.

„Nič také neexistuje, Harry!“„Povedala si, že bolo veľa prútikov – smrtonosná

palička, či ako sa ešte volali…“„Dobre, aj keď chcete klamať sami seba, že bazový

prútik existuje, čo s kameňom oživenia?“ Pri tomto názve prstami naznačila úvodzovky a z jej hlasu vyžarovala uštipačnosť. „Nijaká mágia nemôže vzkriesiť mŕtvych, a to je fakt!“

„Keď sa môj prútik spojil s prútikom Veď-Vieš-Koho, zjavila sa moja mama a otec… a Cedric…“

„Ale v skutočnosti sa nevrátili medzi živých, však nie?“ povedala Hermiona. „Takéto… bledé kópie nie sú to isté, ako skutoční ľudia.“

„No ani to dievča v príbehu sa skutočne nevrátilo, je tak? Podľa tej rozprávky mŕtvi ľudia už navždy patria k mŕtvym. No prostredný brat ju stále videl a rozprával sa s ňou. Dokonca s ňou istý čas žil…“

415

Harry zbadal na Hermioninej tvári znepokojenie a ešte čosi, čo sa nedalo tak ľahko definovať. Až keď pozrel na Rona, uvedomil si, že je to strach. Vyľakal ju svojimi rečami o živote s mŕtvymi ľuďmi.

„Takže o tom Peverellovi, čo je pochovaný v Godricovej Úžľabine,“ zahováral rýchlo a snažil sa, aby to znelo úplne rozumne, „nevieš o ňom nič?“

„Nie,“ odvetila a bolo vidieť, že sa jej pri zmene témy uľavilo. „Po tom, ako som uvidela ten znak na jeho hrobe, som po ňom pátrala. Keby to bol niekto slávny alebo urobil niečo dôležité, určite by sa našiel v niektorej z našich kníh. Jediné miesto, kde sa vyskytlo meno Peverell, je Vznešenosť prírody: genealógia čarodejníkov. Požičala som si ju od Kreachera,“ vysvetľovala, keď Ron nadvihol obočie. „Sú tam zoznamy čistokrvných rodín vymretých po meči. Peverellovci boli jednou z najstarších rodín, ktoré zanikli.“

„Vymreli po meči?“ zopakoval Ron.„To znamená, že to meno zaniklo,“ dodala Hermiona.

„V prípade Peverellovcov už pred stáročiami. Stále môžu mať potomkov, ibaže sa volajú nejako inak.“

Vtedy sa Harrymu jasne vybavila spomienka súvisiaca s menom Peverell – špinavý starec sa oháňal škaredým prsteňom pod nosom ministerského úradníka, a vtom nahlas vykríkol: „Marvolo Gaunt!“

„Prosím?“ spýtali sa Ron a Hermiona spolu.„Marvolo Gaunt! Starý otec Veď-Viete-Koho! V

mysľomise! S Dumbledorom! Marvolo Gaunt tvrdil, že je potomok Peverellovcov!“

Ron a Hermiona sa zatvárili ohromene.„Prsteň, ten prsteň, z ktorého sa stal horcrux! Marvolo

Gaunt povedal, že je na ňom erb Peverellovcov! Videl som

416

ho, ako ním mával pred tým chlapíkom z ministerstva, skoro mu ho strčil do nosa!“

„Erb Peverellovcov?“ rýchlo sa spýtala Hermiona. „Videl si, ako vyzeral?“

„Vlastne nie,“ pripustil Harry a pokúšal sa spomenúť si. „Myslím, že na ňom nebolo nič zaujímavé, možno zopár škrabancov. Videl som ho zblízka až potom, keď sa otvoril.“

Podľa toho, ako Hermiona odrazu vyvalila oči, Harry videl, že pochopila. Ron prekvapene hľadel z jedného na druhého.

„Prisámvačku… myslíš, že bol na ňom tento znak? Znak Darov?“

„A prečo nie,“ vzrušene povedal Harry, „Marvolo Gaunt bol starý nevzdelaný chlap, ktorý žil ako prasa, a záležalo mu iba na predkoch. Ak sa ten prsteň dedil po celé stáročia, možno ani nevedel, čo v skutočnosti je. V tom dome neboli nijaké knihy a verte mi, že nebol ten typ, ktorý by čítal svojim deckám rozprávky. Rád si myslel, že škrabance na tom kameni sú erb, pretože podľa neho mať čistú krv je skoro ako byť kráľom.“

„Áno… to je všetko veľmi zaujímavé,“ opatrne pripustila Hermiona, „ale, Harry, ak si myslíš, čo si myslím, že si myslíš…“

„Ale prečo nie? Prečo nie?“ Harry zabudol na opatrnosť. „Bol to kameň či nie?“ Pozrel na Rona, hľadajúc uňho podporu. „Čo ak to bol kameň oživenia?“

Ronovi ovisla sánka.„No namojdušu, ale fungoval by ešte, keď Dumbledore

rozbil…?“„Fungoval? Fungoval? Ron, on nikdy nefungoval! Nič

také ako kameň oživenia neexistuje!“

417

Hermiona vyskočila a tvárila sa rozhorčene i nahnevane. „Harry, ty sa pokúšaš všetko zapasovať do toho príbehu o Daroch…“

„Zapasovať?“ zopakoval. „Hermiona, to všetko sedí samo! Viem, že znak Darov Smrti bol na tom kameni! A Gaunt tvrdil, že je potomok Peverellovcov!“

„Pred chvíľou si nám povedal, že si nikdy ten znak na kameni poriadne nevidel!“

„Čo myslíš, kde je ten prsteň teraz?“ spýtal sa Ron Harryho. „Čo s ním Dumbledore urobil, keď ho otvoril?“

No Harryho fantázia už ďaleko predbehla Ronovu a Hermioninu…

Tri predmety, alebo Dary, ak sa spoja, ich majiteľ sa stane pánom smrti… pánom… dobyvateľom… víťazom… posledný nepriateľ, ktorý bude zničený, je smrť…

Harry sa už videl ako majiteľ Darov stáť zoči-voči Voldemortovi. Jeho horcruxy sa im nemôžu vyrovnať… ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive… Je toto odpoveď? Dary Smrti proti horcruxom? Predsa len existuje cesta, ako zvíťazí on? Keby bol pánom Darov Smrti, bol by bezpečný?

„Harry?“On však Hermionu sotva počul. Vytiahol neviditeľný

plášť a prechádzal po ňom prstami. Tkanina bola poddajná ako voda, ľahká ako vzduch. Za tých skoro sedem rokov, čo žil v čarodejníckom svete, nikdy nevidel nič, čo by sa mu vyrovnalo. Plášť bol presne taký, ako ho opisoval Xenophilius: plášť, ktorý naozaj spôsobí, že ten, kto ho má na sebe, je úplne neviditeľný, a vydrží večne. Poskytuje stále a nepreniknuteľné ukrytie bez ohľadu na to, aké zaklínadlo naň uvrhnete…

A potom zhíkol, lebo si spomenul…

418

„Dumbledore mal môj plášť v tú noc, keď zomreli moji rodičia!“

Hlas sa mu triasol a cítil, že očervenel, ale bolo mu to jedno. „Moja mama písala Siriusovi, že Dumbledore si požičal plášť! To je ono! Chcel ho preskúmať, lebo si myslel, že je to tretí Dar! Ignotus Peverell je pochovaný v Godricovej Úžľabine…“ Harry sa zamyslene prechádzal po stane a cítil, akoby sa pred ním otvárali veľké obzory pravdy. „Je to môj predok. Som potomok tretieho brata! Všetko to do seba zapadá!“

Tá istota, tá viera v Dary, už len myšlienka, že by ich vlastnil, mu dodávala pocit istoty a radosť a otočil sa k priateľom.

„Harry,“ oslovila ho Hermiona znova, no on roztrasenými prstami usilovne roztváral vrecúško na krku.

„Prečítaj si to,“ strčil jej do ruky matkin list. „Čítaj to! Dumbledore mal ten plášť, Hermiona! Načo inak by mu bol? Nepotreboval plášť, on mohol použiť také mocné splývacie zaklínadlo, že by bol celkom neviditeľný aj bez neho!“

Niečo vypadlo na dlážku a s ligotom sa skotúľalo pod stoličku. Harry s listom vytiahol aj zlatú strelu. Zohol sa, že ju zdvihne, a vtedy akoby nanovo zvinutá pružina úžasných objavov vystrelila ďalší Dar a on šokovaný a prekvapený vykríkol:

„JE TU! Nechal mi prsteň – je v zlatej strele!“„Myslíš?“Nechápal, prečo sa Ron tvári zarazene. Harrymu to

pripadalo také zjavné, také jasné. Všetko sedelo, všetko… Plášť bol tretí Dar, a keď zistí, ako otvoriť zlatú strelu, bude mať aj druhý, a potom už postačí iba nájsť prvý Dar, bazový prútik, a potom…

419

No ako keď opona zastrie osvetlené javisko, celé jeho vzrušenie, všetky nádeje a šťastie ihneď pohasli a on stál v tme sám a to nádherné čaro sa narušilo.

„O to mu ide.“Zmena v jeho hlase spôsobila, že Ron a Hermiona sa

tvárili ešte vyľakanejšie.„Veď-Viete-Kto ide po bazovom prútiku.“Otočil sa chrbtom k ich napätým neveriacim tváram.

Vedel, že je to pravda. Všetko to dávalo zmysel. Voldemort nehľadal nový prútik; hľadal starý prútik, naozaj veľmi starý prútik. Harry šiel ku vchodu a zabudol na Rona a Hermionu, hľadel do tmy a premýšľal…

Voldemort vyrástol v muklovskom sirotinci. Nikto mu v detstve nemohol rozprávať rozprávky barda Beedla, tak ako ich nepočul ani Harry. Sotva nejakí čarodejníci verili v Dary Smrti. Je pravdepodobné, že by Voldemort o nich vedel?

Harry hľadel do tmy… Keby Voldemort vedel o Daroch Smrti, určite by ich hľadal, urobil by čokoľvek, aby ich mal. Tri predmety, vďaka ktorým sa ich vlastník stáva pánom smrti. Keby vedel o Daroch Smrti, asi by nepotreboval horcruxy. Už len ten prostý fakt, že zobral jeden Dar Smrti a urobil z neho horcrux, dokazuje, že nepoznal toto posledné veľké čarodejnícke tajomstvo.

To znamená, že Voldemort hľadá bazový prútik, ale neuvedomuje si jeho plnú moc, nechápe, že je to jedna z troch vecí… pretože prútik bol Dar Smrti, ktorý sa nedal skryť, o ktorom sa vedelo najviac… Krvavá stopa bazového prútika sa tiahne celými čarodejníckymi dejinami…

Harry hľadel na zamračenú oblohu… dymovosivé a strieborné oblaky sa kĺzali po tvári bieleho mesiaca. Krútila sa mu hlava od údivu z vlastných objavov.

420

Otočil sa do stanu. Šokovaný zistil, že Ron a Hermiona stoja presne tak, ako ich nechal, Hermiona stále drží Lilin list a Ron po jej boku vyzerá trochu nervózne. Neuvedomujú si, ako ďaleko sa dostali za posledných pár minút?

„To je ono,“ povedal Harry a usiloval sa vtiahnuť ich do žiary svojho úžasu a istoty. „Tým sa vysvetľuje všetko. Dary Smrti sú skutočné a ja mám jeden – možno dva…“

Zdvihol zlatú strelu.„… a Veď-Viete-Kto sa zháňa po treťom, ale

neuvedomuje si… on si iba myslí, že je to mocný prútik…“„Harry,“ povedala Hermiona, podišla k nemu a vracala

mu Lilin list, „mrzí ma to, ale myslím, že to všetko chápeš zle, celkom zle.“

„Ale nevidíš, ako to všetko do seba zapadá?“„Nie, nezapadá,“ pokrútila hlavou. „To nezapadá, Harry,

jednoducho si sa dal uniesť. Prosím ťa,“ pokračovala, keď už chcel prehovoriť, „prosím ťa, odpovedz mi len na toto: Ak by Dary Smrti naozaj existovali a Dumbledore by o nich vedel, vedel by, že osoba, ktorá bude vlastniť všetky tri, bude pánom smrti – Harry, prečo by ti to nebol povedal? Prečo?“

On mal odpoveď pripravenú.„Ale veď si to povedala, Hermiona! Musíš sa o nich

dozvedieť sama! Je to úloha!“„Ale ja som to povedala iba preto, aby som ťa

presvedčila, že máme ísť k Lovegoodovcom!“ zúfalo zvolala Hermiona. „Ja som tomu neverila naozaj!“

Harry si to nevšímal.„Dumbledore väčšinou chcel, aby som na všetko prišiel

sám. Nechal ma, aby som si vyskúšal sily, riskoval. Zdá sa, akoby to zase tak urobil.“

421

„Harry, toto nie je hra, toto nie je cvičenie! Toto je skutočná úloha a Dumbledore ti nechal veľmi jasné pokyny: nájsť a zničiť horcruxy! Ten symbol neznamená nič, zabudni na Dary Smrti, nemôžeme si dovoliť odbočiť z cesty.“

Harry ju sotva počúval. Obracal zlatú strelu v rukách a napoly čakal, že sa otvorí a odhalí kameň oživenia, aby dokázal Hermione, že má pravdu, že Dary Smrti skutočne existujú.

Obrátila sa k Ronovi.„Ty tomu neveríš, však nie?“Harry pozrel naňho. Ron zaváhal.„Ja neviem… teda… trošku to do seba zapadá,“ hovoril

Ron neisto, „ale keď sa na to pozrieme ako na celok…“ Zhlboka sa nadýchol. „Myslím, že sa máme zbaviť horcruxov, Harry. To od nás žiadal Dumbledore. Možno… možno by sme mali celkom zabudnúť na tieto Dary.“

„Ďakujem, Ron,“ vydýchla si Hermiona. „Ja si vezmem prvú hliadku.“

Prešla popri Harrym, sadla si do vchodu a tým dala za vecou energickú bodku.

Harry však v tú noc nemohol spať. Myšlienka na Dary Smrti ho posadla a on nemohol odpočívať, lebo mu v hlave vírili vzrušujúce myšlienky: prútik, kameň a plášť. Keby ich všetky mohol mať…

Otváram sa na záver… Ale, čo je ten záver? Prečo nemôže mať kameň hneď? Keby mal kameň, mohol by sa Dumbledora spýtať na to osobne… Harry v tme šepkal zlatej strele všelijaké slová, skúšal všetko, dokonca aj parselčinu, ale zlatá loptička sa neotvárala…

A prútik, bazový prútik. Kde je? Kde teraz hľadá Voldemort? Harry si želal, aby ho jazva pálila a ukázala mu

422

Voldemortove myšlienky, pretože ich po prvý raz spájala túžba po tej istej veci… Hermione by sa to, pravdaže, nepáčilo… Lenže, napokon, ona neverila… Xenophilius mal istým spôsobom pravdu… Obmedzená, uzavretá, neprístupná. Pravda je taká, že ju desí predstava Darov Smrti, najmä kameňa oživenia… a Harry si vložil zlatú strelu do úst, bozkával ju, dobreže ju neprehltol, ale studený kov sa nepoddal…

Už takmer svitalo, keď si spomenul na Lunu, ako je sama niekde v cele v Azkabane, obklopená dementormi, a odrazu sa za seba hanbil. Pre svoje horúčkovité úvahy o Daroch na ňu celkom zabudol. Keby ju len mohli zachrániť, lenže také množstvo dementorov nemohli prekonať. Teraz, keď tak o tom rozmýšľal, ešte neskúšal vyčariť Patronusa s trnkovým prútikom… Musí to ráno skúsiť…

Keby len mohol nejako získať lepší prútik.A znova ho pohltila túžba po bazovom prútiku,

neporaziteľnej, neohroziteľnej smrtonosnej paličke…Na druhý deň ráno zbalili stan a v strašnom lejaku sa

pobrali ďalej. Dážď ich prenasledoval aj na pobrežie, kde si tej noci znovu postavili stan, neprestávalo pršať celý týždeň a premočená krajina sa Harrymu zdala nepríjemná a deprimujúca. Nemyslel na nič iné, len na Dary Smrti. Ako keby v ňom niekto zapálil plameň, ktorý ani Hermionina otvorená nedôvera, ani Ronove stále pochybnosti nemohli uhasiť. A predsa, čím väčšmi túžil po Daroch Smrti, čím väčšmi ho tá túžba spaľovala, tým menej sa tešil. Obviňoval Rona a Hermionu, ich zjavná ľahostajnosť bola rovnako zlá ako neustávajúci dážď, lebo vďaka nej klesala jeho nálada, no ani jedno, ani druhé nemohlo podkopať jeho istotu, ktorá zostávala absolútna.

423

Harryho tak pohltila viera v Dary Smrti a túžba po nich, že sa cítil celkom izolovaný od svojich priateľov a ich posadnutosti horcruxmi.

„Posadnutosť?“ odsekla Hermiona tichým nahnevaným hlasom, keď raz večer Harry neopatrne to slovo vyslovil nahlas, lebo Hermiona mu vyčítala, že vôbec nemá záujem hľadať ďalšie horcruxy. „My nie sme posadnutí, Harry! My chceme urobiť to, čo od nás chcel Dumbledore!“

On však nepripúšťal túto skrytú kritiku. Dumbledore nechal rozlúštenie znamenia Darov Smrti na Hermionu a Harry bol naďalej presvedčený o tom, že kameň oživenia ukryl do zlatej strely. Ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive… Pán smrti… Prečo to Ron a Hermiona nechápu?

„Posledný nepriateľ, ktorý bude zničený, je smrť,“ pokojne citoval Harry.

„Myslela som si, že máme bojovať proti Veď-Vieš-Komu,“ odsekla Hermiona a Harry to vzdal.

Ešte aj záhada striebornej lane, o ktorej chceli tí dvaja diskutovať, sa teraz Harrymu zdala menej dôležitá, len málo zaujímavá vedľajšia udalosť. Teraz mu záležalo iba na tom, aby ho znova pichalo v jazve, hoci robil, čo mohol, aby pred priateľmi tento fakt utajil. Vyhľadával samotu vždy, keď sa to stalo, ale sklamalo ho, čo videl. Obrazy, o ktoré sa s Voldemortom delil, sa zmenili. Začali byť rozmazané, posúvali sa, ako by neboli zaostrené. Harry rozoznal iba nejasné črty predmetu, čo vyzeral ako lebka, a akýsi vrch, ktorý bol viac tieňom než niečím skutočným. Harryho, zvyknutého na obrazy ostré ako v skutočnosti, táto zmena znepokojila. Obával sa, že spojenie medzi ním a Voldemortom sa narušilo, spojenie, ktorého sa obával, a bez ohľadu na to, čo tvrdil Hermione, zároveň si ho aj

424

cenil. Harry spájal tieto neuspokojivé, nejasné obrazy so zničením svojho prútika, ako keby to bola chyba trnkového prútika, že už nevidí do Voldemortovej mysle tak jasne ako predtým.

Ako týždne plynuli, Harry si aj napriek tomu, že bol ponorený do seba, musel všimnúť, že Ron prevzal velenie. Možno preto, lebo sa rozhodol vynahradiť im, že ich opustil, a možno keď Harry upadol do ľahostajnosti, prebudili sa v ňom driemajúce vodcovské schopnosti. Teraz ich Ron povzbudzoval a nabádal k činom.

„Zostávajú tri horcruxy,“ opakoval dookola. „Potrebujeme plán činnosti, tak poďme! Kde sme nehľadali? Prejdime to znova. Sirotinec…“

Šikmá ulička, Rokfort, dom Riddlovcov, Borgin a Burkes, Albánsko, každé miesto, o ktorom vedeli, že tam Tom Riddle žil alebo pracoval, navštívil ho, alebo v ňom vraždil. Ron s Hermionou ich vyratúvali znovu, Harry sa k nim pripojil iba preto, aby doňho Hermiona prestala dobiedzať. Bol by si radšej pokojne sedel mlčky sám a usiloval sa čítať Voldemortove myšlienky, aby sa dozvedel viac o bazovom prútiku. Ron však naliehal, aby cestovali do ešte nepravdepodobnejších miest a Harry si uvedomoval, že jeho priateľ jednoducho chce, aby sa stále hýbali.

„Nikdy nemôžeš vedieť,“ ustavične opakoval Ron. „Horné Kameňovce sú čarodejnícka dedina, možno chcel žiť tam. Poďme a poobzerajme sa tam.“

Pri týchto častých výletoch do čarodejníckych oblastí občas videli lapačov.

„Niektorí sú rovnako zlí ako smrťožrúti,“ hovoril Ron. „Ti, čo dostali mňa, boli trochu tupí, ale Bill si myslí, že

425

niektorí z nich sú skutočne nebezpeční. Na Potterovej hliadke vraveli…“

„Kde?“ spýtal sa Harry.„Na Potterovej hliadke, nehovoril som ti, ako sa to volá?

To je ten program, čo stále nemôžem naladiť na rádiu, jediný, ktorý vysiela pravdu o tom, čo sa deje. Takmer všetky programy sa držia línie Veď-Viete-Koho, všetky okrem Potterovej hliadky. Naozaj by som chcel, aby ste to počuli, no je ťažké naladiť sa…“

Ron večer čo večer prútikom vyťukával po bezdrôtovom rádiu rôzne rytmy a pritom sa gombíky krútili. Občas zachytili útržky návodov, ako liečiť dračie kiahne, a potom niekoľko taktov Kotlíka plného horúcej lásky. Ron sa popri klopkaní zároveň ďalej pokúšal natrafiť na to správne heslo, hundral si popod nos náhodné slovné spojenia.

„Zvyčajne to nejako súvisí s rádom,“ vysvetľoval. „Bill má na to nos. Nakoniec na to určite prídem…“

Ale až v marci sa Ronovi pošťastilo. Harry sedel pri vchode do stanu, strážil a lenivo hľadel na trsy modríc, ktoré sa predrali cez studenú zem, keď Ron vzrušene vykríkol.

„Mám to, mám to! Heslo bolo Albus! Poď dnu, Harry.“Po prvý raz po dlhých dňoch to Harryho prebralo z

úvah o Daroch Smrti, ponáhľal sa dovnútra a videl, že Ron s Hermionou už kľačia na zemi pri malom rádiu. Hermiona leštila Chrabromilov meč, len aby mala čo robiť, a teraz sedela s otvorenými ústami a hľadela na malý reproduktor, z ktorého vychádzal veľmi známy hlas.

„… ospravedlňujeme sa za dočasnú neprítomnosť na vlnách, ktorú spôsobila séria návštev našich milých smrťožrútov v našej oblasti.“

426

„Ale to je Lee Jordan!“ zvolala Hermiona.„Ja viem!“ usmieval sa Ron. „Skvelé, čo?“„… teraz sme sa ocitli na ďalšom bezpečnom mieste,“

hovoril Lee, „a s potešením vám musím oznámiť, že dnes večer sú tu so mnou dvaja z našich pravidelných prispievateľov. Dobrý večer, chlapci!“

„Ahoj.“„Dobrý večer, River.“„River je Lee,“ vysvetľoval Ron. „Všetci majú krycie

mená, ale zvyčajne sa dá zistiť…“„Psst!“ zahriakla ho Hermiona.„No, kým nám Royal a Romulus niečo povedia,“

pokračoval Lee, „využijeme chvíľku, aby sme vás informovali o smrti tých, ktorých Bezdrôtová čarodejnícka sieť a Denný Prorok nepovažujú za dosť dôležitých, aby sa o nich zmienili. S veľkou ľútosťou vám oznamujeme, že boli zavraždení Ted Tonks a Dirk Cresswell.“

Harry cítil, ako mu obsah žalúdka vyletel nahor. S Ronom a Hermionou vydesene hľadeli na seba.

„O život prišiel aj rarášok Gornuk. Domnievame sa, že čarodejník muklovského pôvodu Dean Thomas a druhý rarášok, ktorí cestovali s Tonksom, Cresswellom a Gornukom, pravdepodobne unikli. Ak nás Dean počúva, alebo ak niekto vie, kde sa nachádza, jeho rodičia a sestry zúfalo túžia po správach.

Okrem toho v Gaddley zahynula vo svojom dome päťčlenná muklovská rodina. Muklovské úrady pripisujú ich smrť úniku plynu. No členovia Fénixovho rádu ma informovali, že ich zasiahlo zabíjacie zaklínadlo – a to je ďalší dôkaz, keby sme nejaký potrebovali, o skutočnosti, že vraždenie muklov sa v novom režime stáva viac ako rekreačným športom.

427

Napokon našim poslucháčom s ľútosťou oznamujeme, že v Godricovej Úžľabine boli objavené ostatky Bathildy Bagshotovej. Podľa dôkazov zomrela pred niekoľkými mesiacmi. Fénixov rád nás informoval, že na jej tele sa našli stopy po zraneniach spôsobených čiernou mágiou.

Milí poslucháči, dovoľujem si vás vyzvať, aby ste sa k nám pripojili a uctili si minútou ticha pamiatku Teda Tonksa, Dirka Cresswella, Bathildy Bagshotovej, Gornuka a nemenovaných muklov zavraždených smrťožrútmi, ktorých nám je rovnako ľúto.“

Nastalo ticho a mlčali aj Harry, Ron a Hermiona. Polovica Harryho túžila počuť viac a druhá polovica sa bála, čo ešte môže prísť. Bolo to po prvý raz po dlhom čase, čo sa cítil naozaj spojený s vonkajším svetom.

„Ďakujeme,“ ozval sa Lee. „A teraz sa spýtame nášho pravidelného prispievateľa Royala, ako nový čarodejnícky poriadok ovplyvňuje svet muklov.“

„Ďakujem, River,“ poďakoval hlboký, rozvážny, upokojujúci, a najmä veľmi známy hlas.

„Kingsley!“ vyhŕkol Ron.„My vieme!“ tíšila ho Hermiona.„Muklovia stále nevedia, čo spôsobuje ich utrpenie a

prečo ich neprestajne postihujú katastrofy,“ povedal Kingsley. „My však naďalej sledujeme skutočne chvályhodné činy čarodejníc a čarodejníkov, ktorí riskujú vlastnú bezpečnosť, aby ochránili muklovských priateľov a susedov, často bez ich vedomia. Rád by som sa obrátil na všetkých našich poslucháčov, aby nasledovali ich príklad a hoci len uvrhli ochranné zaklínadlo na každé muklovské obydlie na svojej ulici. Vďaka takýmto jednoduchým opatreniam môžete zachrániť mnohé životy.“

428

„Royal, čo odkazujete tým poslucháčom, ktorí vyhlasujú, že v týchto nebezpečných časoch by mali byť na prvom mieste čarodejníci?“ spýtal sa Lee.

„Povedal by som, že je len maličký krok od uprednostňovania čarodejníkov k uprednostňovaniu čistokrvných a potom smrťožrútov,“ odpovedal Kingsley. „Všetci sme predsa ľudia, či nie? Každý ľudský život má rovnakú cenu a stojí za záchranu.“

„To bolo skvele povedané, Royal, a ak sa niekedy dostaneme z tejto kaše, budem za vás hlasovať, aby ste sa stali ministrom mágie,“ vyhlásil Lee. „A teraz odovzdávam slovo Romulusovi, ktorý uvedie našu populárnu rubriku Potterovi kamoši.“

„Ďakujem, River,“ ozval sa ďalší veľmi známy hlas. Ron chcel niečo povedať, ale Hermiona ho šeptom predišla.

„My vieme, že je to Lupin!“„Romulus, vy v našom programe vždy tvrdíte, že Harry

Potter je stále nažive.“„Áno, tvrdím to,“ neochvejne povedal Lupin. „Vôbec

nepochybujem o tom, že smrťožrúti by jeho smrť oznámili čo najširšej verejnosti, pretože by to zasadilo smrteľný úder morálke tých, čo odolávajú novému režimu. Chlapec, ktorý prežil, zostáva symbolom všetkého, za čo bojujeme: víťazstva dobra, sily nevinnosti a potreby odolávať.“

Harryho zaplavil pocit vďaky a hanby zároveň. Lupin mu teda odpustil tie strašné veci, ktoré mu Harry povedal pri ich poslednom stretnutí?

„A čo by ste odkázali Harrymu, keby ste vedeli, že počúva, Romulus?“

„Povedal by som mu, že duchom sme všetci s ním,“ odvetil Lupin a trochu zaváhal. „A povedal by som mu, aby

429

sa riadil svojimi inštinktmi. Sú dobré a takmer vždy správne.“

Harry pozrel na Hermionu. Mala oči plné sĺz.„Takmer vždy správne,“ zopakovala.„Och, ja som vám to nepovedal?“ prekvapene zvolal

Ron. „Bill mi hovoril, že Lupin znova býva s Tonksovou! A ona sa už poriadne zaokrúhľuje…“

„… a naše zvyčajné aktuality o tých priateľoch Harryho Pottera, ktorí trpia za svoju vernosť,“ pokračoval Lee.

„Naši pravidelní poslucháči už vedia, že niekoľko ďalších otvorených stúpencov Harryho Pottera skončilo vo väzení, vrátane Xenophiliusa Lovegooda, pôvodne vydavateľa Sršňa,“ oznamoval Lupin.

„Aspoň, že je nažive!“ zahundral Ron.„Pred niekoľkými hodinami sme sa taktiež dopočuli, že

Rubeus Hagrid,“ všetci traja zhíkli, a tak im skoro unikol zvyšok vety, „dobre známy hájnik v Rokforte, len-len unikol zatknutiu, lebo údajne vo svojom dome usporiadal večierok na podporu Harryho Pottera. Hagrida však nechytili a sme presvedčení, že je na úteku.“

„Predpokladám, že pri úteku pred smrťožrútmi vám určite pomôže, ak máte päťmetrového nevlastného brata,“ poznamenal Lee.

„Rozhodne to zvýši vaše šance,“ vážne súhlasil Lupin. „Dovoľujem si dodať, že kým my tu na Potterovej hliadke tlieskame Hagridovmu duchu, chceli by sme vyzvať väčšinu Harryho oddaných prívržencov, aby nenasledovali Hagridov príklad. Usporadúvať v súčasnej atmosfére večierky na podporu Harryho Pottera nie je rozumné.“

„To veru áno, Romulus,“ súhlasil Lee, „takže navrhujeme, aby ste svoju oddanosť človeku s jazvou v tvare blesku prejavovali počúvaním Potterovej hliadky! A

430

teraz sa venujme správam o čarodejníkovi, ktorý je rovnako nedostihnuteľný ako Harry Potter. Nazveme ho hlavným smrťožrútom a oboznámime vás s jeho názormi na niektoré šialené chýry, ktoré o ňom kolujú, a preto by som rád predstavil nášho nového prispievateľa Rodenta.“

„Rodenta?“ ozval sa ďalší známy hlas a Harry, Ron a Herniiona naraz vykríkli:

„Fred!“„Nie… to je George.“„Myslím, že je to Fred,“ tipoval Ron a naklonil sa k

rádiu, keď jedno z dvojčiat povedalo: „Ja v žiadnom prípade nebudem Rodent, hovoril som vám, že chcem byť Rapier!“

„Tak teda dobre, Rapier, mohli by sme si vypočuť váš názor na rôzne historky o hlavnom smrťožrútovi?“

„Áno, River, môžete,“ odvetil Fred. „Ako naši poslucháči isto vedia, ak sa len neukrývajú na dne záhradného rybníka alebo na podobnom mieste, stratégiou Veď-Viete-Koho je zostať v úzadí a vytvárať príjemné prostredie plné paniky. Prosím vás! Veď keby skutočne bol na všetkých tých miestach, kde ho údajne videli, muselo by nám tu pobehovať prinajmenšom devätnásť Veď-Viete-Koho.“

„Čo sa mu, pravdaže, hodí,“ doplnil Kingsley. „Atmosféra tajomnosti vzbudzuje viac hrôzy ako jeho fyzická prítomnosť.“

„Súhlasím,“ povedal Fred. „A tak, ľudia, pokúsme sa trochu upokojiť. Situácia je dosť zlá aj bez výmyslov. Napríklad najnovšie tvrdenie, že Veď-Viete-Kto môže zabiť jediným pohľadom. To je bazilisk, vážení poslucháči. Jednoduchá skúška: skontrolujte, či tá vec, čo na vás zazerá, má nohy. Ak má, môžete jej pokojne pozrieť do očí,

431

lenže ak je to skutočný Veď-Viete-Kto, pravdepodobne je to posledné, čo v živote urobíte.“

Po prvý raz za celé týždne sa Harry smial a cítil, ako z neho padá ťarcha napätia.

„A čo tie chýry, že ho videli v zahraničí?“ spytoval sa Lee.

„Nuž, kto by si nechcel užiť peknú dovolenku po toľkej ťažkej práci, akú má za sebou?“ spýtal sa Fred. „Ale pozor, milí poslucháči, nedajte sa učičíkať do falošného pocitu bezpečia a nemyslite si, že odišiel z krajiny. Možno áno, možno nie, ale zostáva faktom, že ak chce, môže sa pohybovať rýchlejšie ako Severus Snape pri stretnutí so šampónom, a tak nepočítajte s tým, že bude ďaleko, ak plánujete nejaké riskantné podujatie. Nikdy by som si nepomyslel, že poviem niečo také, ale bezpečnosť je na prvom mieste!“

„Ďakujeme veľmi pekne za múdre slová, Rapier,“ pokračoval Lee. „Milí poslucháči, týmto sa dostávame na koniec ďalšej Potterovej hliadky. Nevieme, kedy sa nám podarí znovu vysielať, ale uisťujeme vás, že sa vrátime. Stále krúťte gombíkmi a nasledujúce heslo bude Divooký. Prajeme vám, nech vám nič nehrozí, a neprestávajte veriť. Dobrú noc.“

Rádio zmĺklo a svetielka za ladiacim panelom zhasli. Harry, Ron a Hermiona sa stále usmievali. Známe hlasy priateľov ich mimoriadne povzbudili. Harry si už tak zvykol na izoláciu, až takmer zabudol, že aj iní ľudia sa stavajú na odpor Voldemortovi. Teraz akoby sa prebudil z dlhého spánku.

„Dobré, čo?“ veselo povedal Ron.„Skvelé,“ prikývol Harry.

432

„Sú statoční,“ s obdivom si vzdychla Hermiona. „Keby ich našli…“

„Veď sa stále premiestňujú tak ako my, či nie?“ poznamenal Ron.

„Ale počuli ste, čo povedal Fred?“ vzrušene sa spytoval Harry. Teraz, keď sa vysielanie skončilo, myšlienkami sa znovu vratil k svojej posadnutosti. „Je v zahraničí! Stále hľadá prútik, vedel som to!“

„Harry…“„No tak, Hermiona, prečo to tak tvrdohlavo nechceš

pripustiť? Vol...“„HARRY, NIE!“„… demort ide po bazovom prútiku!“„To meno je tabu!“ zreval Ron, vyskočil a vtom sa pred

stanom ozvalo hlasné puknutie. „Hovoril som ti, Harry, hovoril som ti, už to nemôžeme vyslovovať – musíme rýchlo okolo seba vybudovať ochranu – inak nás nájdu…“

No Ron zmĺkol a Harry vedel prečo. Špiónoskop na stole sa rozsvietil a rozkrútil, počuli blížiace sa hlasy: drsné, vzrušené hlasy. Ron vytiahol z vrecka deluminátor a šťukol ním – lampy zhasli.

„Vyjdite von s rukami nad hlavou!“ ozval sa chrapľavý hlas z tmy. „Vieme, že ste tam! Mieri na vás pol tucta prútikov a je nám jedno, koho zasiahne zaklínadlo!“

433

DVADSIATA TRETIA KAPITOLA

SÍDLO MALFOYOVCOV

Harry sa obzrel na priateľov. V tme videl iba ich siluety. Zbadal, že Hermiona nemieri prútikom von, ale do jeho tváre. Ozvalo sa tresknutie, zablyslo sa biele svetlo a vzápätí sa skrútil od bolesti a nič nevidel. Cítil, ako mu pod rukami opúcha tvár, a počul vedľa seba ťažké kroky.

„Vstaň, ty červ.“Neznáme ruky ho drsne dvíhali zo zeme. Prv než tomu

mohol zabrániť, niekto sa mu prehrabával vo vreckách a zobral mu trnkový prútik. Harry si ohmatával bolestivú tvár, ktorú pod prstami nespoznával, napätú, opuchnutú a nafúknutú ako po nejakej prudkej alergickej reakcii. Oči sa mu zmenili na štrbiny, sotva cez ne videl; okuliare mu spadli, keď ho ťahali zo stanu, a rozoznal iba rozmazané postavy štyroch či piatich ľudí, ktorí vonku zápasili s Ronom a Hermionou.

„Pustite ju!“ kričal Ron. Zadunel úder päsťou. Ron zastonal od bolesti a Hermiona vykríkla: „Nie! Dajte mu pokoj, dajte mu pokoj!“

„Tvojmu priateľovi sa stane horšie, ak je na mojom zozname,“ povedal strašne známy chrapľavý hlas. „Chutné dievčatko… aká lahôdka… mám rád hebkú pokožku…“

Harrymu sa zdvihol žalúdok. Vedel, kto to je – vlkolak Fenrir Greyback, ktorému za jeho krutosť dovolili nosiť rúcho smrťožrútov.

„Prehľadajte stan!“ prikázal ďalší hlas.

434

Harryho hodili doluznak na zem. Ďalšie zadunenie mu prezradilo, že Rona šmarili vedľa neho. Počuli kroky a treskot, chlapi prehľadávali stan a odhadzovali stoličky.

„Teraz sa pozrime, koho to tu máme,“ ozval sa sponad neho natešený Greybackov hlas a Harryho prevrátili na chrbát. Na tvár mu dopadol lúč svetla z prútika a Greyback sa zasmial.

„Budem potrebovať ďatelinové pivo, aby som tohto strávil. Čo sa ti stalo, ty príšera?“

Harry neodpovedal hneď.„Čo sa ti stalo?“ zopakoval Greyback a Harry dostal úder

do bránice, až sa prehol od bolesti. „Čo sa ti stalo?“„Bodnutie,“ zamrmlal Harry. „Včela ma pichla.“„Chej, vyzerá to tak,“ povedal druhý hlas.„Ako sa voláš?“ zavrčal Greyback.„Dudley,“ odpovedal Harry.„A tvoje prvé meno?“„Ja… Vernon. Vernon Dudley.“„Skontroluj zoznam, Scabior,“ prikázal Greyback a

Harry počul, ako sa presunul k Ronovi. „A čo ty, ryšavec?„Stan Shunpike,“ povedal Ron.„Figu borovú,“ zahrmel Scabior. „Stana Shunpika

poznáme, pracuje pre nás.“Zadunel ďalší úder.„Som Bardy,“ vyhŕkol Ron a Harry vedel, že má plné

ústa krvi. „Bardy Weadley.“„Weasley?“ zachripel Greyback. „Takže si príbuzný

tých zradcov krvi, ak aj nie si humusák. A toto tvoje pekné dievčatko…“ Z toho, s akým pôžitkom to povedal, Harrymu naskočili zimomriavky.

„Len pomaly, Greyback,“ napomenul ho Scabior, kým sa ostatní smiali.

435

„Ó, ešte ich neuhryznem. Uvidíme, či si spomenie na svoje meno skôr ako Barny. Kto si, dievčatko?“

„Penelope Clearwaterová,“ odpovedala Hermiona. Znelo to vystrašene, ale presvedčivo.

„Aký máš pôvod?“„Polokrvná,“ povedala Hermiona.„To ľachko skontrolujeme,“ poznamenal Scabior. „Ale

všetci vyzerajú, akoby ešte patrili na Rokfort.“„Odifli fme,“ ozval sa Ron.„Tak vy ste odišli, ryšavec?“ posmieval sa Scabior. „A

rozchodli ste sa utáboriť a mysleli ste si, že len tak pre zábavu spomeniete Temného pána menom?“

„Nie fre vábavu,“ povedal Ron. „Náhodou.“„Tak náchodou?“ znovu sa ozval smiech.„Vieš, kto rád používal meno Temného pána, Weasley?“

zavrčal Greyback. „Fénixov rád. Hovorí ti to niečo?“„Nie.“„Tí veru neprejavujú Temnému pánovi patričnú úctu,

preto je na jeho mene tabu. Niekoľkých členov rádu sme už vďaka tomu vystopovali. Veď uvidíme. Zviažte ich s ostatnými dvoma väzňami!“

Niekto zdvihol Harryho zo zeme, kúsok ho vliekol, posadil ho a potom priväzoval chrbtom k ďalším zajatcom. Harry bol ešte stále poloslepý, cez napuchnuté oči sotva videl. Keď ich konečne pozväzovali a chlapík odišiel, Harry šepkal ostatným zajatcom.

„Má ešte niekto prútik?“„Nie,“ ozvali sa Ron a Hermiona vedľa neho.„Je to moja vina, vyslovil som to meno. Mrzí ma to…“„Harry?“Bol to nový, ale známy hlas a prichádzal priamo spoza

Harryho, od osoby uviazanej naľavo od Hermiony.

436

„Dean?“„Si to ty? Ak zistia, koho majú…! Sú to lapači, hľadajú

iba záškolákov, aby dostali peniaze.“„To nie je zlý úlovok na jeden večer,“ bolo počuť

Greybacka. Okolo Harryho prepochodovali podbité čižmy a zo stanu sa ozval ďalší rachot. „Humusák, utečený rarášok a títo traja záškoláci. Skontroloval si už ich mená na zozname, Scabior?“ zreval.

„Áno. Nie je tam nijaký Vernon Dudley, Greyback.“„To je zaujímavé,“ povedal Greyback. „To je zaujímavé.“Čupol si vedľa Harryho, ktorý cez štrbinku medzi

napuchnutými viečkami videl tvár pokrytú pochlpenou sivou srsťou a fúziská, špicaté hnedé zuby a rany v kútikoch úst. Greyback smrdel tak ako na vrchole veže, kde zomrel Dumbledore – špinou, potom a krvou.

„Tak teda teba nehľadajú, Vernon? Alebo si na zozname pod iným menom? V akej fakulte si bol na Rokforte?“

„V Slizoline,“ automaticky odpovedal Harry.„Zaujímavé, ale všetci si myslia, že práve to chceme

počuť,“ smial sa Scabior v tme. „Ale nikto z nich nám nevie povedať, kde je klubovňa.“

„V žalároch,“ jasne odpovedal Harry. „Vchádza sa tam cez stenu. Je plná lebiek a podobných vecí a je pod jazerom, takže svetlo je tam zelené.“

Nastalo krátke ticho.„No toto, zdá sa, že sme naozaj chytili malého

Slizolinčana,“ vravel Scabior. „Máš šťastie, Vernon, lebo chumusáckych Slizolinčanov nie je veľa. Kto je tvoj otec?“

„Robí na ministerstve,“ zaklamal Harry. Vedel, že celý jeho príbeh sa zosype už pri zbežnom vyšetrovaní, ale na druhej strane, kým jeho tvár nenadobudne zvyčajnú

437

podobu a hra sa neskončí, má trochu času. „Oddelenie magických nehôd a katastrof.“

„Vieš čo, Greyback,“ povedal Scabior. „Myslím, že tu je nejaký Dudley.“

Harry zatajil dych. Je možné, že by mali také šťastie a dostali sa z toho?

„No, uvidíme,“ vyhlásil Greyback a Harry cítil v tom bezcitnom hlase nepatrné zaváhanie a vedel, že Greyback rozmýšľa, či naozaj nenapadol a nezviazal syna ministerského úradníka. Harrymu srdce prudko tĺklo o povrazy omotané okolo rebier. Neprekvapovalo by ho, keby to Greyback zbadal. „Ak hovoríš pravdu, ty príšera, nemáš sa čo báť cesty na ministerstvo. Čakám, že od tvojho otca dostaneme odmenu, že sme ťa chytili.“

„Ale keby ste nás pustili…“ skúsil Harry a v ústach mu vyschlo.

„Hej! Pozri na toto, Greyback!“ ozval sa výkrik zo stanu.Pribehla k nim tmavá postava a Harry vo svetle

prútikov videl záblesk striebra. Našli Chrabromilov meč.„Veľmi pekné,“ chválil Greyback a zobral meč

spoločníkovi. „Naozaj je veľmi pekný. Vyzerá ako výrobok raráškov. Kde ste také niečo zohnali?“

„Je otcov,“ zaklamal Harry, dúfajúc, že je dosť tma a Greyback neuvidí meno vyryté pod rukoväťou. „Požičali sme si ho na kálanie dreva.“

„Vydrž, Greyback! Pozri na toto, v Prorokovi!“Harryho v tom okamihu prudko začala páliť jazva

natiahnutá na opuchnutom čele. Jasnejšie než okolie videl vysokú budovu, pochmúrnu pevnosť, čiernu a odpudzujúcu. Obrazy vo Voldemortovej mysli odrazu znova videl zaostrené. Kĺzavým pohybom sa blížil k obrovskej stavbe, pokojne a cieľavedome, s nadšením…

438

Tak blízko… Tak blízko…S veľkou silou vôle Harry uzavrel svoju myseľ pred

Voldemortovými myšlienkami, trošku sa nadvihol, priviazaný v tme k Ronovi, Hermione, Deanovi a Griphookovi, a počúval Greybacka a Scabiora.

„Chermiona Grangerová,“ čítal Scabior, „chumusáčka, o ktorej sa vie, že cestuje s Charrym Potterom.“

Harryho jazva v tom tichu pálila, ale vynakladal obrovské úsilie, aby bol duchom tu a nevkĺzol do Voldemortovej mysle. Počul vŕzganie Greybackových čižiem, keď si čupol pred Hermionu.

„Vieš čo, dievčatko? Tento obrázok sa ti sakramentsky podobá.“

„To nie! To nie som ja!“Hermionino zdesené zapísknutie sa rovnalo priznaniu.„… o ktorej sa vie, že cestuje s Harrym Potterom,“

potichu zopakoval Greyback.Nastalo ticho. Harryho jazva mimoriadne bolela, ale zo

všetkých síl sa bránil vábeniu Voldemortových myšlienok. Nikdy nebolo také dôležité, aby zostal pri zmysloch.

„Tým sa nám situácia mení, čo?“ zašepkal Greyback.Nikto nič nehovoril. Harry cítil, ako naňho banda

lapačov meravo hľadí, a Hermionina ruka vedľa neho sa triasla. Greyback vstal a prešiel pár krokov k miestu, kde sedel Harry, znova si čupol a pozorne hľadel na jeho znetvorené črty.

„Čo to máš na čele, Vernon?“ spýtal sa potichu a Harry cítil jeho smradľavý dych, keď mu pritisol špinavé prsty na napnutú jazvu.

„Nedotýkaj sa!“ zakričal Harry. Nemohol tomu zabrániť, už si myslel, že zvracia od bolesti.

439

„Myslel som si, že nosíš okuliare, Potter,“ vydýchol Greyback.

„Našiel som okuliare!“ zakričal jeden z lapačov v pozadí. „Greyback, v stane boli okuliare, počkaj…“

A vzápätí Harrymu nasadili okuliare na nos. Lapači podišli bližšie a obzerali si ho.

„Je to tak!“ chripel Greyback. „Chytili sme Pottera!“Všetci o niekoľko krokov cúvli, omráčení tým, čo

urobili. Harry sa stále usiloval zostať vo svojej vlastnej hlave praskajúcej od bolesti a nevedel, čo má povedať. Do jeho mysle sa vkrádali útržkovité obrazy.

… potichu kráčal popri vysokých múroch čiernej pevnosti…

Nie, on je Harry, zviazaný a bez prútika, v smrteľnom nebezpečenstve.

… hľadel do najvyššieho okna najvyššej veže…Je Harry a oni potichu diskutujú o jeho osude.… je čas vzlietnuť…„…na ministerstvo?“„Dočerta aj s ministerstvom,“ zavrčal Greyback. „Všetky

zásluhy pripíšu sebe a my sa ani nedostaneme dnu. Odovzdáme ho rovno Veď-Viete-Komu.“

„Privoláme cho? Sem?“ spýtal sa Scabior užasnuto a vyľakane.

„Nie,“ zavrčal Greyback, „ja nemám… vraj ako hlavný stan používa dom Malfoyovcov. Vezmeme chlapca tam.“

Harry vedel, prečo asi Greyback nevolá rovno Voldemorta. Vlkolakovi možno dovolili nosiť habit smrťožrútov, lebo ho potrebovali, ale iba Voldemortov okruh najbližších bol označený temným znamením. Greybackovi sa nedostalo tejto najvyššej cti.

Harryho jazva znovu pálila.

440

… vzniesol sa do noci a letel rovno k oknu celkom na vrchu veže…

„… si si celkom istý, že je to on? Lebo ak nie, Greyback, sme mŕtvi.“

„Kto je tu veliteľ?“ zreval Greyback a zamaskoval tým okamih svojej bezradnosti. „Hovorím, že je to Potter, on a jeho prútik, to je dvestotisíc galeónov na ruku! Ale ak sa bojíte ísť so mnou, všetko zostane mne a pri troche šťastia mi prihodia aj to dievča!“

… okno bolo iba úzka štrbina v čiernej skale, nie dosť veľká, aby sa cez ňu pretiahol človek… Bolo cez ňu vidieť chudú postavu, skrútenú pod prikrývkou… Je mŕtva alebo spí…?

„Dobre!“ súhlasil Scabior. „Tak dobre, ideme s tebou! A čo tí ostatní, Greyback, čo urobíme s nimi?“

„Zoberieme aj tých. Dvaja humusáci – ďalších desať galeónov. Daj mi aj ten meč. Ak sú to rubíny, to je ďalší malý majetok.“

Zajatcov postavili na nohy. Harry počul Hermionin zrýchlený a vyľakaný dych.

„Držte sa pevne. Ja zvládnem Pottera!“ povedal Greyback a chytil Harryho za vlasy. Harry cítil jeho dlhé žlté nechty na koži. „Na tri! Raz-dva-tri…“

Odmiestnili sa aj so zajatcami. Harry sa bránil, pokúšal sa odtlačiť Greybackovu ruku, ale bolo to beznádejné: Ron a Hermiona boli na každej strane tesne pritlačení k nemu, nemohol sa oddeliť od skupinky, a ako strácal dych, jazva ho bolela ešte väčšmi.

… pretisol sa cez štrbinu ako had a zľahka ako para pristál v miestnosti, ktorá vyzerala ako cela…

Zajatci pri pristavaní na vidieckej ceste popadali jeden na druhého. Harryho oči, stále opuchnuté, sa chvíľku

441

prispôsobovali, a potom uvidel dvojitú bránu z krúteného železa na konci dlhej príjazdovej cesty. Trochu mu odľahlo. To najhoršie sa ešte nestalo: Voldemort tam nie je. Harry to vedel, lebo odolával obrazu nejakej neznámej pevnosti, bol na vrchole veže. Ako dlho potrvá, kým sa Voldemort dostane sem, keď sa dozvie, že je tu Harry, to bola ďalšia vec…

Jeden z lapačov kráčal k bráne a potriasol ňou.„Ako sa dostaneme dnu? Je zamknutá, Greyback,

nemôžem… doparoma!“Vystrašene odtiahol ruky. Železo sa krútilo a menilo z

abstraktných špirál a závitov na strašidelnú tvár, ktorá sa zvonivým, ozývajúcim sa hlasom spýtala: „Prečo ste prišli?“

„Máme Pottera!“ víťazoslávne zreval Greyback. „Zajali sme Harryho Pottera!“

Brána sa dokorán otvorila.„Poďme!“ zavelil Greyback svojim mužom a zajatcov

hnali cez bránu a po príjazdovej ceste lemovanej vysokými živými plotmi, ktoré tlmili zvuky ich krokov. Harry uvidel nad sebou strašidelného bieleho tvora a uvedomil si, že je to páv albín. Potkol sa a Greyback ho zdvihol. Tackal sa bokom, chrbtom priviazaný k štyrom spoluzajatcom. Zatváral opuchnuté oči a na chvíľu sa poddal bolesti v jazve, lebo chcel vedieť, čo robí Voldemort, či vie, že Harryho chytili…

… vyziabnutá postava pod tenkou prikrývkou sa pohla a otočila k nemu, oči na prepadnutej tvári sa otvorili… Chudý muž sa posadil a veľké vpadnuté oči uprel naňho, na Voldemorta, a potom sa usmial. Väčšinu zubov už nemal…

„Tak si prišiel. Myslel som si, že prídeš… jedného dňa. No tvoja cesta bola zbytočná. Nikdy som ho nemal.“

442

„Klameš!“Kým v Harrym búšil Voldemortov hnev, jazva mu išla

vybuchnúť od bolesti. Vytrhol sa z Voldemortovej mysle naspäť do vlastného tela a usiloval sa zostať duchom prítomný, zatiaľ čo zajatcov poháňali po štrku.

Všetkých zalialo svetlo.„Čo to má byť?“ ozval sa chladný ženský hlas.„Prišli sme navštíviť Toho-Koho-Netreba-Menovať!“

chrapľavo prehovoril Greyback.„Kto ste?“„Poznáte ma!“ Vo vlkolakovom hlase znelo rozhorčenie

„Fenrir Greyback! Chytili sme Harryho Pottera!“Greyback schmatol Harryho a odtiahol ho tvárou ku

svetlu, takže ostatní zajatci museli ísť s ním.„Vieme, že je opuchnutý, madam, ale je to on!“ zakvičal

Scabior. „Keď sa pozriete lepšie, uvidíte jazvu. A táto tu, vidíte to dievča? To je tá chumusáčka, čo cestovala s ním, madam. Je to určite on, a máme aj jeho prútik! Tu je, madam.“

Harry videl, ako Narcissa Malfoyová skúma jeho opuchnutú tvár. Scabior jej strčil do ruky trnkový prútik. Nadvihla obočie.

„Odveďte ich dnu,“ prikázala.Harryho a ostatných strkali a kopali hore širokými,

kamennými schodmi do haly plnej portrétov.„Poďte za mnou,“ kázala im Narcissa a viedla ich cez

halu. „Môj syn Draco prišiel domov na veľkonočné prázdniny. Ak je to Harry Potter, on to bude vedieť.“

Po tme vonku ich salón oslepil. Ešte aj s napoly privretými očami Harry videl, aká je miestnosť veľká. Zo stropu visel krištáľový luster a na tmavofialových stenách sa vynímali ďalšie portréty. Keď lapači vsotili zajatcov do

443

izby, z kresiel pred zdobeným mramorovým kozubom sa zdvihli dve postavy.

„Čo je to?“K Harryho ušiam doletel nepríjemne známy ťahavý hlas

Luciusa Malfoya. Zmocnila sa ho panika. Nevidel nijaké východisko a narastajúci strach mu pomohol zablokovať Voldemortove myšlienky, hoci jazva ho stále pálila.

„Hovoria, že majú Pottera,“ oznámil chladný Narcissin hlas. „Draco, poď sem.“

Harry sa neodvažoval hľadieť na Draca priamo, pozrel naňho iba úkosom – trochu vyšší než on, vstával z kresla, no jeho tvár pod bieloplavými vlasmi videl iba ako bledú a špicatú rozmazanú škvrnu.

Greyback donútil zajatcov otočiť sa tak, aby bol Harry rovno pod lustrom.

„No tak, chlapče?“ chripel vlkolak.Harry stál oproti zrkadlu nad kozubom, veľkému

pozlátenému zrkadlu s ozdobne krúteným rámom. Po prvý raz, odkedy odišiel z Grimmauldovho námestia, cez štrbiny očí videl svoj vlastný odraz.

Jeho tvár bola obrovská, lesklá a ružová a všetky črty znetvorené Hermioniným kúzlom. Čierne vlasy mu siahali po plecia a okolo čeľuste mal tmavý tieň. Keby nevedel, že tam stojí on, bol by rozmýšľal, kto má jeho okuliare. Rozhodol sa mlčať, lebo hlas by ho určite prezradil; no aj tak sa vyhýbal očnému kontaktu s Dracom, keď podišiel bližšie.

„No tak, Draco?“ pobádal ho Lucius Malfoy. Znelo to dychtivo. „Je to on? Je to Harry Potter?“

„Nemôžem… nie som si istý,“ krútil hlavou Draco. Udržiaval si odstup od Greybacka a zdalo sa, že ho pohľad na Harryho vyľakal rovnako ako Harryho pohľad naňho.

444

„Veď sa naňho pozri pozorne! Obzri si ho zblízka!“Harry nikdy nezažil Luciusa Malfoya takého

vzrušeného.„Draco, ak Pottera odovzdáme Temnému pánovi my,

všetko nám odpus…“„Dúfam, že pritom nezabudneme, kto ho v skutočnosti

chytil, však, pán Malfoy?“ hrozivo pripomenul Greyback.„Pravdaže nie, pravdaže nie!“ netrpezlivo odpovedal

Lucius. Sám podišiel k Harrymu tak blízko, že Harry aj napriek opuchnutým očiam uvidel jeho zvyčajne apatickú bledú tvár v ostrých detailoch. Hoci bola Harryho tvár opuchnutá maska, cítil sa, akoby pozeral pomedzi mreže klietky.

„Čo ste s ním urobili?“ spýtal sa Lucius Greybacka. „Ako to, že je v takom stave?“

„To sme neboli my.“„Mne to pripadá ako pŕhliace zaklínadlo,“ povedal

Lucius.Jeho sivé oči hľadeli Harrymu na čelo.„Niečo tam je,“ zašepkal, „mohla by to byť jazva…

napnutá… Draco, poď sem, pozri sa poriadne! Čo si myslíš?“

Videl Dracovu tvár blízko, priamo vedľa otcovej. Veľmi sa podobali, ibaže kým otec bol celý bez seba od vzrušenia, z Dracovho výrazu vyžarovala neochota, dokonca strach.

„Ja neviem,“ pokrčil plecami a vrátil sa ku kozubu, odkiaľ ich sledovala jeho mama.

„Musíme si byť istí, Lucius,“ povedala Narcissa manželovi chladným jasným hlasom. „Úplne istí, že je to Potter, kým zavoláme Temného pána… Tvrdia síce, že je to on,“ zblízka si obzerala trnkový prútik, „ale toto sa nepodobá Ollivanderovmu opisu… Ak sa mýlime, ak

445

zavoláme Temného pána len pre nič… Pamätáš sa, čo urobil Rowlovi a Dolohovovi?“

„A čo teda táto humusáčka?“ zavrčal Greyback. Harry skoro spadol z nôh, keď lapači donútili zajatcov znovu sa otočiť tak, aby svetlo dopadalo na Hermionu.

„Počkajte,“ zvolala Narcissa. „Áno, áno, to ona bola s Potterom u madam Malkinovej! Videla som jej obrázok v Prorokovi! Pozri, Draco, nie je toto to Grangerovie dievča?“

„Áno… možno… áno.“„Ale tamten potom musí byť Weasleyho chlapčisko!“

vykríkol Lucius a obišiel skupinku zajatcov a zastal pred Ronom. „Sú to oni, Potterovi kamaráti. Draco, pozri, nie je toto syn Artura Weasleyho, ako sa to volá…?“

„Áno,“ povedal Draco otočený chrbtom k zajatcom. „Mohol by to byť on.“

Dvere za Harrym sa otvorili. Ozval sa ženský hlas a Harryho prenikol ešte väčší strach.

„Čo je to tu? Čo sa stalo, Cissy?“Bellatrix Lestrangeová pomaly obišla zajatcov, zastala

napravo od Harryho a hľadela na Hermionu očami s ťažkými viečkami.

„Ale pravdaže,“ vravela potichu, „toto je tá humusáčka! To je Grangerová!“

„Áno, áno, to je Grangerová!“ vykríkol Lucius. „A myslíme si, že ten vedľa nej je Potter! Potter a jeho kamaráti, konečne chytení!“

„Potter?“ zaškriekala Bellatrix cúvajúc, aby si lepšie obzrela Harryho. „Si si istý? Tak teda musíme ihneď informovať Temného pána!“

446

Vyhrnula si ľavý rukáv: Harry videl temné znamenie vypálené na jej ruke a vedel, že sa chystá dotknúť sa ho, privolať svojho milovaného pána.

„Ja som ho práve chcel privolať!“ Luciusova ruka sa uzavrela okolo Bellatrixinho zápästia a zabránila jej dotknúť sa znamenia. „Ja ho privolám, Bella. Pottera priviedli do môjho domu, preto je v mojej moci…“

„V tvojej moci!“ uškľabila sa a pokúšala sa vytrhnúť si ruku zo zovretia. „Moc si stratil, keď si prišiel o prútik, Lucius! Ako sa opovažuješ! Nedotýkaj sa ma!“

„Toto s tebou nemá nič spoločné, ty si toho chlapca nezajala.“

„Prosím o prepáčenie, pán Malfoy,“ zapojil sa Greyback, „ale to my sme chytili Pottera a my si budeme žiadať zlato.“

„Zlato!“ zasmiala sa Bellatrix a stále sa pokúšala striasť švagra, voľnou rukou hmatala vo vrecku po prútiku. „Vezmite si svoje zlato, vy špinaví zdochlinári. Načo je mne zlato? Mne ide iba o uznanie…“

Prestala sa brániť a jej tmavé oči sa upreli na niečo, čo Harry nevidel. Luciusa potešila jej kapitulácia, odhodil jej ruku a vyhrnul si rukáv.

„ZADRŽ!“ zaškriekala Bellatrix. „Nedotýkaj sa ho, lebo všetci zahynieme, ak teraz príde Temný pán!“

Lucius zmeravel s ukazovákom nad znamením. Bellatrix zmizla z Harryho zorného poľa.

„Čo je to?“ počul ju.„Meč,“ zahundral jeden z lapačov za ním.„Dajte mi ho.“„Nie je váš, pani, je môj, ja som ho našiel.“

447

Ozvalo sa buchnutie a záblesk červeného svetla. Harry vedel, že lapača omráčila. Ozval sa nahnevaný rev jeho spoločníkov: Scabior vytiahol prútik.

„Na čo sa to tu hráte, ženská?“„Nehýb sa!“ zvreskla. „Nehýb sa!“Nemohli sa jej rovnať, hoci boli štyria proti jednej.

Harry vedel, že je to čarodejnica s pozoruhodnými schopnosťami a bez svedomia. Spadli tam, kde stáli, všetci okrem Greybacka, ktorého donútila kľaknúť si s vystretými rukami. Kútikom očí Harry videl, ako sa Bellatrix vrhla k vlkolakovi s Chrabromilovým mečom v ruke a s voskovou tvárou.

„Kde si našiel ten meč?“ šepkala Greybackovi, keď vytiahla prútik z jeho zmeravených prstov.

„Ako sa opovažujete?“ vrčal. Mohol hýbať iba ústami a musel hľadieť na ňu. Vyceril špicaté zuby. „Pustite ma, ženská!“

„Kde si našiel tento meč?“ zopakovala a mávala mu ním pred nosom. „Snape ho poslal do môjho trezoru v Gringottbanke!“

„Bol v ich stane,“ zachrčal Greyback. „Hovorím vám, pustite ma!“

Mávla prútikom a vlkolak vyskočil, ale bolo vidieť, že sa obáva priblížiť sa k nej. Zaliezol za kreslo a špinavými zahnutými nechtami zvieral operadlo.

„Draco, vyhoď tú háveď von,“ prikázala Bellatrix a ukázala na bezvedomých lapačov. „Ak nemáš odvahu s nimi skoncovať, tak ich nechaj na dvore pre mňa.“

„Neopovažuj sa tak rozprávať s Dracom,“ zlostne sa na ňu osopila Narcissa, ale Bellatrix zvreskla.

„Buď ticho! Situácia je vážnejšia, ako si vieš predstaviť, Cissy! Máme problém!“

448

Stála tam, trochu zadychčaná, hľadela na meč a skúmala rukoväť. Potom sa otočila a pozrela na mlčiacich zajatcov.

„Ak je toto naozaj Potter, nesmiete mu ublížiť,“ hundrala skôr sebe ako ostatným. „Temný pán si želá skoncovať s Potterom sám… No ak sa dozvie… Musím… Musím vedieť…“

Obrátila sa znovu k sestre.„Zajatcov zavrite do pivnice, kým si premyslím, čo

urobiť!“„Toto je môj dom, Bella, ty nebudeš rozkazovať v

mojom…“„Urob to! Netušíš, v akom sme nebezpečenstve!“

škriekala Bellatrix. Vyzerala vyľakane, ako šialená, a z jej prútika vychádzal ohnivý pramienok a vypálil dieru v koberci.

Narcissa chvíľu váhala a potom oslovila vlkolaka.„Odveďte zajatcov do pivnice, Greyback.“„Počkaj,“ rýchlo zvolala Bellatrix. „Všetkých… okrem

tej humusáčky.“Greyback potešené zachrochtal.„Nie!“ vykríkol Ron. „Môžete mať mňa, nechajte si

mňa!“Bellatrix ho udrela do tváre, až sa to ozývalo po izbe.„Ak zomrie pri výsluchu, prídeš na rad ty,“ povedala.

„Zradca krvi u mňa nasleduje hneď po humusáčke. Vezmite ich dolu, Greyback, a postarajte sa, aby boli bezpečne zavretí, ale zatiaľ im nič neurobte.“

Vrátila Greybackovi prútik a potom vytiahla spod habitu krátky strieborný nôž. Odviazala Hermionu od ostatných väzňov a potom ju za vlasy vliekla do stredu izby, kým Greyback, s prútikom vystretým pred sebou ako

449

stelesnením neviditeľnej a neodolateľnej sily, nútil ostatných vliecť sa k ďalším dverám do tmavej chodby.

„Myslíte, že mi nechá aspoň kúsok z toho dievčaťa?“ mrmlal si Greyback na chodbe. „Hádam zo dva razy si budem môcť zahryznúť, však, ryšavec?“

Harry cítil, ako sa Ron trasie. Museli schádzať dolu schodmi zviazaní chrbtami k sebe a hrozilo, že sa pošmyknú a každú chvíľu si zlomia väzy. Naspodku boli ťažké dvere. Greyback ich klepnutím prútika otvoril, sotil zajatcov do vlhkej zatuchnutej miestnosti a nechal v úplnej tme. Ozvena zatresknutých dverí ešte neutíchla, keď nad sebou počuli strašný výkrik.

„HERMIONA!“ zreval Ron a začal sa zvíjať a snažil sa vyslobodiť z povrazov, až sa Harry zatackal. „HERMIONA!“

„Buď ticho!“ prikazoval mu Harry. „Ticho, Ron, musíme vymyslieť, ako…“

„HERMIONA! HERMIONA!“„Potrebujeme plán, prestaň kričať, musíme sa zbaviť

tých povrazov…“„Harry?“ ozval sa šepot z tmy. „Ron? Ste to vy?“Ron stíchol. Nablízku bolo počuť nejaký pohyb a nato

Harry videl, ako sa vedľa nich mihol nejaký tieň.„Harry? Ron?“„Luna?“„Áno, to som ja! Och, nie, nechcela som, aby vás

chytili!“„Luna, môžeš nám pomôcť zbaviť sa týchto povrazov?“

spýtal sa Harry.„Ó, áno, myslím, že áno… Je tu starý klinec. Používame

ho, keď potrebujeme niečo rozrezať… Vydrž chvíľku…“

450

Hermiona nad nimi zase vykríkla a počuli aj Bellatrix, ale nerozumeli jej slovám, lebo Ron znovu zreval: „HERMIONA! HERMIONA!“

„Pán Ollivander?“ Harry počul Lunu. „Pán Ollivander, máte ten klinec? Keby ste sa kúštik posunuli… Myslím, že bol pri krčahu s vodou.“

O chvíľku sa vrátila.„Nesmiete sa hýbať,“ povedala.Harry cítil, ako rýpe do tuhých vlákien povrazu, aby

uvoľnila uzly. Zhora k nim doliehal Bellatrixin hlas.„Znova sa ťa spytujem! Kde ste vzali ten meč? Kde?“„Našli sme ho… našli sme ho. PROSÍM!“ kričala

Hermiona znovu. Ron sa opäť skúšal vyslobodiť a hrdzavý klinec sa šmykol do Harryho zápästia.

„Ron, prosím ťa, nehýb sa!“ šepkala Luna. „Nevidím, čo robím…“

„Vo vrecku,“ povedal Ron, „vo vrecku mám deluminátor a je plný svetla!“

O pár sekúnd sa ozvalo kliknutie a svetelné gule, ktoré deluminátor vysal z lámp v stane, vleteli do pivnice. Pretože sa nemohli pripojiť k zdrojom, z ktorých pochádzali, jednoducho tam viseli ako malé slnká a zaplavovali podzemnú miestnosť svetlom. Harry videl Lunu s veľkými očami na bielej tvári a nehybnú postavu prútikára Ollivandera, schúlenú v kúte na dlážke. Naťahoval krk a uvidel svojich spoluväzňov: Deana a takmer bezvedomého raráška Griphooka, ktorý stál iba preto, lebo bol povrazmi pripútaný k ľuďom.

„Och, takto je to oveľa ľahšie, Ron, ďakujem,“ poďakovala Luna a znovu rozmotávala povrazy. „Ahoj, Dean!“

Zhora sa ozval Bellatrixin hlas.

451

„Klameš, ty špinavá humusáčka, a ja to viem! Ukradli ste ho z môjho trezoru v Gringottbanke! Povedz pravdu, povedz pravdu!“

Ďalší strašný výkrik.„HERMIONA!“„Čo ste ešte vzali? Čo ešte máte? Povedz mi pravdu,

inak prisahám, že ťa prebodnem týmto nožom!“„Tak!“Harry cítil, že povrazy spadli, otočil sa, šúchajúc si

zápästia, a videl, že Ron pobehuje po pivnici, hľadí na nízky strop a hľadá padacie dvere. Dean s dobitou a zakrvavenou tvárou sa Lune poďakoval a iba tam stál a triasol sa, ale Griphook klesol na dlážku pivnice, vyzeral omráčene a dezorientovane a počernú tvár mal samú modrinu.

Ron sa pokúšal odmiestniť bez prútika.„Neexistuje cesta von, Ron,“ povedala Luna, ktorá

sledovala jeho márne úsilie. „Z tejto pivnice sa vôbec nedá uniknúť. Aj ja som to spočiatku skúšala. Pán Ollivander je tu už dlho, vyskúšal všetko.“

Hermiona znovu kričala. Ten zvuk prenikal Harrym ako fyzická bolesť. Takmer zabudol na silné pálenie v jazve, aj on začal pobehovať po pivnici a ohmatával steny, hoci nevedel, čo hľadá, a uvedomoval si, že je to zbytočné.

„Čo ste ešte vzali, čo ešte? ODPOVEDZ MI! CRUCIO!“Hermionine výkriky sa odrážali od stien v miestnosti

nad nimi, Ron napoly vzlykal a búchal päsťami do stien a Harry v absolútnom zúfalstve chytil Hagridovo vrecúško na krku a šmátral v ňom. Vytiahol Dumbledorovu ohnivú strelu a potriasol ňou, dúfajúc nevedno v čo, no nič sa nestalo. Mával zlámanými polovicami prútika s perom

452

fénixa, no tie boli bez života. Úlomok zrkadla spadol na zem a ligotal sa a vtedy uvidel jasnomodrú žiaru…

Zo zrkadla naňho hľadelo Dumbledorovo oko.„Pomôž nám!“ skríkol v šialenom zúfalstve. „Sme v

pivnici u Malfoyovcov, pomôž nám!“Oko zažmurkalo a zmizlo.Harry si ani nebol istý, či tam naozaj bolo. Naklonil

úlomok zrkadla na jednu, potom na druhú stranu, neodrážalo sa v ňom nič, iba múry a strop ich väzenia, a hore kričala Hermiona hlasnejšie ako predtým a vedľa neho reval Ron: „HERMIONA! HERMIONA!“

„Ako ste sa dostali do môjho trezoru?“ počuli vrieskať Bellatrix. „Pomohol vám ten špinavý rarášok v pivnici?“

„Stretli sme sa s ním iba dnes večer!“ vzlykala Hermiona. „Nikdy sme neboli vo vašom trezore… To nie je skutočný meč! Je to kópia, iba kópia!“

„Kópia?“ škriekala Bellatrix. „Naozaj? A to ti mám uveriť?“

„To predsa môžeme ľahko zistiť!“ ozval sa Luciusov hlas. „Draco, zavolaj raráška, on nám povie, či je ten meč skutočný, alebo nie!“

Harry prebehol k miestu, kde sa na podlahe chúlil Griphook.

„Griphook,“ šepkal raráškovi do špicatého ucha, „musíte im povedať, že ten meč je falošný, nesmú vedieť, že je to originál, Griphook, prosím…“

Počul kroky na pivničných schodoch a vzápätí sa spoza dverí ozval Dracov roztrasený hlas.

„Odstúpte. Postavte sa k zadnej stene. O nič sa nepokúšajte, inak vás zabijem!“

Urobili, ako im kázal, a keď sa zámka otočila, Ron šťukol deluminátorom, svetlá vleteli do jeho vrecka a v

453

pivnici znovu nastala tma. Dvere sa otvorili, Malfoy vošiel dnu s prútikom pred sebou, bledý a rozhodný. Chytil Griphooka za ruku a cúval von, vlečúc malého raráška so sebou. Dvere sa zabuchli a v tej chvíli sa v pivnici ozvalo hlasné puknutie.

Ron šťukol deluminátorom. Z jeho vrecka opäť vyleteli tri svetelné gule a odhalili domáceho škriatka Dobbyho, ktorý sa práve primiestnil k nim.

„DOB…!“Harry udrel Rona po ruke, aby prestal kričať, a Ron sa

zľakol, keď si uvedomil svoju chybu. Na strope nad sebou počuli kroky – Draco viedol Griphooka k Bellatrix.

Dobby vyvaľoval obrovské oči, veľké ako tenisové loptičky, a triasol sa od končekov uší až po päty. Bol vo svojom niekdajšom dome, u svojich bývalých pánov, a bolo jasné, že je vydesený.

„Harry Potter,“ zapišťal slabým a roztraseným hláskom, „Dobby vás prišiel zachrániť.“

„Ale ako si…?“Strašný výkrik prerušil Harryho slová: Hermionu znovu

mučili. Prešiel teda rovno k veci.„Môžeš sa odmiestniť z tejto pivnice?“ spýtal sa

Dobbyho, ktorý prikývol a uši sa mu hýbali.„A môžeš so sebou zobrať aj ľudí?“Dobby znova prikývol.„Tak dobre, Dobby, chcem, aby si zobral Lunu, Deana a

pána Ollivandera a odniesol ich… a odniesol ich do…“„K Billovi a Fleur,“ povedal Ron. „Do Lastúrového

domčeka na okraji Plechovíc!“Škriatok prikývol tretí raz.„A potom sa, prosím, vráť,“ požiadal ho Harry. „Môžeš

to urobiť, Dobby?“

454

„Pravdaže, Harry Potter,“ zašepkal malý škriatok. Ponáhľal sa k pánu Ollivanderovi, ktorý bol sotva pri vedomí. Chytil prútikára za ruku a druhú natiahol k Lune a Deanovi, no ani jeden z nich sa nepohol.

„Harry, my ti chceme pomôcť!“ zašepkala Luna.„Nemôžeme ťa tu nechať,“ povedal Dean.„Choďte obaja! Uvidíme sa u Billa a Fleur.“Harryho pri tých slovách jazva pálila väčšmi ako

predtým a pár sekúnd nehľadel na prútikára, ale na iného muža, ktorý bol rovnako starý, rovnako chudý, ale pohŕdavo sa smial.

„Tak ma teda zabi, Voldemort, ja smrť uvítam! No moja smrť ti neprinesie, čo hľadáš… Je toho toľko, čomu nerozumieš…“

Cítil Voldemortovu zlosť, ale Hermiona znovu vykríkla, a tak hnev vytlačil z mysle, vrátil sa do pivnice a do hroznej skutočnosti.

„Choďte!“ zaprisahával Harry Lunu a Deana. „Choďte, my prídeme za vami, len choďte!“

Chytili sa natiahnutých škriatkových prstov. Ozvalo sa ďalšie hlasné puknutie a Dobby, Luna, Dean a Ollivander zmizli.

„Čo to bolo?“ zakričal Lucius Malfoy nad ich hlavami. „Počuli ste to? Nebol to nejaký hluk z pivnice?“

Harry s Ronom hľadeli na seba.„Draco… nie, ihneď zavolaj Červochvosta! Nech to ide

skontrolovať!“Po miestnosti nad nimi prešli kroky a potom zostalo

ticho. Harry vedel, že v salóne počúvajú ďalšie zvuky z pivnice.

„Skúsime ho premôcť,“ zašepkal Ronovi. Nemali na výber: Len čo niekto vojde do miestnosti a zistí, že traja

455

väzni chýbajú, sú stratení. „Nechaj rozsvietené,“ dodal Harry, a keď počuli, že niekto schádza dolu schodmi, cúvli k stene po oboch stranách dverí.

„Odstúpte,“ ozval sa Červochvostov hlas. „Odstúpte od dverí. Idem dnu.“ Dvere sa rozleteli. Na okamih Červochvost hľadel do očividne prázdnej pivnice, oslepený svetlom z troch malých sĺnk, vznášajúcich sa vo vzduchu. Vtom sa Harry a Ron naňho vrhli. Chytili Červochvostovu ruku s prútikom a zdvihli mu ju nahor. Harry mu prikryl rukou ústa. Mlčky zápasili. Červochvostov prútik iskril, jeho strieborná ruka sa zovrela okolo Harryho hrdla.

„Čo je, Červochvost?“ zavolal zhora Lucius Malfoy.„Nič!“ zakričal Ron, napodobňujúc Červochvostov

chrapľavý hlas. „Všetko v poriadku!“Harry ledva dýchal.„Chceš ma zabiť?“ zadúšal sa Harry a pokúšal sa uvoľniť

kovové prsty. „Po tom, čo som ti zachránil život? Si môj dlžník, Červochvost!“

Vtom strieborné prsty povolili. Harry to nečakal. Prekvapený sa mu vytrhol, ale stále držal ruku na Červochvostových ústach. Hľadel do malých vodnatých očí muža pripomínajúceho potkana, vyvalených od strachu a prekvapenia. Zdalo sa, že je rovnako ako Harry šokovaný z toho, čo jeho ruka urobila, že ho po nepatrnom záchveve milosrdenstva zradila, a tak ďalej bojoval úpornejšie, ako keby chcel vynahradiť okamih slabosti.

„Budeme mať tento,“ zašepkal Ron a vytrhol Červochvostovi prútik z druhej ruky.

Pettigrew zostal bez prútika, bezmocný a od zdesenia sa mu rozšírili zrenice. Oči mu skĺzli z Harryho tváre na niečo iné. Jeho prsty sa nezadržateľne posúvali k jeho vlastnému hrdlu.

456

„Nie…“Harry ani nerozmýšľal a pokúšal sa odtiahnuť tú ruku,

no nedala sa zastaviť. Strieborný nástroj, ktorý Voldemort daroval svojmu najzbabelejšiemu sluhovi, sa obrátil proti jeho odzbrojenému a bezmocnému majiteľovi. Pettigrew pykal za svoje zaváhanie, za moment ľútosti. Onedlho sa uškrtí pred ich očami.

„Nie!“Aj Ron pustil Červochvosta a spolu s Harrym sa

pokúšali odtiahnuť drviace kovové prsty z Červochvostovho hrdla, no bolo to zbytočné. Pettigrew modral.

„Relaxo!“ zvolal Ron a mieril prútikom na striebornú ruku, no nič sa nestalo; Pettigrew klesol na kolená a v tej chvíli Hermiona nad nimi príšerne vykríkla. Červochvost vyvrátil oči na fialovej tvári, posledný raz sa mykol a znehybnel.

Harry s Ronom pozreli na seba, potom nechali Červochvostovo telo na dlážke a vybehli hore schodmi do dlhej tmavej chodby. Opatrne sa po nej zakrádali, až prišli k dverám do salónu, ktoré zostali pootvorené. Teraz jasne videli, ako Bellatrix hľadí na Griphooka, ktorý držal Chrabromilov meč v dlhých prstoch. Hermiona ležala pri Bellatrixiných nohách. Sotva sa hýbala.

„No tak?“ spytovala sa Bellatrix Griphooka. „Je ten meč pravý? Odpovedz!“

Harry čakal so zatajeným dychom a bránil sa bolesti v jazve.

„Nie,“ povedal Griphook. „Je falošný.“„Si si istý?“ naliehala Bellatrix. „Celkom istý?“„Áno,“ potvrdil rarášok.Na tvári sa jej zračila úľava, všetko napätie z nej opadlo.

457

„Dobre,“ povedala, nenútene mávla prútikom, čím spôsobila ďalšiu hlbokú ranu na raráškovej tvári, a on s výkrikom padol k jej nohám. Odkopla ho nabok. „A teraz,“ povedala hlasom, z ktorého prekypoval pocit víťazstva, „zavoláme Temného pána!“

Vyhrnula si rýchlo rukáv a dotkla sa ukazovákom temného znamenia.

Harry okamžite cítil, akoby mu jazva rozťala čelo. Jeho skutočné okolie zmizlo: bol Voldemort a chudý čarodejník sa bezzubo naňho usmieval. Zúril, keď pocítil privolávanie – varoval ich, povedal im, že ho nemajú privolávať kvôli ničomu inému, iba kvôli Potterovi. Ak sa mýlili…

„Tak ma teda zabi!“ dožadoval sa starec. „Nevyhráš, nemôžeš vyhrať! Ten prútik nikdy nebude tvoj.“

Voldemortova zúrivosť prekypela. Väzenskú celu ožiaril záblesk zeleného svetla, vetché staré telo sa zdvihlo z tvrdej postele a potom bez života dopadlo naspäť. Voldemort sa vrátil k oknu a jeho hnev bol neovládateľný… Tvrdo sa im odplatí, ak ho volajú naspäť bez dostatočného dôvodu…

„A myslím,“ povedal Bellatrixin hlas, „že sa môžeme zbaviť humusáčky. Greyback, vezmi si ju, ak chceš.“

„NIEEEEEEEEE!“Ron vtrhol do salónu, šokovaná Bellatrix sa obzrela a

namierila prútik na Rona.„Expelliarmus!“ zreval Ron, mieriac Červochvostovým

prútikom na Bellatrix, jej prútik vyletel do vzduchu a zachytil ho Harry. Lucius, Narcissa, Draco a Greyback sa otočili. Harry vykríkol: „Nehýb sa!“ a Lucius Malfoy spadol na kozub. Z Dracovho, Narcissinho a Greybackovho prútika vyleteli záblesky svetla. Harry sa hodil na zem a skotúľal sa za gauč, aby sa im vyhol.

458

„STOJ, INAK ZOMRIE!“Zadychčaný Harry vykukol spoza gauča. Bellatrix

držala Hermionu, ktorá bola zrejme v bezvedomí, a krátky strieborný nôž jej pritláčala k hrdlu.

„Pustite prútiky,“ šepkala. „Pustite ich, inak uvidíte jej špinavú krv!“

Ron stuhol s Červochvostovým prútikom v ruke. Harry sa vystrel, stále držiac Bellatrixin.

„Povedala som, pustite ich!“ zaškriekala a vtlačila čepeľ do Hermioninho hrdla – Harry videl kvapky krvi.

„Tak dobre!“ vykríkol a pustil Bellatrixin prútik na dlážku k nohám. To isté urobil Ron s Červochvostovým. Obaja zdvihli ruky do výšky pliec.

„Výborne!“ zaškerila sa zlostne. „Draco, zdvihni ich! Temný pán prichádza, Harry Potter! Tvoja smrť sa blíži!“

Harry to vedel, jazva mu pulzovala bolesťou a cítil, ako Voldemort letí oblohou z veľkej diaľky ponad tmavé rozbúrené more a onedlho bude tak blízko, že sa premiestni k nim. Harry nevidel východisko.

„A teraz,“ potichu hovorila Bellatrix, keď sa Draco ponáhľal s prútikmi k nej, „Cissy, myslím, že by sme mali týchto malých hrdinov znova zviazať a Greyback sa zatiaľ postará o slečnu humusáčku. Som si istá, Greyback, že Temný pán nebude ľutovať za tým dievčaťom po tom, čo ste dnes v noci urobili.“

Pri jej poslednom slove nad sebou začuli strašný škrípavý zvuk. Všetci pozreli hore a videli, že krištáľový luster sa trasie, a vzápätí s vŕzganím a zlovestným cinkotom letel dolu. Bellatrix stála priamo pod ním. Pustila Hermionu a s výkrikom sa hodila nabok. Luster dopadol na dlážku a krištáľ a reťaze lietali na všetky strany, padali na Hermionu a raráška, ktorý stále držal Chrabromilov meč.

459

Ligotavé úlomky krištáľu sa rozpŕchli všetkými smermi, Draco za zohol a rukami si zakrýval zakrvavenú tvár.

Kým Ron sa rozbehol, aby vytiahol Hermionu z trosiek, Harry využil príležitosť: preskočil gauč a vytrhol Dracovi z rúk tri prútiky, všetky zamieril na Greybacka a vykríkol: „Nehýb sa!“ Vlkolaka strojnásobené zaklínadlo zdvihlo do vzduchu, vyletel k stropu a potom treskol na zem.

Narcissa odťahovala Draca, aby sa mu nestalo nič horšie, Bellatrix vyskočila, čierne vlasy jej poletovali okolo hlavy a rozháňala sa strieborným nožom, no Narcissa zamierila prútikom na dvere.

„Dobby!“ zvreskla a ešte aj Bellatrix zmeravela. „Ty! Ty si pustil ten luster?“

Drobný škriatok cupkal do miestnosti a trasúcim sa prstom ukazoval na svoju niekdajšiu paniu.

„Nesmiete ublížiť Harrymu Potterovi,“ píšťal.„Zabi ho, Cissy!“ škriekala Bellatrix, ale ozvalo sa ďalšie

hlasné puknutie a aj Narcissin prútik vyletel do vzduchu a pristál na druhej strane izby.

„Ty špinavá, malá opica!“ revala Bellatrix. „Ako sa opovažuješ zobrať čarodejnici prútik, ako sa opovažuješ vzdorovať svojim pánom?“

„Dobby nemá pána!“ pišťal škriatok. „Dobby je slobodný škriatok a Dobby prišiel zachrániť Harryho Pottera a jeho priateľov!“

Harry od bolesti v jazve ani nevidel. Nejasne vedel, že im zostáva len pár sekúnd a Voldemort bude tu.

„Ron, chytaj – a CHOĎ!“ zakričal a hodil mu jeden z prútikov, potom sa zohol a vytiahol Griphooka spod lustra. Prehodil si cez plece stonajúceho raráška, ktorý stále držal meč, chytil Dobbyho za ruku, otočil sa na mieste a odmiestnil sa.

460

Už sa krútil v tme, no ešte naposledy zazrel salón, bledé meravé postavy Narcissy a Draca, pás červených vlasov, ktoré patrili Ronovi, a rozmazaný strieborný fľak – Bellatrixin nôž letel cez miestnosť na miesto, kde zmizli.

Bill a Fleur… Lastúrový domček… Bill a Fleur…Odmiestňoval sa do neznáma; iba opakoval miesto

určenia a dúfal, že to postačí, aby sa tam dostal. Bolesť v čele ho prebodávala a rarášok ho ťažil. Cítil, ako mu na chrbte nadskakuje čepeľ Chrabromilovho meča. Dobbyho ruka v jeho dlani sa mykala. Rozmýšľal, či sa škriatok nepokúša prevziať velenie, aby ich ťahal správnym smerom, a stisol mu prsty, aby mu naznačil, že je to v poriadku…

Vtom dopadli na pevnú zem a nadýchli sa slaného vzduchu. Harry spadol na kolená, pustil Dobbyho ruku a usiloval sa opatrne zložiť Griphooka na zem.

„Ste v poriadku?“ spýtal sa, keď sa rarášok pohol, no Griphook iba zafňukal.

Harry sa kradmo rozhliadal v tme. Zdalo sa, že kúsok ďalej, pod šírou hviezdnatou oblohou, stojí chalupa, a marilo sa mu, že vonku uvidel pohyb.

„Dobby, je toto Lastúrový domček?“ zašepkal, držiac dva prútiky, ktoré si priniesol od Malfoyovcov, pripravený bojovať, ak to bude potrebné. „Prišli sme na správne miesto? Dobby?“

Obzrel sa. Malý škriatok stál len kúsok od neho.„DOBBY!“Škriatok sa trochu kolísal a v širokých lesklých očiach

sa mu odzrkadľovali hviezdy. On i Harry pozreli na striebornú rukoväť noža, ktorá trčala zo škriatkovej dvíhajúcej sa hrude.

461

„Dobby… nie… POMOC!“ Harry kričal smerom k domčeku a k ľuďom, ktorí sa tam hýbali. „POMOC!“

Nevedel, ani nedbal, či sú to čarodejníci, alebo muklovia, priatelia, či nepriatelia, záležalo mu iba na tmavej škvrne, ktorá sa šírila na Dobbyho hrudi, a na tom, že škriatok s prosebným pohľadom vystrel tenké ruky k Harrymu. Harry ho chytil a uložil nabok na chladnú trávu.

„Dobby, nie, neumieraj, neumieraj…“Škriatkove oči ho našli a pery sa mu triasli od úsilia

vytvoriť slová.„Harry… Potter…“Vtedy sa škriatok trochu striasol a znehybnel a jeho oči

už boli iba veľké sklené gule, postriebrené svetlom hviezd, ktoré už nevideli.

462

DVADSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA

PRÚTIKÁR

Bolo to ako upadnúť do starej nočnej mory. Na okamih kľačal znova vedľa Dumbledorovho tela pod najvyššou rokfortskou vežou, ale v skutočnosti hľadel na telíčko, schúlené na tráve, prepichnuté Bellatrixiným strieborným nožom. Harryho hlas stále opakoval: „Dobby… Dobby…“ hoci vedel, že škriatok už išiel tam, odkiaľ ho už nemôže privolať.

Po chvíľke si uvedomil, že predsa len prišli na správne miesto, pretože tu boli Bill a Fleur, Dean a Luna a zhromaždili sa okolo neho, kým kľačal nad škriatkom.

„Hermiona?“ spýtal sa odrazu. „Kde je?“„Ron ju hneď odniesol dnu. Dá sa do poriadku,“

upokojoval ho Bill.Harry znovu pozrel na Dobbyho. Načiahol sa a vytiahol

ostrú čepeľ zo škriatkovho tela, potom si vyzliekol bundu a položil ju na Dobbyho ako prikrývku.

Niekde nablízku more narážalo do skál. Harry ho chvíľu počúval, zatiaľ čo ostatní sa zaoberali záležitosťami, ktoré ho nemohli zaujímať, a rozhodovali sa. Dean odniesol zraneného Griphooka do domu, Fleur sa ponáhľala s nimi a Bill navrhoval, že by mali škriatka pochovať. Harry súhlasil, hoci si vôbec neuvedomoval, čo hovorí, a pritom hľadel na drobné telíčko. Jazva ho pichala a pálila a jedna časť jeho mysle hľadela akoby cez opačný koniec dlhého ďalekohľadu a videl, ako Voldemort trestá tých, čo zostali v sídle Malfoyovcov. Jeho hnev bol strašný,

463

no Harryho žiaľ za Dobbym ho oslabil, takže ho vnímal len ako vzdialenú búrku niekde na šírom oceáne.

„Chcem to urobiť poriadne,“ boli prvé slová, ktoré si uvedomoval. „Nie pomocou čarov. Máte rýľ?“

Zakrátko sa pustil do práce, sám kopal hrob na konci záhrady, medzi kríkmi, kde mu ukázal Bill. Kopal s akousi zúrivosťou, vychutnával fyzickú prácu a bol rád, že pri tom nepoužíva čary, lebo každú kvapku potu a každý pľuzgier považoval za dar škriatkovi, ktorý im zachránil životy.

Jazva ho pálila, no ovládol bolesť, cítil ju, a predsa akoby sa ho netýkala. Konečne sa naučil ovládať ju, naučil sa zatvárať si myseľ pred Voldemortom, to, čo sa mal naučiť od Snapa, ako si želal Dumbledore. Tak ako Voldemort nemohol posadnúť Harryho, kým chlapca pohlcoval žiaľ za Siriusom, tak teraz, keď žialil za Dobbym, nemohli do Harryho preniknúť jeho myšlienky. Zdalo sa, že žiaľ Voldemorta vyháňa… hoci, pravdaže, Dumbledore by povedal, že je to láska.

Harry kopal ďalej, hlbšie a hlbšie do tvrdej studenej zeme a utápal svoj žiaľ v pote, popieral bolesť v jazve. V tej tme nepočul nijaký iný zvuk, iba vlastný dych a hukot mora a znovu sa mu vybavili udalosti, čo sa stali u Malfoyovcov, čo tam počul, a odrazu pochopil…

Jeho ruky pracovali v rovnomernom rytme zladenom s jeho myšlienkami. Dary… Horcruxy… Dary… Horcruxy… a predsa v ňom už nehorela tá čudná fanatická túžba. Strata a strach ju zahasili. Cítil sa, akoby ho niekto prebudil zauchom.

Harry stál v hrobe čoraz hlbšie a hlbšie a vedel, kde bol Voldemort dnes v noci, koho zabil v najvyššej cele v Nurmengarde a prečo…

464

Myslel aj na Červochvosta, ktorý zaplatil životom za jeden malý podvedomý záchvev milosrdenstva… Dumbledore to predvídal… Koľko toho ešte vedel?

Harry stratil pojem o čase. Vedel iba, že tma je o niekoľko stupňov svetlejšia. Vtedy sa vrátili Ron s Deanom. „Ako sa má Hermiona?“

„Lepšie,“ vzdychol Ron. „Fleur sa o ňu stará.“Harry mal odpoveď pripravenú, keby sa ho spýtali,

prečo jednoducho nevyhĺbil dokonalý hrob prútikom, ale nepotreboval ju. Aj s lopatami zoskočili do jamy k nemu a spolu mlčky pracovali, až kým sa im jama nevidela dostatočne hlboká.

Harry priliehavejšie zabalil škriatka do svojej bundy. Ron si sadol na okraj hrobu, vyzul si topánky a ponožky a škriatka obul. Dean zobral vlnený klobúk a Harry ho starostlivo položil Dobbymu na hlavu a skryl jeho netopierie uši.

„Mali by sme mu zatvoriť oči.“Harry nepočul, ako potme prichádzajú ostatní. Bill v

cestovnom plášti, Fleur z vrecka veľkej bielej zástery vytŕčala fľaška. Harry spoznal kostrorast. Hermionu zakrútili do požičaného županu, bola bledá a ledva stála. Ron ju chytil okolo pliec, keď prišla k nemu. Luna, zababušená v jednom z Fleuriných kabátov, si čupla, nežne položila prsty na škriatkove viečka a zakryla nimi jeho sklený pohľad.

„Tak,“ povedala potichu. „Teraz môže spať.“Harry uložil škriatka do hrobu, upravil mu drobné

končatiny tak, ako keby odpočíval, potom vyliezol a posledný raz pozrel na malé telíčko. Len-len že ho to nezlomilo, lebo si spomenul na Dumbledorov pohreb, na rady a rady stoličiek a na ministra mágie v prvom rade, na

465

výpočet Dumbledorových úspechov, na majestátnosť bielej mramorovej hrobky. Mal pocit, že Dobby si zasluhuje rovnako veľkolepý pohreb, a predsa tu škriatok ležal medzi kríkmi v nahrubo vykopanej jame.

„Myslím, že by sme mali niečo povedať,“ potichu navrhla Luna. „Ja budem prvá, dobre?“

Všetci na ňu hľadeli a ona sa prihovorila mŕtvemu škriatkovi na dne hrobu.

„Veľmi ti ďakujem, Dobby, že si ma zachránil z tej pivnice. Je nespravodlivé, že si musel zomrieť. Ty – taký dobrý a statočný. Navždy si zapamätám, čo si pre nás urobil. Dúfam, že teraz si šťastný.“

Otočila sa a s očakávaním pozrela na Rona, ktorý si odkašlal a zachrípnutým hlasom povedal: „Áno… ďakujem, Dobby.“

„Ďakujem,“ zamrmlal Dean.Harry preglgol.„Zbohom, Dobby,“ povedal. Viac nevládal, ale Luna

všetko povedala zaňho. Bill zdvihol prútik a kopa zeme pri hrobe sa dvihla do vzduchu a úhľadne sa sypala do jamy, až vytvorila malý červenkastý kopček.

„Nenahneváte sa, ak tu chvíľu zostanem?“ spýtal sa Harry ostatných.

Niečo mu odpovedali, ale on ich slová nevnímal, no cítil, ako ho priateľsky potľapkávajú po chrbte, a potom sa všetci odobrali k domčeku a Harry zostal so škriatkom sám.

Poobzeral sa a uvidel niekoľko veľkých bielych kameňov vyhladených morom, ktoré lemovali kvetinové záhony. Zobral jeden z najväčších a položil ho ako vankúš na miesto, kde teraz odpočívala Dobbyho hlava. Potom vo vrecku nahmatal prútik.

466

Boli tam dva. Zabudol, prestal vnímať a teraz si nemohol spomenúť, čie sú to prútiky. Marilo sa mu, že ich niekomu vytrhol z ruky. Vybral kratší, čo mu lepšie padol do ruky, a zamieril ním na kameň.

Pomaly, tak ako šepkal pokyny, sa na povrchu kameňa zjavovali hlboké zárezy. Vedel, že Hermiona by to urobila úhľadnejšie a pravdepodobne aj rýchlejšie, ale tak ako chcel ten hrob vykopať, chcel ho aj označiť. Keď sa Harry znovu postavil, na kameni bolo napísané:

Tu leží Dobby, slobodný škriatok

Ešte chvíľu hľadel na svoje dielo a potom sa pobral preč. Jazva ho stále trochu bolela a myseľ mal plnú vecí, ktoré si uvedomil pri hrobe, myšlienok, ktoré v tme nadobudli formu, myšlienok fascinujúcich i hrozných zároveň.

Keď Harry vošiel do malej predsiene, všetci sedeli v obývačke a pozorne počúvali Billa, ktorý niečo rozprával. Izba bola svetlá, pekná, v kozube horel malý jasný oheň z náplavového dreva. Harry nechcel zablatiť koberec, a tak stál vo dverách a počúval.

„… šťastie, že Ginny je na prázdninách. Keby bola v Rokforte, mohli by ju odvliecť skôr, ako by sme sa k nej dostali. Už vieme, že aj ona je v bezpečí.“

Bill sa obzrel a uvidel Harryho.„Všetkých som odviedol z Brlohu,“ vysvetľoval.

„Presťahoval som ich k Muriel. Smrťožrúti teraz vedia, že je Ron s tebou, a tak sa určite zamerajú na rodinu – neospravedlňuj sa,“ dodal, keď postrehol Harryho výraz. „Vždy to bola iba otázka času. Otec to predpovedal už celé mesiace. Sme najväčšia rodina zradcov krvi.“

467

„Ako sú chránení?“ spýtal sa Harry.„Kúzlom spoľahlivosti. Otec je strážcom tajomstva.

Rovnako chránený je aj tento domček. Tu som strážca tajomstva ja. Nemôžeme chodiť do práce, ale to je teraz sotva to najdôležitejšie. Keď sa budú Ollivander a Griphook cítiť dostatočne dobre, aj ich presťahujeme k Muriel. Tu nie je veľa miesta, ale ona ho má dosť. Griphookove nohy sa hoja. Fleur obom dala kostrorast, takže by sme ich mohli presťahovať asi o hodinu…“

„Nie,“ vyhŕkol Harry a Billa to prekvapilo. „Oboch ich potrebujem tu. Musím sa s nimi porozprávať. Je to dôležité.“

Hovoril to autoritatívne, z jeho hlasu znelo presvedčenie, cieľavedomosť, ktoré nadobudol pri kopaní Dobbyho hrobu. Všetky tváre sa obrátili k nemu a vyzerali zmätene.

„Idem sa umyť,“ oznámil Harry Billovi, hľadiac si na ruky, stále pokryté blatom a Dobbyho krvou. „Potom sa s nimi musím stretnúť. Hneď.“

Šiel do malej kuchyne, k umývadlu pod oknom s výhľadom na more. Kým sa umýval, nad obzorom už presvitala lastúrovoružová a zlatistá farba a on sa znovu zaoberal myšlienkami, ktoré sa zrodili v tmavej záhrade…

Dobby mu už nepovie, kto ho poslal do pivnice, ale Harry si pamätal, čo videl. Z úlomku zrkadla hľadelo prenikavé modré oko a potom prišla pomoc. V Rokforte vždy dostanú pomoc tí, ktorí o ňu požiadajú.

Harry si utrel ruky, pričom ani nevnímal krásu scenérie za oknom a šepot ostatných v obývačke. Hľadel na oceán a v toto ráno na úsvite mal pocit, že je bližšie k podstate všetkého než kedykoľvek predtým.

468

Jazva ho ustavične bolela a vedel, že aj Voldemort je už blízko. Harry chápal, a predsa nechápal. Inštinkty mu hovorili jedno, mozog celkom iné. Dumbledore v jeho hlave sa láskavo usmieval, hľadel na Harryho ponad končeky prstov, spojených ako pri modlitbe.

Dali ste Ronovi deluminátor… Chápali ste ho… Umožnili ste mu vrátiť sa…

A pochopili ste aj Červochvosta… Vedeli ste, že niekde je v ňom trochu ľútosti…

A keď ste poznali ich… čo ste vedeli o mne, Dumbledore?

Mám vedieť, ale nie hľadať? Vedeli ste, aké to bude pre mňa ťažké? Preto ste mi to sťažili? Aby som mal čas na to prísť?

Harry stál celkom nehybne, so zastretým pohľadom a hľadel na miesto, kde sa nad obzor dvíhal jasný zlatý okraj oslepujúceho slnka. Potom pozrel na svoje čisté ruky a na okamih ho prekvapilo, že v nich drží utierku. Odložil ju, vrátil sa do chodby a pritom cítil, ako mu jazva nahnevane pulzuje, a videl v duchu záblesky rýchle ako odraz vážky nad vodou, obrysy dobre známej budovy.

Bill a Fleur stáli pri schodoch.„Musím sa porozprávať s Griphookom a Ollivanderom,“

povedal Harry.„Nie,“ namietala Fleur, „musíš počkať, Arrhy. Obaja sú

chorhí, unavení…“„Je mi to ľúto, ale toto nemôže počkať,“ trval na svojom.

„Musím sa s nimi rozprávať hneď. Medzi štyrmi očami – a s každým zvlášť. Je to naliehavé.“

„Harry, doparoma, čo sa deje?“ spýtal sa Bill. „Zjavíš sa tu s mŕtvym domácim škriatkom, takmer bezvedomým

469

raráškom, Hermiona vyzerá, akoby ju mučili, a Ron mi práve odmietol čokoľvek vysvetliť.“

„Nemôžeme vám povedať, čo robíme,“ na rovinu mu povedal Harry. „Si v ráde, Bill, a vieš, že Dumbledore nám zanechal úlohu. Nemáme sa o tom rozprávať s nikým.“

Fleur netrpezlivo cmukla, ale Bill sa na ňu nepozrel, hľadel na Harryho. Z jeho zjazvenej tváre sa ťažko dalo čítať. Napokon prikývol: „Dobre. S kým sa chceš rozprávať najprv?“

Harry zaváhal. Vedel, čo závisí od jeho rozhodnutia. Nezostával im takmer vôbec čas. Toto bola chvíľa rozhodnutia: horcruxy alebo Dary Smrti?

„S Griphookom,“ rozhodol sa Harry. „Najprv musím hovoriť s Griphookom.“

Srdce mu divo tĺklo, ako keby na bežeckej trati práve prekonal obrovskú prekážku.

„Tak teda poďme hore,“ rozhodol Bill a šiel prvý.Harry prešiel niekoľko krokov, potom zastal a obzrel sa.„Potrebujem aj vás dvoch!“ zavolal na Rona a

Hermionu, napoly ukrytých vo dverách obývačky.Obaja vyšli na svetlo a bolo vidieť, že im odľahlo.„Ako ti je?“ spýtal sa Harry Hermiony. „Bola si úžasná –

vymýšľať si, keď ti tak ubližovala.“Hermiona sa slabo usmiala a Ron si ju pritisol k sebe.„Čo budeme teraz robiť, Harry?“ spýtal sa.„Uvidíte. Tak poďte.“Harry, Ron a Hermiona vyšli za Billom po strmých

schodoch na malú plošinu. Viedlo z nej troje dverí.„Sem,“ Bill otvoril dvere do jeho a Fleurinej izby. Aj

odtiaľ bol výhľad na more, teraz posiate fliačikmi zlatého slnečného svetla. Harry podišiel k oknu, obrátil sa chrbtom k tej nádhernej scenérii a čakal s prekríženými rukami.

470

Jazva ho pálila. Hermiona si sadla do kresla vedľa toaletného stolíka, Ron na jeho operadlo.

Bill sa vrátil s malým raráškom v náručí a opatrne ho položil na posteľ. Griphook zahundral poďakovanie, Bill odišiel a zavrel dvere.

„Mrzí ma, že vás ťahám z postele,“ ospravedlňoval sa Harry. „Čo vaše nohy?“

„Bolia,“ odpovedal rarášok. „Ale dávajú sa do poriadku.“Stále držal Chrabromilov meč a tváril sa čudne – napoly

spupne a napoly zvedavo. Harry si všimol raráškovu sinavú pokožku, dlhé tenké prsty a čierne oči. Fleur mu vyzula topánky: dlhé chodidlá mal špinavé. Bol väčší ako domáci škriatok, ale nie oveľa. Hlavu s vyklenutým čelom mal oveľa väčšiu než ľudia.

„Pravdepodobne si nepamätáte…“ začal Harry.„… že ja som bol ten rarášok, ktorý ťa uviedol do tvojho

trezoru, keď si prvýkrát navštívil Gringottbanku?“ dopovedal Griphook. „Pamätám si to, Harry Potter. Aj medzi raráškami si bol slávny.“

Harry s Griphookom hľadeli na seba a premeriavali si jeden druhého. Harryho stále pálila jazva. Chcel mať rozhovor s Griphookom rýchlo za sebou, a zároveň sa bál, že urobí nesprávny krok. Kým premýšľal, ako najlepšie predložiť svoju žiadosť, rarášok prerušil ticho.

„Pochoval si škriatka,“ povedal a znelo to nečakane zatrpknuto. „Sledoval som ťa z okna susednej spálne.“

„Áno,“ potvrdil Harry.Griphook hľadel naňho kútikmi šikmých čiernych očí.„Si zvláštny čarodejník, Harry Potter.“„V akom zmysle?“ spýtal sa Harry a podvedome si

šúchal jazvu.„Vykopal si hrob.“

471

„No a?“Griphook neodpovedal. Harry si myslel, že sa mu

posmieva, lebo sa správal ako mukel, ale veľmi mu nezáležalo na tom, či Griphook schvaľuje Dobbyho hrob, alebo nie. Pripravil sa na útok.

„Griphook, chcem sa spýtať…“„A zachránil si raráška.“„Čože?“„Priniesol si ma sem. Zachránil si ma.“„Dúfam, že to neľutujete?“ povedal Harry trochu

netrpezlivo.„Nie, Harry Potter,“ odvetil Griphook a na jeden prst si

nakrúcal tenkú čiernu bradu, „ale si veľmi zvláštny čarodejník.“

„Dobre,“ uzavrel Harry. „Potrebujem pomoc, Griphook, a vy mi ju môžete poskytnúť.“

Rarášok ho vôbec nepovzbudzoval, ďalej sa na Harryho mračil, ako keby nikdy nevidel nikoho takého ako on.

„Musím sa vlámať do jedného trezoru v Gringottbanke.“Harry nemal v úmysle povedať to tak otvorene. Tie

slová mu vykĺzli pod vplyvom bolesti, ktorá mu vystrelila do jazvy v tvare blesku, a znovu uvidel obrysy Rokfortu. Pevne si uzavrel myseľ. Najprv to musí vybaviť s Griphookom. Ron a Hermiona hľadeli na Harryho, ako keby sa zbláznil.

„Harry…“ začala Hermiona, ale Griphook ju prerušil.„Vlámať sa do trezoru v Gringottbanke?“ zopakoval

rarášok a trochu sa mykol, lebo zmenil polohu na posteli. „To je nemožné.“

„Nie, nie je,“ protirečil mu Ron. „Už sa to stalo.“

472

„Áno,“ pridal sa Harry. „V ten istý deň, ako sme sa stretli prvý raz, Griphook. Práve v deň mojich narodenín, pred siedmimi rokmi.“

„Ten trezor bol v tom čase prázdny,“ odsekol rarášok a Harry chápal, že hoci Griphook odišiel z Gringottbanky, predstava, že niekto narušil jej ochranu, ho urážala. „Jeho ochrana bola minimálna.“

„Trezor, do ktorého sa potrebujeme dostať, nie je prázdny a predpokladám, že je aj dôkladne chránený,“ povedal Harry. „Patrí Lestrangeovcom.“

Videl, že Hermiona s Ronom prekvapene pozreli na seba, ale bude dosť času vysvetliť im všetko potom, keď mu Griphook odpovie.

„Nemáš šancu,“ otvorene povedal Griphook. „Vôbec žiadnu šancu. A ak pod podlahou stoj čo stoj chceš nájsť poklad, ktorý nie je tvoj…“

„… zlodej, výstraha znie hoci stokrát: To, čo nájdeš, nebude len poklad – áno, ja viem, pamätám si to,“ povedal Harry.

„No, ja si nechcem zobrať nijaký poklad, nechcem si nič zobrať pre osobný zisk. Veríte tomu?“

Rarášok úkosom zazeral na Harryho a jazva v tvare blesku Harryho pálila, no on ju ignoroval, odmietal zobrať na vedomie tú bolesť, či jej volanie.

„Ak by som nejakému čarodejníkovi uveril, že mu nejde o osobný zisk,“ prehovoril napokon Griphook, „bol by si to ty, Harry Potter. Raráškovia a škriatkovia nie sú zvyknutí na ochranu či úctu, akú si im preukázal v túto noc. Nie od nositeľov prútikov.“

„Nositelia prútikov,“ zopakoval Harry. Tie slová mu zneli v ušiach čudne. Jazva ho stále pálila, lebo Voldemort obrátil svoje myšlienky na sever, a Harry sa už nemohol

473

dočkať, kedy mu bude môcť Ollivander odpovedať na otázky v susednej izbe.

„O právo nosiť prútik,“ povedal rarášok potichu, „čarodejníci s raráškami dlho súperili.“

„Ale veď raráškovia môžu čarovať aj bez prútikov,“ prekvapene namietal Ron.

„To je nepodstatné! Čarodejníci sa odmietajú podeliť o tajomstvá výroby prútikov s ostatnými čarovnými tvormi, upierajú nám možnosť rozšíriť si moc!“

„Veď ani raráškovia sa nedelia o svoju mágiu s nami,“ pripomenul mu Ron. „Neprezradíte nám tajomstvo výroby mečov a brnení. Raráškovia vedia spracovať kov spôsobmi, aké čarodejníci nikdy…“

„Na tom nezáleží,“ prerušil ho Harry, keď si všimol, ako Griphookova tvár naberá farbu. „Tu nejde o spor čarodejníkov s raráškami, či nejakými inými čarovnými tvormi.“

Griphook sa nepekne zasmial.„Ale ide, ide presne o to! Keď sa Temný pán stane ešte

mocnejším, vaša rasa bude ešte pevnejšie stáť nad mojou! Gringottbanka pripadne pod čarodejnícku vládu, domácich škriatkov budete zabíjať a kto spomedzi nosičov prútikov bude protestovať?“

„My!“ ozvala sa Hermiona. Vystrela sa a oči jej žiarili. „My protestujeme! A mňa prenasledujú rovnako ako ktoréhokoľvek raráška alebo škriatka, Griphook! Ja som humusáčka!“

„Nehovor si tak,“ zahundral Ron.„A prečo by som nemala?“ mykla Hermiona plecom.

„Humusáčka – a som na to hrdá! Vôbec nemám v tomto novom poriadku vyššie postavenie ako vy, Griphook! To mňa sa rozhodli mučiť tam u Malfoyovcov!“

474

Pri tých slovách si odhrnula golier županu a odhalila tenký červený rez na hrdle, ktorý jej urobila Bellatrix.

„Vedeli ste, že to Harry oslobodil Dobbyho?“ spýtala sa. „Vedeli ste, že sa usilujeme oslobodiť škriatkov už celé roky?“ (Ron sa celý nesvoj zahniezdil na operadle Hermioninho kresla.) „Nemôžete chcieť porážku Veď-Viete-Koho viac ako my, Griphook!“

Rarášok hľadel na Hermionu s rovnakou zvedavosťou, akú prejavil Harrymu.

„Čo chcete z trezoru Lestrangeovcov?“ spýtal sa zrazu. „Meč, ktorý leží vnútri, je falošný. Tento je pravý.“ Pozrel na nich. „Myslím, že vy to už viete. Požiadali ste ma, aby som klamal.“

„No falošný meč nie je jediný predmet v tom trezore, však?“ povedal Harry. „Možno ste tam videli aj iné veci?“

Srdce mu bilo prudšie ako kedykoľvek predtým. So znásobeným úsilím ignoroval pulzujúcu jazvu.

Rarášok si znovu okrúcal bradu okolo prsta.„Je proti našim zákonom prezrádzať tajomstvá

Gringottbanky. Sme strážcovia bájnych pokladov. Máme povinnosť voči predmetom zvereným do našej opatery, ktoré často vyrobili naše vlastné ruky.“

Rarášok hladkal meč a jeho čierne oči prechádzali z Harryho na Hermionu a Rona a potom naspäť.

„Taký mladý,“ povedal napokon, „a musí bojovať proti toľkým.“

„Pomôžete nám?“ spýtal sa Harry. „Bez vás sa tam vôbec nedostaneme. Vy ste naša jediná šanca.“

„Porozmýšľam… o tom,“ povedal Griphook a jeho odpoveď ich privádzala do zúfalstva.

„Ale…“ nahnevane začal Ron, no Hermiona ho štuchla pod rebrá.

475

„Ďakujem,“ poďakoval sa Harry.Škriatok prijal poďakovanie úklonom veľkej vypuklej

hlavy a potom ohol krátke nohy.„Myslím,“ povedal a demonštratívne sa uložil na

Billovej a Fleurinej posteli, „že kostrorast dokončil svoju prácu. Konečne sa vyspím. Odpustite mi…“

„Áno, pravdaže,“ prikývol Harry, no prv než odišiel z izby, naklonil sa dopredu a zobral Chrabromilov meč, ktorý ležal vedľa raráška. Griphook neprotestoval, no keď za sebou zatváral dvere, Harrymu sa zdalo, že v raráškových očiach vidí rozhorčenie.

„Darebák malý,“ zašepkal Ron. „Mal z toho potešenie, že nás nechá čakať.“

„Harry,“ zašepkala Hermiona a oboch ťahala od dverí do stredu tmavej plošiny schodiska, „chceš tým povedať to, čo si myslím, že chceš povedať? Chceš povedať, že v trezore Lestrangeovcov je horcrux?“

„Áno,“ prikývol Harry. „Bellatrix vydesilo už len pomyslenie, že sme tam boli. Bola celá bez seba. Prečo? Čo myslela, že sme videli? A čo ešte sme mohli zobrať? Niečo také, že sa desila toho, ak sa to Veď-Viete-Kto dozvie.“

„Ale ja som si myslel, že hľadáme miesta, kde Veď-Viete-Kto bol, miesta, kde urobil niečo dôležité.“ Ron sa tváril nechápavo. „Bol niekedy v trezore Lestrangeovcov?“

„Ja neviem, či bol vôbec niekedy v Gringottbanke,“ odvetil Harry. „Zamlada tam nič nemal, lebo mu nikto nič nezanechal. Zvonka banku určite videl hneď prvý raz, ako vošiel do Šikmej uličky.“

Harry ignoroval neustávajúcu bolesť v jazve, lebo chcel, aby Ron a Hermiona pochopili, o čo ide v Gringottbanke, ešte pred rozhovorom s Ollivanderom.

476

„Myslím, že závidel každému, kto mal kľúč od trezoru v Gringottbanke. Myslím, že to pokladal za skutočný symbol príslušnosti k čarodejníckemu svetu. A nezabúdajte, veril Bellatrix a jej manželovi. Pred jeho pádom to boli jeho najoddanejší služobníci, a keď zmizol, išli ho hľadať. Povedal to v tú noc, keď sa vrátil, počul som ho.“

Harry si šúchal jazvu.„Nemyslím si však, že by prezradil Bellatrix, že to je

horcrux. Ani Luciusovi Malfoyovi nepovedal pravdu o denníku. Pravdepodobne jej narozprával, že to je vzácna vec, a požiadal ju, aby mu to uložila do svojho trezoru. Hagrid mi povedal, že je to najbezpečnejší úkryt na svete… okrem Rokfortu.“

Keď Harry dohovoril, Ron pokrútil hlavou.„Naozaj mu rozumieš.“„Trošku,“ povedal Harry. „Trošku… iba by som si želal,

aby som tak rozumel aj Dumbledorovi. Ale uvidíme. Poďme. Na rade je Ollivander.“

Ron s Hermionou sa tvárili zmätene a zároveň ohromene, šli za ním po malej plošinke schodiska a zaklopali na dvere oproti Billovej a Fleurinej izbe. Odpovedalo im slabé: „Vojdite!“

Prútikár ležal na dvojlôžku ďalej od okna. Držali ho v pivnici vyše roka a neraz mučili. Bol vyziabnutý, lícne kosti mu vytŕčali pod žltkastou pokožkou a veľké strieborné oči vo vpadnutých jamkách sa zdali obrovské. Ruky položené na prikrývke akoby patrili kostre. Harry si sadol na prázdnu posteľ vedľa Rona a Hermiony. Vychádzajúce slnko tam nebolo vidieť. Izba bola otočená do záhrady nad útesom a k čerstvo vykopanému hrobu.

„Pán Ollivander, mrzí ma, že vás vyrušujem,“ začal Harry.

477

„Drahý chlapče,“ Ollivanderov hlas bol slabý. „Zachránili ste nás. Myslel som si, že na tom mieste zomrieme. Nemôžem sa vám poďakovať… nikdy sa vám nemôžem poďakovať… dostatočne.“

„Urobili sme to radi.“Harryho jazva pálila. Vedel, bol si istý, že mu zostáva

iba málo času, aby predbehol Voldemorta, ktorý išiel za svojím cieľom, či inak sa ho pokúsil zastaviť. Zmocňovala sa ho panika… ale už sa rozhodol, vybral si, že sa najprv porozpráva s Griphookom. Predstieral pokoj, ktorý nepociťoval, a nahmatal vo vrecúšku na krku polovice zlomeného prútika.

„Pán Ollivander, potrebujem pomoc.“„Čokoľvek, čokoľvek,“ povedal prútikár slabým hlasom.„Môžete toto opraviť, je to možné?“Ollivander natiahol trasúcu sa ruku a Harry mu do

dlane vložil dva kúsky prútika ledva držiace pohromade.„Cezmína a pero fénixa,“ prehovoril Ollivander slabým

hlasom. „Jedenásť palcov. Pekný a ohybný.“„Áno. Môžete?“„Nie,“ zašepkal Ollivander. „Mrzí ma to, veľmi ma to

mrzí, ale takto poškodený prútik nemožno opraviť nijakým mne známym spôsobom.“

Harry bol na takúto odpoveď pripravený. Napriek tomu to bol pre neho úder. Zobral si polovice prútika naspäť a vložil ich do vrecúška na krku. Ollivander pozeral, kde zmizol zlomený prútik, a neodvrátil sa, až kým Harry nevytiahol z vrecka dva prútiky, ktoré si zobral od Malfoyovcov.

„Viete ich identifikovať?“ spýtal sa Harry.Prútikár si vybral prvý, priložil si ho k slabým očiam,

krútil ho medzi hrčovitými prstami a trošku ohýbal.

478

„Orech a dračia srdcová šľacha,“ konštatoval. „Dvanásť a tri štvrte palca. Nepoddajný. Tento prútik patril Bellatrix Lestrangeovej.“

„A tento?“Ollivander rovnako preskúmal aj druhý.„Hloh a vlas jednorožca. Presne desať palcov. Primerane

pružný. Toto bol prútik Draca Malfoya.“„Bol?“ zopakoval Harry. „Už nie je?“„Asi nie. Ak ste si ho zobrali…“„… zobral…“„... potom môže byť váš. Pravdaže, záleží na tom, ako

ste si ho vzali. Veľa závisí aj od samotného prútika. Vo všeobecnosti však je prútik verný tomu, kto ho získal.“

V izbe nastalo ticho, doliehal sem iba vzdialený šum mora.

„Rozprávate o prútikoch, ako keby cítili,“ povedal Harry, „ako keby samostatne mysleli.“

„Prútik si vyberá čarodejníka,“ povedal Ollivander. „To bolo vždy jasné všetkým, ktorí sme študovali výrobu prútikov.“

„No môžete používať aj prútik, ktorý si vás nevybral, však?“ pýtal sa Harry.

„Ó, každý aspoň trochu schopný čarodejník vie usmerniť svoju čarovnú moc takmer s každým nástrojom. Najlepšie výsledky sa však dosiahnu, keď je medzi čarodejníkom a prútikom silné puto. Tieto spojenia sú zložité. Počiatočná príťažlivosť a potom vzájomné nadobúdanie skúseností. Prútik sa učí od čarodejníka a čarodejník od prútika.“

More sa valilo k brehu a naspäť. Bol to smutný zvuk.„Zobral som prútik Dracovi Malfoyovi násilím,“ povedal

Harry. „Môžem ho bezpečne používať?“

479

„Myslím, že áno. Vlastníctvo prútika sa riadi veľmi citlivými zákonmi, ale vydobytý prútik sa zvyčajne poddá vôli svojho nového pána.“

„Takže môžem používať tento?“ spýtal sa Ron, vytiahol Červochvostov prútik z vrecka a podával ho Ollivanderovi.

„Gaštan a šľacha z dračieho srdca. Deväť a štvrť palca. Krehký. Musel som ho vyrobiť krátko po únose pre Petra Pettigrewa. Áno, ak ste si ho vydobyli, je viac ako pravdepodobné, že vás bude poslúchať, a bude vás poslúchať lepšie ako iný prútik.“

„A toto platí pre všetky prútiky?“ spýtal sa Harry.„Myslím, že áno,“ odvetil Ollivander a jeho vystúpené

oči sa upierali na Harryho tvár. „Kladiete mi zložité otázky, pán Potter. Prútikárstvo je náročné a tajomné odvetvie mágie.“

„Takže, aby ste sa stali skutočným vlastníkom prútika, je potrebné zabiť predchádzajúceho majiteľa?“ spýtal sa Harry.

Ollivander preglgol.„Potrebné? Nie, nepovedal by som, že je potrebné

zabíjať.“„No existujú legendy,“ vravel Harry a pulz sa mu

zrýchlil a bolesť v jazve zosilnela. Bol si istý, že Voldemort sa rozhodol uskutočniť svoj plán.

„Legendy o prútiku – alebo prútikoch, ktoré prechádzali z rúk do rúk po vraždách.“

Ollivander zbledol. Na snehobielom vankúši vyzeral popolavý a oči mal obrovské, podliate krvou a vyvalené zrejme od veľkého strachu.

„Myslím, že je iba jeden taký prútik,“ zašepkal.„A Veď-Viete-Kto sa oň zaujíma, však?“ spýtal sa Harry.

480

„Ja… ako?“ zachripel Ollivander a prosebné pozrel na Rona a Hermionu, aby mu pomohli. „Ako to viete?“

„Chcel, aby ste mu prezradili, ako prerušiť spojenie medzi jeho a mojím prútikom,“ pokračoval Harry.

Ollivander sa tváril vydesene.„Mučil ma, musíte to chápať! Zaklínadlom cruciatus.

Nemal som na výber, musel som mu povedať, čo viem, iba som odhadoval!“

„Ja to chápem,“ prikývol Harry. „Povedali ste mu o jadrách dvojičkách? Poradili ste mu, aby si jednoducho požičal prútik iného čarodejníka?“

Ollivander sa tváril zdesene, omráčilo ho, čo všetko Harry vie. Pomaly prikývol.

„Ale nefungovalo to,“ pokračoval Harry. „Môj prútik porazil aj ten požičaný. Viete, prečo?“

Ollivander pokrútil hlavou rovnako pomaly, ako predtým prikývol.

„Nikdy… som nepočul o niečom podobnom. Váš prútik v tú noc zareagoval zvláštne. Spojenie medzi zhodnými jadrami je neuveriteľne vzácne, a predsa neviem, prečo váš prútik prelomil požičaný…“

„Rozprávali sme o inom prútiku, o prútiku, ktorý mení majiteľov po vražde. Keď si Veď-Viete-Kto uvedomil, že môj prútik urobil niečo zvláštne, vrátil sa a spytoval sa vás na ten druhý prútik, však?“

„Ako to viete?“Harry neodpovedal.„Áno, spytoval sa,“ zašepkal Ollivander. „Chcel vedieť

všetko o prútiku známom ako smrtonosná palička, prútik osudu alebo bazový prútik.“

Harry úkosom pozrel na Hermionu. Hľadela naňho vyjavene.

481

„Temný pán,“ pokračoval Ollivander tlmeným a vystrašeným tónom, „bol vždy spokojný s prútikom, ktorý som mu vyrobil – z tisu a pera fénixa, trinásťapolpalcový – až kým nezistil spojenie medzi zhodnými jadrami. Teraz hľadá iný, mocnejší prútik, aby porazil ten váš.“

„Lenže, ak to už nevie, onedlho sa dozvie, že môj prútik sa zlomil a nedá sa opraviť,“ potichu povedal Harry.

„Nie!“ vyhŕkla Hermiona vyľakane. „To nemôže vedieť, Harry, ako by mohol…?“

„Priori incantatem,“ povedal Harry. „Tvoj prútik aj trnkový prútik zostali u Malfoyovcov, Hermiona. Ak ich riadne preskúmajú, môžu z nich vyvolať posledné zaklínadlá. Zistia, že tvoj zlomil môj a tvoj sa neúspešne pokúsil ho opraviť, a uvedomia si, že ja som odvtedy používal ten trnkový.“

Tá troška farby, ktorú Hermiona nabrala po príchode, jej vyprchala z tváre. Ron pozrel na Harryho vyčítavo a povedal: „Teraz sa tým netrápme…“

Ale zasiahol pán Ollivander.„Temný pán už nehľadá bazový prútik iba preto, aby

vás zničil, pán Potter. Chce ho vlastniť, lebo verí, že sa stane skutočne nezraniteľným.“

„A stane sa?“„Majiteľ bazového prútika sa vždy musí obávať útoku,“

vravel Ollivander, „no predstava, že by Temný pán vlastnil paličku smrti, je, priznávam… strašná.“

Harry si odrazu spomenul, ako si pri ich prvom stretnutí nebol istý, či sa mu Ollivander páči. Aj teraz, napriek Voldemortovmu mučeniu a väzneniu, akoby ho predstava, že sa temný čarodejník zmocní tohto smrtonosného prútika, vzrušovala a zároveň odpudzovala.

482

„Vy si naozaj myslíte, že ten prútik existuje, pán Ollivander?“ spýtala sa Hermiona.

„Ó, áno,“ prikývol Ollivander. „Je skutočne možné ten prútik v priebehu dejín vystopovať. V jeho histórii sa, pravdaže, vyskytujú aj nejaké medzery, a dosť dlhé, keď zmizol z dohľadu, načas sa stratil alebo bol skrytý, no vždy sa vynára. Má určité vlastnosti, podľa ktorých ho odborníci na prútikárstvo spoznajú. Existujú o ňom písomné záznamy, niektoré z nich nejasné, a ja a ostatní prútikári sme mali za úlohu ich preskúmať. Znejú vierohodne.“

„Takže vy… vy to nepovažujete za rozprávku alebo mýtus?“ s nádejou sa spýtala Hermiona.

„Nie,“ odvetil Ollivander. „Či je naozaj potrebné na jeho získanie vraždiť, to neviem. Jeho história je krvavá, ale to môže byť jednoducho preto, lebo je to taký žiaduci predmet a medzi čarodejníkmi vyvoláva také vášne. Nesmierne mocný a nebezpečný v nesprávnych rukách, predmet neuveriteľne fascinujúci pre nás všetkých, čo študujeme moc prútikov.“

„Pán Ollivander,“ ozval sa Harry, „povedali ste Veď-Viete-Komu, že Gregorovič mal bazový prútik?“

Ak to vôbec bolo možné, tak Ollivander ešte väčšmi zbledol. Vyzeral ako duch a preglgol.

„Ale ako… ako to viete?“„Na tom nezáleží, ako to viem,“ vravel Harry a na

okamih zavrel oči, pretože jazva ho pálila a na pár sekúnd uvidel malú ulicu v Rokville, stále tmavú, lebo to bolo oveľa severnejšie. „Povedali ste Veď-Viete-Komu, že Gregorovič mal ten prútik?“

„Hovorilo sa to,“ šepkal Ollivander. „Hovorilo sa to kedysi pred rokmi, dávno pred vaším narodením. Myslím, že ten chýr rozširoval sám Gregorovič. Viete, ako by mu

483

išli obchody, keby sa vedelo, že študuje a napodobňuje kvality bazového prútika?“

„Áno, to chápem,“ prikývol Harry. Vstal. „Pán Ollivander, ešte posledná otázka a potom vám doprajeme odpočinok. Čo viete o Daroch Smrti?“

„O čom?“ spýtal sa prútikár a tváril sa načisto ohromene.

„O Daroch Smrti.“„Žiaľ, neviem, o čom hovoríte. Ešte to nejako súvisí s

prútikmi?“Harry hľadel do prepadnutej tváre a veril, že Ollivander

to nehrá. Nevie o Daroch smrti.„Ďakujem vám,“ poďakoval sa Harry. „Veľmi pekne

ďakujem. A teraz vás necháme trochu odpočívať.“Ollivander vyzeral skľúčene.„On ma mučil,“ vyhŕkol. „Cruciatus… nemáte

predstavu…“„Mám,“ povedal Harry, „naozaj mám. Odpočiňte si,

prosím. Ďakujem, že ste mi to všetko povedali.“Harry viedol Rona a Hermionu dolu schodmi. Zazrel

Billa, Fleur, Lunu a Deana v kuchyni pri stole so šálkami čaju pred sebou. Keď sa Harry zjavil vo dverách, všetci zdvihli hlavy a pozreli naňho, no on im iba kývol a šiel ďalej do záhrady. Ron s Hermionou ho nasledovali. Červenkastý kopček zeme, ktorý prikrýval Dobbyho, ležal pred nimi a Harry kráčal k nemu, no bolesť v jeho hlave sa stupňovala. Vyžadovalo to obrovské úsilie uzavrieť sa pred neodbytnými obrazmi. Vedel však, že musí ešte chvíľu odolávať. O chvíľu sa im poddá, lebo chcel vedieť, či je jeho teória správna. Musí ešte vydržať, aby to mohol vysvetliť Ronovi a Hermione.

484

„Gregorovič kedysi dávno mal bazový prútik,“ začal. „Videl som, ako sa ho Veď-Viete-Kto pokúša nájsť. Keď ho vystopoval, zistil, že Gregorovič už prútik nemá – ukradol mu ho Grindelwald. Ako sa to Grindelwald o Gregorovičovi dozvedel, to neviem – no ak bol Gregorovič taký hlúpy a rozšíril to, nemohlo to byť až také ťažké.“

Voldemort bol pri bráne do Rokfortu. Harry videl, ako tam stojí, a videl aj blížiaci sa lampáš, nadskakujúci pred úsvitom.

„Grindelwald použil bazový prútik, aby získal moc. Keď bol na vrchole, Dumbledore vedel, že on jediný ho môže zastaviť, stretol sa v súboji s Grindelwaldom, porazil ho a zobral si bazový prútik.“

„Dumbledore mal bazový prútik?“ zhíkol Ron. „Ale kde je teda teraz?“

„V Rokforte,“ odvetil Harry a veľmi sa snažil, aby zostal s nimi v záhrade nad útesom.

„Tak teda poďme!“ naliehal Ron. „Harry, poďme a zoberme si ho prv než on!“

„Na to je už prineskoro,“ pokrútil hlavou Harry. Nemohol sa tomu ubrániť – zovrel si ju rukami, aby vydržal. „On vie, že je tam. Už je v Rokforte.“

„Harry!“ zúrivo vybuchol Ron. „Ako dlho to vieš – prečo sme strácali čas? Prečo si sa najprv rozprával s Griphookom? Mohli sme tam ísť… ešte sme mohli…“

„Nie,“ ledva vravel Harry a klesol do trávy na kolená. „Hermiona má pravdu. Dumbledore nechcel, aby som ho mal. Nechcel, aby som si ho zobral. Chcel, aby som získal horcruxy.“

„Neporaziteľný prútik, Harry!“ stonal Ron.„Ja ho nemám mať… Ja mám dostať horcruxy…“

485

Teraz už bolo všetko chladné a tmavé: slnko bolo nad obzorom sotva vidieť, keď kráčal popri Snapovi k jazeru.

„O chvíľku za tebou prídem do hradu,“ povedal vysokým chladným hlasom. „A teraz ma nechaj.“

Snape sa uklonil, pobral sa po chodníku naspäť a čierny plášť za ním povieval. Harry kráčal pomaly a čakal, kým Snapova postava zmizne. Ani Snape, ani nikto iný neuvidí, kam ide. V oknách hradu sa nesvietilo a on sa vedel skryť… Vzápätí použil splývacie zaklínadlo, ktoré ho skrylo aj pred vlastnými očami.

Kráčal ďalej po brehu jazera a sledoval obrysy milovaného hradu, svojho prvého kráľovstva, svojho dedičstva…

Tu je, pri jazere, odzrkadľuje sa v tmavých vodách. Biela mramorová hrobka, zbytočná škvrna v známom prostredí. Znovu pocítil príval nadšenia, ten závratný pocit z cieľavedomého ničenia. Zdvihol starý tisový prútik: Aké príhodné, že toto bude jeho posledný veľký čin.

Hrobka sa rozštiepila od jedného konca po druhý. Postava v rubáši bola rovnako dlhá a tenká ako za života. Znovu zdvihol prútik.

Prikrývky sa odhrnuli. Tvár bola priesvitná, bledá, prepadnutá, a predsa takmer dokonale zachovaná. Na krivom nose mu nechali okuliare. Zdalo sa mu to smiešne. Dumbledore mal ruky zložené na hrudi a prútik ležal tam, pod nimi, pochovaný s ním.

Naozaj sa ten starý hlupák domnieval, že mramor alebo smrť ochránia prútik? Myslel si, že Temný pán sa neopováži narušiť jeho hrob? Pavúčia ruka vytiahla prútik z Dumbledorovho zovretia, a keď si ho bral, z jeho končeka vyletela spŕška iskier a padala na telo posledného majiteľa. Konečne bol priplavený slúžiť novému pánovi.

486

DVADSIATA PIATA KAPITOLA

LASTÚROVÝ DOMČEK

Dom Billa a Fleur stál sám na útese s výhľadom na more a múry mal vykladané lastúrami a natreté vápnom. Bolo to osamelé a krásne miesto. Kamkoľvek sa Harry v domčeku alebo záhrade pohol, všade počul príliv a odliv mora ako dych nejakého veľkého driemajúceho tvora. V nasledujúcich dňoch väčšinou odchádzal z preplneného domu, túžiac po výhľade z vrcholu útesu na otvorenú oblohu a šíre prázdne more a po studenom slanom vetre na tvári.

Rozhodnutie neprenasledovať Voldemorta k prútiku bolo také závažné, až Harryho desilo. Nepamätal si, že by sa niekedy v minulosti rozhodol nekonať. Napĺňali ho pochybnosti. Pochybnosti, ktoré Ron zakaždým vyslovil nahlas.

„Čo ak Dumbledore chcel, aby sme rozlúštili ten symbol včas a získali prútik?“ „Čo ak rozlúštenie významu toho symbolu znamená, že si hoden Darov Smrti?“ „Harry, ak je to naozaj bazový prútik, ako, doparoma, máme skoncovať s Veď-Vieš-Kým?“

Harry na to nemal odpovede. Chvíľami rozmýšľal, či sa načisto nezbláznil, keď sa nepokúsil zabrániť Voldemortovi vykradnúť hrobku. Nevedel ani uspokojivo vysvetliť, prečo sa tak rozhodol. Zakaždým, keď rozoberal dôvody, ktoré ho viedli k tomuto rozhodnutiu, zneli mu chabo.

Zvláštne bolo, že Hermionina podpora v ňom vyvolávala rovnaký zmätok ako Ronove pochybnosti. Teraz, keď musela uznať, že bazový prútik naozaj existuje,

487

tvrdila, že je to zlý predmet, a spôsob, akým sa ho Voldemort zmocnil, je odpudzujúci a ani netreba o ňom uvažovať.

„Ty by si to nikdy nemohol urobiť, Harry,“ opakovala znovu a znovu. „Nikdy by si sa nemohol vlámať do Dumbledorovho hrobu.“

No myšlienka na Dumbledorovu mŕtvolu desila Harryho oveľa menej ako možnosť, že zle pochopil úmysly živého Dumbledora. Cítil, že tápe v tme. Vybral si cestu, ale stále sa obzeral a rozmýšľal, či neprečítal znaky zle, či nemal ísť inou cestou. Občas sa v ňom znova rozhorel hnev na Dumbledora, mocný ako vlny narážajúce do útesu pod domom, hneval sa, že Dumbledore mu to pred smrťou nevysvetlil.

„Je skutočne mŕtvy?“ opýtal sa Ron na tretí deň po príchode do domčeka. Harry hľadel ponad múr oddeľujúci záhradu od útesu, keď ho našli Ron a Hermiona. Ľutoval to, lebo sa nechcel zapojiť do ich hádky.

„Áno, je. Ron, prosím ťa, nezačínaj s tým znovu!“„Pozrime sa na fakty, Hermiona,“ pokračoval Ron

ponad Harryho, ktorý ďalej hľadel na obzor. „Strieborná laň. Meč. Oko, ktoré Harry videl v zrkadle…“

„Harry pripúšťa, že si to oko mohol iba predstavovať! Alebo nie, Harry?“

„Je to tak,“ potvrdil Harry, ani na ňu nepozrel.„Ale nemyslíš si, že si si to predstavoval?“ dobiedzal

Ron.„Nie, nemyslím,“ odvetil Harry.„No vidíš!“ rýchlo pokračoval Ron, kým Hermiona

stihla niečo povedať. „Ak to nebol Dumbledore, vysvetli mi, ako Dobby vedel, že sme v tej pivnici, Hermiona?“

488

„To nemôžem. A ty vieš vysvetliť, ako ho Dumbledore mohol poslať za nami, ak leží v hrobke v Rokforte?“

„Ja neviem, mohol to byť jeho duch!“„Dumbledore by sa nevrátil ako duch,“ namietal Harry.

Teraz si bol istý len v máločom, pokiaľ išlo o Dumbledora, ale toto vedel. „On by bol pokračoval.“

„Ako to myslíš, pokračoval?“ spýtal sa Ron, no kým Harry stihol povedať viac, hlas za nimi zavolal: „Arrhy?“

Fleur vyšla z chalupy a dlhé striebristé vlasy jej poletovali vo vánku.

„Arrhy, Grhiphook chce s tebou ovorhiť. Je v malej spálni a vrhaj nechce, aby vás niekto vypočul.“

Jasne bolo vidieť, ako sa hnevá, že ju rarášok poslal s odkazom. Cestou k domu vyzerala podráždene.

Griphook na nich čakal, ako povedala Fleur, v najmenšej z troch spálni, kde spávali Hermiona s Lunou. Zatiahol červené bavlnené záclonky, spoza ktorých presvitala svetlá oblohu s mrakmi, vďaka čomu miestnosť žiarila ako od plameňov, čim sa odlišovala od zvyšku vzdušného a svetlého domčeka.

„Dospel som k rozhodnutiu, Harry Potter,“ oznámil rarášok, ktorý sedel s prekríženými nohami v nízkom kresle a bubnoval si po ramenách tenkými prstami. „Hoci raráškovia z Gringottbanky to budú považovať za obyčajnú zradu, rozhodol som sa vám pomôcť.“

„To je skvelé!“ potešil sa Harry a cítil, ako veľmi sa mu uľavilo. „Griphook, ďakujem vám, my naozaj…“

„… na oplátku,“ rozhodne pokračoval rarášok, „mi zaplatíte.“

Harry, trochu zarazený, zaváhal.„Koľko chcete? Mám zlato.“„Nie zlatom,“ odvetil Griphook. „Ja mám zlato.“

489

Čierne oči bez bielok sa mu zaligotali.„Chcem ten meč. Meč Richarda Chrabromila.“Harrymu prudko klesla nálada.„Ten nemôžete mať,“ povedal. „Mrzí ma to.“„Tak potom je tu problém,“ potichu povedal rarášok.„Môžeme vám dať niečo iné,“ rýchlo navrhoval Ron.

„Stavím sa, že Lestrangeovci majú veľa vecí. Môžete si vybrať, keď sa dostaneme do trezoru.“

To boli nesprávne slová. Griphook sa nahnevane začervenal.

„Ja nie som zlodej, chlapče! Nechcem poklady, na ktoré nemám právo.“

„Ten meč je náš.“„Nie je,“ povedal rarášok.„Sme Chrabromilčania a patril Richardovi

Chrabromilovi…“„A predtým, než ho mal Chrabromil, čí bol?“ spytoval

sa rarášok a vystrel sa.„Ničí,“ povedal Ron. „Zhotovili ho preňho, alebo nie?“„Nie!“ vykríkol rarášok a naježil sa od hnevu, keď

dlhým prstom ukazoval na Rona. „Opäť tá čarodejnícka arogancia! Ten meč patril Ragnukovi Prvému a Richard Chrabromil mu ho zobral! Je to stratený poklad, majstrovské dielo, práca raráškov! Patrí raráškom. Ten meč je cena za moju pomoc! Buď ju berte, alebo nechajte tak!“

Griphook sa na nich mračil. Harry pozrel na tých dvoch a potom povedal: „Ak dovolíte, Griphook, musíme sa poradiť. Mohli by ste nám dať zopár minút?“

Rarášok prikývol a tváril sa mrzuto.Dolu v prázdnej obývačke šiel zamračený Harry ku

kozubu a pokúšal sa vymyslieť, čo urobiť. Ron za ním

490

poznamenal: „Vysmieva sa nám. Nemôžeme mu ten meč nechať.“

„Je to pravda?“ spýtal sa Harry Hermiony. „Chrabromil ten meč ukradol?“

„Neviem,“ odvetila bezradne. „Čarodejnícka história sa často šikovne vyhýba tomu, čo čarodejníci urobili iným čarovným bytostiam, ale pokiaľ viem, nikde sa nepíše, že Chrabromil ten meč ukradol.“

„Bude to jedna z tých raráškových historiek o tom, ako sa čarodejníci vždy pokúšajú získať nad nimi moc,“ povedal Ron. „Zrejme by sme mali byť radi, že od nás nežiadal niektorý z prútikov.“

„Raráškovia majú dobrý dôvod nenávidieť čarodejníkov, Ron,“ pripomenula mu Hermiona. „V minulosti s nimi zaobchádzali kruto.“

„Raráškovia predsa nie sú nijakí huňatí zajkovia,“ nedal sa Ron. „Zabili mnohých z nás. Aj oni bojovali nečestne.“

„Ale hádať sa s Griphookom o tom, ktorý druh sa dopustil väčších podvodov a ktorý je krutejší, ho vôbec neprinúti pomôcť nám.“

Chvíľu bolo ticho a všetci sa pokúšali vymyslieť spôsob, ako problém vyriešiť. Harry hľadel z okna na Dobbyho hrob. Luna dávala do pohára od zaváraniny vedľa náhrobného kameňa kyticu limoniek.

„Dobre,“ povedal Ron a Harry sa otočil k nemu, „a čo toto? Povieme Griphookovi, že ten meč potrebujeme, až kým sa nedostaneme do trezoru, a potom mu ho môžeme dať. Je tam aj ten falošný, či nie? Vymeníme ich a dáme mu ten falošný.“

„Ron, on predsa spozná rozdiel lepšie, ako by sme to spoznali my!“ upozornila ho Hermiona. „Veď on jediný rozpoznal, že boli meče vymenené!“

491

„Áno, ale kým by na to prišiel, mohli by sme zdupkať…“

Stíchol pod Hermioniným pohľadom.„To je opovrhnutiahodné,“ vyhlásila potichu. „Požiadať

ho o pomoc a potom ho podviesť! A ty sa čuduješ, že raráškovia nemajú radi čarodejníkov, Ron?“

Ronovi očerveneli uši.„No dobre, dobre! Nič iné mi nenapadlo! Čo teda

navrhujete vy?“„Musíme mu ponúknuť niečo iné, niečo rovnako

cenné.“„No to je skvelé, ja teda pôjdem a zoženiem nejaký iný

vzácny meč, ktorý vyrobili raráškovia, a vy mu ho môžete zabaliť do darčekového balenia.“

Znova zavládlo ticho. Harry si bol istý, že rarášok neprijme nič iné, iba meč, aj keby mu ponúkli niečo rovnako cenné. A predsa ten meč bol ich jediná nenahraditeľná zbraň proti horcruxom.

Na chvíľku zatvoril oči a počúval šum mora. Predstava, že Chrabromil mohol ten meč ukradnúť, mu bola nepríjemná. Vždy bol hrdý na to, že je Chrabromilčan. Chrabromil obhajoval čarodejníkov muklovského pôvodu, nepohodol sa so Slizolinom, zástancom čistokrvných…

„Možno klame,“ uvažoval Harry a znovu otvoril oči. „Griphook. Možno Chrabromil nevzal ten meč. Ako môžeme vedieť, že raráškovská verzia dejín je pravdivá?“

„A mení sa tým niečo?“ spýtala sa Hermiona.„Mení sa môj pocit,“ povedal Harry.Zhlboka sa nadýchol.„Povieme mu, že ten meč môže mať, keď nám pomôže

dostať sa do trezoru, ale opatrne sa vyhneme zmienke o nejakom termíne, kedy presne mu ho dáme.“

492

Na Ronovej tvári sa zjavil úškrn. Hermiona sa však zatvárila vyľakane.

„Harry, nemôžeme…“„Dáme mu ho, až keď ho použijeme na všetky

horcruxy,“ pokračoval Harry. „Ja sa postarám, aby ho potom dostal. Dodržím slovo.“

„Ale to môže trvať roky!“ namietala Hermiona.„Ja to viem, ale on to nevie. Nebudem vlastne klamať.“Harry jej pozrel do očí vzdorovito, ale zároveň

zahanbene. Spomenul si na slová vyryté nad bránou do Nurmengardu: Pre väčšie dobro. Zatlačil tú predstavu do úzadia. Veď čo mali na výber?

„Mne sa to nepáči,“ krútila hlavou Hermiona.„Ani mne veľmi nie,“ pripustil Harry.„A ja si myslím, že je to geniálne,“ Ron vstal. „Poďme

mu to povedať.“Vrátili sa do najmenšej spálne a Harry Griphookovi

predniesol ponuku a starostlivo ju formuloval tak, aby neuviedol nijaký určitý termín odovzdania meča. Kým rozprával, Hermiona upierala zamračený pohľad na dlážku. Hneval sa na ňu a bál sa, aby ich tým neprezradila. Griphook však hľadel iba na Harryho.

„Mám tvoje slovo, Harry Potter, že mi dáš Chrabromilov meč, keď ti pomôžem?“

„Áno,“ prikývol Harry.„Tak si na to podajme ruky,“ navrhol rarášok a vystrel

ruku.Harry ju chytil a potriasol ňou. Rozmýšľal, či tie čierne

oči postrehli v jeho očiach nejaký podvod. Griphook ho pustil, spľasol ruky a povedal: „Dobre. Začnime teda!“

493

Znovu to bolo, ako keď plánovali vpád na ministerstvo. Pustili sa do práce v malej spálni, kde na Griphookovo želanie zostávalo pološero.

„V trezore Lestrangeovcov som bol iba raz,“ hovoril im Griphook, „a to vtedy, keď mi prikázali uložiť tam falošný meč. Je to jedna z najstarších miestností. Najstaršie čarodejnícke rodiny majú svoje poklady uložené najhlbšie, tam sú trezory najväčšie a najlepšie chránené…“

Zatvárali sa v izbičke na celé hodiny. Pomaly sa dni predlžovali do týždňov. Museli riešiť problém za problémom a medzi tie nemalé patrilo aj to, že ich zásoby všehodžúsu sa výrazne zmenšili.

„Zostalo dosť vlastne už len pre jedného,“ oznamovala Hermiona a naklonila fľaštičku s elixírom blatovej farby do svetla lampy.

„To postačí,“ povedal Harry a práve skúmal mapu najhlbších chodieb, ktorú mu nakreslil Griphook.

Ostatní obyvatelia Lastúrového domčeka si sotva mohli nevšimnúť, že sa niečo deje, lebo Harry, Ron a Hermiona vychádzali, iba aby sa najedli. Nikto im nekládol otázky, hoci Harry za stolom často cítil Billov zamyslený a znepokojený pohľad upretý na nich troch.

Čím viac času trávili spolu, tým väčšmi si Harry uvedomoval, že raráška nemá veľmi rád. Griphook bol nečakane krvilačný, smial sa už len pri predstave bolesti menších tvorov a zdalo sa, že ho možnosť ublížiť iným čarodejníkom pri pokuse dostať sa do trezoru Lestrangeovcov teší. Harry videl, že rovnakú nechuť cítia aj jeho priatelia, no nehovorili o tom. Potrebovali Griphooka.

Rarášok iba neochotne jedával s ostatnými. Aj keď sa mu nohy zahojili, žiadal si podnosy s jedlom do svojej izby,

494

rovnako ako stále slabý Ollivander, až kým Bill (po Fleurinom nahnevanom výbuchu) nešiel hore a nepovedal mu, že takto to už ďalej nepôjde. Až potom Griphook jedával s nimi pri preplnenom stole, hoci odmietal jesť to, čo ostatní, a trval na kusoch surového mäsa, koreňoch a rôznych hubách.

Harry sa cítil za všetko zodpovedný. Veď napokon na jeho žiadosť rarášok zostal v Lastúrovom domčeku, aby ho mohol vypočúvať. To preňho sa celá rodina Weasleyovcov musela skrývať a Bill, Fred, George a pán Weasley už nemohli pracovať.

„Mrzí ma to,“ ospravedlňoval sa Fleur v jeden búrlivý aprílový večer, keď jej pomáhal pripravovať večeru. „Nechcel som vás do toho všetkého zatiahnuť.“

Ona práve začarovala niekoľko nožov a tie teraz krájali steaky pre Griphooka a Billa, lebo odkedy naňho zaútočil Greyback, mal radšej krvavé mäso. Kým nože za ňou krájali, jej trochu podráždený výraz zmäkol.

„Arrhy, zachrhánil si život mojej sestrhy, ja na to nikdy nezabudnem.“

Keby sa to vzalo doslova, nebola to pravda, ale Harry sa rozhodol nepripomínať jej, že Gabrielle v skutočnosti nebola v nebezpečenstve.

„A navyše,“ pokračovala Fleur a zamierila prútikom na hrniec s omáčkou na sporáku, ktorá ihneď začala klokotať, „pán Ollivanderh dnes večerh odchádza k Murhiel. Situácia sa uľačí. Rharhášok,“ mračila sa, keď ho spomenula, „sa môže prhesťaovať dolu a ty, Rhon a Dean si môžete vziať tú izbu.“

„Nám neprekáža, že spíme v obývačke,“ povedal Harry, lebo vedel, že Griphookovi by sa nepáčilo, keby musel spať na gauči, a pre ich plán bolo dôležité, aby bol Griphook

495

spokojný. „O nás si nerob starosti.“ A keď sa Fleur pokúsila protestovať, pokračoval: „Onedlho nás budeš mať z krku, Rona, Hermionu a mňa. Už tu nezostaneme.“

„Ale ako to myslíš?“ mračila sa naňho a prútikom mierila na kastról, ktorý teraz zostal visieť vo vzduchu. „Nesmiete prhedsa odísť, tu ste v bezpečí!“

Pri tých slovách vyzerala skoro ako pani Weasleyová a Harry bol rád, že sa práve otvorili zadné dvere. Vošli Luna s Deanom, vlasy mali vlhké od dažďa a náručie plné náplavového dreva.

„… a drobné malé ušká,“ hovorila Luna, „trochu ako hroch, hovorí ocko, ibaže fialový a vlasatý. A ak ich chceš privolať, musíš si pospevovať. Uprednostňujú valčík, nesmie to byť nič rýchle…“

Dean sa tváril rozpačito a pokrčil plecami, keď okolo Harryho prechádzal za Lunou do obývačky spojenej s jedálňou, kde už Ron s Hermionou prestierali stôl na večeru. Harry sa chopil príležitosti, že môže uniknúť pred Fleurinými otázkami, zobral dva krčahy s tekvicovým džúsom a šiel za nimi.

„… a ak niekedy prídeš k nám, ukážem ti ten roh. Ocko mi o ňom písal, ale ešte som ho nevidela, lebo smrťožrúti ma zobrali z Rokfortského expresu, takže som sa na Vianoce domov nedostala,“ hovorila Luna, keď s Deanom zakladali oheň.

„Luna, veď sme ti hovorili,“ zavolala Hermiona. „Ten roh vybuchol. Bol z erumpenta, nie z krčorohého chrapogota.“

„Nie, to bol určite chrapogotov roh,“ vážne tvrdila Luna. „Ocko mi to povedal. Medzitým už asi znovu dorástol. Oni sa sami opravujú, vieš?“

496

Hermiona pokrútila hlavou a ďalej ukladala vidličky. Bill viedol pána Ollivandera dolu schodmi. Prútikár stále vyzeral veľmi krehko a držal sa za rameno Billa, ktorý ho podopieral a niesol veľký kufor.

„Budete mi chýbať, pán Ollivander,“ Luna podišla k starcovi.

„Aj ty mne, moja drahá,“ Ollivander ju pohladkal po pleci. „Bola si pre mňa nevýslovnou útechou na tom hroznom mieste.“

„Tak, au revoir, pán Ollivanderh,“ lúčila sa Fleur a pobozkala ho na obe líca. „Mohli by ste, prhosím, dorhučiť balíček Billovej tetuške Murhiel!? Ešte som jej nevrhátila diadém.“

„Bude to pre mňa česť,“ povedal Ollivander a trochu sa uklonil, „to je to najmenej, čím sa vám môžem odplatiť za vaše veľkodušné pohostinstvo.“

Fleur vytiahla ošúchané zamatové puzdro a otvorila ho, aby ho ukázala prútikárovi. Diadém sa ligotal vo svetle nízko visiacej lampy.

„Mesačné kamene a diamanty,“ konštatoval Griphook, ktorý vošiel do miestnosti tak, že si to Harry ani nevšimol. „Iste ho vyrobili raráškovia.“

„A zaplatili čarodejníci,“ ticho zahundral Bill a rarášok vrhol naňho pohľad, kradmý i vyzývavý zároveň.

Do okien sa opieral silný vietor, keď Bill s Ollivanderom vyrazili do noci. Ostatní sa natlačili okolo stola, lakeť vedľa lakťa, sotva sa mohli pohnúť, a začali jesť. Oheň pukotal v ohnisku vedľa nich. Harry si všimol, že Fleur sa s jedlom iba hrá a každú chvíľu hľadí do okna, no Bill sa vrátil, prv než dojedli prvý chod, a dlhé vlasy mal spletené od vetra.

497

„Všetko je v poriadku,“ oznámil Fleur. „Ollivander sa ubytoval, mama a oco ťa pozdravujú. Aj Ginny vás všetkých pozdravuje. Fred s Georgeom privádzajú Muriel do šialenstva, lebo v zadnej izbe stále prevádzkujú soviu dobierkovú službu. Potešila sa tomu diadému. Vraj si už myslela, že sme ho ukradli.“

„Tá tvoja teta je naozaj veľmi charmante,“ nahnevane komentovala Fleur a mávla prútikom. Špinavé taniere sa dvihli zo stola a vo vzduchu sa naukladali do kôpky. Zachytila ich a vypochodovala z miestnosti.

„Aj ocko urobil diadém,“ povedala Luna, „no vlastne je to skôr koruna.“

Ron zachytil Harryho pohľad a uškrnul sa. Harry vedel, že si spomína na smiešnu ozdobu, ktorú videli pri návšteve u Xenophiliusa.

„Áno, snaží sa znovu vytvoriť stratený diadém Bystrohlavovej. Myslí si, že už identifikoval väčšinu hlavných prvkov a krídelká z vrtohlavca tomu naozaj pomohli…“

Ozvalo sa búchanie na vchodové dvere. Všetky hlavy sa otočili k nim. Vystrašená Fleur pribehla z kuchyne. Bill vyskočil a namieril prútik na dvere, Harry, Ron a Hermiona urobili to isté. Griphook mlčky vkĺzol pod stôl, aby ho nebolo vidieť.

„Kto je?“ zavolal Bill.„To som ja, Remus John Lupin!“ ozval sa hlas v

zavýjajúcom vetre. Harry pocítil strach. Čo sa stalo? „Som vlkolak, ženatý s Nymphadorou Tonksovou, a ty, strážca tajomstva Lastúrového domčeka, si mi prezradil adresu a povedal, aby som v prípade núdze prišiel!“

„Lupin,“ zamrmlal Bill, bežal ku dverám a otvoril ich.

498

Lupin vletel dnu. Tvár mal bielu, bol zamotaný do cestovného plášťa a šedivejúce vlasy mal rozviate od vetra. Vystrel sa, obzrel sa po miestnosti, aby si bol istý, kto tam je, a potom nahlas vykríkol: „Je to chlapec! Pomenovali sme ho Ted po Dorinom otcovi!“

Hermiona zvýskla.„Čože? Tonksová…Tonksová má bábo?“„Áno, áno, má bábo!“ kričal Lupin. Od stola sa ozvali

radostné výkriky a výdychy úľavy, Hermiona a Fleur pišťali: „Gratulujeme!“ a Ron povedal: „No namojdušu, bábätko!“ ako keby ešte nikdy predtým niečo také nepočul.

„Áno, áno, chlapca,“ zopakoval Lupin a zdalo sa, že je omráčený vlastným šťastím. Obišiel stôl a objal Harryho a scéna v suteréne na Grimmauldovom námestí akoby sa nikdy nestala.

„Budeš krstný otec?“ spýtal sa, keď Harryho pustil.„Ja?“ zajachtal Harry.„Áno, áno, pravdaže. Dora súhlasí, nikto lepší…“„Ja… no, hej… jasnačka…“Harry bol z toho celý bez seba, prekvapený, natešený.

Bill sa ponáhľal po víno a Fleur presviedčala Lupina, aby si s nimi pripil.

„Nemôžem zostať dlho, musím sa vrátiť,“ hovoril Lupin a na všetkých sa usmieval. Vyzeral o celé roky mladší ako predtým, keď ho Harry videl naposledy. „Ďakujem, ďakujem, Bill.“

Bill naplnil poháre, vstali a zdvihli ich na prípitok.„Na Teddyho Remusa Lupina,“ povedal Lupin,

„budúceho veľkého čarodejníka!“„Ó, ako vyzerhá?“ spytovala sa Fleur.„Myslím, že sa podobá na Doru, ale ona si myslí, že je

ako ja. Nemá veľa vlasov. Po narodení ich mal čierne, ale

499

prisahám, že o hodinu už boli ryšavé. Kým sa vrátim domov, už asi budú blond. Andromeda hovorí, že Tonksovej vlasy začali meniť farbu už v ten deň, keď sa narodila.“ Vyprázdnil pohár. „Och, dobre, tak ešte jeden,“ dodal a šťastne sa usmieval, keď mu Bill znovu nalieval.

Vietor narážal do malého domu, plamene poskakovali a pukotali a Bill onedlho otváral ďalšiu fľašu vína. Zdalo sa, že z Lupinovej noviny sú celí bez seba a na chvíľu zabudli, že sú v stave obliehania. Správa o novom živote bola povzbudzujúca. Iba raráška sa zrejme nedotkla tá nečakane slávnostná atmosféra a o chvíľku sa utiahol naspäť do spálne, v ktorej teraz býval sám. Harry si myslel, že si jeho odchod všimol iba on, ale zbadal, že Billove oči sledujú raráška na schodoch.

„Nie… nie… naozaj sa musím vrátiť,“ bránil sa Lupin a odmietol ďalší pohár vína. Vstal, vytiahol cestovný plášť a omotal sa ním.

„Tak dovidenia, dovidenia – o pár dní sa pokúsim priniesť nejaké fotografie – všetci budú radi, že som vás videl.“

Zapol si plášť a rozlúčil sa, objal ženy, mužom podal ruky a potom sa usmiaty vrátil do búrlivej noci.

„Krstný otec, Harry!“ zvolal Bill, keď pomáhali odpratať zo stola a vošli spolu do kuchyne. „To je naozaj česť! Gratulujem!“

Harry odložil prázdne poháre, Bill zavrel dvere a hlučné hlasy ostatných, ktorí pokračovali v oslave aj bez Lupina, utíchli.

„Vlastne som sa chcel s tebou porozprávať medzi štyrmi očami, Harry. Nebolo ľahké nájsť príležitosť v chalupe plnej ľudí.“

Bill zaváhal.

500

„Harry, vy s Griphookom niečo plánujete.“Bolo to tvrdenie, nie otázka a Harry sa ani nenamáhal

popierať to. Iba hľadel na Billa a čakal.„Poznám raráškov,“ povedal Bill. „Pracoval som pre

Gringottbanku od skončenia Rokfortu. Pokiaľ môže existovať priateľstvo medzi čarodejníkmi a raráškami, mám medzi nimi priateľov – alebo prinajmenšom raráškov, ktorých dobre poznám a mám ich rád.“ Bill znovu zaváhal.

„Harry, povedz, čo chcete od Griphooka a čo ste mu sľúbili na oplátku?“

„To ti nemôžem povedať,“ odvetil Harry. „Mrzí ma to, Bill.“

Kuchynské dvere sa otvorili, Fleur prinášala ďalšie prázdne poháre.

„Počkaj, prosím,“ požiadal ju Bill, „len chvíľku.“Vycúvala a znovu zavrela dvere.„Tak potom ti musím povedať toto,“ pokračoval Bill.

„Ak si uzavrel nejakú dohodu s Griphookom, a najmä ak je do tej dohody zahrnutý poklad, musíš byť veľmi opatrný. Predstavu raráškov o vlastníctve, platení a o odplate nie je taká istá ako u ľudí.“

Harry pocítil mierny nepokoj, ako keby sa v ňom pohol malý had.

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa.„Rozprávame tu o odlišnom druhu,“ povedal Bill.

„Obchody medzi čarodejníkmi a raráškami boli nebezpečné celé storočia – ale to všetko určite vieš z dejín mágie. Obidve strany urobili chyby, nikdy by som netvrdil, že čarodejníci sú neviniatka. No raráškovia veria, a tí z Gringottbanky sú o tom možno presvedčení ešte väčšmi, že čarodejníkom nemožno veriť, pokiaľ ide o zlato a poklady, že si nectia vlastníctvo raráškov.“

501

„Ja si ctím…“ začal Harry, ale Bill pokrútil hlavou.„Nechápeš, Harry. Kto nežil s raráškami, to nemôže

pochopiť. Pre raráška je právoplatným a skutočným majiteľom nejakého predmetu jeho výrobca, nie ten, kto si ho kúpil. Všetky predmety, ktoré vyrobili raráškovia, sú v ich očiach právoplatným majetkom raráškov.“

„Ale, ak to bolo kúpené…“„… potom si to podľa nich ten, kto zaplatil, iba prenajal.

Nechápu, ako môžu predmety, ktoré raráškovia vyrobili, prechádzať z čarodejníka na čarodejníka. Videl si Griphookovu tvár, keď sa mu pred očami mihol diadém. Nesúhlasil s tým. Som presvedčený, že tak ako tí najradikálnejší z jeho druhu, aj on si myslí, že by sa mal vrátiť raráškom, keď pôvodný kupujúci zomrel. Považujú náš zvyk ponechávať si predmety, ktoré vyrobili oni, a odovzdávať ich z čarodejníka na čarodejníka bez ďalšieho platenia za čosi len o trochu slušnejšie ako krádež.

Harry mal teraz neblahý pocit. Rozmýšľal, či Bill uhádol viac, ako dal najavo.

„Ja iba hovorím,“ vravel Bill a držal ruku na kľučke dverí do obývačky, „aby si bol veľmi opatrný, čo sľúbiš raráškom, Harry. Je menej nebezpečné vlámať sa do Gringottbanky ako porušiť sľub daný raráškovi.“

„Dobre,“ prikývol Harry, keď Bill otvoril dvere, „áno, ďakujem. Budem to mať na pamäti.“

Keď šiel s Billom za ostatnými, zišla mu na um zvrátená myšlienka, zrejme pod vplyvom vypitého vína. Zdalo sa mu, že ako krstný otec Teddyho Lupina začal byť rovnako ľahkomyseľný, ako bol Sirius Black pri ňom.

502

DVADSIATA ŠIESTA KAPITOLA

GRINGOTTBANKA

Plány boli hotové, prípravy dokončené. V najmenšej spálni ležal jediný hrubý čierny vlas (našli ho na Hermioninom svetri, ktorý mala u Malfoyovcov) stočený v malej sklenej nádobke na kozube.

„Navyše budeš používať jej skutočný prútik,“ povedal Harry a kývol na orechový prútik, „tak si myslím, že budeš celkom presvedčivá.“

Hermiona vyľakane pozrela na prútik a chytila ho, ako keby ju mohol pichnúť alebo uhryznúť.

„Mne sa protiví,“ povedala potichu. „Naozaj sa mi protiví. Všetko sa mi to zdá nesprávne, mne nebude riadne fungovať… je to akoby kúsok z nej.“

Harry sa nemohol ubrániť spomienke, ako ho Hermiona odbila mávnutím ruky, keď sa sťažoval, že neznáša trnkový prútik, a tvrdila, vraj sa mu to iba zdá, že nefunguje ako jeho vlastný, a presviedčala ho, aby jednoducho cvičil. Rozhodol sa však, že nebude opakovať jej vlastnú radu. V predvečer pokusu o vniknutie do Gringottbanky sa mu nezdalo vhodné oponovať jej.

„Možno ti pomôže zžiť sa s jej charakterom,“ namietol Ron. „Pomysli na to, čo ten prútik urobil.“

„Veď o to práve ide!“ pohoršovala sa Hermiona. „Tento prútik mučil Nevillovho otca a mamu a ktoviekoľko iných ľudí! Tento prútik zabil Siriusa!“

Na to Harry nepomyslel. Pozrel na prútik a zrazu pocítil naliehavé nutkanie zlomiť ho, preťať napoly Chrabromilovým mečom opretým o stenu vedľa neho.

503

„Chýba mi môj prútik,“ vzdychla si Hermiona. „Keby tak aj mne pán Ollivander mohol urobiť druhý.“

Pán Ollivander ráno poslal nový prútik Lune. V tej chvíli ho na trávniku za domom skúšala v popoludňajšom slnku. Dean, ktorému prútik zobrali lapači, ju dosť smutne sledoval.

Harry pozrel na Dracov hlohový prútik. Bol prekvapený, ale spokojný, keď zistil, že ho poslúcha prinajmenšom tak dobre ako predtým Hermionin. Spomenul si, čo im Ollivander povedal o tajomstve fungovania prútikov, a pomyslel si, že vie, v čom je Hermionin problém: ona nezískala oddanosť orechového prútika, lebo ho nevzala Bellatrix osobne.

Dvere do spálne sa otvorili a vošiel Griphook. Harry inštinktívne siahol po rukoväti meča a pritiahol si ho bližšie, ale ihneď to oľutoval. Videl, že rarášok si to všimol. Usiloval sa zakryť nepríjemný moment tým, že povedal: „Práve sme robili poslednú kontrolu, Griphook. Oznámili sme Billovi a Fleur, že zajtra odchádzame a nech nás nevyprevádzajú.“

V tomto bode boli neoblomní, pretože Hermiona sa musí premeniť na Bellatrix už pred odchodom, a čím menej Bill a Fleur budú vedieť alebo tušiť o ich zámeroch, tým lepšie. Vysvetlili im tiež, že sa nevrátia. Keďže o starý Perkinsov stan prišli v tú noc, keď padli do rúk lapačom, Bill im požičal ďalší. Teraz bol zbalený v korálikovej kabelke, ktorú Hermiona na Harryho prekvapenie ochránila pred lapačmi tak, že si ju vynaliezavo strčila do ponožky.

Hoci mu budú Bill, Fleur, Luna a Dean chýbať, nehovoriac o domácom pohodlí, ktoré si vychutnávali posledných pár týždňov, Harry sa tešil, že uniknú z

504

Lastúrového domčeka. Už ho unavovalo stále dávať pozor, aby ich nikto nepočul, a mal po krk obmedzeného priestoru v malej tmavej spálni. A predovšetkým túžil zbaviť sa Griphooka. Ako presne a kedy sa mali rozlúčiť s raráškom tak, aby mu neodovzdali Chrabromilov meč, to bola otázka, na ktorú Harry zatiaľ nemal odpoveď. Nemohli rozhodnúť, ako to urobia, pretože rarášok zriedka nechával Harryho, Rona a Hermionu osamote dlhšie ako päť minút: „Ešte aj moja mama by sa mohla od neho učiť,“ zavrčal Ron, keď sa raráškove dlhé prsty zjavili za okrajom dverí. Po Billovom varovaní mal Harry pocit, že Griphook stále striehne, aby neurobili niečo nekalé. Hermiona tak úprimne nesúhlasila s plánovaným podfukom, že sa Harry vzdal pokusov vytiahnuť z nej, ako to najlepšie urobiť. Ron pri tých zriedkavých príležitostiach, keď sa im podarilo ukradnúť si zopár minút bez Griphooka, nevymyslel nič lepšie ako: „Budeme musieť improvizovať.“

V tú noc spal Harry zle. Zobudil sa skoro ráno a myslel na to, ako sa cítil v noci pred vniknutím na Ministerstvo mágie, a spomenul si, aký bol rozhodný, takmer vzrušený. Teraz sa ho zmocňovala triaška z úzkosti, zavrtávali sa doňho pochybnosti a nemohol sa zbaviť strachu, že všetko dopadne zle. Jednostaj si opakoval, že ich plán je dobrý, že Griphook vie, čo ich čaká, že sú dobre pripravení na všetky ťažkosti, s ktorými sa pravdepodobne stretnú, a predsa mal nepríjemný pocit. Raz či dva razy počul, ako sa Ron pohol, a bol si istý, že aj on je hore, ale spali v obývačke s Deanom, a tak Harry nehovoril nič.

Odľahlo im až o šiestej, keď mohli vykĺznuť zo spacích vakov, v pološere sa obliekli a potom sa vykradli do záhrady, kde sa mali stretnúť s Hermionou a Griphookom. Úsvit bol mrazivý, ale teraz v máji už takmer nefúkalo.

505

Harry pozrel na hviezdy, ktoré sa ešte slabo ligotali na tmavej oblohe, a počúval, ako sa more valí k útesom a potom naspäť. Ten zvuk mu bude chýbať.

Na Dobbyho hrobe sa z červenej hliny vystrkovali malé zelené výhonky. O rok bude hrob pokrytý kvetmi. Biely kameň so škriatkovým menom už bol poznačený počasím. Harry si uvedomil, že nemohli uložiť Dobbyho na krajšie miesto, ale bolelo ho pomyslenie, že ho necháva tu. Pozrel na hrob a rozmýšľal, ako škriatok vedel, kam ich má prísť zachrániť. Jeho prsty sa mimovoľne presunuli k vrecúšku stále zavesenému na krku, kde nahmatal úlomok zrkadla, v ktorom určite videl Dumbledorovo oko. Potom sa obzrel, lebo počul, že sa otvárajú dvere.

Cez trávnik k nim kráčala Bellatrix Lestrangeová v sprievode Griphooka. Cestou si zastrkávala korálikovú kabelku do vnútorného vrecka ďalšieho starého habitu z Grimmauldovho námestia. Hoci Harry veľmi dobre vedel, že je to naozaj Hermiona, mimovoľne sa striasol odporom. Bola od neho vyššia, na chrbte sa jej vlnili dlhé čierne vlasy a oči s ťažkými viečkami pohŕdavo pozreli naňho, no keď prehovorila, v Bellatrixinom hlbokom hlase počul Hermionu.

„Chutilo to strašne, horšie ako koreň drncálky! Hej, Ron, poď sem a môžem…“

„Dobre, ale pamätaj, nechcem mať dlhú bradu.“„Och, prepánajána, tu nejde o to, ako vyzeráš.“„Nie, nejde, no zavadzia! Ale nos by som chcel trochu

kratší, skús to urobiť ako naposledy.“Hermiona si vzdychla a pustila sa do práce. Hundrala si

popod nos a menila Ronov výzor. Mal vyzerať celkom inak a verili tomu, že zlovestná aura, ktorú vrhá Bellatrix, ho

506

ochráni. Medzitým sa Harry s Griphookom mali skryť pod neviditeľný plášť.

„Tak ako vyzerá, Harry?“ spýtala sa Hermiona.Takto zamaskovaného Rona len-len spoznal a pomyslel

si, že aj to iba preto, lebo ho pozná tak dobre. Teraz mal dlhé a vlnité vlasy, hustú hnedú bradu a fúzy, nijaké pehy, krátky široký nos a hrubé obočie.

„Nie je môj typ, ale ujde to,“ komentoval Harry. „Tak pôjdeme?“

Všetci traja sa obzreli na Lastúrový domček, ktorý stál v tme a tichu pod blednúcimi hviezdami, potom sa otočili a vykročili za hraničný múrik, kde kúzlo fidelius už nesiahalo a odkiaľ sa budú môcť odmiestniť. Za bránou Griphook povedal:

„Myslím, že už by som mal vyliezť, Harry Potter.“Harry sa zohol, rarášok mu vyliezol na chrbát a chytil

sa Harryho okolo krku. Nebol ťažký, ale Harrymu bolo nepríjemné, keď cítil raráška, ktorý sa ho držal s prekvapujúcou silou, tak blízko. Hermiona vytiahla z korálikovej kabelky neviditeľný plášť a hodila ho na nich.

„Výborne,“ zohla sa a skontrolovala Harryho nohy. „Nič nevidím. Poďme.“

Harry sa otočil na mieste s Griphookom na pleciach a zo všetkých síl sa sústredil na Deravý kotlík, hostinec, kadiaľ sa vchádzalo do Šikmej uličky. Rarášok sa ho v zvierajúcej tme držal ešte pevnejšie. O chvíľku Harry zacítil pod nohami chodník a otvoril oči na Charing Cross Road. Okolo nich sa ponáhľali muklovia s otrávenými rannými výrazmi na tvárach a vôbec nevedeli o existencii malého hostinca.

Bar v Deravom kotlíku bol takmer prázdny. Tom, zhrbený a bezzubý majiteľ, za barovým pultom leštil

507

poháre, dvaja čarodejníci, ktorí sa tlmene zhovárali vo vzdialenom kúte, pozreli na Hermionu a stiahli sa do tieňa.

„Madam Lestrangeová,“ zamrmlal Tom, keď Hermiona prechádzala okolo, a podlízavo sklonil hlavu.

„Dobré ráno,“ pozdravila Hermiona a Harry s Griphookom na chrbte sa pod plášťom prikradol bližšie a všimol si prekvapený Tomov pohľad.

„Príliš zdvorilé,“ zašepkal Hermione do ucha, keď vyšli z hostinca na malý zadný dvor. „Musíš sa k ľuďom správať, ako keby to bola zberba!“

„Dobre, dobre!“Hermiona vytiahla Bellatrixin prútik a poklopkala na

tehlu v nenápadnom múre pred nimi. Tehly sa začali obracať a krútiť. Uprostred sa zjavila diera, stále sa zväčšovala, až napokon vznikol oblúk ústiaci do úzkej Šikmej uličky dláždenej kamennými kockami.

Bolo tam ticho, obchody ešte neotvorili a na ulici sa sotva našli nejakí kupujúci. Krivá dláždená ulica bola celkom iná ako to rušné miesto, ktoré Harry navštívil pred toľkými rokmi, keď sa chystal do prvého ročníka v Rokforte. Ešte viac obchodov bolo zatlčených doskami, hoci od jeho poslednej návštevy vzniklo niekoľko nových, zameraných na čiernu mágiu. Z plagátov polepených na mnohých výkladoch na Harryho hľadela jeho vlastná tvár, vždy s nápisom NEŽIADUCI ČÍSLO JEDEN.

Vo vchodoch sedelo niekoľko schúlených otrhaných ľudí. Harry počul, ako sa sťažujú okoloidúcim, pýtajú si zlato a tvrdia, že sú naozaj čarodejníci. Jeden muž mal na oku krvavý obväz.

Len čo vykročili po ulici a žobráci zazreli Hermionu, akoby sa pred ňou strácali, sťahovali si kapucne do tvárí a utekali preč tak rýchlo, ako mohli. Hermiona zvedavo

508

hľadela za nimi, až sa jej chlap so zakrvaveným obväzom pritackal rovno do cesty.

„Moje deti,“ zreval a ukazoval na ňu. Vysoký hlas mu preskakoval a znel šialene. „Kde sú moje deti? Čo s nimi urobil? Vy to viete, vy to viete!“

„Ja… naozaj…“ jachtala Hermiona.Muž sa vrhol na ňu a siahal jej na hrdlo. Vtom sa ozval

treskot, zablyslo sa červené svetlo a muž v bezvedomí odletel na zem. Ron ešte stále držal prútik namierený a aj napriek brade bolo vidieť jeho šokovaný výraz. V oknách na oboch stranách ulice sa zjavili tváre, ale skupinka blahobytne vyzerajúcich okoloidúcich si nadvihla habity a opatrne sa rozbehla čo najrýchlejšie preč.

Ich vstup do Šikmej uličky už ani nemohol byť nápadnejší. Harrymu na chvíľu zišlo na um, či by nebolo lepšie vrátiť sa a vymyslieť iný plán. No prv ako sa stihli pohnúť či navzájom sa poradiť, začuli za sebou výkrik.

„Madam Lestrangeová!“Harry sa zvrtol a Griphook sa ho pevnejšie chytil okolo

krku. Kráčal k nim vysoký, chudý čarodejník s korunou chumáčovitých sivých vlasov a dlhým špicatým nosom.

„To je Travers,“ zasyčal rarášok Harrymu do ucha, no v tej chvíli Harry nemyslel na to, kto je Travers. Hermiona sa vytiahla do svojej plnej výšky a tak pohŕdavo, ako len vedela, sa spýtala:

„A čo chcete?“Travers zastal očividne prekvapený.„Je to tiež smrťožrút!“ zašepkal Griphook a Harry sa

posunul, aby zopakoval informáciu Hermione do ucha.„Iba som vás chcel pozdraviť,“ chladne odvetil Travers,

„no ak moja prítomnosť nie je vítaná…“

509

Harry teraz spoznal jeho hlas: Travers bol jeden zo smrťožrútov, čo prišli do Xenophiliusovho domu.

„Nie, nie, vôbec nie, Travers,“ rýchlo vravela Hermiona a usilovala sa napraviť chybu. „Ako sa máte?“

„Priznám sa, prekvapuje ma, že vás tu vidím, Bellatrix.“„Naozaj? A prečo?“ spýtala sa Hermiona.Travers si odkašlal: „Počul som, že obyvatelia

malfoyovského sídla majú domáce väzenie po tom… ehm… úteku.“

Harry v duchu nútil Hermionu, aby zachovala pokoj. Bola to pravda, Bellatrix nemala byť na verejnosti.

„Temný pán odpúšťa svojim najvernejším služobníkom,“ povedala Hermiona, veľkolepo napodobňujúc Bellatrixin pohŕdavý spôsob. „Možno váš kredit u neho nie je taký ako môj, Travers.“

Hoci sa smrťožrút tváril urazene, zdalo sa, že ju upodozrieva menej. Pozrel na muža, ktorého Ron práve omráčil.

„Ako vás urazil?“„Na tom nezáleží, už to viac neurobí,“ vyhlásila

Hermiona chladne.„Niekedy vedia byť tí bez prútikov otravní,“ vravel

Travers. „Pokiaľ iba žobrú, nemám námietky. Ale minulý týždeň ma jedna požiadala, aby som za ňu orodoval na ministerstve. Som čarodejnica, pane, som čarodejnica, dokážem vám to!“ napodobňoval ju piskľavým hlasom. „Ako keby som jej mal dať svoj prútik… Ale čí prútik teraz používate, Bellatrix?“ zvedavo pokračoval Travers. „Počul som, že váš…“

„Ja mám svoj prútik tu,“ chladne ho prerušila Hermiona a zdvihla Bellatrixin prútik. „Neviem, aké klebety ste počuli, Travers, ale zdá sa, že máte mylné informácie.“

510

Traversa to očividne trochu zaskočilo a potom sa obrátil k Ronovi.

„Kto je váš priateľ? Nepoznám ho.“„To je Dragomír Despard,“ povedala Hermiona. Usúdila,

že vymyslený cudzinec bude pre Rona najbezpečnejšie maskovanie. „Hovorí veľmi málo po anglicky, ale sympatizuje s cieľmi Temného pána. Pricestoval sem z Transylvánie, aby preskúmal náš nový režim.“

„Naozaj? Teší ma, Dragomír.“„Teší,“ odpovedal Ron a podával mu ruku.Travers natiahol dva prsty a potriasol Ronovi rukou,

ako keby sa bál, že sa zašpiní.„Tak čo vás a vášho… no… sympatického priateľa

privádza takto zavčasu do Šikmej uličky?“ spýtal sa Travers.

„Musím ísť do Gringottbanky,“ povedala Hermiona.„Ja, bohužiaľ, tiež,“ oznámil Travers. „Zlato, špinavé

zlato! Nemôžeme bez neho žiť, no priznám sa, iba nerád prichádzam do styku s našimi dlhoprstými priateľmi.“

Harry cítil, ako ho Griphookove ruky na chvíľu silnejšie zovreli okolo krku.

„Tak pôjdeme?“ Travers kývol Hermione, aby šla prvá.Hermiona nemala na výber, musela kráčať vedľa neho

po kľukatej dláždenej uličke k miestu, kde sa nad malými obchodíkmi týčila snehobiela Gringottbanka. Ron sa ťahal vedľa nich a Harry a Griphook ich nasledovali.

Pozorný smrťožrút bol to posledné, čo potrebovali, a najhoršie, že Travers kráčal po boku Bellatrix, takže sa Harry nijako nemohol dohovárať s Hermionou ani s Ronom. Onedlho prišli k mramorovému schodisku, ktoré viedlo k veľkým bronzovým dverám. Ako ich Griphook už varoval, livrejovaných raráškov, ktorí zvyčajne stáli po

511

oboch stranách vchodu, nahradili dvaja čarodejníci s dlhými zlatými tyčami.

„Ach, sondážne snímače,“ okázalo si vzdychol Travers. „Kruté – ale účinné!“

Kráčal hore schodmi, prikyvujúc naľavo a napravo strážiacim čarodejníkom, ktorí zdvihli zlaté tyče a prešli nimi zhora nadol popri jeho tele. Snímače, ako Harry vedel, odhaľovali ukrývacie zaklínadlá a skryté magické predmety. Vedel, že má iba pár sekúnd, a tak zamieril Dracovým prútikom na každého zo strážcov a dva razy zašepkal: „Confundo.“ Travers hľadel na bronzové dvere, a tak si to nevšimol, iba strážcovia sa trochu zľakli, keď ich zasiahli zaklínadlá.

Hermionine dlhé čierne vlasy cestou hore schodmi povievali za ňou.

„Moment, madam,“ ozval sa strážca a zdvihol snímač.„Ale veď ste to už urobili,“ protestovala Hermiona

Bellatrixiným arogantným veliteľským hlasom. Travers sa obzrel a nadvihol obočie. Strážca bol zmätený. Hľadel na tenký zlatý snímač a potom na svojho spoločníka, ktorý trochu omámeným hlasom potvrdil:

„Áno, práve si ich skontroloval, Marius.“Hermiona šla dopredu. Ron vedľa nej a neviditeľný

Harry s Griphookom za nimi. Harry sa za prahom obzrel. Čarodejníci sa škrabali na hlavách.

Pred vnútornými striebornými dverami s veršovaným varovaním o krutej pomste, ktorá čaká prípadných zlodejov, stáli dvaja raráškovia. Harry pozrel na dvere a odrazu sa mu vynorila spomienka jasná ako blesk: presne na tomto mieste stál v deň, keď dovŕšil jedenásť rokov. Boli to najnádhernejšie narodeniny v jeho živote. Hagrid stál vedľa neho a hovoril: „Ako som povedal, len somár by ju

512

chcel vyrabovať.“ Gringottbanka mu v ten deň pripadala ako zázračné miesto, čarovný sklad zlatých pokladov, o ktorých vôbec netušil, že ich vlastní, a nikdy, ani na okamih by sa mu ani nesnívalo, že sa sem vráti kradnúť… O chvíľku stáli v priestrannej mramorovej hale.

Za dlhým pultom na vysokých stoličkách sedeli raráškovia a obsluhovali prvých zákazníkov. Hermiona, Ron a Travers zamierili k starému raráškovi, ktorý cez lupu skúmal hrubú zlatú mincu. Hermiona dovolila Traversovi, aby šiel prvý, pod zámienkou, že ona ešte Ronovi vysvetľuje charakteristické črty haly.

Rarášok odhodil mincu nabok a len tak všeobecne skonštatoval: „Leprechaunská,“ a potom pozdravil Traversa, ktorý mu podal malý zlatý kľúčik, rarášok ho starostlivo preskúmal a vrátil mu ho.

Hermiona pristúpila k pultu.„Madam Lestrangeová!“ oslovil ju očividne prekvapený

rarášok. „No toto! Ako vám môžem pomôcť?“„Chcem ísť do svojho trezoru,“ povedala Hermiona.Zdalo sa, že starý rarášok sa trochu zarazil. Harry sa

obzeral. Nielenže tam Travers postával a sledoval ich, ale niekoľko ďalších raráškov zdvihlo oči od svojej práce a hľadeli na Hermionu.

„Máte… identifikáciu?“ spýtal sa rarášok.„Identifikáciu? Nikdy ste odo mňa nežiadali

identifikáciu!“ povedala Hermiona.„Vedia to!“ zašepkal Griphook Harrymu do ucha.

„Niekto ich musel varovať, že sa tu môže zjaviť podvodník!“

„Váš prútik postačí, madam,“ povedal rarášok. Natiahol trochu sa trasúcu ruku a Harry si so zdesením uvedomil, že

513

raráškovia z Gringottbanky už určite vedia o krádeži Bellatrixinho prútika.

„Konaj! Konaj ihneď!“ šepkal Griphook Harrymu do ucha. „Imperius!“

Harry pod plášťom zdvihol hlohový prútik, zamieril na starého raráška a po prvý raz v živote zašepkal: „Imperio!“

Rukou mu preletel zvláštny pocit, akési chvejivé teplo, ktoré prúdilo akoby z jeho mysle cez šľachy a žily, spájalo ho s prútikom a zaklínadlom, ktoré práve vyslovil. Rarášok zobral Bellatrixin prútik, preskúmal ho a potom povedal: „Á, vy máte nový prútik, madam Lestrangeová!“

„Čože?“ povedala Hermiona, „Nie, nie, ten je môj…“„Nový prútik?“ ozval sa Travers, znovu podišiel k pultu

a všetci raráškovia naokolo ich sledovali. „Ale ako ste ho získali, ktorý prútikár vám ho urobil?“

Harry konal bez rozmýšľania. Zamieril prútikom na Traversa a zamrmlal: „Imperio!“

„Ach, áno, chápem,“ prikývol Travers a hľadel na Bellatrixin prútik, „áno, je veľmi pekný. Funguje dobre? Podľa mňa si na prútik treba vždy zvyknúť.“

Hermiona sa tvárila prekvapene, ale Harrymu sa veľmi uľavilo, že prijala tento čudný zvrat bez komentára.

Starý rarášok za pultom tleskol a prišiel k nemu mladší rarášok.

„Potrebujem rinčadlá,“ povedal raráškovi, ten odbehol a o chvíľku sa vrátil s koženou kapsou plnou hrkotajúceho kovu a podal ju nadriadenému. „Dobre, dobre! Takže, nasledujte ma, prosím, madam Lestrangeová,“ požiadal starý rarášok, zoskočil zo stoličky a nebolo ho vidieť. „Odvediem vás do vášho trezoru.“

Vynoril sa na kraji pultu, natešene bežal k nim a obsah koženej kapsy pritom stále cvendžal. Travers teraz stál

514

celkom nehybne s otvorenými ústami. Ron ešte pritiahol pozornosť na toto čudné správanie tým, že si Traversa zmätene premeriaval.

„Počkať, Bogrod!“Spoza pultu pribehol ďalší rarášok.„Máme svoje pokyny,“ uklonil sa Hermione. „Odpustite,

madam Lestrangeová, ale pokiaľ ide o trezor Lestrangeovcov, máme špeciálne príkazy.“

Niečo naliehavo zašepkal Bogrodovi do ucha, ale imperiusom zasiahnutý rarášok ho odbil.

„Ja viem o tých inštrukciách. Madam Lestrangeová si želá navštíviť svoj trezor… je to veľmi stará rodina… vážení klienti… tadiaľto, prosím…“

Ustavične hrkotajúc ponáhľal sa k jednému z mnohých východov z haly. Harry sa obzrel na Traversa, ktorý stál na mieste s nenormálne prázdnym výrazom tváre, a rozhodol sa. Mávnutím prútika ho privolal, aby šiel s nimi. Travers krotko kráčal za nimi k dverám a do dlhej kamennej chodby za nimi, osvetlenej horiacimi fakľami.

„Máme problém, podozrievajú nás,“ povedal Harry, len čo sa dvere za nimi zabuchli a vyzliekol si neviditeľný plášť. Griphook mu zoskočil z pliec. Ani Traversa, ani Bogroda neprekvapilo náhle zjavenie sa Harryho Pottera medzi nimi. „Sú pod vplyvom imperiusa,“ dodal pre Hermionu a Rona, keď sa zmätene pýtali, čo je s Traversom a Bogrodom, lebo obaja tam stáli s prázdnym pohľadom. „Myslím si, že som to neurobil dosť silno, neviem…“

V mysli sa mu mihla ďalšia spomienka na skutočnú Bellatrix Lestrangeovú, ako naňho škrieka, keď sa prvýkrát pokúsil použiť neodpustiteľné zaklínadlo: „Musíš to myslieť naozaj, Potter!“

515

„Čo urobíme?“ spýtal sa Ron. „Vypadneme, kým sa ešte dá?“

„Ak sa dá,“ podotkla Hermiona a obzrela sa na dvere do hlavnej haly, za ktorými sa dialo ktoviečo.

„Dostali sme sa až sem, tak pôjdeme ďalej,“ rozhodol Harry.

„Dobre,“ súhlasil Griphook. „Potrebujeme Bogroda, aby riadil vozík. Ja už nemám oprávnenie. Ale pre toho čarodejníka tu nebude miesto.“

Harry zamieril prútikom na Traversa.„Imperio!“Čarodejník sa otočil a pomalým krokom sa vybral popri

dlhej tmavej trati.„Kam si ho poslal?“„Skryť sa,“ povedal Harry a zamieril prútikom na

Bogroda, ten zahvízdal a privolal malý vozík, ktorý sa po trati vynoril z tmy. Harry si bol istý, že za nimi v hlavnej hale počuje krik. Všetci nasadli do vozíka, Bogrod s Griphookom dopredu a Harry, Ron a Hermiona sa natlačili dozadu.

Vozíkom myklo, pohol sa a naberal rýchlosť. Preleteli popri Traversovi, ktorý sa strkal do pukliny v stene, a potom sa vozík začal krútiť a zatáčať v labyrinte chodieb a celý čas klesal nadol. Harry už v rachote vozíka na koľajniciach nepočul nič. Vlasy poletovali za ním, keď kľučkovali pomedzi stalaktity a rútili sa ešte hlbšie do zeme, no on sa stále obzeral, ako keby za sebou zanechávali obrovské stopy. Čím viac nad tým premýšľal, tým hlúpejšie sa mu zdalo, že zamaskovali Hermionu ako Bellatrix, že si zobrali Bellatrixin prútik, aj keď smrťožrúti videli, kto ho ukradol.

516

Boli tak hlboko, ako Harry do Gringottbanky ešte nikdy neprenikol, veľmi rýchlo prešli prudkou zákrutou v tvare podkovy do protismeru a na pár sekúnd pred sebou zazreli nad koľajnicami vodopád. Harry počul, ako Griphook vykríkol: „Nie!“, no nedalo sa zabrzdiť. Preleteli cezeň. Voda naplnila Harrymu oči a ústa: nevidel, ani nemohol dýchať. Vzápätí sa vozík so strašným myknutím prevrátil a ich to všetkých vyhodilo. Harry počul, že vozík narazil do steny a rozbil sa na kusy, počul Hermionu niečo kričať a cítil, ako pomaly padá k zemi, akoby nič nevážil, až bezbolestne pristál na skalnej dlážke chodby.

„U-utlmujúce zaklínadlo,“ vyprskla Hermiona, keď ju Ron zdvihol zo zeme, no zdesený Harry videl, že už nie je Bellatrix. Namiesto toho tam stála v priveľkom habite, celá mokrá a zase bola sama sebou. Ron mal opäť červené vlasy a brada zmizla. Uvedomovali si to, keď pozreli jeden na druhého a ohmatávali si tváre.

„Záhuba zlodejov!“ povedal Griphook vstávajúc a obzeral sa na záplavu na koľajniciach, ktorá, ako Harry teraz už vedel, bola viac než len voda. „Zmyla všetky čary a všetky magické maskovania! Vedia, že v Gringottbanke sú podvodníci, lebo spustili všetky ochranné opatrenia!“

Harry videl, že Hermiona kontroluje, či ešte má korálikovú kabelku, a rýchlo si strčil ruku pod bundu, aby sa presvedčil, či nestratil neviditeľný plášť. Potom sa otočil a videl, že Bogrod prekvapene krúti hlavou. Záhuba zlodejov zrejme odstránila aj zaklínadlo imperius.

„Potrebujeme ho,“ upozornil Griphook, „bez gringottského raráška sa do trezoru nedostaneme. A rinčadlá tiež!“

„Imperio!“ zvolal Harry znovu. Jeho hlas sa ozýval v kamennej chodbe a znovu ho ovládol omamný pocit moci,

517

ktorý prúdil z mozgu do prútika. Bogrod sa znovu podriadil jeho vôli a jeho prekvapený výraz sa zmenil na zdvorilú ľahostajnosť, keď sa Ron ponáhľal zdvihnúť kožené vrece s kovovými nástrojmi.

„Harry, zdá sa mi, že počujem prichádzať ľudí!“ varovala ho Hermiona, zamierila Bellatrixiným prútikom na vodopád a vykríkla: „Protego!“ Cloniace zaklínadlo letelo cez chodbu a prerušilo prúd čarovnej vody.

„Dobrý nápad,“ pochválil Harry. „Choďte prvý, Griphook!“

„Ako sa dostaneme von?“ spýtal sa Ron, keď sa peši ponáhľali do tmy za raráškom a Bogrod namáhavo dychčal za nimi ako starý pes.

„Tým sa budeme trápiť až potom, keď to bude nutné,“ povedal Harry. Natŕčal uši. Zdalo sa mu, že nablízku počuje nejaké hrkotanie a pohyb. „Griphook, koľko ešte?“

„Už to nie je ďaleko, Harry Potter, nie je to ďaleko…“Zabočili za roh a uvideli to, na čo bol Harry síce

pripravený, no aj tak ich to všetkých zastavilo.Pred nimi sa týčil o zem priviazaný obrovský drak a

bránil prístupu k štyrom či piatim najhlbším trezorom na tom mieste. Šupiny beštie za ten dlhý čas, čo bola zavretá pod zemou, celkom zbledli a odlupovali sa, oči mala mliečnoružové, na oboch zadných nohách ťažké okovy s dlhými reťazami, ktoré viedli k obrovským kolom, zatlčeným hlboko do skalnatej dlážky. Drakove veľké zubaté krídla, zložené pri tele, by zaplnili celú miestnosť, keby ich roztiahol, a keď k nim obrátil škaredú hlavu, zreval, až sa zatriasla skala, otvoril papuľu a vychrlil prúd ohňa, a oni museli bežať naspäť do chodby.

518

„Je čiastočne slepý,“ namáhavo dýchal Griphook, „ale o to krutejší. No môžeme ho ovládnuť. Naučil sa, čo má očakávať, keď začuje rinčadlá. Dajte mi ich.“

Ron podal vrece Griphookovi, rarášok vytiahol niekoľko malých kovových nástrojov, a keď nimi zatriasol, ozvalo sa hlasné cvendžanie ako buchot kladiviek na nákove. Griphook im ich rozdal. Bogrod krotko jedno prijal.

„Viete, čo treba robiť,“ pripomenul Griphook Harrymu, Ronovi a Hermione. „Keď začuje ten zvuk, bude očakávať bolesť, odstúpi a Bogrod musí položiť dlaň na dvere trezoru.“

Znovu vyšli spoza rohu a triasli rinčadlami. Hluk sa znásobene odrážal od skalných stien, až sa Harrymu zdalo, že mu vibruje kdesi v lebke. Drak znovu zachrípnuto zreval a potom ustúpil. Harry videl, že sa trasie, a keď prišli bližšie, všimol si na jeho hlave jazvy po krutých sečných ranách a uhádol, že pomocou horúcich mečov ho naučili báť sa pri zvuku rinčadiel.

„Donúť ho, aby pritlačil ruku na dvere!“ nabádal Griphook Harryho, a ten zamieril prútikom na Bogroda. Starý rarášok poslúchol, pritlačil dlaň k drevu a dvere trezoru sa odsunuli a odhalili priestor podobný jaskyni, odspodu až po strop plný zlatých mincí, čaší, striebornej zbroje, koží čudných tvorov, niektorých s dlhými ostňami, iných s ovisnutými krídlami, elixírov vo fľaškách ozdobených drahokamami a lebku s korunou na hlave.

„Rýchlo hľadajte!“ zavelil Harry a všetci sa ponáhľali dovnútra.

Ronovi a Hermione opísal Bifľomorovej šálku, no ak bol v tomto trezore uschovaný aj iný horcrux, nevedel, ako vyzerá. Nemal však čas obzerať sa, pretože za nimi sa

519

ozýval tlmený buchot. Vtom sa dvere zase zasunuli a zavreli ich v trezore v úplnej tme.

„To nič, Bogrod nás vypustí!“ upokojoval ich Griphook, keď Ron prekvapene vykríkol. „Môžete rozsvietiť prútiky? Ale ponáhľajte sa, máme veľmi málo času!“

„Lumos!“Harry osvetľoval trezor prútikom: jeho lúč dopadal na

ligotavé šperky a videl, že falošný Chrabromilov meč leží na vysokej polici medzi hŕbou reťazí. Ron s Hermionou tiež zdvihli prútiky a skúmali kopy predmetov okolo seba.

„Harry, mohlo by to byť toto? Au!“Hermiona vykríkla od bolesti, Harry otočil prútik k nej

a videl, ako jej z rúk práve vyletela drahokamami vykladaná čaša. No keď spadla, rozbila sa a chrlilo sa z nej množstvo navlas rovnakých čiaš a tie sa s rachotom sypali na dlážku, kotúľali sa všetkými smermi a tú originálnu nebolo možné medzi nimi rozoznať.

„Popálila ma!“ zastenala Hermiona a cmúľala si prsty, na ktorých jej navreli pľuzgiere.

„Pridali tu aj zaklínadlá gemino a flagrante!“ oznamoval Griphook. „Všetko, čoho sa dotknete, páli a znásobuje sa, ale kópie sú bezcenné – a ak ďalej budete brať veci do rúk, nakoniec vás rozmliaždi ťarcha hromadiaceho sa zlata!“

„Dobre, ničoho sa nedotýkať!“ zúfalo zavelil Harry, no už keď to hovoril, Ron náhodou zakopol nohou do jednej zo spadnutých čiaš a vzniklo dvadsať ďalších. Ron skackal na mieste, lebo časť topánky mu pri dotyku s horúcim kovom zhorela.

„Nehýbte sa, stojte na mieste!“ vravela Hermiona a držala sa Rona.

520

„Len sa obzerajte! Pamätajte, že šálka je malá a zlatá, je na nej vyrytý jazvec a má dve ušká – a okrem toho sledujte, či niekde neuvidíte orla, symbol Bystrohlavovej.“

Zamierili prútikmi do každého kútika a výklenku a opatrne sa otáčali na mieste. Nebolo možné ničoho sa nedotýkať – Harry spustil veľký vodopád falošných galeónov. Sypali sa na zem k čašiam a teraz už takmer nebolo kam položiť nohu a z rozžeraveného zlata sálala horúčava, takže v trezore bolo ako v peci. Svetlo Harryho prútika prechádzalo po štítoch a prilbách, ktoré vyrobili raráškovia, naukladaných na policiach až po strop. Dvíhal lúč čoraz vyššie, až odrazu našiel predmet, pri ktorom mu srdce poskočilo a ruka sa mu zatriasla.

„Je tam, je tam hore!“Ron s Hermionou naň tiež zamierili prútikmi, takže

malá zlatá šálka sa jagala v troch svetlách – šálka, ktorá patrila Brihite Bifľomorovej, prešla do vlastníctva Hepzibah Smithovej a jej ju ukradol Tom Riddle.

„A ako sa, doparoma, dostaneme tam hore bez toho, aby sme sa niečoho dotkli?“

„Accio, šálka!“ zvolala Hermiona, ktorá v tom zúfalstve očividne zabudla, čo im Griphook povedal pri plánovaní.

„Zbytočné, zbytočné!“ zavrčal rarášok.„Tak potom čo urobíme?“ spýtal sa Harry a zazeral na

raráška. „Ak chcete ten meč, Griphook, musíte nám pomocť viac… počkajte! Môžem sa tých vecí dotknúť mečom? Hermiona, daj ho sem!“

Hermiona hľadala pod habitom, vytiahla korálikovú kabelku, chvíľu sa v nej prehrabávala a nakoniec z nej vylovila ligotavý meč. Harry ho chytil za rukoväť s rubínmi a špičkou čepele sa dotkol strieborného džbána – neznásobil sa.

521

„Keby som mohol prestrčiť meč cez uško… lenže ako sa dostanem tam hore?“

Na policu so šálkou nedočiahol nikto z nich, ani Ron, hoci bol najvyšší. Horúčava z očarovaného pokladu sa dvíhala vo vlnách a Harrymu stekal po tvári i po chrbte pot, kým úporné premýšľal, ako sa dostať ku šálke. Vtom za dverami trezoru zreval drak a hrkot bol čoraz hlasnejší.

Naozaj sa ocitli v pasci: von sa dalo vyjsť iba cez dvere a vyzeralo to, že z druhej strany sa blíži horda raráškov. Harry pozrel na Rona a Hermionu a videl, že sú zdesení.

„Hermiona, musím sa tam dostať,“ naliehal Harry, keď bol rachot čoraz hlasnejší, „musíme sa toho horcruxu zbaviť.“

Zdvihla prútik, zamierila na Harryho a zašepkala: „Levicorpus.“

Harryho zdvihlo do vzduchu za členok, narazil do brnenia, z ktorého vyskočili dobiela rozpálené kópie a napĺňali už aj tak tesný priestor. Kričiac od bolesti sa Ron, Hermiona a obaja raráškovia zvalili na ďalšie predmety, ktoré sa tiež začali znásobovať. Napoly zahrabaní v stúpajúcom prívale žeravých pokladov sa bránili a kričali, a vtedy Harry prestrčil meč cez rúčku Bifľomorovej šálky a zavesil ju na čepeľ.

„Impervius!“ skríkla Hermiona v snahe ochrániť seba, Rona i raráškov pred žeravým kovom.

Ďalší príšerný výkrik donútil Harryho otočiť sa: Ron a Hermiona boli až po pás v poklade a usilovali sa udržať Bogroda, aby neskĺzol pod stúpajúci príval, no Griphook sa ponoril a nevideli ho. Trčali mu iba končeky dlhých prstov.

Harry chytil Griphooka za prsty a ťahal. Rarášok sa pomaly vynáral a zavýjal.

522

„Liberacorpus!“ vykríkol Harry a s Griphookom za rachotu pristáli na povrchu narastajúceho pokladu a meč vyletel Harrymu z ruky.

„Chyťte ho!“ kričal Harry a zatínal zuby od bolesti, ktorú spôsoboval horúci kov na jeho pokožke. Vtom mu Griphook znovu vyliezol na plecia, rozhodnutý vyhnúť sa rastúcej mase žeravých predmetov. „Kde je meč? Bola na ňom šálka!“

Rachot za dverami bol ohlušujúci… už bolo prineskoro.„Tamto!“Griphook ho zbadal prvý a vrhol sa po ňom a Harry si v

tej chvíli uvedomil, že rarášok vôbec od nich nečakal, že dodržia slovo. Jednou rukou sa pevne držal Harryho vlasov, aby nespadol do vzdúvajúceho sa mora horúceho zlata, druhou schmatol rukoväť meča a švihol ním vysoko mimo Harryho dosahu.

Malá zlatá šálka visiaca za uško na čepeli meča vyletela do vzduchu. S raráškom na pleciach sa Harry vrhol k nej a zachytil ju, a hoci cítil, ako mu spaľuje kožu, nepustil ju, ani keď mu z hrsti vyskakovali množstvá Bifľomorovej šálok a sypali sa naňho. Vtom sa vchod do trezoru znovu otvoril a on zistil, že sa nekontrolovateľne kĺže na rastúcej lavíne žeravého zlata a striebra, ktorá ho aj s Ronom a Hermionou niesla do vonkajšej miestnosti.

Harry si takmer ani neuvedomoval bolesť z popálenín pokrývajúcich jeho telo a unášaný vlnou znásobujúceho sa pokladu si strčil šálku do vrecka a načiahol sa za mečom, ale Griphooka nebolo. Len čo mohol, skĺzol z Harryho pliec a bežal sa ukryť medzi ostatných raráškov, mával mečom a kričal: „Zlodeji! Zlodeji! Pomoc! Zlodeji!“ Stratil sa v napredujúcom dave raráškov s dýkami a tí ho prijali bez otázok.

523

Harry, ktorý sa kĺzal na kope horúceho kovu, horko-ťažko vstal a vedel, že existuje len jedna cesta von.

„Nehýb sa!“ reval a Ron s Hermionou sa k nemu pripojili. Do davu raráškov leteli prúdy červeného svetla, niektorí sa zvalili, no ostatní postupovali ďalej a Harry zbadal, že spoza rohu vybieha niekoľko čarodejníckych strážcov.

Pripútaný drak zreval a ponad raráškov vyšľahli plamene. Prikrčení čarodejníci utekali naspäť, odkiaľ prišli, a vtedy Harry dostal šialený nápad. Namieril prútikom na hrubé okovy, ktorými bola beštia pripútaná ku skale, a vykríkol: „Relaxio!“

Okovy sa s rachotom uvoľnili.„Tadiaľto!“ kričal Harry, pričom neprestal vrhať

omračujúce zaklínadlá na postupujúcich raráškov, a bežal k slepému drakovi.

„Harry, Harry, čo to robíš?“ kričala Hermiona.„Vstaň, vylez hore, poďme…“Drak si hneď neuvedomil, že je voľný. Harryho noha

našla priehlbinu pri zadnom stehne a vyšvihol sa drakovi na chrbát. Šupiny mal tvrdé ako oceľ, takže ho zrejme ani necítil. Harry natiahol ruku, Hermiona sa vyšvihla nahor, Ron vyliezol za nich a vtedy drak zistil, že je odviazaný.

S revom sa postavil na zadné. Harry ho štuchol do kolien, držiac sa za zúbkované šupiny tak pevne, ako mohol, tvor rozprestrel krídla, odšmaril škriekajúcich raráškov nabok ako figúrky v kolkoch a vzlietol do vzduchu. Harry, Ron a Hermiona sa mu pritisli na chrbát, keď vletel do otvorenej chodby, odierajúc strop, pričom prenasledujúci raráškovia vrhali za ním dýky, no tie sa od jeho šupín odrážali.

524

„Nikdy sa nedostaneme von, je priveľký!“ kričala Hermiona, no drak otvoril papuľu, znova vyšľahol plameň a odpálil tunel, ktorého podlahy a strop pukali a rúcali sa. Drak si prerážal cestu čírou silou. Harry mal v tej horúčave a prachu pevne zavreté oči. Ohlušený rachotom skál a revom draka sa len pevne držal jeho chrbta a čakal, že každú chvíľu spadne, no počul, že Hermiona vykríkla: „Defodio!“

Pomáhala drakovi zväčšiť chodbu, vysekávať strop, keď sa snažil dostať hore k čerstvejšiemu vzduchu, preč od škriekajúcich a rachotiacich raráškov. Harry s Ronom sa k nej pridali, ďalšími zaklínadlami vyhadzovali do vzduchu strop. Prešli podzemné jazero a veľká plaziaca sa a vrčiaca beštia zrejme cítila pred sebou slobodu. Priestor za nimi vypĺňal ostnatý dračí chvost, ktorý sa metal a lámal veľké kusy skál, obrovských stalaktitov a rachot raráškov slabol, zatiaľ čo vpredu dračí oheň uvoľňoval cestu.

Nakoniec spojenými silami zaklínadiel a hrubej dračej sily vyleteli z chodby do mramorovej haly. Raráškovia a čarodejníci kričali a bežali sa skryť a drak mal konečne priestor a mohol roztiahnuť krídla. Otočil rohatú hlavu za chladným vzduchom, ktorý cítil za vchodom, s Harrym, Ronom a Hermionou, prilepenými na jeho chrbte, prerazil aj kovové dvere, ktoré zostali za ním visieť na pántoch, vytackal sa do Šikmej uličky a vyrútil sa na oblohu.

525

DVADSIATA SIEDMA KAPITOLA

POSLEDNÝ ÚKRYT

Draka nemali ako riadiť, nevidel, kam letí, a Harrymu bolo jasné, že keby prudko odbočil alebo sa pretočil vo vzduchu, na jeho širokom chrbte sa neudržia. Napriek tomu, čím vyššie leteli a Londýn sa rozprestieral pod nimi ako sivo-zelená mapa, Harry predovšetkým pociťoval vďaku, že sa im podarilo ujsť, hoci sa to zdalo nemožné. Prikrčený na chrbte beštie sa pevne držal kovovolesklých šupín a studený vietor upokojoval jeho spálenú pokožku pokrytú pľuzgiermi. Dračie krídla mlátili do vzduchu ako lopatky veterného mlyna. Za ním, nevedno, či od radosti, alebo zo strachu, Ron nadával z plných pľúc a zdalo sa, že Hermiona vzlyká.

Asi po piatich minútach Harryho počiatočná hrôza, že ich drak zhodí, trochu poľavila, lebo zver zrejme nemal v úmysle nič iné, iba sa dostať čo najďalej od podzemného väzenia, no Harry sa stále obával, ako a kedy zosadnú. Netušil, ako dlho môžu draky lietať bez pristátia, ani ako tento drak, ktorý sotva videl, nájde dobré miesto na zosadnutie. Harry sa ustavične obzeral a zdalo sa mu, že ho jazva pichá.

Ako dlho potrvá, kým sa Voldemort dozvie, že sa vlámali do trezoru Lestrangeovcov? Ako rýchlo to raráškovia z Gringottbanky oznámia Bellatrix? Ako rýchlo prídu na to, čo zobrali? A čo potom, keď zbadajú, že chýba zlatá šálka? Voldemort nakoniec zistí, že idú po horcruxoch…

526

Zdalo sa, že drak baží po chladnejšom a čerstvejšom vzduchu. Ustavične stúpal, až leteli pomedzi chuchvalce mrazivých oblakov a Harry už nerozoznal malé farebné bodky áut prúdiacich do hlavného mesta a z neho. Leteli ďalej a ďalej ponad krajinu rozdelenú na zelené a hnedé fliačky, ponad cesty a rieky kľukatiace sa krajinou ako matné a lesklé stužky.

„Čo myslíte, čo hľadá?“ zakričal Ron, keď leteli ďalej na sever.

„Netuším,“ revom mu odpovedal Harry. Ruky mu zmeraveli od chladu, ale neodvážil sa nimi ani pohnúť. Už nejaký čas rozmýšľal, čo by urobili, keby pod sebou uvideli pobrežie, keby drak zamieril na otvorené more. Bolo mu zima a celý stuhol, nehovoriac o tom, že bol zúfalo hladný a smädný. Ktovie, kedy tá beštia žrala naposledy? Určite sa onedlho bude musieť nasýtiť, a čo ak si v tej chvíli uvedomí, že má na chrbte tri celkom jedlé kúsky?

Slnko na oblohe skĺzlo nižšie, až nadobudla indigovomodrú farbu, no drak stále letel, mestá a mestečká sa mihali pod nimi a jeho obrovský tieň sa kĺzal ponad zem ako veľký tmavý oblak. Harryho bolel každý kúsok tela od námahy udržať sa na dračom chrbte.

„Iba sa mi to zdá,“ kričal Ron po dlhom tichu, „alebo naozaj klesáme?“

Harry pozrel dolu a videl tmavozelené lesy a jazerá, lesknúce sa v západe slnka ako meď. Krajina sa zväčšovala a rozoznával viac podrobností, keď nakúkal ponad bok draka a rozmýšľal, či zver našiel čerstvú vodu podľa zábleskov odrazeného slnečného svetla.

Drak vo veľkej špirále klesal nižšie a zrejme mal zamierené na jedno z menších jazier.

527

„Počujte, len čo budeme dosť nízko, skočíme!“ zakričal Harry ostatným.

„Rovno do vody, kým nezistí, že sme tu!“Súhlasili, hoci Hermiona trochu mdlo, a vtom Harry

videl, ako široké žlté dračie brucho rozčerilo vodnú hladinu.

„TERAZ!“Zošuchol sa po boku draka a skočil nohami nadol k

hladine jazera. Pád bol dlhší, než odhadoval, dopadol na hladinu tvrdo a ako kameň sa ponoril do mrazivej zelenej vody plnej tŕstia. Kopúc nohami, vynoril sa, lapal po dychu a uvidel veľké vlny vychádzajúce z kruhov, kde dopadli Ron a Hermiona. Zdalo sa, že drak si nič nevšimol. Už bol dobrých pätnásť metrov od nich a krúžil nízko nad jazerom a naberal vodu do zjazvenej papule. Ron s Hermionou sa vynorili z hĺbky jazera, prskali a lapali dych. Drak letel ďalej, mohutne mávajúc krídlami, až nakoniec pristál na vzdialenom brehu.

Harry, Ron a Hermiona zamierili na opačný breh. Jazero zrejme nebolo hlboké – onedlho sa skôr predierali pomedzi tŕstie a brodili blatom, ako plávali, a nakoniec sa premáčaní, zadychčaní a vyčerpaní hodili na klzkú trávu.

Hermiona padla na zem, kašľala a triasla sa. Hoci Harry si mohol spokojne ľahnúť a spať, tackavo zastal, vytiahol prútik a vrhal okolo nich zvyčajné ochranné zaklínadlá.

Keď dokončil, pripojil sa k ostatným. Od úteku z trezoru ich po prvý raz videl poriadne až teraz. Obaja mali na tvárach a na rukách nepekné červené popáleniny a šaty im na mnohých miestach oškvŕkli. Striasalo ich, keď si na nespočetné rany prikladali dictamnus. Hermiona podala fľašku Harrymu, potom vytiahla tri fľaše tekvicového

528

džúsu, ktoré zobrala z Lastúrového domčeka, a čisté suché habity pre všetkých. Prezliekli sa a potom vypili džús.

„Ak sa na to pozrieme z tej kladnej stránky,“ ozval sa napokon Ron, ktorý sedel a sledoval, ako mu dorastá pokožka na rukách, „máme horcrux. Z tej nepríjemnej stránky…“

„… nemáme meč,“ precedil Harry cez zuby, keď si kvapkal dictamnus cez oškvrknutú dieru v džínsach na nepeknú spáleninu pod nimi.

„Nemáme meč,“ zopakoval Ron. „Ten prašivý podvodník…“

Harry vytiahol horcrux z vrecka mokrej bundy, ktorú si práve vyzliekol, a postavil ho na trávu pred nich. Šálka sa ligotala na slnku a pritiahla ich pohľady, kým pili z fľašiek džús.

„Aspoňže tento nemusíme nosiť. Vyzeral by čudne, keby nám visel na krkoch,“ Ron si spakruky utieral ústa.

Hermiona pozrela na vzdialený breh jazera, kde sa drak ešte stále napájal.

„Čo sa s ním stane? Čo myslíte?“ spýtala sa. „Bude v poriadku?“

„Hovoríš ako Hagrid,“ komentoval Ron. „Je to drak, Hermiona, vie sa o seba postarať sám. Skôr by si si mala robiť stálosti o nás.“

„Čo tým myslíš?“„Nuž, neviem, ako ti to mám povedať,“ hovoril Ron,

„ale možno si všimli, že sme sa vlámali do Gringottbanky.“Všetci traja sa rozosmiali, a keď raz začali, bolo ťažké

prestať. Harryho až boleli rebrá, krútila sa mu hlava od hladu, no ležal na tráve pod červenejúcou oblohou a smial sa, až ho bolelo brucho.

529

„No a čo urobíme?“ ozvala sa Hermiona napokon, a keď začala štikútať, konečne zvážnela. „On sa to dozvie, nie? Veď-Viete-Kto zistí, že vieme o horcruxoch!“

„Možno sa budú priveľmi báť a nepovedia mu to!“ s nádejou uvažoval Ron. „Možno to budú tajiť…“

Obloha, vôňa jazernej vody, zvuk Ronovho hlasu sa stratili. Bolesť rozštiepila Harryho hlavu ako seknutie meča. Stál v slabo osvetlenej miestnosti, oproti nemu polkruh čarodejníkov, a na dlážke pri nohách mu kľačala malá trasúca sa postava.

„Čo si mi povedal?“ Hlas mal vysoký a chladný, ale zlosť a strach v ňom horeli. Jediná vec, ktorej sa obával – ale to nemôže byť pravda, nechápal, ako…

Rarášok sa triasol a nebol schopný pozrieť do červených očí vysoko nad sebou.

„Zopakuj to!“ prikazoval Voldemort. „Zopakuj to!“„M-môj… môj pane,“ jachtal rarášok a čierne oči mal

vyvalené od hrôzy, „môj pane… my, my sme sa pokúšali… pokúšali ich zastaviť… tých podvodníkov, môj pane… vlámali sa… vlámali do trezoru… trezoru Lestrangeovcov…“

„Podvodníkov? Akých podvodníkov? Myslel som, že Gringottbanka má spôsoby, ako odhaliť podvodníkov. Kto to bol?“

„Bol to… bol to… ten chlapec, Potter s dvoma komplicmi…“

„A čo zobrali?“ spýtal sa a jeho hlas sa zvyšoval a zmocňoval sa ho strašný strach. „Povedz mi! Čo zobrali?“

„Malú… malú zlatú š-šálku, môj pane…“Z úst mu vyletel zúrivý odmietavý výkrik, akoby patril

niekomu cudziemu. Išiel sa zblázniť, zúril. To nemôže byť

530

pravda, to nie je možné, o tom predsa nikto nevedel. Ako ten chlapec mohol odhaliť jeho tajomstvo?

Bazový prútik zasvišťal vo vzduchu, v miestnosti vybuchlo zelené svetlo a kľačiaci rarášok sa zvalil mŕtvy na zem. Prizerajúci sa čarodejníci sa zdesene rozpŕchli. Bellatrix a Lucius Malfoy boli pri dverách prví a jeho prútik znovu a znovu klesal a vraždil tých, čo zostali, za to, že mu priniesli túto správu, že počuli o zlatej šálke.

Sám medzi mŕtvymi pobehoval sem a tam a v duchu si ich postupne všetky vybavoval – svoje poklady, schránky, ktoré ich strážili, svoje kotvy nesmrteľnosti – denník bol zničený a šálku mu ukradli. A čo ak, čo ak chlapec vie aj o ostatných? Mohol by to vedieť, konal už, vystopoval ich viac? Stojí za tým všetkým Dumbledore? Dumbledore, ktorý ho vždy podozrieval, Dumbledore, mŕtvy na jeho príkaz, Dumbledore, ktorého prútik teraz patrí jemu, a predsa sa načiahol z tej opovrhnutiahodnej smrti rukou chlapca, toho chlapca.

No ak by chlapec zničil niektorý z jeho horcruxov, on, lord Voldemort, by to určite vedel, bol by to cítil. On, najväčší čarodejník zo všetkých, najmocnejší, on, vrah Dumbledora a mnohých iných bezcenných, bezmenných ľudí. Ako by sa mohlo stať, že by to lord Voldemort nevedel, keby jeho samého, najdôležitejšieho a najvzácnejšieho, napadli, zmrzačili?

Je pravda, že zničenie denníka necítil, ale myslel si, že iba preto, lebo vtedy nemal telo, ktoré by to cítilo, bol menej ako duch… Nie, ostatné sú určite v bezpečí… Ostatné horcruxy musia byť nedotknuté…

No on to musí vedieť, musí si byť istý… Prechádzal sa po miestnosti, cestou odkopol raráškovu mŕtvolu a v jeho

531

vriacom mozgu sa rozmazávali a horeli obrazy: jazero, chatrč a Rokfort…

Trochu odstupu ochladilo jeho zúrivosť. Odkiaľ by sa chlapec dozvedel, že skryl prsteň v Gauntovej chatrči? Nikto nevedel, že je príbuzný Gauntovcov. Skrýval to spojenie, tie vraždy mu nikdy nepripísali. Prsteň je určite v bezpečí.

A ako mohol ten chlapec, či hocikto iný, vedieť o jaskyni a preniknúť cez jej ochranu? Predstava, že by mu medailón ukradli, bola absurdná…

Pokiaľ ide o školu, iba on vedel, kam v Rokforte odložil horcrux, lebo len on sám prenikol do najhlbších tajomstiev toho miesta…

A ešte vždy tu bola Nagini. Tá teraz musí zostať nablízku, pod jeho ochranou, už ju nebude posielať preč, aby plnila jeho rozkazy…

No aby si bol istý, aby si bol celkom istý, musí sa vrátiť do každej skrýše, musí zdvojnásobiť ochranu okolo každého horcruxu… Je to práca, ktorú musí vykonať sám, tak ako sám hľadal bazový prútik…

Čo by mal skontrolovať najprv, čo je najväčšmi ohrozené? Mihol sa v ňom starý nepokoj. Dumbledore poznal jeho stredné meno… Dumbledore mohol prísť na spojenie s Gauntovcami… Opustený dom je možno najmenej bezpečná z jeho skrýš, tam pôjde najprv…

Jazero… to je určite nemožné… hoci tu bola maličká možnosť, že Dumbledore sa dozvedel o jeho zlých skutkoch v sirotinci.

A Rokfort… vedel, že jeho horcrux je tam bezpečný. Potter sa nedostane do Rokvillu, aby ho ihneď neodhalili, nehovoriac už o škole. Napriek tomu by bolo rozumné upozorniť Snapa, že sa chlapec môže pokúsiť vniknúť do

532

hradu… Povedať Snapovi, prečo by sa chlapec mohol vrátiť, by bolo, pravdaže, hlúpe. Spravil vážnu chybu, že veril Bellatrix a Malfoyovi. Či ich hlúposť a ľahostajnosť neukázali, aké nerozumné je niekomu veriť?

Tak teda najprv navštívi chatrč Gauntovcov a Nagini vezme so sebou. Už sa od hada viacej neodlúči… Vyšiel z izby na chodbu a von do tmavej záhrady, kde striekala fontána. V parselčine zavolal hada, ten sa priplazil von a pripojil sa k nemu ako dlhý tieň…

Harry prudko otvoril oči a vrátil sa do prítomnosti. V zapadajúcom slnku ležal na brehu jazera a Ron s Hermionou hľadeli naňho. Súdiac podľa ich znepokojených tvárí a podľa toho, ako mu naďalej pulzovala jazva, jeho náhly výlet do Voldemortovej mysle neprešiel bez povšimnutia. S námahou vstal, triasol sa a len trochu ho prekvapovalo, že ešte stále je premočený až na kožu. Šálka nevinne ležala na tráve pred ním a na tmavomodrom jazere poskakovali zlatisté odblesky zapadajúceho slnka.

„Vie to.“ Po Voldemortových prenikavých výkrikoch jeho hlas znel čudne a ticho. „Vie to a ide kontrolovať, kde sú ostatné, a ten posledný,“ Harry už vstal, „je v Rokforte. Vedel som to. Ja som to vedel.“

„Čo?“Ron civel naňho, Hermiona si kľakla a tvárila sa

vyľakane.„Ale čo si videl? Ako to vieš?“„Videl som, ako sa dozvedel o šálke, bol som, bol som v

jeho hlave, on…“ Harry si spomenul na vraždenie, „je veľmi nahnevaný, ale aj vystrašený, nechápe, ako sme sa to dozvedeli, a teraz ide skontrolovať, čí sú ostatné horcruxy v bezpečí, najprv prsteň. Myslí si, že rokfortský horcrux je

533

najbezpečnejší, lebo je tam Snape a nedostaneme sa tam bez povšimnutia. Myslím, že ten bude kontrolovať posledný, no aj tak by tam mohol prísť za pár hodín…“

„Videl si, kde to v Rokforte je?“ spýtal sa Ron, ktorý už tiež vstával.

„Nie, sústreďoval sa na to, že varuje Snapa, nemyslel na miesto úkrytu.“

„Počkajte! Počkajte!“ vykríkla Hermiona, keď Ron chytil horcrux a Harry si znovu navliekol neviditeľný plášť. „Nemôžeme ísť len tak, veď nemáme nijaký plán, musíme…“

„Musíme sa pohnúť,“ rozhodne vyhlásil Harry. Dúfal, že sa vyspí, tešil sa, že sa dostane do nového stanu, ale to teraz nebolo možné. „Viete si predstaviť, čo urobí, keď zistí, že prsteň a medailón sú preč? Čo ak premiestni rokfortský horcrux, lebo sa rozhodne, že tam nie je dosť bezpečný?

„Ale ako sa dostaneme dnu?“„Pôjdeme do Rokvillu,“ povedal Harry, „a pokúsime sa

niečo vymyslieť, keď uvidíme, ako je škola chránená. Vlez pod plášť, Hermiona, chcem, aby sme tentoraz boli spolu.“

„Ale nevmestíme sa tam…“„Bude tma, nikto si nevšimne naše nohy.“Na druhej strane čiernej vody sa ozvalo mávanie

obrovských krídel. Drak sa dosýta napil a zdvihol sa do vzduchu. Prerušili prípravy a sledovali, ako stúpa vyššie a vyššie. Už bol iba čierny fľak na rýchlo tmavnúcej oblohe, až celkom zmizol za neďalekým kopcom. Potom Hermiona podišla bližšie, postavila sa medzi nich dvoch, Harry stiahol plášť tak nízko, ako sa len dalo, a spolu sa otočili na mieste do zvierajúcej tmy.

534

DVADSIATA ÔSMA KAPITOLA

CHÝBAJÚCE ZRKADLO

Harryho nohy sa dotkli cesty. Uvidel dôverne známu hlavnú ulicu Rokvillu: tmavé výklady obchodov a siluety čiernych vrchov za dedinou, zákrutu na ceste pred nimi, ktorá viedla k Rokfortu, svetlo lejúce sa z okien hostinca U troch metiel. Harrymu zovrelo srdce, keď si s neobyčajnou presnosťou spomenul, ako tam pristál takmer pred rokom, podopierajúc neuveriteľne slabého Dumbledora, a to všetko v jedinej sekunde pri pristátí – a potom, keď pustil Ronovu a Hermioninu ruku, sa to stalo.

Vzduch preťal výkrik, ktorý znel ako Voldemortov, keď zistil, že mu ukradli šálku. Všetky nervy v Harryho tele sa napli a on okamžite vedel, že to vyvolal ich príchod. Pozrel na priateľov pod plášťom a vtedy sa dvere Troch metiel rozleteli a na ulicu so zdvihnutými prútikmi vyletel tucet smrťožrútov v plášťoch a s kapucňami.

Harry chytil Rona za zápästie, lebo už zdvíhal prútik. Bolo ich priveľa, nestihli by ich omráčiť. Aj keby sa o to pokúsili, prezradili by sa, kde stoja. Jeden zo smrťožrútov zamával prútikom a výkrik stíchol, hoci sa ešte ozýval od vzdialených kopcov.

„Accio, plášť!“ zreval jeden zo smrťožrútov.Harry chytil záhyby plášťa, no plášť sa ani nepokúšal

zmiznúť. Privolávacie zaklínadlo naň nepôsobilo.„Tak teda nie si pod tou prikrývkou, Potter?“ zakričal

smrťožrút, ktorý vyskúšal zaklínadlo, a potom povedal spoločníkom: „Rozostúpte sa. Je tu.“

535

Šesť smrťožrútov sa rozbehlo k nim: Harry, Ron a Hermiona cúvali tak rýchlo, ako sa dalo, do najbližšej bočnej uličky a smrťožrúti ich minuli len o centimetre. Čakali v tme, počúvali kroky, pobehujúce sem a tam, videli lúče svetla z prútikov, hľadajúcich smrťožrútov, poletujúce po ulici.

„Odíďme!“ šepkala Hermiona. „Hneď sa odmiestnime!“„Skvelý nápad,“ súhlasil Ron, no kým Harry stihol

odpovedať, ktorýsi smrťožrút vykríkol: „Vieme, že si tu, Potter, a nedostaneš sa preč! Nájdeme ťa!“

„Boli na nás pripravení,“ šepkal Harry. „Nastražili to zaklínadlo, aby ich upozornilo, keď prídeme. Myslím, že urobili niečo, aby sme tu uviazli…“

„A čo dementori?“ zavolal ďalší smrťožrút. „Pustime ich, oni ho nájdu rýchlo!“

„Temný pán chce Harryho zabiť vlastnou rukou.“„Dementori ho nezabijú! Temný pán chce Potterov

život, nie jeho dušu. Po ich bozku to bude ľahšie!“Ozvalo sa súhlasné mrmlanie. Harryho premkla hrôza.

Aby odpudili dementorov, museli by vytvoriť Patronusy a to by ich okamžite prezradilo.

„Musíme sa rýchlo odmiestniť, Harry!“ šepkala Hermiona.

Už pri jej slovách Harry pocítil, že po ulici sa začína šíriť neprirodzený chlad. Z okolia sa vytratilo svetlo vrátane hviezd. V nepreniknuteľnej tme cítil, že ho Hermiona chytila za ruku a spolu sa otočili na mieste.

Vzduch, cez ktorý sa potrebovali premiestniť, akoby sa zmenil na tuhú látku. Nemohli sa odmiestniť, smrťožrúti vrhli svoje zaklínadlá dobre. Chlad sa zahrýzal Harrymu do tela hlbšie a hlbšie. S Ronom a Hermionou ustupovali bočnou uličkou, tápajúc popri stene, a usilovali sa

536

nenarobiť hluk. No vtom spoza rohu prichádzali dementori, bolo ich desať alebo viac, nehlučne sa kĺzali, viditeľní iba preto, že boli černejšou tmou ako ich okolie, mali čierne plášte a prašivé, hnijúce ruky. Cítili nablízku strach? Harry si tým bol istý. Zdalo sa, že sa blížia rýchlejšie, aj so svojím ťahavým, chrčavým dychom, ktorý tak nenávidel, akoby vychutnávali zúfalstvo vo vzduchu a uzatvárali ich.

Zdvihol prútik. Nemôže dopustiť a nedopustí bozk dementora, nech sa potom stane čokoľvek. Myslel na Rona a Hermionu, keď zašepkal: „Expecto patronum!“

Strieborný jeleň vyletel z jeho prútika a zaútočil. Dementori sa rozpŕchli a odkiaľsi sa ozval víťazoslávny výkrik.

„To je on, tam, tam, videl som jeho Patronusa, bol to jeleň!“

Dementori ustúpili, hviezdy znovu vyskočili na oblohu a kroky smrťožrútov sa neúprosne blížili, no kým sa Harry stihol v panike rozhodnúť, čo urobiť, neďaleko zaškrípali závory a naľavo sa v úzkej uličke otvorili dvere a drsný hlas povedal: „Potter, sem dnu, rýchlo!“

Bez váhania poslúchol a všetci traja sa vrhli do otvorených dverí.

„Hore schodmi, plášť si nechaj na sebe a buď ticho!“ zahundrala vysoká postava, ktorá popri nich vyšla na ulicu a zabuchla za nimi dvere.

Harry nemal potuchy, kde sú, ale v mihotavom svetle jedinej sviečky teraz videl špinavý, pilinami posypaný bar U kančej hlavy. Prebehli za pult a cez druhé dvere na vratké drevené schodište a bežali tak rýchlo, ako vládali. Schodište vyúsťovalo do obývačky s predratým kobercom a malým kozubom. Nad ním visela jediná veľká olejomaľba

537

plavovlasej dievčiny, hľadiacej na izbu s milým, no akosi prázdnym výrazom.

Z ulice začuli výkriky. Stále skrytí pod plášťom podišli k špinavému oknu a pozreli dolu. Ich záchranca, v ktorom Harry teraz spoznal barmana z Kančej hlavy, bol jediný bez kapucne.

„Čo je to?“ reval na jednu z postáv v kapucniach. „Čo? Ak ste vy poslali na moju ulicu dementorov, tak ja na nich pošlem Patronusa! Nebudem ich tu trpieť, povedal som vám to, že nebudem!“

„To nebol tvoj Patronus,“ ozval sa smrťožrút. „To bol jeleň. Bol Potterov!“

„Jeleň!“ zreval barman a vytiahol prútik. „Vraj jeleň! Ty idiot! Expecto patronum!“

Z prútika vyskočilo niečo obrovské a rohaté. So sklonenou hlavou sa to vrhlo na hlavnú ulicu a zmizlo z dohľadu.

„Ja som videl niečo iné,“ tvrdil smrťožrút, hoci s menšou istotou.

„Niekto narušil zákaz vychádzania, počul si ten hluk,“ hovoril jeden z jeho spoločníkov barmanovi. „Niekto bol na ulici napriek zákazu.“

„Ak chcem vyložiť mačku von, tak ju vyložím a kašlem na váš zákaz vychádzania!“

„To ty si spustil vreštiace zaklínadlo?“„No a čo? Odveziete ma do Azkabanu? Zabijete ma, že

som vystrčil nos zo dverí? Tak to teda urobte, ak chcete! Ale dúfam, že ste nestlačili svoje temné znamenia a neprivolali ho. Nebude sa mu páčiť, keď ho sem privoláte kvôli mne a mojej starej mačke, všakže?“

„O nás si nerob starosti,“ povedal jeden zo smrťožrútov, „boj sa o seba, keď narúšaš zákaz vychádzania!“

538

„A kde budete handlovať so svojimi elixírmi a jedmi, keď bude moja krčma zavretá? Čo sa stane s vašimi kšeftami?“

„Vyhrážaš sa…?“„Ja držím jazyk na zubami, preto sem chodíte, alebo

nie?“„A ja tvrdím, že som videl Patronusa jeleňa,“ kričal prvý

smrťožrút.„Jeleňa?“ zreval barman. „Je to koza, ty idiot!“„Dobre, pomýlili sme sa,“ povedal druhý smrťožrút. „No

ak ešte raz porušíš zákaz vychádzania, nebudeme takí ohľaduplní!“

Smrťožrúti sa vracali na hlavnú ulicu. Hermiona až zastenala, čo jej odľahlo, vyliezla spod plášťa a sadla si na vratkú stoličku. Harry zatiahol závesy a potom stiahol plášť zo seba a z Rona. Počuli, ako barman dolu znovu zahasproval dvere a kráča hore schodmi.

Harryho pozornosť upútalo niečo na rímse kozuba – malé obdĺžnikové zrkadlo, opreté na ňom, priamo pod portrétom dievčaťa.

Barman vošiel do izby.„Vy prekliati hlupáci,“ zahundral a hľadel z jedného na

druhého. „Čo vám to napadlo prísť sem?“„Ďakujeme,“ poďakoval Harry. „Nemôžeme sa vám

dostatočne poďakovať. Zachránili ste nám životy!“Barman zahundral. Harry podišiel k nemu a pozrel mu

do tváre a usiloval sa nevidieť len tie dlhé povrazovité sivé vlasy a bradu. Barman mal okuliare a za ich špinavými sklami boli prenikavé jasnomodré oči.

„To vaše oko som videl v zrkadle.“V miestnosti zavládlo ticho. Harry a barman pozreli na

seba.

539

„Vy ste poslali Dobbyho.“Barman prikývol a obzeral sa, hľadajúc škriatka.„Myslel som, že bude s vami. Kde ste ho nechali?“„Je mŕtvy,“ vzdychol Harry, „Bellatrix Lestrangeová ho

zavraždila.“Barmanova tvár zostala ľahostajná. Po chvíľke dodal:

„To ma mrzí, mal som toho škriatka rád.“Odvrátil sa a prútikom rozsvietil lampy, nehľadiac na

nich.„Vy ste Aberforth,“ oslovil Harry mužov chrbát.Barman to nepotvrdil, ale ani nepoprel. Zohol sa a

rozložil oheň.„Odkiaľ máte toto?“ spýtal sa Harry a šiel k Siriusovmu

zrkadlu, dvojčaťu toho, ktoré rozbil takmer pred dvoma rokmi.

„Kúpil som ho od Dunga asi pred rokom,“ povedal Aberforth. „Albus mi povedal, čo to je. Usiloval som sa dávať na teba pozor.“

Ron zhíkol.„Strieborná laň,“ vyhŕkol vzrušene, „aj to ste boli vy?“„O čom to rozprávaš?“ nechápal Aberforth.„Niekto nám poslal Patronusa laň!“„S takým mozgom by si mohol byť aj smrťožrút, synak.

Nedokázal som práve, že môj Patronus je koza?“„Och,“ vzdychol Ron, „som hladný!“ dodal na svoju

obhajobu, keď mu v bruchu nahlas zaškŕkalo.„Donesiem vám niečo na jedenie,“ povedal Aberforth,

zišiel dolu a o chvíľu sa zjavil s veľkým pecňom chleba, syrom a cínovým krčahom medoviny, ktorý postavil na stolík pred ohniskom. Vyhladnutí jedli a pili a chvíľu bolo ticho a bolo počuť iba pukot ohňa, cinkot pohárov a žuvanie.

540

„Tak teda dobre,“ povedal Aberforth, keď sa dosýta najedli a Harry s Ronom ovisli v kreslách a driemali. „Musíme vymyslieť najlepší spôsob, ako vás odtiaľto dostať. V noci to nepôjde, počuli ste, čo sa stane, ak sa niekto pohne vonku za tmy. Spustí sa vreštiace zaklínadlo a vrhnú sa na vás ako stromostrážcovia na vajíčka černožienok. Myslím, že druhý raz by som už nemohol vydávať kozu za jeleňa. Počkajte do úsvitu, vtedy sa skončí zákaz vychádzania, prehodíte si neviditeľný plášť a odídete peši. Pôjdete z Rokvillu rovno až do hôr a tam sa budete môcť odmiestniť. Možno uvidíte aj Hagrida. Odkedy sa ho pokúsili zatknúť, skrýva sa hore v jaskyni aj s Grawpom.“

„My neodchádzame,“ vyhlásil Harry. „Musíme sa dostať do Rokfortu.“

„Nebuď hlúpy, chlapče,“ namietal Aberforth.„Musíme,“ nástojil Harry.„To, čo musíte,“ hovoril Aberforth a naklonil sa

dopredu, „je dostať sa odtiaľto čo najďalej, ako sa dá.“„Vy to nechápete. Nezostáva veľa času. Musíme sa

dostať do hradu. Dumbledore… chcem povedať, váš brat, chcel, aby sme…“

Vo svetle ohňa špinavé šošovky Aberforthových okuliarov na chvíľku zbeleli a Harry si spomenul na slepé oči obrovského pavúka Aragoga.

„Môj brat Albus chcel veľa vecí,“ povedal Aberforth, „a ľudia pri plnení jeho veľkolepých plánov zvyčajne trpeli. Choďte preč od tejto školy, Potter, preč z tejto krajiny, ak môžete. Zabudnite na môjho brata a jeho múdre plány. Odišiel tam, kde mu už nič z tohto nemôže ublížiť, a vy mu nič nedlhujete.“

„Vy to nechápete,“ zopakoval Harry znovu.

541

„Ó, nechápem,“ potichu prikyvoval Aberforth. „Myslíš si, že som nerozumel vlastnému bratovi? Myslíš si, že si poznal Albusa lepšie ako ja?“

„Tak som to nemyslel,“ bránil sa Harry, ktorému mozog od vyčerpania a prebytku jedla a vína pracoval spomalene. „On… zanechal mi prácu.“

„Naozaj?“ spýtal sa Aberforth. „Dúfam, že peknú prácu? Príjemnú? Ľahkú? Takú, akú by bez problémov, bez prepínania síl vykonalo aj nedoučené čarodejnícke decko?“

Ron sa dosť pochmúrne zasmial. Hermiona sa zasa tvárila napäto.

„Ja… nie je to ľahké, nie,“ habkal Harry. „Ale musím…“„Musím? Prečo musíš? On je predsa mŕtvy, či nie?“

drsne hovoril Aberforth. „Nechaj to tak, chlapče, aby si ho nenasledoval! Zachráň sa!“

„Nemôžem.“„Prečo nie?“„Ja…“ na Harryho to bolo priveľa, nevedel to vysvetliť,

a tak namiesto toho zaútočil. „Ale vy bojujete tiež, ste vo Fénixovom ráde.“

„Bol som,“ spresnil Aberforth. „Fénixov rád skončil. Veď-Vieš-Kto zvíťazil, skončilo sa to a každý, kto predstiera niečo iné, klame sám seba. Tu to pre teba nikdy nebude bezpečné, Potter, až priveľmi ťa chce. Choď do zahraničia, choď sa skryť, zachráň sa. A bude najlepšie, ak týchto dvoch vezmeš so sebou.“ Ukázal palcom na Rona a Hermionu. „Do konca života budú v nebezpečenstve, lebo každý vie, že pracujú s tebou.“

„Nemôžem odísť,“ povedal Harry. „Mám prácu…“„Daj ju niekomu inému!“„Nemôžem. Musím to byť ja, Dumbledore to všetko

vysvetlil…“

542

„Ó, naozaj? A povedal ti všetko, bol k tebe úprimný?“Harry chcel z celého srdca povedať: „Áno,“ ale akosi mu

to jednoduché slovo neprichádzalo na pery. Aberforth zrejme vedel, čo si myslí.

„Poznal som svojho brata, Potter. Naučil sa tajnostkárstvu, ešte keď sa motal pri nohách našej matky. Tajomstvá a lži, tak sme vyrástli, a Albus… bol prirodzený talent.“

Oči starého muža zablúdili k dievčaťu nad kozubom. Teraz, keď sa Harry poriadne rozhliadol, videl, že je to jediný obraz v miestnosti. Nebola tam ani nijaká fotografia Albusa Dumbledora, ani nikoho iného.

„Pán Dumbledore,“ ozvala sa dosť placho Hermiona. „Je to vaša sestra? Ariana?“

„Áno,“ napäto odvetil Aberforth. „Čítali ste Ritu Skeeterovú, však, slečinka?“

Aj v tom ružovom svetle z plameňov bolo jasné, že Hermiona očervenela.

„Elphias Doge ju spomínal,“ povedal Harry, ktorý sa usiloval ušetriť Hermionu.

„Ten starý hlupák,“ zahundral Aberforth a odpil si z medoviny. „Myslel si, že môj brat je priam slnko. Myslelo si to mnoho ľudí, zrejme vrátane vás troch.“

Harry bol ticho. Nechcel vyjadriť svoje neistoty a pochybnosti o Dumbledorovi, ktoré sa doňho zavrtávali už mesiace. Vybral si pri kopaní Dobbyho hrobu. Rozhodol sa ďalej kráčať po kľukatej nebezpečnej ceste, ktorú mu vyznačil Albus Dumbledore. Zmieril sa s tým, že mu nepovedal všetko, čo chcel vedieť, a rozhodol sa jednoducho mu veriť. Netúžil znovu pochybovať, nechcel počuť nič, čo by ho odvrátilo od cieľa. Pozrel Aberforthovi do očí, ktoré sa tak veľmi podobali bratovým. Aj tieto

543

jasnomodré oči pôsobili, ako keby röntgenovali predmet, na ktorý hľadeli, a Harry tušil, že Aberforth vie, čo si myslí, a pohŕda ním za to.

„Profesorovi Dumbledorovi na Harrym záležalo, veľmi,“ potichu povedala Hermiona.

„Naozaj? Je zvláštne, koľkí z tých, na ktorých môjmu bratovi veľmi záležalo, napokon skončili horšie, ako keby ich nechal na pokoji.“

„Čo tým myslíte?“ so zatajeným dychom sa spýtala Hermiona.

„To si nevšímaj,“ odsekol Aberforth.„Ale to sú vážne slová!“ namietala Hermiona. „Narážate

na svoju sestru?“Aberforth sa na ňu mračil. Jeho pery sa pohybovali, ako

keby prežúval potláčané slová. A potom sa pustil do rozprávania.

„Keď mala sestra šesť rokov, napadli ju traja muklovskí chlapci. Videli ju čarovať, špehovali ju cez plot v zadnej záhrade. Bola decko, nevedela to ovládať, v takom veku to nedokáže nijaký čarodejník alebo čarodejnica. Predpokladám, že to, čo videli, ich vyľakalo. Pretlačili sa cez živý plot, a keď im nemohla ukázať, ako to robí, chceli jej zabrániť čarovať a nechali sa trochu uniesť.“

Hermionine oči boli vo svetle ohňa obrovské, Ron sa tváril, akoby mu bolo zle. Aberforth, vysoký ako Albus, vstal a odrazu bol hrozný vo svojom hneve a veľkej bolesti.

„To, čo urobili, ju zničilo, už nikdy nebola v poriadku. Nechcela už používať mágiu, ale nemohla sa jej zbaviť. Udrela jej dovnútra a ona sa z toho zbláznila, vybuchovala z nej, keď ju nemohla ovládať, a niekedy bola čudná a nebezpečná. No väčšinou bola milá, vystrašená a neškodná.

544

Môj otec našiel tých darebákov, čo to urobili,“ pokračoval Aberforth, „a napadol ich. Za to ho zavreli v Azkabane. Nikdy nepovedal, prečo to urobil, lebo keby sa ministerstvo dozvedelo, čo sa stalo Ariane, boli by ju nadobro zavreli u Sv. Munga. Boli by v nej videli vážne ohrozenie medzinárodného zákona o utajení, pretože bola taká nevyvážená a chvíľami z nej vybuchovala mágia, keď sa jej už dlhšie nemohla ubrániť.

Museli sme ju udržiavať v bezpečí a potichu. Presťahovali sme sa a všade sme rozšírili, že je chorá, a mama sa o ňu starala, snažila sa, aby bola pokojná a šťastná.

Ja som bol jej obľúbenec,“ vravel a pri tých slovách akoby cez Aberforthove vrásky a pochlpenú bradu vykúkal špinavý školák. „Nie Albus, ten bol vždy hore vo svojej izbe, keď bol doma, čítal si knihy, počítal svoje ocenenia a udržiaval korešpondenciu s vtedajšími najpozoruhodnejšími čarodejníkmi,“ uškrnul sa Aberforth. „On sa s ňou nechcel obťažovať. Mňa mala najradšej. Ja som ju vedel presvedčiť, aby jedla, keď to mame odmietala, ja som ju vedel upokojiť, keď dostala záchvat zúrivosti, a keď bola pokojná, pomáhala mi kŕmiť kozy.

Potom, keď mala štrnásť… Viete, nebol som tam,“ vysvetľoval Aberforth. „Keby som tam bol, bol by som ju upokojil. Dostala jeden zo svojich záchvatov zúrivosti a mama už nebola taká mladá ako kedysi, a… bola to nehoda. Ariana za to nemohla. No mama bola mŕtva.“

Harry pocítil strašnú zmes ľútosti a odporu, nechcel počuť viac, no Aberforth rozprával ďalej a Harry rozmýšľal, ako dlho o tom nerozprával a či vlastne o tom vôbec niekedy niekomu povedal.

„Takže to znamenalo koniec Albusovej cesty okolo sveta s malým Dogeom. Obaja prišli domov na mamin

545

pohreb a potom Doge odišiel sám a Albus sa usadil ako hlava rodiny. Ha!“

Aberforth si odpľul do ohňa.„Ja by som sa o ňu rád postaral, aj som mu to povedal,

mne nezáležalo na škole, bol by som zostal doma. No on nástojil, že si musím dokončiť vzdelanie, a vraj to po matke prevezme. Pre pána Úžasného to bol poriadny pád, lebo za starostlivosť o šialenú sestru a za to, že jej každý druhý deň bránil vyhadzovať dom do vzduchu, sa nedostávajú nijaké ocenenia. Zopár týždňov však bolo všetko v poriadku… až kým neprišiel on.“

Teraz sa na Aberforthovu tvár vkradol nebezpečný výraz.

„Grindelwald. Konečne mal môj brat seberovného, s kým sa mohol porozprávať, niekoho rovnako inteligentného a talentovaného, ako bol on. Starostlivosť o Arianu sa vtedy dostala na druhú koľaj, kým oni chystali všetky tie plány na nový čarodejnícky poriadok a hľadali Dary Smrti, či o čo sa to tak zaujímali. Veľkolepé plány pre dobro celého čarodejníckeho sveta. A ak pri tom zanedbali jedno dievča, čo na tom záležalo, keď Albus pracoval pre väčšie dobro?

No po pár týždňoch som toho už mal dosť. Onedlho som sa mal vrátiť do Rokfortu, a tak som im obom povedal rovno do očí tak ako teraz vám,“ Aberforth pozrel na Harryho a nebolo treba veľa fantázie, aby si ho Harry predstavil ako šľachovitého a nahnevaného tínedžera, ktorý sa postavil pred staršieho brata. „Povedal som mu, radšej to hneď vzdaj. Nemôžeš ju presťahovať, ona to nezvládne. Nemôžeš ju vziať so sebou tam, kam sa chystáš prednášať tie svoje múdre reči, aby si si získal stúpencov. To sa mu nepáčilo,“ Aberforthove oči na chvíľku pohltili

546

plamene odrážajúce sa od skiel jeho okuliarov. Leskli sa nabielo a znovu boli slepé. „Grindelwaldovi sa to vôbec nepáčilo. Nahneval sa. Nazval ma malým hlupákom, ktorý sa stavia jemu a svojmu vynikajúcemu bratovi do cesty… Či vraj nechápem, že keď zmenia svet, vyvedú čarodejníkov z utajenia a naučia muklov, kde je ich miesto, nemuseli by sme našu úbohú sestru skrývať?

Pohádali sme sa… ja som vytiahol prútik, on vytiahol tiež a najlepší priateľ môjho brata na mňa použil cruciatus. Albus sa ho pokúšal zadržať, a tak sme sa všetci traja stretli v súboji a blýskajúce sa svetlá a rachot, ktorý sme pritom narobili, ona nezniesla…“

Z Aberforthovej tváre sa vytratila farba, ako keby utrpel smrteľné zranenie.

„Myslím, že chcela pomôcť, ale v skutočnosti nevedela, čo robí, a ja neviem, kto z nás to urobil. Mohol to byť ktokoľvek z nás – a ona bola mŕtva.“

Pri poslednom slove sa mu zlomil hlas a klesol na najbližšiu stoličku. Hermionina tvár bola mokrá od sĺz a Ron bol rovnako bledý ako Aberforth. Harry necítil nič, iba odpor. Ľutoval, že to počul, a želal si, aby to mohol vyplaviť z mysle.

„Je mi… je mi to tak ľúto,“ šepkala Hermiona.„A už jej nebolo,“ chripel Aberforth. „Odišla navždy.“Utrel si nos do manžety a odkašlal si.„Grindelwald, pravdaže, utiekol. Už mal nejaký vrúbik

vo vlastnej krajine a nechcel, aby mu pripísali na účet aj Arianu. No a Albus bol voľný. Už nemal na krku sestru, bol slobodný a mohol sa stať najväčším čarodejníkom…“

„On nikdy nebol slobodný,“ povedal Harry.„Prosím?“ ozval sa Aberforth.

547

„Nikdy,“ opakoval Harry. „V tú noc, keď váš brat zomrel, vypil elixír, ktorý ho doviedol k šialenstvu. Začal kričať a prosil niekoho, kto tam nebol. Neubližuj im, prosím… ublíž radšej mne.“

Ron a Hermiona hľadeli na Harryho. Nikdy im podrobne nerozprával, čo sa stalo na ostrove na jazere. Udalosti, ktoré sa odohrali potom, keď sa s Dumbledorom vrátil do Rokfortu, to celkom zatienili.

„Myslel si, že sa tam vrátil, že je zase s vami a Grindelwaldom. Viem, že to tak bolo,“ vravel Harry a spomínal si, ako Dumbledore nariekal a prosil. „Myslel si, že sa pozerá, ako Grindelwald ubližuje vám a Ariane… Boli to preňho muky. Keby ste ho vtedy videli, nepovedali by ste, že bol slobodný.“

Zdalo sa, že Aberforth je pohrúžený do prezerania svojich hrčovitých a žilovitých rúk. Po dlhej odmlke povedal: „Ako si môžeš byť istý, Potter, že môjho brata väčšmi nezaujímalo väčšie dobro ako ty? Ako si môžeš byť istý, že nie si nahraditeľný, tak ako moja malá sestra?“

Harryho srdce akoby prepichla ľadová črepina.„Ja tomu neverím. Dumbledore mal Harryho rád,“

povedala Hermiona.„Tak prečo mu potom nepovedal, aby sa skryl?“ odsekol

Aberforth. „Prečo mu nepovedal, aby sa staral o seba, lebo tak prežije?“

„Preto,“ ozval sa Harry prv, než stihla odpovedať Hermiona, „že niekedy musíme myslieť na viac ako na vlastnú bezpečnosť! Niekedy musíme myslieť na väčšie dobro! Toto je vojna!“

„Máš sedemnásť, chlapče!“„Už som plnoletý a budem pokračovať v boji, aj keď vy

ste to vzdali!“

548

„Kto hovorí, že som to vzdal?“„Fénixov rád skončil,“ opakoval Harry, „Veď-Vieš-Kto

zvíťazil, skončilo sa to a každý, kto predstiera niečo iné, klame sám seba.“

„Nehovorím, že sa mi to páči, ale je to pravda!“„Nie, nie je,“ namietal Harry. „Váš brat poznal spôsob,

ako skoncovať s Veď-Viete-Kým, a povedal mi ho. Ja budem pokračovať, až kým sa mi to nepodarí – alebo kým nezomriem. Nemyslite si, že neviem, ako by sa to mohlo skončiť. Viem to už celé roky.“

Čakal, že Aberforth sa uškrnie, alebo sa s ním bude škriepiť, no neurobil to. Iba sa mračil.

„Musíme sa dostať do Rokfortu,“ zopakoval Harry. „Ak nám nemôžete pomôcť, počkáme do svitania, necháme vás na pokoji a pokúsime sa nájsť cestu sami. Ak nám môžete pomôcť – teraz je tá najvhodnejšia chvíľa.“

Aberforth zostal nehybne sedieť na stoličke a hľadel na Harryho očami, ktoré sa tak veľmi podobali bratovým. Napokon si odkašlal, vstal, obišiel malý stolík a podišiel k Arianinmu portrétu.

„Vieš, čo treba robiť,“ povedal.Ariana sa usmiala, otočila sa a odišla, no nie ako to ľudia

na portrétoch zvyčajne robievali – nestratila sa za rámom, ale zdalo sa, akoby odchádzala cez dlhý tunel namaľovaný za ňou. Hľadeli, ako sa jej štíhla figúra stráca, až ju napokon celkom pohltila tma.

„To čo…?“ začal Ron.„To je teraz jediná cesta dovnútra,“ vravel Aberforth.

„Musíte vedieť, že všetky staré tajné chodby na obidvoch koncoch uzavreli, všade okolo hraničných múrov sú dementori a vo vnútri školy strážia pravidelné hliadky – to viem od svojich zdrojov. Škola nikdy nebola tak dôkladne

549

strážená. Ako chcete niečo dokázať, keď sa dostanete dnu? Veď tam velí Snape a Carrowovci sú jeho zástupcovia. Také sú vaše vyhliadky. Hovoríš, že si pripravený zomrieť.“

„Ale čo…?“ spytovala sa Hermiona a mračila sa na Arianin obraz.

Na konci namaľovaného tunela sa znovu zjavila malá biela bodka a Ariana sa vracala k nim, bola čoraz väčšia a väčšia. Prichádzal s ňou ešte niekto, niekto vyšší ako ona, niekto, kto krivkal a bolo vidieť, že je vzrušený. Také dlhé vlasy ešte nikdy nemal. Na tvári sa mu červenelo niekoľko rezných rán a šaty mal rozsekané a potrhané. Postavy sa stále zväčšovali, až obraz vyplnili iba ich hlavy a plecia. Potom sa všetko naklonilo dopredu ako malé dvierka a odhalil sa vchod do skutočného tunela. A z neho s dlhými vlasmi, dorezanou tvárou a potrhaným habitom vyliezol skutočný Neville Longbottom, ktorý nadšene vykríkol, zoskočil z kozuba a volal: „Ja som vedel, že prídeš! Ja som to vedel, Harry!“

550

DVADSIATA DEVIATA KAPITOLA

STRATENÝ DIADÉM

„Neville… ako… čo…?“Neville zbadal Rona a Hermionu a s radostnými

výkrikmi objímal aj ich. Čím dlhšie Harry hľadel na Nevilla, tým horšie vyzeral: jedno oko mal opuchnuté, žlté a fialové, na tvári ryhy, a to, ako zanedbane vyzeral, naznačovalo, že žije drsný život. Napriek tomu jeho dobitá tvár žiarila radosťou, keď pustil Hermionu, a znovu povedal: „Vedel som, že prídete! Stále hovorím Seamusovi, že je to len otázka času!“

„Neville, čo sa ti stalo?“„Čo? Toto?“ Neville mávol nad svojimi zraneniami

rukou a pokrútil hlavou. „To je nič, Seamus je na tom horšie. Uvidíte. Tak čo, ideme? Och,“ otočil sa k Aberforthovi: „Ab, možno je na ceste ešte zopár ďalších ľudí.“

„Zopár ďalších?“ zlovestne zopakoval Aberforth. „Čo tým myslíš, zopár ďalších, Longbottom? Je po večierke a na celú dedinu je uvalené vreštiace zaklínadlo!“

„Ja viem, preto sa budú premiestňovať priamo do baru,“ upresnil Neville. „Len ich pošlite po chodbe, keď sem prídu, dobre? Srdečná vďaka.“

Neville podal ruku Hermione a pomohol jej vyliezť na rímsu kozuba a do tunela. Ron šiel za ňou a potom Neville. Harry sa obrátil k Aberforthovi.

„Neviem, ako sa vám poďakovať. Dva razy ste nám zachránili život.“

551

„Tak sa teda oň starajte,“ zahundral Aberforth. „Tretíkrát sa mi vás už možno nepodarí zachrániť.“

Harry vyliezol na rímsu kozuba a vošiel cez dieru za Arianiným portrétom. Na druhej strane boli hladké kamenné schodíky. Vyzeralo to, ako keby tam tá chodba bola už celé roky. Na stenách viseli mosadzné lampy a hlinená dlážka bola ošúchaná, hladká. Cestou sa ich tiene rozkladali po stene ako vejáre.

„Ako dlho je tu táto chodba?“ spýtal sa Ron, keď vykročili. „Nie je na Záškodníckej mape, však, Harry? Myslel som, že zo školy a do školy existuje len sedem chodieb.“

„Pred začiatkom školského roka ich všetky uzavreli,“ vravel Neville. „Nie je šanca dostať sa cez žiadnu z nich, lebo nad vchodmi sú zaklínadlá a pri východoch čakajú smrťožrúti a dementori.“ Obrátil sa k nim a kráčal pospiatky, usmieval sa na nich a nemohol sa ich nasýtiť. „Na tom nezáleží… Je to pravda? Vlámali ste sa do Gringottbanky? Utiekli ste na drakovi? Je to všade, všetci o tom rozprávajú. Carrow zbil Terryho Boota za to, že to vykrikoval vo Veľkej sieni pri večeri!“

„Áno, je to pravda,“ potvrdil Harry.Neville sa radostne zasmial.„Čo ste urobili s tým drakom?“„Pustili sme ho,“ odpovedal Ron. „Hermiona si ho síce

chcela nechať ako domáce zvieratko…“„Nepreháňaj, Ron.“„Ale čo ste robili? Ľudia hovorili, že ste jednoducho na

úteku, Harry, ale ja si to nemyslím. Myslím, že ste niečo chystali.“

„Máš pravdu,“ prikývol Harry. „Ale porozprávaj nám o Rokforte, Neville, nič nevieme.“

552

„Je to… no vlastne už to nie je Rokfort, aký býval,“ začal Neville a pri tých slovách sa mu úsmev strácal z tváre. „Viete o Carrowovcoch?“

„O tých dvoch smrťožrútoch, čo tam učia?“„Oni nielen učia,“ povedal Neville. „Majú na starosti

disciplínu. A s potešením trestajú.“„Ako Umbridgeová?“„Nie, ona je popri nich neškodná. Ostatní učitelia na nás

majú žalovať, ak urobíme niečo nesprávne. Ale ak sa dá, nehlásia to. Všetci ich nenávidia tak ako my.“

„Amycus učí to, čo kedysi bolo obranou proti čiernej mágii, ibaže teraz je to len čierna mágia. Máme cvičiť cruciatus na poškolákoch.“

„Čože?“Spojené hlasy Harryho, Rona a Hermiony sa ozývali po

chodbe.„Áno,“ potvrdil Neville. „Takto som prišiel k tomuto,“

ukázal na zvlášť hlbokú reznú ranu na líci. „Odmietol som to urobiť. No niektorí sa v tom vyžívajú. Crabbe a Goyle to milujú. Po prvý raz v niečom vynikajú.“

„Alecto, Amycusova sestra, učí život a zvyky muklov a tie sú povinné pre všetkých. Všetci musíme počúvať, ako vysvetľuje, že muklovia sú ako zvieratá, hlúpi a špinaví, a ako zahnali čarodejníkov do utajenia, lebo k nim boli krutí, a ako treba obnoviť prirodzený poriadok. A toto mám preto,“ ukázal na ďalšie rany na tvári, „že som sa jej spýtal, koľko muklovskej krvi ona a jej brat preliali.“

„Doparoma, Neville, na chytrácke reči treba vhodný čas a miesto,“ vyčítal mu Ron.

„Ty si ju nepočul,“ vravel Neville. „Ani ty by si to nevydržal. Vieš, pomáha to ľuďom vzdorovať, dáva to každému nádej. Všimol som si to, keď si to robil ty, Harry.“

553

„Lenže ty si im poslúžil ako brúska na nože,“ povedal Ron a trošku sa strhol, keď prešli popri lampe a Nevillove zranenia bolo vidieť zreteľnejšie.

Neville pokrčil plecami.„Na tom nezáleží. Nechcú prelievať priveľa čistej krvi,

takže nás trochu mučia, ak sme papuľnatí, ale nechcú nás zabiť.“

Harry nevedel, čo je horšie, či to, čo Neville hovorí, alebo ten vecný tón, akým to hovorí.

„V skutočnom nebezpečenstve sú iba tí, ktorých priatelia a príbuzní vonku robia problémy. Sú ako rukojemníci. Starý Xeno Lovegood začínal byť v Sršni priveľmi otvorený, a tak cestou na Vianoce odvliekli Lunu z vlaku.“

„Neville, Luna je v poriadku, videli sme ju.“„Áno, viem, podarilo sa mi poslať jej správu.“Z vrecka vytiahol zlatú mincu a Harry v nej spoznal

falošný galeón, pomocou ktorého si členovia Dumbledorovej armády posielali správy.

„Toto bolo skvelé,“ usmieval sa Neville na Hermionu. „Carrowovci vôbec nechápali, ako sa dorozumievame, a išli sa z toho zblázniť. V noci sme sa obyčajne vykradli a popísali steny: Dumbledorova armáda, Hľadáme nových členov a podobné veci. Snape to neznášal.“

„Robievali ste to?“ spýtal sa Harry, ktorý si všimol ten minulý čas.

„Vieš, postupom času to bolo čoraz ťažšie,“ priznal Neville. „Na Vianoce sme stratili Lunu a po Veľkej noci sa nevrátila Ginny. A my traja sme boli takpovediac vodcovia. Zdalo sa, že Carrowovci vedia, že za mnohými vecami som ja, a tak začali na mňa tlačiť, a potom Michaela Cornera

554

prichytili, ako vyslobodzuje z reťazí pripútaného prváka, a dosť nepekne ho mučili. To ľudí odstrašilo.“

„Ani nehovor,“ zahundral Ron, keď chodba začala stúpať nahor.

„Nuž áno, nemohol som od deciek žiadať, aby podstupovali to, čo Michael, tak sme prestali s takýmito nápadmi. Nadávali sme ďalej a ešte tak pred dvoma týždňami sme všeličo robili potajomky. Vtedy zrejme usúdili, že existuje iba jediný spôsob, ako ma zastaviť, a išli po starej mame.“

„A čo je s ňou?“ spýtali sa Harry, Ron a Hermiona naraz.

„Viete, ich myslenie je celkom priehľadné,“ povedal Neville trochu zadychčané, lebo chodba strmo stúpala. „Unášali deti, ak chceli ich príbuzných donútiť, aby poslúchali, a vychádzalo im to. Asi bolo len otázkou času, keď to začnú robiť aj opačne. Ide o to,“ otočil sa k nim a Harry bol prekvapený, keď videl, že sa uškŕňa, „že u starej mamy si odhryzli väčší kus, než mohli požuť. Stará čarodejnica, žije osamote… zrejme si mysleli, že ju hravo zvládnu. Skrátka,“ zasmial sa Neville, „Dawlish je stále u Sv. Munga a stará mama na úteku. Poslala mi list,“ potľapkal sa po náprsnom vrecku habitu, „a píše mi, že je na mňa hrdá, vraj som syn svojich rodičov a aby som v tom pokračoval.“

„Fantastické,“ komentoval Ron.„Áno,“ šťastne prikývol Neville. „Ibaže, keď si

uvedomili, že ma nemajú ako zastaviť, rozhodli sa, že sa Rokfort napokon zaobíde aj bezo mňa. Neviem, či ma chceli zabiť, alebo poslať do Azkabanu, tak či onak, vedel som, že je čas zmiznúť.“

555

„Ale,“ Ron sa tváril celkom zmätene, „nemierime naspäť do Rokfortu?“

„Samozrejme,“ potvrdil Neville. „Uvidíte. Už sme tu.“Zabočili za roh a ocitli sa na konci chodby. Ďalšie

krátke schodisko viedlo k rovnakým dverám, aké sa ukrývali za Arianiným portrétom. Neville ich potisol a otvoril a preliezol cez ne. Harry šiel za ním a počul, ako Neville niekomu kričí:

„Pozrite sa, kto je tu! Nehovoril som vám?“Harry vyšiel do miestnosti na konci chodby a vtedy sa

ozvalo niekoľko výkrikov: „HARRY!“„To je Potter, je to POTTER!“„Ron!“„Hermiona!“Zrazu mal zmätok z farebných závesov, lámp a

mnohých tvárí. Vzápätí jeho, Rona a Hermionu obstúpili, objímali ich, potľapkávali po chrbtoch, strapatili im vlasy, potriasali rukami a zdalo sa, že je tam zo dvadsať ľudí. Ako keby práve vyhrali finále v metlobale.

„Dobre, dobre, upokojte sa!“ volal Neville, a keď ľudia odstupovali, Harry mohol vnímať okolie.

Vôbec tú miestnosť nespoznával. Bola obrovská a vyzerala skôr ako vnútro zvlášť priestranného domčeka na strome, alebo možno ako obrovská lodná kajuta. Zo stropu a z balkóna, ktorý sa tiahol okolo stien bez okien, obložených tmavým drevom a pokrytých pestrými gobelínmi, viseli farebné hojdacie siete. Harry videl zlatého chrabromilského leva, ktorý žiaril na šarlátovom pozadí, čierneho jazveca Bifľomoru na žltom podklade a bronzového orla Bystrohlavu na modrej ploche. Slizolinská strieborná a zelená chýbali. Boli tam plné skrinky kníh,

556

niekoľko metiel opretých o steny a v kúte veľké drevené bezdrôtové rádio.

„Kde sme?“„Predsa v núdzovej miestnosti!“ povedal Neville. „Tá sa

prekonala, čo? Carrowovci ma naháňali a ja som vedel, že mám šancu ukryť sa iba na jednom mieste. Podarilo sa mi prejsť cez dvere a toto som našiel! Vlastne nebolo to presne takéto. Vtedy bola miestnosť oveľa menšia, iba s jednou hojdacou sieťou a len s chrabromilským gobelínom, no ako prichádzali ďalší členovia Dumbledorovej armády, rozširovala sa.“

„A Carrowovci sa nemôžu dostať dnu?“ spýtal sa Harry a obzeral sa po dverách.

„Nie,“ pokrútil hlavou Seamus Finnigan, ktorého Harry nespoznal, až kým neprehovoril. Seamusova tvár bola samá modrina a opuchlina. „Je to úžasná skrýša, a pokiaľ tu zostane aspoň jeden z nás, nemôžu nás dostať, dvere sa neotvoria. Všetko je na Nevillovi. On túto miestnosť získal. Musíte požiadať presne o to, čo potrebujete, napríklad: Nechcem, aby sa dostali dnu nijakí stúpenci Carrowovcov – a tá miestnosť to pre teba urobí! Musíš však zabezpečiť všetky škáry! Neville je ten správny chlap!“

„Je to vlastne celkom jednoduché,“ skromne dodal Neville. „Trčal som tu asi deň a pol a už som bol naozaj hladný a želal som si niečo na jedenie, a vtedy sa otvorila chodba do Kančej hlavy. Prešiel som cez ňu a stretol som Aberfortha. On nás zásobuje jedlom, lebo z nejakých dôvodov to jediné miestnosť neposkytuje.“

„Jedlo je jedna z piatich výnimiek z Gampovho zákona elementárnej transfigurácie,“ na všeobecné prekvapenie pohotovo vyhlásil Ron.

557

„Takže sa tu skrývame už skoro dva týždne,“ povedal Seamus, „a pribúdajú tu hojdacie siete zakaždým, keď ich potrebujeme, a dokonca sa tu zjavila aj celkom slušná kúpeľňa, keď sem začali prichádzať dievčatá.“

„… a pomysleli si, že by sa rady poumývali,“ dodala Lavender Brownová, ktorú si Harry až dovtedy nevšimol. Teraz sa poriadne poobzeral a spoznal mnohé známe tváre. Boli tu dvojčatá Patilové, Terry Boot, Ernie Macmillan, Anthony Goldstein a Michael Corner.

„Povedzte nám ale, čo chystáte,“ dožadoval sa Ernie. „Počuli sme toľko chýrov, pokúšali sme sa o vás niečo dozvedieť na Potterovej hliadke,“ ukázal na rádio. „Nevlámali ste sa do Gringottbanky?“

„Vlámali!“ potvrdil Neville. „A s tým drakom je to tiež pravda!“

Ozval sa ohlušujúci potlesk a niekoľko výkrikov; Ron sa uklonil.

„Čo ste hľadali?“ nedočkavo sa spýtal Seamus.Kým stihli zahovoriť tú otázku vlastnými, Harry pocítil

v jazve strašnú, spaľujúcu bolesť. Rýchlo sa otočil chrbtom k zvedavým a natešeným tváram, núdzová miestnosť zmizla a on stál v zničenej kamennej chatrči, pri nohách sa mu povaľovali vytrhané hnijúce podlahové dosky a vedľa diery ležala otvorená a prázdna zlatá škatuľka. V hlave mu vibroval Voldemortov zlostný výkrik.

S obrovským úsilím sa vrátil z Voldemortovej mysle do núdzovej miestnosti, zatackal sa, po tvári mu stekal pot a Ron ho pridržiaval.

„Je ti dobre, Harry?“ spytoval sa Neville. „Chceš si sadnúť? Zrejme si unavený.“

„Nie,“ pokrútil hlavou Harry. Pozrel na Rona a Hermionu a pokúšal sa im bez slov naznačiť, že Voldemort

558

práve objavil stratu ďalšieho horcruxu. Čas rýchlo plynul. Keby sa Voldemort rozhodol ako ďalší v poradí navštíviť Rokfort, prepásli by príležitosť.

„Musíme sa pohnúť,“ povedal a ich tváre mu prezradili, že pochopili.

„Tak teda čo urobíme?“ spýtal sa Seamus. „Aký je plán?“„Plán?“ zopakoval Harry. Vynakladal všetku silu vôle,

aby nepodľahol Voldemortovej zlosti. Jazva ho stále pálila. „Ron, Hermiona a ja musíme niečo urobiť a potom odtiaľto vypadneme.“

Už sa nikto nesmial, ani nehíkal. Neville sa tváril zmätene.

„Ako to myslíš, vypadnete odtiaľto?“„Nevrátili sme sa, aby sme zostali,“ Harry si šúchal jazvu

a usiloval sa zmierniť bolesť. „Musíme urobiť niečo dôležité.“

„A čo je to?“„Nemôžem vám to povedať.“Na to sa ozvala vlna hundrania: Nevillovo obočie sa

stiahlo.„Prečo nám to nemôžeš povedať? Nejako to súvisí s

bojom proti Veď-Vieš-Komu?“„No, áno.“„Tak potom ti pomôžeme.“Ostatní členovia Dumbledorovej armády prikyvovali,

niektorí nadšene, niektorí vážne. Niekoľkí vstali zo stoličiek, aby dali najavo svoju ochotu okamžite zasiahnuť.

„Nechápete,“ Harrymu sa zdalo, že za posledných pár hodín to povedal už veľa ráz. „Nemôžeme vám to povedať. Musíme to urobiť… sami.“

„Prečo?“ spýtal sa Neville.

559

„Lebo…“ V zúfalej snahe čo najskôr sa pustiť do hľadania chýbajúceho horcruxu, alebo aspoň získať príležitosť osamote sa porozprávať s Ronom a Hermionou, kde začať, Harry zistil, že je ťažké sústrediť si myšlienky. Jazva ho stále pálila. „Dumbledore nás troch poveril jednou úlohou,“ začal opatrne, „a nemali sme o tom nikomu povedať… myslím tým, že chcel, aby sme to urobili iba my traja.“

„Sme jeho armáda,“ namietal Neville. „Dumbledorova armáda. Boli sme v tom všetci spolu. Udržiavali sme ju, kým ste vy traja boli preč.“

„Veď ani my sme neboli na nijakom pikniku, kamoško,“ bránil sa Ron.

„To som nepovedal, ale nechápem, prečo nám nemôžete dôverovať. Všetci v tejto miestnosti bojovali a museli sa utiahnuť sem, pretože Carrowovci ich prenasledovali. Každý tu dokázal, že je verný Dumbledorovi… verný vám.“

„Pozri,“ začal Harry a nevedel pritom, čo povie ďalej, ale na tom nezáležalo. Za ním sa práve otvorili dvere z tunela.

„Dostali sme tvoju správu, Neville! Zdravím vás troch, myslela som si, že tu budete!“

Bola to Luna s Deanom. Seamus natešene zreval a utekal objať svojho najlepšieho priateľa.

„Ahojte, všetci!“ volala Luna šťastne. „Och, je to vynikajúce byť zase tu!“

„Luna,“ duchom neprítomné sa spýtal Harry, „čo tu robíš? Ako si sa…?“

„Poslal som po ňu,“ vysvetlil Neville a ukázal falošný galeón. „Sľúbil som jej a Ginny, že ak sa tu zjavíte, dám im

560

vedieť. Všetci sme si mysleli, že ak sa vrátite, bude to znamenať revolúciu. Že zvrhneme Snapa a Carrowovcov.“

„Samozrejme, že to znamená revolúciu,“ volala Luna natešene, „však, Harry? Vyženieme ich z Rokfortu?“

„Počúvajte,“ vravel Harry s narastajúcou panikou, „je mi ľúto, ale my sme sa nevrátili preto. My musíme niečo urobiť a potom…“

„Necháte nás v tejto kaši?“ spýtal sa Michael Corner.„Nie! To, čo robíme, bude nakoniec na prospech

každému. Pokúšame sa zbaviť Veď-Viete-Koho.“„Tak potom dovoľte, aby sme vám pomohli!“

nahnevane zareagoval Neville. „Chceme sa na tom podieľať!“

Harry počul ďalší hluk a otočil sa. Srdce mu skoro zlyhalo: cez dieru liezla Ginny a za ňou Fred, George a Lee Jordan. Ginny sa na Harryho žiarivo usmiala. Zabudol, alebo nikdy naplno neocenil, aká je krásna, no nikdy sa nepotešil menej, že ju vidí.

„Aberforth začína byť trochu nepríjemný,“ poznamenal Fred a dvíhal ruku na pozdrav po niekoľkých výkrikoch na privítanie. „Chcel si pospať, ale jeho bar je ako železničná stanica.“

Harry hľadel s otvorenými ústami. Hneď za Lee Jordanom prišla Harryho dávna priateľka Čcho Čchang. Usmiala sa naňho.

„Dostala som odkaz,“ ukázala falošný galeón a sadla si vedľa Michaela Cornera.

„Tak aký je plán, Harry?“ spýtal sa George.„Nijaký,“ priznal Harry, stále dezorientovaný náhlym

príchodom všetkých týchto ľudí a neschopný všetko vnímať, lebo jazva ho stále strašne pálila.

561

„Takže ho teda vytvoríme všetci spolu? To sa mi páči,“ povedal Fred.

„Musíš to zastaviť!“ hovoril Harry Nevillovi. „Prečo si ich všetkých zavolal? To je šialené.“

„Bojujeme, či nie?“ ozval sa Dean a vytiahol falošný galeón. „Správa oznamovala, že Harry sa vrátil a my budeme bojovať. Ja si ale musím zohnať prútik.“

„Ty nemáš prútik…?“ začal Seamus.Ron sa zrazu otočil k Harrymu.„A prečo nemôžu pomôcť?“„Čože?“„Môžu nám pomôcť.“ Hovoril tichšie, aby ho okrem

Hermiony nikto nepočul. „Nevieme, kde to je, a musíme to nájsť rýchlo. Nemusíme im povedať, že je to horcrux.“

Harry pozrel z Rona na Hermionu, ktorá zašepkala: „Myslím, že Ron má pravdu. My ani nevieme, čo hľadáme. Potrebujeme ich.“ A keď sa Harry zatváril pochybovačné, dodala: „Nemusíš všetko robiť sám, Harry.“

Harry rýchlo rozmýšľal, jazva ho stále pichala a znovu hrozilo, že sa mu hlava rozletí. Dumbledore ho varoval, aby okrem Rona a Hermiony nikomu o horcruxoch nepovedal. Tajomstvá a lži, tak sme vyrástli, a Albus… bol prirodzený talent. Mení sa na Dumbledora, drží si svoje tajomstvá pritisnuté na hruď a bojí sa dôverovať? No Dumbledore veril Snapovi, a kam to viedlo? K vražde na vrchole najvyššej veže…

„Dobre,“ povedal potichu priateľom. „Fajn,“ zavolal do miestnosti a všetok hluk utíchol. Fred s Georgeom, ktorí zabávali priateľov vtipkovaním, zmĺkli a všetci sa tvárili ostražito a vzrušene.

„Musíme niečo nájsť,“ hovoril Harry. „Niečo, čo nám pomôže zvrhnúť Veď-Viete-Koho. Je to tu v Rokforte, ale

562

my nevieme kde. Mohlo to patriť Bystrohlavovej. Počul niekto o takom predmete? Natrafil niekto na niečo, na čom je jej orol?“

S nádejou pozrel na malú skupinku Bystrohlavčanov – na Padmu, Michaela, Terryho a Čcho – ale odpovedala mu Luna, ktorá sedela na operadle Ginninej stoličky.

„Môže to byť jej stratený diadém. Hovorila som vám o ňom, pamätáte sa, Harry? Stratený diadém Bystrohlavovej. Ocko sa pokúšal napodobniť ho.“

„Áno, ale ten stratený diadém,“ ozval sa Michael Cornei a prevrátil oči, „je stratený, Luna. O to predsa ide.“

„Kedy sa stratil?“ spýtal sa Harry.„Vraví sa, že pred storočiami,“ odpovedala Čcho a

Harrymu zovrelo srdce. „Profesor Flitwick hovorí, že diadém zmizol zároveň s Bystrohlavovou. Ale ľudia ho hľadali,“ obrátila sa k svojim spolužiakom z Bystrohlavu, „nikto nenašiel po ňom ani stopy, však?“

Všetci pokrútili hlavami.„Prepáčte, ale čo je to za diadém?“ spýtal sa Ron.„Je to taká korunka,“ vysvetľoval Terry Boot.

„Bystrohlavovej diadém mal údajne čarovné vlastnosti a mal prehlbovať múdrosť toho, kto ho nosil.“

„Áno, ockove sifóny skazostrekov…“No Harry Lunu prerušil.„A nikto z vás nikdy nevidel, ako vyzerá?“Všetci znovu pokrútili hlavami. Harry pozrel na Rona a

Hermionu a jeho sklamanie sa odzrkadľovalo v ich očiach. Tak dlho a očividne bez stopy stratený predmet zrejme nebol dobrým kandidátom na ten horcrux, ktorý je skrytý tu v hrade… No kým stihol sformulovať novú otázku, ozvala sa Čcho.

563

„Ak by si chcel vidieť, ako ten diadém údajne vyzeral, myslím, že by sme ťa mohli zobrať do našej klubovne a ukázať ti ho, Harry. Bystrohlavová ho má na soche.“

Harryho znova pálila jazva. Na okamih núdzová miestnosť pred ním začala plávať a on namiesto nej videl tmavú zem, mihajúcu sa pod nim a cítil veľkého hada omotaného okolo pliec. Voldemort znovu letel, či k podzemnému jazeru, alebo sem do hradu, to nevedel. Tak či onak, času mali málo.

„Je na cestách,“ povedal ticho Ronovi a Hermione. Pozrel na Čcho a potom zase na nich. „Počujte, viem, že to nie je ktovieaká stopa, ale pôjdem sa na tú sochu pozrieť, aspoň zistíme, ako ten diadém vyzerá. Počkajte tu na mňa a dávajte pozor, veď viete – na ten druhý.“

Čcho vstala, ale Ginny dosť nahnevane vyhlásila: „Nie, Harryho tam vezme Luna, však, Luna?“

„Ó, áno, jasné,“ šťastne súhlasila Luna a Čcho si zase sadla a tvárila sa sklamane.

„Ako sa dostaneme von?“ spýtal sa Harry Nevilla.„Tadiaľto.“Viedol Harryho a Lunu do kúta, kde sa cez malú skriňu

vychádzalo na strmé schodisko.„Vždy vyústi niekam inam, takže východ nikdy nemôžu

nájsť,“ povedal. „Problém je iba v tom, že ani my presne nevieme, kde sa ocitneme, keď vyjdeme von. Buď opatrný, Harry, v noci vždy strážia na chodbách.“

„To nie je problém,“ povedal Harry. „O chvíľku sa uvidíme.“

Ponáhľal sa s Lunou hore dlhým schodiskom, osvetleným fakľami, so zákrutami na nečakaných miestach. Napokon prišli k stene.

564

„Vlez sem,“ povedal Harry Lune, vytiahol neviditeľný plášť a prehodil ho na oboch. Potom stenu trochu potlačil.

Pri jeho dotyku sa rozplynula a oni vykĺzli von. Harry sa obzrel a videl, že sa stena za nimi znovu uzavrela. Stáli na tmavej chodbe. Harry stiahol Lunu do tieňa, hmatal vo vrecúšku na krku a vytiahol Záškodnícku mapu. Držal si ju tesne pod nosom, hľadal na nej, až našiel svoju a Luninu bodku.

„Sme na piatom poschodí,“ zašepkal a hľadel, ako sa po chodbe pred nimi vzďaľuje Filch. „Tadeto.“

Zakrádali sa po chodbe.Harry sa už veľa ráz pohyboval po hrade potme, ale

nikdy mu srdce netĺklo tak rýchlo, nikdy tak veľa nezáviselo od toho, aby bezpečne prešiel hradom. Harry a Luna prechádzali cez obdĺžniky mesačného svetla dopadajúce na dlážku, popri brneniach, ktorým aj pri ich tichých krokoch vŕzgali prilby, za rohy, za ktorými striehlo ktoviečo, a vždy, keď im to svetlo dovolilo, nazerali do Záškodníckej mapy. Dvakrát zastali a nechali prejsť ducha, aby na seba neupútali pozornosť. Harry čakal, že každú chvíľu natrafí na prekážku. Najväčšmi sa obával Zloducha, napínal uši pri každom kroku, aby mu neunikli prvé charakteristické znaky blížiaceho sa poltergeista.

„Tadiaľto, Harry,“ šepkala Luna a ťahala ho za rukáv k točitému schodisku.

Stúpali po úzkych kruhoch, od ktorých sa im točila hlava. Harry tu hore dosiaľ nebol. Napokon prišli k dverám. Nebola na nich ani kľučka, ani kľúčová dierka, bol to len rovný kus starého dreva s bronzovým klopadlom v tvare orla.

Luna načiahla bledú ruku, ktorá vyzerala strašidelné len tak vo vzduchu, bez tela. Raz zaklopala a v tichu to

565

Harrymu znelo ako výstrel z kanóna. Orlí zobák sa okamžite otvoril, no namiesto toho, aby sa ozval vtáčí krik, tichý melodický hlas sa spýtal: „Čo bolo najprv – fénix alebo plameň?“

„Hmm… Čo si myslíš, Harry?“ zamyslene sa tvárila Luna.

„Čože? Nestačí iba heslo?“„Nie, musíš odpovedať na otázku,“ povedala Luna.„No a čo, keď odpovieš zle?“„Tak musíš počkať na niekoho, kto odpovie správne,“

poúčala ho Luna. „Tak sa učíš, vieš?“„Problém je v tom, že si nemôžeme dovoliť čakať na

niekoho iného, Luna.“„Jasné, že nie. Chápem ťa,“ vážne povedala Luna. „Tak

teda odpoveď je, myslím, že kruh nemá začiatok.“„Správne vysvetlenie,“ pochválil hlas a dvere sa otvorili.Opustená klubovňa Bystrohlavčanov bola priestranná

kruhovitá miestnosť, vzdušnejšia ako ostatné, čo Harry videl v Rokforte. Steny, na ktorých visel modrý a bronzový hodváb, rozdeľovali elegantné oblúkovité okná. Cez deň určite mali Bystrohlavčania pekný výhľad na okolité vrchy. Strop bol klenutý a pomaľovaný hviezdami, rovnakými, aké boli na koberci polnočnej modrej farby. Stáli tam stoly, stoličky a knihovníčky a oproti dverám bol výklenok s vysokou sochou z bieleho mramoru.

Harry spoznal Brunhildu Bystrohlavovú podľa busty v Luninom dome. Socha stála vedľa dverí, ktoré zrejme viedli hore k spálňam. Kráčal rovno k mramorovej žene a zdalo sa, ako keby naňho spýtavo hľadela s poloúsmevom na tvári, krásna, a predsa trochu strašidelná. Na hlave mala krehko vyzerajúci krúžok z mramoru. Podobal sa ozdobe, ktorú mala Fleur na svadbe. Boli na ňom drobným písmom

566

vyryté slová. Harry vyšiel spod plášťa a vyliezol na podstavec sochy, aby ich prečítal.

„Komu to dobre páli, na toho sú všetci malí.“„Takže ty si potom úplný trpaslík, ty hlupák,“ ozval sa

škrekotavý hlas.Harry sa zvrtol, zošmykol sa z podstavca a pristál na

zemi. Pred ním stála Alecto Carrowová s oblými plecami, a keď Harry zdvíhal prútik, pritlačila svoj krátky ukazovák o lebku s hadom, ktorú mala vypálenú na predlaktí.

567

TRIDSIATA KAPITOLA

PREPUSTENIESEVERUSA SNAPA

Len čo sa prstom dotkla znamenia, Harryho prudko začala páliť jazva, hviezdnatá miestnosť mu zmizla spred očí a on stál na vytŕčajúcej skale pod útesom obmývaným morom a srdce mu prekypovalo víťazoslávnym pocitom – majú chlapca.

Hlasné buchnutie vrátilo Harryho naspäť. Dezorientovaný zdvihol prútik, ale čarodejnica už padala doluznak a dopadla na zem tak tvrdo, až sklo v knihovníčkach zacinkotalo.

„Nikdy som nikoho neomráčila, iba na tréningoch Dumbledorovej armády,“ skonštatovala Luna so záujmom. „Toto bolo hlučnejšie, než som si myslela.“

A naozaj, strop sa začal triasť. Spoza dverí do spálni bolo čoraz hlasnejšie počuť náhliace sa kroky. Lunino kúzlo prebudilo Bystrohlavčanov, ktorí spali hore.

„Luna, kde si? Musím sa dostať pod plášť!“Zrazu sa zjavila Lunina noha, Harry sa ponáhľal k nej,

ona ho zakryla plášťom práve včas, lebo dvere sa otvorili a vychádzali z nich Bystrohlavčania v nočných košeliach a zaplavovali klubovňu. Ozývali sa prekvapené výkriky a híkanie, keď na zemi uvideli Alecto v bezvedomí. Pomaly sa rozostavili okolo nej ako okolo divej šelmy, ktorá by sa mohla každú chvíľu prebudiť a zaútočiť na nich. Potom jeden malý statočný prvák skočil k nej a štuchol ju palcom do chrbta.

„Možno je aj mŕtva!“ vykríkol natešene.

568

„Aha, pozri,“ zašepkala Luna spokojne, keď Bystrohlavčania obklopili Alecto. „Tešia sa!“

„Áno… to je fajn…“Harry zavrel oči, a pretože v jazve mu búšila bolesť,

rozhodol sa znova ponoriť do Voldemortovej mysle… Prechádzal cez tunel do prvej jaskyne… Rozhodol sa, že sa najprv presvedčí, či je medailón v poriadku, až potom príde… lenže to mu nepotrvá dlho…

Ozvalo sa zaklopanie na dvere klubovne a všetci Bystrohlavčania zmeraveli. Z druhej strany z orlieho klopadla Harry počul tichý melodický hlas: „Kde miznú predmety?“

„Ja neviem. Ako to mám vedieť? Prestaň!“ zavrčal hrubý hlas, podľa ktorého Harry spoznal Carrowovej brata Amycusa. „Alecto, Alecto? Si tam? Máš ho? Otvor dvere!“

Bystrohlavčania si šepkali, celí zdesení. Potom sa bez varovania ozvalo hlasné búchanie, ako keby niekto strieľal do dverí.

„ALECTO! Ak príde a my nemáme Pottera… chceš dopadnúť ako Malfoyovci? ODPOVEDZ MI!“ zreval Amycus a z celej sily triasol dverami, no aj tak sa neotvárali. Bystrohlavčania cúvali a niektorí vystrašenejší sa rozbehli hore schodmi naspäť do postelí. Harry práve rozmýšľal, či by nemal otvoriť dvere a omráčiť Amycusa, kým smrťožrút niečo neurobí, no za dverami sa ozval druhý veľmi známy hlas.

„Môžem sa spýtať, čo robíte, profesor Carrow?“„Pokúšam sa… dostať sa… cez tieto prekliate… dvere!“

kričal Amycus. „Choďte po Flitwicka! Nech ich ihneď otvorí!“

„A nie je vaša sestra vnútri?“ pýtala sa profesorka McGonagallová. „Veď profesor Flitwick ju tam dnes večer

569

pustil na vaše naliehavé želanie. Možno by vám ona mohla otvoriť dvere. Nemuseli ste prebudiť polovicu hradu.“

„Ona neodpovedá, vy stará hlupaňa! Otvorte ich vy! No tak! Ihneď to urobte!“

„Pravdaže, ak si to želáte,“ odpovedala profesorka McGonagallová strašne chladným hlasom. Ozvalo sa jemné klopkanie klopadlom a melodický hlas sa znovu spýtal:

„Kde miznú predmety?“„V ničote, čo je vlastne všade,“ odvetila profesorka

McGonagallová.„Pekne formulované,“ odvetilo klopadlo v tvare orla a

dvere sa otvorili.Tí niekoľkí Bystrohlavčania, ktorí tam zostali, bežali ku

schodom, keď Amycus vrazil do miestnosti, mávajúc prútikom. Bol zhrbený ako jeho sestra, mal bledú tvár ako zo surového cesta a malé očká, ktoré okamžite padli na Alecto, nehybne natiahnutú na dlážke. Zlostne a vyľakane vykríkol.

„Čo jej tie štence urobili?“ škriekal. „Všetci okúsia cruciatus, kým mi nepovedia, kto to urobil. A čo povie Temný pán?“ škriekal nad sestrou a päsťou sa udieral do čela. „Nemáme ho a oni ju zabili!“

„Je iba omráčená,“ netrpezlivo poznamenala profesorka McGonagallová, ktorá sa naklonila a prezrela Alecto. „Bude v poriadku.“

„Doparoma, to nebude!“ reval Amycus. „Najmä keď ju chytí Temný pán! Ona sa zbláznila, poslala poňho! Cítil som, ako ma páli znamenie, a on si teraz myslí, že máme Pottera!“

„Máte Pottera?“ príkro sa spýtala profesorka McGonagallová. „Ako to myslíte, že máte Pottera?“

570

„Povedal nám, že Potter sa asi pokúsi vniknúť do Bystrohlavskej veže a ak ho chytíme, máme poňho poslať!“

„Prečo by sa Harry Potter pokúšal dostať do Bystrohlavskej veže? Potter patrí do mojej fakulty!“

V jej neveriacom a nahnevanom tóne Harry cítil potláčanú hrdosť a zrazu si uvedomil, ako má Minervu McGonagallovú rád. „Povedal nám, že môže prísť sem!“ odvetil Carrow. „Ja neviem prečo. Odkiaľ to mám vedieť?“

Profesorka McGonagallová vstala a jej oči ako koráliky skontrolovali miestnosť. Dva razy prešli priamo po mieste, kde stál Harry s Lunou.

„Môžeme to zvaliť na decká,“ uvažoval nahlas Amycus a jeho prasacia tvár odrazu nadobudla prešibaný výraz. „Áno, tak to urobíme. Povieme, že Alecto tie decká obkľúčili, tie decká zhora,“ pozrel na hviezdnatý strop ku spálňam, „a povieme, že ju donútili dotknúť sa znamenia, a preto sa spustil falošný poplach... Môže potrestať ich. O pár deciek viac alebo menej. Aký je v tom rozdiel?“

„Rozdiel medzi pravdou a lžami, odvahou a zbabelosťou,“ povedala profesorka McGonagallová a zbledla, „skrátka rozdiel, ktorý vy a vaša sestra nechápete. Ale chcem, aby vám jedna vec bola jasná – nezvalíte vlastnú neschopnosť na študentov Rokfortu. To ja nedovolím.“

„Prosím?“Amycus pristúpil až nepríjemne blízko k profesorke

McGonagallovej a tvár mal len pár centimetrov od jej tváre. Ona však necúvla, ale hľadela naňho zhora ako na niečo nechutné, čo našla prilepené na sedadle záchoda.

„Tu vy nič dovoľovať nebudete, Minerva McGonagallová. Váš čas vypršal. Teraz tu velíme my a vy ma podporíte, inak za to zaplatíte.“

571

A napľul jej do tváre.Harry odhodil neviditeľný plášť, zdvihol prútik a

povedal: „To si nemal robiť.“Keď sa Amycus zvrtol, Harry vykríkol: „Crucio!“Smrťožrúta zdvihlo nahor. Zvíjal sa vo vzduchu ako

topiaci sa, hádzal sa, skrúcal od bolesti a potom vletel do knihovníčky, na ktorej sa s rachotom rozbilo sklo, a v bezvedomí spadol na zem.

„Už chápem, ako to Bellatrix myslela,“ povedal Harry a cítil, ako mu krv pulzuje v hlave, „musíte to myslieť naozaj.“

„Potter!“ zašepkala profesorka McGonagallová, držiac sa za srdce. „Potter… vy ste tu! Čo…? Ako…?“ Usilovala sa spamätať. „Potter, to bolo hlúpe!“

„Opľul vás,“ argumentoval Harry.„Potter, ja… to bolo veľmi… od vás veľmi galantné…

ale neuvedomujete si?“„Áno, uvedomujem,“ ubezpečoval ju Harry. Jej panika

ho akosi upokojovala. „Pani profesorka, Voldemort je na ceste sem.“

„Už smieme vysloviť jeho meno?“ spýtala sa Luna so záujmom a stiahla si neviditeľný plášť. Zjavenie sa druhého vyhnanca ako keby bolo na profesorku McGonagallová priveľa, tackala sa dozadu a klesla do najbližšieho kresla, pridržiavajúc si golier starého kockovaného županu.

„Myslím, že na tom nezáleží, ako ho voláme,“ povedal Harry Lune. „On už vie, že som tu.“

Vo vzdialenej časti Harryho mozgu, v tej, ktorá sa spájala s nahnevanou páliacou jazvou, videl, ako Voldemort uháňa po tmavom jazere v strašidelnom zelenom člne… Už takmer prišiel na ostrov s kamennou nádržou…

572

„Musíte ujsť,“ šepkala profesorka McGonagallová. „Hneď, Potter, tak rýchlo, ako môžete!“

„Nemôžem,“ odvetil Harry. „Musím niečo urobiť. Pani profesorka, viete, kde je Bystrohlavovej diadém?“

„Bystrohlavovej di-diadém? Pravdaže nie, veď je celé stáročia stratený.“ Sadla si trochu vzpriamenejšie. „Potter, to bolo šialenstvo, absolútne šialenstvo prísť sem do hradu.“

„Musel som. Pani profesorka, niečo je tu skryté a ja to musím nájsť. Mohol by to byť ten diadém… keby som mohol hovoriť s profesorom Flitwickom…“

Bolo počuť nejaký pohyb, cinkot skla. Amycus sa preberal. Kým Harry alebo Luna stihli konať, profesorka McGonagallová vstala, zamierila prútikom na omráčeného smrťožrúta a povedala: „Imperio!“

Amycus vstal, šiel k sestre, zobral jej prútik, potom sa poslušne tackal k profesorke McGonagallovej a podal jej ho aj so svojím. Nakoniec si ľahol na dlážku vedľa Alecto. Profesorka McGonagallová znovu mávla prútikom a sčista-jasna sa zjavil mihotavý strieborný povraz, ovinul sa okolo Carrowovcov a natesno ich zviazal.

„Potter,“ profesorka McGonagallová sa znovu otočila k nemu, absolútne ľahostajná voči osudu Carrowovcov. „Ak Ten-Koho-Netreba-Menovať naozaj vie, že ste tu…“

Pri jej slovách v Harrym vzbĺkol hnev, ktorý pociťoval ako fyzickú bolesť, jazva mu horela a chvíľku hľadel na nádobu. Elixír v nej bol číry a videl, že pod hladinou neleží nijaký zlatý medailón.

„Potter, je vám niečo?“ ozval sa hlas a Harry sa vrátil. Držal sa Luny za plece, aby vládal stáť rovno.

„Čas plynie, Voldemort sa už blíži. Pani profesorka, ja konám na Dumbledorov príkaz a musím nájsť to, čo chcel,

573

aby som našiel! No kým budem prehľadávať hrad, musíme dostať študentov preč. Voldemort chce mňa, ale nebude mu záležať, či pritom zabije aj ďalších…“ Teraz už nie, keď vie, že útočím na horcruxy, dokončil vetu v duchu.

„Vy konáte na Dumbledorov príkaz?“ zopakovala užasnuto profesorka McGonagallová, ako keby jej svitlo. Potom sa vystrela do plnej výšky.

„Zabezpečíme školu proti Tomu-Koho-Netreba-Menovať, kým budete hľadať ten… ten predmet.“

„Je to možné?“„Myslím, že áno,“ odvetila profesorka McGonagallová

sucho, „viete, my učitelia celkom dobre ovládame mágiu. Som si istá, že ak vynaložíme všetko úsilie, na nejaký čas ho dokážeme zadržať. Pravdaže, niečo treba urobiť s profesorom Snapom…“

„Dovoľte mi…“„… a ak má Rokfort vstúpiť do stavu obliehania s

Temným pánom pred bránami, bolo by dobré vyviesť odtiaľto toľko nevinných ľudí, koľko sa bude dať. Keďže hop-šup práškovú sieť sledujú a premiestnenie nie je v areáli školy možné…“

„Existuje jedna cesta,“ rýchlo povedal Harry a vysvetlil jej, kde je tunel do hostinca U kančej hlavy.

„Potter, tu hovoríme o stovkách študentov…“„Ja viem, pani profesorka, no ak sa Voldemort a

smrťožrúti sústredia na územie školy, nebude ich zaujímať nikto, kto sa odmiestni z Kančej hlavy.“

„Niečo na tom je,“ súhlasila. Zamierila prútikom na Carrowovcov a na ich spútané telá dopadla strieborná sieť, ovinula sa okolo nich a zdvihla ich do vzduchu, kde sa hojdali pod modro-zlatým stropom ako dve veľké škaredé

574

morské potvory. „Poďte. Musíme upozorniť vedúcich fakúlt. Radšej si na seba prehoďte plášť.“

Pochodovala ku dverám a pritom zdvihla prútik. Z jeho končeka vyleteli tri strieborné mačky s fľakmi okolo očí, akoby mali okuliare, a kým sa profesorka McGonagallová, Harry a Luna ponáhľali dolu, Patronusy plavne bežali pred nimi a naplnili špirálovité schodisko strieborným svetlom.

Náhlili sa po chodbách, pričom ich Patronusy jeden po druhom opúšťali. Kockovaný župan profesorky McGonagallovej šušťal po dlážke a Harry a Luna bežali za ňou pod neviditeľným plášťom.

Zostúpili o dve poschodia nižšie, kde sa k nim pripojili ďalšie kradmé kroky. Harry, ktorého jazva stále pálila, ich zachytil prvý. Nahmatal vo vrecúšku na krku Záškodnícku mapu, no kým ju stihol vytiahnuť, zrejme si aj profesorka McGonagallová uvedomila, že majú spoločnosť. Zastala, zdvihla prútik pripravený na súboj a spýtala sa: „Kto je tam?“

„To som ja,“ odpovedal tichý hlas.Spoza brnenia vystúpil Severus Snape.V Harrym pri pohľade naňho vzkypela nenávisť. Popri

Snapových obludných zločinoch zabudol, ako presne vyzerá, na to, ako mu mastné čierne vlasy visia v pásoch okolo chudej tváre, aký mŕtvolný a chladný výraz majú jeho čierne oči. Nemal nočné oblečenie, ale svoj zvyčajný čierny plášť a aj on držal prútik pripravený na súboj.

„Kde sú Carrowovci?“ spýtal sa potichu.„Myslím, že tam, kde ste im kázali byť, Severus,“

odvetila profesorka McGonagallová.Snape podišiel bližšie a jeho pohľad skúmavo prešiel

okolo profesorky McGonagallovej, ako keby vedel, že

575

Harry je tam. Harry tiež zdvihol prútik, pripravený zaútočiť.

„Mal som dojem, že Alecto pristihla narušiteľa,“ vravel Snape.

„Naozaj?“ spýtala sa profesorka McGonagallová. „A prečo ste mali ten dojem?“

Snape trochu ohol ľavú ruku s vypáleným temným znamením.

„Ach, prirodzene. Zabudla som, že vy smrťožrúti máte vlastné spôsoby dorozumievania.“

Snape predstieral, že ju nepočul. Očami stále jastril okolo nej a postupne sa k nej približoval, akoby si ani neuvedomoval, čo robí.

„Nevedel som, že vy máte túto noc hliadkovať na chodbách, Minerva.“

„Máte nejaké námietky?“„Som zvedavý, čo vás vytiahlo z postele v takúto

neskorú hodinu.“„Zdalo sa mi, že počujem nejaký rozruch,“ odpovedala

profesorka McGonagallová.„Vážne? No zdá sa, že je všade pokoj.“Snape jej pozrel do očí.„Videli ste Harryho Pottera, Minerva? Lebo ak ste ho

videli, musím trvať na tom…“Profesorka McGonagallová bola rýchlejšia, ako by

Harry veril: švihla prútikom vo vzduchu a na okamih sekundy sa Harrymu zazdalo, že Snape sa musí v bezvedomí zrútiť na zem, ale vrhol cloniace zaklínadlo tak rýchlo, že McGonagallová stratila rovnováhu. Mávla prútikom na fakľu na stene a tá vyletela z držiaka. Harry sa práve chystal vrhnúť zaklínadlo na Snapa, no musel

576

odtiahnuť Lunu pred plameňmi, ktoré sa stočili do ohnivého prstenca a ako laso leteli po chodbe na Snapa.

Potom to už nebol oheň, ale veľký čierny had, ktorého McGonagallová zmenila na dym, a ten sa znovu premenil a stal sa z neho veľký roj dýk. Snape sa im vyhýbal iba tak, že nastrčil pred seba brnenie a dýky s rachotom dopadali jedna po druhej do pŕs brnenia.

„Minerva!“ ozval sa piskľavý hlas a Harry, ktorý stále kryl Lunu pred lietajúcimi zaklínadlami, pozrel za seba a uvidel profesorov Flitwicka a Sproutovú, ako bežia po chodbe k nim v nočných košeliach, a mohutný profesor Slughorn dychčí za nimi.

„Nie!“ zapišťal Flitwick a zdvihol prútik. „Ďalej vraždiť v Rokforte nebudete!“

Flitwickovo zaklínadlo zasiahlo brnenie, za ktorým sa Snape ukrýval, a to s rachotom ožilo. Snape sa vyslobodil z jeho drviaceho zovretia a hodil ho do útočníkov. Harry a Luna museli uhnúť, brnenie vrazilo do steny a rozpadlo sa. Keď Harry znovu zdvihol pohľad, Snape bol na úteku a McGonagallová, Flitwick a Sproutová uháňali za ním. Snape sa vrútil cez dvere do triedy a o chvíľku Harry počul McGonagallovú kričať: „Zbabelec! ZBABELEC!“

„Čo sa stalo, čo sa stalo?“ spytovala sa Luna.Harry ju zdvihol a rozbehli sa po chodbe. Neviditeľný

plášť ťahali za sebou do opustenej triedy, kde profesori McGonagallová, Flitwick a Sproutová stáli pri rozbitom okne.

„Vyskočil,“ povedala profesorka McGonagallová, keď Harry a Luna vbehli do miestnosti.

„Chcete povedať, že je mŕtvy?“ Harry bežal k oknu a nevšímal si šokované výkriky Flitwicka a Sproutovej, keď sa zrazu zjavil.

577

„Nie, nie je mŕtvy,“ s trpkosťou odpovedala McGonagallová. „Na rozdiel od Dumbledora, on má stále prútik… a zdá sa, že od svojho pána sa naučil niekoľko trikov.“

Harryho striaslo od hrôzy, keď v diaľke zazrel veľkú tmavú škvrnu pripomínajúcu netopiera, ktorá v tme letela k obvodovému múru.

Za nimi bolo počuť ťažké kroky a veľké dychčanie: práve ich dobehol Slughorn.

„Harry!“ lapal dych a masíroval si obrovskú hruď pod smaragdovo zelenou hodvábnou pyžamou. „Drahý chlapče… aké prekvapenie… Minerva, vysvetlite, prosím… Severus… čože?“

„Náš riaditeľ si vzal krátke voľno,“ povedala profesorka McGonagallová a ukázala na dieru v okne, ktorá mala tvar Snapa.

„Pani profesorka!“ vykríkol Harry a rukami si držal čelo. Videl jazero plné inferiov, sledoval, ako sa kĺžu za ním, a cítil, ako strašidelný zelený čln narazil do podzemného brehu a Voldemort zoskočil z neho s vražednými úmyslami v srdci.

„Pani profesorka, musíme zabarikádovať školu, už prichádza!“

„Tak dobre. Ten-Koho-Netreba-Menovať prichádza,“ oznámila ostatným učiteľom. Sproutová a Flitwick zhíkli, Slughorn potichu zastonal. „Potter má prácu v hrade na Dumbledorov príkaz. Musíme zaistiť všetku ochranu, ktorej sme schopní, zatiaľ čo Potter sa bude venovať svojej úlohe.“

„Uvedomujete si, pravdaže, že nič neudrží Veď-Viete-Koho donekonečna?“ zapišťal Flitwick.

„Ale môžeme ho zdržať,“ odvetila profesorka Sproutová.

578

„Ďakujem, Pomona,“ poďakovala sa jej profesorka McGonagallová a čarodejnice pozreli na seba pohľadom plným pochmúrneho porozumenia. „Navrhujem, aby sme najprv vytvorili základnú ochranu okolo budovy, potom zhromaždíme našich študentov a stretneme sa vo Veľkej sieni. Väčšinu treba evakuovať, hoci ak niekto z plnoletých chce zostať a bojovať, myslím, že by mal dostať príležitosť.“

„Súhlasím,“ prikývla profesorka Sproutová a už sa ponáhľala ku dverám. „O dvadsať minút budem vo Veľkej sieni aj so svojou fakultou.“

Počuli, ako si cestou hundre: „Upínavce, diablova pasca. A klepcodrapy… áno, rada by som videla, ako si s nimi smrťožrúti poradia.“

„Ja môžem zabezpečovať odtiaľto,“ povedal Flitwick, a hoci odtiaľ sotva videl, zamieril prútikom cez rozbité okno a začal hundrať veľmi zložité zaklínadlá. Harry počul čudné šušťanie, ako keby Flitwick uvoľnil silu vetra a vpustil ho do areálu.

„Pán profesor,“ oslovil ho Harry a priblížil sa k malému učiteľovi čarovania, „pán profesor, prepáčte, že vás vyrušujem, ale je to dôležité. Nemáte potuchy, kde je Bystrohlavovej diadém?“

„… Protego horribilis… Bystrohlavovej diadém?“ zapišťal Flitwick. „Trochu múdrosti navyše sa zíde každému, Potter, ale nemyslím si, že by sme ho mohli použiť v tejto situácii!“

„Iba som chcel… neviete, kde je? Videli ste ho niekedy?“

„Či som ho videl? Nikto živý ho nevidel! Už dávno je stratený, chlapče!“

Harry pocítil zúfalé sklamanie a paniku. Čo je teda horcruxom?

579

„Stretneme sa s vami a vašimi Bystrohlavčanmi vo Veľkej sieni, Filius!“ pripomenula mu profesorka McGonagallová a volala Harryho a Lunu, aby ju nasledovali.

Práve prišli ku dverám, keď Slughorn prehovoril.„Namojdušu,“ funel, bledý a spotený, a jeho mrožie fúzy

sa triasli. „Aký rozruch! Nie som si vôbec istý, či je toto múdre, Minerva. On si určite nájde cestu dnu, veď viete, a každý, kto sa ho pokúsi zdržať, bude v strašnom nebezpečenstve.“

„O dvadsať minút vás aj so Slizolinčanmi očakávam vo Veľkej sieni,“ oznamovala profesorka McGonagallová. „Ak chcete so svojimi študentmi odísť, nebudeme vám v tom brániť. Ale ak sa niekto z vás pokúsi sabotovať náš odpor, alebo obráti ruku proti tým, čo sú v hrade, potom, Horace, bude súboj na život a na smrť.“

„Minerva!“ zvolal zdesene.„Prišiel čas, aby sa Slizolinská fakulta rozhodla, komu je

verná,“ prerušila ho profesorka McGonagallová. „Choďte a zobuďte svojich študentov, Horace.“

Harry nezostal a nevidel, ako Slughorn prská. Bežal aj s Lunou za profesorkou McGonagallovou, ktorá zaujala miesto na prostriedku chodby a zdvihla prútik.

„Piertotum… och, prepánajána, Filch, nie teraz.“Práve tam dokrivkal starý školník a vykrikoval:

„Študenti vstali z postelí! Študenti sú na chodbách!“„Majú tam byť, vy idiot!“ kričala McGonagallová. „A

teraz choďte a urobte niečo zmysluplné! Nájdite Zloducha!“

„Zloducha?“ jachtal Filch, ako keby ešte nikdy predtým také meno nepočul.

580

„Áno, Zloducha, vy hlupák, Zloducha! Nesťažujete sa naňho už štvrť storočia? Choďte a priveďte ho, ihneď!“

Filch si očividne myslel, že profesorka McGonagallová prišla o zdravý rozum, ale zhrbený odcupkal hundrajúc si popod nos.

„A teraz… Piertotum locomotor!“ zvolala profesorka McGonagallová.

Po celej chodbe sochy a brnenia zoskakovali z podstavcov, a pretože sa rachot ozýval aj z poschodí pod nimi a nad nimi, Harry vedel, že ich kolegovia v celom hrade urobili to isté.

„Rokfort je ohrozený!“ kričala profesorka McGonagallová. „Obsaďte hranice školského areálu. Ochraňujte nás, splňte si povinnosť voči našej škole!“

Rachotiac a vykrikujúc, s dupotom popri Harrym prechádzala horda sôch a brnení, niektoré menšie, iné v nadživotnej veľkosti. Boli medzi nimi aj zvieratá a hrkotajúce brnenia mávali mečmi a ostnatými guľami na reťaziach.

„A teraz, Potter, sa aj so slečnou Lovegoodovou radšej vráťte k svojim priateľom a priveďte ich do Veľkej siene, ja prebudím ostatných Chrabromilčanov,“ povedala McGonagallová.

Rozišli sa pri najbližšom schodisku a Harry s Lunou bežali ku skrytému vchodu do núdzovej miestnosti. Cestou stretávali davy študentov, väčšinou v cestovných plášťoch prehodených na pyžamách, ktorých učitelia a prefekti odvádzali do Veľkej siene.

„To bol Potter!“„Harry Potter!“„Bol to on, prisahám, práve som ho videl!“

581

No Harry sa neobzeral. Konečne zastali pred vchodom do núdzovej miestnosti. Harry sa oprel o čarovnú stenu, ktorá sa otvorila, vpustila ich a s Lunou bežali naspäť dolu strmým schodiskom.

„Čo…?“Keď už dovideli do miestnosti, Harry sa od zdesenia

pošmykol na posledných schodoch. Miestnosť bola preplnená, oveľa plnšia, ako keď odtiaľ odchádzali. Hľadeli naňho Kingsley a Lupin, aj Oliver Wood, Katie Bellova, Angelina Johnsová a Alicia Spinnetová, Bill a Fleur a pán a pani Weasleyovci.

„Harry, čo sa deje?“ spýtal sa Lupin a šiel mu naproti ku schodom.

„Voldemort je na ceste sem, barikádujú školu… Snape utiekol… Čo tu robíte? Ako ste vedeli?“

„Poslali sme správy všetkým členom Dumbledorovej armády,“ vysvetľoval Fred. „Nemôžeš predsa od nás žiadať, aby sme niekoho pripravili o tú zábavu, Harry, a Dumbledorova armáda to oznámila Fénixovmu rádu a tak sa to akosi nabalilo.“

„Čo najprv, Harry?“ zvolal George. „Čo sa deje?“„Evakuujú menšie decká a všetci sa majú stretnúť vo

Veľkej sieni, aby sa to zorganizovalo,“ vravel Harry. „Budeme bojovať.“

Ozval sa rev a všetci sa tlačili ku schodisku a jeho pritisli k stene, keď bežali popri ňom. Členovia Fénixovho rádu spolu s Dumbledorovou armádou, Harryho metlobalový tím, všetci s vytiahnutými prútikmi mierili do hlavnej budovy.

„Poď, Luna,“ zavolal ju Dean a podával jej voľnú ruku. Ona ju chytila a vracala sa s ním naspäť hore schodmi.

582

Dav ľudí redol. V núdzovej miestnosti zostala iba malá skupinka a Harry sa pripojil k nej. Pani Weasleyová zápasila s Ginny. Okolo nich stáli Lupin, Fred, George, Bill a Fleur.

„Nie si plnoletá!“ kričala práve pani Weasleyová na dcéru. „Nedovolím ti to! Chlapci áno, ale ty musíš ísť domov!“

„Nepôjdem!“Ginny si prudko vytrhla ruku z matkinho zovretia a

vlasy sa jej pritom uvoľnili.„Som v Dumbledorovej armáde…“„To je len banda tínedžerov!“„Banda tínedžerov, ktorá sa práve chystá postaviť sa

proti nemu, a to sa nikto iný neodvážil!“ obhajoval ich Fred.

„Má šestnásť!“ kričala pani Weasleyová. „Nemá dosť rokov! Čo ste si vy dvaja mysleli, keď ste ju sem priviedli?“

Fred s Georgeom akoby sa za seba trochu hanbili.„Mama má pravdu, Ginny,“ opatrne začal Bill.

„Nemôžeš bojovať. Všetci neplnoletí musia odísť, je to správne.“

„Ja nemôžem ísť domov!“ kričala Ginny a v očiach sa jej ligotali slzy hnevu. „Je tu celá moja rodina, ja tu nemôžem stáť a čakať a nevedieť a…“

Jej oči sa prvýkrát stretli s Harryho pohľadom. Pozrela naňho prosebné, no on pokrútil hlavou a ona sa s trpkosťou odvrátila.

„Fajn,“ povedala a hľadela na vchod do tunela, na spiatočnú cestu do hostinca U kančej hlavy. „Tak teda sa rozlúčim, a…“

Ozval sa šuchot, niečo zadunelo a z tunela vyliezol ešte ktosi. Na chvíľu stratil rovnováhu a padol. Zdvihol sa na

583

najbližšiu stoličku, poobzeral sa cez pokrivené okuliare s rohovinovým rámom a spýtal sa: „Meškám? Už sa to začalo? Práve som sa to dozvedel, takže… takže…“

Percy zmĺkol. Očividne nečakal, že natrafí na väčšinu svojej rodiny. Nikto sa dlho nezmohol na slovo a ticho narušila až Fleur, ktorá sa obrátila k Lupinovi s celkom jasným úmyslom zmierniť napätie: „A tak… ako sa má malý Teddy?“

Lupin prekvapene zažmurkal. Ticho medzi Weasleyovcami bolo priam hmatateľné ako ľad.

„Ja… no áno… má sa dobre!“ nahlas ju ubezpečoval Lupin. „Áno, Tonksová je s ním u svojej mamy.“

Percy a ostatní Weasleyovci, celkom meraví, stále hľadeli jeden na druhého.

„Tu mám fotografiu!“ kričal Lupin, vytiahol fotografiu z vnútorného vrecka a ukazoval ju Fleur a Harrymu. Drobné bábätko s chumáčom jasnotyrkysových vlasov mávalo tučnými pastičkami do fotoaparátu.

„Bol som hlupák!“ zreval Percy tak nahlas, že Lupin skoro pustil fotografiu. „Bol som idiot, nafúkaný darebák, bol som…“

„Ministerstvo milujúci, rodinu zavrhujúci, po moci bažiaci tupec,“ dopovedal Fred.

Percy preglgol.„Áno, to som bol!“„Nuž, úprimnejšie si to nemohol povedať,“ ocenil Fred a

podával Percymu ruku.Pani Weasleyová sa rozplakala. Bežala k nemu, odtisla

Freda a zovrela Percyho v dusivom objatí a on ju hladkal po chrbte a hľadel na otca.

„Mrzí ma to, ocko,“ ospravedlňoval sa.

584

Pán Weasley dosť rýchlo zažmurkal a potom sa aj on ponáhľal objať svojho syna.

„Čo zapríčinilo, že si dostal rozum, Percy?“ spytoval sa George.

„Chvíľu to už dozrievalo,“ Percy si utieral oči pod okuliarmi okrajom cestovného plášťa. „Ale musel som sa odtiaľ nejako dostať. Na ministerstve to nie je ľahké, väznia celý rad zradcov. Podarilo sa mi spojiť sa s Aberforthom a on mi pred desiatimi minútami oznámil, že Rokfort bude bojovať, a tak som tu.“

„Dobre, v pohnutých časoch, ako sú tieto, sa naozaj obraciame na našich prefektov s požiadavkou, aby prevzali vedenie,“ rečnil George, napodobňujúc Percyho pompézne spôsoby. „A teraz poďme hore bojovať a zajímať všetkých tých dobrých smrťožrútov.“

„Tak ty si teraz moja švagriná?“ Percy narýchlo podával ruku Fleur, keď sa aj s Billom, Fredom a Georgeom ponáhľali ku schodisku.

„Ginny!“ vyštekla pani Weasleyová.Ginny sa pod rúškom zmierenia potajomky zakrádala

hore.„Molly, a čo keby Ginny zostala tu? Bola by na mieste

činu, vedela by, čo sa deje, len by nebojovala,“ navrhol Lupin.

„Ja…“„To je dobrý nápad,“ povedal pán Weasley rozhodne.

„Ginny, ty zostaneš v tejto miestnosti, počuješ ma?“Ginny sa ten nápad veľmi nepáčil, ale pod nezvyčajne

prísnym pohľadom svojho otca prikývla. Pán a pani Weasleyovci a Lupin zamierili hore schodmi.

„Kde je Ron?“ spýtal sa Harry. „Kde je Hermiona?“

585

„Museli už ísť do Veľkej siene,“ zavolal ponad plece pán Weasley.

„Nevidel som ich prechádzať okolo,“ vravel Harry.„Spomínali akýsi záchod,“ hovorila Ginny, „len čo si

odišiel.“„Záchod?“Harry prešiel cez miestnosť, otvoril dvere z núdzovej

miestnosti a skontroloval záchody. Boli prázdne.„Určite povedali zá…?“Vtom ho začala páliť jazva a núdzová miestnosť zmizla.

Hľadel spoza vysokej brány z krúteného železa s okrídlenými kancami na stĺpoch po oboch stranách cez tmavý areál na rozsvietený hrad. Nagini mu visela na pleciach. Bol posadnutý chladnou, krutou cieľavedomosťou, ako vždy pred vraždou.

586

TRIDSIATA PRVÁ KAPITOLA

BITKA O ROKFORT

Čarovný strop vo Veľkej sieni bol tmavý a posiaty hviezdami, pod ním sa tiahli štyri dlhé fakultné stoly a za nimi sedeli strapatí študenti, niektorí v cestovných plášťoch, iní v županoch. Tu a tam sa trblietali perlovobiele siluety školských duchov. Každé oko, živé i mŕtve, sa upieralo na profesorku McGonagallovú. Hovorila zo zvýšeného pódia na konci siene, za ňou stáli ostatní učitelia vrátane svetlého kentaura Firenzeho, a členovia Fénixovho rádu, ktorí prišli bojovať.

„… na evakuáciu budú dozerať pán Filch a madam Pomfreyová. Prefekti, na môj pokyn zoradíte svoju fakultu a po poriadku odvediete svojich zverencov na miesto evakuácie.“

Mnohí študenti sa tvárili zdesene. No keď Harry prechádzal popri stene a hľadal pri chrabromilskom stole Rona s Hermionou, Ernie Macmillan pri bifľomorskom stole vstal a zakričal: „A čo ak chceme zostať a bojovať?“

Tu a tam sa ozval potlesk.„Ak ste plnoletí, môžete zostať,“ povedala profesorka

McGonagallová.„A čo naše veci?“ zvolalo nejaké dievča od

bystrohlavského stola. „Naše kufre, naše sovy?“„Nemáme čas na veci,“ odpovedala profesorka

McGonagallová. „Dôležité je, aby ste sa odtiaľto bezpečne dostali.“

„Kde je profesor Snape?“ zakričalo nejaké dievča od slizolinského stola.

587

„Ak mám použiť ľudový výraz, zdúchol,“ odvetila profesorka McGonagallová a od chrabromilského, bifľomorského a bystrohlavského stola sa ozvalo nadšené volanie.

Harry prešiel sieňou popri chrabromilskom stole a stále hľadal Rona a Hermionu. Hlavy sa za ním otáčali a bolo počuť prekvapené šepkanie.

„Okolo hradu sme už zabezpečili ochranu,“ hovorila profesorka McGonagallová, „ale pravdepodobne dlho nevydrží, ak ju neposilníme. Musím vás preto požiadať, aby ste postupovali rýchlo a pokojne a robili, čo vaši prefekti…“

No jej posledné slová zanikli, keď sa po Veľkej sieni rozľahol iný hlas. Bol vysoký, chladný a jasný. Nedalo sa povedať, odkiaľ prichádza, zdalo sa, akoby vychádzal zo samotných stien. Ako obluda, ktorú kedysi ovládal, mohol tu driemať po celé storočia.

„Viem, že sa chystáte bojovať.“ Medzi študentmi sa ozvali výkriky, niektorí sa držali jeden druhého a zdesene sa obzerali, odkiaľ ten zvuk prichádza. „Vaša snaha je márna. Nemôžete proti mne bojovať. Ja vás nechcem zabiť. Veľmi si vážim učiteľov Rokfortu. Nechcem prelievať čarodejnícku krv.“

V sieni bolo ticho, také ticho, až doliehalo na ušné bubienky, priveľké ticho na to, aby sa vmestilo medzi múry.

„Dajte mi Harryho Pottera,“ hovoril Voldemortov hlas, „a nikomu neublížim. Dajte mi Harryho Pottera a školy sa ani nedotknem. Dajte mi Harryho Pottera a odmením sa vám.

Máte čas do polnoci.“

588

Znovu zavládlo ticho. Všetky hlavy sa otáčali, všetky oči v miestnosti našli Harryho, a on zostal meravo stáť v žiare tisícov neviditeľných lúčov. Potom vstala postava od slizolinského stola a on spoznal Pansy Parkinsonovú. Zdvihla trasúcu sa ruku a kričala: „Ale on je tam! Potter je tam! Chyťte ho niekto!“

Kým Harry stihol prehovoriť, nastal mohutný pohyb. Chrabromilčania pred ním vstali a ako múr sa postavili zoči-voči Slizolinčanom. Potom vstali Bifľomorčania a takmer v tej istej chvíli aj Bystrohlavčania. Všetci stáli chrbtami k Harrymu a hľadeli na Pansy a užasnutý a dojatý Harry videl, ako sa všade spod plášťov a z rukávov vynárajú prútiky.

„Ďakujem, slečna Parkinsonová,“ prehovorila profesorka McGonagallová priškrteným hlasom. „Vy odídete zo siene s pánom Filchom prvá. A ostatní z vašej fakulty môžu ísť za vami.“

Zavŕzgali lavice a Slizolinčania vychádzali na druhej strane zo siene.

„Bystrohlavčania, nasledujete vy!“ zvolala profesorka McGonagallová.

Stoly sa pomaly vyprázdňovali. Slizolinský bol úplne prázdny, ale pri bystrohlavskom niekoľko starších študentov zostalo sedieť, kým ich spolužiaci odchádzali. Ešte viac zostalo Bifľomorčanov a od chrabromilského stola neodišla polovica študentov a profesorka McGonagallová musela zísť z učiteľského pódia a vyháňať neplnoletých.

„Absolútne nie, Creevey, choďte! Aj vy, Peakes!“Harry sa ponáhľal k Weasleyovcom, ktorí sedeli spolu

pri chrabromilskom stole.„Kde je Ron s Hermionou?“

589

„Nenašiel si…?“ začal pán Weasley a tváril sa znepokojene.

Zmĺkol však, lebo na zvýšené pódium vyšiel Kingsley a oslovil tých, čo zostali.

„Do polnoci nám zostáva iba polhodina, preto potrebujeme konať rýchlo! Rokfortskí učitelia a príslušníci Fénixovho rádu dohodli bojový plán. Profesori Flitwick, Sproutová a McGonagallová si vezmú skupinky bojovníkov do troch najvyšších veží – Bystrohlavskej, Astronomickej a Chrabromilskej – kde budú mať dobrý výhľad, výbornú pozíciu a odkiaľ sa dajú vrhať zaklínadlá. Medzitým Remus,“ ukázal na Lupina, „Artur,“ ukázal na pána Weasleyho pri chrabromilskom stole, „a ja povedieme skupinky do areálu školy. Potrebujeme niekoho, kto by zorganizoval obranu vchodov z tajných chodieb.“

„To vyzerá ako práca pre nás,“ zvolal Fred a ukázal na seba a Georgea a Kingsley súhlasne prikývol.

„Dobre, tak velitelia sem, rozdelíme si bojovníkov!“„Potter,“ prihovorila sa profesorka McGonagallová

Harrymu, kým študenti zaplavovali pódium, tlačili sa a dostávali pokyny. „Nemáte niečo hľadať?“

„Čože? Och,“ zvolal Harry, „áno!“Takmer zabudol na horcruxy, takmer zabudol, že sa

bojuje preto, aby ich mohol hľadať, ale nevysvetliteľná neprítomnosť Rona a Hermiony mu ich na chvíľu vytlačila z mysle.

„Tak teda choďte, Potter, choďte!“„Áno… ja…“Vybehol z Veľkej siene do vstupnej haly stále plnej

evakuovaných študentov a cítil na sebe ich pohľady. Prúd odchádzajúcich ho vyniesol hore mramorovým schodiskom, ale odtiaľ sa rozbehol po opustenej chodbe.

590

Strach a panika mu zahmlievali myseľ. Pokúšal sa upokojiť, sústrediť na hľadanie horcruxu, ale jeho myšlienky bzučali horúčkovite a márne ako osy uviaznuté pod pohárom. Bez Ronovej a Hermioninej pomoci si ich nevedel usporiadať. Spomalil, zastal v polovici prázdnej chodby, sadol si na podstavec, ktorý nedávno opustila socha, a z vrecúška na krku vytiahol Záškodnícku mapu. Ronovo a Hermionino meno nikde nevidel, hoci husté bodky, ktoré sa teraz presúvali do núdzovej miestnosti, ich mohli zakrývať. Zložil mapu, pritlačil si ruky na tvár, zavrel oči a usiloval sa sústrediť.

Voldemort si myslel, že pôjdem do Bystrohlavskej veže.A mal fakt, o ktorý sa mohol oprieť, miesto, odkiaľ

mohol začať. Voldemort nasadil do bystrohlavskej klubovne Alecto Carrowovú a to mohlo znamenať iba jedno: obával sa, že Harry už vie, že jeho horcrux súvisí s touto fakultou.

No jediný predmet, ktorý každý spájal s Bystrohlavovou, bol stratený diadém… a ako mohol byť horcruxom ten diadém? Ako je možné, že Slizolinčan Voldemort našiel diadém, ktorý unikal celým generáciám Bystrohlavčanov? Kto mu mohol povedať, kde má hľadať, keď nikto z tých, čo ešte žili, ten diadém nevidel?

Z tých, čo žili…Harry pod prstami znovu otvoril oči. Vyskočil z

podstavca a bežal naspäť, odkiaľ prišiel, za svojou poslednou nádejou. Čoraz zreteľnejšie počul stovky ľudí odchádzajúcich k núdzovej miestnosti a vrátil sa k mramorovému schodisku. Prefekti vykrikovali pokyny a snažili sa ustriehnuť študentov zo svojich fakúlt, ktorí sa tlačili a strkali. Harry videl Zachariasa Smitha, ako odtláča prvákov, aby sa dostal dopredu, tu a tam mladší študenti

591

plakali, kým starší zúfalo volali na svojich priateľov či súrodencov…

Harry zbadal perlovobielu postavu vznášajúcu sa dolu vo vstupnej hale a usiloval sa prekričať ten hurhaj:

„Nick! NICK! Musím sa s tebou rozprávať!“Pretlačil sa dolu cez príval študentov, až sa napokon

dostal na spodok schodiska, kde stál Takmer bezhlavý Nick, duch Chrabromilskej veže, a čakal naňho.

„Harry! Chlapče môj drahý!“Nick chcel chytiť Harryho ruky do dlaní a Harry mal

pocit, akoby si ich ponoril do ľadovej vody.„Nick, prosím ťa, musíš mi pomôcť. Kto je duchom

Bystrohlavskej veže?“Takmer bezhlavý Nick sa tváril prekvapene a trochu

urazene.„Sivá dáma, pravdaže, ale ak potrebuješ služby ducha…“„Musí to byť ona. Vieš, kde je?“„Pozrieme sa…“Nickova hlava sa trochu kolísala na okruží, keď sa

otáčal na všetky strany a nakúkal ponad hlavy rojacich sa študentov.

„Tamto je, Harry, tá mladá žena s dlhými vlasmi.“Harry pozrel tým smerom, kam ukazoval Nickov

priesvitný prst, a videl vysokého ducha, ktorý zbadal, že Harry naňho hľadí. Žena nadvihla obočie a prešla cez pevnú stenu.

Harry bežal za ňou. Keď sa dostal do chodby, kam zmizla, videl ju, ako celkom na konci plavne pred ním uniká.

„Hej… počkajte… vráťte sa!“Dala sa presvedčiť, zastala a vznášala sa pár centimetrov

nad zemou. Harry si pomyslel, že musela byť krásna, vlasy

592

mala po pás, šaty po zem, no tvárila sa povýšenecky a hrdo. Zblízka v nej spoznal ducha, popri ktorom už niekoľkokrát prešiel na chodbe, ale s ktorým sa nikdy nerozprával.

„Vy ste Sivá dáma?“Prikývla, ale mlčala.„Duch Bystrohlavskej veže?“„Správne.“Jej tón nebol povzbudzujúci.„Prosím vás, potrebujem pomoc. Potrebujem vedieť

všetko, čo mi môžete povedať o stratenom diadéme.“Na jej perách sa zjavil chladný úsmev.„Obávam sa,“ povedala a otočila sa na odchod, „že vám

nemôžem pomôcť.“„POČKAJTE!“Nechcel kričať, ale hrozilo, že podľahne hnevu a

panike. Pozrel na hodinky. Sivá dáma sa zatiaľ vznášala pred nim. Bolo trištvrte na dvanásť.

„Je to naliehavé,“ vyhŕkol. „Ak je ten diadém v Rokforte, musím ho nájsť, a rýchlo.“

„Ani zďaleka nie ste prvý študent, čo túži po diadéme,“ odvrkla pohŕdavo. „Otravovali ma celé generácie študentov…“

„Mne nejde o lepšie známky!“ kričal na ňu Harry. „Ide o Voldemorta – o porážku Voldemorta – alebo vás to nezaujíma?“

Sivá dáma sa nemohla červenať, ale jej priesvitné líca boli zrazu menej priesvitné a hlas mala vzrušený, keď odvetila: „Pravdaže, ako sa opovažujete naznačovať…?“

„Tak mi teda pomôžte!“Pokoj ju opúšťal.„To… to nie je otázka…“ jachtala. „Diadém mojej

matky…“

593

„Vašej matky?“Bolo vidieť, že sa na seba hnevá.„Za života,“ vravela meravo, „som bola Helena

Bystrohlavová.“„Vy ste jej dcéra? Ale potom musíte vedieť, čo sa s ním

stalo!“„Hoci diadém prepožičiava múdrosť,“ povedala a bolo

vidieť, že sa usiluje ovládnuť, „pochybujem, že by zvýšil vaše šance poraziť čarodejníka, ktorý sa nazýva lord…“

„Nepovedal som vám, že si ho nechcem nasadiť?!“ zúrivo sa na ňu oboril Harry. „Nie je čas vysvetľovať, no ak vám záleží na Rokforte, ak chcete, aby sme skoncovali s Voldemortom, musíte mi povedať všetko, čo o diadéme viete!“

Sivá dáma vo vzduchu celkom znehybnela, hľadela naňho a Harryho zaplavil pocit beznádeje. Pravdaže, keby niečo vedela, určite by to povedala Flitwickovi alebo Dumbledorovi, ktorí jej nepochybne položili tú istú otázku. Harry pokrútil hlavou a už sa chcel obrátiť, keď potichu prehovorila:

„Ja som ten diadém mame ukradla.“„Čo ste spravili?“„Ukradla som diadém,“ zopakovala Helena

Bystrohlavová šeptom. „Chcela som byť múdrejšia, dôležitejšia ako moja matka. Utiekla som s ním.“

Nevedel, ako sa mu podarilo získať si jej dôveru, a nepýtal sa. Jednoducho pozorne počúval a ona pokračovala.

„Mama vraj nikdy nepriznala, že diadém zmizol, stále predstierala, že ho má. Tajila tú stratu, moju hroznú zradu, ešte aj pred ostatnými zakladateľmi Rokfortu.

594

Potom ochorela. Smrteľne ochorela. Napriek môjmu podrazu ma zúfalo chcela ešte raz vidieť. Požiadala muža, ktorý ma dávno miloval, hoci ja som odmietala jeho dvorenie, aby ma našiel. Vedela, že on nebude mať pokoja, kým to neurobí.“

Harry čakal. Sivá dáma sa zhlboka nadýchla a zaklonila hlavu.

„Našiel ma v lese, kde som sa skrývala. Keď som odmietla vrátiť sa s ním, začal byť násilnícky. Barón bol vždy prchký muž. Moje odmietnutie ho rozzúrilo, žiarlil na moju slobodu a prebodol ma.“

„Barón? Vy myslíte…?“„Áno, Krvavého baróna,“ prikývla Sivá dáma a trochu si

odhrnula plášť a odhalila tmavú ranu na bielej hrudi. „Keď videl, čo urobil, premohli ho výčitky. Zobral zbraň, ktorou ma pripravil o život, a zabil sa sám. Potom celé storočia ako pokánie nosil reťaze… a veru sa mal prečo kajať,“ dodala s trpkosťou.

„A... a diadém?“„Zostal tam, kde som ho skryla, keď som sa dopočula, že

Barón ma hľadá. Skryla som ho v dutom strome.“„V dutom strome?“ zopakoval Harry. „V akom strome?

Kde to bolo?“„V Albánsku. V lese na opustenom mieste. Myslela som

si, že tam je mimo dosahu mojej mamy.“„Albánsko,“ zopakoval Harry. Akoby zázrakom sa mu z

toho všetkého zmätku začal vynárať zmysel a už chápal, prečo teraz Sivá dáma jemu rozpráva to, čo odoprela Dumbledorovi a Flitwickovi. „Vy ste už niekomu tento príbeh rozprávali, však? Inému študentovi?“

Zavrela oči a prikývla.

595

„Ja som… netušila… lichotil mi. Zdalo sa, že… chápe… sympatizuje…“

Áno, pomyslel si Harry, Tom Riddle určite chápal túžby Heleny Bystrohlavovej vlastniť bájne predmety, na ktoré nemala právo.

„Neboli ste prvá, od koho Riddle niečo vymámil,“ hundral Harry. „Vedel byť veľmi príťažlivý, keď chcel…“

Tak sa Voldemortovi podarilo vymámiť zo Sivej dámy miesto úkrytu strateného diadému. A možno len čo opustil Rokfort, predtým, než vôbec začal pracovať pre Borgina a Burkesa, sa vybral do toho vzdialeného lesa a vytiahol diadém z úkrytu.

A neboli tie odľahlé albánske lesy vynikajúcim útočiskom, keď oveľa neskôr potreboval miesto, kde by mohol desať rokov nerušene ležať?

Lenže diadém, už ako vzácny horcrux, určite nenechal v tej bútľavine… Nie, tajne ho vrátil do jeho pravého domova, musel ho tam uložiť…

„… v tú noc, keď prišiel žiadať o miesto!“ dokončil Harry myšlienku nahlas.

„Prosím?“„Diadém skryl na hrade v tú noc, keď požiadal

Dumbledora, aby mu dovolil učiť!“ povedal Harry. Keď to vyslovil nahlas, všetko do seba zapadalo. „Musel ho skryť cestou do Dumbledorovej kancelárie alebo z nej! No ak stálo za to, aby sa pokúsil získať miesto, potom mohol mať príležitosť potiahnuť aj Chrabromilov meč… Ďakujem, ďakujem vám!“

Harry odišiel a ona sa, načisto ohromená, vznášala nad zemou. Za rohom, cestou do vstupnej haly, pozrel na hodinky. Do polnoci zostávalo päť minút, a hoci už vedel,

596

čo je posledný horcrux, nebol o nič bližšie k zisteniu, kde je.

Celým generáciám študentov sa nedarilo nájsť ten diadém. To naznačovalo, že nie je v Bystrohlavskej veži. No ak nie je tam, kde je potom? Aký úkryt našiel Tom Riddle v Rokfortskom hrade, o ktorom bol presvedčený, že zostane navždy utajený?

Harry, ponorený do zúfalých špekulácií, za rohom vošiel do ďalšej chodby, no urobil iba zopár krokov, keď sa naľavo s ohlušujúcim treskotom rozbilo sklo. Odskočil, lebo cez okno práve preletelo obrovské telo a vrazilo do protiľahlej steny. Od tela sa odlepilo niečo veľké a huňaté a skučiac sa to vrhlo na Harryho.

„Hagrid!“ zreval Harry a odháňal velikánskeho Tesáka, keď obrovská bradatá postava vstávala. „Čo to…?“

„Harry, ty si tu! Ty si tu!“Hagrid sa zohol, rýchlo zovrel Harryho v drviacom

objatí a hneď bežal naspäť k rozbitému oknu.„Šikovný chlapec si, Grawpy!“ kričal cez dieru v okne.

„O chvíľu sa uvidíme, chlapče!“Za Hagridom v diaľke pretínali tmu záblesky svetla a

ozýval sa čudný krik. Harry pozrel na hodinky. Bola polnoc. Bitka sa začala.

„Prisámvačku, Harry,“ dychčal Hagrid, „už je to tu? Bojujeme?“

„Hagrid, odkiaľ si prišiel?“„Počul som Veď-Vieš-Koho v našej jaskyni,“ mračil sa

Hagrid. „Šmária, ale sa to ozývalo, čo? Máte čas do polnoci vydať mi Pottera. Vedel som, že musíš byť tu, vedel som, čo sa robí. Sadni, Tesák! Tak sme, reku, prišli, aby sme sa aj my pridali, ja, Grawpy a Tesák. Prerazili sme si cestu cez hranice pri lese, Grawpy nás niesol, Tesáka a mňa. Povedal

597

som mu, aby ma pri hrade zložil, a tak ma prestrčil cez okno. Nemyslel som to tak. Ale kde je Ron a Hermiona?“

„To je dobrá otázka,“ povedal Harry. „Poďme.“Ponáhľali sa po chodbe a Tesák skackal vedľa nich. Na

chodbách všade okolo bolo rušno. Bolo počuť bežiace kroky, výkriky, v oknách sa mihali ďalšie záblesky.

„Kam ideme?“ funel Hagrid a hnal sa Harrymu za pätami, až vŕzgali dosky v podlahe.

„To presne neviem,“ priznal sa Harry a náhodne znovu zabočil, „ale Ron a Hermiona musia byť niekde tu…“

V chodbe pred nimi už ležali prvé obete – dve kamenné chrličové obludy, ktoré zvyčajne strážili vchod do zborovne. Zasiahlo ich zaklínadlo, čo priletelo cez ďalšie rozbité okno. Ich zvyšky sa ešte trochu hýbali na dlážke a Harry preskočil jednu z odseknutých hláv, ktorá potichu stonala. „Och, nevšímajte si ma… ja tu len tak ležím a rozpadávam sa…“

Pri pohľade na škaredú kamennú tvár si Harry odrazu spomenul na mramorovú bustu Brunhildy Bystrohlavovej s tou bláznivou čelenkou v Xenophiliusovom dome – a potom na sochu v Bystrohlavskej veži s kamenným diadémom na bielych lokniach…

Na konci chodby sa mu vybavila spomienka na tretiu kamennú bustu: na bustu starého škaredého čarodejníka, ktorému nasadil na hlavu parochňu a zájdený starý diadém. Do Harryho akoby udrel blesk, akoby vypil ohnivú whisky, a skoro sa potkol.

Konečne vedel, kde naňho horcrux čaká…Iba Tom Riddle, ktorý sa nikomu nezveroval a konal

sám, mohol byť taký arogantný a predpokladal, že len on, jedine on prenikol do najhlbších tajomstiev Rokfortského hradu. Pravdaže, vzorní žiaci Dumbledore a Flitwick na to

598

miesto nikdy nevkročili, ale Harry v časoch, keď bol na tejto škole, odbočoval z vyšliapaných ciest – toto bolo tajomstvo, jeho a Voldemortovo spoločné tajomstvo, ktoré Dumbledore nikdy neodhalil.

Vyrušila ho profesorka Sproutová, prebehla popri ňom s Nevillom a pol tuctom ďalších. Všetci mali na ušiach tlmiče a niesli čosi, čo vyzeralo ako veľké črepníkové kvety.

„Mandragory!“ v behu zakričal Neville Harrymu. „Budeme ich hádzať ponad múry – to sa im nebude páčiť!“

Harry už vedel, kam má ísť. Utekal a Hagrid s Tesákom za ním. Míňali jeden portrét za druhým a namaľované postavy uháňali popri nich, čarodejníci a čarodejnice v okružiach a krátkych nohaviciach, v brneniach a plášťoch, sa tlačili na plátna susedných obrazov a vymieňali si správy z ostatných častí hradu. Keď prišli na koniec chodby, celý hrad sa zatriasol, pri výbuchu spadla z podstavca obrovská váza a Harry vedel, že na hrad útočia čary hrozivejšie ako tie, ktoré ovládajú učitelia a členovia rádu.

„To nič, Tesák, to nič!“ kričal Hagrid, ale veľký pes utiekol, lebo vo vzduchu ako šrapnely lietali úlomky porcelánu, a Hagrid sa vrhol za vydeseným psom a nechal Harryho samotného.

Harry napredoval po otriasajúcich sa chodbách, prútik mal pripravený a po celej jednej chodbe bežal popri ňom z obrazu do obrazu malý namaľovaný rytier sir Cadogan, hrkotal brnením, povzbudzujúco vykrikoval a jeho tučný malý poník klusal za ním.

„Chvastúni a ničomníci, psy a prašivci, vyžeňte ich, Harry Potter, vyprevaďte ich!“

Harry skočil za roh a vedľa prázdneho podstavca po soche, za ktorou sa skrývala tajná chodba, našiel Freda s

599

malou skupinkou študentov vrátane Leeho Jordana a Hannah Abbottovej. Prútiky mali vytiahnuté a počúvali pri skrytej diere.

„Parádna noc!“ zakričal Fred, keď sa hrad znovu zatriasol, a Harry prebehol okolo, rovnako oduševnený ako zdesený. Na ďalšej chodbe natrafil na samé sovy. Pani Norrisová na ne prskala a pokúšala sa ich dočiahnuť labami, nepochybne, aby ich vrátila, kam patria…

„Potter!“Na chodbe pred ním stál Aberforth Dumbledore s

pripraveným prútikom.„Cez moju krčmu pochodujú stovky detí, Potter.“„Ja viem, evakuujeme,“ povedal Harry, „Voldemort…“„… útočí, lebo ťa nevydali, áno,“ povedal Aberforth.

„Nie som hluchý, celý Rokville ho počul. Ani jednému z vás nezišlo na um zadržať niekoľkých Slizolinčanov ako rukojemníkov? Práve ste poslali do bezpečia decká smrťožrútov. Nebolo by trochu rozumnejšie nechať si ich tu?“

„To by Voldemorta nezastavilo,“ namietal Harry, „a váš brat by to nikdy neurobil.“

Aberforth niečo zahundral a rozbehol sa opačným smerom.

Váš brat by to nikdy neurobil… Áno, je to pravda, pomyslel si Harry a bežal ďalej: Dumbledore, ktorý tak dlho obhajoval Snapa, by nikdy nedržal študentov ako rukojemníkov…

A potom zahol za posledný roh a vykríkol – od úľavy i hnevu – keď ich zbadal: Ron a Hermiona niesli plné náručie veľkých, zahnutých, špinavožltých predmetov a Ron navyše držal pod pazuchou metlu.

„Kde ste, dopekla, trčali?“ kričal Harry.

600

„V Tajomnej komnate,“ povedal Ron.„V Tajomnej komnate?“ neveriacky zopakoval Harry a

neisto zastal pred nimi.„To Ron, to všetko bol Ronov nápad!“ lapala po dychu

Hermiona. „Nie je to úžasné? Ty si odišiel a ja hovorím Ronovi, že aj keď nájdeme druhý horcrux, ako sa ho zbavíme? Ešte stále sme nezničili šálku! A potom mu to napadlo! Bazilisk!“

„Čože?“„Niečím predsa tie horcruxy musíme zničiť,“

jednoducho povedal Ron.Harry pozrel na predmety, ktoré držali Ron s

Hermionou v náručí. Uvedomil si, že sú to veľké zahnuté zuby vytrhané z lebky mŕtveho baziliska.

„No ako ste sa tam dostali?“ spýtal sa a hľadel chvíľu na zuby, chvíľu na Rona. „Na to treba hovoriť po parselsky!“

„Predstav si, on to dokázal,“ zašepkala Hermiona. „Predveď mu to, Ron!“

Ron napodobnil strašné priškrtené syčanie.„To si urobil ty, keď si otváral medailón,“

ospravedlňujúco vysvetľoval Harrymu. „Musel som to párkrát skúsiť, kým sa mi to podarilo správne, ale nakoniec sme sa tam dostali,“ pokrčil plecami.

„Bol úžasný!“ nadchýnala sa Hermiona. „Úžasný!“„Takže…“ Harry sa usiloval pochopiť to. „Takže…“„Takže je o ďalší horcrux menej,“ dokončil Ron a spod

bundy vytiahol pokrivené zvyšky šálky Brihity Bifľomorovej. „Hermiona ho prebodla. Myslela si, že to má urobiť. Ona ešte nemala tú česť.“

„Génius!“ vykríkol Harry.„To nebolo nič,“ zahováral Ron, hoci bolo vidieť, že sa

teší. „A čo máš nové ty?“

601

Vtedy to nad nimi tresklo. Všetci traja pozreli hore, zo stropu padal prach a počuli vzdialený krik.

„Viem, ako diadém vyzerá, a viem, kde je,“ rýchlo hovoril Harry. „Skryl ho presne tam, kde som si ja kedysi skryl starú učebnicu elixírov, kde si všetci všetko skrývali po stáročia. Myslel si, že ho nájde iba on. Poďme.“

Múry sa znova zatriasli a Harry viedol priateľov naspäť cez skrytý vchod a dolu schodmi do núdzovej miestnosti. Zostali v nej iba tri ženy: Ginny, Tonksová a staršia čarodejnica v moľami prežratom klobúku, v ktorej Harry okamžite spoznal Nevillovu starú mamu, inak bola miestnosť prázdna.

„Á, Potter,“ oslovila ho energicky, ako keby naňho čakala. „Môžete nám povedať, čo sa deje.“

„Sú všetci v poriadku?“ spytovali sa Ginny a Tonksová jednohlasne.

„Pokiaľ viem, áno,“ odpovedal Harry. „Sú ešte nejakí ľudia v chodbe do Kančej hlavy?“

Vedel, že miestnosť sa nepremení, kým sú v nej ešte iní používatelia.

„Ja som prešla posledná,“ oznamovala pani Longbottomová. „Zapečatila som ju, lebo si myslím, že je nerozumné nechať ju teraz otvorenú, keď Aberforth odišiel z krčmy. „Videli ste môjho vnuka?“

„Bojuje,“ odvetil Harry.„Prirodzene,“ prikývla stará dáma hrdo. „Prepáčte mi,

ale idem mu na pomoc.“S prekvapujúcou rýchlosťou vybehla hore kamennými

schodmi.Harry pozrel na Tonksovú.„Myslel som si, že máš byť s Teddym u tvojej mamy.“

602

„Nemohla som tam vydržať bez správ…“ Tonksová sa tvárila zmučene. „Ona sa oňho postará. Videl si Remusa?“

„Chystal sa aj so skupinou bojovať vonku…“Tonksová sa bez slova rozbehla preč.„Ginny,“ povedal Harry, „mrzí ma to, ale musíš odísť aj

ty. Len na chvíľku. Potom sa môžeš vrátiť.“Ginny sa potešila, že môže opustiť útočisko.„A potom sa môžeš vrátiť!“ kričal za ňou, keď vybehla

hore schodmi za Tonksovou. „Musíš sa vrátiť!“„Vydrž chvíľu!“ vyhŕkol Ron rýchlo. „Na niekoho sme

zabudli!“„Na koho?“ spýtala sa Hermiona.„Na domácich škriatkov, tí budú všetci dolu v kuchyni,

však?“„Chceš tým povedať, že by sme ich mali povolať do

boja?“ spýtal sa Harry.„Nie,“ povedal Ron vážne, „myslím, že by sme im mali

povedať, nech vypadnú. Nechceš predsa, aby ďalší dopadli ako Dobby, nie? Nemôžeme im prikázať, aby zomierali za nás…“

Ozval sa hrkot, lebo zuby baziliska vypadli Hermione z rúk. Rozbehla sa k Ronovi, rozhodila ruky, objala ho okolo krku a bozkávala na ústa. Ron odhodil zuby i metlu a rovnako nadšene jej objatie a bozky opätoval a potom zdvihol Hermionu zo zeme.

„Je toto vhodná chvíľa?“ rozpačito sa spýtal Harry, a keď sa nestalo nič, iba sa Ron a Hermona objímali ešte tuhšie a kolísali sa na mieste, zvýšil hlas. „Hej! Tam vonku je vojna!“

Ron a Hermiona sa od seba odtrhli, no stále sa držali.

603

„Ja viem, kamoško,“ odpovedal Ron a tváril sa, akoby ho pred chvíľou zasiahla do hlavy dorážačka, „lenže toto je teraz alebo nikdy.“

„To je jedno, ale čo horcruxy?“ kričal Harry. „Myslíš, že by si… že vydržíš, kým nebudeme mať diadém?“

„Áno… jasné… prepáč,“ ospravedlňoval sa Ron a aj s Hermionou a celí ružoví v tvári začali zbierať tesáky.

Keď všetci traja opäť vyšli do chodby, bolo jasné, že za tú chvíľu, kým boli v núdzovej miestnosti, sa situácia v hrade výrazne zhoršila. Steny a strop sa triasli väčšmi než predtým, vzduch bol plný prachu a záblesky zeleného a červeného svetla tak blízko hradu, ktoré Harry videl cez najbližšie okno, svedčili o tom, že smrťožrúti musia každú chvíľu vniknúť do budovy. Harry pozrel dolu a videl obra Grawpa chodiť dookola a rozháňať sa čímsi, čo vyzeralo ako kamenný chrlič odtrhnutý zo strechy, a nespokojne revať.

„Dúfajme, že niekoľkých pošliape!“ poznamenal Ron, keď sa nablízku ozvali ďalšie výkriky.

„Pokiaľ to nebude nikto z našich!“ ozval sa hlas, a keď sa Harry otočil, videl pri susednom okne, v ktorom už chýbalo niekoľko tabúľ, Ginny a Tonksovú, obe so zdvihnutými prútikmi. Práve vtedy Ginny vyslala dobre zamierené zaklínadlo do skupiny bojovníkov dolu.

„Šikovné dievča!“ zrevala postava, ktorá v rozvírenom prachu bežala k nim. Harry znova videl Aberfortha s rozviatymi sivými vlasmi na čele skupinky študentov. „Vyzerá to, že by sa mohli dostať cez severné cimburie, priviedli si obrov.“

„Videli ste Remusa?“ zavolala za ním Tonksová.„Mal súboj s Dolohovom,“ zakričal Aberforth, „odvtedy

som ho nevidel!“

604

„Tonksová… Tonksová, určite je v poriadku…“ upokojovala ju Ginny.

No Tonksová sa už rozbehla do prachu za Aberforthom.Ginny sa bezmocne otočila k Harrymu, Ronovi a

Hermione.„Budú v poriadku,“ ubezpečoval ju Harry, hoci vedel, že

sú to iba prázdne slová. „Ginny, o chvíľu sa vrátime, len sa drž bokom, aby si bola v bezpečí. Poďme!“ zakričal Ronovi a Hermione a bežali naspäť k múru, za ktorým čakala núdzová miestnosť na ďalšieho žiadateľa o vstup.

Potrebujem miesto, kde je všetko skryté, prosil Harry v duchu, a keď tretíkrát prebehli okolo, zjavili sa dvere.

Bojový ruch utíchol, len čo prekročili prah a zavreli za sebou dvere. Všade bolo ticho. Ocitli sa v miestnosti veľkej ako katedrála, pripomínajúcej mesto vďaka múrom vytvoreným z predmetov, ktoré tam kedysi dávno skryli tisícky už dávno mŕtvych študentov.

„On si nikdy neuvedomil, že sa môže dostať dnu hocikto?“ čudoval sa Ron a jeho hlas sa ozýval v tichu.

„Myslel si, že bol jediný,“ povedal Harry. „Mal smolu, že ja som si tu kedysi potreboval skryť nejaké veci… tadiaľto,“ dodal. „Myslím, že je to tu dolu…“

Prešiel okolo vypchatého trolla a miznúcej skrinky, ktorú Draco Malfoy minulý rok opravil s takými katastrofickými následkami, potom zaváhal, nazeral do uličiek medzi haraburdím, ale nevedel si spomenúť, kadiaľ ďalej…

„Accio, diadém!“ zúfalo zvolala Hermiona, no nič k nim nepriletelo. Zrejme tak ako trezor v Gringottbanke, ani táto miestnosť nevydá skryté predmety tak ľahko.

605

„Rozdeľme sa,“ navrhol Harry priateľom. „Hľadajte kamennú bustu starca s parochňou a diadémom! Stojí na skrini a určite je niekde tu…“

Rozbehli sa do susedných uličiek. Ich kroky sa ozývali ponad vysoké kopy haraburdia, fľašiek, klobúkov, škatúľ, stoličiek, kníh, zbraní, metiel, pálok…

„Niekde tu blízko,“ hundral si Harry. „Niekde… niekde…“

Vchádzal do labyrintu čoraz hlbšie a hľadal predmety, ktoré si pamätal z predchádzajúcej návštevy v tejto miestnosti. Vlastný dych mu hučal v ušiach a potom akoby sa zachvela celá jeho duša. Zbadal to priamo pred sebou – ošúchanú starú skriňu, do ktorej kedysi skryl učebnicu elixírov, a na nej kamenného čarodejníka poznačeného kiahňami, v zaprášenej starej parochni so starým bezfarebným diadémom.

Už natiahol ruku, hoci bol ešte pár metrov od busty, keď za sebou počul hlas: „Zadrž, Potter.“

Prudko zastal a otočil sa. Za ním stáli Crabbe a Goyle, plece pri pleci, a mierili na Harryho prútikmi. Cez malú štrbinu medzi ich uškľabenými tvárami uvidel Draca Malfoya.

„To je môj prútik, čo máš v ruke, Potter,“ zvolal Malfoy a mieril prútikom cez medzeru medzi Crabbom a Goylom.

„Už nie,“ dychčal Harry a držal hlohový prútik pevnejšie. „Korisť patri víťazom, Malfoy. Kto ti požičal druhý?“

„Mama,“ odvetil Draco.Harry sa zasmial, hoci na situácii nebolo nič smiešne.

Nepočul Rona a Hermionu. Zrejme odbehli niekam, odkiaľ ich nie je počuť, a hľadajú diadém.

606

„Ako to, že vy traja nie ste s Voldemortom?“ spýtal sa Harry.

„Dostaneme odmenu,“ povedal Crabbe. Hlas mal na takú obrovskú osobu prekvapujúco tichý. Harry ho vlastne predtým ani poriadne nepočul rozprávať. Usmieval sa ako malé dieťa, ktorému sľúbili veľké vrecúško cukríkov. „Zostali sme, Potter. Rozhodli sme sa, že neodídeme. Rozhodli sme sa, že ťa odovzdáme jemu.“

„To je dobrý plán,“ posmešne ho chválil Harry. Neveril, že bol už tak blízko, a teraz mu plán zmaria Malfoy, Crabbe a Goyle. Pomaly cúval dozadu, k miestu, kde na buste nakrivo ležal horcrux. Keby len naň dočiahol, prv než vypukne boj…

„Ako ste sa sem vy traja dostali?“ spýtal sa, aby odpútal ich pozornosť.

„Ja som minulý rok doslova žil v miestnosti skrytých vecí,“ potichu odpovedal Malfoy. „Viem, ako sa dostať dnu.“

„My sme sa skrývali vonku na chodbe,“ zavrčal Goyle „Naučili sme sa splý-splývacie zaklínadlo! A potom,“ na tvári sa mu zjavil tupý úškrn, „ty si sa zjavil priamo pred nami a povedal si, že hľadáš dudún! Čo je to dudún?“

„Harry?“ Ronov hlas sa odrazu ozval spoza steny napravo od Harryho. „Rozprávaš sa s niekým?“

Ako keď švihne bičom, Crabbe zamieril prútikom na pätnásť metrov vysokú horu starého nábytku, rozpadnutých kufrov, starých kníh, habitov a nedefinovateľných harabúrd a vykríkol: „Klesando!“

Stena sa zakolísala a vzápätí sa zosypala do uličky vedľa, kde stál Ron.

„Ron!“ zreval Harry a kdesi vykríkla Hermiona a Harry počul, ako sa stovky predmetov rútia na zem na druhej

607

strane vratkej steny. Zamieril prútikom na tú hradbu, vykríkol: „Finite!“ a všetko zostalo stáť.

„Nie!“ vykríkol Malfoy a zadržal Crabbovi ruku, keď chcel zopakovať zaklínadlo. „Ak zničíš miestnosť, môžeš pochovať aj ten diadém!“

„A čo je na tom?“ vzoprel sa Crabbe a vytrhol sa mu. „Temný pán chce Pottera, komu záleží na nejakom dudume?“

„Potter sem prišiel poň,“ vysvetľoval Malfoy so zle skrývanou netrpezlivosťou nad tuposťou svojich kumpánov. „Takže to musí znamenať…“

„Musí znamenať?“ Crabbe sa obrátil k Malfoyovi s neskrývanou zlosťou. „Komu záleží na tom, čo si myslíš? Už ťa viac nebudem poslúchať, Draco. Ty a tvoj otec ste skončili.“

„Harry?“ vykríkol Ron znovu spoza múra harabúrd. „Čo sa deje?“

„Harry?“ napodobnil ho Crabbe. „Čo sa deje… nie, Potter! Crucio!“

Harry sa hodil za diadémom, Crabbovo zaklínadlo ho minulo, ale narazilo do kamennej busty, ktorá vyletela do vzduchu a diadém letel do výšky a zmizol na hŕbe predmetov, na ktorej ležala busta.

„STOJ!“ zreval Malfoy na Crabba a jeho hlas sa ozýval v obrovskej miestnosti. „Temný pán ho chce živého…“

„No a čo? Veď ho nezabíjam!“ kričal Crabbe a zase striasol Malfoyovu ruku, ktorá ho obmedzovala. „Ale ak môžem, zabijem ho, veď Temný pán ho chce aj tak zabiť, aký je v tom roz…?“

Záblesk šarlátového svetla minul Harryho len o niekoľko centimetrov. Hermiona vyšla spoza rohu a

608

vyslala omračujúce zaklínadlo na Crabbovu hlavu. Minula ho iba preto, že Malfoy ho odtiahol.

„To je tá humusáčka! Avada Kedavra!“Harry videl, ako Hermiona skočila nabok, ale zlosť, že

ju Crabbe chcel zabiť, mu vymazala z mysle všetko ostatné. Vystrelil omračujúce zaklínadlo na Crabba, ktorý sa však hodil nabok a vyrazil Malfoyovi prútik z ruky. Ten sa skotúľal mimo dohľadu pod kopu polámaného nábytku a škatúľ.

„Nezabíjajte ho! NEZABÍJAJTE HO!“ jačal Malfoy na Crabba a Goyla, lebo obaja mierili na Harryho, ale Harrymu stačil ten okamih zaváhania.

„Expelliarmus!“Goylovi vyletel prútik z ruky a zmizol na hradbe

predmetov vedľa neho, Goyle hlúpo skackal na mieste, lebo ho chcel vytiahnuť, no Malfoy odskočil z dosahu Hermioninho druhého omračujúceho zaklínadla a na konci uličky sa odrazu zjavil Ron a vystrelil na Crabba znehybňujúce zaklínadlo, lenže ho tesne minulo.

Crabbe sa zvrtol a znovu vykríkol: „Avada Kedavra!“ Ron odskočil pred zeleným svetlom. Malfoy bez prútika sa krčil za skriňou na troch nožičkách a vtedy sa k nim vrhla Hermiona a cestou zasiahla Goyla omračujúcim zaklínadlom.

„Je niekde tu!“ kričal na ňu Harry a ukazoval na kopu harabúrd, kam dopadol starý diadém. „Hľadaj chvíľu a ja pôjdem pomôcť Ro…“

„HARRY!“ zvreskla.Hukot za chrbtom ho okamžite varoval. Otočil sa a

videl, že Ron a Crabbe zo všetkých síl bežia uličkou k nim.„Máš to rád horúce?“ reval Crabbe za behu.

609

Zrejme sa mu to však vymklo z rúk. Valili sa na nich obrovské plamene, prenasledovali ich a oblizovali kopy harabúrd, ktoré sa pri dotyku plameňa menili na sadze.

„Aguamenti!“ zreval Harry, ale prúd vody, ktorý vyletel z končeka jeho prútika, sa vyparil do vzduchu.

„BEŽTE!“Malfoy schmatol omráčeného Goyla a vliekol ho so

sebou. Crabbe všetkých predbehol a zrazu sa tváril vydesene. Harry, Ron a Hermiona leteli za ním, ale oheň ich prenasledoval. Nebol to normálny oheň – Crabbe použil zaklínadlo, o ktorom Harry nič nevedel. Plamene ich prenasledovali aj za rohom, ako keby boli živé, vnímavé a chceli ich zabiť. Vzápätí sa oheň zmenil na obrovskú svorku plamenných beštií – ohnivé hady, chiméry a draky, ktoré stúpali a klesali a znovu sa dvíhali a úlomky storočí, ktorými sa kŕmili, lietali do vzduchu a do ich zubatých papúľ, labami s pazúrmi ich vyhadzovali do výšky a nakoniec ich pohltilo peklo.

Malfoy, Crabbe a Goyle zmizli. Harry, Ron a Hermiona zastali. Ohnivé netvory krúžili okolo nich a blížili sa, oháňali sa pazúrmi, rohmi a chvostmi a horúčava ich uzatvárala ako múr.

„Čo môžeme urobiť?“ kričala Hermiona cez ohlušujúci hukot ohňa. „Čo môžeme urobiť?“

„Tu máte!“Harry z najbližšej kopy harabúrd schmatol dve

ťažkopádne vyzerajúce metly, jednu hodil Ronovi a ten stiahol Hermionu za seba. Harry si prehodil nohu cez druhú metlu, prudko sa odrazil od zeme, vyleteli do vzduchu a len o kúsok minuli zobák plamenného dravca, ktorý cvakol za nimi čeľusťami. Dym a horúčava začali byť neznesiteľné – zakliaty oheň pod nimi pohlcoval

610

predmety, ktoré nahromadili celé generácie prenasledovaných študentov, zakázané výsledky tisícov nedovolených experimentov, tajomstvá nespočetných duší, ktoré hľadali útočisko v tejto miestnosti. Harry nikde nevidel ani stopy po Malfoyovi, Crabbovi či Goylovi. Lietal tak nízko ponad ničivé plamenné príšery, ako sa odvážil, pokúšal sa ich nájsť, no nebolo tam nič, len oheň. Aký strašný spôsob smrti… Toto nikdy nechcel…

„Harry, vypadnime, vypadnime odtiaľto!“ reval Ron, hoci v tom čiernom dyme nebolo vidieť, kde sú dvere.

Vtedy uprostred tej strašnej haravary, uprostred hukotu všetko požierajúcich plameňov Harry počul tenký, žalostný ľudský výkrik.

„Je to… príliš… nebezpečné!“ kričal Ron, no Harry sa otočil vo vzduchu. Oči mu pred dymom trochu chránili okuliare, letel do ohnivej smršti pod sebou a hľadal známky života, končatinu či tvár, ktorá ešte nebola obhorená ako drevo…

A vtedy ich videl: Malfoy držal bezvedomého Goyla na krehkej veži z obhorených lavíc a Harry letel k nim. Malfoy ho zbadal a zdvihol jednu ruku, no už keď ju Harry chytil, vedel, že to bolo zbytočné. Goyle bol priťažký a Malfoyova ruka, mokrá od potu, sa Harrymu okamžite vyšmykla.

„AK KVÔLI NIM ZOMRIEME, JA ŤA ZABIJEM, HARRY!“ reval Ron, keď sa na nich vrhla veľká ohnivá chiméra. S Hermionou vytiahli Goyla na ich metlu a znovu neisto stúpali, krútiac sa vo vzduchu, a Malfoy vyliezol za Harryho.

„Dvere, choď ku dverám, ku dverám!“ vrieskal Malfoy Harrymu do ucha a Harry zrýchlil, ponáhľal sa za Ronom a Hermionou a Goylom cez kúdoly čierneho dymu a sotva

611

vládal dýchať: všade okolo nich lietalo vo vzduchu posledných pár nezhorených predmetov, ktoré tvory zo zakliateho ohňa veselo vyhadzovali do výšky: šálky a panciere, ligotavý náhrdelník a starý bezfarebný diadém…

„Čo to robíš, čo to robíš, dvere sú tam!“ kričal Malfoy, ale Harry urobil s metlou obrat a vrhol sa nadol. Zdalo sa, že diadém padá spomalene, otáča sa, ligoce, klesajúc do otvorenej papule hada, no vtom ho chytil na zápästie.

Harry sa znovu zvrtol, lebo had sa vrhol naňho, vyletel do výšky a mieril rovno na miesto, kde dúfal nájsť otvorené dvere. Ron, Hermiona a Goyle zmizli; Malfoy vrieskal a držal sa Harryho tak pevne, až to bolelo. Potom cez dym Harry uvidel obdĺžnikový fľak na stene, zamieril s metlou k nemu, vzápätí mu pľúca naplnil čerstvý vzduch a narazil do steny na chodbe.

Malfoy spadol z metly, ležal doluznak a dychčal, kašľal a napínalo ho. Harry sa prekotúlil a posadil. Dvere do núdzovej miestnosti zmizli a Ron s Hermionou zadychčaní sedeli na dlážke vedľa Goyla, ktorý bol stále v bezvedomí.

„C-Crabbe,“ zadúšal sa Malfoy, len čo vládal prehovoriť. „C-Crabbe…“

„Je mŕtvy,“ drsne konštatoval Ron.Nastalo ticho, bolo počuť iba dychčanie a kašeľ. Potom

hradom otriaslo niekoľko mohutných zadunení a okolo nich na koňoch precválala skupina priesvitných jazdcov s hlavami pod pazuchami, ktoré krvilačné vykrikovali. Len čo bezhlavá banda prešla, Harry tackavo vstal a obzeral sa. Všade okolo neho sa stále bojovalo. Ozývali sa ďalšie výkriky a o chvíľu duchovia ustupovali. Pocítil paniku.

„Kde je Ginny?“ spýtal sa rýchlo. „Bola tu. Mala sa vrátiť naspäť do núdzovej miestnosti.“

612

„Doparoma, myslíš si, že ešte funguje po tom ohni?“ spýtal sa Ron, no i on vstal, oprašoval si prsia a hľadel naľavo aj napravo. „Rozdelíme sa a budeme hľadať…?“

„Nie,“ povedala Hermiona, tiež vstávajúc. Malfoy a Goyle, beznádejne ochabnutí, ležali na dlážke a ani jeden nemal prútik. „Držme sa pohromade. Poďme, Harry… rýchlo, a čo to máš na ruke?“

„Čože? Ach, áno.“Stiahol si diadém zo zápästia a zdvihol ho. Ešte stále bol

horúci, očernetý od sadzí, ale keď sa pozrel bližšie, podarilo sa mu rozoznať drobný nápis vyrytý na ňom: komu to dobre páli, na toho sú všetci malí.

Z diadému vytekala tekutina podobná krvi, tmavá a smolovitá. Odrazu Harry pocítil, ako sa tá vec prudko mykla, potom sa mu rozpadla v rukách a jemu sa zamarilo, že počuje slabý vzdialený bolestný výkrik, ktorý sa neozýval z areálu hradu, ale z predmetu, ktorý sa mu práve zlomil medzi prstami.

„Musel to byť satanský oheň,“ fňukala Hermiona a hľadela na zlomené kusy.

„Prosím?“„Satanský oheň… prekliaty oheň… jedna z látok, ktoré

ničia horcruxy, ale nikdy by som sa neodvážila ho použiť, taký je nebezpečný. Odkiaľ Crabbe vedel, ako ho…?“

„Musel sa to naučiť od Carrowovcov,“ zachmúrene predpokladal Harry.

„Aká škoda, že sa nesústredil, keď spomínali, ako sa dá zastaviť,“ povedal Ron, ktorý mal vlasy oškvŕknuté tak ako Hermiona a tvár čiernu. „Keby sa nás nepokúsil všetkých zabiť, celkom by som ľutoval, že je mŕtvy.“

„Ale neuvedomuješ si…?“ zašepkala Hermiona. „To znamená, že keby sme dostali hada…“

613

Zmĺkla, lebo na chodbe prepukol rev a výkriky, aké neomylne sprevádzajú súboj. Harry sa obzrel a mal pocit, že mu srdce zlyhalo: smrťožrúti prenikli do Rokfortu. Fred a Percy chrbtom k nim bojovali s maskovanými mužmi v kapucniach.

Harry, Ron a Hermiona im bežali na pomoc. Záblesky svetla leteli každým smerom a muž, ktorý bojoval s Percym, rýchlo cúval. Potom mu skĺzla kapucňa a uvideli vysoké čelo a prešedivené vlasy…

„Zdravím, minister!“ zreval Percy a vyslal ďalšie zaklínadlo rovno na Thicknesseho, ktorý pustil prútik a schmatol sa za predok habitu, očividne v strašnej bolesti. „Spomenul som vám, že dávam výpoveď?“

„To nemyslíš vážne, Percy!“ kričal Fred, keď sa jeho súper zrútil pod ťarchou troch samostatných omračujúcich zaklínadiel. Thicknesse padol na zem a všade z neho vyskakovali drobné pichliače. Zrejme sa menil na nejakého morského ježka. Fred s úškrnom pozrel na Percyho.

„Ty skutočne žartuješ, Perce… Myslím, že takto som ťa nepočul vtipkovať, odkedy si…“

Vzduch vybuchol. Práve boli všetci pohromade, Harry, Ron, Hermiona, Fred a Percy a dvaja smrťožrúti pri ich nohách, jeden omráčený, jeden transfigurovaný, a v zlomku sekundy, keď sa zdalo, že je nebezpečenstvo na čas zažehnané, svet sa roztrhol. Harry cítil, ako letí vzduchom, a stihol sa len čo najpevnejšie držať toho tenkého kúska dreva, ktorý bol jeho jedinou zbraňou, a rukami si zakrýval hlavu. Počul výkriky a rev svojich spoločníkov a vôbec nevedel, čo sa im stalo.

A vtedy sa svet rozplynul v bolesti a polotme. Napoly ho pochovali trosky chodby. Studený vzduch mu prezrádzal, že bočný múr hradu vyletel do vzduchu, a

614

podľa horúceho lepkavého pocitu na líci vedel, že dosť krváca. Potom počul strašný výkrik, ktorý mu trhal vnútro a ktorý prezrádzal muky, aké nemôže spôsobiť ani plameň, ani zaklínadlo. Tackavo vstal a za celý ten deň, možno za celý život sa tak nebál ako v tej chvíli…

Aj Hermiona sa s námahou dvíhala z trosiek a na zemi, kde bola odstrelená stena, ležali traja muži s červenými hlavami. Harry chytil Hermionu za ruku a tackali sa cez kamene a drevo.

„Nie… nie… nie!“ kričal niekto. „Nie! Fred! Nie!“Percy triasol bratom a Ron kľačal vedľa nich. Fredove

oči hľadeli slepo a duch jeho posledného smiechu sa mu ešte stále zračil na tvári.

615

TRIDSIATA DRUHÁ KAPITOLA

BAZOVÝ PRÚTIK

Svet sa skončil, tak prečo boj neprestal, hrad zdesene nestíchol a každý bojovník nezložil zbrane? Harryho myseľ akoby padala voľným pádom, nekontrolovateľne sa krútila, neschopná pochopiť nemožné, lebo Fred Weasley nemôže byť mŕtvy, musia ho klamať všetky zmysly.

A vtedy nejaké telo preletelo cez dieru v bočnom múre a z tmy lietali zaklínadlá a dopadali do múru za ich hlavami.

„K zemi!“ skríkol Harry, lebo nocou svišťali ďalšie zaklínadlá. Obaja s Ronom schmatli Hermionu a stiahli ju na zem, no Percy ležal na Fredovom tele a kryl ho pred ďalším ublížením, a keď Harry zakričal: „Percy, poď, musíme ísť!“ len krútil hlavou.

„Percy!“ Harry videl, ako Ronovi po špinavej tvári stekajú slzy, keď chytil staršieho brata za plecia a ťahal ho. No Percy sa nehýbal. „Percy, už nič pre neho nemôžeš urobiť! Ideme…“

Hermiona zvreskla a Harry, ktorý sa otočil, sa ani nemusel spýtať prečo. Cez dieru v múre sa pokúšal preliezť obrovský pavúk veľký ako malé auto. Do boja sa zapojil jeden z Aragogových potomkov.

Ron a Harry vykríkli naraz. Ich zaklínadlá sa stretli a obludu odhodilo dozadu, myklo jej strašne nohami a zmizla v tme.

„Priviedla si priateľov!“ volal Harry ostatným, keď pozrel cez dieru v múre, ktorú vystrelili zaklínadlá – po stene budovy liezli ďalšie obrovské pavúky vyslobodené zo

616

Zakázaného lesa, kam zrejme museli preniknúť smrťožrúti. Harry na ne pálil omračujúce zaklínadlá, zrazil prvú obludu, tá vletela do ostatných pavúkov, takže sa skotúľali dolu a zmizli. Ponad Harryho hlavu lietali ďalšie zaklínadlá tak blízko, až cítil, ako mu ich sila rozvieva vlasy.

„Poďme UŽ!“Aj s Ronom tlačili Hermionu pred sebou a Harry sa

zohol a chytil Fredovo telo pod pazuchy. Keď si Percy uvedomil, čo sa Harry pokúša urobiť, prestal sa držať bratovho tela a pomáhal mu. Prikrčení, aby sa vyhli zaklínadlám lietajúcim zvonka, vliekli Freda preč.

„Sem,“ ukazoval Harry a položili ho do výklenku, kde predtým stálo brnenie. Nezniesol pohľad na Freda už ani o chvíľu dlhšie, a keď sa uistili, že telo je dobre skryté, pobral sa za Ronom a Hermionou. Malfoy a Goyle zmizli, no na konci chodby, stále plnej prachu a padajúceho muriva a s oknami už dávno bez skiel, videl ďalších ľudí pobehovať sem a tam, no nevedel, či sú to priatelia, alebo nepriatelia. Keď zabočili za roh, Percy zahučal ako býk: „ROOKWOOD!“ a rozbehol sa za vysokým mužom, ktorý prenasledoval dvojicu študentov.

„Harry, sem!“ zvreskla Hermiona.Stiahla Rona za gobelín. Zdalo sa, akoby spolu zápasili,

a na jeden bláznivý okamih si Harry pomyslel, že sa znovu objímajú, no potom videl, že Hermiona sa pokúša udržať Rona, aby sa nerozbehol za Percym.

„Počúvaj ma! POČÚVAJ, RON!“„Chcem pomáhať – chcem zabíjať smrťožrútov!“Tvár mal skrivenú, zamazanú od prachu a dymu a

triasol sa od zúrivosti a žiaľu.

617

„Ron, my jediní to môžeme skončiť! Prosím ťa… Ron… potrebujeme toho hada, musíme zabiť hada!“ opakovala Hermiona.

Harry však vedel, ako sa Ron cíti: hľadanie ďalšieho horcruxu mu nemohlo priniesť uspokojenie z pomsty. Aj on chcel bojovať, potrestať ich, potrestať Fredových vrahov, a chcel nájsť ostatných Weasleyovcov a predovšetkým sa uistiť, presvedčiť sa, že Ginny nie je… lenže nemohol pripustiť ani, aby sa tá myšlienka sformovala v jeho mysli.

„My budeme bojovať!“ presviedčala ho Hermiona. „Musíme, musíme nájsť hada! Nezabúdajme teraz na to, čo musíme robiť! My jediní to môžeme skončiť!“

Aj ona plakala a pritom si utierala tvár potrhaným a spáleným rukávom a zhlboka sa nadychovala, aby sa upokojila, stále pevne držiac Rona, a obrátila sa k Harrymu.

„Musíš zistiť, kde je Voldemort, lebo hada má určite so sebou! Urob to, Harry, pozri sa doňho!“

Prečo to bolo také ľahké? Lebo jazva ho pálila už celé hodiny, túžila mu ukázať Voldemortove myšlienky? Zavrel oči na jej príkaz a výkriky a buchot a všetky disharmonické zvuky boja ihneď zanikli, počul ich iba z diaľky, ako keby bol ďaleko, ďaleko od nich…

Stál na prostriedku spustošenej, ale čudne známej izby s olupujúcimi sa tapetami na stenách a všetky okná, okrem jedného, boli zatlčené. Hurhaj útoku na hrad sem tlmene doliehal z diaľky. Cez jediné nezadebnené okno bolo vidieť vzdialené záblesky svetla, ale v miestnosti osvetlenej jedinou olejovou lampou bola takmer tma.

Gúľal prútik medzi prstami, hľadel naň a myšlienkami bol v hrade, v tajnej miestnosti, ktorú našiel iba on, v

618

miestnosti, ktorú ako Tajomnú komnatu mohol odhaliť iba múdry, prefíkaný a zvedavý človek… a bol si istý, že chlapec ten diadém nenájde… hoci sa Dumbledorova figúrka dostala oveľa ďalej, ako očakával… až priďaleko…

„Môj pane,“ ozval sa zúfalý a neistý hlas. Obrátil sa – v najtmavšom kúte sedel Lucius Malfoy, otrhaný a poznačený stopami trestu po poslednom chlapcovom úteku. Jedno oko mal zavreté a opuchnuté. „Môj pane… prosím… môj syn…“

„Ak je tvoj syn mŕtvy, Lucius, ja za to nemôžem. Neprišiel a nepripojil sa ku mne ako ostatní Slizolinčania. Možno sa rozhodol spriateliť s Harrym Potterom.“

„Nie, nikdy,“ šepkal Malfoy.„Musíš dúfať, že nie.“„Nebojíte sa, môj pane, že Potter by mohol zahynúť

rukou niekoho iného než vašou?“ spýtal sa Malfoy a hlas sa mu triasol. „Nebolo by… odpustite mi… prezieravejšie odvolať tento boj, vojsť do hradu a vyhľadať ho sám?“

„Nepredstieraj, Lucius. Chceš ukončiť boj iba preto, aby si mohol zistiť, čo sa stalo tvojmu synovi. A ja vôbec nemusím vyhľadať Pottera. Kým sa noc skončí, Potter za mnou príde sám.“

Voldemort znovu sklopil pohľad na prútik v prstoch. Znepokojovalo ho to… a to, čo znepokojovalo lorda Voldemorta, treba dať do poriadku…

„Choď a priveď Snapa.“„Snapa, môj pane?“„Snapa. Ihneď. Potrebujem ho. Potrebujem od neho…

jednu službu. Choď.“Vyľakaný Lucius, trochu sa tackajúc v tme, odišiel.

Voldemort tam ďalej stál, krútil prútik medzi prstami a nespúšťal z neho oči.

619

„Je to jediný spôsob, Nagini,“ šepkal a obzrel sa – veľký tučný had teraz visel vo vzduchu, elegantne sa krútil v očarovanom chránenom priestore, vytvorenom v žiarivej guli, ktorá bola akousi ligotavou klietkou či nádržou.

Harry sa prudko nadýchol, stiahol sa naspäť a otvoril oči. V tej istej chvíli mu do uší doletel škrekot a výkriky, rachot a dunenie boja.

„Je v Škriekajúcej búde. Had je s ním a obklopuje ho nejaká čarovná ochrana. Práve poslal Luciusa Malfoya po Snapa.“

„Voldemort sedí v Škriekajúcej búde?“ spýtala sa rozzúrená Hermiona. „On ani len nebojuje?“

„Myslí si, že nemusí bojovať,“ povedal Harry. „Verí, že prídem za ním.“

„Ale prečo?“„Vie, že idem po horcruxoch, drží si Nagini blízko seba.

Zrejme budem musieť ísť za ním, aby som sa k nej dostal.“„Jasné,“ ozval sa Ron a vystrel plecia. „Takže nemôžeš

ísť, lebo práve to chce, to očakáva. Ty zostaneš tu, dáš pozor na Hermionu a ja pôjdem a dostanem toho hada…“

Harry Rona prerušil.„Vy dvaja zostaňte tu, ja vleziem pod neviditeľný plášť a

vrátim sa, len čo…“„Nie,“ krútila hlavou Hermiona, „je oveľa rozumnejšie,

ak si plášť vezmem ja a…“„Ani na to nepomyslí,“ zavrčal na ňu Ron.No kým Hermiona stihla povedať viac ako: „Ron, ja som

rovnako šikovná…“, gobelín na konci schodiska, kde stáli, sa pretrhol.

„POTTER!“Stáli tam dvaja maskovaní smrťožrúti, no prv ako stihli

poriadne zdvihnúť prútiky, Hermiona vykríkla: „Glisseo!“

620

Schody pod ich nohami sa vyrovnali, vznikla kĺzačka a ona, Harry a Ron sa neovládateľné rútili nadol takou rýchlosťou, že omračujúce zaklínadlá smrťožrútov prefičali vysoko ponad ich hlavy. Preleteli cez gobelín maskujúci schodisko naspodku, skotúľali sa po zemi a narazili do protiľahlej steny.

„Duro!“ vykríkla Hermiona, mieriac prútikom na gobelín, a ozvali sa dva hlasné odporné zvuky, lebo gobelín sa zmenil na kameň a smrťožrúti, ktorí ich prenasledovali, doň narazili a dolámali sa.

„Nabok!“ vykríkol Ron a aj s Harrym a Hermionou sa pritisli ku dverám, lebo okolo precválalo stádo lavíc, poháňaných profesorkou McGonagallovou, ktorá si ich zrejme nevšimla. Vlasy mala rozpustené a na líci sečnú ranu. Len čo zabočila za roh, počuli, ako vykríkla: „DO ÚTOKU!“

„Harry, daj si plášť,“ radila mu Hermiona. „Na nás nedbaj.“

No on ho prehodil na všetkých troch, a hoci boli veľkí, pochyboval, že by si v tom prachu, ktorý visel vo vzduchu, pomedzi padajúce kamene a v zábleskoch zaklínadiel niekto všimol ich nohy.

Bežali dolu ďalším schodiskom a ocitli sa v chodbe plnej duelantov. Smrťožrúti, maskovaní i bez masiek, bojovali proti študentom a učiteľom a obrazy na každej strane bojovníkov boli plné postáv, ktoré vykrikovali rady a povzbudenia. Dean si už zaobstaral nejaký prútik, lebo stál zoči-voči Dolohovovi, Parvati bojovala s Traversom. Harry, Ron a Hermiona okamžite zdvihli prútiky, pripravení zaútočiť, ale duelanti kľučkovali a odskakovali, takže by zaklínadlami pravdepodobne zranili niekoho zo svojich. Kým sa pripravovali a hľadali príležitosť konať,

621

ozvalo sa prenikavé: „Juchúúúúúúúú!“ a Harry videl, ako nad nimi poletuje Zloduch a spúšťa na smrťožrútov klepcodrapy, ktoré sa im hrčovitými zvíjajúcimi sa chápadlami ovíjali okolo hláv ako tučné červíky.

„Fuj!“Za hrsť hľúz klepcodrapa dopadla na plášť nad Ronovou

hlavou. Slizké zelené korene čudne viseli vo vzduchu, keď sa ich Ron pokúšal striasť.

„Tamto je niekto neviditeľný!“ kričal maskovaný smrťožrút.

Dean využil jeho chvíľkovú nepozornosť a dostal ho omračujúcim zaklínadlom. Dolohov sa pokúsil oplatiť mu to, ale Parvati naňho vystrelila znehybňujúce zaklínadlo.

„POĎME!“ skríkol Harry, omotali si s Ronom a Hermionou plášť tesne okolo seba a vrhli sa medzi bojovníkov, šmýkali sa na mláčkach šťavy z klepcodrapov a bežali k mramorovému schodisku a do vstupnej haly.

„Som Draco Malfoy, som Draco, som na vašej strane!“Draco stál na hornej plošine schodiska a prosíkal

ďalšieho maskovaného smrťožrúta. Harry cestou smrťožrúta omráčil. Malfoy sa usmiaty obzeral po svojom záchrancovi a Ron ho spod neviditeľného plášťa štuchol. Prekvapený Malfoy padol horeznak na smrťožrúta a z úst mu tiekla krv.

„To je dnes už druhý raz, čo sme ti zachránili život, ty pankhart s dvoma tvárami!“ skríkol Ron.

Všade na schodoch, ale aj v hale bojovali ďalší duelanti. Smrťožrúti boli všade, kam Harry pozrel: Yaxley pri vchodových dverách v súboji s Flitwickom a nejaký maskovaný smrťožrút bojoval s Kingsleym hneď vedľa. Študenti behali všetkými smermi a niektorí niesli alebo vliekli zranených priateľov. Harry zamieril omračujúce

622

zaklínadlo na maskovaného smrťožrúta, ale tesne ho minul a skoro zasiahol Nevilla, ktorý sa tam nečakane zjavil, rozháňajúc sa plným náručím upínavca jedovatého. Ten sa spokojne zavesil na najbližšieho smrťožrúta a omotával sa okolo neho.

Harry s Ronom a Hermionou leteli dolu mramorovým schodiskom: naľavo od nich sa rozbilo sklo a zo slizolinských hodín, ktoré zaznamenávali body fakulty, sa sypali smaragdové guľky, takže sa bojujúci šmýkali a tackali. Na prízemie z balkóna nad nimi vypadli dve telá a veľký sivý rozmazaný fľak, ktorý Harry považoval za zviera, po štyroch uháňal cez halu, aby zaboril zuby do jedného z tých, čo spadli.

„NIE!“ vykríkla Hermiona a po ohlušujúcom výbuchu z jej prútika Fenrira Greybacka odhodilo dozadu od tela Lavender Brownovej, ktorá ešte prejavovala známky života. Dopadol na mramorové zábradlie a snažil sa vstať. Potom sa zablyslo biele svetlo a s treskom mu na hlavu spadla krištáľová guľa, zvalil sa na zem a už sa nepohol.

„Mám ďalšie!“ škriekala profesorka Trelawneyová sponad zábradlia. „Pre každého, kto chce! Tu máte!“

Ako keby podávala v tenise, vytiahla z tašky ďalšiu krištáľovú guľu, mávla prútikom vo vzduchu a guľa preletela cez halu a von oknom. V tej chvíli sa ťažké drevené hlavné dvere otvorili a do vstupnej haly liezli ďalšie obrovské pavúky.

V hale sa rozľahlí zdesené výkriky. Bojovníci sa rozpŕchli, smrťožrúti rovnako ako Rokfortčania, a na prichádzajúce obludy leteli červené aj zelené svetlá. Pavúky sa striasli, stavali sa na zadné nohy a boli ešte desivejšie.

623

„Ako sa dostaneme von?“ reval Ron v tom kriku, no prv ako Harry a Hermiona stihli odpovedať, hodilo ich nabok. Hagrid s dupotom zbehol dolu schodmi a mával ružovým kvetinkovým dáždnikom.

„Neubližujte im!“ kričal.„HAGRID, NIE!“Harry zabudol na všetko ostatné, vyskočil spod plášťa a

bežal zohnutý, aby sa vyhol zaklínadlám osvetľujúcim celú halu.

„HAGRID, VRÁŤ SA!“ No ešte nebol ani na polceste k Hagridovi, keď sa to stalo: Hagrid zmizol medzi pavúkmi, ktoré náhlivo a odporne sa hemžiac ustupovali pred útokmi zaklínadiel a Hagrida skryli medzi sebou.

„HAGRID!“Harry počul, ako niekto volá jeho meno, ale bolo mu

jedno, či je to priateľ, alebo nepriateľ. Bežal dolu hlavnými schodmi do tmavého areálu a pavúky sa v roji vzďaľovali aj so svojou korisťou a on medzi nimi Hagrida vôbec nevidel.

„HAGRID!“Zdalo sa mu, že videl, ako z roja pavúkov máva

obrovská ruka, ale keď sa rozhodol ich prenasledovať, zastavila ho obrovská noha, ktorá sa vynorila z tmy, a zem sa pod ním zatriasla. Harry pozrel hore – pred ním stál sedemmetrový obor, hlavu mal skrytú v tme a svetlo z dverí hradu mu osvetľovalo iba chlpaté píšťaly mohutné ako strom. Jediným krutým plynulým pohybom vrazil mohutnou päsťou do horného okna a na Harryho sa sypalo sklo, a tak sa musel znovu skryť vo dverách.

„Och, prepána!“ zvreskla Hermiona, keď s Ronom dobehli Harryho a hľadeli hore na obra, ktorý sa načahoval za ľuďmi cez horné okno.

624

„NIE!“ zreval Ron a zadržal Hermioninu ruku, lebo už dvíhala prútik. „Omráč ho a rozdrví polovicu hradu.“

„HAGGER?“Spoza rohu vybehol Grawp a až teraz si Harry

uvedomil, že Grawp je naozaj zakrpatený obor. Gargantuovská príšera, ktorá sa pokúšala rozmliaždiť ľudí na poschodí, sa obzrela a zrevala. Kamenné schody sa zatriasli, keď s dupotom zamieril k svojmu drobnejšiemu príbuznému. Grawp otvoril krivé ústa a odhalil žlté zuby veľké ako polovice tehál a obri sa vrhli na seba s krutosťou levov.

„BEŽTE!“ zreval Harry. Pri zápase obrov sa do noci ozývali príšerné výkriky a dunenie. Harry chytil Hermionu za ruku a ťahal ju dolu schodmi do areálu, Ron utekal posledný. Harry nestrácal nádej, že nájde a zachráni Hagrida, a bežal tak rýchlo, že o chvíľu už boli v polovici cesty k lesu, no znovu museli zastať.

Vzduch okolo nich ochladol. Harrymu akoby dych uviazol a stuhol v hrudi. Z tmy sa vynárali siluety, kĺzavo z nej vychádzali postavy akoby vytvorené zo zhustenej černe a ako veľká vlna sa posúvali k hradu, tváre im zakrývali kapucne a chrapľavo dýchali…

Ron s Hermionou sa pritiahli bližšie k nemu a bojová haravara za nimi odrazu slabla, stlmila sa, pretože ticho, aké prinášali iba dementori, ako hrubá vrstva zakrývalo noc…

„No tak, Harry!“ ozval sa Hermionin hlas akoby z veľkej diaľky. „Patronusy, Harry, no tak!“

Zdvihol prútik, ale šírila sa v ňom tupá beznádej. Fred zahynul a Hagrid určite umiera alebo už nie je nažive. A koľkí ďalší ležia mŕtvi, to ani nevedel. Cítil, akoby jeho duša už napoly opustila telo…

625

„HARRY, NO TAK!“ kričala Hermiona.Stovka dementorov kĺzavo postupovala k nim,

priťahovaná Harryho zúfalstvom, ktoré sľubovalo pre nich hostinu…

Videl, ako vyletel do povetria Ronov strieborný teriér, slabo sa zamihotal a zhasol; videl Hermioninu vydru krútiť sa vo vzduchu a blednúť a jemu sa prútik iba triasol v ruke a takmer vítal blížiaci sa pocit zabudnutia, prísľub ničoho, nijakého pocitu…

A vtedy okolo Harryho, Rona a Hermiony preletel strieborný králik, kanec a líška a dementori pred týmito tvormi cúvli. Z tmy sa vynorili traja ľudia, stáli vedľa nich s prútikmi natiahnutými a ďalej vrhali svoje Patronusy: Luna, Ernie a Seamus.

„Tak je to správne,“ povzbudzujúco hovorila Luna, ako keby sa vrátili do núdzovej miestnosti a toto bolo iba cvičenie Dumbledorovej armády. „Tak je to správne, Harry… no tak, mysli na niečo šťastné…“

„Na niečo šťastné?“ povedal a hlas sa mu lámal.„Ešte sme všetci tu,“ šepkala, „všetci stále bojujeme. No

tak, už aj…“Zjavila sa strieborná iskrička, potom mihotavé svetlo a

napokon s vypätím všetkých síl vyčaril z konca prútika jeleňa. Patronus sa rozbehol dopredu a teraz sa dementori rozpŕchli naozaj, noc bola okamžite znovu vlahá a Harrymu sa v ušiach znovu ozývali zvuky okolitého boja.

„Ani neviem, ako sa vám poďakovať,“ roztrasené ďakoval Ron a obracal sa k Lune, Erniemu a Seamusovi, „práve ste zachránili…“

S revom vyliezol z tmavého lesa ďalší obor, až sa pod nimi triasla zem, a mával palicou väčšou ako oni.

626

„BEŽTE!“ znovu skríkol Harry, ale ostatným nebolo treba hovoriť, všetci sa rozpŕchli a práve včas, lebo vzápätí obrovská noha toho tvora dopadla presne na miesto, kde pred okamihom stáli. Harry sa obzrel: Ron a Hermiona šli za ním, no tí traja sa vrátili do boja.

„Vypadnime z dosahu!“ kričal Ron, lebo obor sa znovu zahnal palicou a nocou sa rozliehal jeho krik, niesol sa po areáli, kde záblesky zeleného a červeného svetla naďalej križovali tmu.

„K Zúrivej vŕbe,“ zavelil Harry, „rýchlo!“Myšlienky na Freda a Hagrida a obavy o ľudí, ktorých

mal rád, roztrúsených po hrade a okolí, v duchu zatlačil za pomyselný múr do malého priestoru, kam sa teraz nemohol pozrieť. To všetko musí počkať, pretože oni musia bežať, dostať sa k hadovi a Voldemortovi, lebo ako povedala Hermiona, je to jediný spôsob, ako sa to dá skončiť.

Rozbehol sa a napoly veril, že môže predbehnúť aj smrť, nevšímal si záblesky svetla, ktoré lietali v tme všade okolo neho, a šum jazera, narážajúceho o breh ako more, či vŕzganie Zakázaného lesa, hoci bolo bezvetrie; zdalo sa, akoby sa aj samotný areál vzbúril. Harry bežal tak rýchlo ako ešte nikdy v živote a prvý uvidel veľký strom, vŕbu, ktorá pod svojimi koreňmi a švihajúcimi, sekajúcimi konármi chránila tajomstvo.

Zadychčaný Harry spomalil, vyhýbal sa šľahajúcim konárom vŕby a nakúkal do tmy na jej hrubý kmeň a snažil sa rozoznať hrču na kôre starého stromu, ktorá ho znehybní. Ron a Hermiona ho dohonili a Hermiona bola taká zadychčaná, že nevládala rozprávať.

627

„Ako… ako sa dostaneme dnu?“ dychčal Ron. „Nevidím… to miesto… keby sme zase mali… Krivolaba…“

„Krivolaba?“ chrčala Hermiona v predklone a držala sa za hruď. „Si čarodejník alebo nie?“

„Och, máš pravdu… áno.“Ron sa obzrel, potom zamieril prútikom na konár pri

zemi a povedal: „Vingardium leviosa!“ Konárik sa zdvihol zo zeme, otočil sa vo vzduchu, ako keby ho zachytil závan vetra, a potom letel na kmeň pomedzi zlovestne sa kolíšuce konáre vŕby. Vrazil do miesta pri koreňoch a zvíjajúci sa strom okamžite znehybnel.

„Perfektné!“ dychčala Hermiona.„Počkajte.“Harry na okamih zaváhal, zatiaľ čo rachot a dunenie

napĺňali ovzdušie. Voldemort chce, aby to urobil, chce, aby prišiel… Vedie Rona a Hermionu do pasce?

No potom ako keby sa zmieril so skutočnosťou, krutou a prostou: ďalej sa dostanú, len ak zabijú hada, a had je tam, kde je Voldemort, a Voldemort je na konci tohto tunela…

„Harry, ideme, len choď dnu!“ potisol ho Ron.Harry sa prestrčil do podzemnej chodby skrytej medzi

koreňmi stromu. Bolo tam oveľa tesnejšie, ako keď tu boli naposledy. Tunel bol nízky – už pred štyrmi rokmi sa museli zohnúť, aby cezeň prešli. Teraz im nezostávalo iné, iba sa plaziť. Harry šiel prvý, s rozsvieteným prútikom, a očakával, že každú chvíľu natrafí na prekážku. No nijaká sa nezjavila. Plazili sa mlčky, Harry upieral pohľad na pohybujúci sa lúč z prútika, ktorý držal v ruke.

Nakoniec tunel začal stúpať nahor a Harry uvidel vpredu pásik svetla. Hermiona ho potiahla za členok.

„Plášť!“ zašepkala. „Daj si plášť!“

628

Hmatal za sebou a ona mu do voľnej ruky strčila uzlík šmykľavej tkaniny. Horko-ťažko si ho prehodil cez seba a zamrmlal: „Nox,“ čím zahasil svetlo z prútika a štvornožky, čo najtichšie, ako sa dalo, postupoval ďalej. Všetky zmysly mal napäté, lebo čakal, že v každom okamihu ho objavia, že začuje studený, jasný hlas a uvidí záblesk zeleného svetla.

A potom počul hlasy prichádzajúce z miestnosti priamo pred nimi, ibaže trochu tlmené, lebo otvor na konci tunela zablokovala akási stará debna. Harry sa sotva odvažoval dýchať, pomaly sa posúval k otvoru a nakúkal cez malú medzeru medzi debnou a stenou.

Miestnosť za ňou bola slabo osvetlená, no videl Nagini. Zvíjala a krútila sa ako pod vodu, bezpečne chránená v čarovnej trblietavej guli, ktorá sa vznášala vo vzduchu. Videl okraj stola a bielu ruku s dlhými prstami, ako sa pohráva s prútikom. Potom prehovoril Snape a Harrymu zovrelo srdce: Snape bol iba pár centimetrov od miesta, kde sa krčil.

„… môj pane, ich odpor slabne…“„… a to bez tvojej pomoci,“ poznamenal Voldemort

vysokým, jasným hlasom. „Hoci si skúsený čarodejník, Severus, nemyslím si, že to teraz nejako zmeníš. Už sme skoro tam… skoro.“

„Dovoľte mi nájsť toho chlapca. Dovoľte mi priviesť vám Pottera. Viem, že ho nájdem, môj pane. Prosím.“

Snape prešiel popri medzere a Harry sa trochu odtiahol, upieral oči na Nagini a rozmýšľal, či existuje nejaké zaklínadlo, ktoré by preniklo cez ochranu, čo ju obklopovala, no nevedel nič vymyslieť. Jeden chybný pokus a prezradil by sa…

629

Voldemort vstal. Harry ho teraz videl, videl červené oči, sploštenú bledú hadiu tvár, lesknúcu sa v pološere.

„Mám problém, Severus,“ potichu prehovoril Voldemort.

„Áno, pane?“ spýtal sa Snape.Voldemort zdvihol bazový prútik a držal ho opatrne a

presne ako dirigent paličku.„Prečo mi nefunguje, Severus?“V tom tichu sa Harrymu zdalo, akoby počul sykot hada,

ktorý sa skrúcal a odkrúcal – alebo to bol Voldemortov sykavý vzdych, ktorý zavisol vo vzduchu?

„Môj pane?“ nechápavo hľadel Snape. „Nerozumiem. Veď ste s tým prútikom vykonali mimoriadne čary.“

„Nie,“ vyštekol Voldemort. „Boli to obyčajné čary. Ja som mimoriadny, ale tento prútik… nie. Nepredviedol zázraky, ktoré mal. Necítim rozdiel medzi týmto prútikom a tým, ktorý som si kedysi dávno obstaral od Ollivandera.“

Voldemort hovoril zamyslene, pokojne, no Harryho jazva začala bolieť a pulzovať. Bolesť bola čoraz prenikavejšia a cítil zúrivosť, ktorá narastala vo Voldemortovi, hoci ju ovládal.

„Nijaký rozdiel,“ zopakoval Voldemort.Snape nehovoril nič. Harry mu nevidel do tváre.

Rozmýšľal, či Snape cíti nebezpečenstvo, či sa pokúša nájsť tie správne slová a upokojiť svojho pána.

Voldemort sa začal prechádzať po izbe. Harry ho preto vždy na chvíľku stratil z očí, ale hovoril tým istým rozvážnym hlasom, zatiaľ čo bolesť a zlosť v Harrym narastali.

„Premýšľal som dlho a úporné, Severus… Vieš, prečo som ťa odvolal z boja?“

630

Harry na okamih zazrel Snapov profil. Uprene hľadel na zvíjajúceho sa hada v čarovnej klietke.

„Nie, môj pane, ale prosím vás, dovoľte mi vrátiť sa. Dovoľte mi nájsť Pottera.“

„Hovoríš ako Lucius. Ani jeden z vás nerozumie Potterovi tak ako ja. Jeho netreba nájsť. Potter príde za mnou. Poznám jeho slabosť, jeho veľkú chybu. Neznesie pohľad na to, ako iným ubližujú, lebo vie, že sa to deje kvôli nemu. Chce to zastaviť za každú cenu. On príde.“

„Ale, môj pane, všeličo sa môže stať, môžu ho náhodou zabiť, niekto iný, nie vy.“

„Dal som smrťožrútom celkom jasné pokyny. Zajať Pottera. Zabiť jeho priateľov – čím viac, tým lepšie – ale nezabíjať jeho.

No chcel som hovoriť o tebe, Severus, nie o Potterovi. Bol si pre mňa veľmi cenný. Veľmi cenný.“

„Môj pán vie, že túžim iba mu slúžiť. Ale – pustite ma a nájdem toho chlapca, môj pane. Privediem vám ho. Viem, že môžem…“

„Povedal som ti, že nie!“ vyprskol Voldemort a Harry postrehol červený záblesk v jeho očiach, keď sa znovu otočil, a svišťanie jeho plášťa znelo ako šuchot plaziaceho sa hada a v páliacej jazve cítil Voldemortovu netrpezlivosť. „Mňa teraz zaujíma, Severus, čo sa stane, keď sa konečne stretnem s tým chlapcom!“

„Môj pane, to predsa nemôže byť problém.“„Ale je to problém, Severus. Je.“Voldemort zastal a Harry ho znova videl dobre, ako si

prechádza bazovým prútikom pomedzi biele prsty a hľadí na Snapa.

„Prečo oba prútiky zlyhali, keď som nimi zamieril na Harryho Pottera?“

631

„Na to… neviem odpovedať, môj pane.“„Nevieš?“Záchvat zlosti Harry pocítil, akoby mu cez hlavu

prepichli kôl. Strčil si päsť do úst, aby nevykríkol od bolesti. Zatvoril oči a odrazu bol Voldemortom a hľadel do Snapovej bledej tváre.

„Môj tisový prútik urobil všetko, čo som od neho žiadal, Severus, iba nezabil Harryho Pottera. Dvakrát zlyhal. Ollivander mi pri mučení povedal o spojených jadrách. Povedal mi, aby som si vzal iný prútik. Urobil som to, ale Luciusov prútik sa pri stretnutí s Potterovým rozpadol.“

„Ja to neviem vysvetliť, môj pane.“Snape teraz nehľadel na Voldemorta. Jeho tmavé oči sa

stále upierali na zvíjajúceho sa hada v ochrannej guli.„Obstaral som si tretí prútik, Severus. Bazový prútik,

prútik osudu, smrtonosnú paličku. Zobral som ho predchádzajúcemu majiteľovi. Zobral som ho z hrobu Albusa Dumbledora.“

Snape teraz hľadel na Voldemorta a jeho tvár bola ako posmrtná maska, mramorovobiela a taká nehybná, že keď prehovoril, bolo šokujúce, že za tými prázdnymi očami je naozaj niekto živý.

„Môj pane, dovoľte mi ísť po toho chlapca.“„Celú túto dlhú noc, keď som už celkom blízko

víťazstva, som tu sedel,“ vravel Voldemort a jeho hlas bol sotva hlasnejší ako šepot, „rozmýšľal som a rozmýšľal, prečo bazový prútik odmieta byť tým, čím by mal byť, prečo odmieta pracovať tak, ako by podľa legendy mal u právoplatného majiteľa fungovať… a myslím si, že poznám odpoveď.“

Snape neprehovoril.

632

„Možno to už vieš. Si múdry muž, Severus. Bol si dobrým a verným sluhom a ľutujem, čo sa musí stať.“

„Môj pane…“„Bazový prútik mi nemôže slúžiť poriadne, Severus,

pretože ja nie som jeho pravým pánom. Bazový prútik patrí čarodejníkovi, ktorý zabil jeho posledného majiteľa. Ty si zabil Albusa Dumbledora. Kým ty žiješ, Severus, bazový prútik nemôže byť skutočne môj.“

„Môj pane!“ protestoval Snape a zdvihol svoj prútik.„Inak to nemôže byť,“ vravel Voldemort. „Musím sa stať

pánom prútika, Severus. A keď sa stanem pánom prútika, nakoniec zvládnem Pottera.“

Voldemort švihol vo vzduchu bazovým prútikom. Snapovi sa nič nestalo a zrejme si na okamih myslel, že je dočasne zachránený, no vzápätí pochopil Voldemortov úmysel. Guľa s hadom sa kotúľala vo vzduchu a prv, ako Snape mohol urobiť niečo viac ako vykríknuť, uzavrela mu hlavu a plecia a Voldemort v parselčine prikázal:

„Zabi!“Ozval sa strašný výkrik. Harry videl, že zo Snapovej

tváre sa vytráca aj tá troška farby, čo tam zostala; bola úplne biela a čierne oči sa mu rozšírili, keď sa mu hadie zuby zaťali do krku, lebo sa mu nepodarilo odtisnúť čarovnú klietku, podlomili sa mu kolená a klesol na dlážku.

„Je mi to ľúto,“ chladne povedal Voldemort.Odvrátil sa. Nemal v sebe ani smútok, ani výčitky. Bol

čas odísť z tejto kôlne a prevziať velenie s prútikom, ktorý už teraz splní to, čo bude chcieť. Zamieril ním na trblietavú klietku s hadom a tá sa zdvihla zo Snapa. Snape sa zvalil na bok a z rán na krku sa mu valila krv. Voldemort vybehol z miestnosti, ani sa neobzrel, a veľký had sa vznášal za ním vo svojej obrovskej ochrannej guli.

633

Harry sa vrátil do tunela, do svojej vlastnej mysle, a otvoril oči. Z hánok, do ktorých si zahryzol, aby nevykríkol, mu tiekla krv. Teraz hľadel cez malú štrbinu medzi debnou a stenou, ako sa noha v čiernej čižme trasie na dlážke.

„Harry!“ šepla Hermiona za ním, no on zamieril prútikom na debnu, ktorá zacláňala výhľad. Zdvihla sa kúsok do vzduchu a odsunula sa potichu nabok. Tak ticho, ako mohol, sa vtiahol do izby.

Nevedel, prečo to robí, prečo sa približuje k umierajúcemu. Nevedel, čo cíti pri pohľade na Snapovu bielu tvár a prsty, ktoré sa snažili zastaviť krvácanie z rany na krku. Harry si zložil neviditeľný plášť a pozrel na nenávideného muža. Snapove rozšírené čierne oči našli Harryho a pokúšal sa prehovoriť. Harry sa sklonil nad neho, Snape chytil predok jeho habitu a pritiahol si ho bližšie.

Z hrdla mu vyšiel strašný chrapľavý, klokotavý zvuk.„Vezmi si… to… Vezmi si… to…“Zo Snapa totiž nevytekala iba krv. Z úst, uší a očí mu

vychádzalo niečo striebristomodré, ani plyn, ani tekutina, a Harry vedel, čo to je, no nevedel, ako to urobiť.

Hermiona sčista-jasna vyčarila fľašku a strčila mu ju do trasúcich sa rúk. Harry prútikom vtiahol striebristú hmotu do nej. Keď bola fľaška plná až po okraj a Snape vyzeral, akoby v ňom nezostala ani kvapka krvi, prestal zvierať Harryho habit.

„Pozri sa… na… mňa…“ zašepkal.Zelené oči našli čierne, no po chvíľke niečo v hĺbkach

tmavých oči zmizlo a upierali sa na Harryho prázdne a bezvýrazné. Ruka, ktorá držala Harryho, odpadla na dlážku a Snape sa už nehýbal.

634

TRIDSIATA TRETIA KAPITOLA

PRINCOV PRÍBEH

Harry zostal kľačať pri Snapovi a iba naňho hľadel, keď odrazu prehovoril vysoký, chladný hlas tak blízko, až Harry vyskočil, pevne zvierajúc fľašku v rukách, a myslel si, že Voldemort znova vošiel do izby.

Voldemortov hlas sa odrážal od stien a dlážky a Harry si uvedomil, že rozpráva k Rokfortu a k celému okoliu, a aj obyvatelia Rokvillu a všetci, ktorí ešte bojujú v hrade, ho budú počuť rovnako jasne, ako keby stál vedľa nich, ako keby im dýchal na krky smrteľným dychom.

„Bojovali ste hrdinsky,“ vravel vysoký chladný hlas. „Lord Voldemort vie oceniť statočnosť.

Utrpeli ste ťažké straty. Ak mi ďalej budete vzdorovať, všetci zomriete, jeden po druhom. Nechcem, aby sa to stalo. Každá preliata kvapka čarodejníckej krvi je strata a plytvanie.

Lord Voldemort je milosrdný. Prikážem svojim silám, aby ihneď ustúpili.

Máte jednu hodinu. Dôstojne odneste svojich mŕtvych. Ošetrite zranených.

A teraz, Harry Potter, hovorím priamo k tebe. Dovolil si, aby tvoji priatelia zomreli za teba, namiesto toho, aby si sa mi postavil zoči-voči. Hodinu budem čakať v Zakázanom lese. Ak do konca tej hodiny neprídeš ku mne a nevzdáš sa, boj sa začne znova. Tentoraz sa do bitky zapojím aj ja sám, Harry Potter, a nájdem ťa a potrestám každého muža, ženu a dieťa, ktorí by sa pokúšali skryť ťa predo mnou. Máš jednu hodinu.“

635

Ron s Hermionou krútili hlavami a hľadeli na Harryho.„Nepočúvaj ho,“ povedal Ron.„To bude v poriadku,“ rýchlo hovorila Hermiona.

„Vráťme sa do hradu. Ak odišiel do lesa, musíme vymyslieť nový plán.“

Pozrela na Snapovo telo a potom sa ponáhľala naspäť ku vchodu do tunela. Ron šiel za ňou. Harry zobral neviditeľný plášť a potom pozrel na Snapa. Nevedel, čo má cítiť okrem šoku nad spôsobom, akým Snape zomrel, a príčinou, pre ktorú sa to stalo…

Mlčky liezli naspäť cez tunel a Harry rozmýšľal, či aj Ronovi a Hermione sa stále ozýva v hlavách Voldemortov hlas tak ako jemu.

Dovolil si, aby tvoji priatelia zomreli za teba, namiesto toho, aby si sa mi postavil zoči-voči. Hodinu budem čakať v Zakázanom lese… jednu hodinu…

Trávnik pred hradom akoby bol zahádzaný malými batôžkami. Od úsvitu ich delila možno hodina, a predsa bola tma ako vo vreci. Všetci traja sa ponáhľali ku kamenným schodom. Pred nimi ležala osamelá klada, veľká ako loďka. Nikde nebolo inej stopy po Grawpovi alebo obrovi, čo naňho zaútočil.

Hrad bol neprirodzene tichý. Teraz nikde nebolo vidieť záblesky svetla, ani sa neozýval buchot, výkriky či volanie. Dlažbové kamene v prázdnej vstupnej hale boli postriekané krvou. Smaragdy sa ešte vždy povaľovali po celej dlážke, spolu s kusmi mramoru a rozštiepeným drevom. Časť zábradlia bola odstrelená.

„Kde sú všetci?“ šepkala Hermiona.Ron ich viedol do Veľkej siene. Harry zastal vo

dverách.

636

Stoly boli preč a miestnosť bola plná. Tí, čo prežili, stáli v skupinkách a držali sa okolo krkov. Zranených ošetrovala na zvýšenej plošine madam Pomfreyová so skupinkou pomocníkov. Medzi nimi bol aj Firenze, z boku sa mu valila krv a celý sa triasol, neschopný vstať.

Mŕtvi ležali vedľa seba na prostriedku haly. Harry nevidel Fredovo telo, lebo ho obklopila rodina. George kľačal pri jeho hlave, pani Weasleyová ležala na Fredovej hrudi a celá sa triasla. Pán Weasley ju hladkal po hlave a slzy mu stekali po lícach.

Ron a Hermiona od Harryho bez slova odišli. Harry videl, že Hermiona ide k Ginny, ktorej tvár bola opuchnutá a fľakatá, a objíma ju. Ron šiel za Billom, Fleur a Percym, ktorý ho chytil okolo pliec. Keď Ginny a Hermiona podišli k zvyšku rodiny, Harry jasne videl telá uložené vedľa Freda. Remus a Tonksová, bledí a nehybní, vyzerali pokojne, akoby pod tmavým čarovným stropom zaspali.

Veľká sieň akoby odletela, zmenšila sa, scvrkla a Harrymu sa krútila hlava, keď cúval z dverí. Nemohol sa nadýchnuť. Nezniesol pohľad na ďalšie telá, nemohol vidieť, kto ešte zomrel zaňho. Nebol schopný pripojiť sa k Weasleyovcom, nemohol im pozrieť do očí, lebo keby sa bol hneď vzdal, Fred nemusel prísť o život…

Otočil sa a bežal hore mramorovým schodiskom. Lupin, Tonksová… Nechcel nič cítiť… Želal si, aby si mohol vytrhnúť srdce, vnútro, všetko, čo v ňom kričalo…

Hrad bol úplne prázdny. Zdalo sa, že ešte aj duchovia sa pripojili k trúchliacim vo Veľkej sieni. Harry bežal bez zastavenia, zvierajúc krištáľovú fľašku so Snapovými poslednými myšlienkami, a nespomalil, až kým neprišiel

637

ku kamennej chrličovej oblude, ktorá strážila riaditeľovu kanceláriu.

„Heslo?“„Dumbledore!“ vyhŕkol Harry bez rozmýšľania, pretože

túžil vidieť práve jeho, a na jeho prekvapenie obluda odstúpila a za ňou sa ukázalo točité schodisko.

No keď Harry vletel do okrúhlej kancelárie, zistil, že sa zmenila. Portréty na stenách boli prázdne. Nezostal tam jediný riaditeľ či riaditeľka. Zrejme sa všetci odsťahovali a pobehovali cez obrazy v hrade, aby dobre videli, čo sa deje.

Harry beznádejne pozrel na Dumbledorov opustený portrét, ktorý visel priamo za riaditeľovým kreslom, a potom sa k nemu otočil chrbtom. Kamenná mysľomisa ležala v skrinke ako vždy. Harry ju vyložil na stôl a nalial Snapove spomienky do širokej misy na okraji lemovanej runami. Stratiť sa v myšlienkach niekoho iného bude milosrdnou úľavou. Nič, čo by mu mohol Snape zanechať, nemohlo byť horšie ako jeho vlastné myšlienky. Spomienky sa vírili, striebornobiele a čudné, a Harry sa do nich ponoril bez váhania a s pocitom ľahkomyseľného zabudnutia, ako keby toto malo zmierniť jeho mučivý žiaľ.

Padal dolu hlavou do slnečného sveta a jeho nohy sa dotkli teplej zeme. Keď sa vystrel, videl, že je na takmer prázdnom detskom ihrisku. Na vzdialenom obzore sa týčil jediný obrovský komín. Dve dievčatká sa hojdali hore a dolu a spoza kríkov ich sledoval chudý chlapec. Čierne vlasy mal pridlhé a jednotlivé kusy oblečenia tak nevhodne zladené, že to vyzeralo ako úmyselne. Oblečený bol v príliš krátkych džínsoch a priveľkom ošúchanom kabáte, ktorý mohol patriť dospelému, a v čudnej košeli, pripomínajúcej halenu.

638

Harry podišiel bližšie k chlapcovi. Snape mal asi deväť alebo desať rokov, bol nezdravo bledý, malý a šľachovitý. S výrazom zjavnej túžby na chudej tvári sledoval menšie z dvoch dievčat, ako sa hojdá vyššie a vyššie než jej sestra.

„Lily, nerob to!“ škriekala staršia.No dievča pustilo hojdačku na vrchole oblúka, vyletelo

do vzduchu, vrhlo sa k oblohe s radostným smiechom a namiesto toho, aby spadlo na asfalt na ihrisku, letelo vo vzduchu plavne ako artista v cirkuse, plachtilo tam však pridlho a príliš ľahko pristálo.

„Mamička ti povedala, že to nemáš robiť!“Petunia sa prestala hojdať, zaborila sa pätami sandálov

do zeme, až to zaškrípalo, zabrzdila a potom rýchlo vyskočila s rukami vbok.

„Mamička povedala, že to nesmieš, Lily!“„Ale mne nič nie je,“ smiala sa Lily. „Tuni, pozri na to,

pozri, čo viem urobiť.“Petunia sa obzrela. Na ihrisku nebol nikto okrem nich a

Snapa, ale o ňom dievčatá nevedeli. Lily zdvihla spadnutú kvetinu z kríka, za ktorým striehol Snape. Petunia šla k nej, očividne zmietaná medzi zvedavosťou a nesúhlasom. Lily čakala, až kým sestra nepríde tak blízko, aby dobre videla, a potom jej ukázala dlaň. Kvetinka tam ležala, otvárala a zatvárala lupene ako nejaká čudná ustrica.

„Prestaň!“ škriekala Petunia.„Veď ti to neubližuje,“ namietala Lily, ale zavrela dlaň s

kvietkom a hodila ho na zem.„To sa nerobí,“ vyčítala jej Petunia, ale pohľadom

sledovala let kvietka na zem a chvíľku naň hľadela. „Ako to robíš?“ spýtala sa a v hlase jej zaznela túžba.

„To je predsa jasné, nie?“ Snape sa už nezdržal a vyskočil spoza kríkov. Petunia zvreskla a bežala k

639

hojdačkám, ale Lily, hoci bola očividne prekvapená, zostala na mieste. Snape zrejme ľutoval, že sa ukázal. Jeho bledé líca sa pri pohľade na Lily sfarbili.

„Čo je jasné?“ spýtala sa Lily.Zo Snapa vyžarovala nervozita a vzrušenie. Pozrel na

Petuniu, ktorá stála obďaleč pri hojdačkách, a tichším hlasom dodal: „Vieš, kto si.“

„Ako to myslíš?“„Ty si… ty si čarodejnica,“ zašepkal Snape.Lily sa zatvárila urazene.„Nepatrí sa hovoriť také veci!“Otočila sa a so zdvihnutým nosom kráčala k sestre.„Nie!“ povedal Snape, teraz už celý červený. Harry bol

zvedavý, prečo si nevyzliekol ten čudný veľký kabát, či nie preto, že nechcel odhaliť halenu pod ním. Bežal za dievčatami a vyzeral smiešne ako netopier, celkom ako v staršom veku.

Sestry naňho hľadeli, zjednotené v nesúhlase, a obe sa držali hojdačky, každá z jednej strany, akoby to bolo nejaké bezpečné miesto.

„Ale ty si čarodejnica,“ opakoval Snape Lily. „Si. Ja ťa už istý čas sledujem. Na tom nie je nič zlé. Aj moja mama je čarodejnica a ja som tiež čarodejník.“

Petuniin smiech bol ako studená voda.„Čarodejník!“ škriekala, lebo sa jej vrátila odvaha, keď

sa spamätala z úľaku po jeho nečakanom príchode. „Ja viem, kto si. Ty si ten Snapov chlapec! Bývate na Spinner's End, pri rieke,“ povedala Lily a z jej tónu bolo jasné, že tá adresa je úbohé odporúčanie. „Prečo si nás špehoval?“

„Nešpehoval som,“ povedal Snape a v jasnom slnečnom svetle mu bolo horúco a nepríjemne a mal špinavé vlasy.

640

„Aj tak by som ťa nešpehoval,“ dodal pohŕdavo, „si mukelka.“

Hoci Petunia očividne tomu slovu nerozumela, jeho tón jej bol celkom jasný.

„Lily, poď, odchádzame!“ zaškriekala. Lily sestru ihneď poslúchla a na odchode zagánila na Snapa. On tam stál a hľadel za nimi, ako odchádzajú cez bránku, a Harry, jediný, kto ho sledoval naďalej, videl chlapcovo trpké sklamanie a chápal, že Snape plánoval túto chvíľu už dlhší čas a že to všetko dopadlo zle…

Scéna sa rozplynula a Harry ani nevedel ako, bola tu nová. Tentoraz bol v malom hájiku. Videl slnkom zaliatu rieku, ktorá sa ligotala pomedzi kmene stromov. Koruny stromov vrhali chladný zelený tieň. Na zemi oproti sebe s prekríženými nohami sedeli dve deti. Snape si tentoraz vyzliekol kabát a jeho stará halena vyzerala v tom pološere menej čudne.

„… a ministerstvo ťa môže potrestať, ak čaruješ mimo školy. Dostaneš listy.“

„Ale ja som čarovala mimo školy!“„U nás je to v poriadku. My ešte nemáme prútiky.

Dovolia ti to, lebo ako decko tomu nemôžeš zabrániť. Ale keď budeš mať jedenásť,“ prikyvoval dôležito, „a začnú ťa učiť, potom musíš byť opatrná.“

Chvíľu bolo ticho. Lily zdvihla spadnutú halúzku a krútila ňou vo vzduchu a Harry vedel, že si predstavuje, ako z nej vyletujú iskričky. Potom halúzku pustila, naklonila sa k chlapcovi a spýtala sa: „Je to naozaj? Neuťahuješ si? Petunia hovorí, že mi klameš. Petunia hovorí, že žiadny Rokfort neexistuje. Ale je skutočný, však?“

641

„Pre nás je skutočný,“ povedal Snape. „Ale pre ňu nie. My dostaneme list, ty a ja.“

„Naozaj?“ šepkala Lily.„Určite,“ odvetil Snape, a hoci mal nepekne ostrihané

vlasy a čudné šaty, vyzeral zvláštne pôsobivo, keď tam tak sedel, celkom si istý svojim osudom.

„A naozaj ho prinesie sova?“ šepkala Lily.„Zvyčajne,“ povedal Snape. „Lenže ty si muklovského

pôvodu, takže k vám príde niekto zo školy a vysvetlí to tvojim rodičom.“

„Je v tom rozdiel, keď si muklovského pôvodu?“Snape zaváhal. Jeho čierne oči, nedočkavé v tej

zelenkavej žiare, prešli po bledej tvári a tmavočervených vlasoch.

„Nie,“ povedal. „Nie je v tom rozdiel.“„Dobre,“ vydýchla si Lily. Bolo jasné, že mala obavy.„Máš v sebe veľa mágie,“ ozval sa Snape. „Videl som to.

Celý čas, čo som ťa sledoval…“Nedopovedal. Lily ho nepočúvala, ale natiahla sa na

zem, pokrytú lístím, a hľadela hore do korún stromov. Sledoval ju rovnako lačne ako vtedy na ihrisku.

„Ako je to u vás doma?“ spýtala sa Lily.Na čele sa mu zjavila malá vráska.„Fajn,“ odvetil.„Už sa nehádajú?“„Ale áno,“ pripustil Snape. Nabral za hrsť listov a začal

ich trhať. Zjavne si neuvedomoval, čo robí. „Ale onedlho už konečne budem preč.“

„Tvojmu otcovi sa nepáči mágia?“„Jemu sa nepáči nič,“ povedal Snape.„Severus?“

642

Letmý úsmev vykrivil Snapove ústa, keď vyslovila jeho meno.

„Áno?“„Porozprávaj mi znova o dementoroch.“„Prečo chceš o nich počuť?“„Keby som použila mágiu mimo školy…“„Za to by ťa nedali dementorom! Dementori sú pre ľudí,

ktorí robia naozaj zlé veci. Strážia čarodejnícke väzenie Azkaban. Ty neskončíš v Azkabane, ty si príliš…“

Znovu očervenel a trhal ďalšie lístie. Potom sa Harry na tichý šuchot za sebou otočil: Petunia, ktorá sa skrývala za stromom, stratila rovnováhu.

„Tuni!“ prekvapene zvolala Lily a v hlase jej znela radosť, no Snape vyskočil.

„Tak kto teraz špehuje?“ kričal. „Čo chceš?“Petunii vyrazilo dych a bola z toho nervózna, že ju

prichytili. Harry videl, ako sa usiluje nájsť slová, ktoré by ho zranili.

„Čo to máš vlastne na sebe?“ ukazovala na Snapovu hruď. „Maminu blúzu?“

Ozvalo sa puknutie a nad Petuniinou hlavou sa zlomil konár. Lily vykríkla. Konár udrel Petuniu do pleca a ona sa tackala naspäť a rozplakala sa.

„Tuni!“No Petunia bežala preč. Lily sa oborila na Snapa.„To si urobil ty?“„Nie.“ Tváril sa vzdorovito i vyľakane.„Urobil!“ Cúvala od neho preč. „Ty si to urobil! Ty si jej

ublížil!“„Nie, neurobil!“

643

Lenže tá lož Lily nepresvedčila. Vrhla naňho posledný spaľujúci pohľad a vybehla z hájika za sestrou a Snape sa tváril nešťastne a zmätene…

Scéna sa znovu zmenila. Harry sa obzeral. Bol na nástupišti číslo deväť a tri štvrte a Snape stál trochu zhrbený pri chudej žene s bledou tvárou a mrzutým výrazom, ktorá sa naňho veľmi podobala, a hľadel na štvorčlennú rodinu neďaleko. Dve dievčatá stáli niekoľko krokov od rodičov. Zdalo sa, že Lily sa dohaduje so sestrou. Harry podišiel bližšie a počúval.

„… mrzí ma to, Tuni, mrzí! Počúvaj…“ Chytila sestru za ruku a pevne ju držala, hoci Petunia sa pokúšala odtiahnuť. „Možno, keď už budem tam – nie, počúvaj, Tuni! Možno, keď budem tam, podarí sa mi presvedčiť profesora Dumbledora, aby si to rozmyslel!“

„Ja… nechcem… ísť!“ Petunia si vytiahla ruku zo sestrinho zovretia. „Myslíš, že chcem ísť do nejakého hlúpeho hradu a učiť sa za…“

Jej bledé oči prechádzali po nástupišti, po mačkách mňaukajúcich v náručí svojich majiteľov, po sovách trepotajúcich sa a húkajúcich na seba v klietkach, po študentoch, z ktorých mnohí už mali oblečené dlhé habity a nakladali kufre do purpurového vlaku, či zdravili sa po letnej prestávke radostnými výkrikmi.

„… myslíš si, že chcem byť… príšera?“Lily do očí vhŕkli slzy a Petunii sa podarilo vytiahnuť si

ruku.„Ja nie som žiadna príšera,“ bránila sa Lily. „To si

povedala hrozne.“„Veď ideš na také miesto,“ s pôžitkom jej vmietla do

tváre Petunia. „Na špeciálnu školu pre príšery. Ty a ten chlapec od Snapovcov… obidvaja ste čudáci. Chvalabohu,

644

že budete oddelení od normálnych ľudí. Je to pre našu bezpečnosť.“

Lily pozrela na rodičov, ktorí sa obzerali po nástupišti s úprimnou radosťou a priam hltali každú podrobnosť. Potom pozrela na sestru a hlas mala tichý a zlostný.

„Nemyslela si si, že je to škola pre príšery, keď si písala riaditeľovi a prosila ho, aby ťa zobral.“

Petunia očervenela.„Prosila? Ja som neprosila.“„Čítala som jeho odpoveď. Bola veľmi láskavá.“„Nemala si to čítať,“ šepkala Petunia, „to bol môj

súkromný… ako si mohla…?“Lily sa prezradila, keď pozrela tam, kde stál Snape.

Petunia zhíkla.„Ten chlapec to našiel! Ty a ten chlapec ste sa

prehrabávali v mojej izbe!“„Nie, neprehrabávali,“ teraz sa obhajovala Lily. „Severus

zbadal tú obálku a nemohol uveriť, že sa mukel mohol spojiť s Rokfortom, to je všetko! Hovorí, že na pošte musia pracovať utajení čarodejníci, ktorí sa starajú o…“

„Čarodejníci očividne strkajú nos všade!“ jedovala sa Petunia a bola teraz rovnako bledá ako predtým červená. „Príšera!“ vyprskla a otočila sa k rodičom…

Scéna sa znovu rozplynula. Snape sa ponáhľal po chodbe Rokfortského expresu hrkotajúceho krajinou. Už sa prezliekol do školského habitu. Možno to bola prvá príležitosť, aby sa zbavil tých hrozných muklovských šiat. Nakoniec zastal pred kupé, kde sa hlučne bavila skupinka chlapcov. V kúte pri okne sedela zhrbená Lily s tvárou pritlačenou o sklo.

Snape otvoril dvere a sadol si oproti Lily. Pozrela naňho a potom znovu hľadela cez okno. Plakala.

645

„Nechcem sa s tebou rozprávať,“ povedala priškrtené.„Prečo nie?“„Tuni ma nenávidí. Lebo sme videli ten list od

Dumbledora.“„No a čo?“Vrhla naňho pohľad plný odporu.„Je to moja sestra!“„Ona je len…“ Rýchlo sa zarazil. Lily si usilovne

utierala oči a nepočula ho.„Ale my ideme!“ povedal, lebo nedokázal potlačiť

nadšenie v hlase. „Je to tak! Odchádzame do Rokfortu!“Prikývla, utierajúc si oči, a napriek všetkému sa napoly

usmiala.„Bolo by dobré, keby si bola v Slizoline,“ hovoril Snape,

lebo trochu ho povzbudilo, že sa jej zlepšila nálada.„V Slizoline?“Jeden z chlapcov, ktorí s nimi sedeli v kupé a až do tej

chvíle neprejavovali nijaký záujem o Lily ani Snapa, sa pri tom slove obzrel a Harry, ktorý sa sústreďoval iba na tých dvoch pri okne, uvidel svojho otca. Bol chudý, čiernovlasý ako Snape, ale bolo na ňom vidieť, že sa o neho dobre starali, že je zbožňované dieťa, čo sa o Snapovi vôbec nedalo povedať.

„Kto chce byť v Slizoline? Ja myslím, že by som odišiel, ty nie?“ spýtal sa James chlapca opretého o sedadlo oproti nemu a Harry sa strhol, keď si uvedomil, že je to Sirius. Sirius sa neusmial.

„Celá moja rodina bola v Slizoline,“ povedal.„Doparoma,“ žasol James, „a mne si pripadal celkom

fajn!“Sirius sa uškrnul.

646

„Možno naruším tradíciu. Kam by si zamieril, keby si mal na výber?“

James zdvihol neviditeľný meč.„Do Chrabromilu, kde je statočné srdce! Ako môj otec.“Snape potichu pohŕdavo vyprskol. James sa otočil k

nemu.„Máš s tým nejaký problém?“„Nie,“ pokrútil Snape hlavou, hoci jeho úškrn hovoril

niečo iné. „Ak chceš mať radšej svaly ako rozum…“„A ty kam dúfaš ísť, keď vidím, že nemáš ani jedno, ani

druhé?“ zapojil sa Sirius.James sa rozrehotal. Lily si sadla rovno, celá červená, a

znechutene hľadela z Jamesa na Siriusa.„Poď, Severus, nájdeme si iné kupé.“„Ooooooo…“James a Sirius napodobnili jej povýšenecky tón a James

sa cestou pokúsil Snapovi podložiť nohu.„Uvidíme sa, Ufňukanec!“ zavolal nejaký hlas, keď sa

dvere kupé zabuchli…A scéna sa znovu stratila…Harry stál hneď za Snapom, keď boli prváci nastúpení

pred stolmi fakúlt osvetlenými sviečkami a lemovanými nedočkavými tvárami. Potom profesorka McGonagallová zavolala: „Evansová, Lily!“

Harry hľadel, ako jeho mama s roztrasenými nohami predstúpila a sadla si na vratký stolček. Profesorka McGonagallová jej položila na hlavu Triediaci klobúk a ani nie sekundu po tom, ako sa dotkol jej tmavočervených vlasov, klobúk vykríkol: „Chrabromil!“

Harry počul Snapov tichý ston. Lily si zložila klobúk, vrátila ho profesorke McGonagallovej a ponáhľala sa k Chrabromilčanom, volajúcim na slávu, no cestou pozrela

647

na Snapa a na tvári mala smutný úsmev. Harry videl, že sa Sirius posunul na lavici, aby jej urobil miesto. Pozrela naňho a zrejme ho spoznala, lebo si prekrížila ruky a otočila sa k nemu chrbtom.

Vyvolávanie pokračovalo. Postupne sa Lupin, Pettigrew a Harryho otec pripojili k Lily a Siriusovi za chrabromilským stolom. Napokon, keď už zostalo asi len zo desať študentov, profesorka MgGonagallová zavolala Snapa.

Harry šiel s ním k stolčeku, sledoval, ako mu nasadili klobúk na hlavu. „Slizolin!“ zvolal Triediaci klobúk.

Severus Snape odišiel na druhú stranu siene, preč od Lily, tam, kde ho vítali Slizolinčania a kde ho Lucius Malfoy s prefektským odznakom žiariacim na hrudi potľapkal po chrbte, keď si sadol vedľa neho…

A scéna sa zmenila…Lily a Snape sa prechádzali po nádvorí hradu a očividne

sa hádali. Harry sa ponáhľal za nimi a počúval. Keď prišiel bližšie, uvedomil si, o koľko sú obaja vyšší. Od triedenia zrejme uplynulo zopár rokov.

„… myslel som si, že sme priatelia,“ hovoril Snape. „Najlepší priatelia!“

„Sme, Sev, ale nepáčia sa mi niektorí ľudia, s ktorými chodievaš! Mrzí ma to, ale hnusí sa mi Avery aj Mulciber! Mulciber! Čo na ňom vidíš, Sev? Je strašný! Vieš, čo sa minule pokúšal urobiť Mary MacDonaldovej?“

Lily prišla k stĺpu, oprela sa oň a hľadela do chudej bledej tváre.

„To nebolo nič hrozné,“ namietal Snape. „Bolo to smiešne, nič viac…“

„Bola to čierna mágia a ak si myslíš, že je smiešna…“

648

„A čo to, čo robí Potter a jeho kamoši?“ spytoval sa Snape. Znova mu očervenela tvár a zdalo sa, že nemôže ovládnuť odpor.

„Čo s tým má spoločné Potter?“ pýtala sa Lily.„Zakrádajú sa po nociach. Na Lupinovi je niečo čudné.

Kam chodí?“„Je chorý,“ odvetila Lily. „Hovoria, že je chorý.“„Každý mesiac za splnu?“ čudoval sa Snape.„Poznám tvoju teóriu,“ reagovala Lily chladne. „Prečo si

nimi vlastne taký posadnutý? Prečo ti záleží na tom, čo robia v noci?“

„Iba sa ti pokúšam ukázať, že nie sú takí úžasní, ako si všetci myslia.“

Hľadel na ňu tak uprene, až sa červenala.„Ale nepoužívajú čiernu mágiu.“ Stíšila hlas. „Začínaš

byť vážne nevďačný. Počula som, čo sa stalo minulej noci. Zakrádal si sa cez tunel pri Zúrivej vŕbe a James Potter ťa zachránil pred tým, čo tam bolo.“

Snapova celá tvár sa zvraštila a vyprskol: „Zachránil? Zachránil? Ty si myslíš, že sa hral na hrdinu? Zachraňoval si vlastný krk a jeho priatelia tiež! Nebudeš predsa… nedovolím ti…“

„Nedovolíš? Ty mi nedovolíš?“Liline jasnozelené oči sa zúžili na štrbiny. Snape sa

okamžite stiahol.„Nemyslel som to… len nechcem, aby si zo seba robila

blázna. Ty sa mu páčiš, Jamesovi Potterovi sa páčiš!“ Zdalo sa, akoby tie slová vyžmýkal zo seba proti svojej vôli. „A on nie je… Všetci si myslia… Veľký metlobalový hrdina…“ Snapova trpkosť a nevraživosť spôsobili, že sa nevedel súvislé vyjadriť, a Lilino obočie vyskakovalo vyššie a vyššie.

649

„Ja viem, že James Potter je arogantný darebák,“ vravela a prerušila Snapa. „Nemusíš mi to hovoriť. Ale Mulciber a Avery majú jednoducho odpornú predstavu o humore. Sú zlí, Sev. Nechápem, ako sa môžeš s nimi priateliť.“

Harry pochyboval, že Snape vníma jej kritiku Mulcibera a Averyho. V tej chvíli, keď urazila Jamesa Pottera, sa celý uvoľnil a cestou naspäť bol Snapov krok znovu pružný…

A scéna sa rozplynula…Harry znovu sledoval Snapa vychádzajúceho z Veľkej

siene po písomke z obrany proti čiernej mágii na Vynikajúcu čarodejnícku úroveň. Vyšiel z hradu a mimovoľne sa potuloval blízko miesta, kde pod bukom sedeli Sirius, James, Lupin a Pettigrew. No Harry sa tentoraz držal obďaleč, lebo už vedel, čo sa stalo, keď James zdvihol Severusa do vzduchu a posmieval sa mu; vedel, čo urobili a povedali, a nemal chuť počuť to znovu. Hľadel, ako sa Lily pripojila ku skupinke a bránila Snapa. Z diaľky počul, ako Snape na ňu vo svojom ponížení a zlosti kričí neodpustiteľné slovo: „Humusáčka.“

Scéna sa zmenila.„Mrzí ma to.“„To ma nezaujíma.“„Mrzí ma to!“„Šetri si dych.“Bolo to v noci. Lily mala na sebe župan a s

prekríženými rukami stála pred portrétom Tučnej panej pri vchode do Chrabromilskej veže.

„Vyšla som iba preto, lebo si sa vraj Mary vyhrážal, že tu budeš spať.“

„Vyhrážal som sa. A urobil by som to. Nechcel som ťa nazvať humusáčkou, to len…“

650

„Vykĺzlo ti to?“ V Lilinom hlase nebola ľútosť. „Je prineskoro. Roky som ťa ospravedlňovala. Nikto z mojich priateľov nechápe, prečo sa s tebou vôbec rozprávam. Ty a tvoji vzácni smrťožrútski priatelia! Vidíš, ani to nepopieraš! Dokonca ani nepopieraš, čo všetci chcete! Nemôžeš sa dočkať, aby si sa pripojil k Veď-Vieš-Komu, však?“

Otvoril ústa, znova ich zavrel a nepovedal nič.„Ja už viac nemôžem predstierať. Vybral si si svoju cestu

a ja som si vybrala tiež.“„Nie… počúvaj, nechcel som…“„… nazvať ma humusáčkou? Ale ty každého s takým

pôvodom, ako mám ja, nazývaš humusákom, Severus. Prečo by som ja mala byť výnimka?“

Chcel niečo povedať, ale ona sa pohŕdavo otočila a preliezla naspäť cez portrétovú dieru…

Chodba sa rozplynula a chvíľu trvalo, kým sa scéna zmenila: zdalo sa, akoby Harry letel, tvary a farby sa rýchlo menili, až sa jeho okolie znovu ustálilo a on, zúfalý a uzimený, potme stál na kopci, kde vietor hvízdal v konároch niekoľkých stromov bez lístia. Dospelý Snape namáhavo dýchal, točil sa na mieste, pevne zvierajúc prútik v ruke, a na niečo alebo na niekoho čakal… Jeho strach nakazil aj Harryho. Hoci vedel, že sa mu nič nemôže stať, obzrel sa a bol zvedavý, na čo to Snape čaká.

Potom tmu preťalo oslepujúce cikcakovité biele svetlo. Harry si myslel, že je to blesk, no Snape klesol na kolená a prútik mu vyletel z ruky.

„Nezabíjajte ma!“„To som ani nemal v úmysle.“Dumbledorovo primiestnenie nebolo v svišťaní vetra v

konároch počuť. Stál pred Snapom, habit plieskal okolo neho a tvár mu zospodu osvetľovalo svetlo prútika.

651

„No tak, Severus? Aký odkaz má pre mňa lord Voldemort?“

„Nie… nijaký odkaz… som tu z vlastnej vôle!“Snape si žmolil prsty. Vyzeral tak trochu ako šialenec,

keď mu rozviate čierne vlasy poletovali okolo hlavy.„Prišiel som… prišiel som vás varovať… nie, žiadať…

prosím…“Dumbledore švihol prútikom. Hoci v nočnom vzduchu

stále okolo nich poletovalo lístie a konáriky, tam, kde so Snapom stáli zoči-voči, zavládlo ticho.

„Čo by mohol odo mňa žiadať smrťožrút?“„To… to proroctvo… tá predpoveď…

Trelawneyovej…“„Ach, áno,“ spomenul si Dumbledore. „Čo si povedal

lordovi Voldemortovi?“„Všetko… všetko, čo som počul!“ priznal Snape.

„Preto… z toho dôvodu… si myslí, že to znamená Lily Evansovú!“

„Proroctvo sa nezmieňovalo o žene,“ povedal Dumbledore. „Hovorilo o chlapcovi, ktorý sa narodí na konci júla…“

„Viete, čo tým myslím! On si myslí, že to znamená jej syna, bude ju prenasledovať… zabije ich všetkých…“

„Ak Lily pre teba toľko znamená,“ pokračoval Dumbledore, „určite ju lord Voldemort ušetrí. Nemohol by si požiadať o milosť pre matku výmenou za syna?“

„Požiadal som… požiadal som ho…“„Som z teba znechutený,“ povedal Dumbledore a Harry

nikdy nepočul v jeho hlase toľko pohŕdania. Zdalo sa, akoby sa Snape trochu scvrkol. „Tak veľmi ti nezáleží na smrti jej manžela a dieťaťa? Oni môžu zomrieť, len keď ty budeš mať, čo chceš?“

652

Snape nepovedal nič, iba hľadel na Dumbledora.„Tak ich všetkých skryte,“ zaškriekal. „Nech je ona…

nech sú v bezpečí. Prosím.“„A čo mi za to dáš, Severus?“„Za to?“ Snape civel na Dumbledora a Harry očakával,

že bude protestovať, no po dlhej chvíli odvetil: „Čokoľvek.“Kopec zmizol a Harry stál v Dumbledorovej kancelárii,

kde niečo strašne kvílilo ako zranené zviera. Ochabnutý Snape sedel v kresle a Dumbledore stál nad ním a mračil sa. Po chvíli Snape zdvihol tvár a vyzeral ako človek, ktorý od ich stretnutia na veternom kopci prežil sto rokov utrpenia.

„Myslel som si, že… ju uchránite… že bude v bezpečí…“

„Ona a James dôverovali nesprávnej osobe,“ vysvetľoval Dumbledore. „Tak ako ty, Severus. Nedúfal si, že ju lord Voldemort ušetrí?“

Snape dýchal plytko.„Jej chlapec prežije,“ dodal Dumbledore.Snape mykol hlavu, ako keby odháňal otravnú muchu.„Jej syn žije. Má jej oči, presne jej oči. Určite si pamätáš

tvar a farbu očí Lily Evansovej.“„PRESTAŇTE!“ zreval Snape. „Už jej niet… je mŕtva…“„Je to výčitka, Severus?“„Chcel by som… chcel by som byť mŕtvy ja…“„A komu by to pomohlo?“ spýtal sa Dumbledore

chladne. „Ak si miloval Lily Evansovú, ak si ju skutočne miloval, potom je tvoja ďalšia cesta jasná.“

Snape vyzeral, akoby mu úsudok zastieral závoj bolesti, a Dumbledorove slová dlho nechápal.

„Ako… ako to myslíte?“

653

„Vieš, ako a prečo zomrela. Postaraj sa, aby to nebolo nadarmo. Pomôž mi chrániť Lilinho syna.“

„On nepotrebuje ochranu. Temný pán sa…“„Temný pán sa vráti a Harry Potter bude v strašnom

nebezpečenstve.“Dlho bolo ticho a pomaly sa Snape znova ovládol a

dýchal normálne. Nakoniec povedal: „Tak dobre. Dobre. Ale nikdy… nikdy to nikomu nepovedzte, Dumbledore! Musí to byť medzi nami! Prisahajte! Neznesiem… najmä Potterov syn… chcem vaše slovo!“

„Moje slovo, Severus, že nikdy neodhalím to najlepšie v tebe?“ Dumbledore si vzdychol a pozrel do Snapovej zúrivej, zmučenej tváre. „Ak na tom trváš…“

Kancelária sa rozplynula, ale znova sa zjavila. Snape sa prechádzal pred Dumbledorom sem a tam.

„… priemerný, arogantný ako jeho otec, večne narušuje pravidlá a teší sa zo slávy, vyhľadáva pozornosť a je bezočivý…“

„Vidíš to, čo chceš vidieť, Severus,“ dohováral mu Dumbledore a ani neodtrhol oči od výtlačku Transfigurácie a dneška. „Ostatní učitelia hlásia, že chlapec je skromný, príjemný a pomerne talentovaný. Ja osobne ho považujem za milé dieťa.“

Dumbledore prevrátil stránku, ani nepozrel na Snapa. „Dávaj pozor na Quirrella, dobre?“

Farby sa zvírili a všetko stmavlo a Snape s Dumbledorom zrazu stáli kúsok bokom vo vstupnej hale a z vianočného plesu popri nich odchádzali do spálni poslední vytrvalci.

„Tak čo?“ zašepkal Dumbledore.„Aj Karkarovovo znamenie stmavlo. Panikári, bojí sa

odplaty. Viete, ako veľmi pomáhal ministerstvu po páde

654

Temného pána.“ Snape úkosom hľadel na Dumbledorov profil s krivým nosom. „Karkarov chce ujsť, ak ho bude znamenie páliť.“

„Naozaj?“ spýtal sa Dumbledore potichu, keď sa zvonka so smiechom vracali Fleur Delacourová a Roger Davies. „A si v pokušení pripojiť sa k nemu?“

„Nie,“ pokrútil hlavou Snape a upieral čierne oči za strácajúcimi sa postavami Fleur a Rogera. „Nie som taký zbabelec.“

„Nie si,“ súhlasil Dumbledore. „Si oveľa statočnejší ako Igor Karkarov. Vieš, niekedy si myslím, že triedime príliš skoro…“

Odišiel a prekvapeného Snapa nechal tam…Harry znovu stál v riaditeľovej kancelárii. Bola noc a

Dumbledore sedel vo svojom kresle pripomínajúcom trón zvalený nabok a očividne nebol celkom pri vedomí. Jeho pravá ruka visela z bočného operadla, očernetá a zhorená. Snape mrmlal zaklínadlá, mieril prútikom na zápästie riaditeľovej ruky a ľavou rukou lial z plnej čaše do Dumbledorovho hrdla hustý zlatý elixír. Po chvíľke sa Dumbledorove viečka zatrepotali a otvorili.

„Prečo?“ začal Snape bez úvodu, „prečo ste si navliekli ten prsteň? Je na ňom kliatba, určite ste to vedeli. Prečo ste sa ho vôbec dotýkali?“

Prsteň Marvola Gaunta ležal na stole pred Dumbledorom. Bol puknutý a vedľa neho ležal chrabromilský meč.

Dumbledore zvraštil tvár.„Bol som… hlupák. Strašne ma to pokúšalo…“„Čo vás pokúšalo?“Dumbledore neodpovedal.

655

„Je to zázrak, že ste sa sem vôbec vrátili!“ Snapove slová zneli nahnevane. „V tom prsteni bola mimoriadne silná kliatba. Prinajlepšom môžeme dúfať, že sa nebude šíriť. Zatiaľ som ju uzavrel do jednej ruky…“

Dumbledore zdvihol očernetú, nepoužiteľnú ruku a skúmal ju s výrazom, akoby mu ukazovali niečo zaujímavé.

„Urobil si to veľmi dobre, Severus. Čo myslíš, koľko času mi zostáva?“

Dumbledorov tón bol konverzačný, ako keby sa pýtal na predpoveď počasia. Snape zaváhal a potom povedal: „To neviem, možno rok. Takú kliatbu nemožno zastaviť navždy. Napokon bude postupovať, je to kliatba, ktorá časom silnie.“

Dumbledore sa usmial. Správa, že mu nezostáva ani rok života, akoby nebola dôležitá, akoby sa ho ani netýkala.

„Mám šťastie, veľké šťastie, že mám teba, Severus.“„Keby ste ma privolali len o trochu skôr, mohol som

urobiť viac, vykúpiť vám viac času!“ hneval sa Snape. Pozrel na zlomený prsteň a na meč. „Mysleli ste, že keď zlomíte prsteň, zlomíte aj kliatbu?“

„Niečo také… asi som blúznil…“ povedal Dumbledore. S námahou sa narovnal v kresle. „Nuž, týmto sa situácia zjednodušila.“

Snape sa zatváril načisto zmätene. Dumbledore sa usmial.

„Myslím na plán, ktorý má so mnou lord Voldemort. Chce, aby ma chudák mladý Malfoy zabil.“

Snape si sadol na stoličku oproti Dumbledorovi, na ktorej tak často sedával Harry. Videl, že chce o Dumbledorovej prekliatej ruke povedať viac, ale riaditeľ ju zdvihol, zdvorilo odmietajúc ďalej hovoriť o tej záležitosti. Zamračený Snape podotkol: „Temný pán neočakáva, že sa

656

to Dracovi podarí. Je to iba trest za Luciusovo nedávne zlyhanie. Pomalé mučenie Dracových rodičov, ktorí majú sledovať, ako zlyhá a zaplatí za to.“

„Skrátka, nad chlapcom bol vyrieknutý ortieľ smrti s takou istotou ako nado mnou,“ povedal Dumbledore. „Tak som si pomyslel, že ak Draco zlyhá, tú prácu by si, prirodzene, mal prevziať ty.“

Nastala krátka odmlka.„Myslím, že tak to Temný pán plánuje.“„Lord Voldemort sa nazdáva, že v blízkej budúcnosti už

nebude potrebovať špióna v Rokforte?“„Áno, je presvedčený, že škola bude onedlho v jeho

rukách.“„A ak sa naozaj dostane do jeho rúk,“ poznamenal

Dumbledore takmer akoby mimochodom, „mám tvoje slovo, že urobíš všetko, čo bude v tvojej moci, aby si ochránil študentov Rokfortu?“

Snape meravo prikývol.„Dobre. Tak teda tvojou prvoradou úlohou bude zistiť,

čo Draco chystá. Vyľakaný tínedžer je nebezpečný pre ostatných, ale aj sám pre seba. Ponúkni mu pomoc a radu, mal by ju prijať, má ťa rád…“

„… oveľa menej, odkedy je jeho otec v nemilosti. Draco ma z toho viní, myslí si, že ja som si uzurpoval Luciusovo postavenie.“

„Napriek tomu sa o to pokús. Menej sa bojím o seba než o náhodné obete plánov, ktoré by chlapec mohol vymyslieť. Nakoniec, pravdaže, zostáva urobiť len jednu vec, ak ho máme zachrániť pred Voldemortovým hnevom.“

Snape nadvihol obočie a zatrpknutým tónom sa spýtal: „Chcete dovoliť, aby vás zabil?“

657

„Rozhodne nie. Ty ma musíš zabiť.“Ticho dlho narušovalo iba zvláštne cvakanie. Fénix

Félix drvil kúsok sépiovej kosti.„Chcete, aby som to urobil teraz?“ spýtal sa Snape a z

jeho hlasu zaznievala irónia. „Alebo vám mám dopriať pár chvíľ na prípravu epitafu?“

„Och, nie hneď,“ odvetil Dumbledore s úsmevom. „Dovolím si tvrdiť, že ten okamih sa naskytne sám, keď príde čas. Vzhľadom na to, čo sa stalo dnes v noci,“ ukázal na zničenú ruku, „si môžeme byť istí, že sa to stane do roka.“

„Ak vám neprekáža, že zomriete,“ drsne prehovoril Snape, „prečo nedovolíte Dracovi, aby to urobil?“

„Duša toho chlapca ešte nie je taká zničená,“ povedal Dumbledore. „Nechcem, aby sa rozpadla kvôli mne.“

„A moja duša, Dumbledore? Moja?“„Iba ty sám vieš, či tvojej duši uškodí, ak pomôžeš

starcovi vyhnúť sa bolesti a poníženiu,“ hovoril Dumbledore. „Žiadam od teba túto veľkú službu, Severus, lebo smrť si po mňa prichádza s takou istotou, s akou Kudleyovské kanóny skončia tento rok na dne ligovej tabuľky. Priznám sa, že by som uprednostnil rýchly a bezbolestný odchod pred zdĺhavou a nepeknou záležitosťou, aká by ma, napríklad, čakala, keby bol do toho zapojený Greyback – počul som, že si ho Voldemort najal. Alebo drahá Bellatrix, ktorá sa s jedlom najprv rada pohrá, kým ho zje.“

Hovoril to ľahkým tónom, ale modrými očami prepichoval Snapa tak, ako často hľadel na Harryho, akoby dušu, o ktorej rozprávali, naozaj videl. Nakoniec Snape krátko prikývol.

Zdalo sa, že Dumbledore je spokojný.

658

„Ďakujem, Severus…“Kancelária zmizla a Snape s Dumbledorom sa za

súmraku prechádzali po opustenom areáli hradu.„Čo robíte s Potterom celé tie večery, keď ste spolu

zavretí?“ spýtal sa zrazu Snape.Dumbledore vyzeral unavene.„Prečo? Chceš ho znovu nechať po škole, Severus? Ten

chlapec onedlho strávi viac času po škole ako vonku.“„Je to celý jeho otec…“„Možno výzorom, ale hĺbkou charakteru sa väčšmi

podobá na svoju mamu. Trávim čas s Harrym, pretože s ním musím prebrať nejaké veci, musím mu odovzdať informácie, kým nebude prineskoro.“

„Informácie,“ zopakoval Snape. „Jemu veríte… ale mne neveríte.“

„To nie je otázka dôvery. Ako obaja vieme, môj čas je obmedzený. Je dôležité, aby som chlapcovi odovzdal dostatok informácií, ak má urobiť to, čo musí urobiť.“

„A prečo ja nemôžem dostať tie isté informácie?“„Radšej neukladám všetky svoje tajomstvá do jedného

koša, najmä do koša, ktorý už toľko rokov visí na Voldemortovej ruke.“

„To predsa robím na váš príkaz!“„A robíš to mimoriadne dobre. Nemysli si, že

podceňujem ustavičné nebezpečenstvo, ktorému sa vystavuješ, Severus. Dať Voldemortovi to, čo vyzerá ako cenná informácia, a pritom mu zatajiť podstatu, to je práca, ktorú by som nezveril nikomu okrem teba.“

„A predsa toho viacej zverujete tomu chlapcovi, ktorý nezvládne oklumenciu, v mágii je priemerný a má priame spojenie s mysľou Temného pána!“

659

„Voldemort sa toho spojenia obáva,“ poznamenal Dumbledore. „Prednedávnom mal možnosť trochu ochutnať, čo preňho znamená naozaj sa deliť s Harrym o myseľ. Takú bolesť ešte nikdy neokúsil. Nepokúsi sa znovu posadnúť Harryho, tým som si istý. Nie takým spôsobom.“

„Nerozumiem.“„Duša lorda Voldemorta je taká zmrzačená, že neznesie

tesné spojenie s dušou, ako je Harryho. Ako jazyk na zamrznutej oceli, ako mäso v plameni…“

„Duše? My tu rozprávame o mysliach!“„V prípade Harryho a lorda Voldemorta hovoriť o

jednom je hovoriť o druhom.“Dumbledore sa obzrel, aby si bol istý, že sú sami. Stáli

blízko Zakázaného lesa a na okolí nebolo po nikom ani stopy.

„Potom, keď ma zabiješ, Severus…“„Odmietate mi povedať všetko, a predsa odo mňa

očakávate túto službičku!“ zavrčal Snape a teraz na jeho chudej tvári blčal skutočný hnev. „Považujete to za hotovú vec, Dumbledore! Možno som si to rozmyslel!“

„Dal si mi svoje slovo, Severus. A keď hovoríme o službách, ktoré mi dlhuješ, tuším si súhlasil, že dáš dobrý pozor na nášho mladého slizolinského priateľa…“

Snape sa tváril nahnevane a spupne. Dumbledore si vzdychol.

„Príď dnes večer o jedenástej do mojej kancelárie, Severus, a prestaneš sa sťažovať, že ti nedôverujem…“

Znova boli v Dumbledorovej kancelárii, okná boli tmavé a Félix potichu sedel, tak ako Snape, keď sa Dumbledore prechádzal okolo neho a rozprával.

660

„Harry to do poslednej chvíle nesmie vedieť, až kým to nebude nutné, ináč nebude mať silu urobiť to, čo musí urobiť.“

„Ale čo musí urobiť?“„To je medzi Harrym a mnou. A teraz pozorne počúvaj,

Severus. Príde čas – po mojej smrti – nehádaj sa, neprerušuj ma! Príde čas, keď sa lord Voldemort bude zrejme báť o život svojho hada.“

„O Nagini?“ Snape sa tváril prekvapene.„Presne tak. A keď príde ten čas a Voldemort prestane

posielať hada, aby vykonával jeho príkazy, ale bude ho udržiavať v bezpečí vedľa seba pod magickou ochranou, potom, myslím, bude možné bez obáv to povedať Harrymu.“

„Povedať mu čo?“Dumbledore sa zhlboka nadýchol a zavrel oči.„Povedať mu, že v tú noc, keď sa ho lord Voldemort

pokúsil zabiť, Lily sa vrhla medzi nich ako štít, zabíjacie zaklínadlo sa odrazilo do lorda Voldemorta a odtrhlo úlomok Voldemortovej duše, ktorý sa pripojil k jedinej živej duši, čo zostala v rúcajúcej sa budove. Časť lorda Voldemorta žije v Harrym, a práve preto sa môže rozprávať s hadmi, preto existuje spojenie s mysľou lorda Voldemorta, ktoré nikdy nechápal. A kým tento kúsok duše, ktorý Voldemortovi nechýba, zostáva chránený v Harrym, lord Voldemort nemôže zomrieť.“

Harrymu sa zdalo, ako keby tých dvoch mužov sledoval z konca dlhého tunela, boli tak ďaleko od neho, ich hlasy sa čudne ozývali v jeho ušiach.

„Takže ten chlapec… ten chlapec musí zomrieť?“ spýtal sa Snape celkom pokojne.

661

„A musí to urobiť Voldemort sám, Severus. To je dôležité.“

Ďalšie dlhé ticho. Potom Snape povedal: „Myslel som si… celé tie roky… že ho chránime kvôli nej. Pre Lily.“

„Chránili sme ho preto, lebo bolo dôležité učiť ho, vychovávať, dovoliť mu, aby si vyskúšal svoje sily,“ hovoril Dumbledore a oči mal stále pevne zavreté. „Medzitým spojenie medzi nimi silnie, parazitický rastie. Niekedy som si myslel, že Harry to sám tuší. Ak ho dobre poznám, zariadi veci tak, že ak sa vyberie v ústrety vlastnej smrti, bude to v skutočnosti znamenať aj koniec Voldemorta.“

Dumbledore otvoril oči. Snape sa tváril zdesene.„Udržiavali ste ho pri živote, len aby mohol zomrieť v

správnom okamihu?“„Nebuď šokovaný, Severus. Koľkých mužov a ženy si

videl zomierať?“„V poslednom čase iba tých, ktorých som nemohol

zachrániť,“ vravel Snape. Vstal. „Využili ste ma.“„Čo tým myslíš?“„Špehoval som pre vás, klamal som kvôli vám, vystavil

som sa pre vás smrteľnému nebezpečenstvu. A všetko to malo byť preto, aby som udržal v bezpečí syna Lily Potterovej. A teraz mi poviete, že ste ho vychovávali ako prasa pre jatky…“

„Ale toto je dojemné, Severus,“ vážne povedal Dumbledore. „Tak si si napokon zvykol starať sa o toho chlapca?“

„Oňho?“ vykríkol Snape. „Expecto patronum!“Z jeho prútika vyskočila strieborná laň. Pristála na

dlážke, prebehla cez kanceláriu a vyletela von oknom. Dumbledore hľadel, ako odlieta, a keď jej striebristá žiara vybledla, otočil sa k Snapovi a oči mal plné sĺz.

662

„Po toľkom čase?“„Vždy,“ prikývol Snape.A scéna sa zmenila. Teraz sa Snape rozprával s

Dumbledorovým portrétom nad stolom.„Budeš musieť oznámiť Voldemortovi správny termín

Harryho odchodu od tety a strýka,“ upozorňoval ho Dumbledore. „Keby si to neurobil, vzbudilo by to podozrenie, lebo Voldemort verí, že si dobre informovaný. Musíš však aj presadiť nápad s návnadami. To by, myslím, malo zaistiť Harrymu bezpečnosť. Skús to pomocou kúzla pomätenia na Mundungusovi Fletcherovi. A, Severus, ak budeš nútený zúčastniť sa tej naháňačky, dbaj, aby si hral svoju úlohu presvedčivo. Spolieham sa na to, že zostaneš u lorda Voldemorta dobre zapísaný čo najdlhšie, inak Rokfort zostane napospas Carrowovcom…“

Teraz sedel Snape pri Mundungusovi v neznámom hostinci, Mundungusova tvár bola čudne prázdna a Snape sa sústredene mračil.

„Navrhneš Fénixovmu rádu,“ šepkal Snape, „aby na odpútanie použili návnady. Všehodžús. Rovnakí Potterovia. To je jediná vec, ktorá môže zabrať. Zabudneš, že som ti to navrhol ja. Predložíš im to ako vlastný nápad. Rozumel si?“

„Rozumel,“ mumlal Mundungus a jeho pohľad bol nesústredený…

A potom Harry za jasnej noci letel popri Snapovi na metle. Sprevádzali ho ďalší smrťožrúti v kapucniach a pred nimi unikal Lupin s Harrym, ktorý bol v skutočnosti George… Jeden smrťožrút predbehol Snapa, zdvihol prútik a mieril priamo na Lupinov chrbát.

„Sectumsempra!“ vykríkol Snape.

663

No zaklínadlo, namierené na ruku smrťožrúta, v ktorej držal prútik, ho minulo a namiesto toho zasiahlo Georgea…

Potom Snape kľačal v Siriusovej starej spálni. Čítal starý list od Lily a z konca krivého nosa mu kvapkali slzy. Na druhej strane bolo iba niekoľko slov:

sa mohol priateliť s Gellertom Grindelwaldom. Ja osobne si myslím, že už jej to poriadne nemyslí!

S láskouLily

Snape zobral stránku s Liliným podpisom a jej pozdravom a strčil si ju pod habit. Potom roztrhol fotografiu, ktorú tiež držal, nechal si časť, na ktorej sa Lily smiala, a tú, kde bol James s Harrym, odhodil na dlážku pod bielizník…

Teraz Snape znova stál v riaditeľovej pracovni. Phineas Nigellus sa práve rýchlo vracal do svojho portrétu.

„Pán riaditeľ! Kempujú v Deanskom lese! Tá humusáčka…“

„Nepoužívajte to slovo!“„… to Grangerovie dievča spomenulo to miesto, keď

otvorilo kabelku, a ja som ju počul!“„Dobre. Veľmi dobre!“ zvolal Dumbledorov portrét za

riaditeľovým kreslom. „A teraz, Severus, ten meč! Nezabudni, že ho treba vziať vo chvíli núdze a s odvahou – a Harry nesmie vedieť, že mu ho dávaš ty! Keby to Voldemort prečítal v Harryho mysli a zistil by, že konáš preňho…“

„Ja viem,“ stroho povedal Snape. Podišiel k Dumbledorovmu portrétu a potiahol ho. Prehupol sa

664

dopredu a odhalil skrytý výklenok za portrétom, odkiaľ vybral Chrabromilov meč.

„Stále mi neprezradíte, prečo je také dôležité dať Potterovi ten meč?“ spýtal sa Snape, keď si prehodil cez habit cestovný plášť.

„Nie, myslím, že nie,“ odvetil Dumbledorov portrét. „On už bude vedieť, čo s ním urobiť. A buď veľmi opatrný, Severus, možno nebudú veľmi príjemní, keď sa zjavíš, po tom, ako si zohavil Georgea Weasleyho…“

Snape sa otočil vo dverách.„Nebojte sa, Dumbledore,“ povedal chladne. „Mám

plán…“A Snape vyšiel z miestnosti. Harry vyliezol z mysľomisy

a ľahol si na koberec, akoby Snape iba teraz zatvoril za sebou dvere.

665

TRIDSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA

ZNOVU V LESE

Konečne pravda. Harry ležal s tvárou pritisnutou k zaprášenému kobercu v kancelárii, kde si kedysi myslel, že sa učí tajomstvá, ako zvíťaziť, no konečne pochopil, že nemá prežiť. Jeho úlohou bolo pokojne vojsť do vítajúceho náručia smrti. A pritom mal zničiť zvyšné Voldemortovo spojenie so životom, takže keď sa mu nakoniec postaví zoči-voči a nezdvihne prútik na svoju obranu, koniec bude jasný a práca, ktorú mal urobiť v Godricovej Úžľabine, bude dokončená – ani jeden nebude žiť, ani jeden nemôže prežiť.

Cítil, ako mu srdce divo skáče v hrudi. Aké zvláštne, že v hrôze z vlastného konca pumpuje o to silnejšie, statočne ho udržiava pri živote. No už onedlho sa bude musieť zastaviť. Jeho údery sú zrátané. Koľkokrát ešte udrie, kým vstane, naposledy prejde cez hrad, vyjde von a príde do lesa?

Zaplavila ho hrôza, ako tam tak ležal na dlážke a v jeho vnútri dunel ten pohrebný bubon. Bude zomieranie bolieť? Vždy keď si myslel, že sa to už-už stane, a unikol, nikdy vlastne na smrť ako takú nemyslel. Jeho vôľa žiť bola vždy oveľa silnejšia ako strach zo smrti. A predsa mu teraz ani na um nezišlo, aby sa pokúsil uniknúť, prekabátiť Voldemorta. Je po všetkom, vedel to. Zostáva už len to jediné – umrieť.

Keby len bol umrel v tú letnú noc, keď naposledy odchádzal z Privátnej cesty číslo štyri, keď ho zachránil prútik s perom vznešeného fénixa! Keby len mohol

666

zomrieť ako Hedviga, rýchlo, aby ani nevedel, že sa to stalo! Alebo keby sa mohol vrhnúť pred prútik, aby zachránil niekoho milovaného… Teraz závidel smrť ešte aj svojim rodičom. Táto chladnokrvná cesta k vlastnému zničeniu bude vyžadovať inú odvahu. Cítil, ako sa mu prsty trochu trasú, a pokúsil sa ich ovládnuť, hoci ho nikto nevidel. Portréty na stenách boli prázdne.

Pomaly, veľmi pomaly sa posadil a pritom sa cítil oveľa živšie, väčšmi než predtým si uvedomoval svoje telo. Prečo nikdy neocenil, aký zázrak je mozog, nervy a tlčúce srdce? To všetko bude preč… alebo prinajmenšom on to opustí. Dýchal pomaly, zhlboka a v ústach a hrdle mal úplné sucho, no aj v očiach.

Dumbledorova zrada nebola takmer nič. Samozrejme, že tu bol väčší plán; Harry bol iba príliš hlúpy, preto ho nevidel. Až teraz si to uvedomil. Nikdy mu ani na um nezišlo pochybovať, že Dumbledore chce, aby prežil. Teraz videl, že jeho životnú cestu určovalo to, ako dlho potrvá, kým zničí všetky horcruxy. Dumbledore ho poveril úlohou zničiť ich a on poslušne pokračoval v odsekávaní všetkých pút, ktoré spájali nielen Voldemorta, ale aj jeho samého so životom! Aké šikovné, aké elegantné neplytvať ďalšími životmi, ale zveriť nebezpečnú úlohu chlapcovi, ktorý bol už dávno určený na jatky. Jeho smrť nebude katastrofa, ale ďalší úder Voldemortovi.

A Dumbledore vedel, že Harry neutečie, vytrvá až do konca, hoci to bude jeho vlastný koniec, lebo sa obťažoval spoznať ho. Dumbledore vedel, tak ako to vedel Voldemort, že Harry nedovolí, aby zaňho zomrel niekto iný, keď zistí, že je v jeho moci tomu zabrániť. Znovu mal pred očami Freda, Lupina a Tonksovú, ako ležia mŕtvi vo

667

Veľkej sieni, a na chvíľu nemohol dýchať: smrť bola netrpezlivá…

No Dumbledore ho precenil. Harry zlyhal – had ešte žije. Jeden horcrux bude Voldemorta ďalej spájať so zemou aj potom, keď bude Harry mŕtvy. Vlastne, niekomu to uľahčí prácu. Rozmýšľal, kto by to urobil… Ron s Hermionou, pravdaže, budú vedieť, čo treba urobiť… preto Dumbledore chcel, aby sa zveril aj im dvom… ak sa stane, že on naplní svoj osud o niečo skôr, oni môžu pokračovať…

Ako dážď na studené okno tieto myšlienky bubnovali po tvrdom povrchu nevyvrátiteľnej pravdy. Musím zomrieť. Musí sa to skončiť.

Zdalo sa mu, akoby Ron s Hermionou boli strašne ďaleko, v nejakej vzdialenej krajine. Cítil, akoby sa s nimi rozlúčil už dávno. Nebudú nijaké rozlúčky a nijaké vysvetlenia, rozhodol sa. Toto je cesta, ktorú nemôžu podniknúť spolu, a ich pokusy zastaviť ho by boli iba zbytočnou stratou vzácneho času. Pozrel na ošúchané zlaté hodinky, ktoré dostal na sedemnáste narodeniny. Takmer polovica z hodiny, ktorú mu Voldemort dal, už uplynula.

Vstal. Srdce mu skákalo medzi rebrami ako splašený vták. Možno vedelo, že mu zostáva už len málo času, možno sa rozhodlo pred koncom naplniť celoživotné množstvo úderov. Zatvoril dvere kancelárie, ani sa neobzrel.

Hrad bol prázdny. Cítil sa ako duch, keď tak po ňom kráčal sám, ako keby už zomrel. Postavy z portrétov sa ešte nevrátili do svojich rámov, v celej budove vládlo strašidelné ticho, ako keby sa zvyšok života sústredil vo Veľkej sieni, plnej mŕtvych a trúchliacich.

668

Harry si prehodil neviditeľný plášť, zostupoval z poschodia na poschodie a nakoniec prešiel mramorovým schodiskom do vstupnej haly. Možno nejaká malá časť v ňom dúfala, že ho niekto vycíti, uvidí, zastaví, no plášť bol ako vždy nepreniknuteľný, dokonalý a on nerušne prešiel ku vchodovým dverám.

Vtom doňho takmer vrazil Neville. Bol jedným z dvojice, čo prinášala zvonka čiesi telo. Harry pozrel dolu a pocítil ďalší tupý úder do žalúdka: Colin Creevey, hoci ešte nebol plnoletý, sa zrejme potajomky vrátil tak ako Malfoy, Crabbe a Goyle. V smrti bol maličký.

„Ďalej ho odnesiem sám, Neville,“ povedal Oliver Wood. Prehodil si Colina cez plecia a niesol ho do Veľkej siene.

Neville sa na chvíľku oprel o rám dverí a spakruky si utrel čelo. Vyzeral ako starec. Potom znova zišiel dolu schodmi do tmy po ďalšie telá.

Harry sa ešte raz obzrel ku vchodu do Veľkej siene. Ľudia tam chodili, usilovali sa jeden druhého utešiť, pili, kľačali pri mŕtvych, ale nevidel nikoho zo svojich blízkych, ani stopy po Hermione, Ronovi a Ginny alebo po niekom z Weasleyovcov, nevidel ani Lunu. Dal by všetok čas, čo mu ešte zostával, za jediný pohľad na nich. Lenže mal by potom vôbec silu odtrhnúť od nich pohľad? Takto to bolo lepšie.

Vyšiel do tmy. Už boli takmer štyri hodiny ráno a v okolí školy vládlo smrteľné ticho, akoby všetko zadržiavalo dych a čakalo, či Harry urobí to, čo musí.

Harry podišiel k Nevillovi sklonenému nad ďalším telom.

„Neville.“„Doparoma, Harry, skoro ma trafil šľak!“

669

Harry si zložil plášť. Ten nápad dostal len tak odrazu, zrodil sa z túžby mať úplnú istotu.

„Kam ideš tak sám?“ podozrievavo sa spýtal Neville.„To je všetko súčasť plánu,“ povedal Harry. „Musím

niečo urobiť. Počuj, Neville…“„Harry!“ Neville odrazu vyzeral vyľakane. „Harry,

hádam sa len nechceš vzdať?“„Nie,“ bez problémov zaklamal Harry. „Samozrejme

nie… toto je niečo iné. Ale možno na nejaký čas zmiznem. Neville, poznáš Voldemortovho hada? Má takého obrovského hada… volá ho Nagini…“

„Áno, počul som… A čo je s ním?“„Treba ho zabiť. Ron a Hermiona o tom vedia, ale pre

prípad, že by oni…“Tá hrozná možnosť ho na chvíľu premohla a nebol

schopný rozprávať ďalej. No pozbieral sa. Toto je veľmi dôležité, musí byť ako Dumbledore, zachovať si chladnú hlavu, postarať sa o zálohu, aby mal kto pokračovať. Dumbledore zomrel s vedomím, že o horcruxoch vedia ešte ďalší traja ľudia. Teraz zaujme Harryho miesto Neville. Stále budú na to tajomstvo traja.

„Iba pre prípad, že by boli… zaneprázdnení… a že ty by si mal príležitosť…“

„Zabiť hada?“„Zabiť hada,“ zopakoval Harry.„Dobre, Harry. Dúfam, že si v poriadku.“„Je mi fajn. Ďakujem, Neville.“No keď sa Harry chcel pohnúť ďalej, Neville ho chytil

za zápästie.„My všetci budeme bojovať ďalej, Harry. Vieš to?“„Áno, ja…“

670

Dusivý pocit mu nedovolil dokončiť vetu. Nemohol pokračovať.

Nevillovi sa to zrejme nezdalo čudné. Potľapkal Harryho po pleci, pustil ho a odchádzal hľadať ďalšie telá.

Harry si znova prehodil plášť a kráčal ďalej. Obďaleč sa pohyboval ešte niekto, skláňal sa nad ďalším telom. Harry bol iba kúsok od toho človeka, keď si uvedomil, že je to Ginny.

Zastal. Čupela nad dievčaťom, ktoré šeptom volalo mamu.

„To je dobré,“ hovorila Ginny. „Je to v poriadku. Dostaneme ťa dnu.“

„Ale ja chcem ísť domov,“ šepkalo dievča. „Ja už nechcem bojovať!“

„Ja viem,“ vravela Ginny a hlas sa jej lámal. „Neboj sa.“Po Harryho pokožke prebehli zimomriavky. Chcel

vykríknuť do noci, chcel, aby Ginny vedela, že je tam, chcel, aby vedela, kam ide. Chcel, aby ho zastavila, aby ho ťahala naspäť, aby ho poslala domov…

Lenže on bol doma. Rokfort bol prvý a najlepší domov, aký poznal. On, Voldemort a Snape, opustení chlapci, všetci tu našli domov.

Ginny teraz kľačala vedľa zraneného dievčaťa a držala ho za ruku. Len s veľkým úsilím sa Harry donútil ísť ďalej. Videlo sa mu, že sa Ginny obzrela, keď prešiel popri nej, a rozmýšľal, či cítila, že niekto prechádza nablízku, no neprehovoril a neobzeral sa.

Hagridova chatrč sa černela v tme. Nesvietilo sa tam, nebolo počuť Tesákov škrabot na dvere a ani jeho búrlivý štekot na privítanie. Všetky tie návštevy u Hagrida, lesk medeného kotlíka na ohnisku, kamenné koláčiky, obrovské kusy jedla a jeho veľká bradatá tvár, Ron, ako

671

vracia slimáky, Hermiona, ako mu pomáha zachrániť Norberta…

Šiel ďalej, až prišiel na okraj lesa a zastal.Roj dementorov kĺzavo prechádzal pomedzi stromy.

Harry cítil ich chlad a nebol si istý, či dokáže tadiaľ bezpečne prejsť. Nezostávali mu sily na Patronusa. Už nedokázal ovládnuť triašku. Koniec koncov, nebolo také ľahké zomrieť. Každá sekunda, každý nádych, vôňa trávy, chladný vzduch na tvári boli také vzácne. Keď si pomyslel, že ľudia celé roky plytvali časom, že sa čas toľkokrát vliekol, a on teraz lipol na každej sekunde. Pomyslel si, že ďalej neurobí ani krok, a zároveň vedel, že musí. Dlhá hra sa skončila, zlatá strela bola chytená a je čas pristáť…

Zlatá strela. Nervóznymi prstami sa chvíľu hrabal vo vrecúšku na krku a vytiahol ju.

Otváram sa na záver.Dýchal rýchlo a sťažka a hľadel na ňu. Teraz, keď chcel,

aby sa čas pohyboval čo najpomalšie, sa mu zdalo, že zrýchlil, a pochopenie prišlo tak rýchlo, až mu pripadalo ako letmá myšlienka. Toto bol záver. Toto bol ten okamih.

Pritisol si zlatý kov k perám a zašepkal: „O chvíľu umriem.“

Kovová škrupina sa otvorila. Odtiahol si trasúcu ruku od úst, pod plášťom zdvihol Dracov prútik a zašepkal: „Lumos.“

V strede medzi dvoma polovičkami strely ležal čierny kameň s cikcakovitou puklinou. Kameň oživenia narúšala zvislá čiara, symbol bazového prútika. Aj trojuholník a kruh, predstavujúce plášť a kameň, boli stále zreteľné.

A Harry to opäť pochopil bez rozmýšľania. Nemusel ich privolávať, lebo sa k nim onedlho pripojí. On ich vlastne neprivádzal, oni prichádzali poňho.

672

Zavrel oči a tri razy obrátil kameň v ruke.Vedel, že sa to stalo, lebo okolo seba počul nepatrné

pohyby, ktoré naznačovali, že na hline, posypanej halúzkami, na vonkajšom okraji lesa prešľapujú krehké postavy. Otvoril oči a obzeral sa.

Neboli to ani duchovia, ani skutoční ľudia, to videl. Väčšmi sa podobali Riddlovi, ktorý kedysi dávno unikol z denníka a bol takmer zhmotnenou spomienkou. Menej hmotní než zaživa, ale telesnejší ako duchovia, prichádzali k nemu a na každej tvári bol láskyplný úsmev.

James bol rovnako vysoký ako Harry. Mal na sebe šaty, v ktorých zomrel, vlasy neupravené a strapaté a okuliare trochu nakrivo ako pán Weasley.

Sirius bol vysoký a príťažlivý, oveľa mladší, ako ho Harry videl zaživa. Pribehol elegantne, s rukami vo vreckách a úškrnom na tvári.

Aj Lupin bol mladší a nebol taký ošumelý. Vlasy mal hustejšie a tmavšie. Vyzeral, akoby bol šťastný, že je zase na tomto známom mieste, na mieste potuliek z čias dospievania.

Najširší úsmev mala na tvári Lily. Odhrnula si dlhé vlasy, keď podišla k nemu, a jej zelené oči, také podobné jeho očiam, túžobne hľadeli na jeho tvár, akoby sa nemohla naňho dosť vynadívať.

„Bol si taký statočný.“Harry vôbec nemohol rozprávať. Kochal sa pohľadom

na ňu a myslel si, že by tak chcel stáť a hľadieť na ňu večne, a to by stačilo.

„Už si skoro tam,“ prehovoril James. „Veľmi blízko. Sme na teba… takí hrdí.“

„Bolí to?“

673

Tá detinská otázka vyletela Harrymu z úst prv, ako tomu mohol zabrániť.

„Umieranie? Vôbec nie,“ odvetil mu Sirius. „Je to rýchlejšie a ľahšie ako zaspať.“

„A on bude chcieť, aby to bolo rýchle. Chce, aby sa to skončilo,“ povedal Lupin.

„Nechcel som, aby ste zomreli,“ povedal Harry. Tie slová mu vyšli z úst mimovoľne. „Nikto z vás. Mrzí ma to…“

Predovšetkým oslovoval Lupina, prosil ho.„… tak krátko po narodení syna… Remus, je mi to

ľúto…“„Aj mne je to ľúto,“ vravel Lupin. „Je mi ľúto, že ho

nikdy nebudem poznať… ale on bude vedieť, prečo som zomrel, a dúfam, že to pochopí. Pokúšal som sa vytvoriť svet, v ktorom by mohol žiť šťastnejší život.“

Mrazivý vetrík, ktorý akoby vychádzal zo srdca lesa, rozvial Harrymu vlasy nad čelom. Vedel, že oni mu nepovedia, aby išiel, že sa musí rozhodnúť sám.

„Zostanete so mnou?“„Až do samého konca,“ sľúbil James.„Oni vás neuvidia?“ spýtal sa Harry.„Sme súčasťou teba,“ povedal Sirius. „Nikto iný nás

nevidí.“Harry pozrel na mamu.„Buď pri mne,“ poprosil potichu.A vykročil. Chlad dementorov ho nepremohol, prešiel

cezeň so svojimi spoločníkmi, ktorí boli preňho ako Patronusy, spolu prechádzali pomedzi staré stromy, ktoré rástli nahusto vedľa seba, so spletenými konármi, hrčovitými a pokrútenými koreňmi v zemi. Harry si v tej tme pridržiaval neviditeľný plášť a zachádzal čoraz hlbšie

674

do lesa, hoci netušil, kde presne je Voldemort, ale bol si istý, že ho nájde. Vedľa neho takmer celkom potichu kráčali James, Sirius, Lupin a Lily, ich prítomnosť mu dodávala odvahu a vďaka nim dokázal klásť jednu nohu pred druhú.

Telo a myseľ mu teraz pripadali čudne oddelené, končatiny pracovali bez vedomých pokynov, ako keby bol cestujúci, nie vodič, v tele, z ktorého sa chystal odísť. Mŕtvi kráčali cez les s ním a boli teraz preňho oveľa skutočnejší ako tí živí, čo zostali v hrade. Ron, Hermiona, Ginny a všetci ostatní mu pripadali ako duchovia, keď sa, potkýnajúc a šmýkajúc, blížil ku koncu svojho života, k Voldemortovi…

Ozvalo sa buchnutie a šepot. Nablízku sa pohlo niečo živé. Harry pod plášťom zastal a rozhliadal sa, počúval a jeho mama a otec, Lupin a Sirius zastali tiež.

„Niekto tam je,“ ozval sa drsný šepot nablízku. „Má neviditeľný plášť. Mohol by to…?“

Spoza neďalekého stromu sa vynorili dve postavy. Ich prútiky svietili a Harry videl Yaxleyho a Dolohova, ako hľadia do tmy, priamo na miesto, kde stál Harry s mamou, otcom, Siriusom a Lupinom. Očividne nič nevideli.

„Určite som niečo počul,“ tvrdil Yaxley. „Mysliš, že nejaké zviera?“

„Ten trafený Hagrid tu choval všeličo,“ poznamenal Dolohov a obzeral sa.

Yaxley pozrel na hodinky.„Čas už skoro vypršal. Potter mal hodinu, a nejde.“„A on si bol istý že príde! Nepoteší sa.“„Radšej sa vráťme,“ navrhol Yaxley, „zistíme, aké má

teraz plány.“

675

Otočili sa a kráčali hlbšie do lesa. Harry šiel za nimi, lebo vedel, že ho dovedú presne tam, kam chcel ísť. Pozrel nabok a mama sa naňho usmiala a otec povzbudzujúco prikývol.

Išli iba zopár minút a Harry uvidel vpredu svetlo. Yaxley s Dolohovom vyšli na čistinu a Harry spoznal miesto, kde kedysi žil obludný Aragog. Ešte vždy tam boli zvyšky jeho obrovskej pavučiny, ale roj potomkov, ktorých splodil, vyhnali smrťožrúti bojovať za nich.

Uprostred čistiny horel oheň a jeho mihotavé svetlo dopadalo na mlčanlivú skupinu ostražitých smrťožrútov. Niektorí mali ešte stále masky a kapucne, iní ukázali svoje tváre. Obďaleč sedeli dvaja obri a vrhali mohutné tiene. Ich tváre boli kruté a drsné ako skala. Fenrir sa krčil na okraji a hrýzol si dlhé nechty, veľký plavovlasý Rowle si utieral krvácajúcu peru. Harry videl Luciusa Malfoya, ktorý pôsobil porazenecky a vystrašene, a Narcissu s vpadnutými očami, plnými obáv.

Všetky oči sa upierali na Voldemorta. Sedel so sklonenou hlavou a biele ruky mal zložené na bazovom prútiku pred sebou. Vyzeral, akoby sa modlil alebo v duchu potichu počítal, a Harry, ktorý ešte vždy stál na okraji čistiny, si bláznivo predstavil dieťa počítajúce pri hre na skrývačku. Nad hlavou sa mu ako obludná svätožiara v ligotavej čarovnej klietke vznášal stále sa skrúcajúci a zvíjajúci veľký had Nagini.

Keď sa Dolohov a Yaxley pripojili ku kruhu, Voldemort zdvihol pohľad.

„Niet po ňom ani stopy, môj pane,“ povedal Dolohov.Voldemortov výraz sa nezmenil. Jeho červené oči horeli

vo svetle ohňa. Pomaly preťahoval bazový prútik medzi dlhými prstami.

676

„Môj pane…“Oslovila ho Bellatrix. Sedela najbližšie k Voldemortovi,

strapatá, s trochu zakrvavenou tvárou, ale inak nezranená.Voldemort zdvihol ruku, aby ju umlčal, a ona už

nepovedala ani slovo, iba zbožne naňho hľadela.„Myslel som si, že príde,“ prehovoril Voldemort

vysokým jasným hlasom a upieral oči na poskakujúce plamene. „Čakal som, že príde.“

Všetci mlčali. Zdalo sa, že sú rovnako vyľakaní ako Harry, ktorému srdce búšilo do rebier, ako keby sa rozhodlo uniknúť z tela, ktoré sa Harry chystal odhodiť. Spotenými rukami si zložil neviditeľný plášť a strčil si ho s prútikom pod habit. Nechcel, aby ho zvábil bojovať.

„Zrejme som sa… mýlil,“ vravel Voldemort.„Nemýlil.“Harry to povedal tak nahlas, ako vládal, s celou silou,

ktorú dokázal v sebe nazbierať. Nechcel, aby to znelo vyľakane. Kameň oživenia mu vykĺzol z meravých prstov a kútikom oka videl, ako jeho rodičia, Sirius a Lupin zmizli v okamihu, keď vstúpil do svetla z ohňa. V tej chvíli cítil, že na nikom inom nezáleží, iba na Voldemortovi. Boli tam len oni dvaja.

No ilúzia hneď zmizla. Obri zrevali, všetci smrťožrúti vstali a ozvali sa výkriky, híkanie, ba aj smiech. Voldemort zmeravel, ale jeho červené oči našli Harryho a hľadel, ako chlapec kráča k nemu a delí ich iba oheň.

Potom akýsi hlas vykríkol: „HARRY! NIE!“Otočil sa – o neďaleký strom bol priviazaný Hagrid.

Zúfalo sa usiloval vyslobodiť a jeho mohutné telo triaslo konármi nad sebou.

„NIE! NIE! HARRY, ČO TO…?“

677

„TICHO!“ zreval Rowle a mávnutím prútika Hagrida umlčal.

Bellatrix vyskočila, nedočkavo hľadela z Voldemorta na Harryho a hruď sa jej dvíhala. Jediné, čo sa pohybovalo, boli plamene a had – skrúcal sa a odkrúcal v ligotavej klietke za Voldemortovou hlavou.

Harry cítil na hrudi svoj prútik, ale nepokúšal sa vytiahnuť ho. Vedel, že had je pridobre chránený, vedel, že keby sa mu podarilo zamieriť na Nagini, ihneď by ho zasiahlo päťdesiat zaklínadiel. No Voldemort a Harry stále hľadeli na seba a Voldemort trochu naklonil hlavu nabok a premeriaval si chlapca, ktorý stál pred ním. Ústa bez perí sa mu vykrivili do neveselého úsmevu.

„Harry Potter,“ povedal veľmi potichu. Jeho hlas mohol byť súčasťou prskajúceho ohňa. „Chlapec, ktorý prežil.“

Nikto zo smrťožrútov sa nehýbal. Čakali. Všetko čakalo. Hagrid sa napínal, Bellatrix dychčala a Harry nepochopiteľne myslel na Ginny, na jej blčiaci pohľad, na to, ako cítil jej pery na svojich…

Voldemort zdvihol prútik. Hlavu mal stále naklonenú nabok ako zvedavé dieťa, ktoré rozmýšľa, čo sa stane, ak bude pokračovať. Harry hľadel do tých červených očí a chcel, aby sa to stalo teraz, rýchlo, kým ešte stojí, kým sa neprestane ovládať, kým sa nepoddá strachu.

Videl, ako sa ústa pohli, videl záblesk zeleného svetla, a všetko zmizlo.

678

TRIDSIATA PIATA KAPITOLA

KING'S CROSS

Ležal doluznak a počúval to ticho. Bol úplne sám. Nikto ho nesledoval. Nikto iný tam nebol. Nebol si celkom istý ani tým, či tam je vôbec on.

Prešla dlhá chvíľa, a možno to bolo hneď, no zišlo mu na um, že musí existovať, musí byť viac ako len myšlienka bez tela, pretože leží, celkom určite leží na nejakom povrchu, pretože cítil dotyk a tá vec, na ktorej ležal, tiež existovala.

Len čo Harry dospel k tomuto záveru, uvedomil si, že je nahý. Presvedčený o tom, že je celkom sám, sa preto ani netrápil, len ho to trochu prekvapilo. Rozmýšľal, či bude aj vidieť, keď cíti. Otvoril oči, a tak zistil, že ich má.

Ležal vo svetlej hmle, hoci takúto hmlu dosiaľ nepoznal. Okolie mu nezakrývala oblačná para; skôr sa tá oblačná para ešte nesformovala do okolia. Podlaha, na ktorej ležal, bola zrejme biela, nebola ani teplá, ani studená, jednoducho bola tam, nejaký rovný, prázdny povrch.

Posadil sa. Zdalo sa, že telo má v poriadku. Dotkol sa tváre. Už nemal okuliare.

Potom v tej beztvárnej ničote, ktorá ho obklopovala, počul akýsi zvuk: tichý, slabý buchot, akoby sa niečo trepotalo, mávalo a šklbalo. Bol to žalostný zvuk, a predsa trochu nemiestny. Mal nepríjemný pocit, akoby tajne načúval niečomu utajovanému, hanebnému.

Po prvý raz si pomyslel, že by bolo lepšie, keby bol oblečený.

679

Sotva sa mu tá myšlienka vynorila v hlave, zjavil sa pri ňom habit. Zobral si ho a navliekol. Bol mäkký čistý a teplý. Zvláštne, že sa zjavil len tak, z ničoho nič, v tom okamihu, keď ho chcel…

Vstal a obzeral sa. Je v nejakej veľkej núdzovej miestnosti? Čím dlhšie sa rozhliadal, tým viac videl. Vysoko nad ním sa v slnečnom svetle ligotala veľká klenutá sklená strecha. Možno je to nejaký palác. Všade bolo ticho, nikde sa nič nepohlo, bolo počuť iba to čudné búchanie a fňukanie, ktoré prichádzalo odkiaľsi zblízka z hmly…

Harry sa pomaly otáčal na mieste a prostredie akoby sa vytváralo pred jeho očami. Široký otvorený priestor, jasný a čistý, hala oveľa väčšia ako Veľká sieň, s tým priezračným klenutým skleným stropom. Bola celkom prázdna. On tam bol jediný, okrem…

Zhrozil sa. Zbadal to, čo vydávalo tie zvuky. Bolo to malé, nahé dieťa, skrútené na zemi, pokožku malo odratú a drsnú, vyzeralo, akoby bolo stiahnuté z kože, triaslo sa pod sedadlom, kde ho nechali, neželané, strčené tak, aby ho nikto nevidel, lapajúce po dychu.

Harry sa ho bál. Hoci bolo malé, krehké a zranené, nechcel sa k nemu priblížiť. Napriek tomu sa pomaly posúval bližšie, pripravený kedykoľvek odskočiť. Onedlho stál tak blízko, že sa ho mohol dotknúť, no predsa sa nedonútil urobiť to. Cítil sa ako zbabelec. Mal by dieťa utešiť, ale odpudzovalo ho.

„Nemôžeš mu pomôcť.“Zvrtol sa. Kráčal k nemu Albus Dumbledore, pružným

krokom, vzpriamený, v poletujúcom habite polnočnej tmavomodrej farby.

680

„Harry,“ roztiahol náručie a obe ruky mal celé a nepoškodené. „Si úžasný chlapec. Si statočný, statočný muž. Poprechádzajme sa.“

Omráčený Harry šiel za ním. Dumbledore kráčal preč od miesta, kde fňukalo z kože stiahnuté dieťa, a viedol ho ku dvom sedadlám, ktoré si Harry predtým nevšimol, obďaleč pod vysokým jagavým stropom. Dumbledore si sadol na jedno z nich, Harry klesol na druhé a hľadel na svojho starého riaditeľa. Dumbledorove dlhé striebristé vlasy a brada, prenikavé modré oči za polmesiačikovitými okuliarmi, krivý nos – všetko bolo také, ako si pamätal. A predsa…

„Ale vy ste mŕtvy,“ vyhŕkol Harry.„Ó, áno,“ potvrdil Dumbledore vecne.„Tak… potom som mŕtvy aj ja?“„To je otázka, však?“ stále so širokým úsmevom vravel

Dumbledore. „Celkovo vzaté, drahý chlapče, myslím, že nie.“

Hľadeli na seba a starý muž sa usmieval.„Nie?“ zopakoval Harry.„Nie,“ potvrdil Dumbledore.„Ale…“ Harry si inštinktívne zdvihol ruku k jazve v

tvare blesku. Zdalo sa, že tam nie je. „Ale mal som zomrieť – nebránil som sa! Chcel som mu dovoliť, aby ma zabil!“

„Myslím, že práve preto sa všetko zmenilo,“ povedal Dumbledore.

Z Dumbledora vyžarovalo šťastie ako svetlo, ako oheň: Harry nikdy nevidel tohto človeka tak veľmi, priam hmatateľne spokojného.

„Vysvetlite mi to,“ požiadal Harry.„Ale veď ty to už vieš,“ usmial sa Dumbledore a krútil

palcami.

681

„Dovolil som mu, aby ma zabil, či nie?“ povedal Harry.„Dovolil,“ súhlasil Dumbledore. „Pokračuj!“„Takže časť jeho duše, ktorá bola vo mne…“Dumbledore prikyvoval ešte horlivejšie a s

povzbudzujúcim úsmevom na tvári pobádal Harryho pokračovať.

„… zmizla?“„Ó, áno!“ zvolal Dumbledore. „Áno, zničil si ju. Tvoja

duša je celá a je úplne tvoja, Harry.“„Ale potom…“Harry sa obzrel, kde sa pod stoličkou triasol malý

zmrzačený tvor.„Čo je to, pán profesor?“„Niečo, čomu ani jeden z nás nemôže pomôcť,“

konštatoval Dumbledore.„Lenže ak Voldemort použil zabíjacie zaklínadlo,“ začal

Harry znova, „a tentoraz nikto nezomrel za mňa – ako môžem byť živý?“

„Myslím, že to vieš,“ zopakoval Dumbledore. „Premýšľaj, spomeň si, čo urobil kedysi vo svojej neznalosti, žiadostivosti a krutosti.“

Harry premýšľal. Jeho pohľad blúdil po okolí. Ak toto, kde sedeli, naozaj bol palác, bol zvláštny, so stoličkami usporiadanými v radoch, tu a tam kusmi zábradlia, no aj tak okrem neho a Dumbledora a toho zakrpateného tvora pod stoličkou tu nikto iný nebol. Vtom mu odpoveď prišla na pery ľahko a bez námahy.

„Vzal si moju krv,“ povedal Harry.„Presne tak!“ potvrdil Dumbledore. „Vzal si tvoju krv a

s ňou si znovu vytvoril živé telo! Tvoja krv je v jeho žilách, Harry, Lilina ochrana je vo vás oboch! Pripútal ťa k životu, kým on žije!“

682

„Ja žijem… kým on žije! Ale ja som si myslel… myslel som si, že je to naopak! Myslel som si, že obaja musíme zomrieť. Alebo je to to isté?“

Odpútalo ho fňukanie a búchanie zmučeného tvora za nimi a znovu sa pozrel naň.

„Ste si istý, že nič nemôžeme urobiť?“„Tu sa nedá nijako pomôcť.“„Tak mi potom vysvetlite… viac,“ požiadal Harry a

Dumbledore sa usmial.„Ty si bol siedmy horcrux, Harry, horcrux, ktorý on

nikdy nechcel vytvoriť. Jeho duša stratila celistvosť, rozpadla sa, keď spáchal tie hrozné zločiny, zavraždil tvojich rodičov a pokúsil sa zabiť dieťa. Ale to, čo potom utieklo z tej izby, bolo ešte menej, ako si myslel. Nechal tam viac ako len svoje telo. Časť z neho zapadla do teba, do obete, ktorú chcel zabiť, ale ktorá prežila.

A jeho vedomosti zostali žalostne neúplné, Harry! To, čo si Voldemort necenil, sa ani neobťažoval chápať. O domácich škriatkoch, detských rozprávkach, láske, vernosti a nevinnosti Voldemort nevie a nechápe nič. Nič. Že to všetko má väčšiu moc ako on, moc, ktorá je nad akúkoľvek mágiu, to on nikdy nepochopil.

Zobral si tvoju krv v presvedčení, že ho posilní. Zobral si do svojho tela drobnú časť čarov tvojej matky, ktorými ťa chránila, lebo sa za teba obetovala. Jeho telo udržiava jej obetu, a kým to čaro trvá, tak žiješ aj ty, aj Voldemortova posledná nádej.“

Dumbledore sa usmieval na Harryho a Harry hľadel naňho.

„A vy ste to vedeli? Vedeli ste to celý čas?“

683

„Odhadoval som. No moje odhady boli zvyčajne správne,“ usmial sa Dumbledore spokojne a zdanlivo dlhý čas sedeli ticho, kým tvor za nimi fňukal a triasol sa.

„Je tu ešte niečo,“ ozval sa Harry. „Ešte viac. Prečo môj prútik zlomil ten jeho požičaný?“

„Pokiaľ ide o to, tu si nemôžem byť istý.“„Tak teda odhadnite,“ požiadal ho Harry a Dumbledore

sa zasmial.„Musíš chápať, Harry, že ty a lord Voldemort ste sa

dostali do doteraz neznámych a nevyskúšaných oblastí mágie, no ja si myslím, že sa stalo to, čo ešte nikdy predtým, a myslím, že to Voldemortovi nemohol predpovedať ani vysvetliť nijaký prútikár.

Hoci to lord Voldemort nemal v úmysle, ako teraz vieš, znásobil puto medzi vami, keď sa vrátil do ľudskej podoby. Časť jeho duše bola stále spojená s tvojou. Myslel si, že sa tým posilní, preto si zobral časť obete tvojej matky do seba. Keby chápal presnú a strašnú moc tej obete, možno by sa neodvážil dotknúť tvojej krvi… lenže keby to bol chápal, nemohol by byť lordom Voldemortom a vôbec by nemohol vraždiť.

Keď Voldemort zabezpečil toto dvojité spojenie a spojil vaše osudy tak pevne, ako ešte nikdy v dejinách neboli dvaja čarodejníci spojení, ďalej útočil na teba s prútikom, ktorý mal rovnaké jadro ako tvoj. A teraz, ako vieme, sa stalo niečo zvláštne. Jadrá reagovali spôsobom, aký lord Voldemort vôbec nečakal, lebo nevedel, že tvoj prútik je dvojča jeho prútika.

On sa tej noci bál viac ako ty, Harry. Ty si prijal, ba dokonca uvítal možnosť smrti, a to by lord Voldemort nikdy neurobil. Tvoja odvaha zvíťazila. Tvoj prútik

684

premohol jeho. A pritom sa medzi tými prútikmi niečo stalo, niečo, čo odzrkadľovalo vzťah medzi ich pánmi.

Myslím, že v tú noc tvoj prútik nabral trochu moci a vlastností z Voldemortovho, a teda obsahoval trochu aj zo samotného Voldemorta. Takže tvoj prútik ho spoznal, keď ťa prenasledoval, spoznal muža síce príbuzného, ale zároveň smrteľného nepriateľa, a použil proti nemu trochu z jeho vlastnej mágie, mágie oveľa mocnejšej ako čokoľvek, čo vykonal Luciusov prútik. V tvojom prútiku bola teraz tvoja obrovská odvaha a Voldemortove vlastné smrtiace schopnosti. Akú šancu mala oproti nemu úbohá palička Luciusa Malfoya?“

„No ak bol môj prútik taký mocný, ako to, že sa Hermione podarilo zlomiť ho?“ spýtal sa Harry.

„Chlapče môj, jeho pozoruhodná moc bola namierená iba proti Voldemortovi, ktorý sa tak nepodarene babral s najhlbšími zákonmi mágie. Iba voči nemu bol prútik nenormálne mocný. Inak to bol prútik ako hocijaký iný… hoci, ubezpečujem ťa, že dobrý,“ láskavo dokončil Dumbledore.

Harry dlho sedel zamyslene, a možno to bola iba sekunda. Tu si človek ťažko mohol byť istý niečím takým, ako je čas.

„Zabil ma vaším prútikom.“„Nepodarilo sa mu zabiť ťa mojím prútikom,“ opravil

Dumbledore Harryho. „Zhodneme sa, myslím, na tom, že nie si mŕtvy, hoci, pravdaže,“ dodal, akoby sa bál, že bol nezdvorilý, „nezľahčujem tvoje utrpenie, ktoré bolo určite strašné.“

„Momentálne sa cítim vynikajúco,“ konštatoval Harry a mimovoľne pozrel na svoje čisté, nepoškvrnené ruky. „Kde vlastne sme?“

685

„Nuž, to som sa ja chystal spýtať teba,“ hovoril Dumbledore a obzeral sa. „Čo povieš, kde sme?“

Až kým sa Dumbledore nespýtal, Harry nevedel. Teraz však zistil, že odpoveď má pripravenú.

„Vyzerá to ako stanica King's Cross,“ vravel pomaly. „Ibaže oveľa čistejšia a prázdna, a pokiaľ vidím, nie sú tu vlaky.“

„Stanica King's Cross!“ Dumbledore sa veselo rozosmial. „Prepánajána, naozaj?“

„No a vy si čo myslíte, kde sme?“ trošku obhajujúco sa spýtal Harry.

„Drahý chlapče, ja vôbec netuším. Ako sa vraví, toto je tvoja parketa.“

Harry nevedel, čo to znamenalo. Dumbledore ho rozčuľoval. Mračil sa naňho a potom si spomenul na oveľa naliehavejšie otázky ako tá, kde sa práve nachádzajú.

„Dary Smrti,“ povedal a bol rád, keď videl, že po tých slovách úsmev z Dumbledorovej tváre zmizol.

„Ó, áno,“ prikývol. Dokonca sa tváril trochu znepokojene.

„Tak teda?“Po prvý raz, odkedy sa Harry stretol s Dumbledorom,

vôbec nepôsobil ako starec. Na chvíľu vyzeral ako malý chlapec, ktorého prichytili pri darebáctve.

„Môžeš mi odpustiť?“ spýtal sa. „Môžeš mi odpustiť, že som ti nedôveroval? Že som ti to nepovedal? Harry, ja som sa iba bál, že zlyháš, ako som zlyhal ja. Iba som sa desil toho, že urobíš také chyby ako ja. Prosím ťa o prepáčenie, Harry. Teraz už nejaký čas viem, že si lepší človek.“

„O čom to hovoríte?“ spýtal sa Harry prekvapený Dumbledorovým tónom a jeho náhlymi slzami v očiach.

686

„O Daroch Smrti, o Daroch Smrti,“ šepkal Dumbledore. „O sne zúfalého človeka!“

„Ale veď sú skutočné!“„Skutočné a nebezpečné a lákavé pre bláznov,“ vravel

Dumbledore. „A ja som bol taký blázon. Ale ty to vieš, však? Ja už nemám pred tebou tajomstvá. Vieš to.“

„Čo viem?“Dumbledore sa celý otočil k Harrymu a v jasnomodrých

očiach sa mu ešte stále ligotali slzy.„Pán smrti, Harry, pán smrti! Myslíš, že som bol lepší

ako Voldemort?“„Pravdaže,“ potvrdil Harry. „Pravdaže. Ako sa to

môžete pýtať? Nikdy ste nezabili, ak ste sa tomu mohli vyhnúť!“

„To je pravda, pravda,“ prikývol Dumbledore a bol ako dieťa, ktorému sa žiada ubezpečenie. „A predsa som aj ja hľadal spôsob, ako zvíťaziť nad smrťou, Harry.“

„Nie tak ako on,“ namietal Harry. Po tom, ako sa hneval na Dumbledora, aké zvláštne bolo sedieť tu pod vysokým klenutým stropom a obhajovať Dumbledora pred ním samým. „Cez Dary Smrti, nie horcruxy.“

„Cez Dary Smrti,“ šepkal Dumbledore, „nie horcruxy. Presne tak.“

Odmlčali sa. Tvor za nimi fňukal, ale Harry sa už za ním neobzeral.

„Aj Grindelwald ich hľadal?“ spýtal sa.Dumbledore na chvíľu zavrel oči a prikývol.„Práve tie Dary nás v prvom rade spojili,“ povedal

potichu. „Dvoch bystrých, arogantných, rovnako posadnutých chlapcov. Ako si iste uhádol, on prišiel do Godricovej Úžľabiny kvôli hrobu Ignotusa Peverella. Chcel preskúmať miesto, kde zomrel tretí brat.“

687

„Takže je to pravda?“ spýtal sa Harry. „Všetko je to pravda? Bratia Peverellovci…“

„… boli tí traja bratia z príbehu,“ prikyvoval Dumbledore. „Áno, myslím, že áno. Či stretli Smrť na opustenej ceste… Ja si myslím, že bratia Peverellovci boli jednoducho talentovaní, nebezpeční čarodejníci, ktorí tie mocné predmety vytvorili. Príbeh o nich, akoby to boli Dary Smrti, mi skôr pripadá ako legenda, aké vznikajú o takýchto výtvoroch.

Ako vieš, plášť prechádzal po stáročia z otca na syna, z matky na dcéru, až po posledného Ignotusovho potomka, ktorý sa narodil tak ako Ignotus v dedine Godricova Úžľabina.“

Dumbledore sa usmial na Harryho.„Ja?“„Ty. Viem, že si uhádol, prečo som plášť mal ja v tú noc,

keď tvoji rodičia zomreli. James mi ho ukázal len pár dní predtým. Vysvetľovalo sa tým množstvo jeho neodhalených školských darebáctiev! Skoro som nemohol uveriť tomu, čo vidím. Požičal som si ho od neho, aby som ho preskúmal. Už dávno som sa vzdal svojho sna, že spojím Dary Smrti, no nemohol som odolať, nemohol som sa ubrániť tomu, aby som si ho neprezrel zblízka… Bol to taký plášť, aký som nikdy nevidel, nesmierne starý, a predsa dokonalý… a potom tvoj otec zomrel a ja som konečne mal dva Dary Smrti, všetky iba pre seba!“

Hovoril to s nesmiernou trpkosťou.„No plášť by im nepomohol prežiť,“ rýchlo povedal

Harry. „Voldemort vedel, kde sú moji rodičia. Ani pod plášťom by neboli odolní voči zaklínadlu.“

„To je pravda,“ vzdychol si Dumbledore. „Pravda.“Harry čakal, ale Dumbledore mlčal, a tak ho nabádal.

688

„Takže ste prestali hľadať Dary Smrti, keď ste videli plášť?“

„Ó, áno,“ slabým hlasom povedal Dumbledore. Zdalo sa, že sa núti pozrieť Harrymu do očí. „Vieš, čo sa stalo. Vieš to. Nemôžeš mnou pohŕdať väčšmi, ako sebou pohŕdam ja sám.“

„Ale ja vami nepohŕdam…“„Tak potom by si mal,“ vzdychol si Dumbledore.

Zhlboka sa nadýchol. „Poznáš tajomstvo chabého zdravia mojej sestry, aj to, čo jej tí muklovia urobili a aké to malo pre ňu následky. Vieš, ako sa môj otec, chudák, pomstil, a zaplatil za to, zomrel v Azkabane. Vieš, ako sa moja mama vzdala svojho života, aby sa starala o Arianu.

Ja som to odmietal, Harry.“Dumbledore to povedal otvorene a chladne. Hľadel

teraz ponad Harryho hlavu do diaľky.„Bol som talentovaný, bol som skvelý, chcel som ujsť,

chcel som zažiariť, chcel som slávu.Necháp ma zle,“ hovoril a na tvári sa mu zračila bolesť,

takže znova vyzeral staro. „Miloval som ich. Miloval som svojich rodičov, miloval som brata aj sestru, ale bol som sebecký, Harry, oveľa sebeckejši, ako si taký obetavý človek, ako si ty, dokáže predstaviť.

A tak, keď moja mama zomrela a mne zostala na starosti chorá sestra a nezvládnuteľný brat, vrátil som sa do našej dediny nahnevaný a zatrpknutý. Uväznený a premárnený talent, myslel som si! A potom zrazu prišiel on…“

Dumbledore znova pozrel Harrymu do očí.„Grindelwald. Nevieš si predstaviť, ako ma jeho

myšlienky nadchli, zapálili. Muklovia v podradnom postavení. My čarodejníci ako víťazi. Grindelwald a ja – slávni mladí vodcovia revolúcie.

689

Ó, áno, mal som zopár zábran. Tíšil som svoje svedomie prázdnymi slovami. To všetko bude pre väčšie dobro a akákoľvek škoda, ktorá môže vzniknúť, bude stonásobne nahradená v prospech čarodejníkov. Vedel som v hĺbke duše, kto je Gellert Grindelwald? Myslím, že som to vedel, ale zatváral som pred tým oči. Keby sa tie plány uskutočnili, splnili by sa všetky moje sny.

A najdôležitejšie boli Dary Smrti! Ako ho len fascinovali, ako fascinovali nás oboch! Neporaziteľný prútik, zbraň, ktorá by nás priviedla k moci! Kameň oživenia! Preňho to znamenalo armádu inferiov, hoci ja som predstieral, že to neviem. Pre mňa, priznám sa, to znamenalo návrat mojich rodičov, čím by som sa zbavil všetkej zodpovednosti.

A plášť… akosi sme sa nikdy nerozprávali o plášti, Harry. Obaja sme sa vedeli dostatočne skryť aj bez plášťa. Jeho skutočná mágia je, pravdaže, v tom, že ho možno použiť aj na ochranu iných, nielen majiteľa. Myslel som si, že keby sme ho niekedy našli, zišiel by sa na ukrytie Ariany, ale náš záujem o plášť spočíval prevažne v tom, že dopĺňal trojicu, pretože podľa legendy ten, kto spojí všetky tri predmety, sa stane skutočným pánom smrti, a tým podľa nás neprekonateľným.

Neprekonateľní páni smrti Grindelwald a Dumbledore! Dva mesiace šialenstva, krutých snov a zanedbávania jediných dvoch členov rodiny, ktorí mi zostali.

A potom… vieš, čo sa stalo. Skutočnosť sa vrátila v podobe môjho drsného, nevzdelaného, ale rozhodne obdivuhodnejšieho brata. Nechcel som počuť pravdy, ktoré mi vykrikoval. Nechcel som počuť, že nemôžem ďalej hľadať Dary Smrti, keď mám na starosti krehkú a nestabilnú sestru.

690

Hádka prerástla v bitku. Grindelwald sa prestal ovládať. To, čo som v ňom vždy cítil, hoci som predstieral, že to tak nie je, vyplávalo na povrch ako strašná skutočnosť. A Ariana zrazu… po všetkej starostlivosti a opatere mojej mamy… ležala na zemi mŕtva.“

Dumbledore si vzdychol a vážne sa rozplakal. Harry natiahol ruku a bol rád, keď zistil, že sa ho môže dotknúť. Pevne ho držal za ruku a Dumbledore sa postupne znova ovládol.

„Grindelwald utiekol, čo by každý okrem mňa očakával. Zmizol aj so svojimi plánmi uchopiť moc a mučiť muklov, so svojimi snami o Daroch Smrti, so snami, v ktorých som ho podporoval a pomáhal mu. On utiekol, kým ja som musel pochovať sestru a naučiť sa žiť s pocitom viny a strašným žiaľom, cenou za moju hanbu.

Roky plynuli. Šírili sa o ňom všelijaké chýry. Vraj získal nesmierne mocný prútik. A mne medzitým ponúkli miesto ministra mágie, nie raz, ale niekoľkokrát. Prirodzene, odmietol som. Zistil som, že mi nemožno zveriť moc.“

„Ale boli by ste lepší, oveľa lepší ako Fudge alebo Scrimgeour!“ vyhŕkol Harry.

„Myslíš?“ spýtal sa Dumbledore namáhavo. „Nie som si istý. Zamladi som dokázal, že moc je moja slabosť a moje pokušenie. Je to zvláštne, Harry, ale moc sa možno najlepšie hodí tým, ktorí sa o ňu nikdy neusilovali. Tým, ktorým ako tebe zveria vodcovstvo, a oni tú úlohu vezmú preto, lebo musia, a na vlastné prekvapenie zistia, že to robia dobre.

Pre mňa bolo bezpečnejšie v Rokforte. A myslím, že som bol dobrý učiteľ.“

„Boli ste najlepší.“

691

„Si veľmi láskavý, Harry. Lenže kým ja som sa venoval vzdelávaniu mladých čarodejníkov, Grindelwald budoval armádu. Hovoria, že sa ma bál, a možno je to pravda, no myslím, že menej, ako som sa bál ja jeho.

Och, nie, nebál som sa smrti,“ zareagoval Dumbledore na Harryho spýtavý pohľad. „Nie toho, čo mi mohol spôsobiť mágiou. Vedel som, že sme si rovní, a možno som ja trochu šikovnejší. Ja som sa bál pravdy. Vieš, nikdy som nevedel, ktorý z nás v tom strašnom boji skutočne vrhol zaklínadlo, čo zabilo moju sestru. Môžeš ma nazvať zbabelcom – a mal by si pravdu. Harry, ja som sa predovšetkým bál, že sa od neho dozviem, že som to bol ja, kto spôsobil jej smrť, nielen svojou aroganciou a hlúposťou, ale že to ja som zasadil úder, ktorý vyhasil jej život.

Myslím, že on to vedel. Myslím, že vedel, čoho sa bojím. Odkladal som naše stretnutie, až napokon by bolo hanebné otáľať dlhšie. Ľudia zomierali a zdalo sa, že on je nezastaviteľný, a tak som musel urobiť, čo som mohol.

Nuž, a vieš, čo sa stalo potom. Vyhral som súboj, vyhral som prútik.“

Ďalšie ticho. Harry sa nepýtal, či Dumbledore niekedy zistil, kto spôsobil Arianinu smrť. Nechcel to vedieť a ešte menej chcel, aby mu to Dumbledore povedal. Napokon vedel, čo by Dumbledore videl v zrkadle z Erisedu a prečo Dumbledore chápal, keď Harryho tak fascinovalo.

Dlho sedeli ticho a fňukanie tvora za nimi už Harryho nerušilo.

Napokon povedal: „Grindelwald sa pokúsil zastaviť Voldemorta na ceste za prútikom. Klamal, predstieral, že ho nikdy nemal.“

Dumbledore prikývol, hľadel si na kolená a na krivom nose sa mu stále leskli slzy.

692

„Vraj v posledných rokoch, keď bol sám v cele v Nurmengarde, trpel výčitkami. Dúfam, že je to pravda. Rád by som si myslel, že bol zhrozený a hanbil sa za svoje činy. Možno tá lož Voldemortovi bola jeho pokáním… chcel zabrániť Voldemortovi získať Dar…“

„… alebo sa vlámať do vášho hrobu?“ dopovedal Harry a Dumbledore si utrel oči.

Po ďalšej krátkej odmlke sa ozval Harry: „Pokúsili ste sa použiť kameň oživenia?“

Dumbledore prikývol.„Keď som ho po toľkých rokoch objavil zahrabaný v

schátranom dome Gauntovcov – Dar, po ktorom som túžil najväčšmi zo všetkých, hoci v mladosti som ho chcel z celkom iných príčin – stratil som hlavu, Harry. Celkom som zabudol, že je to teraz horcrux, že prsteň určite chráni zaklínadlo, zobral som ho, navliekol si ho a na okamih som si predstavoval, že uvidím Arianu a svoju mamu, otca a poviem im, ako veľmi, veľmi ma to mrzí…

Bol som hlupák, Harry. Za všetky tie roky som sa nenaučil nič. Nebol som hoden spojiť Dary Smrti. Stále som to dokazoval a toto bol posledný dôkaz.“

„Prečo?“ spýtal sa Harry. „Bolo to prirodzené! Chceli ste ich znova vidieť. Čo je na tom zlé?“

„Možno jeden z milióna by mohol spojiť Dary Smrti, Harry. Ja som bol hoden iba toho najodpornejšieho z nich. Toho najmenej zvláštneho. Ja som bol vhodný iba na to, aby som vlastnil bazový prútik, lebo som sa ním nechcel chvastať, nechcel som ním zabíjať. Bolo mi dovolené ho skrotiť a používať, lebo som ho zobral nie kvôli zisku, ale aby som pred ním chránil ostatných.

Ale plášť som si vzal z márnivej zvedavosti, a tak mne nikdy nemohol poslúžiť tak ako tebe, jeho skutočnému

693

majiteľovi. Kameň by som použil na privolanie tých, ktorí sú už na pokoji, a nie na to, aby mi pomohol obetovať sa, ako si to urobil ty. Ty si hoden byť majiteľom Darov Smrti.“

Dumbledore pohladkal Harryho po ruke a Harry pozrel na starého muža a usmial sa. Nemohol sa tomu ubrániť. Ako sa teraz mohol hnevať na Dumbledora?

„Prečo ste mi to museli tak sťažiť?“Dumbledorov úsmev sa zachvel.„Spoliehal som sa na slečnu Grangerovú, že ťa pribrzdí,

Harry. Bál som sa, že tvoja horúca hlava mohla prevládnuť nad tvojím dobrým srdcom. Bál som sa, že keby som ti priamo predostrel fakty o tých vábivých predmetoch, mohol by si sa zmocniť Darov Smrti tak, ako som to urobil ja, v nesprávnom čase a z nesprávnych príčin. Chcel som, aby si ich vlastnil bezpečne. Ty si skutočným pánom smrti, pretože skutočný pán neuteká pred smrťou. On sa zmieri s tým, že musí zomrieť, a chápe, že vo svete živých sú oveľa horšie veci ako umieranie.“

„A Voldemort vôbec nevedel o Daroch Smrti?“„Myslím, že nie, pretože nespoznal kameň oživenia a

zmenil ho na horcrux. No aj keby o nich vedel, Harry, pochybujem, že by ho okrem prvého zaujímali. Nemyslím si, že by potreboval plášť, a pokiaľ ide o kameň, koho by chcel vrátiť z mŕtvych? On sa mŕtvych bojí. On nemiluje.“

„Ale vy ste očakávali, že pôjde po prútiku?“„Bol som si istý, že sa o to pokúsi, odkedy tvoj prútik

porazil Voldemortov na cintoríne v Little Hangletone. Najprv sa bál, že si nad ním zvíťazil vďaka mimoriadnym schopnostiam. No keď uniesol Ollivandera, dozvedel sa o rovnakých jadrách. Myslel si, že tým sa všetko vysvetľuje. A predsa si požičaný prútik s tvojím aj tak neporadil! A tak

694

namiesto toho, aby si Voldemort položil otázku, ktorá tvoja vlastnosť prútik tak posilnila, aký máš dar, čo on nemá, prirodzene sa vybral hľadať jediný prútik, ktorý vraj porazí všetky ostatné. Bol posadnutý bazovým prútikom a túžba po ňom uňho súperila s posadnutosťou tebou. Verí, že bazový prútik odstráni jeho poslednú slabosť a stane sa naozaj nepremožiteľným. Chudák Severus…“

„Keď ste plánovali, aby vás zabil Snape, mysleli ste si, že bazový prútik skončí uňho, však?“

„Pripúšťam, že som to chcel,“ vravel Dumbledore, „ale nevypálilo to tak, ako som plánoval.“

„Veru nie,“ prikývol Harry. „Tá časť nevyšla.“Tvor za nimi sa mykal a stonal a Harry a Dumbledore

dlho sedeli bez slova. Za tie minúty sa v Harrym ako potichu padajúci sneh pomaly usádzalo vedomie, čo sa stane ďalej.

„Musím sa vrátiť naspäť, však?“„To záleží na tebe.“„Mám na výber?“„Ó, áno.“ Dumbledore sa naňho usmial. „Sme na King's

Cross, hovoríš? Myslím, že keby si sa rozhodol nevrátiť sa, mohol by si… povedzme… nasadnúť na vlak.“

„A kam by ma odviezol?“„Ďalej,“ jednoducho povedal Dumbledore.Znovu zavládlo ticho.„Voldemort dostal bazový prútik.“„To je pravda. Voldemort má bazový prútik.“„A vy chcete, aby som sa vrátil?“„Myslím,“ povedal Dumbledore, „že ak sa rozhodneš

vrátiť, je šanca skoncovať s ním navždy. Nemôžem to sľúbiť. Ale viem, Harry, že ty sa návratu sem nemusíš báť tak ako on.“

695

Harry znova pozrel na toho uboleného tvora, ktorý sa triasol a zadúšal v tieni pod vzdialenou stoličkou.

„Neľutuj mŕtvych, Harry. Ľutuj živých a predovšetkým tých, čo žijú bez lásky. Svojím návratom môžeš zaistiť, že bude menej duší zmrzačených, menej rodín roztrhnutých. Ak sa ti zdá, že ten cieľ za to stojí, tak sa zatiaľ rozlúčime.“

Harry prikývol a vzdychol si. Odísť z tohto miesta nebude také ťažké, ako bolo vojsť do lesa, hoci tu bolo teplo, svetlo a pokojne, a on vedel, že sa vracia k bolesti a strachu z ďalšej straty. Postavil sa a Dumbledore vstal tiež a veľmi dlho si hľadeli do očí.

„Povedzte mi poslednú vec,“ požiadal Harry. „Je toto skutočné? Alebo sa to odohrávalo iba v mojej hlave?“

Dumbledore sa naňho usmieval a jeho hlas sa mu silno ozýval v ušiach, hoci jasná hmla znovu klesala a zakrývala jeho postavu.

„Samozrejme, že sa to odohráva v tvojej hlave, Harry, ale prečo, prepána, by to malo znamenať, že to nie je skutočné?“

696

TRIDSIATA ŠIESTA KAPITOLA

CHYBIČKA V PLÁNE

Znovu ležal doluznak na zemi. Nozdry mu napĺňal pach Zakázaného lesa. Pod lícom cítil studenú tvrdú pôdu a rúčka okuliarov, ktoré mu pri páde odleteli, sa mu zabárala do spánku. Bolel ho každý kúsok tela a miesto, kde ho zabíjacie zaklínadlo zasiahlo, cítil ako modrinu po údere železnou rukavicou. Nehýbal sa, zostal presne tam, kde spadol, s ľavou rukou ohnutou v čudnom uhle a s otvorenými ústami.

Očakával víťazoslávne výkriky a jasot nad jeho smrťou, no namiesto toho sa naokolo ozývali náhlivé kroky, šepot a ustarostené mumlanie.

„Môj pane… môj pane…“Bol to Bellatrixin hlas a znelo to, akoby sa prihovárala

milencovi. Harry sa neodvažoval otvoriť oči, ale skúmal situáciu ostatnými zmyslami. Vedel, že prútik má stále pod habitom, lebo ho cítil stlačený medzi hruďou a zemou. Niečo mäkké pod bruchom mu prezrádzalo, že má aj neviditeľný plášť, zastrčený tak, aby ho nebolo vidieť.

„Môj pane…“„To stačí,“ prehovoril Voldemort.Ďalšie kroky. Niekoľko ľudí cúvalo z miesta. Harry

zúfalo chcel vidieť, čo sa deje a prečo, a tak na malú štrbinku pootvoril oči.

Zdalo sa, že Voldemort vstáva. Rôzni smrťožrúti sa rýchlo vzďaľovali, vracali sa k skupine na okraji čistiny. Iba Bellatrix tam zostala a kľačala vedľa Voldemorta.

697

Harry znovu zavrel oči a uvažoval nad tým, čo videl. Smrťožrúti sa zhŕkli okolo Voldemorta, ktorý zrejme spadol na zem. Niečo sa stalo, keď Harryho zasiahol zabíjacím zaklínadlom. Spadol aj Voldemort? Zrejme áno. Obaja spadli, obaja boli chvíľu v bezvedomí a obaja sa teraz vrátili…

„Môj pane, dovoľte mi…“„Nepotrebujem pomoc,“ chladne ju odbil Voldemort, a

hoci to Harry nevidel, predstavil si, ako mu Bellatrix podáva pomocnú ruku. „Ten chlapec… je mŕtvy?“

Na čistine bolo úplné ticho. Nikto sa k Harrymu nepriblížil, ale cítil na sebe ich sústredené pohľady. Zdalo sa, akoby ho vtláčali hlbšie do zeme, a bál sa, aby mimovoľne nemykol prstom alebo viečkom.

„Ty,“ zakričal Voldemort a ozvalo sa buchnutie a bolestný výkrik. „Prezri ho. Povedz mi, či je mŕtvy.“

Harry nevedel, koho poslali, aby to preveril. Mohol tam iba ležať, pričom mu srdce zradne tĺklo, a čakať, kým ho prezrú, no zároveň si všimol, hoci to bola malá útecha, že Voldemort sa bojí k nemu priblížiť a má podozrenie, že všetko nevyšlo podľa plánu…

Ruky, mäkšie, ako Harry očakával, sa dotkli jeho tváre, odtiahli mu viečko, vliezli mu pod košeľu na hruď a cítili jeho srdce. Počul rýchly dych tej ženy a jej dlhé vlasy ho pošteklili po tvári. Vedel, že pod rebrami cíti pravidelný tlkot jeho srdca.

„Draco žije? Je v hrade?“Ten šepot bolo sotva počuť, pery mala takmer pri jeho

uchu, lebo hlavu sklonila tak nízko, aby jej dlhé vlasy zakrývali jeho tvár pred divákmi.

„Áno,“ šepol.

698

Cítil, ako sa ruka z jeho hrude stiahla a popichala ho nechtami. Potom sa odtiahla. Posadila sa.

„Je mŕtvy!“ zavolala Narcissa Malfoyová.Až teraz kričali, ozývali sa víťazoslávne výkriky, dupot

nôh a cez zavreté viečka Harry videl výbuchy červeného a strieborného svetla vyletujúce do vzduchu na oslavu.

Ležal na zemi a predstieral smrť. Pochopil. Narcissa vedela, že jedine tak môže vstúpiť do Rokfortu a nájsť syna, ak bude súčasťou víťaznej armády. Už jej nezáležalo na tom, či Voldemort vyhrá.

„Vidíte?“ škriekal Voldemort v tom hurhaji. „Harry Potter zomrel mojou rukou a teraz ma nikto živý nemôže ohroziť! Sledujte! Crucio!“

Harry to čakal, vedel, že jeho telo nemôže bez pohany zostať na zemi v lese, že musí byť vystavené poníženiu na dôkaz Voldemortovho víťazstva. Zdvihlo ho do vzduchu a on vynaložil všetku silu vôle, aby zostal ochabnutý, a predsa očakávaná bolesť neprišla. Vyletel do vzduchu raz, dva razy, tri razy. Okuliare mu odleteli a cítil, ako sa mu prútik kĺže spod habitu, no zostal ochabnutý a bez života, a pri poslednom dopade sa čistina ozývala jačaním, výkrikmi a smiechom.

„A teraz pôjdeme do hradu a ukážeme im, čo zostalo z ich hrdinu. Kto povlečie telo? Nie… Počkajte.“

Znovu sa ozval výbuch smiechu a po chvíli Harry cítil, ako sa zem pod ním trasie.

„Ty ho ponesieš,“ prikazoval Voldemort, „v tvojom náručí ho bude dobre vidieť. Zdvihni svojho malého priateľa, Hagrid. A okuliare – nasaď mu okuliare – musia ho spoznať.“

Niekto nasilu narazil Harrymu na tvár okuliare, ale obrovská ruka, ktorá ho zdvihla do vzduchu, bola

699

mimoriadne nežná. Harry cítil, ako sa Hagridovi od mohutných vzlykov trasú ruky a kvapkajú naňho veľké slzy. No Harry sa neodvažoval ani pohybom či slovom Hagridovi naznačiť, že ešte nie je všetko stratené.

„Pohni sa,“ súril ho Voldemort a Hagrid sa tackal dopredu a prerážal si cestu pomedzi husto rastúce stromy. Konáre sa zachytávali Harrymu o vlasy a habit, no ležal nehybne, s otvorenými ústami, zavretými očami a v tme. Smrťožrúti sa tlačili okolo nich a Hagrid slepo vzlykal, ale nikto sa nepozeral a nezbadal pulz na odhalenom krku Harryho Pottera…

Obaja obri s lomozom nasledovali smrťožrútov. Harry počul pukot a padanie stromov, ktoré im stáli v ceste. Narobili taký rámus, že vtáky vzlietli, škriekali na oblohe a prehlušili ešte aj výkriky smrťožrútov. Víťazný sprievod sa uberal k otvorenému priestranstvu a Harry po chvíli podľa blednúcej temnoty aj cez zavreté viečka cítil, že stromy rednú.

„BANE!“Hagridov nečakaný výkrik takmer donútil Harryho

otvoriť oči. „Už si spokojný, šak, že ste nebojovali, vy zbabelá hŕba poníkov? A si šťastný, že Harry Potter je mŕtvy…?“

Hagrid nedopovedal, lebo sa znova rozplakal. Harry bol zvedavý, koľko kentaurov sleduje túto procesiu, no neodvážil sa otvoriť oči. Niektorí smrťožrúti častovali kentaurov urážlivými výkrikmi. O chvíľu Harry podľa čerstvého vzduchu cítil, že prišli na okraj lesa.

„Stáť!“Harry si pomyslel, že Hagrida donútili poslúchať

Voldemortove príkazy, lebo sa trochu mykol dopredu. Zrazu sa okolo nich ochladilo a Harry počul chrapľavý

700

dych dementorov strážiacich okraj lesa. Už naňho nebudú pôsobiť. Fakt, že prežil, v ňom horel, bol to talizman proti nim, ako keby niekde v jeho srdci strážil otcov jeleň.

Niekto prešiel popri Harrym a on vedel, že to bol Voldemort, lebo o chvíľu prehovoril magicky zosilneným hlasom, takže sa rozliehajúcim sa po areáli, až Harrymu išli prasknúť bubienky.

„Harry Potter je mŕtvy. Bol zabitý na úteku. Pokúšal sa zachrániť, kým vy ste zaňho riskovali životy. Prinášame vám jeho telo ako dôkaz, že váš hrdina už nežije.

Bitku sme vyhrali. Vy ste stratili polovicu bojovníkov. Moji smrťožrúti sú v presile a chlapec, ktorý prežil, je už mŕtvy. Nesmie byť ďalšia vojna. Každého, kto bude pokračovať v odboji, muža, ženu či dieťa, zabijeme, a takisto všetkých členov jeho rodiny. Teraz vyjdite z hradu, kľaknite si predo mňa a ušetrím vás. Vaši rodičia a deti, vaši bratia a sestry budú žiť, odpustím im a vy sa pripojíte ku mne v novom svete, ktorý spoločnými silami vybudujeme.“

V areáli a na hrade bolo ticho. Voldemort bol tak blízko, že Harry sa neodvážil znovu otvoriť oči.

„Poďme,“ zavelil Voldemort a Harry počul, ako vykročil, a Hagrid ho musel nasledovať. Teraz Harry predsa len pootvoril oči a videl, že Voldemort kráča pred nimi a veľkého hada Nagini nesie na pleciach. Už nebol v čarovnej klietke. No Harry nemal možnosť vytiahnuť prútik spod habitu tak, aby si to nevšimli smrťožrúti, ktorí kráčali po oboch stranách v pomaly blednúcej tme…

„Harry,“ vzlykal Hagrid. „Och, Harry… Harry…“Harry znova tuho zavrel oči. Vedel, že sa blížia k hradu,

a napínal uši, aby cez radostné hlasy smrťožrútov a ich dupot rozoznal zvuky života zvnútra.

701

„Stáť!“Smrťožrúti zastali. Harry počul, ako sa rozostavili oproti

otvorenému hlavnému vchodu. Aj cez zavreté viečka rozoznával červenkastú žiaru, ktorá znamenala, že naňho dopadá svetlo zo vstupnej haly. Čakal. Ľudia, pre ktorých sa pokúsil zomrieť, každú chvíľu uvidia, že leží mŕtvy v Hagridovom náručí.

„NIE!“Výkrik bol o to strašnejší, lebo vôbec nečakal, ani

nesníval, že profesorka McGonagallová môže vydať taký zvuk. Nablízku počul ženský smiech a vedel, že Bellatrix sa teší zo zúfalstva profesorky McGonagallovej. Znova na okamih žmúril a videl, že otvorené dvere sa plnia ľuďmi a tí, čo bitku prežili, vychádzajú von, aby sa postavili zoči-voči premožiteľom a na vlastné oči videli, že Harry je mŕtvy.

Videl Voldemorta kúsok pred sebou, ako hladká Nagini po hlave jediným bielym prstom. Znova zavrel oči.

„Nie!“„Nie!“„Harry! HARRY!“Hlasy Rona, Hermiony a Ginny boli horšie ako hlas

McGonagallovej. Harry tak veľmi túžil zakričať na nich, no predsa sa donútil ležať ticho. Ich výkriky však boli ako rozbuška – tí, čo prežili, sa pridali, vykrikovali a nadávali smrťožrútom, až…

„TICHO!“ vykríkol Voldemort, ozval sa tresk, zablyslo sa a všetkých donútil stíchnuť. „Skončilo sa to! Polož ho, Hagrid, k mojim nohám, kam patrí!“

Harry cítil, ako ho Hagrid položil na trávu.„Vidíte?“ pokračoval Voldemort a Harry cítil, ako sa

prechádza sem a tam popred neho. „Harry Potter je mŕtvy!

702

Pochopili ste už? Podviedol vás. Nikdy nebol nič viac ako chlapec, ktorý sa spoliehal na druhých, že sa obetujú zaňho!“

„Porazil vás!“ vykríkol Ron a čaro sa zlomilo a obrancovia Rokfortu znovu kričali a vrieskali, až sa ozvalo druhé, mocnejšie tresknutie, ktoré ich znova umlčalo.

„Zabil som ho, keď sa chcel odtiaľto odkradnúť,“ volal Voldemort a s pôžitkom vychutnával to klamstvo, „keď sa pokúšal zachrániť…“

No Voldemort zmĺkol. Harry počul nejaký rozruch a výkrik, potom ďalšie tresknutie, záblesk svetla a bolestný ston. Pootvoril oči na malú štrbinku. Niekto vybehol z davu a vrhol sa na Voldemorta. Harry videl, že postava dopadla na zem, odzbrojená, a Voldemort odhadzoval útočníkov prútik nabok a smial sa.

„A to je kto?“ spytoval sa a jeho hlas bol tichý ako sykot hada. „Kto chcel dobrovoľne poslúžiť ako príklad, čo sa stane tým, ktorí budú pokračovať v prehratom boji?“

Bellatrix sa natešene zasmiala.„To je Neville Longbottom, môj pane! Chlapec, ktorý

spôsoboval Carrowovcom toľko problémov! Syn tých aurorov, pamätáte sa?“

„Ach, áno, pamätám sa,“ povedal Voldemort a hľadel na Nevilla, ktorý, neozbrojený a nechránený, namáhavo vstával na území nikoho medzi tými, čo prežili, a smrťožrútmi. „Ale ty si čistokrvný, všakže, ty môj odvážlivec?“ spýtal sa Voldemort Nevilla, ktorý stál zoči-voči nemu a prázdne ruky mal zovreté do pästí.

„No a čo keď som?“ odvetil Neville nahlas.„Zdá sa, že máš ducha a odvahu a pochádzaš zo

vznešeného rodu. Bude z teba veľmi cenný smrťožrút. Takých, ako si ty, potrebujeme, Neville Longbottom.“

703

„Pripojím sa k vám, až peklo zamrzne,“ vyhlásil Neville. „Dumbledorova armáda!“ vykríkol a odpovedalo mu volanie z davu, ktoré zrejme Voldemortovo umlčiavacie zaklínadlo nemohlo udržať.

„Tak dobre,“ ozval sa Voldemort a Harry v jeho hodvábnom hlase vycítil väčšie nebezpečenstvo než v najsilnejšom zaklínadle. „Ak si si vybral takto, Longbottom, potom sa vrátime k pôvodnému plánu. Tak teda, na tvoju hlavu,“ povedal potichu.

Harry stále žmúril pomedzi mihalnice a videl, ako Voldemort mávol prútikom. Vzápätí v tom pološere niečo vyletelo z rozbitých okien hradu – vyzeralo to ako nejaký zdeformovaný vták a pristálo to na Voldemortovej ruke. Zatriasol tým vyprašiveným predmetom a v ruke mu za špicatý koniec visel prázdny a otrhaný Triediaci klobúk.

„V Rokfortskej škole sa už viac nebude triediť,“ vyhlásil Voldemort. „Nebudú fakulty. Symbol, štít a farby môjho vznešeného predka Salazara Slizolina postačia každému, však, Neville Longbottom?“

Zamieril prútikom na Nevilla, ten stuhol a znehybnel, a potom narazil klobúk na Nevillovu hlavu, takže mu skĺzol až pod oči. Medzi prizerajúcimi sa pred hradom nastal nejaký pohyb, ale smrťožrúti ako jeden zdvihli prútiky a držali rokfortských bojovníkov v šachu.

„Tu na Nevillovi uvidíte, čo sa stane každému, kto bude taký hlúpy, že sa odváži naďalej sa stavať proti mne,“ povedal Voldemort a mávnutím prútika spôsobil, že Triediaci klobúk vzbĺkol.

Ozvali sa výkriky, lebo Neville bol v plameňoch, pričom stál na mieste, neschopný sa pohnúť. Harry to už nezniesol. Musí konať…

A vtedy sa stalo niekoľko vecí naraz.

704

Zo vzdialenej hranice školy sa ozval hukot, ako keby sa k hradu spoza múrov, ktoré odtiaľto nebolo vidieť, valili s hlasnými bojovými výkrikmi stovky ľudí. Zároveň sa spoza hradu dotackal Grawp a kričal: „HAGGER!“ Na jeho výkrik odpovedal rev Voldemortových obrov: rozbehli sa za Grawpom ako slony, až sa triasla zem. Potom sa ozval dupot kopýt, drnčanie tetív na lukoch a odrazu na smrťožrútov, ktorých rady sa rozpadli a prekvapene kričali, padali šípy. Harry si spod habitu vytiahol neviditeľný plášť, prehodil ho cez seba a vyskočil, a práve v tom okamihu sa pohol aj Neville.

Jediným rýchlym, plynulým pohybom sa Neville zbavil spútavajúceho zaklínadla, horiaci klobúk z neho spadol a on z neho vytiahol niečo strieborné, ligotavé, s rukoväťou vykladanou rubínmi…

Švihnutie striebornej čepele nebolo v reve prichádzajúceho davu, zápasiacich obrov a v dupote kentaurov počuť, a predsa pritiahlo všetky pohľady. Neville jediným úderom odsekol hlavu veľkého hada, ktorá vyletela vysoko do vzduchu a leskla sa vo svetle vychádzajúcom zo vstupnej haly. Voldemort otvoril ústa v zlostnom výkriku, ale nikto ho nepočul, a telo hada mu so zadunením dopadlo k nohám…

Harry, skrytý pod neviditeľným plášťom, vrhol medzi Nevilla a Voldemorta cloniace zaklínadlo, kým Voldemort stihol zdvihnúť prútik. Potom výkriky, rev a dupot bojujúcich obrov prekričal Hagridov výkrik.

„HARRY! HARRY – KDE JE HARRY?“ kričal.Zavládol chaos. Útočiaci kentauri rozháňali

smrťožrútov, všetci utekali pred dupotajúcimi nohami obrov, posily, ktoré prichádzali nevedno odkiaľ, hučali čoraz bližšie. Harry videl veľké okrídlené tvory, ako lietajú

705

okolo hláv Voldemortových obrov – testraly a hipogrif Hrdozobec im driapali oči, kým Grawp ich udieral a tĺkol. Čarodejníci, obrancovia Rokfortu a takisto aj Voldemortovi smrťožrúti, museli ustúpiť do hradu. Harry vystreľoval zaklínadlá a kliatby na každého smrťožrúta, ktorého zbadal, a tí padali, nevediac čo, alebo kto ich zasiahol, a ich telá pošliapal ustupujúci dav.

Harryho, stále ukrytého pod neviditeľným plášťom, unášal dav do vstupnej haly. Hľadal Voldemorta a uvidel ho na druhej strane miestnosti, ako vystreľuje zaklínadlá naľavo-napravo a cúva pritom do Veľkej siene, vykrikujúc príkazy svojim stúpencom. Harry uvrhol ďalšie cloniace zaklínadlá a Voldemortove vyhliadnuté obete Seamus Finnigan a Hannah Abbottová preleteli popri ňom do Veľkej siene, kde sa zapojili do boja, ktorý tam už prepukol.

Hore prednými schodmi sa teraz valili ďalší a ďalší ľudia a Harry videl Charlieho Weasleyho, ako predbehol Horacea Slughorna, ktorý ešte stále mal na sebe smaragdovozelenú pyžamu. Vyzeralo to tak, že sa vrátili na čele príbuzných a priateľov bojujúcich rokfortských študentov aj s obchodníkmi a majiteľmi domov z Rokvillu. Kentauri Bane, Ronan a Magorian s veľkým dupotom vtrhli do siene a za Harrym vyleteli z pántov kuchynské dvere.

Rokfortskí domáci škriatkovia sa hrnuli do vstupnej haly, kričali, mávali nožmi a sekáčikmi pod vedením Kreachera, ktorému na hrudi nadskakoval medailón Regulusa Blacka a jeho ropuší hlas sa rozliehal ešte aj v tom rachote: „Do boja! Do boja! Do boja za môjho pána, obrancu domácich škriatkov! Bojujte proti Temnému pánovi v mene statočného Regulusa! Do boja!“

706

Sekali a bodali smrťožrútov do členkov a píšťal a ich drobné tváre ožili hnevom a všade, kam Harry pozrel, sa smrťožrúti poddávali početnej prevahe, vyraďovali ich zaklínadlá, vyťahovali si šípy z rán, alebo dobodaní do nôh domácimi škriatkami sa jednoducho pokúšali ujsť, no pohltil ich prichádzajúci dav.

Ešte sa to však neskončilo. Harry kľučkoval medzi duelantmi, popri brániacich sa zajatcoch do Veľkej siene.

Voldemort bol v strede boja a zasahoval a zrážal všetko v dosahu. Harry nemal príležitosť zasiahnuť ho priamo, ale usiloval sa prebojovať k nemu čo najbližšie, stále neviditeľný, a Veľká sieň bola čoraz plnšia, lebo všetci, čo vládali, sa tlačili dnu.

Harry videl, ako George a Lee Jordan šmarili o zem Yaxleyho, Dolohov s výkrikom padol pod Flitwickovou rukou, videl, ako Hagrid prehodil Waldena Macnaira na druhú stranu miestnosti, kde narazil do kamennej steny a v bezvedomí skĺzol na zem. Videl Rona a Nevilla likvidovať Fenrira Greybacka, Aberforth omračoval Rookwooda, Artur a Percy zrazili na zem Thicknesseho a Lucius a Narcissa Malfoyovci bežali pomedzi dav, ani sa nepokúšali bojovať, a volali svojho syna.

Voldemort sa stretol v súboji s McGonagallovou, Slughornom a Kingsleym naraz a v tvári sa mu zračila chladná nenávisť, keď sa točili a uhýbali a nemohli s ním skoncovať.

Asi päťdesiat metrov od Voldemorta bojovala aj Bellatrix a tak ako jej pán sa stretla v súboji s tromi naraz: s Hermionou, Ginny a Lunou. Dievčatá bojovali zo všetkých síl, no Bellatrix sa im vyrovnala. Harryho pozornosť odpútalo zabíjacie zaklínadlo, ktoré preletelo tak blízko Ginny, že unikla smrti len o vlások.

707

Zmenil smer a rozbehol sa k Bellatrix, nie k Voldemortovi, no po pár krokoch odletel nabok.

„MOJU DCÉRU NIE, TY SUKA!“Pani Weasleyová cestou odhodila plášť a uvoľnila si

ruky. Bellatrix sa zvrtla a rozrehotala sa pri pohľade na svoju novú vyzývateľku.

„Z CESTY!“ skríkla pani Weasleyová na dievčatá a švihnutím prútika začala súboj. Harry ohromene sledoval, ako prútik Molly Weasleyovej švihá a krúti sa a úsmev Bellatrix Lestrangeovej mizne a mení sa na vrčanie. Z oboch prútikov vyletúvali záblesky svetla a podlaha okolo čarodejníc bola horúca a popukaná. Obe ženy bojovali s úmyslom zabiť.

„Nie!“ vykríkla pani Weasleyová, keď jej pribehlo zopár študentov na pomoc. „Odstúpte! Odstúpte! Je moja!“

Stovky ľudí teraz stáli popri stenách a sledovali tieto dva súboje – Voldemortov s jeho tromi súpermi a Bellatrixin s Molly. Neviditeľný Harry tam stál, nevediac, čo robiť, lebo chcel útočiť, a predsa chrániť, a nebol si istý, či netrafí nevinného.

„Čo sa stane s tvojimi deťmi, keď ťa zabijem?“ posmešne dobiedzala Bellatrix, šialená ako jej pán, a nadskakovala, lebo Molline zaklínadlá tancovali okolo nej. „Keď sa mamička poberie za Freddiem?“

„Už… nikdy… viac… sa… nedotkneš… mojich… detí!“ vykríkla pani Weasleyová.

Bellatrix sa zasmiala tým istým radostným smiechom, ako sa smial jej bratranec Sirius, keď klesol dozadu cez závoj, a Harry odrazu vedel, čo sa stane, prv ako sa to stalo.

Mollino zaklínadlo letelo popod Bellatrixinu natiahnutú ruku a zasiahlo ju rovno do hrude, priamo nad srdce.

708

Bellatrixin zlomyseľný úsmev zamrzol, vyvalila oči a na kratučký okamih jej došlo, čo sa stalo, a potom sa prevrátila a prizerajúci sa dav zreval a Voldemort vykríkol.

Harry mal pocit, ako keby sa otáčal v spomalenom pohybe. Videl, ako McGonagallovú, Kingsleyho a Slughorna odhodilo dozadu, krútia sa vo vzduchu, lebo Voldemortova zlosť zo straty poslednej najlepšej bojovníčky vybuchla silou bomby. Voldemort zdvihol prútik a namieril ho na Molly Weasleyovú.

„Protego!“ zreval Harry a uprostred siene sa roztiahlo cloniace zaklínadlo. Voldemort sa obzeral, odkiaľ vyšlo, a Harry si stiahol neviditeľný plášť.

Šokované a natešené výkriky z každej strany: „Harry!“ „ON ŽIJE!“ okamžite stíchli. Dav sa zľakol a náhle zavládlo úplné ticho, keď Voldemort a Harry hľadeli na seba a zároveň začali okolo seba krúžiť.

„Nechcem, aby sa niekto pokúšal pomôcť mi,“ zvolal Harry a v úplnom tichu sa jeho hlas ozýval ako signál trúbky. „Musí to byť takto. Musím to byť ja.“

Voldemort zasyčal.„Potter to tak nemyslí,“ posmieval sa a vyvaľoval

červené oči. „Takto on nepracuje, však? Koho dnes použiješ ako štít, Potter?“

„Nikoho,“ odvetil Harry jednoducho. „Nijaký horcrux už nie je. Si iba ty a ja. Ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive, a jeden z nás odíde navždy…“

„Jeden z nás?“ uškieral sa Voldemort, celé telo mal napäté a upieral naňho červené oči ako had, ktorý sa chystá zaútočiť. „Myslíš si, že to budeš ty, chlapec, ktorý prežil náhodou a preto, lebo Dumbledore ťahal povrázky?“

„Takže to bola náhoda, keď moja mama obetovala život, aby ma zachránila?“ spýtal sa Harry. Obaja sa stále posúvali

709

bokom v dokonalom kruhu, udržiavajúc si rovnakú vzdialenosť, a pre Harryho neexistovala nijaká iná tvár, len Voldemortova. „Bola to iba náhoda, keď som sa rozhodol bojovať proti tebe na cintoríne? Náhoda, že som sa dnes v noci nebránil, no aj tak som prežil a znova som sa vrátil do boja?“

„Náhody!“ kričal Voldemort, no stále neútočil a dav divákov zmeravel ako skamenený a z tých stoviek ľudí v sieni akoby okrem nich dvoch nikto ani nedýchal. „Náhoda a príležitosť a skutočnosť, že si sa krčil a fňukal za chrbtami mocnejších mužov a žien a dovolil mi zabiť ich namiesto teba!“

„Dnes už nikoho zabíjať nebudeš,“ vravel Harry a ďalej krúžili a hľadeli si do očí – zelené do červených. „Už nikdy nikoho nezabiješ. Nechápeš to? Ja som bol pripravený zomrieť, aby som ti zabránil ubližovať týmto ľuďom…“

„Ale nezomrel si!“„… chcel som, a to rozhodlo. Urobil som to, čo urobila

moja matka. Oni sú pred tebou chránení. Nevšimol si si, že žiadne zaklínadlo, ktoré na nich uvrhneš, sa neudrží? Nemôžeš ich mučiť. Nemôžeš sa ich dotknúť. Neučíš sa zo svojich chýb, Riddle, však nie?“

„Opovažuješ sa…“„Áno, opovažujem,“ povedal Harry. „Viem veci, ktoré

ty nevieš, Tom Riddle. Viem veľa dôležitých vecí, ktoré ty nevieš. Chceš si niektoré vypočuť, kým urobíš ďalšiu veľkú chybu?“

Voldemort mlčal, ale zakrádal sa v kruhu a Harry vedel, že na čas ho zaujal a drží ho v šachu, pokiaľ existuje hoci len nepatrná možnosť, že Harry by naozaj mohol vedieť posledné tajomstvo.

710

„Je to zase láska?“ spýtal sa Voldemort a jeho hadia tvár sa uškŕňala. „Dumbledorovo obľúbené riešenie? Láska, ktorá podľa jeho slov porazila smrť, hoci láska mu nezabránila, aby spadol z veže a dolámal sa ako stará figúrka? Láska, ktorá mi nezabránila, aby som zašliapol tvoju humusácku matku ako cvrčka, Potter. Zdá sa, že nikto ťa nemiluje až tak, aby vybehol a vzal na seba moju kliatbu. Tak čo ti zabráni zomrieť teraz, keď zaútočím?“

„Iba jediná vec,“ povedal Harry a stále krúžili okolo seba, zahľadení jeden na druhého, a iba to posledné tajomstvo im bránilo zaútočiť.

„Ak to nie je láska, čo ťa zachráni tentoraz,“ hovoril Voldemort, „musíš veriť, že ovládaš mágiu, ktorú ja neovládam, alebo máš zbraň mocnejšiu, ako je moja.“

„Myslím, že oboje,“ odvetil Harry a videl, ako sa na hadej tvári mihol šok, hoci vzápätí sa stratil. Voldemort sa rozosmial a ten zvuk bol desivejší ako jeho výkriky, bez humoru a šialený a ozýval sa v tichej sieni.

„Ty si myslíš, že ovládaš mágiu lepšie ako ja?“ spytoval sa. „Ako ja, ako lord Voldemort, ktorý vykonal mágiu, o akej ani sám Dumbledore nikdy nesníval?“

„Ó, on o nej sníval,“ opravil ho Harry, „ale vedel viac ako ty, vedel dosť, aby neurobil to, čo si urobil ty.“

„Chceš povedať, že on bol slabý!“ vrieskal Voldemort. „Príliš slabý, aby sa na to odvážil, príliš slabý, aby si zobral, čo mohlo byť jeho a čo bude moje!“

„Nie, on bol múdrejší ako ty,“ namietal Harry, „lepší čarodejník, lepší človek.“

„Ja som zapríčinil smrť Albusa Dumbledora!“„To si myslíš ty,“ povedal Harry, „ale mýliš sa.“Po prvý raz sa stovky divákov okolo stien pohli v

spoločnom nádychu.

711

„Dumbledore je mŕtvy!“ Voldemort vrhol tie slová Harrymu, ako keby mu mali spôsobiť neznesiteľnú bolesť. „Jeho telo hnije v mramorovej hrobke tu pri hrade. Videl som ho, Potter, on sa nevráti!“

„Áno, Dumbledore je mŕtvy,“ pokojne odvetil Harry, „no ty si ho nezabil, on sám si vybral spôsob smrti. Vybral si ho už mesiace predtým, ako zomrel, a zariadil celú tú záležitosť s mužom, ktorého si považoval za svojho sluhu.“

„Čo sú to za detinské reči?“ vyprskol Voldemort, no stále neútočil a jeho červené oči sa neodtŕhali od Harryho očí.

„Severus Snape nebol tvoj,“ vravel Harry. „Snape bol Dumbledorov, Dumbledorov od chvíle, keď si začal prenasledovať moju matku. A nikdy si si to neuvedomil, pretože ty nechápeš jednu vec. Nikdy si nevidel Snapa vyčariť Patronusa, však, Riddle?“

Voldemort neodpovedal. Ďalej krúžili vedľa seba ako vlci, ktorí sa chystajú jeden druhého roztrhať.

„Snapov Patronus bol laň,“ hovoril Harry, „taká istá ako Patronus mojej matky, pretože on ju miloval skoro celý svoj život, už od detstva. Mal si to vedieť.“ Harry videl, ako sa Voldemortove nozdry zachveli, „žiadal ťa, aby si ušetril jej život, však?“

„Túžil po nej, to bolo všetko,“ zaškeril sa Voldemort, „no keď zomrela, súhlasil s tým, že sú aj iné ženy, s čistejšou krvou, vhodnejšie preňho.“

„Pravdaže ti to povedal,“ odvetil Harry, „lebo bol Dumbledorovým špiónom od tej chvíle, keď si ju ohrozil. Odvtedy pracoval proti tebe! Dumbledore už zomieral, keď to Snape ukončil!“

„Na tom nezáleží!“ škriekal Voldemort, ktorý pozorne vnímal každé slovo, ale teraz sa zasmial šialeným

712

smiechom. „Nezáleží na tom, či Snape bol môj, alebo Dumbledorov, alebo aké smiešne prekážky sa mi stavali do cesty! Zničil som ich, tak ako som zničil tvoju matku, údajnú Snapovu veľkú lásku! Och, Potter, to všetko do seba zapadá, ale spôsobom, ktorému ty vôbec nerozumieš!

Dumbledore mi chcel zabrániť, aby som sa dostal k bazovému prútiku! Chcel, aby sa skutočným pánom prútika stal Snape! Ale ja som ťa predbehol, chlapček – zobral som si prútik, prv ako si sa k nemu dostal ty, pochopil som pravdu skôr ako ty. Pred tromi hodinami som zabil Severusa Snapa a bazový prútik, smrteľná palička, prútik osudu, je skutočne môj! Dumbledorov posledný plán zlyhal, Harry Potter!“

„Áno, zlyhal,“ pripustil Harry. „Máš pravdu. No prv než sa ma pokúsiš zabiť, radím ti, aby si porozmýšľal o tom, čo si urobil… Porozmýšľaj a pokús sa nájsť v sebe nejaké výčitky, Riddle…“

„Čo to má byť?“Zo všetkých tých vecí, ktoré mu Harry povedal, väčšmi

než akékoľvek odhalenie alebo posmech, Voldemorta šokovalo toto. Harry videl, ako sa jeho zrenice stiahli do tenkých štrbín, a videl, ako mu pokožka okolo očí zbledla.

„Je to tvoja posledná šanca,“ hovoril Harry. „Nič iné ti nezostalo… videl som, čím sa inak staneš… Buď chlap… a pokús sa… pokús sa nájsť nejaké výčitky…“

„Opovažuješ sa…?“ začal Voldemort znovu.„Áno, opovažujem,“ povedal Harry, „pretože

Dumbledorov posledný plán sa vôbec neobrátil proti mne. Zasiahol teba, Riddle.“

Voldemortova ruka s bazovým prútikom sa zatriasla, ale Harry držal Dracov veľmi zľahka. Vedel, že ten okamih príde už o pár sekúnd.

713

„Ten prútik ti stále nefunguje poriadne, pretože si zavraždil nesprávnu osobu. Severus Snape nikdy nebol skutočným pánom bazového prútika. On nikdy neporazil Dumbledora.“

„Zabil…“„Nepočúvaš ma? Snape nikdy neporazil Dumbledora!

Dumbledorovu smrť oni dvaja naplánovali spoločne! Dumbledore chcel zomrieť neporazený, ako skutočný posledný majiteľ prútika! Keby všetko bolo dopadlo podľa plánu, moc prútika by zomrela s ním, pretože ho nikdy nikto od neho nezískal!“

„Ale v tom prípade, Potter, Dumbledore akoby mi ten prútik daroval!“ Voldemortov hlas sa triasol od škodoradosti. „Ukradol som prútik z hrobu posledného pána! Zobral som ho proti želaniu posledného pána! Jeho moc je moja!“

„Stále to nechápeš, Riddle? Ten prútik nestačí vlastniť! Tým, že ho držíš, používaš, tým sa nestáva skutočne tvojím. Nepočúval si Ollivandera? Prútik si vyberá čarodejníka… Bazový prútik uznal nového pána pred Dumbledorovou smrťou, a ten sa ho ani nedotkol. Nový pán vyrazil prútik z Dumbledorovej ruky proti jeho vôli a nikdy si neuvedomil, čo vlastne urobil, ani to, že najnebezpečnejší prútik na svete bol od tej chvíle verný jemu…“

Voldemortova hruď sa rýchlo dvíhala a klesala a Harry cítil, že zaklínadlo už príde, cítil, ako sa tvorí v prútiku, namierenom na jeho tvár.

„Skutočným pánom bazového prútika bol Draco Malfoy.“

Na Voldemortovej tvári sa na okamih zjavil absolútny šok, ale vzápätí zmizol.

714

„Ale čo na tom záleží?“ povedal potichu. „Aj keď máš pravdu, Potter, pre teba a pre mňa v tom nie je nijaký rozdiel. Ty už nemáš fénixov prútik. Náš súboj závisí iba od schopností… a keď ťa zabijem, môžem sa postarať o Draca Malfoya…“

„Na to je už prineskoro,“ povedal Harry. „Prepásol si svoju šancu. Ja som to urobil prvý. Premohol som Draca už pred niekoľkými týždňami. Zobral som mu prútik.“

Harry mykol hlohovým prútikom a cítil, ako sa naň upierajú všetky oči v sieni.

„Takže tým sa to všetko končí alebo nie?“ zašepkal Harry. „Vie prútik v tvojej ruke, že jeho posledný pán bol odzbrojený? Lebo ak vie… Ja som skutočným pánom bazového prútika.“

Na očarovanej oblohe nad nimi odrazu vybuchla červenozlatá žiara a za najbližším oknom sa zjavil okraj oslepujúceho slnka. Svetlo dopadlo na ich tváre zároveň, takže Voldemortova bola odrazu len ohnivý rozmazaný fľak. Harry počul prenikavé zaškriekanie v tej istej chvíli, keď aj on vykríkol v nádeji k nebesám, mieriac Dracovým prútikom:

„Avada Kedavra!“„Expelliarmus!“Treskot ako výstrel z kanóna a zlaté plamene, ktoré

vyšľahli v strede kruhu, čo vyšliapali, označili miesto, kde sa zaklínadlá zrazili. Harry videl, ako sa Voldemortov zelený záblesk stretol s jeho zaklínadlom, videl, ako bazový prútik letí vysoko, černie sa na pozadí slnečného svetla, krúti sa pod očareným stropom ako hlava Nagini a letí až k pánovi, ktorého nezabije a ktorý sa konečne stal jeho skutočným vlastníkom. Harry so skúsenosťou šikovného stíhača zachytil prútik voľnou rukou, zatiaľ čo Voldemort

715

letel dozadu s roztiahnutými rukami a tenké zrenice šarlátových očí sa prevrátili stĺpikom. Tom Riddle dopadol na dlážku s celkom svetskou definitívnosťou, jeho telo bolo ochabnuté a scvrknuté, biele ruky prázdne a hadia tvár tupá a nevedomá. Voldemort bol mŕtvy, zabilo ho jeho vlastné odrazené zaklínadlo a Harry stál s dvoma prútikmi v ruke a hľadel na pozemskú schránku svojho nepriateľa.

Tichý šok z tej chvíle trval iba jediný rozochvený okamih – potom okolo Harryho vypukol hurhaj. Výkriky, volanie na slávu a rev divákov sa niesli povetrím. Prudké ranné slnko žiarilo do okien, všetci sa hrnuli k nemu, prví pribehli Ron s Hermionou a ich ruky sa ovíjali okolo neho, ich nezrozumiteľné výkriky ho ohlušovali. Potom nasledovali Ginny, Neville a Luna a potom všetci Weasleyovci a Hagrid, Kingsley a McGonagallová, Flitwick a Sproutová a Harry nepočul ani slovo, čo všetci kričali, ani nevedel, čie ruky ho chytajú, ťahajú, pokúšajú sa objať ho, tlačili sa k nemu stovky ľudí, všetci rozhodnutí dotknúť sa chlapca, ktorý prežil, príčiny, prečo sa to konečne skončilo.

Slnko vytrvalo stúpalo nad Rokfort a Veľká sieň sršala životom a svetlom. Harryho pohltili zmiešané výkriky radosti i žiaľu, trúchlenia i osláv. Všetci chceli, aby tam bol s nimi, ich vodca a symbol, ich záchranca a vzor, a to, že je nevyspatý, že túži iba po spoločnosti niekoľkých, im ani nezišlo na um. Musel sa rozprávať s pozostalými, držať ich za ruky, hľadieť na ich slzy, prijímať ich poďakovania, počúvať správy, ktoré dopoludnia prichádzali z každého kúta, že tí, čo boli v celej krajine pod vplyvom imperiusu, sa znova spamätali, že smrťožrúti sú na úteku, alebo ich zajali, že všetkých nevinných prepustili z Azkabanu a že

716

Kingsleyho Shacklebolta menovali za dočasného ministra mágie…

Odstránili Voldemortovo telo a uložili ho do miestnosti mimo siene, preč od tiel Freda, Tonksovej, Lupina, Colina Creeveyho a päťdesiatich ďalších, ktorí bojovali proti nemu. McGonagallová vrátila do siene stoly, ale nikto už nesedel podľa fakúlt: všetci sa pomiešali, učitelia a žiaci, duchovia a rodičia, kentauri a domáci škriatkovia a Firenze ležal a zotavoval sa v kúte, Grawp nakúkal cez rozbité okno a ľudia do jeho smejúcich sa úst hádzali jedlo. Po chvíli sa vyčerpaný Harry ocitol na lavičke vedľa Luny.

„Keby som bola na tvojom mieste, žiadalo by sa mi trochu pokoja a ticha,“ povedala.

„To by bolo skvelé,“ odvetil.„Ja ich odpútam,“ navrhla. „Prehoď si plášť.“Prv ako stihol niečo povedať, Luna vykríkla: „Aha,

pozrite, bľačiaci bzučiak!“ a ukazovala z okna. Všetci, čo to počuli, sa obzreli, a Harry si zatiaľ prehodil plášť a vstal.

Teraz mohol nerušene prejsť cez sieň. O dva stoly ďalej zbadal Ginny. Opierala si hlavu o matkino plece. Bude čas porozprávať sa s ňou neskôr – celé hodiny, dni a možno roky budú mať na rozprávanie. Videl Nevilla – chrabromilský meč ležal pri jeho tanieri a on jedol, obklopený skupinou nadšených obdivovateľov. Kráčal uličkou medzi stolmi a zbadal troch Malfoyovcov, schúlených vedľa seba, akoby nevedeli, či tam majú byť, alebo nie, ale nikto si ich nevšímal. Všade, kam pozrel, videl spojené rodiny a napokon zbadal tých, po ktorých túžil najväčšmi.

„To som ja,“ zašepkal, prikrčený za nimi. „Idete so mnou?“

717

Ron a Hermiona ihneď vstali a vyšli s ním z Veľkej siene. Z mramorového schodiska chýbali veľké kusy, časť zábradlia bola preč a na každom schode videli sutiny a kaluže krvi.

Niekde v diaľke počuli, ako Zloduch lieta po chodbách a spieva víťaznú pieseň, ktorú si sám zložil:

Voldy bol babrák! Dali sme im na frak!Zásluhou Potríka zničili sme lotríka!

„To skutočne vyjadruje hĺbku tragédie, čo?“ poznamenal Ron a otvoril Harrymu a Hermione dvere.

Radosť príde, pomyslel si Harry, ale v tej chvíli ju tlmilo vyčerpanie a bolesť zo straty Freda, Lupina a Tonksovej. Prenikavá bolesť bodajúca ho pri každom kroku. No predovšetkým cítil otupujúcu úľavu a túžil po spánku. Lenže najprv dlhoval vysvetlenie Ronovi a Hermione, ktorí s ním vydržali tak dlho a zaslúžili si pravdu. Podrobne im opísal všetko, čo videl v mysľomise a čo sa stalo v lese, a oni ani nestihli vyjadriť svoje zdesenie a ohromenie, keď konečne prišli na miesto, kam mali namierené, hoci nikto z nich to nespomenul.

Kamenná chrličová obluda strážiaca vchod do riaditeľovej kancelárie bola odstrčená nabok, stála nakrivo a vyzerala trochu otrasene a Harry rozmýšľal, či vôbec rozozná heslá.

„Môžeme ísť hore?“ spýtal sa obludy.„Nech sa vám páči, poslúžte si,“ zastenala socha.Preliezli poza ňu na točité kamenné schodisko a potom

ich schody pomaly vynášali hore. Harry otvoril dvere na ich konci.

718

Letmo pozrel na kamennú mysľomisu na stole, kde ju nechal, no zrazu vykríkol, lebo sa ozval prenikavý hurhaj a myslel si, že sú to zase zaklínadlá, že sa vracajú smrťožrúti a Voldemort sa znovuzrodil.

Bol to však potlesk. Zo stien mu niekdajší riaditelia a riaditeľky Rokfortu postojačky tlieskali, mávali klobúkmi, v niektorých prípadoch parochňami, a načahovali sa cez rámy, chytali sa za ruky, tancovali na stoličkách, na ktorých boli namaľovaní. Dilys Derwentová bez hanby vzlykala, Dexter Fortescue mával načúvadlom, Phineas Nigellus vysokým prenikavým hlasom volal: „Nezabúdajte, že Slizolinská fakulta v tom zohrala svoju úlohu! Nech sa nezabudne na náš prínos!“

No Harry mal oči len pre muža na najväčšom portréte priamo za riaditeľským kreslom. Slzy mu stekali spod polmesiačikovitých okuliarov do dlhej striebornej brady, vyžarovala z neho hrdosť a vďaka, ktoré napĺňali Harryho rovnakým pocitom ako pieseň fénixa.

Nakoniec Harry zdvihol ruky a portréty úctivo zmĺkli, usmievali sa a utierali si oči a nedočkavo čakali na jeho slová. Adresoval ich Dumbledorovi a vyberal ich nesmierne starostlivo. Hoci bol vyčerpaný a ledva videl, musel vynaložiť posledné úsilie a požiadať ho o poslednú radu.

„Tá vec, čo bola ukrytá v strele…“ začal, „pustil som ju v lese. Neviem presne kde, ale nebudem ju hľadať. Súhlasíte?“

„Drahý chlapče, súhlasím,“ prikývol Dumbledore a jeho kolegovia na obrazoch sa tvárili zmätene a zvedavo. „Múdre a odvážne rozhodnutie, ale menej by som od teba nečakal. Vie ešte niekto, kde spadla?“

719

„Nikto,“ povedal Harry a Dumbledore spokojne prikývol.

„Nechám si však Ignotusov dar,“ povedal Harry a Dumbledore sa usmieval.

„Ale pravdaže, Harry, je navždy tvoj, až kým ho neodovzdáš ďalej!“

„A potom je tu toto.“Harry zdvihol bazový prútik a Ron a Hermiona hľadeli

naň s takou úctou, až sa to Harrymu nepáčilo, hoci bol omámený a nevyspatý.

„Ja ho nechcem,“ vyhlásil Harry.„Čože?“ vyhŕkol Ron. „Čo ti preskočilo?“„Ja viem, že je mocný,“ hovoril unavene. „Ale bol som

spokojnejší s tým svojím, takže…“Prehrabával sa vo vrecúšku, ktoré mu viselo na krku, a

vytiahol dve polovice cezmíny, spojené tenučkým vláknom fénixovho pera. Hermiona povedala, že tie polovice sa nedajú spojiť, že poškodenie je príliš vážne. No vedel, že ak nepomôže toto, tak potom už naozaj nič.

Položil zlomený prútik na riaditeľov stôl, dotkol sa ho končekom bazového prútika a zvolal: „Reparo!“

Keď sa prútik znovu spojil, z jeho konca vyleteli červené iskry. Harry vedel, že sa to podarilo. Zobral prútik z cezmíny a fénixovho pera a odrazu pocítil teplo v prstoch, ako keby sa prútik a ruka tešili z obnoveného spojenia.

„Vraciam bazový prútik,“ oznámil Dumbledorovi, ktorý ho sledoval s obrovskou láskou a obdivom, „naspäť, odkiaľ prišiel. Môže zostať tam. Ak zomriem prirodzenou smrťou ako Ignotus, jeho sila sa stratí, však? Predchádzajúci pán nikdy nebude porazený. Tým sa to skončí.“

Dumledore prikývol. Usmiali sa na seba.

720

„Si si istý?“ spýtal sa Ron. Pri pohľade na bazový prútik v jeho hlase zaznel slabý náznak túžby.

„Myslím, že Harry má pravdu,“ zašepkala Hermiona.„Ten prútik spôsobil viac nešťastia, ako je hoden,“ dodal

Harry. „A ak mám byť úprimný,“ odvrátil sa od portrétov a už myslel iba na posteľ s nebesami, ktorá naňho čaká v Chrabromilskej veži, a rozmýšľal, či by mu tam Kreacher nemohol priniesť obložený chlebík, „ja som už mal dosť problémov na celý život.“

721

O DEVÄTNÁSŤ ROKOV

Zdalo sa, že jeseň toho roku prišla náhle. Ráno prvého septembra bolo iskrivé a zlatisté ako jablko, a keď malá rodina poskakujúc prechádzala cez rušnú cestu k veľkej začadenej stanici, výfukové plyny a dych chodcov sa v chladnom vzduchu jagali ako pavučiny. Na plných batožinových vozíkoch, ktoré tlačili rodičia, hrkotali dve veľké klietky. Sovy v nich rozhorčene húkali a červenovlasé dievča sa uplakane vlieklo za bratmi, držiac sa otca za ruku.

„Nepotrvá to dlho a pôjdeš aj ty,“ utešoval ju Harry.„Dva roky,“ fňukala Lily. „Ja chcem ísť teraz!“Cestujúci z prímestských vlakov zvedavo pokukovali na

sovy, keď sa rodina prepletala pomedzi ľudí k bariére medzi nástupišťom deväť a desať. Aj napriek hurhaju sa k Harrymu doniesol Albusov hlas. Jeho synovia pokračovali v hádke, ktorú začali už v aute.

„Nebudem! Ja nebudem v Slizoline!“„James, prestaň!“ varovala ho Ginny.„Ja som iba povedal, že by mohol byť,“ bránil sa James a

uškŕňal sa na mladšieho brata. „Na tom nie je nič zlé. Mohol by byť v Sliz…“

No James zachytil matkin pohľad a zmĺkol. Piati Potterovci podišli k bariére. James sa trochu povýšenecky pozrel cez plece na mladšieho brata, zobral matke vozík a rozbehol sa. Vzápätí zmizol.

„Budete mi písať, áno?“ spýtal sa Albus rodičov ihneď, využijúc bratovu krátku neprítomnosť.

„Každý deň, ak chceš,“ sľubovala Ginny.

722

„Nie každý deň,“ rýchlo hovoril Albus. „James hovorí, že väčšina ľudí dostáva listy len asi raz za mesiac.“

„Minulý rok sme písali Jamesovi trikrát za týždeň,“ prezradila mu Ginny.

„A never všetkému, čo ti hovorí o Rokforte,“ zapojil sa Harry. „Tvoj brat rád vtipkuje.“

Bok po boku tlačili pred sebou druhý vozík a naberali rýchlosť. Pri bariére sa Albus mykol, ale zrážka nenasledovala. Namiesto toho sa rodina vynorila na nástupišti deväť a tri štvrte, zahalenom hustou bielou parou vychádzajúcou zo šarlátového Rokfortského expresu. Z hmly, v ktorej už James zmizol, sa vynárali nejasné postavy.

„Kde sú?“ znepokojene sa spytoval Albus a obzeral si hmlisté siluety na nástupišti.

„Nájdeme ich,“ ubezpečovala ho Ginny.No para bola hustá a bolo ťažké rozoznať tváre. Hlasy

bez majiteľov zneli neprirodzene nahlas. Harrymu sa zdalo, že počul Percyho, ako nahlas vykladá o predpisoch týkajúcich sa metiel, a bol celkom rád, že má výhovorku, prečo sa pri ňom nezastavil a nepozdravil ho.

„Myslím, že to sú oni, Al,“ ozvala sa Ginny odrazu.Z hmly pri poslednom vagóne sa vynorila štvorčlenná

skupinka. Ich tváre bolo vidieť jasne, až keď Harry, Ginny, Lily a Albus prišli celkom k nim.

„Ahoj,“ pozdravil ich Albus a bolo vidieť, že mu nesmierne odľahlo.

Rose, už prezlečená do novučičkého rokfortského habitu, sa naňho usmievala.

„Zaparkovali ste bez problémov?“ spýtal sa Ron Harryho. „Ja áno. Hermiona neverila, že zvládnem

723

muklovský vodičák, však? Myslela si, že na skúšajúceho budem musieť použiť kúzlo pomätenia.“

„Nie, to nie je pravda,“ ohradila sa Hermiona, „úplne som ti verila.“

„V skutočnosti som ho naozaj použil,“ zašepkal Ron Harrymu, keď spolu vykladali Albusov kufor a sovu do vlaku. „Iba som sa zabudol pozrieť do bočného zrkadla, a povedzme si otvorene – na to predsa vždy môžem použiť supervnímacie zaklínadlo.“

Na nástupišti našli Lily a Huga, Rosinho mladšieho brata, ktorí živo diskutovali o tom, do ktorých fakúlt ich zatriedia, keď nakoniec pôjdu do Rokfortu.

„Ak nebudeš v Chrabromile, vydedíme ťa,“ pohrozil Ron, „ale nenaliehame.“

„Ron!“Lily s Hugom sa zasmiali, no Albus a Rose sa tvárili

vážne.„On to nemyslel naozaj,“ povedali Hermiona a Ginny,

ale Ron si ich už nevšímal. Postrehol Harryho pohľad a potajomky kývol hlavou na miesto asi päťdesiat metrov od nich. Para na chvíľku zredla a na pozadí prevaľujúcej sa hmly sa ostro črtali traja ľudia.

„Pozri, kto je to.“Stál tam Draco Malfoy s manželkou a synom. Tmavý

kabát mal zapnutý až po krk. Vlasy mu trochu zredli, čo zdôrazňovalo jeho špicatú bradu. Chlapec sa podobal Dracovi tak, ako sa Albus podobal Harrymu. Draco zbadal, že Harry, Ron, Hermiona a Ginny naňho hľadia, letmo im kývol hlavou a znovu sa odvrátil.

„Takže to je malý Scorpius,“ potichu povedal Ron. „Snaž sa ho poraziť pri každom teste, Rose. Chvalabohu, že ste zdedili hlavu po mame.“

724

„Ron, prepánajána,“ zvolala Hermiona napoly prísne, napoly pobavene. „Nepopudzuj ich proti sebe ešte prv, ako začali chodiť do školy!“

„Máš pravdu, prepáč,“ uznal Ron, ale nemohol sa tomu ubrániť a dodal: „Veľmi sa s ním nekamaráť, Rose. Starý otec Weasley by ti nikdy neodpustil, keby si sa vydala za čistokrvného.“

„Hej!“Znovu sa ukázal James. Zbavil sa kufra, sovy a vozíka a

očividne mal plno noviniek.„Tam vzadu je Teddy,“ hovoril zadychčane a ukazoval

cez plece do dvíhajúcich sa oblakov pary. „Práve som ho videl! A hádajte, čo robil? Bozkával Victoire!“

Hľadel na dospelých, očividne sklamaný ich nedostatočnou reakciou.

„Náš Teddy! Teddy Lupin! Bozkával našu Victoire! Našu sesternicu! A ja som sa ho spýtal, čo robí.“

„Ty si ich vyrušil?“ spýtala sa Ginny. „Si celkom ako Ron.“

„… a on povedal, že ju prišiel vyprevadiť! A potom ma poslal preč! On ju bozkával!“ dodal James, ako keby sa bál, že sa nevyjadril jasne.

„Och, to by bolo skvelé, keby sa zobrali,“ šepkala Lily nadšene. „Teddy by potom naozaj patril do rodiny!“

„Už aj tak chodí na večeru asi štyrikrát do týždňa,“ vravel Harry. „Môžeme mu jednoducho navrhnúť, aby býval s nami a hotovo.“

„Áno!“ nadšene zvolal James. „Môže bývať v Al… Teddy môže mať moju izbu!“

„Nie,“ zamietol Harry rozhodne, „ty a Al budete bývať spolu v jednej izbe iba vtedy, keď budem chcieť zdemolovať dom.“

725

Pozrel na ošúchané staré hodinky, ktoré kedysi patrili Fabianovi Prewettovi.

„Už je skoro jedenásť, radšej nastúpte.“„A nezabudnite za nás vyobjímať Nevilla!“ pripomínala

Ginny Jamesovi, keď sa s ním lúčila.„Mami! Ja nemôžem objímať profesora!“„Ale veď Nevilla poznáš!“James prevrátil oči.„Vonku áno, ale v škole je to predsa profesor

Longbottom. Nemôžem prísť na herbológiu a objať ho…“Krútiac hlavou nad maminou hlúposťou sa odreagoval

tým, že kopol do Albusa.„Tak sa maj, Al. A dávaj pozor na testraly.“„Myslel som, že sú neviditeľné. Ty si povedal, že sú

neviditeľné!“No James sa iba zasmial a dovolil mame, aby ho

pobozkala, otca letmo objal a potom skočil do rýchlo sa plniaceho vlaku. Videli ho, ako im kýva, a potom uteká po chodbe za priateľmi.

„Testralov sa nemusíš báť,“ vysvetľoval Harry Albusovi. „Sú to láskavé tvory, nie je na nich nič strašidelné. A mimochodom, ty sa nepovezieš do školy v koči, pôjdeš v člne.“

Ginny na rozlúčku Albusa pobozkala.„Uvidíme sa na Vianoce.“„Maj sa, Al,“ lúčil sa Harry a silno ho objal. „A

nezabudni, že Hagrid ťa na budúci piatok pozval na čaj. A nezapleť sa so Zloduchom. S nikým sa nepúšťaj do súboja, kým sa to nenaučíš. A nedovoľ Jamesovi, aby ťa vytočil.“

„A čo ak budem v Slizoline?“

726

Ten šepot patril iba otcovi a Harry vedel, že iba okamih odchodu donútil Albusa odhaliť, ako veľmi a úprimne sa bojí.

Harry si čupol tak, aby Albusova tvár bola trošku nad jeho vlastnou. Z Harryho troch detí Albus jediný zdedil Liline oči.

„Albus Severus,“ hovoril Harry potichu, tak, aby to nikto okrem Ginny nepočul, no ona bola taktná a predstierala, že kýva Rose, ktorá už nastúpila do vlaku, „pomenovali sme ťa podľa dvoch riaditeľov Rokfortu. Jeden z nich bol Slizolinčan a bol to pravdepodobne najodvážnejší muž, akého som poznal.“

„Ale povedz mi iba…“„… v takom prípade Slizolinská fakulta získa

vynikajúceho študenta, či nie? Nám je to jedno, Al. Ale ak tebe na tom záleží, budeš si môcť vybrať medzi Chrabromilom a Slizolinom. Triediaci klobúk berie do úvahy tvoj výber.“

„Skutočne?“„U mňa to urobil,“ povedal Harry.Ešte nikdy to svojim deťom nepovedal a videl na

Albusovej tvári úžas. No dvere na šarlátovom vlaku sa už zatvárali a rozmazané siluety rodičov sa ponáhľali ešte raz pobozkať svoje deti a zopakovať posledné rady. Albus skočil do vagóna a Ginny zavrela za ním dvere. Študenti sa vykláňali z okien blízko nich. Veľké množstvo tvárí vo vlaku aj na peróne sa zvedavo obracalo k Harrymu.

„Prečo všetci tak zízajú?“ spytoval sa Albus, keď aj s Rose naťahovali krky a hľadeli na ostatných študentov.

„Tým sa netráp,“ povedal Ron. „To je iste kvôli mne. Som veľmi slávny.“

727

Albus, Rose, Hugo a Lily sa zasmiali. Vlak sa pohol a Harry kráčal popri ňom a sledoval chudú tvár svojho syna, ktorá horela vzrušením. Usmieval sa a kýval, hoci bolo trochu smutné sledovať, ako mu syn odchádza…

Posledná stopa pary sa rozplynula v jesennom povetrí. Vlak zašiel za zákrutu, ale Harry mal ešte vždy zdvihnutú ruku na rozlúčku.

„Bude mu dobre,“ šepkala Ginny.Harry pozrel na ňu, a keď spúšťal ruku, mimovoľne sa

dotkol jazvy v tvare blesku na čele.„Ja viem.“Jazva Harryho už devätnásť rokov nebolela. Všetko bolo

v poriadku.

728